História gréckokatolíckej farnosti Ihľany
Obec Ihľany vznikla v roku 1960 spojením obci Majerka a Stotince. Prvá písomná zmienka o týchto obciach je z roku 1307. Prvý názov obce Majerka, Borkut, sa používal až do roku 1895. V rokoch 1895 – 1902 sa používa názov Majerka, neskôr maďarský názov Majorka a nemecký názov Maierhöfen. O vzniku obce sú dve domnienky. Podľa prvej ju založil Kežmarok na svojich majetkoch v okolí Stotiniec. Podľa druhej vznikla ako majer založený obcou Ľubica. Majerka sa podriaďovala nadriadenému Ľubickému richtárovi. Pri plnení povinností vystupovali ako jeden celok. Obyvatelia obce sa začiatkom 20.stor. živili ako drevorubači v obecných lesoch.
Obec Stotince sa vyskytuje pod názvom Szazteleke, Hundermark. Po roku 1948 až po rok zlúčenia obcí (1960) sa vyskytuje názov Stotince. Obec bola osídlena už v 14. storočí., o čom svedči aj kostol, ktorý tu bol postavený pred rokom 1324. Obec založil rod Hrhovských. V roku 1539 vyhnal poľský šlachtic Hieronym Lásky z obce starousadlíkov a usadil tu valachov. Roku 1778 bolo v obci 730 obyvateľov (600 greckokatolikov). V roku 1863 bol v obci úmyselne založený veľký požiar a v roku 1887 sa tu vyskytla cholera. Obyvatelia Stotiniec boli známi výrobou šindľov, ktoré predávali aj do okolitých obci.
Počas prvej svetovej vojny zahynuli na frontoch štyria obyvatelia obce Majerka a Stotince. V obci fungovalo viac mlynov a olejáreň.
Počas druhej svätovej vojny v boji zahynuli Ján Jacko, Michal Buxár, Ján Bombara, Jozef Markoči, Alexander Mišalko, Ondrej Papež. Do voľných domov po vysťahovaných občanoch sa prisťahovali obyvatelia zrušenej obce Ľubické Kúpele.
Otec Sergej Kovč v historickom spise – Publikácií k 690. Výročiu prvej písomnej zmienky o obci Ihľany začal svoj príhovor nasledovne: „Začínam nestarnúcimi slovami Sláva Isusu Christu, ktoré do tejto zalesnenej krajiny Slovenska priniesli drevorubači, keď sa prežehnali a vzájomne pozdravili. Ich pozdrav ako echo znie do dnešného dňa. Pozrime sa späť do histórie. Smutne a temno bolo pred viac ako 690 rokmi v tejto krajine, zarastenej ihličnatými stromami bez ciest. Iba divá zver sa preháňala lesom a vtáctvo po stromoch. Zdalo sa, že už nikdy nezasvieti slnko na korene zarastené machom. No predsa prišiel čas, keď Boh poslal do opusteného kraja svojich verných Bohu, svalnatých drevorubačov, aby preriedili lesy a vybudovali cesty. Boli to ľudia silnej viery, ktorí prišli do grófstva rodu Berzevieczyovcov. Boli chudobní, ale pracovití. Prichádzali sem na zimu a v lete odchádzali do vlastných domovov, kde mali svoje políčka, manželky, deti, rodiny. Pánovi sa to nepáčilo, preto im navrhol, aby si privideli svoje rodiny a mohli tu pracovať po celý rok. Ponúkol im zalesnenú zem. Vyrúbané drevo bude pánovo, odlesnená pôda bude patriť im. Môžu si na nej postaviť domy a hospodárstva. Drevorubači prijali ponuku, prisťahovali sa a položili základy usadlosti menom Hundermorg.
Veriaci byzatnstko – slovanského obradu oddávna obývajú východné Slovensko. Existuje zmienka, že sa tento rítus zavchoval ešte z čias cyrilometodských. Mnoho veriacich tohto obradu prišlo na východné Slovensko v 14. Až 16. Storočí. Koncom 16. A 17. Storočí prichádzalo k snahám Rusínov spojiť sa s rímskou cirkvou. Roku 1646 sa prijala Užgorodská únia, čím sa zjednotila časť pravoslávnych s katolíckou cirkvou.
Gréckokatolíci žijú v časti Stotince. Už v roku 1326 je známy kostol postavený na počesť sv. apoštola Ondreja, ktorého založenie sa datuje na skoršie obdobie, lebo z roku 1324 už poznáme jeho duchovného farára pod menom Henrich. V roku 1693 počas kanonickej vizitácie sa v zázname spomína, ž farnosť spravuje gréckokatolícky kňaz. Pri podobnej vizitácií v roku 1700 sa obec spomáína ako samostatná farnosť. Konštatovalo sa, že chrám je už murovaný a v dobrom stave. Zasvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby sa vykonávajú vo východnom obrade už vyše 120 rokov. Miestnym duchovným je už vyše 20 rokov o. Ivan Nemirovský. V chráme je jeden kalich, dve bohoslužobné knihy. Dôchodky kňaza sú skromné: osem mandľov žita, jačmeňa, ovsa, od každého domu dva chleby. Kňaz má k dispozícií 153 habatov pôdy. V dedine je škola a učiteľ. Dôchodok učiteľa je 24 holieb obilia, 30 denárov v hotovosti na čižmy.
