Ondrej Miškovič

  • Tréningy sú pre Zuzanu Bujňákovú všetko

    Kežmarský šport si môže pripísať ďalší úspech. Zuzana Bujňáková sa stala majsterkou Slovenska Kick Light do 65 kg. Tvrdý tréning a odbornosť trénerov boli jej kľúčom k víťazstvu. Prinášame Vám rozhovor so športovkyňou, o ktorej istotne budeme ešte počuť.

    Kedy si začala so športom?

    Už odmalička som sa rada hýbala, behala, či bicyklovala. Športu som sa začala venovať na základnej škole v piatom ročníku, keď som začala chodiť na basketbal. Telesná výchova bol vždy môj obľúbený predmet a stále aj je. Snažila som sa na každej hodine podať čo najlepší výkon a svoje výsledky som porovnávala skôr s chlapcami. Chodila som behať za školu, v ôsmom ročníku som začala hrať hokejbal a florbal. V deviatom som objavila bojové umenia a crossfit, najprv capoeiru a potom jiu-jitsu. Nechcela som vymeškať žiadny tréning. Avšak prišiel zlom a krátko po začatí prvého ročníka na strednej škole sa mi stal úraz, keď som rok nemohla cvičiť. Do formy som sa dostávala najprv len bicyklovaním, potom behom. Stále som sa bála začať poriadne trénovať, až kým mi do života neprišiel správny človek. Vďaka nemu som zistila, aký skvelý je život s kickboxom.

    Kto Ťa viedol k víťaznému úspechu?

    Bez pochýb môj tréner Jozef Kušmírek. Neustále ma povzbudzoval a vravel mi, že to mám skúsiť na majstrovstvách, lebo na to mám. Mal pravdu a som mu za to neskutočne vďačná. Aj počas víťazného zápasu mi stále kričal to, čo som potrebovala počuť. Týmto chcem poďakovať aj ostatným trénerom, ktorí ma pripravovali na zápas. Ďakujem za váš čas, skúsenosti, za každý sparing. Bez vás a vašej podpory by som dnes nebola tam, kde som.

    Ako hodnotíš tréningy?

    Tréningy sú pre mňa všetko. Prelínanie vytrvalosti a sily je dokonalé. Úplne mi nahradili predošlé tréningy, najmä to čo ma z nich najviac bavilo: kopy z capoeiry, techniky z ji-jitsu aj kondičku z crossfitu.

    Koľko času tráviš tréningom a ako popritom zvládaš školu?

    Snažím sa tri hodiny trikrát týždenne, ale nie vždy sa to dá, keďže študujem až v Žiline a každý deň dochádzam. No nejako to zvládam, pretože kickbox stojí za všetko.

    Čo robíš vo svojom voľnom čase?

    Väčšinou športujem, rada trávim čas v prírode, hlavne v Tatrách, behám s mojimi štvornohými kamarátmi , bicyklujem, plávam, otužujem. Rada skúšam nové veci. Venujem sa aj lezeniu. Zatiaľ leziem len boulder, ale čoskoro chcem skúsiť aj lezenie na skale.

    Ondrej Miškovič

  • Jazda na koni v lone prírody pod Tatrami

    Kežmarský oddiel jazdcov bol založený ako súkromný jazdecký oddiel Ranč Čajka Kežmarok. Po vzniku Mestského športového klubu (MŠK) na ktorom fungovaní sa od začiatku podieľali, figurujú pod názvom MŠK Ranč Čajka Kežmarok.

    Momentálne majú v klube 32 členov a len dvaja sú dospelý. O tento šport má mládež veľmi veľký záujem a to hlavne zo strany dievčat, ktorých tam je až tridsať. Nakoľko je šport dosť náročný a vyžaduje si získanie licencie jazdca po absolvovaní skúšok základného výcviku a mnohým to trvá dlhšie. Tým pádom sa vzdiaľuje ich účasť na pretekoch. „Zúčastňujeme sa pretekov v zahraničí hlavne v Poľsku a to z toho dôvodu, že tam pravidlá povoľujú sa zúčastniť pretekov aj jazdcom bez licencie do výšky prekážok 95cm na základe povolenia od rodičov a lekára,“ priblížil Stanislav Čajka.

    Po ekonomickej stránke klub funguje tak, že majiteľom koní,  jazdeckého výstroja a areálu je Stanislav Čajka. Chod klubu je podporovaný mestom a výberom dvoch percent z daní a sponzorstvom. „Niečo si vieme získať aj vlastnými aktivitami. Náš klub sa zameriava hlavne na prácu s mládežou a tak naše úspechy spočívajú v tejto vekovej skupine. Sme pravidelní účastníci Majstrovstiev republiky ako aj majstrovstiev Východoslovenskej oblasti detí a niekoľkonásobní majstri v slovenskej oblasti, ako aj skokového pohára detí. Víťazi Pohara gur ,čo je turné viacerých pretekov v Poľsku,“ chváli sa úspechom Čajka.

    V uplynulej sezóne si prvé a tretie miesto na súťaži vybojovala Sara Dravecká a štvrté miesto Sofie Babičová aj napriek tomu, že sa do súťaže zapojila až v polovici sezóny, keď presedlala z kategórie pony. V Slovenskom skokovom pohári si viedli tiež úspešne aj napriek tomu, že prevažná väčšina pretekov sa odohráva v okolí Bratislavy a tým sú ochudobnení o body. Zo 120 hodnotených pretekárov sa z našich najlepšie umiestnila Sara Dravecká a to na peknom 16. mieste a Sofia Babičová na 32. mieste. „Tento rok sme sa aj napriek pandemickej situácii zúčastnili na troch pretekoch, kde sme získali okrem iných dobrých umiestnení aj jedno druhé a dve tretie miesta. Káder koní sme doplnili o štyri nové kone, z ktorých jeden sa už zúčastňuje pretekov. Z mladých kandidátov sa nám najlepšie prejavujú jazdkyne Viki Rochová, ako aj jej sestra Kika Rochová, Mária Liptáková, sestry Beatka Sabolová jej sestra Sofia a aj Nina Gulašiová. Tréningy sme mali v zúženom množstve členov. Dosť nás to obmedzovalo a trpela aj kvalita tréningov,“ približuje Čajka.

