Zaujímavosti a články

Východiskom pre náš pokus o odpoveď je pohľad na súčasnú situáciu. Dňa 21. februára 1997 sa v dejinách Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku udiala závažná organizačno-právna zmena. V tento deň boli zverejnené dekréty č. 78/94 a č. 3/97 Kongregácie pre Východné cirkvi, ktoré oznámili, že Svätý Otec Ján Pavol II. erigoval nový apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach a doterajšieho pomocného prešovského biskupa Mons. Milana Chautura, CSsR, menoval za jeho prvého apoštolského exarchu. Inštrukcia Svätej stolice upresnila, že Košický apoštolský exarchát je priamo podriadený Svätej stolici a jeho hranice sú v súlade s hranicami Košického kraja. Ide o slobodné, na nikom nezávislé rozhodnutie Svätej stolice, ktorým sa časť územia, nad ktorým doteraz vykonával cirkevnú právomoc prešovský biskup, vyberá spod jeho jurisdikcie a prostredníctvom apoštolského exarchu sa priamo podriaďuje Svätej stolici.

Toto rozhodnutie Svätej stolice má však aj svoje historické paralely. Ich poznanie môže pomôcť aj k lepšiemu pochopeniu a zhodnoteniu tohoto dôlezitého kroku.

Odkedy existujú presné historické správy, všetci veriaci byzantského obradu, žijúci v severovýchodnom Uhorsku, podliehali pod právomoc mukačevskych biskupov. Presné teritoriálne ohraničenie ich právomoci sa postupne vyvíjalo. Už v období pred úniou napríklad vidíme, že knieža Betlen menoval roku 1620 gréckeho biskupa Jeremiáša za biskupa pre veriacich Maramoroša, Zemplína, Šariša a Abova. Od roku 1643 sa v hodnovernej listine leleského opátstva priznáva pre mukačevského biskupa Bazila Tarasoviča titul a právomoc okrem iného nad Zemplínom, Šarišom, Spišom a Abovom. Táto situácia pokračovala aj po užhorodskej únii roku 1646. Medzi titulmi prvého pounijného biskupa Petra Parténia Petroviča sa v cisárskej listine z roku 1659 uvádza aj Gemer a Turňa. Po kanonickom erigovaní Mukačevskej eparchie v roku 1771 bola jej rozloha príliš veľká, čo sťažovalo účinnosť pastoračného riadenia. Keďže už od roku 1723 existoval maramorošsky vikariát pre vzdialené vychodné farnosti, roku 1776 bol vytvorený sátmarský vikariát a pre západnú časť mukačevského biskupstva biskup Andrej Bačinský 27. júla 1787 vytvoril vikariát so sídlom v Košiciach a za prvého vikára menoval kanonika Ivana Kováca-Pásteliho. Podľa zriaďovacieho dekrétu mal byť vikárom vždy niektorý z mukačevských kanonikov. Za sídlo mu bol určený dominikánsky kláštor, ktorý však v tom čase slúžil civilným účelom mestských úradov. Preto sa mal vikár nasťahovať do prázdneho františkánskeho kláštora, ale v tom zasa pohotovo zriadil jágerský latinský biskup malý seminár. Tieto prekážky znechutili Pásteliho a na svoj úrad rezignoval. Na jeho miesto bol 13. januára 1790 menovaný vikár Michal Bradáč, ktorý po viacerých neúspešných pokusoch získať rezidenciu v Košiciach, preniesol sídlo vikariátu do Prešova. Toto prenesenie sídla bolo schválené v roku 1806 aj cisárskou kanceláriou. Roku 1813 sa stal vikárom Gregor Tarkovič, ktorého poznáme v dejinách našej cirkvi ako prvého prešovského biskupa.

Ďalšie delenie Mukačevského biskupstva, týkajúce sa nášho územia, prebehlo roku 1939, keď sa po rozpade prvej Česko-Slovenskej republiky a okupovaní Podkarpatskej Rusi Maďarmi časť farností Mukačevskej eparchie ocitla na území Slovenského štátu. Pre tieto farnosti bola 13. apríla 1939 vytvorená Apoštolská administratúra Mukačevskej eparchie na Slovensku, priamo podriadená Svätej stolici. Správa administratúry bola zverená vtedajšiemu prešovskému vladykovi Pavlovi Gojdičovi, ktorý ju vykonával prostredníctvom svojho generálneho vikára Antona Tinka. Po povojnovom usporiadaní sa pod správu prešovského biskupa dostali všetky gréckokatolícke farnosti v Česko-Slovensku a tento stav pokračoval aj po obnovení našej cirkvi v roku 1968. Nová spoločenská situácia si vyžiadala ďalšie zmeny, z ktorých máme ešte v živej pamäti vytvorenie apoštolského exarchátu v Českej republike po rozdelení federácie na dva samostatné štáty.

Erigovaním Gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu so sídlom v Košiciach bolo Košickému kraju vytvorené osobitné cirkevnoprávne postavenie, ktoré aspoň v základných črtách zodpovedá aj špecifickému postaveniu Zemplína a Abova v dejinách mukačevského biskupstva. Toto špecifické postavenie si uvedomovali už mukačevskí biskupi pri zriaďovaní košického vikariátu na konci 18. storočia. Zriadením košického exarchátu sa okrem iného cirkevnoprávne vyriešilo postavenie farností historicky patriacich do Mukačevskej eparchie a nachádzajúcich sa od roku 1939 na politickom území Slovenska. Zriadenie apoštolského exarchátu je výrazom životaschopnosti a dynamizmu gréckokatolíckeho cirkevného spoločenstva a vytvára predpoklady pre ďalší inštitucionálny rast našej Gréckokatolíckej cirkvi.

Bula Pia VII. o zriadení Prešovskej eparchie

BISKUP PIUS, SLUHA SLUHOV BOŽÍCH NA VEČNÚ PAMIATKU

Bojujúca cirkev stále obracia svoju pozornosť na slovo Toho, ktorý potvrdil, že ju vystaval na skale.

        Víťazstvo nad vládcom temnôt – ktoré kedysi pozdvihlo zástavy kríža medzi národmi, chúliacimi sa v tôni smrti a ktoré kedysi naozaj zriaďovalo nové biskupstvá v záujme veriacich uprostred iných biskupstiev ako nové šiatre viery a bašty na obranu a ochranu vyvolenej svätej obce a božej vinice – bolo v každom čase radostnou udalosťou pre našich predchodcov a pre duchovný pokrok veriacich v Kristu a uznávanou útechou. Nás však nehodných, ktorých Pán ustanovil za správcov svojej cirkvi a ktorí uvažujeme, ako ľahko sa stane, že vznikne isté zneužitie, ktorého príčinou je rozsiahlosť mnohých diecéz, konštatujeme ako ťažko je potom vylúčiť a odstrániť tam vzniklé prehmaty. Z povinnosti pastierskeho úradu, aby prehmaty neprestúpili prípustnú mieru, predchádzame tomu mečom apoštolskej moci a snažíme sa prehradiť cestu tomu, kto nevhodne chce ustanovenie nových diecéz. Najmä, keď to požadujú cisári a králi pre dobro katolíckej viery a pre spásu duší.

        Aby teda naša námaha mala požehnanie Pánovo, ktorý malým dáva rásť a aby všetky národy – aj tie, ktoré sa zvíjajú v temnotách – videli zblízka, že Boh pripravil večné svetlo na osvietenie národov a aby tak bol prítomný na celej zemi len jeden Pastier a jeden ovčinec, kde sa vzdáva najvyššia vďaka. Oznámili nám, že pre obrovskú veľkosť mukačevského biskupstva gréckokatolíckeho obradu, ktoré sa rozprestiera na trinásť stolíc uhorského kráľovstva, táto diecéza s jediným biskupom s pastierskou právomocou nemôže byť dostatočne spravovaná, hoc preláti tejto cirkvi – ako je pravda – plnili svoju pastiersku povinnosť a starali sa o duchovné potreby jednotlivých v Kristu veriacich, ktorí im boli zverení. A to aj vtedy, keď bolo potrebné čo najrýchlejšie priniesť nejaké lieky proti nepohodám a zlám, ktoré neustále sužovali tento ovčinec. A keď náš milovaný syn v Kristu, František I., cisár rakúsky a apoštolský kráľ uhorský a český, nám vhodne predložil myšlienku, že ak oddelíme nastálo od horeuvedeného mukačevského biskupstva nižšiepoložené stolice, ako budú ďalej uvedené a ak v nich, t.j. v meste Prešov ustanovíme nové biskupstvo zo spomenutej mukačevskej diecézy, bude to veľmi prospešné pre pravoverné náboženstvo a pre samých veriacich v Kristu, ak sa to podľa jeho úprimného želania vykoná. A tak z pripraveného a do Ríma odoslaného postupu, ktorý pripravil náš milovaný syn a nuncius Apoštolskej stolice, ktorý sa zdržuje v Rakúsku, vo Viedni a má špeciálne právomoci od kongregácie ctihodných našich bratov, kardinálov svätej cirkvi rímskej, ktorá je na prvom mieste vo veciach konzistoriálnych, a to platnosťou špeciálneho dekrétu uvedenej kongregácie, vydaného 23. mája minulého roku Pána 1818 a udeleného tomu nunciovi, plne vyplynula užitočnosť zriadenia takého biskupstva, pomocou spomenutého rozdelenia. S ním náš ctihodný brat Alexej Povči, terajší mukačevský biskup, rád súhlasí. Najprv sme vypočuli správu sekretariátu menovanej kongregácie v tak ťažkej veci. Navyše aj nábožnú túžbu najvznešenejšieho cisára a kráľa a rozhodli sme sa mu pomôcť v tom, čo predložil vo svojej listine, zaslanej nám ako prosbu. Okrem toho aj splniť túžby národa zjednoteného gréckeho obradu, aby pevnejšie prilipol k pravovernej viere a aby schizmatici sa ľahšie pritiahli k jej prijatiu a – osobitnou priazňou a milosťou obdarovaní – mali tak možnosť sa postarať o svoje duchovné dobro a večnú spásu.

        Z vlastnej vôle teda rozdeľujeme a oddeľujeme na večné časy úplne nižšiepoložené panstvá, stolice a okresy od spomínanej mukačevskej diecézy. A na prvom mieste ozdobujeme spomínané slobodné kráľovské mesto Prešov, ktoré za vlády tohto cisára vyniká počtom obyvateľov katolíkov – gréckeho i latinského obradu – titulom a poctou biskupského mesta v zmysle kánonických ustanovení a uvedenou apoštolskou autoritou. A tak aj v Prešove, ozdobenom, ako sme videli, titulom slobodného kráľovského mesta, povyšujeme farský kostol – nazývaný vikariálnym zasvätený sv. Jánovi Evanjelistovi – ktorý uznávame za dosť veľký a pekne vybudovaný, na biskupskú katedrálu. Tento chrám bol predtým farským, zasvätený úcte sv. Jána Evanjelistu, odteraz bude spravovať terajší farár čiže vikár. Jemu zostane vykonávanie starostlivosti o duše a pri jeho uprázdnení – kedykoľvek sa to prihodí – sa oň postará budúci, v tom čase ustanovený prešovský biskup, tak ako doteraz. V tom chráme zriaďujeme a ustanovujeme nastálo – z podobného popudu našej apoštolskej autority – stolicu s biskupskou hodnosťou pre jedného biskupa, nazývaného prešovským. Tá bude mať všetky svoje biskupské znaky, privilégiá a prednosti takým spôsobom a v takej forme, akej sa tešia a používajú ostatné katedrálne cirkvi gréckokatolíckeho obradu, ktoré boli zriadené Apoštolskou stolicou v tom uhorskom kráľovstve. Bude mať všetku možnú biskupskú právomoc nad všetkými zjednotenými Rusínmi gréckokatolíckeho obradu a nad inými, ktorí ich nasledujú v obrade a zjednotení, tak v uvedenom meste, ozdobenom, ako sme videli, titulom slobodného kráľovského mesta, v Prešove, ako aj v nižšieopísanej diecéze, ako sa v ďalšom vyznačí, ako aj na iných miestach a územiach, ktoré budú oddelené od spomínanej mukačevskej diecézy a spoja sa a včlenia do novej prešovskej diecézy, ako sa to nižšie ustanovuje. A okrem toho zriaďujeme v tejto diecéze jedno prepoštstvo, ktoré bude po veľkňazskej hneď prvé, a to pre jedného prepošta čiže archipresbytera. Ďalej jedno lektorstvo čiže archidiakonát, ktorý bude pre jedného lektora čiže archidiakona. Ďalej jedno kantorstvo čiže spevácky úrad, ktorý bude pre jedného kantora čiže speváka. Jedno kustódstvo chrámu, ktoré bude pre jedného kustóda čiže ekleziarchu a nakoniec jedno učilište, ktoré bude pre jedného profesora, ktorá hodnosť jestvuje, alebo bude priznaná budúcim farárom menovaného katedrálneho chrámu. Ako sa to nižšie uvádza, z tých, ktorých sme vyššie uviedli, ustanovujeme kapitulu, ktorej členovia dostanú primerané dôchodky. Z nich jednotliví budú osobne sídliť pri novozriadenom katedrálnom chráme a budú ako obvykle slúžiť bohoslužby na chválu všemohúceho Boha a na slávu a povýšenie katolíckej viery a na úctu uvedeného sv. Jána Evanjelistu. Toto sme zriadili a ustanovili z podobného popudu nastálo našou apoštolskou autoritou. Aby však biskupské dôchodky v budúcnosti, v čase pôsobenia prešovského biskupa, slušne zachovávali veľkňazskú dôstojnosť, menovaný cisár a kráľ udeľuje prešovskému biskupovi určenú sumu 6000 florénov viedenskej meny. Suma je oslobodená od všetkých tiarch, zbavená poplatkov a vyňatá. Bude sa každoročne vyplácať, pokiaľ sa mu na základe rozhodnutia nepridelia od toho istého cisára čo najskôr iné nehnuteľné majetky na ten účel. Tie dôchodky z majetkov nech nie sú nižšie, ako spomínaných 6000 florénov ročne, čo sa uviedlo vyššie a tie bude stále poberať tento prešovský biskup počas svojho pôsobenia. To ustanovujeme a udeľujeme na základe tej istej apoštolskej autority a pre naozaj slušné a pohodlné ubytovanie poskytujeme budúcemu prešovskému biskupovi a jeho nástupcom ubytovanie v budovách pri katedrálnom chráme gréckeho obradu, ktoré s touto katedrálou súvisia. Na opravy a potrebné zariadenie budov dal prostriedky sám cisár a kráľ svojím príkazom, aby sa stali biskupskou rezidenciou, čo zo spomínanej apoštolskej autority potvrdzujeme a ponechávame. Potom, chtiac zabezpečiť dotácie novej zriadenej kapitule, t.j. prepoštstvu, či archipresbyteriátu, sa vyplatí každoročne 1000, lektorátu čiže archidiakonátu 900, kantorstvu čiže úradu speváka 800, kustódstvu čiže ekleziarchátu 700 a nakoniec zriadenému učilišťu, ako sa hore povedalo 600 florénov uvedenej viedenskej meny. Teda prepoštovi čiže archipresbyterovi, lektorovi čiže archidiakonovi, ako aj kantorovi čiže spevákovi a kustódovi čiže ekleziarchovi a profesorovi pri zachovaní ich osobitných prebend, ktorými majú byť zaopatrení na vlastné živobytie a na náklady, ktoré na nich pripadajú z toho titulu. Platby zabezpečuje bežne spomínaný cisár a kráľ, až dokiaľ na dotovanie ich prebend sa nepripraví dohoda, ako je spomenuté hore, o nehnuteľných majetkoch. To z uvedenej apoštolskej autority nastálo ustanovujeme a prideľujeme. Podľa týchto ustanovení ohľadne nového prešovského katedrálneho chrámu gréckokatolíckeho obradu, zriadeného tak, ako sa to hore uvádza a podľa nariadení a premysleného súhlasu uvedeného mukačevského biskupa, ako sa to vpredu hovorí, jeho biskupská diecéza odovzdáva celých 6 stolíc, a to Abov, Boršod, Gemer, Šariš, Spiš a Turňu, ako aj 5 dekanátov zo Zemplínskej stolice, t.j. humenský, hostovický, laborecký, stropkovský a vranovský. Všetky spolu majú 193 farností s ich kostolmi a filiálkami. To rovnako z apoštolskej autority nastálo pripájame a zároveň oddeľujeme. A preto z našej apoštolskej autority natrvalo spájame a ustanovujeme všetkých 6 stolíc, ako aj 5 dekanátov citovanej Zemplínskej stolice, ako sa to vyššie uvádza. A to so všetkými mestami, mestečkami, dedinami, majermi a so všetkými ďalšími sídlami, ktoré vytvárajú 193 farností, do nového prešovského biskupstva zjednotených veriacich v gréckom obrade, ktorí žijú na území tejto novej diecézy. Pripájame takisto aj chrámy a monastiere pre osoby oboch pohlaví, všetkých obyvateľov Rusínov zjednoteného gréckeho obradu a iných, ktorí ich nasledujú v obrade a zjednotení, ktorí až doteraz boli stále pod právomocou mukačevského biskupa. Tých teda vynímame a oddeľujeme spod jeho právomoci a vrchnosti nastálo rovnakou apoštolskou autoritou a podrobujeme ich a podriaďujeme budúcemu novému prešovskému biskupovi gréckokatolíckeho obradu a jeho právomoci i právomoci jeho nástupcov v spomenutom biskupstve, jeho moci a vrchnosti taktiež nastálo z našej apoštolskej autority. A to pod podmienkou, že budúci biskup v Prešove, ako aj všetci jeho nástupcovia v biskupstve nikdy sa nepokúsia nejako škodiť právomoci jágerskej, ako aj právomoci iných biskupov latinského obradu. Svoju právomoc budú vykonávať jedine voči rusínskému kléru a ľudu a voči iným zjednoteným gréckeho obradu, ktorí nasledujú ich obrad a zjednotenie a žijú ako v uvedenom meste Prešov, tak aj v horeuvedenej diecéze, pri zachovaní všetkých, dokonale pripravených a predložených dekrétov rovnako ctihodných našich bratov kardinálov svätej cirkvi rímskej, Kongregácie na šírenie viery, ktoré dekréty sa týkajú Grékov, ktorí žijú pomiešaní s latiníkmi a ktoré sa častejšie vydávajú.