Bl. Emilián Kovč
Otec Sergeja Kovča, titulárneho kanonika, ktorý pôsobil vo farnosti Ihľany, blažený Emilián Kovč (Омелян Ковч) sa narodil dňa 20. augusta 1884 v obci Kosmač (Космач) na Ukrajine, kde bol jeho otec Hrihorij (Григоріj Ковч, 1861-1919) gréckokatolíckym farárom. Matka Emiliána bola Mária Jackevič – Volfeld (Марія Яскевич-Волфельд), ktorá žila v rokoch 1891 až 1939. Gymnaziálne štúdiá Emilián úspešne ukončil v Ľvove. Keďže bol veľmi nadaný, jeho otec sa postaral o to, že mohol odísť na teologické štúdiá do Ríma, kde študoval v rokoch 1905 až 1911, tieto filozofické a teologické štúdiá absolvoval v Ukrajinskom Kolégiu Sv. Sergeja a Bakcha v Ríme, ktorí boli mučeníkmi počas prenasledovania za čias Rímskej ríše a Univerzite Urbaniana. V roku 1910 sa oženil s dcérou bukovinského kňaza Máriou Annou Dobrjanskou, s ktorou mali šesť detí: Lidu, Annu, Irinu, Myrona, Sergeja a Romana. Myron a Sergej sa tiež stali kňazmi. Emilián Kovč bol literárne činný, do určitého času pôsobil tiež ako vojenský kaplán. Zažil „červený“ teror tzv. sovietskej moci, keď sa postavil na obranu poľských rodín pri deportáciách. Zažil i „hnedý“ teror, ktorému podľahol.
Za kňaza ho vysvätil v roku 1911 dnes už tiež blažený Hryhory Lukič Khomyshyn (Григорій Лукич Хомишин). Zo začiatku spravoval farnosť Pidvoločiska, neskôr sa prihlásil na misijnú prácu medzi Ukrajincami v Juhoslávii, kde sa v roku 1912 staral o imigrantov z Haliče. V roku 1916 sa vrátil späť do Haliča, kde pracoval ako kaplán vo farnosti Sernyki Horišni. V roku 1916 vstúpil do Ukrajinskej haličskej armády, kde vykonával službu vojenského duchovného. Od roku 1922 spravoval farnosť Borševo a v tom istom roku bol farárom okresného mesta Peremyšľany s chrámom sv. Michala (храм св. Миколая греко-католицької громади в місті Перемишляни) a s pridruženou farnosťou Korosne (Коросне, Ternopoľská oblasť) až do svojej mučeníckej smrti 25. marca 1944. O jeho príbytku farníci hovorili: „Nad týmto domom lietajú anjeli.” Otec Emilián počas svojho pôsobenia opravoval ploty, pomáhal s výstavbou zvonice, chrámu ako aj cintorína. Nezabúdal ani na svojich veriacich, kedy sa staral o budovanie nových príbytkov, za čo si už počas života zaslúžil úctu a obdiv gréckokatolíckych veriacich. S príchodom sovietskej moci, niektorí farníci začal viniť Poliakov za zlo spáchané v čase poľskej vlády. Otec Emilián Kovč kritizoval lúpeže poľských rodín a svojich farníkov formoval prostredníctvom kázni na svätých liturgiách, následne sa Poľská delegácia sa ospravedlnil za problémy spôsobené poľskými orgánmi a vrátila svoj majetok do rúk chudobného ľudu.
Otec Emilián bol obdarovaný darom slova, ktorý využíval v plnej miere. Ako to dosvedčujú tí, čo ho poznali, jeho kázne boli vždy aktuálne a každý ich mohol pochopiť. Bol známy v celom okrese, ak nie v celom Haliči. Často ho pozývali ako kazateľa na mnohé odpusty. Z jeho kázní žiarilo svetlo viery a lásky k Bohu, k svojej cirkvi i k svojmu národu. Keďže jeho farnosť sa nachádzala blízko Univa, kde je známa Uspenská lavra s otcami studitmi, otec Kovč nikdy nechýbal na tamojšom uspenskom odpuste, kde pomáhal so spovedaním a kázal s veľkým nadšením. Jeden z pamätníkov – otec Mykola Ďaďo spomína: „Raz som ohlásil svojim farníkom, že počas duchovnej obnovy bude u nás kázať otec Kovč, farár z Peremyšlian. Moji farníci ho dobre poznali, veď bol známy široko – ďaleko. O niekoľko dní po mojom ozname prišla za mnou delegácia veriacich so žiadosťou, aby som vyhlásil v cerkvi, že len muži môžu prísť počúvať kázeň, lebo keď káže otec Kovč, nie je v cerkvi dosť miesta pre všetkých.“ Tak aj bolo. Otec Kovč sa vedel mužom prihovárať. Vtedy boli problémy s palivom, ľudia chodili do lesa a bez dovolenia majiteľa rúbali stromy. Tých, čo tak robili, otec Kovč učil, ako sa majú spovedať: „Povedz jasne, že si vyrúbal takú haluz, že ste ju museli niesť až dvaja. Daj si pozor, aby si s tou haluzou nemusel ísť na posledný súd. Bude to hanba, keď sa budú ľudia obzerať, čože to nesieš.“ Bol to žart, ale každý vedel, o čom kazateľ hovorí. Tak sa to rozšírilo medzi ľuďmi, že keď bola spoveď, jedni druhých žartovne napomínali: „A nezabudni na haluz!“
Bol sychravý jesenný deň. Hŕstka ľudí prišla do cerkvi na pohreb mladej ženy. Išlo o mladú matku, ktorá zomrela po krátkej chorobe. Jej muž zomrel šesť rokov po svadbe v Prusku, kam odišli za prácou. Po jeho smrti sa mladá vdova s troma deťmi vrátila do rodnej obce Korosne, kde sa po druhýkrát vydala za muža, ktorému pri pôrode zomrela manželka. Spolu mali ešte jedno dieťa, ktoré malo dva roky, keď spomínaná matka zomrela. Pre otca Emiliána nebol tento pohreb ľahký. Obyčajne po pohrebe ešte prehodil pár slov s ľuďmi, ale teraz mu nebolo do reči. Rozlúčil sa s pozostalým manželom a deťmi, sadol na voz a odišiel. Už boli na kraji dediny, keď sa akoby prebudil. „Iľku, obracajte kone!“ Kočiš a stály hospodár otca Emiliána to akoby tušil, iba sa opýtal: „Otče, mám zastať pred domom?“ Otec Emilián povedal: „Áno, pred domom, nemôžem to tak nechať.“ Potom vstúpil do domu a prihovoril sa pozostalému manželovi: „Michal, viem, že je vám ťažko, chcem vám preto pomôcť.“ Vdovec nič nevravel, iba mu pobozkal ruku a prepukol do plaču. Keď vyšli pred dom, otec pobozkal hlavy svojich osirotených detí a požehnal ich. Otec Emilián ich potom vzal do voza a povedal im: „Deti, pôjdeme ku mne. Aj ja mám také deti, ako ste vy. Budete sa spolu hrať a potom sa uvidí.“ A tak žilo na fare spolu deväť detí. Neskôr sa pre ne našlo miesto v sirotinci.