    „Čo sa týka zvládnutia pandémie u členov klubu, tak sa dá povedať, že to zvládajú celkom dobre. Ak majú čas, stále sú pri koníkoch v prírode na čerstvom vzduchu. Mrzí ich len to ,že odpadlo mnoho pretekov, na ktoré sa ako správny športovci veľmi tešili. Najviac členov máme v kategórii žiakov a prípravke. Dôvod je pravdepodobne v tom, že je to šport dosť náročný a vyžaduje si veľa času a hlavný je aj tréning. Mnoho rodičov dáva deti do množstva krúžkov a potom to nestíhajú. Ak rodičia chcú, aby deti napredovali, musia pre to urobiť viac,“ povedal na tému prečkania pandémie Čajka.

    Mnoho detí je v klube preto, že milujú koníky aj keď napredujú pomalšie. Najčastejším problémom je podľa Čajku pri tréningoch prechod určitými fázami napríklad z fázy jazdenia a ovládania koňa do fázy skokovej. Až sa to prevedie správne a podaria sa tie prvé skoky, už to ide lepšie a hlavne sa odbúra psychická bariéra.

    Stanislav Čajka hovorí, že u detí je záujem o jazdectvo veľký, hlavne v staršom veku. „Dospelí sa prispôsobia skôr požiadavkám svojich deti a chodia často s otázkou, či by som nemohol zobrať do klubu ich dieťa, lebo má rado zvieratká. Kapacitu nášho klubu máme stále naplnenú a tak organizujeme aj jednodňové detské tábory, aby sa deti zoznámili. Až sa zo strany dieťaťa ako aj zo strany rodiča ukáže skutočný záujem, potom ho až prihlásime za člena,“ priblížil fungovanie Čajka.

  • Významné jubileum organu dreveného artikulárneho kostola

    Pozornosť každého návštevníka dreveného artikulárneho kostola v Kežmarku zaujme mimoriadne bohatá výzdoba organového chóru, ktorý zdobia maľované postavy anjelov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch. Do centra tohto chóru bol vsadený barokový organ, pochádzajúci od levočského výrobcu organov Vavrinca Čajkovského (Laurencius Czaykoffsky), ktorý jeho výstavbu po podpísaní zmluvy s miestnym cirkevným zborom v Kežmarku, dokončil v rokoch 1719 – 1720. Cirkevný zbor organárovi vyplatil v hotovosti 510 florénov, ďalej 135,60 florénov za cín a ešte 3 florény za 10 hôlb vína.

    Krstné meno organára Čajkovského niektoré dokumenty uvádzajú aj ako Ján alebo Jozef, no sám sa však podpisuje ako Lorentz. Dokladom toho je pozitív v rímskokatolíckom kostole vo Vojňanoch, ktorý je označený menovkou Lorentius Czeukowsky, Orgel- und Instrument-Macher in Leutschau 1726.​

    Kežmarský organ má v súčasnosti 18 registrov. V roku 1720 Čajkovský postavil organ, ktorý mal len 12 registrov, 10 v manuáli a zvyšné 2 v pedáli. V roku 1729 bol do chóru vstavaný druhý organ, takzvaný pozitív so 6 registrami, ktorý bol starší než organ postavený v roku 1720. I tento malý pozitív pochádzal od majstra Čajkovského. Dva samostatné organy boli spojené do jedného celku, a tak vznikol dvojmanuálový organ s 18 registrami. Túto prestavbu podľa záznamov na vzdušnici pozitívu – malého organu vykonal v 1729 ďalší spišský organár Martin Korabinský, pôsobiaci v Spišskej Novej Vsi. Korabinský ako výrobca organov bol známy od roku 1687. Nápis v kartuši hlavného stroja udáva, že organ zadovážil evanjelický cirkevný zbor v roku 1717, keď bol aj kostol postavený, a v roku 1727 ho dal ozdobiť a pozlátiť Michael Fischer starší s manželkou Evou, rod. Unterbaum. Ďalší text v kartuši pozitívu hovorí, že túto časť nástroja dal postaviť a vyzdobiť Sigismund Szakmáry s manželkou Zuzanou, rod. Szontagh. V spodnej časti organu je nemecký nápis: Ježis, Ty sám pravé slnko, si moje všetko.

    Paralelu organu s oltárom môžeme vidieť aj na bohatej akantovej výzdobe s motívom pásky, šatky a kvetov po obidvoch stranách organu, pozlátenou plastikou anjela nad pozitívom, napodobňujúceho karyatídu kazateľnice a aj zoskupením zlatých lúčov, pripomínajúcich slnká, ktorými je symbolizovaný sám Kristus. Farbou zdobené píšťaly sú špecialitou Spiša a východného Slovenska. Maliarska výzdoba týchto organových píšťal pripomína hlavy v podobe plameňa s otvorenými ústami, cez ktoré vychádza zvuk. ​Kežmarský organ patrí medzi najstaršie dvojmanuálové nástroje na území Slovenska. Ak k tomu pripočítame aj bohatú ornamentálnu výzdobu realizovanú Jánom Lerchom, tak patrí medzi najcennejšie zachované funkčné barokové pamiatky. Dňa 31. októbra 2017 bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu pod emisným číslom 646 s názvom 500. výročie reformácie (1517) a nominálnou hodnotou 1,15 eur. Autorom výtvarného návrhu je Dušan Kállay, tvorcom oceľorytiny Martin Činovský. Známku vytlačila technikou oceľotlače z plochých platní v kombinácii s ofsetom Poštovní tiskárna cenin Praha. Známka získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen“ v Bruseli. Známka Slovenskej pošty sa v jednej z najstarších súťaží poštových známok v Európe presadila v konkurencii príspevkov z 27 krajín. Slávnostné odovzdávanie cien súťaže sa uskutočnilo 15. septembra 2018 v Sále milícií historickej bruselskej radnice za prítomnosti veľvyslancov všetkých ocenených krajín.