        Právo nominovať – čiže uviesť biskupa do spomenutého katedrálneho prešovského chrámu, ktorý bol ustanovený, ako sa to hore uvádza – patrí menovanému cisárovi a kráľovi v uhorskom kráľovstve a jeho uvedeným nástupcom, kráľom. Toto právo bolo ustanovené nami a rímskymi veľkňazmi, našimi nástupcami, a to tak po prvý raz ako aj v budúcnosti, ak bude jeho stolica uprázdnená alebo prepustená (nie však u Apoštolskej stolice). Teda právo uviesť vhodnú osobu, ktorá bude tým-ktorým rímskym veľkňazom postavená na čelo za biskupa, takým spôsobom a formou, ako zvykla Apoštolská stolica doteraz postaviť na čelo terajších biskupov gréckokatolíckeho obradu v uhorskom kráľovstve, to udeľujeme a dávame nastálo z apoštolskej autority. A ďalej, každý prešovský biskup, tento prvý ustanovený, ako aj jeho nástupcovia v uvedenom biskupstve sú a stále majú byť podriadení metropolitnej právomoci, t.j. nateraz pôsobiacemu ostrihomskému arcibiskupovi ako svojmu metropolitovi a tak aj ten ostrihomský arcibiskup je vybavený všetkými primeranými právomocami a privilégiami, ako voči iným podobným sufragánnym cirkvám gréckeho obradu v uhorskom kráľovstve, a ako to rovnakou mierou užívali a sa tešia taktiež ostrihomskí arcibiskupi. A v prípade uprázdnenia arcibiskupskej stolice bude mať právomoc Ostrihomská kapitula, ktorá moc vyplýva z metropolitného práva voči sufragánnym cirkvám tejto provincie, ako je tu zvykom. A voči prešovskému biskupovi spomenutého obradu to vykonávajú s podmienkou, že koľkokrát metropolita bude považovať za potrebné, toľkokrát môže vyšetrovať a skúmať to, čo patrí k čistote viery a k duchovnému dobru duší. To mu zaslúžene patrí. To aj z apoštolskej autority nastálo rozhodujeme a nariaďujeme. A nech rozhodnutia v tejto bule sú a budú stále platné a nech ich všetci, i jednotlivci, teraz aj v budúcnosti zachovávajú ako trvalé a bezo zmeny. A nikdy z nijakého dôvodu alebo z nejakej príčiny sa nesmie meniť, hoc aj právnej, zákonitej. Ani v tom zmysle, že tá otázka nebola prísne overená a odôvodnená, pre ktorú je táto listina vydaná, o lži, či podvode, či neplatnosti alebo chybe nášho úmyslu. Alebo z akéhokoľvek iného nedostatku, akokoľvek veľmi dôležitého pri hľadaní nepremysleného a nepremysliteľného, osobitného mienenia a výrazu. Ani to, čo nebolo v ich akýchsi formálnostiach a iných veciach, ktoré im mali slúžiť a sa naplniť, ale neslúžili a sa nenaplnili z akéhokoľvek právneho dôvodu alebo skutku, či ustanovenia a či nejakého zvyku a čo z toho malo vyplynúť. Alebo aj pre veľmi nenormálnu totálnu urážku, alebo z akejkoľvek zámienky iného druhu a z iného dôvodu, či príčiny hocako spravodlivej, rozumnej, zákonitej, súdnej, náboženskej a privilegiálnej. Aj takej, ktorá by musela byť vyjadrená, aby nadobudla účinnú platnosť horeuvedeného, alebo čo z našej vôle, alebo iných hore uvedených by sa nikde neobjavilo, alebo ináč sa mohlo dokazovať, zaznamenať, napadnúť, znemožniť, stiahnuť, alebo odvolať sa na právo protirečenia, alebo priviesť na cestu a hranice práva. Alebo proti návratu do pôvodného stavu protestom, návrat k ceste a hraniciam práva. Alebo čokoľvek iné, akéhokoľvek práva alebo skutky, alebo milosti či spravodlivosti, čím sa dosiahne náprava, alebo akokoľvek, aj na podnet poznania a plnosti moci, čo sa podobným povoľuje, dosahuje alebo dáva akúkoľvek možnosť použiť a tešiť sa súdnou cestou, alebo aj mimo súd. Ani táto listina nestratí platnosť akýmkoľvek podobným či nepodobným odvolaním milosti, zrušením, obmedzením odložením a inými protichodnými nariadeniami prostredníctvom akýchkoľvek listín a apoštolských nariadení alebo pravidlom Apoštolskej kancelárie, a to kedykoľvek, aj na druhý deň po našej smrti a našich nástupcov, rímskych veľkňazov, až po najvyššiu právomoc. Tiež z dôvodov plnosti vedy a podobnými zneniami a formami, ktoré sú nám ukázané z akýchkoľvek sporov a pod akýmikoľvek slovnými výrazmi a akýmikoľvek klauzulami a dekrétmi, ak sa v nich hovorí o tejto listine, o jej celom znení a o špeciálnych údajoch, ktoré sú vydané, alebo majú byť vydané v budúcnosti na pochopenie, ale sú vždy a vcelku z nej vybrané. A koľkokrát sa vydajú, toľkokrát sa musia vrátiť do pôvodného platného stavu, nahradiť a celkovo obnoviť. Tak a nie ináč majú to rozsúdiť a ustanoviť všetci riadni sudcovia alebo delegáti, ktorí zastupujú ktorúkoľvek autoritu, aj auditori sporov pri Apoštolskej stolici, aj kardináli svätej rímskej cirkvi, aj osobitní legáti, vicelegáti, nunciovia menovanej stolice a iní, ktorí majú akúkoľvek autoritu, možnosť moci, prednosti a privilégiá a skvejú sa poctami a vznešenosťou, na ktoromkoľvek súdnom stupni, ktorý je im podriadený. A komukoľvek by dali možnosť ináč súdiť a možnosť a autoritu ináč uplatňovať, bude zrušené a neplatné. Ak by sa potom prihodilo, že niekto, pod akoukoľvek autoritou, vedome či odmietavo na to zaútočí, bez ohľadu, že je to naše dielo a sú to pravidlá Apoštolskej kancelárie o hľadanom, nie vynesenom práve a v iných pravidlách, ktoré protirečia tomu, čo sme vpredu uviedli. A to aj vtedy, keď sú vydané alebo sa majú vydať na synodách, provinciách, všeobecných i univerzálnych poradách, na špeciálnych či všeobecných apoštolských ustanoveniach a príkazoch, aj čo sa týka privilégií, odpustkov, apoštolských listov, alebo nejakých predstavených osôb, v akomkoľvek znení a forme a v akýchkoľvek aj neobvyklých klauzulách, neplatných a iných dekrétoch, ktoré zmenšujú našu autoritu, aj iných veľmi účinných takého druhu a pôvodu, aj podobných z dôvodov vedy a plnosti moci, čo sa načas pripustilo, alebo malo byť pripustené, v ktorých všetkých i jednotlivých, aj keby na ich dostatočné odvolanie mali niečo iného o nich a o ich zmenách niečo špeciálneho, špecifického, vytvoreného i jednotlivého, nie však čo sa týka všeobecných, dôležitých klazúl, v ktorých by sa nachádzala iná mienka alebo iný výraz, alebo v nejakej inej dôležitej forme, ktorá by mala na to poslúžiť. Ak takéto znenie nebude vytlačené od slova do slova, nič nezabudnúc, ale zachovávajúc formu tej udávanej listiny a s tými listinami plne a celkom vyjadrená a vytlačená, najmä u tých, čo trvajú na svojom tvrdení, rušíme v celej šírke a plnosti všetko, čo nie je špeciálne a výrazne zhodné s účinkom platnosti uvedenej listiny, čo nie je súhlasné a platné a celkom také a ostané, čo tomu protirečia. A to z podnetu našich znalostí a plnosti moci.

        Chceme však, aby budúci prešovský biskup, ktorého katedra, ako sme povedali, nie je obsadená, ktorý bude ustanovený ako prvý a jeho nástupcovia v úrade, tak pri ich ustanovení, ako aj v jednotlivých rokoch jasne zložili počas svojho života Vyznanie katolíckej viery. To predpísal blahej pamäti pápež Gregor XIII., náš predchodca, pre zjednotených Grékov, a to pred dvoma cirkevnými osobami svojho kléru alebo kapituly, ktoré boli ustanovené do cirkevných hodností. Napísané vyznanie podpíšu vlastnoručne tie osoby a opatria pečiatkami. Tieto osoby majú a sú povinné to odovzdať toho času pôsobiacemu nunciovi Apoštolskej stolice vo Viedni. Sám apoštolský nuncius sa postará, aby toto Vyznanie bolo doručené uvedenej Posvätnej kongregácii pre šírenie viery. Chceme ešte, aby uvedené Prešovské biskupstvo, ktoré sme zriadili, bolo zapísané do kníh Apoštolskej komory s podobnou obvyklou taxou podľa jej dôchodkov, a to 548 a 2/3 zlatých. Na vykonávanie tejto povinnosti je ustanovený náš milý syn a nuncius Apoštolskej stolice vo Viedni, s možnosťou poveriť tým akúkoľvek osobu, ktorá má cirkevnú hodnosť. Teda vôbec nikomu sa nedovoľuje porušiť túto listinu o našom rozdelení, oddelení, vyznamenaní, zriadení, ustanovení, vyňatí, rozpojení, podriadení, delení, potvrdení. pripísaní, súhlase, ustanovení, oddelení, odčlenení, nariadení, udelení a postúpení svojvoľným dekrétom alebo odvolaním. Nedovoľuje sa nikomu proti tomu stavať svojou opovážlivosťou. Keby niekto prevzal na seba zodpovednosť za napadnutie, vystavuje sa nevôli všemohúceho Boha a sv. Petra a Pavla, jeho apoštolov.

        Dané v Ríme, v bazilike Santa Maria Maggiore, roku 1818 po vtelení Pána, 21. septembra, v 19. roku nášho pontifikátu.

     Na večnú pamiatku.

        Dozvedeli sme sa nedávno to, čo sa možno už dávnejšie vedelo na Florentskom koncile za blahej pamäti nášho predchodcu, pápeža Eugena IV. Na tom koncile boli prítomní medzi ostatnými kniežatami a prelátmi aj vtedajší grécky cisár a veľmi mnohí iní preláti gréckeho národa, aby pracovali na zjednotení východnej gréckej cirkvi s rímskou. Išlo o záležitosť, ktorú si želali naši predchodcovia, rímski pápeži a celé kresťanské spoločenstvo už veľmi dlho. Medzi inými ustanoveniami bolo rozhodnuté, aby spomenutý národ zotrval vo všetkých svojich obradoch a uctievaniach, ktoré nemožno pripísať ako blud a to znamená okrem iného, že kňazi môžu slúžiť s kvaseným chlebom, aj inou formou ako je rímska, môžu krstiť, a to takto: Krstí sa služobník Boží v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen. Taktiež môžu tí, ktorí prijali sviatosť manželstva pred prijatím samotného kňazského stavu, aj tí, ktorí si nechávajú rásť bradu, vysluhovať sviatosť pod oboma spôsobmi všetkým, aj deťom, čo bolo menovaným koncilom dohodnuté, nariadené a prikázané, čiže povolené. Avšak miestni biskupi rímskeho obradu každodenne obťažujú a uvádzajú do zmätku svoj ľud ohľadne zachovávania spomenutých obradov a uctievaní v tých miestach, kde títo Gréci prebývajú. Nútia ich, aby ich deti a iní, ktorí boli pokrstení podľa ich zvyku, boli znova pokrstení podľa zvykov rímskej cirkvi. Hovoria, že grécki kňazi nemajú prisluhovať sviatosť pod obidvoma spôsobmi nikomu, ani spomínaným deťom, že si nemajú nechávať rásť bradu a podávať kvasený, ale nekvasený chlieb. Že tí, čo už vstúpili do svätého zväzku manželského, nemajú v ňom zotrvávať. Tým vznikajú denne medzi ľudom rozličné pohoršenia a neraz sa stáva, že vyvstanú aj mnohé ďalšie, ak nenájdeme na to vhodný liek. Uvažujeme však, že by bolo vhodné, pobožné a potrebné sa vynasnažiť, aby spomenuté zjednotenie – s veľkou námahou rímskymi pápežmi hľadané – sa zachovalo, aby sa vyšlo zjednoteným v ústrety, aby sa vyhlo takémuto obťažovaniu spomenutých Grékov a iným prekážkam, aby zostávali v pokoji podľa prísľubov a aby sa uvažovalo o vhodnom utíšení ich duší. Nech sa zachovávajú ich obrady a zvyklosti v ich chrámoch i inde, podľa ich starodávnych zvykov. To povoľujeme z vlastných pohnútok a nie na naliehanie nejakej žiadosti, ktorá nám bola o tom predložená, ale z našej slobodnej mysle a z istých našich poznatkov a našou plnou apoštolskou mocou. Spomínaným Grékom, prelátom a iným osobnostiam gréckeho národa a komukoľvek z nich sa povoľuje a dáva, aby mohli slúžiť podľa svojich obradov a uctievaní, čiže podľa ich zvyklostí, ako to bolo prisľúbené a aby mohli všetky tie zvyklosti zachovávať, t.j. sláviť bohoslužby a iné posvätné úkony podľa ich dávnych zvykov. To činíme z vlastnej pohnútky a z poznatkov ľudí nám podobných v zmysle tejto listiny. Okrem toho: Nech sa žiadny arcibiskup alebo vyvolený biskup neodváži vysvätiť gréckych klerikov za kňazov a v diecéze, kde bývajú veriaci latinského a gréckeho obradu a kde majú len latinského arcibiskupa alebo vyvoleného biskupa, má spomínaný arcibiskup alebo biskup povinnosť vyslať na rokovania a spory spomínaných Grékov gréckeho vikára, ktorého samotní Gréci prijmú alebo samotní Gréci zvolia. Lebo grécky muž lepšie pozná zvyky Grékov ako muž latinský. Pri vysielaní majú na tohto vikára pamätať zo svojho platu a odmeny. A čo sa týka odvolania sa k metropolitovi, ak by azda spomínaný metropolita nebol Grék, rímsky metropolita má vo všetkých podobných prípadoch vyslať gréckeho rozhodcu.

        Okrem toho, keď vo farských chrámoch samotných Grékov, podľa starého, doteraz zachovávaného zvyku, bolo povolené slúžiť len raz za deň každému jednému kňazovi, stáva sa, že viacerí latinskí kňazi, keď opustia svoje vlastné farské kostoly, obsadia potom oltáre spomínaných farských chrámov, a to len aby spomínaným Grékom robili neprávosti, a aby – neviem akým duchom posadlí – porušili takým spôsobom ich obrady a zvyky. Uskutočňujú to a slúžia tam omšu proti vôli tých Grékov a vykonávajú azda aj iné posvätné úkony a preto spomínaní Gréci veľmi často zostanú bez počúvania liturgie s veľkou ťažobou na duši. Stáva sa to vo sviatočných i iných dňoch, keď oni zvykli zúčastňovať sa na liturgii.

        My teda, aby sme sa vyhli pohoršeniu a aby sme predišli tomu, žeby sa v budúcnosti dialo takéto obťažovanie samotných Grékov, prikazujeme, aby latinskí kňazi neslúžili druhé omše a nekonali iné božské úkony v spomenutých chrámoch týchto Grékov. Nariaďujeme magistrátom, aké tam sú, aby spomínaným kňazom neposkytovali pomoc a služby najmä preto, lebo žiadnemu obradu a službe, ktoré boli schválené na spomínanom florentskom koncile alebo na iných konciloch, nie je dovolené sa vysmievať alebo zavrhovať alebo neschvaľovať. Tam, kde sú v jednom mieste – – – dvaja biskupi, jeden latinský a druhý grécky, latinský biskup sa nesmie nijako vmiešavať do duchovných a laických osôb Grékov, ktorí patria na každý pád pod právomoc gréckeho biskupa alebo pod právomoc iných osôb, ktoré taktiež patria pod právomoc gréckeho biskupa. Teda latinský biskup má právomoc a vykonáva starostlivosť a správu nad príslušníkmi latinského obradu a grécky biskup zas nad príslušníkmi gréckeho obradu.

        Naviac, nech sa latinskí kňazi neodvažujú alebo si nenárokujú slúžiť omše v gréckych chrámoch, ani nech nevykonávajú iné potreby, sobáše, krsty, ani nech sa nezúčastňujú gréckych úkonov, verejných ani súkromných, a nech sa do toho nemiešajú, ak len ich k tomu osobitne nepozvali samotní Gréci.

        Grécki klerici, obyčajní kňazi a mnísi môžu sa slobodne a povolene tešiť, používať a nadobúdať svoje chrámy, monastiere, majetky, ktoré právom alebo podľa obyčajov užívajú alebo akokoľvek im patria. Taktiež aj grécki archimandriti a mnísi môžu sa tešiť, používať a nadobúdať svoje monastiere, miesta a majetky, so všetkými ich jednotlivými privilégiami, oslobodeniami, odpustkami, milosťami a prednosťami, obsiahnutými v bule zvanej “Mare magnum”. To isté platí tiež aj pre menších bratov rádu rehoľnej poslušnosti, pre ich kláštory, miesta alebo konventy, ktoré akýmkoľvek spôsobom dostali alebo dostanú v zmysle spomenutej buly alebo ináč.

        Takisto, aby aj vdovy po gréckych kňazoch alebo klerikoch, ktoré žijú v čistote podľa gréckych zvykov, mohli sa tešiť tej istej imunite, oslobodeniam a privilégiám, z ktorých sa tešili a používali za života svojich mužov kňazov alebo klerikov. To dovoľujeme, navrhujeme a vyhlasujeme z vlastného podnetu, vedomosti a moci, a to rovnakým dielom.

        A tak prostredníctvom latinských arcibiskupov, biskupov a iných prelátov, kňazov a klerikov nariaďujeme a prikazujeme, aby táto listina a všetko, čo je v nej obsiahnuté, sa bezpodmienečne dodržiavalo voči menovaným a ktorýmkoľvek iným. Čiže voči prelátom a starším, pod podmienkou trestu suspendovania od bohoslužieb a voči iným menším pod trestom exkomunikácie, udelenej podľa kódexu a zbavenia cirkevných pôžitkov, ktoré dostávajú a pod trestom trvalej nespôsobilosti dostať sa k iným pôžitkom. Slovom bude potrestaný každý, kto by proti tomu niečo robil. A budú môcť byť súdení, odsúdení a označení ktorýmikoľvek sudcami rímskej kúrie alebo mimo ňu na ktoromkoľvek súde, ktorý je rímskemu podriadený a ktorému z nich je daná iná možnosť súdiť, odsúdiť a označiť. Neplatný a bezvýznamný bude akýkoľvek pokus proti týmto Grékom a proti iným, ktorý by sa ich vedome či nevedome dotýkal. A to platí aj pre iné vrchnosti.

        A tak zverujeme ctihodným našim bratom biskupom: Kasertánovi a Askulánovi túto našu listinu a v zmysle poslušnosti nariaďujeme, aby menovaným Grékom, tak kňazom, ako aj klerikom a rehoľníkom, tiež svetským ľuďom a iným osobám menovaného národa, poskytli sami pomoc pri ich ochrane a účinnej obrane alebo poskytli pomoc prostredníctvom iného, či iných, o ktorých sme vyššie hovorili, aby v pokoji a natrvalo užívali a tešili sa zo všetkých výsad, povolení, milosti a žičlivosti, ako aj z ustanovení, dekrétov a nariadení. Aby nedovolili ich obťažovať, ani nikoho z nich v tom, čo im bolo udelené, akýmkoľvek vypytovaním im v niečom brániť a uvádzať ich do zmätku.