V roku 1942 hitlerovci zriadili v Peremyšľanoch židovské geto. Otec Emilián Kovč poslal list Hitlerovi, v ktorom odsúdil masové zabíjanie Židov a požadoval povolenie k návšteve Židov v gete. Časť mesta Peremyšľ ohradili ostnatým drôtom a zhromaždili tam židov z celého okresu, ktorí tam o hlade a zime čakali na tzv. akciu, čiže deň, keď mali prísť gestapáci a všetkých zahubiť. Práve v tom čase žil v Peremyšľanoch jeden židovský advokát, ktorého matka bola Ukrajinka, katolíčka. Vydala sa za žida a prijala židovskú vieru, ale jej katolícky pôvod neostal bez vplyvu na ich syna, ktorý ešte pred vojnou uvažoval o prijatí kresťanstva. Teraz spolu so svojou manželkou požiadali o krst. Otec Emilián im dal patričnú literatúru na preštudovanie, lebo nebolo pochýb, že iba vyššie motívy ho vedú k prijatiu kresťanstva. Ale spomínaný advokát začal nahovárať ďalších židov, aby prijali kresťanstvo, ba stal sa zapáleným misionárom vo svojom národe. Výsledok jeho misie bol udivujúci – v Peremyšľanoch požiadalo o krst okolo 800 židov. Začala sa horúca príprava a štúdium katechizmu. Času bolo málo, lebo už onedlho mali ísť všetci do geta na istú smrť. Pokrstiť tajne také veľké množstvo židov bolo nemožné. Okrem toho by to mohlo pripomínať nelegálnu demonštráciu. Otec Emilián sa radil s ďalšími kňazmi, ako má postupovať. Väčšina z nich mu radila nekrstiť verejne, jedine tých, u ktorých je jasné, že to robia z ozajstného presvedčenia. Napriek tomu sa otec Kovč rozhodol židov na vlastnú päsť hromadne pokrstiť. Na druhý deň o šiestej hodine ráno prišla prvá skupina židov. Všetci mali na sebe nový, čistý odev. Pred ikonostasom stál sud s vodou, ktorú otec Emilián posvätil. Potom sa prihovoril židom: „Tento krst vás nijako neoslobodí od nemeckého, protižidovského zákona. Tento úkon má čisto náboženský význam. Musíte si vzbudiť akt dokonalej ľútosti, lásky k Bohu a uveriť v Krista Spasiteľa, ktorý vás prijíma do svojho kráľovstva.“ Potom nasledoval krst, po ktorom otec Emilián urobil to isté s ďalšou skupinou židov. Medzitým peremyšliansku cerkev obkľúčilo gestapo a nedovolilo otcovi Emiliánovi vyjsť z cerkvi. Hneď s ním spísali protokol o protizákonnej činnosti, počas svojho výsluchu mu jeden z dôstojníkov gespata položil otázku: „Nevieš, že je zakázané krstiť židov?“ Otec Emilián mu na to odpovedal: „Nevedel som, že je to zakázané“. Posmešne sa ho dôstojník opýtal: „A teraz to vieš?“ Emilian mu odpovedal: „Tak teraz už áno.“ Keď si už myslel, že to všetko uzavrel prišla posledná otázka: „A budete v tom pokračovať?“ Vo všetkej svojej úprimnosti odpovedal, že bude. O niekoľko dní ho odviezli do väznice v Ľvove a odtiaľ do tábora v Majdanku v Poľsku. Po jeho uväznení až do jeho smrti ho vo farnosti zastupoval jeho syn Sergej Kovč, ktorý po svojom úteku z Ukrajiny našiel útočisko v Prešovskej eparchii.
Otec Emilián mohol smrti uniknúť. Ešte kým prebýval v ľvovskej väznici, usiloval sa o jeho vyslobodenie metropolita Andrej Šeptický aj jeho vlastná rodina. Na oplátku za vyslobodenie požadoval nemecký úrad vyhlásenie od kňaza Emiliána Kovča, že nebude viac krstiť ani schovávať židov. Otec Kovč na kompromis nepristúpil. Svojim príbuzným z koncentračného tábora napísal: „Nenamáhajte sa nadarmo, nemôžem opustiť toto miesto, lebo som tu potrebný. Títo nešťastní ľudia, ktorých je tu na tisíce, ma potrebujú. Som ich jedinou útechou. Je mojou povinnosťou ostať tu a ja som šťastný. Chápem, že sa usilujete o moje vyslobodenie. Prosím vás, aby ste nič nerobili. Včera tu rozstrieľali 50 ľudí. Keby som tu nebol, kto by im pomohol prekročiť tento prah?“ V poslednom liste otec Emilián Kovč napísal: „Ďakujem Bohu za jeho láskavosť voči mne. Okrem neba je toto jediné miesto, kde túžim ostať. Tu sme si všetci rovní: Poliaci, Židia, Rusi či Estónci… Teraz som tu jediný kňaz…. Tu vidím Boha, Boha, ktorý je rovnaký pre všetkých bez ohľadu na naše náboženské rozdiely. Možno sa naše cirkvi medzi sebou líšia, ale vo všetkých kraľuje ten istý všemohúci Boh. Keď slúžim liturgiu, modlia sa všetci. Modlia sa rôznymi jazykmi, ale veď či Boh nerozumie všetkým jazykom?… Modlite sa za tých, čo vytvorili tento tábor a tento systém. Oni potrebujú vaše modlitby… Nech sa Boh nad nimi zmiluje.“ 25. marca 1944 väzeň s číslom 2399 – otec Emilián Kovč zomrel v koncentračnom tábore v Majdanku, spálený v kremačnej peci.