    Bohatá história tohto organu hovorí aj o starostlivej opatere, ktorá si vyžadovala pravidelnú údržbu. Dvojmanuálový organ má mechanické traktúry a zásuvkové vzdušnice. Zaujímavá je vzdušnica hlavného stroja, ktorá má dve samostatné ventilové komory. Z tohto faktu niektorí organológovia usudzovali, že pôvodný Čajkovského organ bol tiež dvojmanuálový. Viaceré okolnosti však takýmto úvahám odporujú. Klaviatúry sú na prednej stene sokla organovej skrine hlavného stroja, takže organista sedí chrbtom k pozitívu a oltáru.

    Zdroj: ecavkk.sk

  • Svet opustil kežmarský hrdina Slovenského národného povstania

    Štefan Líška bol jedným z posledných priamych účastníkov boja proti fašizmu na strednom Slovensku. Vo veku  97 rokov nás 25. septembra opustil. Jeho životný príbeh nám vyrozprávala dcéra Ľudmila.

    Narodil sa v Novákoch 21. júla 1924 ako najstarší z piatich detí. V čase povstania študoval na reálnom gymnáziu v Prievidzi a potom na vojenských školách. Jedna z nich bola v českej obci Hranice, druhá v Prahe, takzvanej Hákenke. Pôvodne mal ísť študovať až do Moskvy, no kvôli zisteným zdravotným problémom s nedoslýchavosťou chlopne mu to nebolo umožnené. Bol členom Hornonitrianskej partizánskej brigády, najväčšej na Slovensku. V novembri 1942 ako študent gymnázia píše na múry Chemickej továrne v Novákoch heslá: „Smrť fašizmu! Nech žije VOSR!“ Keby ho boli vtedy našli, zabili by ho. Zatajil to pred priateľmi, vtedy o tom vedela iba jeho mama. Londýn i Moskva ocenili túto formu ilegálneho odboja. Až po druhej svetovej vojne o tomto čine hovorí členom Hornonitrianskej partizánskej brigády. Vypočuli ho František a Jozef Hagarovci, ktorí boli na jej čele. František bol vtedy povereníkom lesného a vodného hospodárstva.

    „Moja mama, Anna Líšková, rodená Boboková, bola tiež zapojená do odboja. S ňou mal otec štyri deti: najstaršiu Ľudmilu, Jaroslava, Darinu a Stanislava. Robil v Bratislave na vojenskom okruhu, neskôr v Trenčíne. Odtiaľ išiel do Skleného, kde sa narodil môj brat, ja som sa narodila v Podhradí, blízko Prievidze,“ približuje svoju rodinu Ľudmila.

    Otec bol podľa slov dcéry vždy priamy a čestný. Ako cítil, tak aj konal a bol skromným človekom. Po druhej svetovej vojne bol považovaný za druhé  najväčšie eso. V minulom režime ostal v nemilosti, no nikdy nežiadal o rehabilitáciu. K jeho záujmom patrila najmä politika, pretože robil v armáde. Ovládal niekoľko cudzích jazykov: latinčinu, gréčtinu, španielčinu, nemčinu, francúzštinu a angličtinu. Bol a navždy ostane nositeľom viacerých medailí za účasť v Slovenskom národom povstaní.

    Ľudia to vtedy podľa jeho spomienok nerobili z vypočítavosti. Robili to so srdcom a preto, lebo to národ potreboval. „Moja mamka s celou rodinou po celý čas povstania pripravovali rezance a vynášali vo vreciach do bunkrov v lese. Mamkinho švagra Jozefa zradili ľudia z Podhradia a pri bunkri ho ako 30 ročného zabili fašisti, presne na jeho narodeniny. S mamkou sa otec zoznámil po vojne, keď vybavovala pre švagra papiere,“ spomína dcéra Ľudmila.

    Deti si naň spomínajú ako na veľmi prísneho. To čo sa začalo, to sa muselo aj skončiť. „Viedol nás k zodpovednosti. Klamať sme nesmeli, boli sme za to trestaní. Bol nadpriemerne inteligentný, niekedy sme mu nerozumeli. Až keď sme boli starší sme pochopili, že čo je vo veci. Bol skromný, jednoduchý, no s veľkým srdcom. Nikdy nerozprával o tom, čo urobil, museli sme to z neho ťahať. Je dôležité mladým generáciám takú osobnosť pripomenúť, lebo je to veľká brázda,“ spomína s obdivom dcéra. Prednedávnom po otcovi prevzala ocenenie v Liptovskej Tepličke.

    Na pietnych stretnutiach hovoril o svojich skúsenostiach. Bol to plamenný človek a niekedy nevyberal slová. Vo voľnom čase rád sadil stromy v záhradke, staral sa o životné prostredie. Učil deti o zelenom hnojive a o tom, ako sa starať o svoje okolie.

    Zažil i terajšiu pandemickú dobu. Bol z toho prekvapený, no rozumel tomu. Pozeral sa na to jasne: toto nemôže takto ostať a musí sa to zmeniť. „Musia sa dať ľudia dohromady, najmä tí múdri, nie tí, ktorí majú nízke IQ,“ vravieval.