        Tí, čo by protirečili horeuvedenému a ktorí sú za akékoľvek iné obmedzenia, tým treba uložiť ďalšie postihy a cirkevné tresty. A keby im robili nové a nové ťažkosti, nech podliehajú cirkevnému interdiktu a iným vhodným nápravným právnym prostriedkom. A to tak, že sa nebude hľadieť na ich odvolania. A treba ich krotiť aj tým, že sa dovoláme – ak bude treba – aj pomoci svetských úradov tak, aby to neprekážalo prijatým ustanoveniam na apoštolských a provinčných synodách a na generálnych, ako aj osobitných snemoch. Ďalej aby to neprekážalo apoštolským nariadeniam, do toho počítajúc štatúty a zvyky v zmysle prísahy. Takisto apoštolské potvrdenia alebo akékoľvek overenia. Aby to neprekážalo privilégiám, povoleniam, ani iným ostatným nariadeniam toho druhu, ktoré treba doslovne zachovávať a zdôrazňovať nielen všeobecné závery alebo akúkoľvek inú právnu formu, a to tak, aby zostala v platnosti ich právna sila. Neuznávame platnosť tých synôd, ktoré by konali proti týmto ustanoveniam, a to platí pre všetkých, či už sú to arcibiskupi, preláti alebo zemepáni alebo akékoľvek iné osoby. Neuznávame ani protiprávne nariadenia Apoštolskej stolice, ktoré by nebolo možné podriadiť interdiktu, suspenzácii alebo exkomunikácii, alebo by to bolo uvedené v apoštolskej listine bez presného znenia od slova do slova a so zmienkou o tomto rozhodnutí.

        A pretože by bolo ťažké túto našu listinu doručiť na každé miesto, chceme a súčasne nariaďujeme, aby toto nariadenie bolo prepísané ako listina rukou verejného notára, potvrdené podpisom a pečaťou nejakej osoby s cirkevnou hodnosťou, a to tak, aby toto rozhodnutie malo platnosť na súde a aby sa používalo tak, ako by išlo o predloženie originálu.

        Dané v Ríme pri sv. Petrovi pod pápežskou pečaťou, dňa 16. mája roku 1521. V deviatom roku nášho pontifikátu.

Autorizovaný preklad z latinčiny: Martin Slaninka

Latinská predloha: Magyarország Primása, Közjogi és Törtémeti vázolat, (autor Török János), Pešť 1859.

Text sa nachádza aj v: Michal Fedor: Spolupatróni Európy, Košice 1990; s. 76-78 (s viacerými chybami v prepise). Inde je tento dokument  označovaná ako apoštolský list Accepimus nuper z 18.5.1521.

Pri uzavretí únie na zámku v Užhorode dňa 24. apríla 1646 (pravdepodobne) nebol spísaný žiaden úradný dokument. Opis tejto významnej udalosti sa zachoval len v liste gréckokatolíckeho duchovenstva rímskemu pápežovi Inocentovi X. z roku 1652, v ktorom je uvedený priebeh slávnosti i podmienky, za ktorých bola únia prijatá.

 

Z milosti Božej vyvolený najsvätejší otče a všeobecný patriarcha!

My, kňazi svätého gréckeho obradu, obyvatelia slávneho a apoštolského Uhorského kráľovstva bývajúci v stoliciach označených pri našich podpisoch, dobre vieme, že tajomstvá treba držať v tajnosti, ale diela Božie treba vyjaviť a na slnečné svetlo pred všetky národy vyniesť, lebo v nich sa prejavuje nevýslovná dobrota a láskavé milosrdenstvo Božie k ľuďom. Podľa tejto zásady oznamujeme Vašej Svätosti a pred celým svetom vyhlasujeme a s najväčšími chválami vynášame – čo takého? – milosť Boha a nášho Spasiteľa tak štedro nám udelenú, ktorá nás uspôsobila, že sme sa zriekli a zo svojich sŕdc vyhnali nerozumný grécky rozkol a že sme sa navrátili a znovu zasnúbili s nepoškvrnenou pannou nevestou Jednorodeného Božieho Syna, to jest so svätou Rímskou cirkvou, ktorú sme doteraz bez príčiny nenávideli.

Samotné však naše zjednotenie stalo sa roku spásy 1646, dňa 24. apríla, keď bol cisárom rímskym Ferdinand III, v zámockom rímskokatolíckom kostole v Užhorode, na panstve najjasnejšieho grófa Juraja Humenského, a to takto:

Mukačevský biskup pán Bazil Tarasovič, teraz už nebohý, hľadajúc vyrovnanie so schizmatikmi a heretikmi, nakoniec odpadol od Katolíckej cirkvi. Keď to videl ctihodný v Kristu otec pán Juraj Jakušič, biskup jágerský, už zosnulý v Pánu, po porade s veľadôstojnými otcami baziliánmi otcom Petrom Partheniom, ktorý je dnes naším biskupom, a otcom Gabrielom Kosovickým, listovne veľmi láskavo nás povolal do Užhorodu. Tu vyššie spomenutí otcovia veľmi priliehavo nám hovorili o posvätnej únii, a keďže Svätý Duch nás uspôsobil, biskup veľmi ľahko dosiahol to, čo zamyslel. Nakoniec určil nám deň zasvätený sv. Jurajovi na slávnostné vyznanie viery.

V ten deň zhromaždili sme sa 63 kňazi na čele s vyššie spomenutým biskupom v predrečenom kostole. Tu sa slúžila nekrvavá žertva podľa nášho ruténskeho obradu, niektorí kňazi pristúpili ku sviatosti pokánia a iba potom sme nahlas predniesli vyznanie viery podľa predpísaného formulára a síce: My veríme vo všeobecnosti a v jednotlivostiach všetko, čo nám prikazuje veriť naša svätá matka Rímska cirkev. Svätého otca Inocenta X. uznávame za hlavného pastiera celej cirkvi a nášho, a chceme my a naši nástupcovia vo všetkom byť od neho závislí, za týchto podmienok:

Po prvé: Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej cirkvi.

Po druhé: Aby sme si mohli voliť nášho biskupa, ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej stolici.

Po tretie: Aby nám boli priznané výsady [katolíckeho] duchovenstva.

Prítomný biskup tieto podmienky prijal. Tak isto ich potvrdil roku 1648 najjasnejší pán Benedikt Kisdi, biskup jágerský so svojím generálnym vikárom, v prítomnosti veľadôstojného otca Tomáša Jaszberenyho zo Spoločnosti Ježišovej. Najviac sa však zaujal našej záležitosti a ju potvrdil najjasnejší a najdôstojnejší prímas Uhorska pán Juraj Lippay, arcibiskup ostrihomský, ku ktorému sme dva razy vyslali spomenutých dvoch otcov baziliánov so zvláštnym posolstvom, ako aj najdôstojnejší pán Matej Tarnóczy, biskup vacovský, ktorým sme zaviazaní neprestajnou vďačnosťou. Prednesúc toto Vašej Svätosti, jednodušne a ponížene prosíme Vaše otcovské požehnanie, záujem o našu záležitosť a potvrdenie nami zvoleného biskupa najdôstojnejšieho Petra Parthenia.

V Užhorode, dňa 15. januára roku 1652.

Vašej Svätosti najponíženejší služobníci, duchovní gréckeho obradu:

Alexej Ladomerský, archidiakon makovický
Štefan Andrejov, archidiakon spišský
Gregor Hostovický (Štosovický), archidiakon humenský
Štefan, archidiakon stredňanský
Daniel Ivanovič, archidiakon užanský
Alexej Filipovič, archidiakon stropkovský.

Text vychádza z prekladu o. Michala Lacka, SJ. Lackov preklad bol upravený podľa noriem súčasného slovenského jazyka a spresnený podľa latinského originálu. Slovenská predloha: Michal Lacko: Užhorodská únia. (Slovak studies 1.) Most publications, 1959, s. 11-12. Latinský text: Michael Lacko: Unio Užhorodensis Ruthenorum Carpaticorum cum Ecclesia catholica. (Orientalia Christiana Analecta 143.) Roma: Pontificium Institutum Orientalium Studiorum, 1955, s. 98-100.

 Melchitská cirkev je jedinou patriarchálnou gréckokatolíckou cirkvou. Okrem spoločenstva v katolíckej cirkvi nás s ňou spája aj byzantský obrad, v základných črtách totožný, i keď mnohé veci sa historicky rozdielne vyvinuli. Napriek tomu, história i súčasný život tejto starobylej cirkvi sú u nás málo známe.

        Melchitskému patriarchovi prináleží titul patriarcha Antiochie a celého Východu, pretože práve v antiochijskom spoločenstve má melchitská cirkev svoj najhlavnejší koreň. Keďže však teritoriálne zasahuje aj na územie Svätej zeme, Jordánska a Egypta, kde je tiež veľa gréckokatolíkov, zvyčajne sa mu pridáva aj osobný titul (ad personam) patriarcha Alexandrie a Jeruzalema.

        Melchitská cirkev je jedným z najstarších kresťanských spoločenstiev. Jej pôvod treba hľadať v dvoch veľkých prvokresťanských obciach – v Antiochii a v Damasku. Evanjelium v Antiochii začali ohlasovať kresťania, ktorí ušli z Jeruzalema pred prenasledovaním. Bolo to v období, keď ukameňovali archidiakona Štefana (Sk 8, 1-4). Zrejme v tom istom období sa radostná zvesť dostala aj do Damasku. Tam bol o niečo neskôr pokrstený aj apoštol národov sv. Pavol (Sk 9, 1-24). V Antiochii veriacich prvý raz nazvali kresťanmi (Sk 11, 26) a tu vznikol aj termín katolícky, ktorý okolo r. 108 použil sv. Ignác Bohonosec. Dlhý čas bola Antiochia najvýznamnejšou kresťanskou obcou, odkiaľ sa šírilo evanjelium do Malej Ázie, Grécka, Itálie a inde. Jedným z biskupov Antiochijskej cirkvi bol sv. apoštol Peter, prv než odišiel do Ríma.

        Rast cirkvi v 3. a 4. storočí si vyžiadal jej určité usporiadanie, preto r. 325 na prvom ekumenickom sneme v Nikei boli ustanovené tri patriarcháty: Rím, Alexandria a Antiochia. Na ďalšom koncile v Konštantinopole (r. 381) bol ustanovený Konštantinopolský patriarchát a v r. 451 na koncile v Chalkedóne Jeruzalemský patriarchát. Postavenie týchto cirkví by sme mohli prirovnať k autonómii určitých oblastí v štáte. Patriarchálne cirkvi sú spravované synodou biskupov, na čele ktorej je patriarcha.

        Náboženská sloboda po r. 313 priniesla aj antiochijskej cirkvi veľký rozkvet. Jej liturgia mala veľký vplyv na mnohé cirkevné spoločenstvá v Rímskej ríši. Mesto bolo strediskom slávnej teologickej školy, známej najmä svojím racionalistickým prístupom. Jedným z jej predstaviteľov bol aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý bol istý čas aj antiochijským biskupom. Zároveň sa však začali objavovať vážne bludy, ktoré rozbili cirkev v tejto oblasti. Najprv to bol nestorianizmus, ktorý cirkev odsúdila na Efezskom koncile (r. 431), ten ale vážnejšie neohrozil jednotu cirkvi. Krátko na to sa začala šíriť monofyzitská heréza (tvrdenie, že Kristus má len jednu prirodzenosť, a to božskú). Bola síce odsúdená na Chalkedónskom ekumenickom sneme (r. 451), ale väčšia časť antiochijských kresťanov sa jej napriek tomu pridŕžala. Podobná situácia bola aj v Alexandrijskom patriarcháte; výnimkou bol Jeruzalemský patriarchát, kde sa asi 90% kresťanov držalo pravej viery a monofyzitizmus sa prakticky nepresadil. Treba podotknúť, že východná časť cirkvi bola v tom čase omnoho väčšia ako západná; ťažisko cirkevného života bolo na Východe. Tých, čo odmietli monofyzitizmus a prijali kristologické formulácie Chalkedónu, začali monofyziti v Ázii a Egypte nazývať melchitmi, keďže sa pridŕžali tej istej viery ako cisár. (Koreň m-l-k v semitských jazykoch znamená kráľ, cisár.) Svoju úlohu tu zohrala aj túžba po nezávislosti od Konštantinopolu.

        V 7. storočí sa kresťanská tvár Blízkeho Východu začala meniť. Po vystúpení Mohameda sa začalo formovať nové náboženstvo – islam, ktorý si rýchlo získal veľa prívržencov. Jeho zjednocujúca schopnosť bola silná, a tak sa čoskoro Antiochia, Sväté mesto i Egypt dostali pod vládu mohamedánov. Kresťania boli neraz v ťažkom postavení. Antiochia sa ešte raz stala súčasťou Rímskej ríše. V r. 960 (968?) sa Grékom podarilo znovu vydobyť mesto, ich vláda trvala do r. 1085. V tomto období sa začala aj výrazná byzantinizácia melchitskej liturgie, ktorá sa dovŕšila v 12. – 13. storočí. Teda história pozná nielen latinizáciu východných cirkví, ale aj byzantinizáciu iných východných obradov. Zasiahla melchitov nielen v Antiochijskom, ale aj v Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte.

        Rok 1054 je jedným z najsmutnejších v dejinách cirkvi. Dlhotrvajúce rozpory medzi Konštantinopolom a Rímom vyústili do otvorenej schizmy a vzájomnej exkomunikácie. Situácia na Blízkom Východe však bola iná, keďže tu kresťana žili v islamskom prostredí, a preto si jasnejšie uvedomovali potrebu jednoty. Nepretrhli svoje puto ani s Konštantinopolom ani s Rímom. Táto náklonnosť k Rímu však nevydržala ani päťdesiat rokov. Príčinou boli križiacke výpravy. Pôvodná myšlienka križiackych výprav bola pomôcť kresťanom na Východe, najmä ohrozenej Rímskej ríši (= Byzancii; termín Byzantská ríša, Byzancia je novotvar z 19. storočia). Mnohí však išli do týchto ťažení so sebeckými koristníckymi cieľmi a túžbou po moci; väčšina vojakov pochádzala zo sociálne či morálne najnižších vrstiev. Žiaľ, musíme priznať, že križiaci sa k miestnym kresťanom správali horšie ako dovtedy Turci. Antiochijský patriarcha Ján musel nedlho po dobytí mesta ujsť do exilu do Konštantinopolu. O rok neskôr, po dobytí a vyrabovaní Jeruzalema, ho nasledoval aj tamojší patriarcha Simeon. Na ich miesto si križiaci dosadili latinských biskupov. Križiacke panstvo na Blízkom Východe netrvalo dlho, koncom 12. storočia začali seldžuckí Turci znovu dobíjať sväté miesta. Sultáni potom povolili patriarchom návrat do ich sídel.

        V polovici 13. storočia nastupuje vláda Mamelukov, ktorá pre miestnych kresťanov znamenala najkrvavejšie obdobie ich histórie. Skoro tri storočia boli plné perzekúcií a hromadného vyvražďovania kresťanov. V tomto období poklesol počet kresťanov, niektoré oblasti boli po masakrách prakticky vyľudnené, iné zislamizované. Ťažko odhadnúť počet mučeníkov a vyznavačov. V 14. storočí bolo sídlo patriarchátu prenesené do Damasku, keďže Antiochia upadla a zostalo z nej len malé mestečko. Zmiernenie pomerov nastalo až začlenením do Otomanskej ríše (1516-1918). Sultán sa snažil o centralizáciu všetkej moci v štáte do Konštantinopolu, ktorý premenoval na Istanbul. Od r. 1534 musel voľbu nového antiochijského patriarchu potvrdiť konštantinopolský patriarcha, ba často aj samotný výsledok voľby závisel od jeho rozhodnutia. V Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte sa významnejšie cirkevné úrady dostávali do rúk Grékom, Antiochia si udržala aspoň určitú cirkevnú nezávislosť.

        V 17. storočí začali na Blízkom Východe jezuiti i ďalšie rehole vyvíjať aktivity, ktoré viedli k únii s Rímskou cirkvou. Melchiti po jednote vždy túžili a dodnes sú na čele ekumenických aktivít. Táto túžba rástla, no určitou prekážkou boli Turci i konštantinopolská cirkev. 5. augusta 1724 zomrel patriarcha Atanáz III. Deblas, ktorý za svojho nástupcu označil istého cyperského mnícha Silvestra; 27. septembra ho konštantinopolský patriarcha vysvätil a uviedol do úradu. Ale traja prokatolícky orientovaní biskupi týždeň predtým – 20. septembra – zvolili a ustanovili iného patriarchu, ktorý prijal meno Cyril VI. Až po piatich rokoch ho pápež Benedikt XIII. uznal za patriarchu a až v roku 1744 mu poslal palium na znak cirkevného spoločenstva. Turecká moc uznávala za patriarchu Silvestra a snažila sa vzniknutú nejednotu buď potlačiť alebo z nej finančne a mocensky ťažila. Sídlo gréckokatolíckeho patriarchu preto ihneď presunuli do Libanonu, do monastiera svätého Spasiteľa neďaleko starobylého mesta Sidon. Kým nekatolícka vetva bola pod vplyvom Konštantinopolu a Turkov, arabské obyvateľstvo s protitureckou náladou sa hlásilo ku katolíckej vetve. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo gréckokatolícka cirkev prežila najmä v horách, kde bola kontrola štátom minimálna. Mnohí gréckokatolíci sa začali sťahovať do Palestíny a ešte viac do Egypta, najmä potom, čo sa Egypt začiatkom 19. storočia vzbúril proti tureckej nadvláde. Až v roku 1848 otomanská vláda legalizovala existenciu melchitskej gréckokatolíckej cirkvi a sídlo patriarchu sa mohlo vrátiť do Damasku.

        Tu by sme sa ešte raz mali zastaviť pri termíne melchiti. Kým do polovice 18. storočia sa používa na označenie všetkých kresťanov v Antiochijskom, Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte, ktorí uznávali Chalkedónsky snem (teda boli pravoverní, ortodoxní), v neskoršom období sa už používa len na označenie katolíkov byzantsko-melchitského obradu. Dnes teda, keď hovoríme o melchitskej cirkvi, myslíme na gréckokatolíkov na Blízkom Východe, ak hovoríme o melchitoch v 10. storočí, myslíme na všetkých kresťanov na Blízkom Východe a v Egypte, ktorí prijali Chalkedón a neskôr aj byzantský obrad.

        V 19. storočí dobrotivý Boh obdaril melchitskú cirkev dvoma veľkými osobnosťami na patriarchálnom stolci. Maximos III. Mazlum (patr. 1833-1855) sa zaslúžil o to, že sultán legalizoval melchitskú cirkev a priznal jej svetskú i cirkevnú nezávislosť. Vďaka jeho úsiliu sa dovŕšili práce na vytvorení partikulárneho kanonického práva. Rozvinul pastoračnú starostlivosť o melchitov, ktorí ušli do Egypta a Svätej zeme, a ustanovil im prvých biskupov.

        V roku 1864 bol na Antiochijský apoštolský stolec uvedený Gregor II. Jussef Sajur, snáď najväčšia osobnosť v dejinách melchitskej cirkvi. Za 33 rokov vynaložil veľa úsilia o znovuzjednotenie cirkvi. Uvedomoval si, že je nevyhnutné zachovávať a očistiť obrady a tradície východných cirkví, čo podnietilo aj jeho vystúpenie na I. vatikánskom sneme v diskusii s rímskym pápežom Piom IX. Vo svojom vystúpení obhajoval práva východných patriarchov a dožadoval sa rešpektovania starobylých kánonov v ich prospech v oblasti cirkevnej jurisdikcie, tak ako to bolo v prvom tisícročí. Zriadil patriarchálne kolégiá v Bejrúte a Damasku, obnovil seminár v Ain-Traz, no najmä zriadil seminár sv. Anny v Jeruzaleme (r. 1882), ktorý bol až do r. 1967 hlavným seminárom a dôležitým duchovným strediskom melchitskej cirkvi. To bolo dôležité aj v súvislosti s protestantizmom, ktorý začal prenikať do týchto oblastí. Myšlienky patriarchu Gregora II. Jussefa ovplyvnili aj encykliku Orientalium dignitas, v ktorej pápež Lev XIII. vyhlásil všetky obrady za rovnako dobré a úctyhodné a nariadil úctu k právam patriarchov a východnej kánonickej disciplíne. Tým zavrhol tézu o prednosti latinského obradu, ktorou sa vo svojej namyslenosti riadili aj mnohí latinskí misionári na Blízkom Východe. Táto téza spôsobila v 18. a 19. storočí melchitskej cirkvi veľkú škodu v podobe latinizácie liturgie, teológie a spirituality. Neraz dokonca veriaci opúšťali svoju cirkev, vzdávali sa vlastných tradícií a prechádzali do západného obradu.