Otca Emiliána Kovča vyhlásil za blaženého pápež Ján Pavol II. počas svojej apoštolskej cesty na Ukrajinu v roku 2001. Židovská rada Ukrajiny mu udelila titul Spravodlivý muž Ukrajiny. Nikolaj Halychenko vo svojej básnickej zbierke Dobrý pastier o blaženom Emiliánovi napísal: „Він дав свою душу за стадо, За правду, як пастир-герой“ čo v preklade znamená: „Dal svoj život stáda, za pravdu, ako pastier – hrdina.“ O hrdinstve Emiliána Kovča bol nakrútený aj dokumentárny film Väzeň za Majdanu (Парох Майданека)
Na mieste bývalého koncentračného tábora bol odhalený obelisk s výrokom bl. otca Emiliána Kovča: „Tu vidím Boha, Boha, ktorý je rovnaký pre všetkých bez ohľadu na naše náboženské rozdiely“. Hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi kardinál Ľubomír Huzar na adresu otca Emiliána Kovča povedal: „Je to syn jedného národa, čo zahynul na území druhého národa a ktorý prišiel o život preto, že chcel pomôcť tretiemu národu. Je to osobnosť, ktorá nás zjednocuje. Tam, kde sú svätí, už nejestvujú hranice.“
Táto výnimočná osobnosť gréckokatolíckeho kňaza má čo povedať každému z nás. Nestáva sa často, že by vlastné deti boli svedkami blahorečenia svojich rodičov. Iste sa však už tešia spolu v nebeskej sláve.
Za účasti predstaviteľov Apoštolskej stolice, množstva biskupov katolíckej cirkvi východného i západného obradu, predstaviteľov Katolíckej univerzity v Lubline a množstva hostí zo šiestich krajín Európy sa 20. februára 2002 pri príležitosti poľského vydania Kódexu kánonov východných cirkví na Katolíckej univerzite v Lubline konala slávnostná prezentácia poľského vydania Kódexu kánonov východných cirkví. Zúčastnili sa jej aj otcovia biskupi zo Slovenska, predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. František Tondra a košický pomocný biskup Mons. Bernard Bober. Kódex kánonov východných cirkví spolu s Kódexom kánonického práva pre cirkev latinskú z roku 1983 a s pápežskou konštitúciou Pastor bonus tvorí ucelenú zbierku cirkevno – právnych predpisov, ktoré dnes platia v katolíckej cirkvi. V popoludňajších hodinách sa v majestátnom chráme sv. Andrzeja Bobolu v Lubline pri tejto príležitosti konala slávnostná liturgia sv. Jána Zlatoústeho, ktorú spolu s množstvom ďalších biskupov a kňazov slúžil väčší arcibiskup mesta Lvov Ľubomír Huzar. Táto liturgia bola poďakovaním za beatifikáciu o. Emiliána Kovča.
Farské spoločenstvo v Ornete prežívalo 13. júna 2010 mimoriadne udalosti. Prvou z nich bolo 15-ste výročie existencie farnosti zo dňa, keď otec Artur Maslej (prvý kňaz farnosti) v Nede programu bola návšteva przemyšliansko – varšavského metropolitného arcibiskupa Ivana. Ježiša Krista milujúceho ľudí v roku 1995 po prvýkrát v kaplnke slúžil sv. božskú liturgiu pre gréckokatolíkov. Vysokopreosvietený metropolita Ivan prečítal dekrét, v ktorom vyhlásil blaženého otca Emiliána Kovča za patróna farnosti v Ornete. Na oslavu prišiel aj protosynkel Wroclavsko-gdaňskej eparchie otec Bohdan Haluška, otec Andrej Soroka, otec Ivan Lajkoš, otec Peter Pavlyšče, otec Andrej Olijnik, redemptorista z Ukrajiny.
V roku 2016 dňa 18. marca sa konala v Majdane v Poľsku spomienková púť veriacich z Ukrajiny, Poľska a miestnych veriacich. Program začal o 11:00 panychídou pri pamätníku bojovníkov proti nacizmu. Potom spoločne sa zúčastnili premietania dokumentu „Farár z Majdanu“ a pokračovali exkurziou po barakoch. Pútnici spoločne navštívili aj miestne chrámy, pri tejto príležitosti mestské zastupiteľstvo mesta Peremyšl jednohlasne schválilo výstavbu pamätníka blaženého Emiliána Kovča. V tom istom roku 27. marca, farské spoločenstvo v Peremyšli usporiadalo spomienkovú slávnosť na bl. Emiliána Kovča, pri ktorej bolo odohrané aj divadlo a predstavený jeho život. Dielo „Emilián Kovč – Milosrdná otec“ vzniklo na popud vyhlásenia Roku milosrdenstva pápežom Františkom.