    Chcel vychovať svoje deti k poriadku a čistote, to bolo jeho životným krédom. „Ja by som mohol byť človek, ktorý sa zapredá. Mali by ste jachty na Baltickom mori. Ja som nebol taký človek. Preto to takto skončilo a myslím si, že je to tak  lepšie,“ vysvetlil svojim deťom presvedčenie, ktorému ostal verný do smrti. Okrem najstaršej dcéry nemohli ostatné deti vyštudovať, keďže mali v kádrovom posudku napísané, že otec je nepriateľ socializmu. Iba kvôli tomu, že povedal pravdu. Stalo sa, že ho niektorí očierňovali a to nezniesol. Česť jeho pamiatke!

    Ondrej Miškovič

  • Kežmarčanka v svojej knihe prezrádza ako sa zbaviť bolestí chrbtice

    Posolstvom knihy Gearytmika pri bolestiach chrbtice – aj pre vek 60+ od Genovévy Nálepkovej Liptákovej nie je uzurpovať si vytváranie nových cvičebných techník. Je len výberom cvičení overených v telocvični počas 30-tich rokov cvičenia so študentkami a ženami.

    Genovéva Nálepková Liptáková zasvätila svoj život tréningu a pomoci ďalším s výberom tých správnych cvikov. „Počas môjho dlhoročného pôsobenia v telocvični som prechádzala od dynamického cvičenia po cvičenia v pomalšom tempe, kedy som sa zameriavala na posilňovanie kĺbov, šliach a svalov, na prehriatie a okysličenie celého tela s využitím hlbokého dýchania. Týmito cvičeniami chcem len pripomenúť cvičenkám, že cvičiť a udržiavať si svoje telo sa dá v každom veku a v rôznom prostredí, hlavne zachovať časovú postupnosť a primeranosť,“ povedala Nálepková Liptáková.

    Z uvedených cvičení si môže každý vybrať to, čo mu vyhovuje a vytvoriť si svoju zostavu. Je to pomôcka pre tých, ktorí žijú sami či v domove seniorov. Cvičenie navrhuje Génoveva doplniť pobytom v prírode, hľadať si primeranú spoločnosť, cvičiť s kamarátmi, či len tak v byte, či na záhrade.

    „Ja taktiež patrím do tej vekovej skupiny a nie vždy sa mi chce cvičiť. Nájdem si výhovorku, čo ešte mám urobiť, len aby som nemusela cvičiť. Aj preto je treba s cvičením začať hneď ráno. Vytvoriť si návyk, ako keď si umývame zuby. Mňa k tomu donútila viac-menej súčasná pandémia a moje cvičenky, ktoré chceli mať nejaký manuál ku cvičeniu doma. Chcem veriť, že urobím pre svoje cvičenky a ďalších trochu dobra,“ povedala Nálepková Liptáková.

    Mladí ľudia sa podľa autorky vždy kdesi ponáhľajú, nemajú čas na starších, všímať si ich potreby a možnosti. „Možno sme aj my boli takí. Taká je ale dnešná doba. Aj preto rozpisujem tieto cvičenia, aby sme sa nemohli už na nič vyhovárať. Ak niektorým cvičeniam nebudete rozumieť, alebo vám nebudú vyhovovať, vyberte si iné,“ vysvetľuje manuál Genovéva, podľa ktorej je potrebné sa trochu donútiť, aj keď na to nemáme vždy chuť.

     

    Návrhy cvičiteľky ku cvičeniam

    – zaťažuj, ale nepreťažuj

    – cvič pravidelne tri až päťkrát týždenne

    – zachovávaj postupnosť

    – v sobotu si naplánuj iný pohyb – plávanie, turistika, rýchla chôdza s paličkami tri až päť kilometrov – 10 000 krokov, bicyklovanie, v zime pohyb na bežkách, v nedeľu leňošenie – sauna, letné plávanie, prechádzky a podobne

    – cvičiť po-ma-ly, každý cvik cvičiť postupne 5-10 krát – pri nádychu otvor hrudník, pri výdychu napínaj, tlač, cvič

    – nádych počítaj do 10, približne päť až sedem sekúnd, výdych od 10-20, cca 10-15 sekúnd, výdych vždy dlhší ako nádych

    – zohľadňuj svoje možnosti zdravotné, fyzické, psychické a vek

    –  čím dlhšie budeš cvičiť, tým rýchlejšie prekonáš 30 minút

    –  cvič len do prahu bolesti

    –  najlepšie je cvičiť ráno vo vyvetranej miestnosti

    –  cvič na podložke /koberci/ v pohodlnom oblečení

    –  pre cvičenie pohodlnú obuv s mäkkým tlmením (hlavne pri chôdzi)

    –   cvičiť môžu mladší, starší, chudší či tučnejší

    –   pred začiatkom cvičenia strečing v stoji a v podrepe, po skončení skôr v ľahu a v sede

    –   používaj ťah, tlak, kmity – po-ma-ly

    –  počas dňa kontroluj svoj chrbát v stoji či v sede (ramená dozadu a dole) ak sedíš, zadok opri o operadlo, nohy v pravom uhle – Kegelove cvičenia

    –  neprekrižuj v sede koleno cez koleno

    –  po cvičení sa osprchuj striedavo studenou a teplou vodou, začni postupne od chodidiel smerom hore

    … a mnohé ďalšie rady sa dočítate v novej knihe s pera Kežmarčanky Genovévy Nálepkovej Liptákovej.

    Ondrej Miškovič

  • Kostol postavili v uličnej zástavbe na mieste troch meštianskych domov

    Meštianske domy, ktoré darovalo v roku 1650 protestantské mesto Kežmarok katolíckej cirkvi, aby si postavila malý kostolík, pretože Kostol svätého Kríža bol v tom čase vlastníctvom protestantov, dnes v Kežmarku už nenájdeme. Miesto nich máme nenápadnú historickú dominantu.

