Zlatá stredná cesta vo výchove detí

 

Vedeli ste, že používanie mobilu vypína vnímanie pocitov tela a nevytvára životne dôležitú mapu skúseností v mozgu? Do organizmu však vyplavuje okamžite dopamín, preto sa deti radi utiekajú do sveta technológií pred konfrontáciou so skutočným životom. A nielen deti, ale aj ich rodičia. V oboch prípadoch najviac trpí najintenzívnejšie sa vyvíjajúca emočná inteligencia (EQ) malých bábätiek, ale aj detí v ranom veku. 

Rozprávali  sme sa s pedagogičkou MŠ a VŠ na dôchodku PaedDr. Editou Szabóovou, PhD., aktívnou stredoškolskou odbornou učiteľkou, a lektorkami detských aktivít, Mgr. Monikou Herics Hideghéty z Kolembačky (Ringató) a Mgr. art. Zuzanou Masárovou z Tancuľkova.

 

Veľa mladých rodičov vníma problém s digitálnou dobou a majú pocit, že musia svoje deti neustále v maximálnej miere rozvíjať. Je táto neustála stimulácia nutná? 

 

Zuzana Masárová: Hoci sa digitálne zariadenia môžu zdať ako pohodlné riešenie, z dlhodobého hľadiska bránia prirodzenému vývoju dieťaťa. Pasívny čas pred obrazovkou odvádza pozornosť od skutočných, živých interakcií, ktoré sú nevyhnutné pre zdravý emocionálny vývoj. Na škodlivé účinky nového trendu upozorňujú viacerí špecialisti, podľa ktorých to rodičia robia presne naopak – majú pocit, že čím viac podnetov ponúknu svojim deťom, tým budú šikovnejšie. Nie je potrebné, aby mali každý deň najaký krúžok. Priveľa podnetov, ktoré pre svoj vek nedokážu ani spracovať, v nich vyvoláva vnútorné napätie, ktoré sa môže prejaviť ako vnútorná úzkosť, ale aj vonkajšia agresivita. Používanie mobilného telefónu rovnako zabíja prirodzenú zvedavosť a vnútornú motiváciu detí ako neustála zamestnanosť. Namiesto toho by sme mali nechať deti byť deťmi, nechať ich cítiť, že im venujeme pozornosť, že sú dôležité, že sú milované. 

 

Edita Szabóová: Podľa výskumníkov v oblasti vzdelávania si rozvoj emocionálnej inteligencie nevyžaduje nevyhnutne zložité pedagogické metódy; skôr sa buduje prostredníctvom spoločných skúseností. Objatie, spoločné hranie, spievanie pesničiek či trávenie času v prírode – to všetko prispieva k rozvoju emocionálnych a sociálnych zručností dieťaťa. Ak to v detstve zanedbávame, ovplyvňuje to život celej rodiny, no najmä život dieťaťa.

 

Bez emocionálnej inteligencie totiž nemôžeme milovať, súcitiť, pomáhať, utešovať. Na rozdiel od IQ si do tohto sveta prinášame len štipku EQ, preto ho treba rozvíjať, no nemá hornú hranicu. Čím vyššiu emocionálnu inteligenciu máme, tým kvalitnejší život môžeme žiť, pretože to ovplyvňuje aj naše rodinné, partnerské a pracovné vzťahy. Navyše, v živote sa naučíme len to, čo sprevádza nejaká emócia. Len tie skúsenosti, ktoré prežívame v reálnom živote, nám utkvejú v pamäti. 

 

Ako v tom môžeme pomôcť našim deťom?

 

Zuzana Masárová: Príkladom. Pretože malé dieťa všetko napodobňuje, toto je jeho primárna forma učenia – vzor. A tým myslím aj na to, že ako dospelí používame mobilné zariadenia vedome a vedieme naše deti k tomu, aby si vážili kultúrne hodnoty – milovali ľudovú hudbu a poéziu.

 

Monika Herics Hideghéty: Riekanky a ľudové hry sú jedným z najlepších spôsobov rozvoja bábätiek a malých detí. Emocionálna väzba sa rozvíja spolu s ďalšími zručnosťami. Pohyb, maznanie sa, pusinkovanie, 

to všetko sú podnety, ktoré tvoria nervové dráhy. Rytmizovanie a slabikovanie pomáhajú pri čítaní, memorovanie pomáha pri zapamätávaní. A keďže prostredníctvom očného kontaktu dieťa prežíva silný emocionálny zážitok, tieto schopnosti sú v mozgu zafixované a posilnené. 

 

Dieťa už ako plod rozoznáva matkin hlas a ten ho vždy upokojí. Vždy povzbudzujem mamičky, aby sa nebáli spievať, pretože ich hlas je pre ich deti to najkrajšie a najdôležitejšie! Preto sa aj najlepšie hodí spev bez nástrojov. Malé dieťa vyžaduje opakovanie, preto si vystačíme aj s menším súborom pesničiek a riekaniek.

 

Edita Szabóová: Artikulácia má kľúčový význam, pretože dieťa, ktoré pozoruje pohyby úst, sa rýchlajšie učí rozprávať napodobňovaním, než keby len počúvalo dabované rozprávky. Húpanie a otáčanie sa efektívne rozvíjajú priestorové vnímanie. Udržiavanie rovnováhy rozširuje vnímanie vlastného tela dieťaťa a poskytuje mu cennú spätnú väzbu. Dieťa prirodzene túži zlepšovať sa, preto neustále opakuje činnosti – a dôležité je, aby sme ho to nechali robiť vo vlastnom tempe. Všetko má svoj pravý čas. Zdravé dieťa v prostredí plnom podnetov sa nevyhnutne musí rozvíjať. Nechajme ich hrať sa, je to základná potreba sebaúčinnosti, čo sú predpoklady pre kreativitu a schopnosť riešiť problémy.

 

Zuzana Masárová: Je dôležité, aby sme nezabúdali ani na seba. Nemusíte byť dokonalými rodičmi – stačí, keď budete šťastní a citovo vyrovnaní. Bezpečné citové prostredie v rodine totiž značne prispieva k vyššej psychickej odolnosti dieťaťa, lepšej tolerancii a schopnosti rozhodovania. Bohužiaľ, nedostatok emocionálnej inteligencie je často problémom prechádzajúcim z generácie na generáciu. Preto sme v rámci našich aktivít pripravení pomôcť každému, kto si uvedomuje význam tohto aspektu.

 

Text a foto: ZO