Mons. Sergej Kovč, titulárny kanonik
NARODENIE A BLÍZKA RODINA
Sergej Kovč, dlhoročný správca farnosti Ihľany sa narodil 29. augusta 1911 v Pidvoločiskách na Ukrajine v starej kňazskej rodine. Starý otec, o. Grigorij Kovč, zahynul ako vojenský kaplán. Otec Sergej mal aj niekoľkých súrodencov. Tí sa však rozpŕchli do celého sveta: do Nemecka, USA a Kanady, vzdialenejší príbuzní ostali na Ukrajine. Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií začal študovať na filozofickej fakulte. Neskôr zmenil zameranie a vyštudoval teológiu v Kyjeve. Dňa 28. septembra 1941 bol vysvätený na kňaza. Prvým pôsobiskom po inkardácii do prešovskej eparchie sa stala farnosť Maškovce, kde pôsobil v rokoch 1941-1945. Nasledovala farnosť Kremná od roku 1945 až do októbra 1948. Vtedy bol šesť týždňov vo vyšetrovacej väzbe v Ilave.
NÁVŠTEVA BLAŽENÉHO PETRA PAVLA GOJDIČA, OSBM
„Otče, vy v takejto maličkej zapadlej dedinke a máte v cerkvi večné svetlo? V koľkých väčších farnostiach a chrámoch toto chýba!“ – bl. P. P. Gojdič, OSBM pri návšteve otca Sergeja Kovča. Keď bol otec Sergej Kovč v ťažkých povojnových rokoch správcom farnosti Kremná, navštívil ho raz preosvietený vladyka Pavel Gojdič, ktorý mal vo zvyku vždy aspoň na chvíľku zájsť do cerkvi na poklonu. Po tejto návšteve pochválil otca Sergeja: „Otče, vy v takejto maličkej zapadlej dedinke a máte v cerkvi večné svetlo? V koľkých väčších farnostiach a chrámoch toto chýba!“
VÄZENIE
Otca Sergeja Kovča vyšetrovali za to, že je Ukrajincom. Vo väzení bol spolu s otcom Vojtechom Havašim, otcom Michalom Juchnovičom, otcom Emilom Bokšayom a inými. Kňazi boli zadelení do pracovného útvaru a pracovali v závode v Dubnici nad Váhom. Po prepustení bol určený do farnosti Sabinov, kde však pôsobil iba krátky čas. Od 29. apríla 1949 do 31. januára 1950 pracoval v uhoľných baniach v Novákach. Potom pracoval v Trenčíne do 10. septembra 1950. Už v roku 1953 bol opätovne zaistený a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. októbra 1953 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe zo dňa 13. októbra 1954 uznaný za vinného z pokusu neoprávneného opustenia republiky na trest nepodmienečného odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a šiestich mesiacov. Vo väzení strávil jeden rok, štyri mesiace a dvadsaťštyri dní. Pre ťažké zhoršenie zdravotného stavu bol trest prerušený. Po čase strávenom vo väzenskej nemocnici, nasledoval dlhý pobyt v liečebnom zariadení vo Vysokých Tatrách. Zvyšok trestu sa mu odpustil na základe rozhodnutia prezidenta republiky o amnestii zo dňa 9. mája 1955. Dnes sa už nevie, či obvinenie z pokusu opustenia republiky bolo skutočné, alebo zinscenované štátnou bezpečnosťou. Jedno je však isté, že otec Kovč mal bohaté skúsenosti so sovietskou mocou na Ukrajine a peripetiami svojho otca pred rokom 1941. Roky do obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi (v roku 1968) trávil v civilnom zamestnaní v stavebnom podniku v Kežmarku, po dlhotrvajúcej liečbe v Tatranskej Kotline.
PODPIS PRAVOSLÁVIA
V roku 1950 sa snažil trochu „kľučkovať“ pred štátnymi orgánmi. Hoci pod nátlakom podpísal pravoslávie, predsa pri sv. liturgiách spomínal Svätého Otca. Po istom čase odvolal podpis.
DOBA OBNOVENIA GRÉCKOKATOLÍCKEJ CIRKVI NA SLOVENSKU
Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. dostal dekrét do farnosti Ihľany. Nasledovalo obdobie, keď musel bývať u obyvateľov obce, lebo farskú budovu nechcel uvoľniť pravoslávny kňaz. Prešli mesiace a roky práce na obnove a konsolidácii farnosti, čo sa zaslúžene zavŕšilo úspechom. V 80-tych rokoch sa pustil do výstavby novej farskej budovy, čo bolo v tom čase takmer nemožné. Predsa sa mu to podarilo a novostavbu posvätil vtedajší ordinár Mons. Ján Hirka dňa 11. augusta 1985. Okrem iného aj tu sa prejavila ochota a usilovnosť ihľanských veriacich.