    Kežmarok bol slobodným kráľovským mestom, dokým sa priamo na jeho území nepostavil hrad v roku 1463. „Hradné panstvo – hlavne štyri generácie rodiny Thököly – sa snažili mešťanov zbaviť všetkých práv – boje o slobodu trvali takmer dvesto rokov. Aby sa Kežmarčania zbavili hradných pánov, hľadali pomoc, kde sa len dalo. Hoci bolo mesto evanjelické – žila tu väčšina Nemcov – požiadalo o pomoc aj katolícku cirkev,“ približuje históriu mesta a obdobie náboženských bojov historička Nora Baráthová.

    Za pomoci všetkých orodovníkov a panovníka sa  napokon Kežmarok v roku 1651 vykúpil spod hradných pánov a znova sa stal slobodným kráľovským mestom. Za pomoc sa bolo treba odvďačiť. Tak katolícka cirkev, ktorej pôvodný kostol v tom čase užívali evanjelici, dostala od mesta tri domy v zástavbe Hradnej ulice, aby si na ich mieste postavila kostol. „Kostol vznikol medzi rokmi 1651 až 1654. Navštevovali ho hlavne Slováci a údajne aj kázne boli slovenské, preto kostol po stáročia volali aj slovenským kostolom,“ približuje Baráthová. Podľa popisu z roku 1720 bol pomerne skromnou stavbou, zaklenutou dreveným stropom a vo vežičke boli umiestnené dva zvony.

    Tri mená jedného kostola

    V roku 1670, počas obdobia rekatolizácie prichádza do Kežmarku paulínsky rád, ktorý prevzal tento kostol a preto sa začal volať paulínskym. V roku 1731 bol chrám zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie a tak ho dodnes volajú aj mariánsky. Otázkou podľa Baráthovej ostáva, prečo až tak neskoro po výstavbe sa uskutočnila posviacka chrámu? Dnes však tento chrám označujeme tromi názvami: Paulínsky, pre prítomnosť rehole Paulínov, Nanebovzatia Panny Márie, ktorému je zasvätený, ale aj mariánsky, vyplývajúc z jeho patrocínia.

    Kostol skúšaný ohňom

    Kostol trpel viacerými požiarmi. Dňa 19. decembra 1741 kostol vyhorel spolu s veľkou časťou Hradnej ulice. O šesť rokov 24. apríla 1747 bol položený základný kameň nového kostola, zvonka ho dokončili v roku 1756. Kostol už bol bez veže. Hlavný oltár bol dokončený v roku 1772 a jeho ústredným obrazom bolo Navštívenie Panny Márie. V roku 1787 postihol Kežmarok ďalší požiar, zhorelo takmer celé mesto, hrad a neďaleko stojaci mariánsky kostol, údajne bez strechy a okien bol až 14 rokov. Generálna oprava sa uskutočnila až v roku 1821. Tento rok je aj na vchodových dverách. K ďalším opravám došlo koncom 19. storočia, v druhej polovici 20. stor. a začiatkom 21. storočia, kedy sa dostal do súčasnej podoby.

    „Ľudia o tomto kostole vedia pomerne málo. Ak siahnu po štvrtom diely monografie Život v Kežmarku, nájdu tam aj štúdiu o umeleckých pamiatkach mesta – rímskokatolícke dopodrobna opísal MUDr. Jaroslav Grochola. Keďže som evanjeličkou, do tohto kostola chodím len v rámci kultúrnych akcií a pozerám naň ako významnú pamiatku,“ dodáva historička Nora Baráthová.

    Ondrej Miškovič

  • Pandémia ovplyvnila remeselníkov a predajcov

    Mesto sa pre platné nariadenia rozhodlo neorganizovať tradičné vianočné trhy. Situácia, kedy je znemožnený predaj a kontakt so zákazníkom, položila mnohých predajcov na kolená.

     

    Vianočné trhy mali byť pre mnohých predajcov vrcholom sezóny, opak sa stal pravdou. Obľúbená udalosť sa pre nepriaznivú epidemiologickú situáciu a lockdown neuskutočnila. Nachystané sviečky, čapice či rukavice, šperky, domáca kozmetika a iné výrobky stánkarov tak ostávajú v skladoch. Túto nepriaznivú situáciu môžu nájomcovia stánkov na zrušených vianočných trhoch aspoň sčasti zmeniť predajom svojich výrobkov prostredníctvo eshopov, prípadne cez sociálne siete.

    „Množstvo našich známych, ktorých často stretávame na rôznych príležitostných podujatiach, muselo kvôli opatreniam a nedostatočnej pomoci ukončiť svoju činnosť a nájsť si nové zamestnanie. Ide o veľa šikovných a zručných remeselníkov, z ktorých niektorí sa už vôbec neplánujú vrátiť k svojmu remeslu. Vnímame to ako veľmi smutné, keďže takto prichádzame o veľké bohatstvo šírenia tradícií a remesiel. Iní, tak ako my, dokázali predošlú sezónu ako-tak prežiť a každý dúfa v zlepšenie. Malým svetielkom nádeje pre všetkých bola možnosť prezentovať svoju tvorbu aspoň na menších podujatiach,“ povedal zo skúsenosti kežmarský predajca Ivan Benčko.

    V dnešnom období je niekedy veľmi ťažké plánovať ďalšiu činnosť, keďže ako sme si už zažili posledné roky, nevieme čo bude a aké opatrenia máme pre ďalšie sezóny očakávať. „Veríme, že sa situácia čoskoro ustáli a my budeme môcť fungovať ako pred pandémiou, stretávať sa opäť na rôznych jarmokoch a festivaloch a prezentovať tak našu tvorbu z CreativeArt z Kežmarku. Pozitívne ohlasy našich zákazníkov nás posúvajú vždy ďalej dopredu a to je dôvod, prečo po pandémii chceme v našej tvorbe pokračovať,“ vyjadril nádej Benčko.

    Priaznivá epidemiologická situácia nám možno umožní toto leto uskutočniť 30. ročník festivalu Európskeho ľudového remesla.