        Veľmi významným a aktívnym účastníkom II. vatikánskeho koncilu bol patriarcha Maximos IV. Saigh (patr. 1947-1967), ktorý na koncile reprezentoval nielen svoju cirkev, ale často hovoril aj v záujme “neprítomného brata” – pravoslávnej cirkvi. Apeloval na väčšiu otvorenosť a akceptovanie tradícií východných cirkví, najmä v oblasti ekleziológie. Boli to teológovia melchitskej cirkvi, ktorí výrazne ovplyvnili najmä dekréty o ekumenizme (Unitatis redintegratio) a o východných katolíckych cirkvách (Orientalium ecclesiarum). Tu sa žiada ešte spomenúť meno arcibiskupa Eliasa Zoghbyho, ktorý až dodnes stojí na čele ekumenických aktivít melchitských gréckokatolíkov.

        22. novembra 1967 bol na antiochijský apoštolský stolec ustanovený Maximos V. Hakim. Narodil sa v roku 1908 v Egypte, teológiu vyštudoval v Jeruzaleme, kde bol aj r. 1930 vysvätený na kňaza. Jeho svätiteľom bol neskorší patriarcha Maximos IV. (vtedy ešte arcibiskup mesta Týrus). Úspešne viedol patriarchálne kolégium v Káhire a založil významnú teologickú revue Le Lien (Puto). V roku 1943 bol vysvätený na arcibiskupa Akry, Haify, Nazareta a celej Galiley.

        V r. 1948 bol vyhlásený nezávislý židovský štát Izrael, čo malo za následok viac ako rok trvajúci vojnový konflikt s okolitými arabskými štátmi. Z územia Palestíny v tom čase utieklo viac ako milión Arabov, najmä do Libanonu. Maximos V., vtedy ešte arcibiskup, bol jedným z prvých, ktorí zorganizovali humanitárnu pomoc pre utečencov. Pomoc sa preukazovala všetkým bez rozdielu náboženskej príslušnosti. Druhé bolestivé krviprelievanie v roku 1967 (tzv. Šesťdňová vojna) vyhnalo z domovov ďalších asi 600 tisíc palestínskych Arabov, tak kresťanov ako moslimov. Ich útočiskom sa čoraz častejšie stávali nielen okolité arabské štáty, ale aj Južná a Severná Amerika, Austrália a západná Európa. Okrem toho kresťania v silne islamských krajinách často nenachádzali slobodu pre prežívanie svojej viery, čo ešte umocnilo ich migráciu. A tak paradoxne žije dnes v diaspore viac melchitských gréckokatolíkov ako na Blízkom Východe, najviac ich je Brazílii (podľa niektorých štatistík až milión), v USA, Argentíne, Venezuele, Austrálii a Kanade. Práve patriarcha Maximos V. kládol veľký dôraz na pastoráciu veriacich v diaspore, zriadil pre nich viacero biskupstiev po celom svete. Na Blízkom Východe žije cez šesťstotisíc gréckokatolíkov, väčšina z nich v Libanone; je to druhé najväčšie katolícke spoločenstvo v tejto oblasti (po maronitoch). Vo Svätej zemi je to dokonca najsilnejšia kresťanská komunita, no nedoriešená územná a politická otázka Palestínskeho štátu a pokračujúce nepokoje často vedú k tomu, že kresťania krajinu opúšťajú.

        V roku 1995 rozbehli gréckokatolíci v antiochijskom patriarcháte veľkú ekumenickú iniciatívu na znovuzjednotenie s gréckopravoslávnym patriarchátom. Pravoslávni na túto iniciatívu zareagovali pozitívne a dnes sú tieto dve cirkvi nepochybne na čele podobných snažení. Obnovenie jednoty si stanovil za jednu z osobných priorít aj patriarcha Gregor III. Laham, ktorý bol zvolený a ustanovený 29. novembra minulého roku. Na Antiochijský apoštolský stolec nastúpil po Maximovi V. Hakimovi, ktorý vykonával túto službu plných 33 rokov. Vtedy 92-ročný Maximos bol od februára 2000 vážne chorý, preto 17. októbra 2000 rezignoval na svoj úrad. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi prijala jeho rezignáciu na zvláštnom zasadaní dňa 22. novembra a dátum voľby nového patriarchu stanovila na 27. novembra.

        Na volebnej synode v Rabweh (Libanon) sa zišlo 29 melchitských biskupov, dvanásti z Libanonu, siedmi zo Sýrie, traja zo Svätej zeme, dvaja z Kanady a po jednom z Egypta, Brazílie, Venezuely a Spojených štátov. Z tohto počtu sú až siedmi emeritnými biskupmi (t. j. mimo činnej služby), avšak aj oni majú plné právo voliť a byť volení bez ohľadu na vek (na rozdiel od napr. kardinálskeho kolégia). Táto starobylá právna klauzula je dokladom veľkej úcty a vážnosti východných cirkví voči múdrosti vysokého veku. Štyria biskupi sa voľby nemohli zúčastniť.

        Otcovia synody zvolili 29. novembra 2000 (po dvoch dňoch) za patriarchu jeruzalemského arcibiskupa Luftiho Lahama, ktorý si podľa dávnej tradície vybral nové meno Gregorios (Gregor) III. Slávnostné uvedenie do úradu sa uskutočnilo hneď v ten istý deň. Od tohto dňa nosí Gregor III. Laham titul patriarcha Antiochie a celého Východu. Otcovia synody o voľbe ihneď informovali rímskeho pápeža Jána Pavla II. a ostatných katolíckych patriarchov. Ten 5. decembra potvrdil cirkevné spoločenstvo medzi obidvoma cirkvami v liste adresovanom novému patriarchovi. Prax potvrdenia cirkevného spoločenstva po ustanovení nového patriarchu, ktorá pochádza ešte z prvých storočí, znovu zaviedol nový Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990. Gregor III. je jedným z prvých patriarchov, ktorí takýmto spôsobom deklarovali svoju katolicitu (predtým bolo zvykom, že rímsky pápež poslal novozvolenému palium). Meno Gregor, čo v gréčtine znamená bdelý, bdejúci, si novozvolený patriarcha vybral podľa svojho veľkého predchodcu Gregora II. Jussefa (1864 – 1897).

Krátky životopis patriarchu Gregora III. Lahama

        Narodil sa v roku 1933 v dedinke Daraja neďaleko Damasku, hlavného mesta Sýrie. Daraja je podľa tradície miestom, kde sa svätému Pavlovi zjavil Kristus a povolal ho do apoštolskej služby (Sk 9, 1-9). Pri krste dostal meno Lufti. V roku 1943 vstúpil do malého seminára pri monastieri svätého Spasiteľa v Saide (v južnom Libanone). V roku 1949 zložil prvé sľuby a v roku 1954 večné sľuby v tomto monastieri, ktorého život sa riadi regulou sv. Bazila Veľkého. Po absolvovaní filozofických a teologických štúdií v seminári svätého Spasiteľa ho predstavení r. 1956 poslali do Ríma, aby pokračoval v štúdiách na Pápežskom východnom inštitúte, kde r. 1961 získal doktorát z východnej teológie. Medzitým bol vysvätený na kňaza 15. februára 1959 v monastieri Grottaferrata pri Ríme, kde žijú mnísi byzantského bradu.

        Po návrate do Libanonu zastával funkciu rektora vo veľkom seminári sv. Spasiteľa, kde prednášal teológiu a liturgiku, okrem toho prednášal aj na Univerzite Svätého Ducha v Kasliku (neďaleko Bejrútu). V roku 1962 založil ekumenickú revue Al-Wahadat (Jednota vo viere), prvý ekumenický časopis v arabčine. Synoda melchitskej gréckokatolíckej cirkvi ho vymenovala za tajomníka ekumenickej komisie i liturgickej komisie patriarchátu. Vďaka jeho úsiliu sa v r. 1972 v Bejrúte konal spoločný liturgický kongres gréckokatolíckej a gréckopravoslávnej cirkvi. Bol členom Asociácie teologických inštitútov na Blízkom Východe, mnoho cestoval a prednášal na rôznych konferenciách po celom svete.

        Významné sú tiež jeho sociálne aktivity v Sýrii, Libanone, i Svätej zemi. V roku 1966 sa podieľal na zriadení “Domu Prozreteľnosti” v Salkijeh v Libanone. Toto polyfunkčné centrum zahŕňa sirotinec pre sto chlapcov, technickú školu a stredisko, ktoré usmerňuje mládež pri aktivitách vo farnostiach a v sociálnej sfére. V roku 1971 pripravil projekt Centra pre náboženské vzdelávanie dospelých. Pán požehnal aj túto aktivitu o. Luftiho – viac ako 20 frekventantov centra sa rozhodlo pre kňazskú službu.

        Potom, čo v roku 1974 uväznila izraelská polícia arcibiskupa Hilariona Capucciho, bol poslaný do Jeruzalema ako patriarchálny vikár. Postaral sa o rekonštrukciu budovy patriarchátu a pútnického hotela, katedrálu vzkriesenia dal vymaľovať freskami. Tu zriadil aj centrum a knižnicu pre štúdium východných cirkví. V roku 1977 založil nadáciu na podporu chudobných študentov. 9. septembra 1981 ho svätá synoda zvolila za arcibiskupa a 27. novembra prijal chirotóniu z rúk patriarchu Maxima V. a ďalších dvoch arcibiskupov. V tom istom roku zorganizoval projekt na výstavbu bytov pre chudobné rodiny. Založil niekoľko cirkevných škôl a zdravotných stredísk.

        V roku 1986 bol určený za predsedu patriarchálnej liturgickej komisie. Pod jeho vedením vyšli v arabčine 4 zväzky antologiona (časoslov + zborník) a liturgikon. Z jeho ďalšej publikačnej činnosti treba spomenúť Úvod do duchovného života v byzantskom obrade, Melchitská gréckokatolícka cirkev na II. vatikánskom koncile, Úvod do bohoslužieb a ich symbolov vo východnej cirkvi a homiletickú zbierku Hlas pastiera. Jeho horlivosť sa prejavila naposledy tým, že v júni jubilejného roku 2000 pozval na stretnutie do Jeruzalema všetkých gréckokatolíckych arcibiskupov z celého sveta, aby sa spoločne zaoberali problémami svojich cirkví.

        Patriarcha Gregor III. Laham nie je neznámy ani slovenským gréckokatolíkom, mnohí sa s ním stretli počas svojho putovania po Svätej zemi. Stretnutia s našimi pútnikmi boli vždy veľmi srdečné.

Prosba o modlitbu

        Cesta, ktorou Pán viedol v histórii melchitskú cirkev, nebola veru ľahká. Tento strmý a kľukatý chodníček je lemovaný hrobmi premnohých mučeníkov a vyznavačov. Jej poslanie bolo a je prorocké – hlásať a uskutočňovať jednotu východných a západných kresťanov, byť svedectvom pokoja, lásky a odpustenia na miestach, kde zbrane neutíchajú, sprítomňovať Krista na miestach, kde kresťania tvoria často úplnú menšinu. Prežila obdobie silnej latinizácie, a tak si vie možno lepšie vážiť svoju vlastnú identitu. Prežila viacero rozdelení, a preto silnejšie chápe potrebu jednoty. V mnohom nám môže byť vzorom a zároveň výzvou zamyslieť sa nad sebou, či naše spory nie sú malicherné a bezvýznamné. Môže nás naučiť vážiť si podmienky, v ktorých naša cirkev existuje. A zároveň nás môže povzbudiť k modlitbe za bratov – gréckokatolíkov, ktorí žijú v neporovnateľne ťažších podmienkach.

   Pomenovanie “zjednotený”* a “únia” môžu byť aplikované na veľmi rôznorodé veci. Vo väčšine pojednaní, ktoré sa týkajú východných cirkví zjednotených s Rímom, zostáva táto skutočnosť nepovšimnutá. Preto sa v religionistických výkladoch o zjednotených cirkvách hovorí veľa “od veci”. Na základe nepríjemných udalostí v dejinách niektorých cirkví a krajín vyčítajú niektorí všetkým úniám nekresťanský uniatizmus, zatiaľ čo iní vidia v snahe o úniu konanie, ktoré vychádza z evanjelia, pretože “unio” znamená “jednota” a neodkladnou povinnosťou cirkvi je dbať o jednotu. Žiaľ, mnohí si mylne myslia, že vždy, keď je snaha o úniu, prípadne keď bola únia už dosiahnutá, sa stane to, čo oni sami spájajú s týmto pojmom.

Príklady rôzneho ponímania “zjednotenia” v dejinách cirkvi

        1. Yves Congar v spise “Rozhárané kresťanstvo” poznamenáva, že Rím a Konštantínopol boli v prvých storočiach, v ktorých bolo slávených 7 spoločných latinských a gréckych koncilov, v schizme {rozdelení} viac ako 200 rokov. Sporné otázky dali vždy do poriadku prostredníctvom vyjednávania a našli cestu k zjednoteniu.

        2. Keď bola za vlády cisára Justiniána (527 – 565) porazená Vandalská ríša, starala sa armáda o to, aby bola nenicejská cirkev Vandalov zjednotená s vtedajšou latinskou a gréckou katolíckou cirkvou. Aj cisár Maurikios (582 – 602) a Heraklios (610 – 641) využívali pri víťaznom vpáde do oblastí obsadených Peržanmi vojenskú silu, aby prinútili tamojších Sýrčanov a Arménov k zjednoteniu s cirkvou Rímskej ríše.

        3. V španielskej Západogótskej ríši sa na 3. synode v Tolede prostredníctvom slobodnej diskusie zjednotila cirkev gótskej hornej vrstvy, ktorá zostala od dní veľkého misionára biskupa Wulfilu ariánskou, s katolíckou cirkvou rímskych poddaných. Toto bol jediný prípad v cirkevných dejinách, že cirkev po odmietaní teológie ekumenických koncilov, trvajúcom celé storočia, našla cestu k zjednoteniu s katolíckou cirkvou v slobodnej zhode.

        4. Keď križiaci prenikli na Východ, bola pre nich cirkevná jednota rovnako dôležitá ako oslobodenie svätých miest Palestíny. Zdalo sa im, že na dosiahnutie jednoty stačí, keď budú pre latinských a miestnych {domorodých} kresťanov zastávať úrad spoloční biskupi. Niekde si križiaci spočiatku podriadili miestnych gréckych hierarchov, ale čoskoro začali dosadzovať latinských biskupov z vlastných radov, ktorí zastávali úrad aj pre domorodých kresťanov. Keď začali grécki biskupi, ak teda ešte nejakí boli, patriť do spoločnej synody s latinskými a keď sa Gréci začali zúčastňovať na sviatostnom živote latinských katolíkov, mohli považovať úniu už za vytvorenú. Podľa IV. lateránskeho koncilu (1214) by bolo zjednotenie cirkvi skutočne uskutočnené, ak by latiníci všade pôsobili ako biskupi a všetci grécki biskupi by im boli podriadení ako vikárski biskupi. Tento druh zjednotenia sa v dobových textoch nazýval “Reductio Graecorum in oboendientiam” (návratenie Grékov k poslušnosti). V kolóniách Benátskej republiky zostalo po stáročia pri tomto druhu únie.

        5. Na Florentskom koncile bola v roku 1439 vyhlásená únia, v ktorej mali byť latinské a grécke cirkvi a ich biskupi opäť zrovnoprávnené ako za čias siedmych ekumenických koncilov. Avšak k vytvoreniu tejto únie nedošlo.

        S Maronitmi bola vytvorená únia podľa tohoto modelu už dlho pred Florentským koncilom, ešte v čase križiackych výprav. Maroniti žili v Libanone ako kresťanský ostrov v islamskom mori a neboli v spoločenstve so žiadnou inou kresťanskou cirkvou. Križiakom sa nepodarilo rozšíriť svoju moc až do ich vlasti, preto neboli schopní donútiť ich k poslušnosti voči Rímskej cirkvi. Ale Maroniti vytvorili jednotu s Rímom sami od seba. Celé ich spoločenstvo na čele s patriarchom uzavrelo úniou s Rímskou cirkvou a vytrvalo v nej až do dnešného dňa.

        6. V roku 1595 si synoda Kyjevskej metropolie vyprosila úniu s rímskou cirkvou, a to takú úniu, o akú sa usilovali vo Florencii. Kyjevská metropolia patrila vtedy Poľsku a zahŕňala najväčšiu časť východoslovanských osídlených oblastí. V tom čase sa zdalo, že Poľsko sa stane úplne kalvínskym. Biskupi kyjevskej synody chceli skrze úniu dosiahnuť pomoc skúsenej sesterskej latinskej cirkvi pri odvracaní protestantizmu. Úniu, ktorú si vyprosili, chápali ako prijatie sviatostného spoločenstva ich metropolie, ktorá mala zostať autonómnou cirkvou, s latinskou cirkvou, ktorá bola v Poľsku štátnou cirkvou a mala poskytovať partnerskú podporu. Na jej duchovnom spoločenstve s Konštantínopolským, Alexandrijským, Antiochijským, Jeruzalemským a Moskovským patriarchátom to nemalo nič zmeniť. Zo svedectiev biskupov vyplýva, že to považovali za možné, pretože Gréci a Rimania vo Florencii konštatovali, že vo viere latinskej a gréckej cirkvi neexistuje rozdiel.

        Pápež Klement VIII. (1592 – 1605), ktorý 23.12.1595 povolil úniu, mal však o nej inú predstavu, a to sa stalo osudným. Žiadosť Kyjeva o sviatostné spoločenstvo chápal ako prosbu o začlenenie Rusínov do Rímskej cirkvi, pričom by sa podriadili pastierskej starostlivosti pápeža tým istým spôsobom, ako mu podliehajú aj latinské diecézy, pre ktoré je nielen pápežom, ale aj patriarchom. S týmto konceptom únie sa nedala zjednotiť ani autonómia Kyjevskej cirkvi ako samostatnej metropolie, ani ďalšie trvanie jej spoločenstva s cirkvami, ktoré boli s Rímskou cirkvou v schizme.

        Mnohí východní Slovania, ktorí pôvodne podporovali žiadosť o jednotu s Rímskou cirkvou, prešli do opozície voči únii kvôli rozdielu medzi tým, čo žiadali, a tým, čo z toho urobili v Ríme. Keď v 1596 schválila v Breste synoda podmienky únie, ktoré Klement VIII. nariadil, zasadala v tom istom meste zároveň protisynoda, ktorá takto chápanú úniu zavrhla. Kvôli rôznemu chápaniu toho, čo sa zamýšľalo urobiť, vznikol z pokusu o úniu rozkol Kyjevskej metropolie na zjednotených veriacich a na tých, ktorí zostali pravoslávni.