ČLÁNOK OTCA SERGEJA KOVČA O FARNOSTI IHĽANY Z ROKU 1978
Obec Ihľany, okr. Poprad, leží v úzkej doline no západnom okraji Levočských vrchov, väčšinou na nízkej terase Holumnického potoka. Vznikla 12. júna 1960 zlúčením Majerky a Stotiniec. Meno obec dostala podľa vrchu Ihla, pod ktorým sa obec rozkladá. Majorka (maď. Majorka, nom. Meierhófen) je podľa všetkého totožná so sídliskom Borkut, ktoré sa spomína už v roku 1307. Majerka sa pravdepodobne vyvinula z nejakého majera, ktorý patril mestečku Ľubici. V rokoch 1412 – 1772 bola daná do zálohy Poľsku. V 16. stor. osídlili Majerku valasi. Obyvateľstvo sa zaoberalo predovšetkým rúbaním a ortovaním lesov, obrábaním takto získanej pôdy, ovčiarstvom. Mnohí tkali doma plátno, vyrábali šindle. Ľudia boli pracovití, pohostinní, žili spokojným životom. V roku 1828 mala Majerka 69 domov a 499 obyvateľov. Aj Stotince sú písomne doložené roku 1307. Vo svojej dlhej histórii mali rozličné názvy: 1307 – Szazteleke, 1317 – Hundurmark, 1322 – Hundertmark, 1920 – Hodermark, 1948 – Stotince; maď. Száztelek i Száztelep, nem. Hundertmorgen, Hodermark. Prvá zmienka o farárovi v tejto obci je z roku 1324, ďalšia z roku 1520. V roku 1580 bol tam už murovaný chrám. V stredoveku obec patrila rodine Berzeviczyovcov. Počas kanonickej vizitácie Hodermarku v roku 1693 bolo zaznamenané, že farnosť spravuje gréckokatolícky kňaz. Pri podobnej vizitácii v roku 1700 sa obec spomína ako samostatná farnosť a bolo konštatované, že – chrám je už murovaný, v dobrom stave. Posvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby vo východnom obrade sa vykonávajú už viac ako 120 rokov. Miestnym duchovným je už viac ako 20 rokov otec Ivan Nemirovský. V chráme je jeden oltár a dva zvony, počet gréckokatolíckych veriacich je 348. V chráme je jeden kalich, dve bohoslužobné knihy. Dôchodky kňaza sú skromné: Osem mandľov žita a taktiež toľko jačmeňa a ovsa. Od každého domu ešte dva chleby. Kňaz mal k dispozícii 153 habalov pôdy. V dedine je škola a učiteľ. Učiteľom bol Andrej Hodermarský. Jeho dôchodok – 24 holbov obilia, 90 dinárov v hotovosti na čižmy. Zápisy uvedených vizitácii často spomínajú kňaza Emila Androjkoviča s poznámkou, že to bol starostlivý kňaz. Hodermark vtedy patril do samostatného dištriktu (dekanátu) ,,Fraternita s Parochorum Ritus Groeci Unitorum“, ktorý spravoval dekan Vasiľ Smerekovský, ktorý bol gréckokatolíckym farárom v Nižných Repašoch. Do tohto dekanátu patril Poráč, Závadka, Helcmanovce, Veľký Lipník , Slovníky, Olšavica, Nižné Repáše, Osturňa, Torysky a Hodermark. Tieto farnosti pôvodne patrili do mukačevskej gréckokatolíckej eparchii a pod právomoc spišského prepošta (a neskôr biskupa) sa dostali v roku 1687. Vzájomné vzťahy medzi gréckokatolíckymi farnosťami a spišskou cirkevnou vrchnosťou boli často narušované, a preto sa gréckokatolícky kňazi zišli 25. júla 1780 do Sloviniek a vypracovali memorandum spišskému biskupovi. Za tú to iniciatívu zobral spišský biskup na zodpovednosť slovinského kňaza V. Jembarského. Situácia dospela až do štádia , že keď 11. augusta 1786 zavítal do Prešova cisár Jozef II., zaslúžilý hodermarský kňaz Michal Kaňuk vyšiel so žiadosťou, aby spišské gréckokatolícke farnosti boli vrátené opäť pod právomoc mukačevského biskupa. To sa aj stalo. Mukačevský biskup Andrej Bačinský vymohol aj to, že pod jeho právomoc sa dostali aj tie gréckokatolícke farnosti, ktoré boli pod správou rožňavského biskupa. Išlo o farnosť v Gelnici, vo Svedlári, Folkmári, Žakovciach, Nálepkove … spolu deväť farností. V dekréte z 3. februára 1787 bolo okrem toho uvedené oj to, že pod právomoc mukačevského gréckokatolíckeho biskupa sa dostáva aj päť farností przemyslskej eparchie farnosť Jakubany, Jarabina, Kamienka, Litmanová a Sulín. Odovzdanie preberanie farností sa uskutočnilo 23. apríla 1787. Azda bude zaujímavá otázka, ako sa naše farnosti dostali pod právomoc przcmyslského biskupa. Treba vedieť, že tie to naše farnosti patrili panstvu – Ľubovnianskeho hradu. Kráľ Žigmund ich v roku 1412 dal spolu so 16 spišskými mestami do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi II., čím sa cirkevne dostali pod jurisdikciu przemyslského gréckokatolíckeho biskupa. Tieto spišské mestá a s nimi i gréckokatolícke farnosti boli vrátené Uhorsku až za vlády Márie Terézie v roku 1772. Po roku 1680 spravovali farnosť v Hundertmarko títo gréckokatolícky duchovní: Ivan Nemirovský (1680 – 1700), Emil Andrejkovič (1700 – 1712), Michal Andrejkovič (1765 – 1777), Ivan Dudinský (1777), Andrej Kaňuk (1777 – 1789), Michal Kaňuk (1789 – 1800), Michal Joromis (1800 – 1837), Štefan Romaňak (1837 – 1838), Anton Deak (1838 – 1844), Michal Michalič (1844 – 1846), Michal Tizedi (1846 – 1847), Ivon Chanat (1847 – 1850), Ivan Takáč (1850 – 1882), Alexander Kriško (1882 – 1893), Michal Mitro (1893 – 1904), Štefan Cilly (1904), Ivon Bunhanič (1905-1909), Mikuláš Stuľakovič (1909-1914), Vojtech Bihori (1914-1920), Štefan Ivančo (1920 – 1922), Vasiľ Manajlo (1922 – 1932 ), Mikuláš Kašpar (1922 – 1936), Peter Dudinský (1936 – 1950). Z tejto starobylej našej farnosti pochádza mukačevský biskup Ivan Jozef Hodemarský. Bol synom miestneho kantora, teologické štúdiá absolvoval v Trnave a za kňaza bol vysvätený v roku 1701. Za krátko vstúpil k baziliánom. Za biskupa bol menovaný pomerne mladý – v roku 1707. Jeho menovanie však Svätá Stolica nepotvrdila, lebo proti nemu vystúpil jágerský biskup a to najmä preto, že sa postavil proti povstaniu Františka Rákóczyho II., ktorý sa priklonil za menovanie Petra Kaminského. Súčasne si jágerský biskup dňa 9. apríla menoval svojho obradového vikára – Juraja Bizancího. Situácia sa skomplikovala aj tým, že Svätá Stolica vymenovala dvoch apoštolských administrátorov – Antona Vinnického a Prokopa Pilipoviča. Hoci Ivana J. Hodemarského podporoval aj sám cisár, v záujme Cirkvi sa po osemročnom vedení eparchie dňa 14. novembra 1715 zriekol úradu a potvrdil to aj svojím podpisom v Bratislave ostrihomskému primášovi Christiánovi Augustovi. Pápež Kliment IX. menoval dňa 5. februára 1716 za biskupa Juraja Bizanciho, ktorý menoval Ivana J. Hodemarského za svojho zástupcu. Ivan J. Hodemarský urobil veľa pre eparchiu. Zvlášť si dal záležať na údržbe mukačevského kláštora, v ktorom v tom čase bolo biskupské sídlo. V tomto kláštore Ivan J. Hodemorský aj zomrel ako archimandrita 16. februára 1729. Našu pozornosť si zaslúži aj farská škola. Spomína sa už v zápise z kanonickej vizitácie v roku 1693, tiež v roku 1700. Po požiari v roku 1863 bola umiestnená v dome občana Cubaľu a to až dovtedy, kým veriaci nevybudovali novú a to aj s bytom pre učiteľa. V roku 1908 zničil požiar takmer polovicu obce, popolom ľahla aj škola. Kantor – učiteľ odišiel z obce. Veriaci si postavili svoje príbytky a v roku 1912 postavili aj školu. Za prvej svetovej vojny – v roku 1915 – učiteľ musel narukovať, ľudia začali chodiť do školy pravidelne už po prevrate.