    Ondrej Miškovič

  • Ty nebudeš patriť tomuto svetu

    Od vstupu sestry Martiny Ledeckej do kláštora uplynulo 29 rokov. Ako si na tieto udalosti spomína a čo ju priviedlo práve do kežmarskej komunity sa dozviete v rozhovore.

    Čo vás oslovilo na kláštornom živote?

    Musím povedať, že na samom začiatku to nebol kláštorný život, čo ma oslovil. Dospievala som a nad svojím konkrétnym životným nasmerovaním som sa zamýšľala v časoch komunizmu, keď na Slovensku rehole nemohli pôsobiť verejne, teda rehoľný život som nemala možnosť vidieť ani zakúsiť. Môj ujo, mamkin brat, je diecézny kňaz, u neho na fare som niekedy stretla sestry z činných rehoľných rádov. Vedela som teda, že taká forma života existuje, ale vôbec mi nenapadlo sa nad ňou zamýšľať. Mala som svoje plány a túžby.

    Ako ste prežívali mladosť, čo bolo tým, z čoho ste čerpali?

    Ako každé dospievajúce dievča bola som niekoľkokrát zamilovaná a túžila som vyštudovať a založiť si rodinu. Priťahovali ma síce životopisy svätých, obdivovala som ich život, no zároveň som si myslela, že takýto spôsob života je už dávno minulosťou, že jednoducho zanikol. Ako rodina sme svoju vieru praktizovali aj v čase komunizmu a často som bola svedkom toho, ako ju moji rodičia museli obhajovať aj za cenu nepríjemných dôsledkov. Na gymnáziu to čakalo aj mňa: keď ma triedny profesor hneď v prvom ročníku na začiatku školského roka upozornil, aby som si retiazku s krížikom dala dole, ak sa chcem dostať na vysokú školu, tak som mu taktne, ale zároveň pevne a odhodlane povedala, že sa mojej viery nikdy nezrieknem a hanbiť za ňu nebudem. A nebola som sama. Vo všetkých ročníkoch sa našli odvážlivci, čo pred vyučovaním chodili na rannú svätú omšu, aj keď vedeli, že sú sledovaní a budú kádrovaní. Bol to veľmi pekný a požehnaný čas prehlbovania vzťahu s Bohom a uvedomovania si, čo viera pre mňa osobne znamená a či som ochotná pre Boha niečoho sa zriecť. Do tohto momentu to pre mňa problém nebol.

    Ktorý moment bol tým kľúčovým v rozhodnutí vstúpiť do rehole?

    Celkom neočakávane zaznel v mojom srdci veľmi zreteľný hlas, ktorý povedal: „Ty nebudeš patriť tomuto svetu.“ Bola som práve na narodeninových oslavách spolu so spolužiakmi. Ten hlas zaznel uprostred zábavy a mne sa zrazu akoby zastavil čas. Stála som ako ohúrená a bola som veru poriadne zaskočená takýmto skonštatovaním. Viete, to vôbec nebola otázka, či by som chcela. Bolo to priame skonštatovanie a s chvením v srdci som si uvedomovala, že je to konkrétne Božie prianie. „Problém“ bol v tom, že v danej chvíli nebolo súčasne aj mojím prianím. Veď som sa nad tým nikdy predtým vážne nezamýšľala, ani po tom netúžila. Priznám sa, že mojou prvou reakciou bolo vyjednávanie s Bohom. „Ponúkala“ som mu, že mu vychovám siedmich synov kňazov. No on odhodlane a trpezlivo trval na svojom: jemne, gentlemansky sa prihováral môjmu srdcu, až si ho skutočne definitívne získal a ja som nazberala odvahu vykročiť na cestu zasväteného života. Medzičasom padol komunizmus, vrátili sa rehoľníci a ja som mala možnosť vďaka laickému spoločenstvu hnutia Svetlo-Život, ktoré tajne fungovalo aj za totality a do ktorého som patrila, spoznať pátrov redemptoristov. V lete po revolúcii, presne 13. júla 1990, som na oáze 1°( forma 15-dňových duchovných cvičení) odovzdala celkom svoj život Ježišovi a povedala mu svoje definitívne áno.

    Kedy ste sa prvýkrát stretli s rehoľou redemptoristiek?

    Na spomínaných duchovných cvičeniach, keď som sa prvýkrát osobne stretla s pátrami redemptoristami z Podolínca a bohoslovcami z poľského Tuchowa, som sa dozvedela aj o redemptoristkách. Bohoslovci o nich oduševnene rozprávali, lebo práve zakladali svoj kláštor v Poľsku. Ježiš ma nasmeroval práve k nim. Oslovil ma spôsob ich života celkom zameraný na Boha. Keď som zbierala prvé informácie o nich, páčilo sa mi, že chcú o Bohu svedčiť silou svojho vnútorného vyžarovania. Svojou vnútornou radosťou, ktorá pramení z hlbokého presvedčenia o Božej láske a dobrote, plynúceho z osobného dotyku, zážitku s Bohom. Aj ja som zrazu zatúžila spolu s nimi vlastným svedectvom života, vierou v jeho dobrotu, ktorú som osobne sama zakúšala, „nakaziť“ všetkých dookola. Páčilo sa mi to „hovorenie“ o Bohu bez slov. Takto to bolo na samom začiatku.

    Aké boli prvé pocity po stretnutí so sestrami redemptoristkami?