        7. Uskoti, t.j. kresťania byzantskej cirkevnej tradície, prešli z Turecka do Rakúska. Vzhľadom na neustále boje s tureckými potulnými vojskami oceňovali rakúske úrady bojovú udatnosť prisťahovalcov, usídlili ich v pohraničí a tolerovali ich náboženský život, ktorí chceli Uskoti viesť podľa vlastných tradícií so zreteľom na ich miestneho patriarchu v Peći.** Vzniklo nové biskupstvo s centrom v kláštore Marča.

        Majetkové pomery v osídlenej oblasti viedli k úzkym hospodárskym vzťahom biskupov z Marče ku chorvátskej cirkvi. Čoskoro s ňou diecéza v Marči vytvorila duchovné spoločenstvo a jej sprostredkovaním aj spoločenstvo s Rímskou cirkvou. V mnohých svedectvách, i prostredníctvom vyznania viery pri nástupe biskupov do úradu, sa cirkev v Marči preukázala ako zjednotená s katolíkmi. Avšak toto po mnohé storočia ešte neznamenalo rozchod s Pećom. Biskupstvo Marča malo sprvu spoločenstvo aj s pápežom aj s pećským srbským patriarchom.

        8. V 17. storočí mali kalvínske sedmohradské kniežatá v úmysle vytvoriť silný sedmohradský štát s reformovaným štátnym náboženstvom. Usilovali sa viesť východných kresťanov ich krajiny ku kalvinizmu a k osvojeniu si maďarčiny. Rusíni v tej časti Horného Uhorska, ktorá síce podľa vyslanectva susedila so Sedmohradskom, ale tiež s mocenskou oblasťou Habsburgovcov, a preto bola ovplyvňovaná Rakúskom, sa s pomocou rakúskych katolíkov snažili približne v polovici storočia uniknúť tlaku kalvinizácie. Vytvorili sviatostné spoločenstvo s rakúskymi katolíkmi.

        Keď o pár rokov po uzatvorení únie biskup zomrel, zvolila väčšina eparchiálnych klerikov zjednoteného kňaza Petra Parfenija za jeho nástupcu. Sedmohradský biskup sa naproti tomu pokúšal s pomocou menšiny kléru presadiť kandidáta, ktorí sa prikláňal ku kalvinizmu. Iba skutočnosť, že biskup Simion Stefan z Alba Julie (ktorý v žiadnom prípade nebol zjednotený s Rímom) neodkladne vysvätil kandidáta väčšiny,¹ zabezpečila Petrovi Parfenijovi nástup do úradu a to zachránilo úniu.

        Vtedajší prímas Uhorska Juraj Lippay označoval za daných okolností vysviacku zjednoteného biskupa nezjednoteným doslovne ako správnu, prihovoril sa v Ríme za novovysväteného biskupa, aby bol oslobodený od všetkých cirkevných cenzúr a dosvedčil, že svätiaci biskup vedel o zjednotenosti sväteného kandidáta. Svätiaci biskup Simion udal v dokumente o svätení, ktorý vystavil pre Petra Parfenija, výslovne ako dôvod pre svätenie to, že kandidát predložil doklad, z ktorého vyplývalo, že ho prímas uhorských latinských katolíkov poveril duchovnou starostlivosťou Rusínov v Hornom Uhorsku.

        9. Keď sa Rakúsko po veľkom tureckom nebezpečí v 1683 začalo rozpínať na juhovýchod, dostali sa v Sedmohradsku rumunskí kresťania s východnou tradíciou pod rakúsku nadvládu. Jezuitskí pátri, ktorí prišli do Sedmohradska ako poľní duchovní rakúskej armády, obdržali príkaz, aby nadviazali spojenie s Rumunmi a pozvali ich k únii s Rímskou cirkvou. Museli splniť duchovnú a zároveň sociálno-politickú úlohu.

        Ich duchovnou úlohou bolo pohnúť Rumunov k tomu, aby pripravili podmienky pre úniu. Podľa rímskych inštrukcií pre jezuitov spočívali tieto podmienky v súhlase s teologickým dohovorom Florentského koncilu: filioque, ich náuka o očistci a bežné používanie nekvaseného chleba pri slávení eucharistie nemali byť zavrhnuté a výsady rímskej stolice mali byť uznané. Boli kladené iba tieto požiadavky; v ostatných veciach mali vyzývať Rumunov k vernému zachovávaniu východných zvykov.

        Prebratím sociálno-politickej úlohy mali byť jezuiti okrem toho zo svetského hľadiska nápomocní Rumunom aj Habsburgovcom. Rumuni v Sedmohradsku stratili práva, neboli akceptovaní ako národ a ich cirkev nebola uznaná ako náboženstvo krajiny. Pre rod Habsburgovcov bolo problémom, že katolícka cirkev v Sedmohradsku bola bezvýznamná a že väčšina tamojších vplyvných vrstiev a príslušníkov uznaných národov bola protestantská. Preto ponúkla vláda Rumunom pre prípad únie plné práva rakúskych katolíkov.² Doterajšie znevýhodnenie Rumunov malo byť pri uzavretí únie ukončené a katolícka štátna cirkev by sa vďaka početným sedmohradským Rumunom mala stať najväčšou cirkvou krajiny.

        Z viacerých dôvodov mali rozhovory o únii zložitý priebeh. Privilegované stavy Sedmohradska sa vzpierali, pretože videli, že sociálnym vzostupom Rumunov sú ich výsady ohrozené. Vyskytli sa aj cirkevné ťažkosti, pretože kardinál Kollonitz, ktorý mal vo svojom postavení prímasa podniknúť posledný krok, sa nedržal bodov, ktoré boli stanovené v rímskych dokumentoch jezuitských pátrov. Namiesto toho, aby požadoval od rumunského biskupa iba súhlas k dohode Florentského koncilu, ako to bolo naplánované, vyžadoval tridentské vyznanie viery. Okrem toho spochybnil ekleziálnu vážnosť sedmohradskej rumunskej cirkvi a prikročil k opätovnej podmienečnej vysviacke (sub conditione) rumunského biskupa nakloneného únii.

        Opätovná vysviacka odpudila mnohých sedmohradských Rumunov od únie. Tak ako pri Brestskej únii v Poľsko-Litovsku, došlo aj v Sedmohradsku k pravoslávnej opozícii voči únii kvôli rozdielu medzi tým, o čo sa usilovali na začiatku a na konci rokovaní. Rumunská cirkev Sedmohradska sa rozštiepila. Z plánovanej únie celej sedmohradskej cirkvi s Rímom, o ktorú sa jezuiti snažili, sa stalo prijatie biskupa Atanasia a jeho prívržencov do arcidiecézy protireformačne zameraného uhorského prímasa. Netrvalo dlho a sedmohradskí Rumuni, ktorí neboli naklonení únii, vytvorili akúsi proticirkev.

        10. Keď Portugalsko v 16. storočí vybudovalo v “Novom svete” koloniálnu ríšu, narazilo v Južnej Indii a v Etiópii na prastarý domorodý cirkevný život, ktorý sa od základov odlišoval od toho, čo bolo bežné v Európe, pretože nikdy nebol ovplyvňovaný teologickým, liturgickým a cirkevnoprávnym rozvojom latinského Západu. Žiadny portugalský klerik nebol pripravený porozumieť cirkevným zvykom indických Tomášových kresťanov alebo Etiópčanov. Pretože sa nevedelo, že archaické formulácie učenia musia byť chápané v kontexte teologického myslenia, ktoré boli vtedajšiemu západu neznáme, považovali sa za heretické. To, čo nemalo v bohoslužobnom živote západu žiaden ekvivalent, sa vyčítalo ako povera a keď neexistoval v indickom alebo etiópskom dedičstve žiaden vhodný ekvivalent pre nejaký prvok latinského obradu, objavovali sa sťažnosti na jeho nedostatky. Až keď by Portugalci uznali, že okrem západnej tradície môžu v jednej Kristovej cirkvi existovať aj iné tradičné spôsoby ako byť kresťanom, boli by schopní uznať osobitosť cirkvi, ktorú objavili. Avšak toto nebolo pre latinských katolíkov 17. storočia možné. Mysleli si, že svoju vlastnú cirkevnú tradíciu môžu chápať ako mieru pravovernosti a obľúbenosti u Boha pre cirkev na celom svete. Hoci považovali náuku Tomášových kresťanov a Etiópčanov za heretickú a ich cirkevné zvyky za “skazené”, vnímali ich ako “zjednotených” a nechali klerikov z ich radov pôsobiť ako biskupov.

        11. Od polovice 16. storočia došlo v Osmanskej ríši k mnohonásobným spojeniam medzi Rímom a gréckymi cirkvami. Rozšírili sa a viedli k tomu, že jednotliví hierarchovia, teológovia alebo vplyvné osobnosti vytvorili individuálne alebo len pro foro interno (v rozhodnutí, ktoré malo platnosť len pre oblasť svedomia a verejnosti zostalo skryté) úniu s Rímskym stolcom, avšak pro foro externo (na verejnosti) zostali vedúcimi osobnosťami ich doterajšej (s Rímom nezjednotenej) cirkvi. Iní vysokí grécki hodnostári, ktorí sa sami nikdy neprihlásili k únii, povyšovali do vplyvných cirkevných úradov klerikov, o ktorých veľmi dobre vedeli, že sa vyhlásili za zjednotených s Rímom.

        Tieto prípady boli také časté, že ich nemohli odbiť ako bezvýznamné výnimky. Iba preto mohli byť také početné, lebo v Ríme sa ešte stále považovalo za ekleziologicky zastupiteľné, že klerici a veriaci z východu a západu si navzájom poskytovali sviatostné spoločenstvo*** bez toho, aby sa pri tom títo únii naklonení klerici podriadili pastierskej starostlivosti rímskeho biskupa. Vysoko postavení predstavitelia gréckych cirkví pokladali snahy o sviatostné spoločenstvo medzi rozdelenými cirkvami za primerané “prvotiny” na ceste (k jednote). Zjavne sa neobávali (na rozdiel od ich dnešných nasledovníkov), že by to znamenalo rozkol cirkvi, keď niektorí klerici a veriaci uskutočňujú to, čo je možné ešte pred tým, ako by došlo k celkovej únii ich cirkvi s latinskou cirkvou.

        12. Východosýrska cirkev priniesla evanjelium v 6. a 7. storočí a potom opätovne v 13. storočí do Ázie. Čína, Stredná Ázia a Kórea a možno i Japonsko a Indonézia boli evanjelizované.³ Avšak dobyvateľské výpravy mongolského kniežaťa Timura Lenka v 14. storočí znamenali rozklad cirkvi a to, čo potom zostalo z niekedy prekvitajúcej cirkvi, bolo sotva viac ako kmeňové kniežatstvo, v ktorom úrad patriarchu prechádzal vždy zo strýka na synovca.

        Keď sa začala prejavovať nespokojnosť s dedičným preberaním úradu, zhromaždenie duchovných a vplyvných osobností nástojilo na reformách. Zvolilo si novú hlavu cirkvi, ktorá nepochádzala z patriarchovej rodiny. Aby dosiahli jeho vysviacku a dosadenie do úradu, pripomenuli tradičné starosýrske pravidlo, podľa ktorého sa mohli obrátiť na “západných biskupov”, keď bola potrebná pomoc pri riešení určitého problému. Keď voľakedy vzniklo toto pravidlo, žili všetci biskupi, ktorých eparchie ležali západne od východosýrskej cirkvi v Rímskej ríši. Preto sa v tradičnom jazyku Východosýrčanov nazývali aj “biskupi z Ríma”. Zhromaždenie z 1552 zle pochopilo toto pomenovanie a poslalo zvoleného patriarchu do mesta Rím. Zložil tu svoje vyznanie viery a odvtedy bol akceptovaný so svojou cirkvou ako zjednotený, bol vysvätený na patriarchu a dosadený do úradu.⁴

        V tomto čase neboli v Moskve, kde v 1552 zasadalo zhromaždenie, ani inde v Mezopotámii západní misionári, ktorí by mohli zapracovať na únii. V Ríme si taktiež neboli na čistom o skutočných pomeroch vo vlasti kandidáta. Nevedelo sa, že trón patriarchu nebol vôbec uprázdnený. Preto sa tiež netušilo, že dobre myslená pomoc, ktorá bola poskytnutá východosýrskej cirkvi, viedla v skutočnosti nevyhnutne k jej rozštiepeniu na dva patriarcháty.

        13. V 18. storočí nastal výrazný obrat. Jednotliví teológovia – medzi nimi aj Klement VIII. a kardinál Kollonitz, ktorí povolili Rusínom resp. sedmohradským Rumunom úniu, mali už predtým skutočne negatívnu mienku o všetkých “heretikoch a schizmatikoch”. Ale cirkvi ako celok zostali presvedčené, že aj schizmatici patria do svätej cirkvi. Obidve strany si mysleli, že ich vlastné spoločenstvo zachováva cirkevnú čistotu, kým tá druhá strana poškvrnila svätú pravdu resp. cirkevné tradície pozemskými nedostatkami. Preto sa od nej požadovalo, aby odstránila všetky chyby, aby bola hodná znovuzjednotenia. Avšak aj to “poškvrnené” spoločenstvo bolo uznávané ako Kristova cirkev; nespochybňovalo sa, že aj ono vedie svojich veriacich k večnej spáse.

        Ale v prvej tretine 18. storočia sa na katolíckej strane presadil názor, že ku Kristovej cirkvi nemôže patriť ten, kto nestojí pod správou Petrovho nasledovníka. Pochybovalo sa, či sú biskupi a kňazi, ktorí nepatria k Petrovmu stádu, splnomocnení k legitímnemu vysluhovaniu svätých sviatostí.⁵ Katolíci, ktorí sa hlásili k novému ponímaniu, považovali všetkých kresťanov, ktorí sa od nich oddelili, za stratené ovce, ktoré mali byť “privedené naspäť domov”, aby dosiahli večnú spásu. Prepukla horlivosť pri obracaní a všade, kde existovali orientálne cirkvi, snažili sa katolícki misionári vytvoriť okrem toho aj zjednotenú cirkev s tými istými zvykmi, aby povzbudili veriacich k prestupu na katolícku vieru – čiže podľa nich k zaisteniu si večnej spásy. Množstvo zjednotených cirkví nadobudlo v tomto čase charakter, vďaka ktorému im sesterské východné cirkvi nie neprávom vyčítali, že stoja v službách prozelytizmu. Keďže v Grécku nemá spoločenstvo zjednotených katolíkov svoj pôvod v uzavretí únie, ale vzniklo skrze “obrátenia”, ktoré napokon vyvrcholili vo vysviacke biskupa pre konvertitov, je prirodzené, že práve grécka strana najviac vyčítala, že únia znamená prozelytizmus. Je smutné, že v katolíckej cirkvi existovalo také chápanie, ktoré toto umožnilo. Avšak, aby bolo zadosťučinené spravodlivosti, treba uznať, že misionári pri presviedčaní východných veriacich počúvali svoje svedomie.

        Pravoslávna cirkev bola dotknutá spochybnením svojej cirkevnosti,**** ktoré bolo základom nového vystupovania katolíkov. Vo svojej reakcii išli grécki patriarchovia dokonca ešte ďalej. V 1775 vyhlásili sviatostné obrady katolíckej cirkvi za neplatné a katolíkov za nepokrstených. Tým sa pravoslávie začalo považovať za jedinú cirkev prinášajúce blaženosť a bojové línie sa ešte viac zatvrdili. Pravoslávne cirkvi síce neboli v nasledovnom čase schopné prinútiť väčší počet latinských katolíkov, aby sa stali zjednotenými s pravoslávnou cirkvou západného obradu.⁶ Avšak v 19. a 20. storočí sa snahy o privedenie uniátov {zjednotených} späť do pravoslávnej cirkvi stali početnými a účinnými a na mnohých miestach získali pravoslávni emigranti spomedzi katolíkov a protestantov nezanedbateľný počet konvertitov.

        Právo uniátskych katolíckych cirkví na existenciu bolo zo strany pravoslávnych prvýkrát záväzne uznané v Balmandskom vyhlásení pravoslávno-katolíckej komisie pre dialóg: “Čo sa týka katolíckych východných cirkví, je jasné, že majú ako súčasť katolíckeho spoločenstva právo existovať a jednať tak, ako to zodpovedá duchovným potrebám ich veriacich.” (čl. 3) Plný súhlas všetkých pravoslávnych cirkví s týmto vyhlásením ešte samozrejme chýba.

        14. Stalo sa zvykom hovoriť o uniátoch iba vtedy, keď si títo pri zjednotení s inou cirkvou ponechali dedičstvo ich predošlého cirkevného spoločenstva a tak sa odlišovali v zbožnosti od väčšiny svojich nových bratov vo viere. Oveľa častejšie sa však východní i západní kresťania vzdali svojho cirkevného dedičstva a prijali dedičstvo spoločenstva, ku ktorému sa pripojili. Potomkovia vrástli potom do úplne nového spoločenstva a na rozdiel od situácie pri vzniku uniátskej {zjednotenej} cirkvi upadli tieto prestupy do zabudnutia.

        V istom období boli takéto prestupy dosť početné, takže by sa mohli dať porovnať s uzavretím únie. Grécki patriarchovia vytvorili po dobytí Konštantínopolu zvláštny obrad prijatia, aby latinským veriacim uľahčili pripojenie sa k ich cirkvi. Boli úspešní, pretože v príslušných krajinách katolíci vymizli. Keď boli Chorváti počas osmanskej nadvlády bez duchovných pastierov, ujali sa ich srbskí biskupi. Tak mnohí z nich prešli do pravoslávnej cirkvi a k Srbom. Terajší latinský patriarchát Jeruzalema sa svojím pôvodom úplne podobá uniátskej cirkvi, pretože všetci jeho domorodí veriaci pochádzajú z niekdajších veriacich východnej cirkvi.

 

Uniatizmus ako metódu hľadania jednoty treba zavrhúť,
pretože odporuje spoločnej tradícii našich cirkví

        Tak je napísané v článku 2 Balamandského vyhlásenia pravoslávno-katolíckej komisie pre dialóg. Čo je uniatizmus? A ktorá metóda hľadania jednoty má byť uznaná ako zodpovedajúca spoločnej tradícii našich cirkví?

        Ako sme videli, vyskytli sa v tej epoche, ktorá bola pravoslávnymi a katolíkmi potvrdená ako obdobie spoločenstva, dlhé periódy schizmy. Tieto boli usporiadané v synodálnych procesoch, pri ktorých mohli obidve strany ako rovnocenní partneri prísť s tým, čo sa im zdalo dôležité. Spoločne sa hľadali riešenia sporných otázok a keď bolo ich úsilie úspešné, bola vyhlásená zhoda {zjednotenie}.***** Niektoré zjednotenia, o ktorých bola reč vyššie, sa dosiahli takýmto spôsobom. V niektorých prípadoch sa tiež chcelo postupovať takýmto spôsobom, avšak v priebehu jednaní bolo nanútené iné ponímanie.

        V iných prípadoch, keď bola jedna strana z vojenských, kultúrnych alebo iných sociálnych dôvodov “priebojnejšia” ako tá druhá, bola druhá strana “navrátená späť k poslušnosti”. Vandalom, Sýrčanom a Arménom nariadila cirkev vtedy ešte zjednotenej Rímskej ríše, keď cisár víťazil, jednoducho a bez rozhovorov teologický spôsob vyjadrovania svojich koncilov a v neskoršom čase cirkev Západu vystupovala {konala} presvedčená o “praestantia ritus latini” (prednostnom postavení latinského obradu).