Na záver článku uvádza Sergej Kovč niekoľko faktov z Ihľanskej farskej kroniky :
• V roku 1881 bolo v Hodermarku 191 domov a 680 obyvateľov, z ktorých sa 638 hlásilo za gréckokatolíkov.
• V roku 1890 si veriaci opravili chrám.
• V roku 1923 bola vo farnosti zriadená čitáreň .
• 16. septembra 1928 si vo farnosti pripomenuli 80. výročie zrušenia poddanstva a pri tejto príležitosti aj na kanonika prešovskej eparchie Alexandra Duchnoviča, ktorý finančne podporoval farníkov, aby si kúpili pôdu.
• V roku 1933 mala farnosť (aj s filiálkami) 1704 veriacich.
• 14. novembra 1944 gestapo za protifašistickú činnosť uväznilo farára Petra Dudinského aj s ďalším i ôsmimi občanmi.
• 30. januára 1945 Sovietska armáda oslobodila Hodermark.
• V čase od 28. januára do 26. marca 1947 sa vysťahovalo z obce do Sovietskeho zväzu 31 rodín.
• V roku 1950 bola obec napojená na telefónnu sieť.
• V roku 1952 bola otvorená prvá autobusová linka.
• V roku 1955 bolo založené jednotné roľnícke družstvo. 13. novembra minulého roku navštívil farnosť ordinár o. Ján Hirka, ktorý posvätil obnovený chrám farský chrám sv. Michala archanjela, od slúžil sv. Liturgiu a poďakoval veriacim za ich starostlivosť o chrám a lásku k sv. Cirkvi a svojmu obradu o povzbudil ich do ďalšej svedomitej práce.
MENOVANIE MITRÁTOM
Menovacím dekrétom č. 749/95 zo dňa 9. augusta 1985 ho o. ordinár Mons. Ján Hirka menoval titulárnym kanonikom gréckokatolíckej prešovskej eparchie. Dekrétom č. 452/88 ho kardinál Miroslav Ivan Ljubačivský vymenoval dňa 8. júla 1988 mitratom (mitroforným protojerejom).
ZASTAVENIE STÍHANIA OTCA SERGEJA KOVČA
V roku 1990 bol otec Sergej uznesením Krajského súdu v Košiciach plne rehabilitovaný a trestné stíhanie bolo zastavené.
LURDSKÁ JASKYŇA V IHĽANOCH
Sergej Kovč počas svojho 32 ročného pôsobenia v Ihľanoch, okrem postavenia novej farskej budovy, previedol generálnu opravu Chrámu sv. Michala Archanjela zvonku i zvnútra, zreštauroval ikonostas a postavil pri cintoríne lurdskú jaskyňu. V roku 1991 sídelný biskup Mons. Ján Hirka celebroval sv. liturgiu, pred ktorou posvätil túto kaplnku a kríž, na ktorom je nápis „Christos a Mária Ťa volá“. Odvtedy sa tu každoročne v poslednú májovú nedeľu koná odpustová slávnosť. V roku 1992 privítali veriaci v Ihľanoch pomocného biskupa Mons. Milana Chautura, CSsR. Počas svätej liturgie z jeho rúk prijali deti prvé sv. prijímanie. V roku 1995 odslúžil na tomto mieste sv. liturgiu generálny vikár Mons. Ján Gajdoš. Vo svojej kázni zameranej k úcte Presvätej Bohorodičky sa zvlášť obracal k prítomným rómskym veriacim. V tejto kaplnke je i pamätná tabula, ktorú posvätil Svätý Otec Ján Pavol II. 2. júla 1995, pri príležitosti svojej návštevy v Prešove. Okrem každoročných odpustových slávností sa tu koná v máji moleben k Presvätej Bohorodičke. Tento areál veriaci každodenne využívajú na načerpanie nových duchovných síl. Sprostredkoval tiež pomoc pri oprave rímskokatolíckeho chrámu v Holumnici. V Holumnici pomohol aj evanjelikom pri oprave ich chrámu, konkrétne veže.