    Neskôr som sestry v Poľsku osobne navštívila a od prvej chvíle som vnímala, že moje miesto je medzi nimi. Nebolo už ťažké zanechať rodinu a vykročiť do neznáma. To, čo komunita sestier žila a o čo sa snažila, som akoby našla na dne môjho srdca. Bolo to treba, obrazne povedané,  len oprášiť a vyniesť na denné svetlo. Teraz pri spätnom pohľade na môj život si uvedomujem, že Boh, „ten, ktorý stvoril moje útroby“, veľmi dobre poznal moje vnútro: ono „nebolo utajené pred ním“, ako hovorí žalmista. Boh nás vždy pozná lepšie, ako my poznáme seba samých a jeho plány s nami sú vždy lepšie ako tie naše. Ony sú tie najlepšie. Preto je pre mňa, pre teba vždy životnou výhrou počúvať Boží hlas. No ruku na srdce, my často nemáme odvahu ísť podľa jeho plánov, lebo niekedy sa ľudskému rozumu zdajú byť zaskakujúce a náročné.

    Aké boli pocity sestier po oznámení návratu komunity na Slovensko?

    Pamätám si podrobnosti, akoby to bolo dnes. Nechce sa mi veriť, že to bolo tak dávno. A keď si spomeniem, ako sme túžobne vyčkávali chvíľu, až sa vrátime na Slovensko a ako nám relatívne pomaly plynul vtedy čas, tak teraz po 16 rokoch, čo pôsobíme v Kežmarku, sa nad plynutím času už len pousmejem. Veru, život plynie rýchlo. Čím zreteľnejšie si to uvedomujem, tým mám väčšiu túžbu prežiť ho zmysluplne a v súlade s Božou vôľou.

    Čo vás naučil rehoľný život a čím inšpiruje?

    Hoci som za Bohom už raz vykročila a rehoľný život žijem už 29 rokov, neznamená to, že si už nemusím dávať pozor a byť vnímavá, či to, čo žijem, čo si vyberám, po čom túžim, je naozaj jeho vôľa a nachádza v tom zaľúbenie. Práve naopak. Ak bdiem a spytujem sa svojho najvnútornejšieho vnútra, ak prosím Boha o úprimnosť, tak bývam mnohokrát usvedčená, že vyberám podľa seba a vlastných chúťok. No on po všetky tie roky nestratil so mnou trpezlivosť. A som mu vďačná, že s každým novým dňom mi dáva aj príležitosť opäť sa rozhodnúť pre neho a jeho vôľu. A ja stále začínam odznova.

    Ondrej Miškovič

  • Kežmarčanom chuť do učenia sa jazykov rozhodne nechýba

    Ivana Navrátilová sa dlhodobo venuje výučbe anglického jazyka v Kežmarku. Začať sa učiť niečo nové podľa nej nie je nikdy neskoro.

    Po absolvovaní Gymnázia Pavla Országha Hviezdoslava v Kežmarku nastúpila Ivana Navrátilová na Fakultu humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, na jednoodborové štúdium anglického jazyka a literatúry v zameraní učiteľstvo a prekladateľstvo. Po ukončení štúdia pracovala ako učiteľka anglického jazyka na gymnáziu v Kežmarku. Po desiatich rokoch práce v školstve sa rozhodla zmeniť prácu a nastúpila do americkej neziskovej organizácie Heifer International ako manažérka pre komunikáciu a fundraising. „Vďaka tejto práci som mala možnosť navštíviť aj USA a vidieť, ako funguje pomoc ľuďom v núdzi na celosvetovej úrovni. Tejto krásnej práce som sa nakoniec vzdala pre ešte krajšie poslanie, a to rodičovstvo. Počas rodičovskej dovolenky som však dlho bez práce s angličtinou nedokázala vydržať a rozhodla som sa skúsiť vziať osud do vlastných rúk. Otvorila som si v Kežmarku vlastnú jazykovú školu, ktorú vediem už deväť rokov,“ spomína na začiatky Ivana Navrátilová a zároveň to považuje za svoje najkrajšie pracovné obdobie.

    Prvé vety v cudzom jazyku už od materskej školy

    Kežmarčanom chuť do učenia sa jazykov rozhodne nechýba, bez ohľadu na vek a prácu, akú robia. „Naši najmenší študenti sa učia angličtinu už v škôlkach a do kurzov pre dospelých sa zase hlásia aj ľudia, ktorí si už užívajú dôchodok. Je to naozaj pestré. Teší ma, že riaditelia viacerých materských a základných škôl v našom meste si uvedomujú dôležitosť cudzích jazykov, sú otvorení spolupráci a umožňujú deťom navštevovať kurzy angličtiny priamo v školských zariadeniach, bez toho, aby sa detičky museli presúvať do jazykovej školy,“ hovorí Navrátilová a priznáva: „Je nádherné vidieť, ako skvelo sú dnešné deti a mládež jazykovo zdatné, nemajú strach rozprávať, nemajú problém si pozrieť rozprávky alebo filmy v origináli. Môžem povedať, že postupne sa takéto zapálenie pre jazyky dostáva medzi ľudí každého veku.“

    Veľa Kežmarčanov aktívne využíva angličtinu alebo nemčinu v práci, v dnešnej dobe je už aktívna znalosť cudzieho jazyka nevyhnutnosťou. Stačí, keď sa pozrieme na výrobné firmy, ktoré sa v okolí nášho mesta nachádzajú. Mnoho z nich je nadnárodných a firemným komunikačným jazykom je buď angličtina alebo nemčina. Väčšina týchto firiem zabezpečuje jazykové vzdelávanie zamestnancov priamo v práci a študentov preto v našom meste nie je málo. „Univerzálna rada, ako začať s učením nového cudzieho jazyka asi neexistuje, ale v prvom rade sa netreba báť, musíte v sebe prelomiť neistotu v tom, či to zvládnete a povedať si, čo vlastne očakávate. Ak sa už do toho pustíte, je potrebné obrniť sa trpezlivosťou, jazyk sa zo dňa na deň nenaučíte. Vyberte si kvalitného partnera na výučbu, zázračné metódy typu naučíme vás jazyk za dva týždne naozaj nefungujú. Pracujte na sebe, snažte sa nasávať jazyk každým pórom svojej duše, zaujímajte sa aj o kultúru krajiny, ktorej jazyk sa učíte,“ hovorí Navrátilová.