        Hlavný dokument pre “praestantiu” «je konštitúcia “Etsi pastoralis” (Benedikta XIV.) z 26. mája 1742… V nej pápež zdôvodňuje praestantiu poukázaním na fakt, že latinský obrad je obradom svätej rímskej cirkvi, matky a učiteľky všetkých cirkví…. Keďže grécke obrady vznikli bez sústavnej kontroly (Svätého stolca) a počas schizmy sa celkovo vymanili spod kontroly Ríma, prejavoval voči nim Benedikt XIV. ako aj mnohí jeho predchodcovia určitú nedôveru a sklon objavovať v nich nebezpečnosť, nevhodnosť, skazenosť a škodlivosť. V konštitúcii “Allatae sunt” pápež hovorí: “Kedykoľvek musel Apoštolský stolec konštatovať, že do orientálnych cirkví prenikol nebezpečný alebo nevhodný rítus, odsúdil ho, zamietol a zakázal jeho používanie… Svätý stolec nikdy neprestal zakazovať Grékom jednotlivé obrady, aj keď boli už dlho používané, kedykoľvek zistil, že sú, alebo môžu byť zlé alebo škodlivé.” Prednostné postavenie (praestantia) latinského obradu (hlásané Benediktom XIV.) neznamená teda len čestnú prednosť, ale niečo skutočne lepšie a znamenitejšie.»⁷ Následkom toho sa z uniatských cirkví stávali spoločenstvá, pre ktoré bolo dôležitejšie horlivo napodobňovať rímsko-latinské zvyky, ako si zachovať samostatnosť.

        Druhý vatikánsky koncil vyhlásil, že takýto postoj robí katolícky a apoštolský charakter cirkvi otáznym. V dekréte o ekumenizme, článok 17, sa v súvislosti s autentickými (čiže Rímom nekontrolovanými) východnými tradíciami píše: “Tento svätý koncil vyhlasuje, že celé toto duchovné a liturgické, disciplinárne a teologické dedičstvo… patrí k plnej katolicite a apoštolskosti cirkvi.” Na konci vyjadruje svoju vďačnosť za to, že zjednotené cirkvi napriek mnohým rímskym útlakom, ktorými boli prinucované k prispôsobeniu sa latinskému dedičstvu, nechali v katolíckej cirkvi aspoň nejaké miesto pre rôznorodosť, ktorá musí byť zo strany ekleziológie požadovaná: “(Svätý koncil) vzdáva vďaky Bohu, že mnohí východní synovia katolíckej cirkvi, ktorí toto dedičstvo zachovávajú, ktorí si ho želajú žiť plnšie a čistejšie, už žijú teraz v plnom spoločenstve s bratmi, čo sa pridŕžajú západnej tradície.” Avšak kvôli uniatským obmedzeniam, ktoré boli uniátom {zjednoteným} nanútené, im musel koncil v Dekréte pre východné katolícke cirkvi (Orientalium ecclesiarum) čl. 6 prikázať: “Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností doby alebo niektorých osôb (od svojich východných zvykov), nech sa usilujú vrátiť k tradíciám svojich otcov.”

        Keď začali rozdelené cirkvi najnovšie viesť oficiálne teologické dialógy, vrátili sa k metóde hľadania jednoty, ktorá zodpovedá tradícii z doby, keď žili v jednote. Uniatizmus bude prekonaný, keď bude všeobecne uznané a uvedené do praxe cirkevného života to, čo vyjadril pápež Ján Pavol II. počas svojej návštevy Poľska od 1. do 9. júna 1991 v katedrále v Bialystoku: “Dialóg pravdy, úprimnosti a lásky je jedinou cestou k plnej jednote. Je darom od Boha, nenahraditeľným prostriedkom na ceste k zmiereniu.”

 

Poznámky:

¹     Odkaz na použitú literatúru o tejto biskupskej vysviacke a o reakcii uhorského prímasa porovnaj v Suttner: Die rumänische Orthodoxie des 16. und 17. Jahrhunderts in Auseinandersetzung mit der Reformation. In: Kirche im Osten 25 (1982), s. 64 – 120 (najmä s. 84 – 86).

²     Štátne cirkevníctvo 16. a 17. storočia malo za následok, že príslušnosť k vierovyznaniu znamenala udelenie, resp. odopretie občianskych práv. Zamietnutie alebo prijatie východných kresťanov vládnucou cirkvou ovplyvnilo preto nielen ich náboženský život, ale aj ich práva v Habsburskej ríši. Je jasné, že to nemožno posudzovať kritériami, ktoré sú dnes s ohľadom na náboženskú slobodu považované za správne.

³     Porovnaj odsek “Nestoriánska cirkev” v B. Spuler: Die morgenländischen Kirchen, Leiden/Köln 1964, s. 2 – 51 (s ďalšími údajmi o literatúre); B. Willeke: Kirche und Gesselschaft im mittelalterlichen China. In: Wegzeichen (slávnostný zborník Biedermann), Würzburg 1971, s. 263 – 282; B. Dupuy: Essai d’histoire de l’Eglise «assyrienne». In: Istina 35 (1990), s. 159 – 170.

⁴     Porovnaj W. de Vries: Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg 1963, s. 77 – 80; A. Lampart: Ein Martyrer der Union mit Rom, Einsiedeln 1966.

⁵     V encyklikách “Mystici corporis” a “Humani generis” Pia XII. je toto chápanie formulované najostrejšie, ako sa kedy vyskytlo v úradnom dokumente katolíckej cirkvi; II. vatikánsky koncil túto formuláciu znovu jednoznačne zamietol. Porovnaj E. Ch. Suttner: Das wechselvolle Verhältnis zwischen den Kirchen des Ostens und des Westens im Lauf der Kirchengeschichte, Würzburg 1996, s. 89 – 105.

⁶     Porovnaj A. van Bunnen: L’Ortodoxie de rite occidental en Europe et aux États-Unis. In: Irénikon 54 (1981), s. 53 – 61; 211 – 221; 331 – 350.

⁷     W. de Vries: Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg 1963, s. 211n.

Poznámky k prekladu:

* V nemčine uniert. V slovenčine však sloveso s koreňom úni- neexistuje.

** V dnešnom Srbsku – AO Kosovo (pozn. prekl.).

*** V nem. origináli communio.

**** V nemčine Kirchlichkeit.

***** V nemčine Einigung, čo má obidva významy.

Obec Ihľany vznikla v roku 1960 spojením obci Majerka a Stotince. Prvá písomná zmienka o týchto obciach je z roku 1307. Prvý názov obce Majerka, Borkut, sa používal až do roku 1895. V rokoch 1895 – 1902 sa používa názov Majerka, neskôr maďarský názov Majorka a nemecký názov Maierhöfen. O vzniku obce sú dve domnienky. Podľa prvej ju založil Kežmarok na svojich majetkoch v okolí Stotiniec. Podľa druhej vznikla ako majer založený obcou Ľubica. Majerka sa podriaďovala nadriadenému Ľubickému richtárovi. Pri plnení povinností vystupovali ako jeden celok. Obyvatelia obce sa začiatkom 20.stor. živili ako drevorubači v obecných lesoch.
Obec Stotince sa vyskytuje pod názvom Szazteleke, Hundermark. Po roku 1948 až po rok zlúčenia obcí (1960) sa vyskytuje názov Stotince. Obec bola osídlena už v 14. storočí., o čom svedči aj kostol, ktorý tu bol postavený pred rokom 1324. Obec založil rod Hrhovských. V roku 1539 vyhnal poľský šlachtic Hieronym Lásky z obce starousadlíkov a usadil tu valachov. Roku 1778 bolo v obci 730 obyvateľov (600 greckokatolikov). V roku 1863 bol v obci úmyselne založený veľký požiar a v roku 1887 sa tu vyskytla cholera. Obyvatelia Stotiniec boli známi výrobou šindľov, ktoré predávali aj do okolitých obci.
Počas prvej svetovej vojny zahynuli na frontoch štyria obyvatelia obce Majerka a Stotince. V obci fungovalo viac mlynov a olejáreň.
Počas druhej svätovej vojny v boji zahynuli Ján Jacko, Michal Buxár, Ján Bombara, Jozef Markoči, Alexander Mišalko, Ondrej Papež. Do voľných domov po vysťahovaných občanoch sa prisťahovali obyvatelia zrušenej obce Ľubické Kúpele.
Otec Sergej Kovč v historickom spise – Publikácií k 690. Výročiu prvej písomnej zmienky o obci Ihľany začal svoj príhovor nasledovne: „Začínam nestarnúcimi slovami Sláva Isusu Christu, ktoré do tejto zalesnenej krajiny Slovenska priniesli drevorubači, keď sa prežehnali a vzájomne pozdravili. Ich pozdrav ako echo znie do dnešného dňa. Pozrime sa späť do histórie. Smutne a temno bolo pred viac ako 690 rokmi v tejto krajine, zarastenej ihličnatými stromami bez ciest. Iba divá zver sa preháňala lesom a vtáctvo po stromoch. Zdalo sa, že už nikdy nezasvieti slnko na korene zarastené machom. No predsa prišiel čas, keď Boh poslal do opusteného kraja svojich verných Bohu, svalnatých drevorubačov, aby preriedili lesy a vybudovali cesty. Boli to ľudia silnej viery, ktorí prišli do grófstva rodu Berzevieczyovcov. Boli chudobní, ale pracovití. Prichádzali sem na zimu a v lete odchádzali do vlastných domovov, kde mali svoje políčka, manželky, deti, rodiny. Pánovi sa to nepáčilo, preto im navrhol, aby si privideli svoje rodiny a mohli tu pracovať po celý rok. Ponúkol im zalesnenú zem. Vyrúbané drevo bude pánovo, odlesnená pôda bude patriť im. Môžu si na nej postaviť domy a hospodárstva. Drevorubači prijali ponuku, prisťahovali sa a položili základy usadlosti menom Hundermorg.
Veriaci byzatnstko – slovanského obradu oddávna obývajú východné Slovensko. Existuje zmienka, že sa tento rítus zavchoval ešte z čias cyrilometodských. Mnoho veriacich tohto obradu prišlo na východné Slovensko v 14. Až 16. Storočí. Koncom 16. A 17. Storočí prichádzalo k snahám Rusínov spojiť sa s rímskou cirkvou. Roku 1646 sa prijala Užgorodská únia, čím sa zjednotila časť pravoslávnych s katolíckou cirkvou.
Gréckokatolíci žijú v časti Stotince. Už v roku 1326 je známy kostol postavený na počesť sv. apoštola Ondreja, ktorého založenie sa datuje na skoršie obdobie, lebo z roku 1324 už poznáme jeho duchovného farára pod menom Henrich. V roku 1693 počas kanonickej vizitácie sa v zázname spomína, ž farnosť spravuje gréckokatolícky kňaz. Pri podobnej vizitácií v roku 1700 sa obec spomáína ako samostatná farnosť. Konštatovalo sa, že chrám je už murovaný a v dobrom stave. Zasvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby sa vykonávajú vo východnom obrade už vyše 120 rokov. Miestnym duchovným je už vyše 20 rokov o. Ivan Nemirovský. V chráme je jeden kalich, dve bohoslužobné knihy. Dôchodky kňaza sú skromné: osem mandľov žita, jačmeňa, ovsa, od každého domu dva chleby. Kňaz má k dispozícií 153 habatov pôdy. V dedine je škola a učiteľ. Dôchodok učiteľa je 24 holieb obilia, 30 denárov v hotovosti na čižmy.