    Spolupráca na kandidatúre Európskeho mesta športu

    Popri výučbe angličtiny sa Ivana Navrátilová venuje aj prekladom a vďaka tomu mala možnosť spolupracovať s mestom Kežmarok pri príprave anglickej verzie kandidatúry mesta Kežmarok na titul Európske mestečko športu 2022, ktorú nakoniec aj naše mesto úspešne obhájilo. „Musím povedať, že spočiatku ma premáhal taký zvláštny pocit neistoty, či takúto výzvu naše mesto zvládne a obstojí v konkurencii ostatných kandidátov. Čím dlhšie som na tom pracovala, tým menej som o tom pochybovala, keďže na tomto projekte pracoval skvelý tím ľudí na vysokej profesionálnej úrovni. Výsledok tejto niekoľkomesačnej práce bol naozaj skvelý, či už grafická podoba brožúry, alebo samotná obhajoba pred komisármi ACES. Som naozaj rada, že som mala možnosť byť pri tom,“ spomína na spoluprácu s úsekom komunikácie a propagácie Ivana.

    Ondrej Miškovič

  • Prvé výsledky sčítania obyvateľstva v Kežmarku

    Sčítanie svojou prípravou a realizáciou patrí k najnáročnejším a najrozsiahlejším štatistickým zisťovaniam. Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2021 nadviazalo na dlhú históriu na území Slovenska, prinášame vám prvé základné výsledky sčítania obyvateľstva v Kežmarku.

    Počet obyvateľov

    celkový počet obyvateľov: 15 552

    mužov: 7 542 (48,5 %)

    žien: 8 010 (51,5 %)

     

    Vekové skupiny

    predproduktívny vek (0 – 14 rokov): 2 276 (14,63 %)

    produktívny vek (15 – 64 rokov): 10 681 (68,68 %)

    poproduktívny vek (65 a viac rokov): 2 595 (16,69 %)

    najviac občanov má vek: 33 rokov (153 ľudí)

    najmenej občanov má vek: 99 a 97 rokov (1 osoba)

     

    Krajina narodenia

    obyvatelia narodení v SR: 14 936 (96,04 %)

    obyvatelia narodení mimo SR: 575 (3,7 %)

    nezistené: 41 (0,26 %)

     

    Štátna príslušnosť

    obyvatelia so štátnou príslušnosťou SR: 15 404 (99,05 %)

    cudzinci: 141 (0,91 %)

    nezistené: 7 (0,05 %)

     

    Rodinný stav

    slobodný, slobodná: 6 713 (43,16 %)

    ženatý, vydatá: 6 341 (40,77 %)

    rozvedený, rozvedená: 1 412 (9,08 %)

    vdovec, vdova: 1 070 (6,88 %)

    nezistené: 16 (0,1 %)

     

    Vzdelanie

    bez ukončeného vzdelania – osoby vo veku 0 – 14 rokov: 1 613 (10,37 %)

    základné vzdelanie: 2 120 (13,63 %)

    stredné odborné (učňovské) vzdelanie (bez maturity): 2 963 (19,05 %)

    úplné stredné vzdelanie (s maturitou): 4 216 (27,11 %)

    vyššie odborné vzdelanie: 986 (6,34 %)

    vysokoškolské vzdelanie: 2 846 (18,3 %)

    bez školského vzdelania – osoby vo veku 15 rokov a viac: 34 (0,22 %)

    nezistené: 774 (4,98 %)

     

    Národnosť

    slovenská: 14 077 (90,52 %)

    česká: 104 (0,67 %)

    rómska: 86 (0,55 %)

    maďarská: 29 (0,19 %)

    rusínska: 28 (0,18 %)

     

    Vierovyznanie

    rímskokatolícka cirkev: 10 013 (64,38 %)

    bez náboženského vyznania: 2 632 (16,92 %)

    evanjelická cirkev augsburského vyznania: 680 (4,37 %)

    gréckokatolícka cirkev: 527 (3,39 %)

    pravoslávna cirkev: 66 (0,42 %)

     

    Zdroj: scitanie.sk, spracoval: Ondrej Miškovič

     

    Sčítanie nám hovorí o zmene

     

    V roku 2011, keď sa uskutočnilo posledné sčítanie, malo mesto Kežmarok 16 824 obyvateľov, z toho 8 094 a 8 730 žien. Tohtoročné sčítanie ukázalo úbytok o 1 272 obyvateľov.

    V roku 1970 zaznamenal Kežmarok 9 917 obyvateľov, počet obyvateľov následne rástol a v roku 1980 už sme mali v našom meste 13 238 a následne v rokoch 1991 už 16 339 obyvateľov a v roku 2001 trend pokračoval na 17 383 obyvateľov. Prvýkrát v histórii sčítania si tak Kežmarok pripisuje pokles obyvateľstva.

    Pokles od posledného sčítania z 2 600 na 2 276 obyvateľov sme zaznamenali u žiakov materských a základných škôl do 12 rokov.

    Najvýraznejší úbytok zaznamenala príslušnosť k cirkvi. Evanjelická cirkev tvrdí, že pokles nebol výrazný a spomalilo sa tempo úbytku ich veriacich. Katolícka cirkev zasa argumentuje, že za poklesom je aj pandémia, ktorá zatvorila kostoly. Polepšila si hlavne gréckokatolícka cirkev. „Sčítanie sa uskutočnilo v pandemickej dobe, ktorá významne poznačila pastoráciu, ale aj napriek tomu počet gréckokatolíckych veriacich v porovnaní s rokom 2011 narástol o 5,5 %,“ povedal Ján Babjak, gréckokatolícky arcibiskup a metropolita. Takmer každý štvrtý človek na Slovensku však zaškrtol možnosť bez vyznania.

    Zdroj: DATAcube.sk, spracoval: Ondrej Miškovič

Back to top button