Bl. Emilián Kovč

Otec Sergeja Kovča, titulárneho kanonika, ktorý pôsobil vo farnosti Ihľany, blažený Emilián Kovč (Омелян Ковч) sa narodil dňa 20. augusta 1884 v obci Kosmač (Космач) na Ukrajine, kde bol jeho otec Hrihorij (Григоріj Ковч, 1861-1919) gréckokatolíckym farárom. Matka Emiliána bola Mária Jackevič – Volfeld (Марія Яскевич-Волфельд), ktorá žila v rokoch 1891 až 1939. Gymnaziálne štúdiá Emilián úspešne ukončil v Ľvove. Keďže bol veľmi nadaný, jeho otec sa postaral o to, že mohol odísť na teologické štúdiá do Ríma, kde študoval v rokoch 1905 až 1911, tieto filozofické a teologické štúdiá absolvoval v Ukrajinskom Kolégiu Sv. Sergeja a Bakcha v Ríme, ktorí boli mučeníkmi počas prenasledovania za čias Rímskej ríše a Univerzite Urbaniana. V roku 1910 sa oženil s dcérou bukovinského kňaza Máriou Annou Dobrjanskou, s ktorou mali šesť detí: Lidu, Annu, Irinu, Myrona, Sergeja a Romana. Myron a Sergej sa tiež stali kňazmi. Emilián Kovč bol literárne činný, do určitého času pôsobil tiež ako vojenský kaplán. Zažil „červený“ teror tzv. sovietskej moci, keď sa postavil na obranu poľských rodín pri deportáciách. Zažil i „hnedý“ teror, ktorému podľahol.
Za kňaza ho vysvätil v roku 1911 dnes už tiež blažený Hryhory Lukič Khomyshyn (Григорій Лукич Хомишин). Zo začiatku spravoval farnosť Pidvoločiska, neskôr sa prihlásil na misijnú prácu medzi Ukrajincami v Juhoslávii, kde sa v roku 1912 staral o imigrantov z Haliče. V roku 1916 sa vrátil späť do Haliča, kde pracoval ako kaplán vo farnosti Sernyki Horišni. V roku 1916 vstúpil do Ukrajinskej haličskej armády, kde vykonával službu vojenského duchovného. Od roku 1922 spravoval farnosť Borševo a v tom istom roku bol farárom okresného mesta Peremyšľany s chrámom sv. Michala (храм св. Миколая греко-католицької громади в місті Перемишляни) a s pridruženou farnosťou Korosne (Коросне, Ternopoľská oblasť) až do svojej mučeníckej smrti 25. marca 1944. O jeho príbytku farníci hovorili: „Nad týmto domom lietajú anjeli.” Otec Emilián počas svojho pôsobenia opravoval ploty, pomáhal s výstavbou zvonice, chrámu ako aj cintorína. Nezabúdal ani na svojich veriacich, kedy sa staral o budovanie nových príbytkov, za čo si už počas života zaslúžil úctu a obdiv gréckokatolíckych veriacich. S príchodom sovietskej moci, niektorí farníci začal viniť Poliakov za zlo spáchané v čase poľskej vlády. Otec Emilián Kovč kritizoval lúpeže poľských rodín a svojich farníkov formoval prostredníctvom kázni na svätých liturgiách, následne sa Poľská delegácia sa ospravedlnil za problémy spôsobené poľskými orgánmi a vrátila svoj majetok do rúk chudobného ľudu.
Otec Emilián bol obdarovaný darom slova, ktorý využíval v plnej miere. Ako to dosvedčujú tí, čo ho poznali, jeho kázne boli vždy aktuálne a každý ich mohol pochopiť. Bol známy v celom okrese, ak nie v celom Haliči. Často ho pozývali ako kazateľa na mnohé odpusty. Z jeho kázní žiarilo svetlo viery a lásky k Bohu, k svojej cirkvi i k svojmu národu. Keďže jeho farnosť sa nachádzala blízko Univa, kde je známa Uspenská lavra s otcami studitmi, otec Kovč nikdy nechýbal na tamojšom uspenskom odpuste, kde pomáhal so spovedaním a kázal s veľkým nadšením. Jeden z pamätníkov – otec Mykola Ďaďo spomína: „Raz som ohlásil svojim farníkom, že počas duchovnej obnovy bude u nás kázať otec Kovč, farár z Peremyšlian. Moji farníci ho dobre poznali, veď bol známy široko – ďaleko. O niekoľko dní po mojom ozname prišla za mnou delegácia veriacich so žiadosťou, aby som vyhlásil v cerkvi, že len muži môžu prísť počúvať kázeň, lebo keď káže otec Kovč, nie je v cerkvi dosť miesta pre všetkých.“ Tak aj bolo. Otec Kovč sa vedel mužom prihovárať. Vtedy boli problémy s palivom, ľudia chodili do lesa a bez dovolenia majiteľa rúbali stromy. Tých, čo tak robili, otec Kovč učil, ako sa majú spovedať: „Povedz jasne, že si vyrúbal takú haluz, že ste ju museli niesť až dvaja. Daj si pozor, aby si s tou haluzou nemusel ísť na posledný súd. Bude to hanba, keď sa budú ľudia obzerať, čože to nesieš.“ Bol to žart, ale každý vedel, o čom kazateľ hovorí. Tak sa to rozšírilo medzi ľuďmi, že keď bola spoveď, jedni druhých žartovne napomínali: „A nezabudni na haluz!“
Bol sychravý jesenný deň. Hŕstka ľudí prišla do cerkvi na pohreb mladej ženy. Išlo o mladú matku, ktorá zomrela po krátkej chorobe. Jej muž zomrel šesť rokov po svadbe v Prusku, kam odišli za prácou. Po jeho smrti sa mladá vdova s troma deťmi vrátila do rodnej obce Korosne, kde sa po druhýkrát vydala za muža, ktorému pri pôrode zomrela manželka. Spolu mali ešte jedno dieťa, ktoré malo dva roky, keď spomínaná matka zomrela. Pre otca Emiliána nebol tento pohreb ľahký. Obyčajne po pohrebe ešte prehodil pár slov s ľuďmi, ale teraz mu nebolo do reči. Rozlúčil sa s pozostalým manželom a deťmi, sadol na voz a odišiel. Už boli na kraji dediny, keď sa akoby prebudil. „Iľku, obracajte kone!“ Kočiš a stály hospodár otca Emiliána to akoby tušil, iba sa opýtal: „Otče, mám zastať pred domom?“ Otec Emilián povedal: „Áno, pred domom, nemôžem to tak nechať.“ Potom vstúpil do domu a prihovoril sa pozostalému manželovi: „Michal, viem, že je vám ťažko, chcem vám preto pomôcť.“ Vdovec nič nevravel, iba mu pobozkal ruku a prepukol do plaču. Keď vyšli pred dom, otec pobozkal hlavy svojich osirotených detí a požehnal ich. Otec Emilián ich potom vzal do voza a povedal im: „Deti, pôjdeme ku mne. Aj ja mám také deti, ako ste vy. Budete sa spolu hrať a potom sa uvidí.“ A tak žilo na fare spolu deväť detí. Neskôr sa pre ne našlo miesto v sirotinci.
V roku 1942 hitlerovci zriadili v Peremyšľanoch židovské geto. Otec Emilián Kovč poslal list Hitlerovi, v ktorom odsúdil masové zabíjanie Židov a požadoval povolenie k návšteve Židov v gete. Časť mesta Peremyšľ ohradili ostnatým drôtom a zhromaždili tam židov z celého okresu, ktorí tam o hlade a zime čakali na tzv. akciu, čiže deň, keď mali prísť gestapáci a všetkých zahubiť. Práve v tom čase žil v Peremyšľanoch jeden židovský advokát, ktorého matka bola Ukrajinka, katolíčka. Vydala sa za žida a prijala židovskú vieru, ale jej katolícky pôvod neostal bez vplyvu na ich syna, ktorý ešte pred vojnou uvažoval o prijatí kresťanstva. Teraz spolu so svojou manželkou požiadali o krst. Otec Emilián im dal patričnú literatúru na preštudovanie, lebo nebolo pochýb, že iba vyššie motívy ho vedú k prijatiu kresťanstva. Ale spomínaný advokát začal nahovárať ďalších židov, aby prijali kresťanstvo, ba stal sa zapáleným misionárom vo svojom národe. Výsledok jeho misie bol udivujúci – v Peremyšľanoch požiadalo o krst okolo 800 židov. Začala sa horúca príprava a štúdium katechizmu. Času bolo málo, lebo už onedlho mali ísť všetci do geta na istú smrť. Pokrstiť tajne také veľké množstvo židov bolo nemožné. Okrem toho by to mohlo pripomínať nelegálnu demonštráciu. Otec Emilián sa radil s ďalšími kňazmi, ako má postupovať. Väčšina z nich mu radila nekrstiť verejne, jedine tých, u ktorých je jasné, že to robia z ozajstného presvedčenia. Napriek tomu sa otec Kovč rozhodol židov na vlastnú päsť hromadne pokrstiť. Na druhý deň o šiestej hodine ráno prišla prvá skupina židov. Všetci mali na sebe nový, čistý odev. Pred ikonostasom stál sud s vodou, ktorú otec Emilián posvätil. Potom sa prihovoril židom: „Tento krst vás nijako neoslobodí od nemeckého, protižidovského zákona. Tento úkon má čisto náboženský význam. Musíte si vzbudiť akt dokonalej ľútosti, lásky k Bohu a uveriť v Krista Spasiteľa, ktorý vás prijíma do svojho kráľovstva.“ Potom nasledoval krst, po ktorom otec Emilián urobil to isté s ďalšou skupinou židov. Medzitým peremyšliansku cerkev obkľúčilo gestapo a nedovolilo otcovi Emiliánovi vyjsť z cerkvi. Hneď s ním spísali protokol o protizákonnej činnosti, počas svojho výsluchu mu jeden z dôstojníkov gespata položil otázku: „Nevieš, že je zakázané krstiť židov?“ Otec Emilián mu na to odpovedal: „Nevedel som, že je to zakázané“. Posmešne sa ho dôstojník opýtal: „A teraz to vieš?“ Emilian mu odpovedal: „Tak teraz už áno.“ Keď si už myslel, že to všetko uzavrel prišla posledná otázka: „A budete v tom pokračovať?“ Vo všetkej svojej úprimnosti odpovedal, že bude. O niekoľko dní ho odviezli do väznice v Ľvove a odtiaľ do tábora v Majdanku v Poľsku. Po jeho uväznení až do jeho smrti ho vo farnosti zastupoval jeho syn Sergej Kovč, ktorý po svojom úteku z Ukrajiny našiel útočisko v Prešovskej eparchii.
Otec Emilián mohol smrti uniknúť. Ešte kým prebýval v ľvovskej väznici, usiloval sa o jeho vyslobodenie metropolita Andrej Šeptický aj jeho vlastná rodina. Na oplátku za vyslobodenie požadoval nemecký úrad vyhlásenie od kňaza Emiliána Kovča, že nebude viac krstiť ani schovávať židov. Otec Kovč na kompromis nepristúpil. Svojim príbuzným z koncentračného tábora napísal: „Nenamáhajte sa nadarmo, nemôžem opustiť toto miesto, lebo som tu potrebný. Títo nešťastní ľudia, ktorých je tu na tisíce, ma potrebujú. Som ich jedinou útechou. Je mojou povinnosťou ostať tu a ja som šťastný. Chápem, že sa usilujete o moje vyslobodenie. Prosím vás, aby ste nič nerobili. Včera tu rozstrieľali 50 ľudí. Keby som tu nebol, kto by im pomohol prekročiť tento prah?“ V poslednom liste otec Emilián Kovč napísal: „Ďakujem Bohu za jeho láskavosť voči mne. Okrem neba je toto jediné miesto, kde túžim ostať. Tu sme si všetci rovní: Poliaci, Židia, Rusi či Estónci… Teraz som tu jediný kňaz…. Tu vidím Boha, Boha, ktorý je rovnaký pre všetkých bez ohľadu na naše náboženské rozdiely. Možno sa naše cirkvi medzi sebou líšia, ale vo všetkých kraľuje ten istý všemohúci Boh. Keď slúžim liturgiu, modlia sa všetci. Modlia sa rôznymi jazykmi, ale veď či Boh nerozumie všetkým jazykom?… Modlite sa za tých, čo vytvorili tento tábor a tento systém. Oni potrebujú vaše modlitby… Nech sa Boh nad nimi zmiluje.“ 25. marca 1944 väzeň s číslom 2399 – otec Emilián Kovč zomrel v koncentračnom tábore v Majdanku, spálený v kremačnej peci.
Otca Emiliána Kovča vyhlásil za blaženého pápež Ján Pavol II. počas svojej apoštolskej cesty na Ukrajinu v roku 2001. Židovská rada Ukrajiny mu udelila titul Spravodlivý muž Ukrajiny. Nikolaj Halychenko vo svojej básnickej zbierke Dobrý pastier o blaženom Emiliánovi napísal: „Він дав свою душу за стадо, За правду, як пастир-герой“ čo v preklade znamená: „Dal svoj život stáda, za pravdu, ako pastier – hrdina.“ O hrdinstve Emiliána Kovča bol nakrútený aj dokumentárny film Väzeň za Majdanu (Парох Майданека)
Na mieste bývalého koncentračného tábora bol odhalený obelisk s výrokom bl. otca Emiliána Kovča: „Tu vidím Boha, Boha, ktorý je rovnaký pre všetkých bez ohľadu na naše náboženské rozdiely“. Hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi kardinál Ľubomír Huzar na adresu otca Emiliána Kovča povedal: „Je to syn jedného národa, čo zahynul na území druhého národa a ktorý prišiel o život preto, že chcel pomôcť tretiemu národu. Je to osobnosť, ktorá nás zjednocuje. Tam, kde sú svätí, už nejestvujú hranice.“
Táto výnimočná osobnosť gréckokatolíckeho kňaza má čo povedať každému z nás. Nestáva sa často, že by vlastné deti boli svedkami blahorečenia svojich rodičov. Iste sa však už tešia spolu v nebeskej sláve.
Za účasti predstaviteľov Apoštolskej stolice, množstva biskupov katolíckej cirkvi východného i západného obradu, predstaviteľov Katolíckej univerzity v Lubline a množstva hostí zo šiestich krajín Európy sa 20. februára 2002 pri príležitosti poľského vydania Kódexu kánonov východných cirkví na Katolíckej univerzite v Lubline konala slávnostná prezentácia poľského vydania Kódexu kánonov východných cirkví. Zúčastnili sa jej aj otcovia biskupi zo Slovenska, predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. František Tondra a košický pomocný biskup Mons. Bernard Bober. Kódex kánonov východných cirkví spolu s Kódexom kánonického práva pre cirkev latinskú z roku 1983 a s pápežskou konštitúciou Pastor bonus tvorí ucelenú zbierku cirkevno – právnych predpisov, ktoré dnes platia v katolíckej cirkvi. V popoludňajších hodinách sa v majestátnom chráme sv. Andrzeja Bobolu v Lubline pri tejto príležitosti konala slávnostná liturgia sv. Jána Zlatoústeho, ktorú spolu s množstvom ďalších biskupov a kňazov slúžil väčší arcibiskup mesta Lvov Ľubomír Huzar. Táto liturgia bola poďakovaním za beatifikáciu o. Emiliána Kovča.
Farské spoločenstvo v Ornete prežívalo 13. júna 2010 mimoriadne udalosti. Prvou z nich bolo 15-ste výročie existencie farnosti zo dňa, keď otec Artur Maslej (prvý kňaz farnosti) v Nede programu bola návšteva przemyšliansko – varšavského metropolitného arcibiskupa Ivana. Ježiša Krista milujúceho ľudí v roku 1995 po prvýkrát v kaplnke slúžil sv. božskú liturgiu pre gréckokatolíkov. Vysokopreosvietený metropolita Ivan prečítal dekrét, v ktorom vyhlásil blaženého otca Emiliána Kovča za patróna farnosti v Ornete. Na oslavu prišiel aj protosynkel Wroclavsko-gdaňskej eparchie otec Bohdan Haluška, otec Andrej Soroka, otec Ivan Lajkoš, otec Peter Pavlyšče, otec Andrej Olijnik, redemptorista z Ukrajiny.
V roku 2016 dňa 18. marca sa konala v Majdane v Poľsku spomienková púť veriacich z Ukrajiny, Poľska a miestnych veriacich. Program začal o 11:00 panychídou pri pamätníku bojovníkov proti nacizmu. Potom spoločne sa zúčastnili premietania dokumentu „Farár z Majdanu“ a pokračovali exkurziou po barakoch. Pútnici spoločne navštívili aj miestne chrámy, pri tejto príležitosti mestské zastupiteľstvo mesta Peremyšl jednohlasne schválilo výstavbu pamätníka blaženého Emiliána Kovča. V tom istom roku 27. marca, farské spoločenstvo v Peremyšli usporiadalo spomienkovú slávnosť na bl. Emiliána Kovča, pri ktorej bolo odohrané aj divadlo a predstavený jeho život. Dielo „Emilián Kovč – Milosrdná otec“ vzniklo na popud vyhlásenia Roku milosrdenstva pápežom Františkom.

Mons. Sergej Kovč, titulárny kanonik

NARODENIE A BLÍZKA RODINA

Sergej Kovč, dlhoročný správca farnosti Ihľany sa narodil 29. augusta 1911 v Pidvoločiskách na Ukrajine v starej kňazskej rodine. Starý otec, o. Grigorij Kovč, zahynul ako vojenský kaplán. Otec Sergej mal aj niekoľkých súrodencov. Tí sa však rozpŕchli do celého sveta: do Nemecka, USA a Kanady, vzdialenejší príbuzní ostali na Ukrajine. Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií začal študovať na filozofickej fakulte. Neskôr zmenil zameranie a vyštudoval teológiu v Kyjeve. Dňa 28. septembra 1941 bol vysvätený na kňaza. Prvým pôsobiskom po inkardácii do prešovskej eparchie sa stala farnosť Maškovce, kde pôsobil v rokoch 1941-1945. Nasledovala farnosť Kremná od roku 1945 až do októbra 1948. Vtedy bol šesť týždňov vo vyšetrovacej väzbe v Ilave.

NÁVŠTEVA BLAŽENÉHO PETRA PAVLA GOJDIČA, OSBM

„Otče, vy v takejto maličkej zapadlej dedinke a máte v cerkvi večné svetlo? V koľkých väčších farnostiach a chrámoch toto chýba!“ – bl. P. P. Gojdič, OSBM pri návšteve otca Sergeja Kovča. Keď bol otec Sergej Kovč v ťažkých povojnových rokoch správcom farnosti Kremná, navštívil ho raz preosvietený vladyka Pavel Gojdič, ktorý mal vo zvyku vždy aspoň na chvíľku zájsť do cerkvi na poklonu. Po tejto návšteve pochválil otca Sergeja: „Otče, vy v takejto maličkej zapadlej dedinke a máte v cerkvi večné svetlo? V koľkých väčších farnostiach a chrámoch toto chýba!“

VÄZENIE

Otca Sergeja Kovča vyšetrovali za to, že je Ukrajincom. Vo väzení bol spolu s otcom Vojtechom Havašim, otcom Michalom Juchnovičom, otcom Emilom Bokšayom a inými. Kňazi boli zadelení do pracovného útvaru a pracovali v závode v Dubnici nad Váhom. Po prepustení bol určený do farnosti Sabinov, kde však pôsobil iba krátky čas. Od 29. apríla 1949 do 31. januára 1950 pracoval v uhoľných baniach v Novákach. Potom pracoval v Trenčíne do 10. septembra 1950. Už v roku 1953 bol opätovne zaistený a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. októbra 1953 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe zo dňa 13. októbra 1954 uznaný za vinného z pokusu neoprávneného opustenia republiky na trest nepodmienečného odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a šiestich mesiacov. Vo väzení strávil jeden rok, štyri mesiace a dvadsaťštyri dní. Pre ťažké zhoršenie zdravotného stavu bol trest prerušený. Po čase strávenom vo väzenskej nemocnici, nasledoval dlhý pobyt v liečebnom zariadení vo Vysokých Tatrách. Zvyšok trestu sa mu odpustil na základe rozhodnutia prezidenta republiky o amnestii zo dňa 9. mája 1955. Dnes sa už nevie, či obvinenie z pokusu opustenia republiky bolo skutočné, alebo zinscenované štátnou bezpečnosťou. Jedno je však isté, že otec Kovč mal bohaté skúsenosti so sovietskou mocou na Ukrajine a peripetiami svojho otca pred rokom 1941. Roky do obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi (v roku 1968) trávil v civilnom zamestnaní v stavebnom podniku v Kežmarku, po dlhotrvajúcej liečbe v Tatranskej Kotline.

PODPIS PRAVOSLÁVIA

V roku 1950 sa snažil trochu „kľučkovať“ pred štátnymi orgánmi. Hoci pod nátlakom podpísal pravoslávie, predsa pri sv. liturgiách spomínal Svätého Otca. Po istom čase odvolal podpis.

DOBA OBNOVENIA GRÉCKOKATOLÍCKEJ CIRKVI NA SLOVENSKU

Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. dostal dekrét do farnosti Ihľany. Nasledovalo obdobie, keď musel bývať u obyvateľov obce, lebo farskú budovu nechcel uvoľniť pravoslávny kňaz. Prešli mesiace a roky práce na obnove a konsolidácii farnosti, čo sa zaslúžene zavŕšilo úspechom. V 80-tych rokoch sa pustil do výstavby novej farskej budovy, čo bolo v tom čase takmer nemožné. Predsa sa mu to podarilo a novostavbu posvätil vtedajší ordinár Mons. Ján Hirka dňa 11. augusta 1985. Okrem iného aj tu sa prejavila ochota a usilovnosť ihľanských veriacich.

ČLÁNOK OTCA SERGEJA KOVČA O FARNOSTI IHĽANY Z ROKU 1978

Obec Ihľany, okr. Poprad, leží v úzkej doline no západnom okraji Levočských vrchov, väčšinou na nízkej terase Holumnického potoka. Vznikla 12. júna 1960 zlúčením Majerky a Stotiniec. Meno obec dostala podľa vrchu Ihla, pod ktorým sa obec rozkladá. Majorka (maď. Majorka, nom. Meierhófen) je podľa všetkého totožná so sídliskom Borkut, ktoré sa spomína už v roku 1307. Majerka sa pravdepodobne vyvinula z nejakého majera, ktorý patril mestečku Ľubici. V rokoch 1412 – 1772 bola daná do zálohy Poľsku. V 16. stor. osídlili Majerku valasi. Obyvateľstvo sa zaoberalo predovšetkým rúbaním a ortovaním lesov, obrábaním takto získanej pôdy, ovčiarstvom. Mnohí tkali doma plátno, vyrábali šindle. Ľudia boli pracovití, pohostinní, žili spokojným životom. V roku 1828 mala Majerka 69 domov a 499 obyvateľov. Aj Stotince sú písomne doložené roku 1307. Vo svojej dlhej histórii mali rozličné názvy: 1307 – Szazteleke, 1317 – Hundurmark, 1322 – Hundertmark, 1920 – Hodermark, 1948 – Stotince; maď. Száztelek i Száztelep, nem. Hundertmorgen, Hodermark. Prvá zmienka o farárovi v tejto obci je z roku 1324, ďalšia z roku 1520. V roku 1580 bol tam už murovaný chrám. V stredoveku obec patrila rodine Berzeviczyovcov. Počas kanonickej vizitácie Hodermarku v roku 1693 bolo zaznamenané, že farnosť spravuje gréckokatolícky kňaz. Pri podobnej vizitácii v roku 1700 sa obec spomína ako samostatná farnosť a bolo konštatované, že – chrám je už murovaný, v dobrom stave. Posvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby vo východnom obrade sa vykonávajú už viac ako 120 rokov. Miestnym duchovným je už viac ako 20 rokov otec Ivan Nemirovský. V chráme je jeden oltár a dva zvony, počet gréckokatolíckych veriacich je 348. V chráme je jeden kalich, dve bohoslužobné knihy. Dôchodky kňaza sú skromné: Osem mandľov žita a taktiež toľko jačmeňa a ovsa. Od každého domu ešte dva chleby. Kňaz mal k dispozícii 153 habalov pôdy. V dedine je škola a učiteľ. Učiteľom bol Andrej Hodermarský. Jeho dôchodok – 24 holbov obilia, 90 dinárov v hotovosti na čižmy. Zápisy uvedených vizitácii často spomínajú kňaza Emila Androjkoviča s poznámkou, že to bol starostlivý kňaz. Hodermark vtedy patril do samostatného dištriktu (dekanátu) ,,Fraternita s Parochorum Ritus Groeci Unitorum“, ktorý spravoval dekan Vasiľ Smerekovský, ktorý bol gréckokatolíckym farárom v Nižných Repašoch. Do tohto dekanátu patril Poráč, Závadka, Helcmanovce, Veľký Lipník , Slovníky, Olšavica, Nižné Repáše, Osturňa, Torysky a Hodermark. Tieto farnosti pôvodne patrili do mukačevskej gréckokatolíckej eparchii a pod právomoc spišského prepošta (a neskôr biskupa) sa dostali v roku 1687. Vzájomné vzťahy medzi gréckokatolíckymi farnosťami a spišskou cirkevnou vrchnosťou boli často narušované, a preto sa gréckokatolícky kňazi zišli 25. júla 1780 do Sloviniek a vypracovali memorandum spišskému biskupovi. Za tú to iniciatívu zobral spišský biskup na zodpovednosť slovinského kňaza V. Jembarského. Situácia dospela až do štádia , že keď 11. augusta 1786 zavítal do Prešova cisár Jozef II., zaslúžilý hodermarský kňaz Michal Kaňuk vyšiel so žiadosťou, aby spišské gréckokatolícke farnosti boli vrátené opäť pod právomoc mukačevského biskupa. To sa aj stalo. Mukačevský biskup Andrej Bačinský vymohol aj to, že pod jeho právomoc sa dostali aj tie gréckokatolícke farnosti, ktoré boli pod správou rožňavského biskupa. Išlo o farnosť v Gelnici, vo Svedlári, Folkmári, Žakovciach, Nálepkove … spolu deväť farností. V dekréte z 3. februára 1787 bolo okrem toho uvedené oj to, že pod právomoc mukačevského gréckokatolíckeho biskupa sa dostáva aj päť farností przemyslskej eparchie farnosť Jakubany, Jarabina, Kamienka, Litmanová a Sulín. Odovzdanie preberanie farností sa uskutočnilo 23. apríla 1787. Azda bude zaujímavá otázka, ako sa naše farnosti dostali pod právomoc przcmyslského biskupa. Treba vedieť, že tie to naše farnosti patrili panstvu – Ľubovnianskeho hradu. Kráľ Žigmund ich v roku 1412 dal spolu so 16 spišskými mestami do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi II., čím sa cirkevne dostali pod jurisdikciu przemyslského gréckokatolíckeho biskupa. Tieto spišské mestá a s nimi i gréckokatolícke farnosti boli vrátené Uhorsku až za vlády Márie Terézie v roku 1772. Po roku 1680 spravovali farnosť v Hundertmarko títo gréckokatolícky duchovní: Ivan Nemirovský (1680 – 1700), Emil Andrejkovič (1700 – 1712), Michal Andrejkovič (1765 – 1777), Ivan Dudinský (1777), Andrej Kaňuk (1777 – 1789), Michal Kaňuk (1789 – 1800), Michal Joromis (1800 – 1837), Štefan Romaňak (1837 – 1838), Anton Deak (1838 – 1844), Michal Michalič (1844 – 1846), Michal Tizedi (1846 – 1847), Ivon Chanat (1847 – 1850), Ivan Takáč (1850 – 1882), Alexander Kriško (1882 – 1893), Michal Mitro (1893 – 1904), Štefan Cilly (1904), Ivon Bunhanič (1905-1909), Mikuláš Stuľakovič (1909-1914), Vojtech Bihori (1914-1920), Štefan Ivančo (1920 – 1922), Vasiľ Manajlo (1922 – 1932 ), Mikuláš Kašpar (1922 – 1936), Peter Dudinský (1936 – 1950). Z tejto starobylej našej farnosti pochádza mukačevský biskup Ivan Jozef Hodemarský. Bol synom miestneho kantora, teologické štúdiá absolvoval v Trnave a za kňaza bol vysvätený v roku 1701. Za krátko vstúpil k baziliánom. Za biskupa bol menovaný pomerne mladý – v roku 1707. Jeho menovanie však Svätá Stolica nepotvrdila, lebo proti nemu vystúpil jágerský biskup a to najmä preto, že sa postavil proti povstaniu Františka Rákóczyho II., ktorý sa priklonil za menovanie Petra Kaminského. Súčasne si jágerský biskup dňa 9. apríla menoval svojho obradového vikára – Juraja Bizancího. Situácia sa skomplikovala aj tým, že Svätá Stolica vymenovala dvoch apoštolských administrátorov – Antona Vinnického a Prokopa Pilipoviča. Hoci Ivana J. Hodemarského podporoval aj sám cisár, v záujme Cirkvi sa po osemročnom vedení eparchie dňa 14. novembra 1715 zriekol úradu a potvrdil to aj svojím podpisom v Bratislave ostrihomskému primášovi Christiánovi Augustovi. Pápež Kliment IX. menoval dňa 5. februára 1716 za biskupa Juraja Bizanciho, ktorý menoval Ivana J. Hodemarského za svojho zástupcu. Ivan J. Hodemarský urobil veľa pre eparchiu. Zvlášť si dal záležať na údržbe mukačevského kláštora, v ktorom v tom čase bolo biskupské sídlo. V tomto kláštore Ivan J. Hodemorský aj zomrel ako archimandrita 16. februára 1729. Našu pozornosť si zaslúži aj farská škola. Spomína sa už v zápise z kanonickej vizitácie v roku 1693, tiež v roku 1700. Po požiari v roku 1863 bola umiestnená v dome občana Cubaľu a to až dovtedy, kým veriaci nevybudovali novú a to aj s bytom pre učiteľa. V roku 1908 zničil požiar takmer polovicu obce, popolom ľahla aj škola. Kantor – učiteľ odišiel z obce. Veriaci si postavili svoje príbytky a v roku 1912 postavili aj školu. Za prvej svetovej vojny – v roku 1915 – učiteľ musel narukovať, ľudia začali chodiť do školy pravidelne už po prevrate.
Na záver článku uvádza Sergej Kovč niekoľko faktov z Ihľanskej farskej kroniky :
• V roku 1881 bolo v Hodermarku 191 domov a 680 obyvateľov, z ktorých sa 638 hlásilo za gréckokatolíkov.
• V roku 1890 si veriaci opravili chrám.
• V roku 1923 bola vo farnosti zriadená čitáreň .
• 16. septembra 1928 si vo farnosti pripomenuli 80. výročie zrušenia poddanstva a pri tejto príležitosti aj na kanonika prešovskej eparchie Alexandra Duchnoviča, ktorý finančne podporoval farníkov, aby si kúpili pôdu.
• V roku 1933 mala farnosť (aj s filiálkami) 1704 veriacich.
• 14. novembra 1944 gestapo za protifašistickú činnosť uväznilo farára Petra Dudinského aj s ďalším i ôsmimi občanmi.
• 30. januára 1945 Sovietska armáda oslobodila Hodermark.
• V čase od 28. januára do 26. marca 1947 sa vysťahovalo z obce do Sovietskeho zväzu 31 rodín.
• V roku 1950 bola obec napojená na telefónnu sieť.
• V roku 1952 bola otvorená prvá autobusová linka.
• V roku 1955 bolo založené jednotné roľnícke družstvo. 13. novembra minulého roku navštívil farnosť ordinár o. Ján Hirka, ktorý posvätil obnovený chrám farský chrám sv. Michala archanjela, od slúžil sv. Liturgiu a poďakoval veriacim za ich starostlivosť o chrám a lásku k sv. Cirkvi a svojmu obradu o povzbudil ich do ďalšej svedomitej práce.

MENOVANIE MITRÁTOM

Menovacím dekrétom č. 749/95 zo dňa 9. augusta 1985 ho o. ordinár Mons. Ján Hirka menoval titulárnym kanonikom gréckokatolíckej prešovskej eparchie. Dekrétom č. 452/88 ho kardinál Miroslav Ivan Ljubačivský vymenoval dňa 8. júla 1988 mitratom (mitroforným protojerejom).

ZASTAVENIE STÍHANIA OTCA SERGEJA KOVČA

V roku 1990 bol otec Sergej uznesením Krajského súdu v Košiciach plne rehabilitovaný a trestné stíhanie bolo zastavené.

LURDSKÁ JASKYŇA V IHĽANOCH

Sergej Kovč počas svojho 32 ročného pôsobenia v Ihľanoch, okrem postavenia novej farskej budovy, previedol generálnu opravu Chrámu sv. Michala Archanjela zvonku i zvnútra, zreštauroval ikonostas a postavil pri cintoríne lurdskú jaskyňu. V roku 1991 sídelný biskup Mons. Ján Hirka celebroval sv. liturgiu, pred ktorou posvätil túto kaplnku a kríž, na ktorom je nápis „Christos a Mária Ťa volá“. Odvtedy sa tu každoročne v poslednú májovú nedeľu koná odpustová slávnosť. V roku 1992 privítali veriaci v Ihľanoch pomocného biskupa Mons. Milana Chautura, CSsR. Počas svätej liturgie z jeho rúk prijali deti prvé sv. prijímanie. V roku 1995 odslúžil na tomto mieste sv. liturgiu generálny vikár Mons. Ján Gajdoš. Vo svojej kázni zameranej k úcte Presvätej Bohorodičky sa zvlášť obracal k prítomným rómskym veriacim. V tejto kaplnke je i pamätná tabula, ktorú posvätil Svätý Otec Ján Pavol II. 2. júla 1995, pri príležitosti svojej návštevy v Prešove. Okrem každoročných odpustových slávností sa tu koná v máji moleben k Presvätej Bohorodičke. Tento areál veriaci každodenne využívajú na načerpanie nových duchovných síl. Sprostredkoval tiež pomoc pri oprave rímskokatolíckeho chrámu v Holumnici. V Holumnici pomohol aj evanjelikom pri oprave ich chrámu, konkrétne veže.

ROK VÝROČÍ OTCA MONS. SERGEJA KOVČA (1991)

Dňa 28. septembra 1991 pri príležitosti významných jubileí otca kanonika Kovča 50-tého výročia kňazstva a 80-tich narodenín, mu poslal štátny sekretár kardinál Angelo Sodano telegram tohto znenia: „Svätý Otec sa obracia s úprimným blahoželaním na vysokodôstojného pána Mons. Sergeja Kovča pri príežitosti 50-tého výročia jeho kňazskej vysviacky ordinácie a pripája sa k jeho vďakyvzdaniu Bohu za to, že ho povolal ku kňazstvu a k pastoračnej službe. Prosí preblahoslavenú Pannu Máriu, aby na jej príhovor boli na Vás vyliate nové milosti a nebeské útechy a posiela Vám zo srdca svoje zvláštne apoštolské požehnanie.“

PRÍHOVOR NOVOKŇAZOVI V KREMNEJ (1993)

Otec Sergej vo svojom príhovore novokňazovi v roku 1993 pripomenul veriacim Kremnej obdobie likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, keď bol práve v tom čase duchovným správcom tejto obce. Vyzdvihol morálnu statočnosť a duchovnú silu jej obyvateľov, ktorí bránili svojho kňaza a svoju cirkev.

MILÁ NÁVŠTEVA NA IHĽANSKEJ FARE

„Modlite sa a začínajte deň modlitbou. Nájdite si čas na Boha, na dobrého nebeského Otca.“ Touto myšlienkou sa niesol výlet detí zo Spišskej Novej Vsi a Levoče v máji 1995. Modlite sa Otče náš, hovoril na kázni správca týchto farností Sergej Kovč. Je to najkrajšia modlitba, modlitba, ktorú nás naučil náš Pán, Ježiš Kristus. Otec kanonik Sergej, ktorý bol v tejto dedinke, ich spolu so svojimi veriacimi veľmi milo prijal a ukázal im krásnu Lurdskú jaskyňu. V nej poukázal na zaujímavosť ohľadom pôdy, ktorá sa v nej nachádza, je donesená z miest, kde sa zjavovala Panna Mária. Po svätej liturgii, ktorú spestrili deti a mládež z dediny pesničkami s gitarou, cestovali do Litmanovej.

STAVBA CHRÁMU V SPIŠSKEJ BELEJ

V roku 1996 rozostaval Chrám sv. Cyrila a Metoda v meste Spišská Belá. Dokončenia a posvätenia tohto chrámu sa už nedožil. Mesto Spišská Belá sa nachádza v podtatranskom regióne a patrí do farnosti Ihľany v Popradskom protopresbyteráte. V Spišskej Belej žije oficiálne 75 gréckokatolíkov, ktorí sú zväčša prisťahovaní z okolitých dedín ako Osturňa či Ihľany. Sergej Kovč videl potrebu vlastného chrámu pre týchto veriacich, ktorí dosiaľ navštevovali rímskokatolícky chrám a bohoslužby. Myšlienka sa dala na papier a v roku 1996 sa položili základy chrámu, ktorého hlavným projektantom je Ing. arch. František Jesenko. Chrám je umiestnený v priamej väzbe na mestské centrum, od ktorého je oddelený miestnym regulovaným potokom. Objekt je umiestnený tak, že hlavný vstup do chrámu je z pešej komunikácie spájajúcej centrum mesta s priľahlou rodinnou zástavbou. Z vyvýšeného pohľadu tvorí ozajstnú dominantu centra mesta. Chrám je orientovaný v smere východ – západ súbežne s miestnou komunikáciou. Výška chrámu je 10 metrov. Strecha na chráme s centrálnou kupolou a samostatne stojacou vežou má zvláštny oblúkový charakter a krytina je modrej farby. Fasáda chrámu je svetložltá s tmavšími odtieňmi žltej farby, zvýrazňujúcej pre chrám typické oblúky. Je to jednoloďová stavba dimenzovaná na 295 veriacich. K obdĺžniku hlavnej lode sa pripája polkruhová svätyňa. Vzhľadom na blízkosť potoka je objekt postavený na pilótach. Stavba sa financovala zo zbierok, z darov veriacich a z príspevkov zo zahraničných nadácií. Chrám v súčasnosti ešte nie je dokončený, ale 26. decembra 2006 vladyka Ján Babjak otvoril tento liturgický priestor na slávenie Eucharistie.

KLOKOČOVSKÝ OBRAZ POD TATRAMI

Klokočovský obraz na ceste pod Tatrami zavítal aj do Ihľan. Tento vzácny poklad prešovskej archieparchie priniesli veriaci z Veľkého Lipníka a Osturne 1. októbra 1996. Príhovory pre túto príležitosť predniesli duchovní otec kanonik Sergej Kovč, o. dekan Andrej Kerešťan a neskôr o. Štefan Kitľan,CSsR. Ikona Prečistej Bohorodičky bola umiestnená v chráme sv. archanjela Michala až do 6. októbra 1996. Po sv. liturgii sa veriaci každý deň modlili moleben k Bohorodičke a modlitbu sv. ruženca. Klokočovskú ikonu prevzal okresný dekan o. Igor Zimovčák do farnosti Ľubica. Dialo sa tak v rámci duchovnej obnovy Slovenska, ktorá mala u gréckokatolíckych veriacich veľký úspech.

EKUMENICKÁ POBOŽNOSŤ V IHĽANOCH (25. MÁJA 1997)

Pri príležitosti 690-tého výročia prvej písomnej zmienky o obci Ihľany sa dňa 25. mája 1997 v Ihľanoch konala ekumenická liturgia. Zúčastnili sa jej i biskupi Mons. Ján Hirka, Mons. František Tondra, senior podtatranského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. p. Matejka, rímskokatolícki, gréckokatolícki a evanjelickí kňazi, predstavitelia verejného života a veriacich zo širokého okolia. Pri tejto príležitosti boli posvätené obecné insígnie a starosta obce udelil otcovi Kovčovi čestné občianstvo obce Ihľany.

NOVOKŇAZ MARKO DURLÁK AKO KAPLÁN V IHĽANOCH

„Život kňaza je krásny, ale veľmi ťažký.“ Túto vetu často počúval z jeho úst mladý novokňaz Marek Durlák, ktorý ho sprevádzal v posledných dňoch jeho života. Z veľkej vďačnosti za chvíle prežité v jeho blízkosti na jednej fare sa podelil so svojimi dojmami. Keby mal charakterizovať otca Sergeja nejakým citátom zo Svätého písma, použil by práve tento: „Pane milujem dom. v ktorom prebývaš, a miesto, kde je stánok tvojej slávy.“ (Ž 26, 8). O. Sergej sa vyznačoval veľkou láskou ku chrámu i k východnému obradu. Marek Durlák, ako sa sám vyjadril, bol veľmi potešený, keď nastúpil ako novokňaz do farnosti Ihľany, kde otec Sergej strávil 30 rokov života a zistil, že bohoslužby, utiereň nedeľná i sviatočná, takisto aj večiereň, sú pre tamojších veriacich samozrejmosťou. Lásku k obradu a dôstojnosti k chrámu badať aj z príhody, ktorú otec Sergej často spomínal. Otec Sergej si bol vždy vedomý svojej kňazskej dôstojnosti. Vyjadroval to navonok tým, že bol vždy oblečený v kňazskom civile kamkoľvek šiel. No svoje kňazstvo prežíval predovšetkým duchovne. Horlil za pravdu, neznášal klamstvo a krivdu, ležala mu na srdci starosť nielen o zverenú farnosť, ale zaujímal sa o dianie v celej gréckokatolíckej cirkvi. Často ho bolo videl s časoslovom v ruke, modliť sa už včas ráno, často už o 4. hodine ráno. S veľkou láskou a úctou si spomínal na mnohých svojich kňazov a správal sa k nim ako starostlivý otec, ktorý vedel počúvať ich problémy a starosti. Pri ňom sa novokňaz Marek naučil tomu, čomu sa v pastorálnej teológii hovorí „prudentia pastoralis“ – „pastoračná múdrosť.“

POSLEDNÉ CHVÍLE OTCA SERGEJA KOVČA

Na zaslúžený odpočinok odišiel otec Sergej v roku 1999. Počas odpočinku mnoho času trávil medzi svojimi veriacimi v Ihľanoch. Obec Ihľany sa rozprestiera na severozápadnom okraji Levočských vrchov. V obci žije okolo 400 gréckokatolíkov. Naposledy bol vo farnosti v dňoch 13. – 15. októbra 2000. V tom čase sa už začal podstatne zhoršovať jeho zdravotný stav. November už strávil iba na lôžku. Zaopatrený sviatosťami zomrel dňa 9. novembra 2000 o 14.45 hod. v Prešove, v byte JUDr. Františka Pavlovského, vo veku nedožitých 90-tich rokov a 59-tich rokov kňazstva. Otcovi Kovčovi veľmi pomáhala učiteľka Mária Palšová a už spomínaný JUDr. František Pavlovský s manželkou. Svätú liturgiu a pohrebné obrady vykonal prešovský diecézny biskup Mons. Ján Hirka, dňa 13. novembra 2000 v Ihľanoch, za veľkej účasti gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho duchovenstva. Nad hrobom otca Kovča poďakovala rímskokatolícka veriaca z Holumnice, za jeho dlhoročnú náklonnosť a pomoc, spomienkou na jeho život i záslužnú prácu.

Kríž pred naším chrámom

V nedeľu 1. novembra 2015 (na Sviatok všetkých svätých) pri gréckokatolíckom Chráme sv. Cyrila a Metóda v Spišskej Belej bol požehnaný nový drevený kríž. Tento kríž vyrobili miestni veriaci vrátane jeho osadenia a úpravy jeho okolia. Požehnanie vykonal správca gréckokatolíckej farnosti Mikuláš Chanáth za prítomnosti veriacich.

Posvätenie gréckokatolíckeho chrámu sv. Cyrila a Metoda v Spišskej Belej

Dňa 5. júla 2017 na štátny sviatok Cyrila a Metoda sa v Spišskej Belej uskutočnila slávnosť posvätenia gréckokatolíckeho chrámu. Na úvod slávnosti primátor mesta Štefan Bieľak s manželkou privítali veľadôstojného Vladyku Mons. Milana Lacha SJ, pomocného gréckokatolíckeho biskupa slovanským zvykom – chlebom a soľou za prítomnosti Mikuláša Chanáta, správcu našej gréckokatolíckej farnosti a ďalších gréckokatolíckych kňazov, diakonov i seminaristov. Slávnosti sa zúčastnili aj Jakub Grich, nový správca rímskokatolíckej farnosti v Spišskej Bele i jeho predchodca Peter Petrek a tiež Eva Germanová, evanjelická farárka zo Spišskej Belej s dozorcom evanjelického cirkevného zboru Jozefom Gemzom.

Ako uviedol primátor mesta v úvodnom príhovore, výstavbu kostola začal ešte v toku 1996 dnes už nežijúci gréckokatolícky farár Sergej Kovč zo zbierok a milodarov. V roku 2006 sa za pôsobenia gréckokatolíckeho farára Jána Hroma v chráme začali slúžiť bohoslužby (liturgie) a po 11 rokoch sa chrám posvätil (po jeho definitívnom dokončení). Naše poďakovanie patrí všetkým: tým, ktorí prišli s touto myšlienkou a začali ju realizovať, ako aj tým, ktorí materiálne či duchovne podporovali dokončenie tohto chrámu“.

Posvätenie chrámu sv. Cyrila a Metoda vykonal vladyka Milan Lach, ktorý počas svätej liturgie vo svojej kázni, ale aj na záver slávnosti zdôraznil význam odkazu učenia a pôsobenia Konštantína – Cyrila a Metoda pre nás všetkých, pre slovenský národ, žijúcich v súčasnej dobe. Na záver požehnal všetkých prítomných a rozlúčil sa slovami „Sláva Isusu Christu“. Ďakujeme vladykovi Milanovi, rodákovi z neďalekej Ľubice, za jeho prítomnosť na tejto slávnosti, za jeho slová povzbudenia a želáme mu naplnenie jeho kňazského poslania na jeho novom mieste pôsobenia v USA.