ROK VÝROČÍ OTCA MONS. SERGEJA KOVČA (1991)
Dňa 28. septembra 1991 pri príležitosti významných jubileí otca kanonika Kovča 50-tého výročia kňazstva a 80-tich narodenín, mu poslal štátny sekretár kardinál Angelo Sodano telegram tohto znenia: „Svätý Otec sa obracia s úprimným blahoželaním na vysokodôstojného pána Mons. Sergeja Kovča pri príežitosti 50-tého výročia jeho kňazskej vysviacky ordinácie a pripája sa k jeho vďakyvzdaniu Bohu za to, že ho povolal ku kňazstvu a k pastoračnej službe. Prosí preblahoslavenú Pannu Máriu, aby na jej príhovor boli na Vás vyliate nové milosti a nebeské útechy a posiela Vám zo srdca svoje zvláštne apoštolské požehnanie.“
PRÍHOVOR NOVOKŇAZOVI V KREMNEJ (1993)
Otec Sergej vo svojom príhovore novokňazovi v roku 1993 pripomenul veriacim Kremnej obdobie likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, keď bol práve v tom čase duchovným správcom tejto obce. Vyzdvihol morálnu statočnosť a duchovnú silu jej obyvateľov, ktorí bránili svojho kňaza a svoju cirkev.
MILÁ NÁVŠTEVA NA IHĽANSKEJ FARE
„Modlite sa a začínajte deň modlitbou. Nájdite si čas na Boha, na dobrého nebeského Otca.“ Touto myšlienkou sa niesol výlet detí zo Spišskej Novej Vsi a Levoče v máji 1995. Modlite sa Otče náš, hovoril na kázni správca týchto farností Sergej Kovč. Je to najkrajšia modlitba, modlitba, ktorú nás naučil náš Pán, Ježiš Kristus. Otec kanonik Sergej, ktorý bol v tejto dedinke, ich spolu so svojimi veriacimi veľmi milo prijal a ukázal im krásnu Lurdskú jaskyňu. V nej poukázal na zaujímavosť ohľadom pôdy, ktorá sa v nej nachádza, je donesená z miest, kde sa zjavovala Panna Mária. Po svätej liturgii, ktorú spestrili deti a mládež z dediny pesničkami s gitarou, cestovali do Litmanovej.
STAVBA CHRÁMU V SPIŠSKEJ BELEJ
V roku 1996 rozostaval Chrám sv. Cyrila a Metoda v meste Spišská Belá. Dokončenia a posvätenia tohto chrámu sa už nedožil. Mesto Spišská Belá sa nachádza v podtatranskom regióne a patrí do farnosti Ihľany v Popradskom protopresbyteráte. V Spišskej Belej žije oficiálne 75 gréckokatolíkov, ktorí sú zväčša prisťahovaní z okolitých dedín ako Osturňa či Ihľany. Sergej Kovč videl potrebu vlastného chrámu pre týchto veriacich, ktorí dosiaľ navštevovali rímskokatolícky chrám a bohoslužby. Myšlienka sa dala na papier a v roku 1996 sa položili základy chrámu, ktorého hlavným projektantom je Ing. arch. František Jesenko. Chrám je umiestnený v priamej väzbe na mestské centrum, od ktorého je oddelený miestnym regulovaným potokom. Objekt je umiestnený tak, že hlavný vstup do chrámu je z pešej komunikácie spájajúcej centrum mesta s priľahlou rodinnou zástavbou. Z vyvýšeného pohľadu tvorí ozajstnú dominantu centra mesta. Chrám je orientovaný v smere východ – západ súbežne s miestnou komunikáciou. Výška chrámu je 10 metrov. Strecha na chráme s centrálnou kupolou a samostatne stojacou vežou má zvláštny oblúkový charakter a krytina je modrej farby. Fasáda chrámu je svetložltá s tmavšími odtieňmi žltej farby, zvýrazňujúcej pre chrám typické oblúky. Je to jednoloďová stavba dimenzovaná na 295 veriacich. K obdĺžniku hlavnej lode sa pripája polkruhová svätyňa. Vzhľadom na blízkosť potoka je objekt postavený na pilótach. Stavba sa financovala zo zbierok, z darov veriacich a z príspevkov zo zahraničných nadácií. Chrám v súčasnosti ešte nie je dokončený, ale 26. decembra 2006 vladyka Ján Babjak otvoril tento liturgický priestor na slávenie Eucharistie.
KLOKOČOVSKÝ OBRAZ POD TATRAMI
Klokočovský obraz na ceste pod Tatrami zavítal aj do Ihľan. Tento vzácny poklad prešovskej archieparchie priniesli veriaci z Veľkého Lipníka a Osturne 1. októbra 1996. Príhovory pre túto príležitosť predniesli duchovní otec kanonik Sergej Kovč, o. dekan Andrej Kerešťan a neskôr o. Štefan Kitľan,CSsR. Ikona Prečistej Bohorodičky bola umiestnená v chráme sv. archanjela Michala až do 6. októbra 1996. Po sv. liturgii sa veriaci každý deň modlili moleben k Bohorodičke a modlitbu sv. ruženca. Klokočovskú ikonu prevzal okresný dekan o. Igor Zimovčák do farnosti Ľubica. Dialo sa tak v rámci duchovnej obnovy Slovenska, ktorá mala u gréckokatolíckych veriacich veľký úspech.
EKUMENICKÁ POBOŽNOSŤ V IHĽANOCH (25. MÁJA 1997)
Pri príležitosti 690-tého výročia prvej písomnej zmienky o obci Ihľany sa dňa 25. mája 1997 v Ihľanoch konala ekumenická liturgia. Zúčastnili sa jej i biskupi Mons. Ján Hirka, Mons. František Tondra, senior podtatranského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. p. Matejka, rímskokatolícki, gréckokatolícki a evanjelickí kňazi, predstavitelia verejného života a veriacich zo širokého okolia. Pri tejto príležitosti boli posvätené obecné insígnie a starosta obce udelil otcovi Kovčovi čestné občianstvo obce Ihľany.
NOVOKŇAZ MARKO DURLÁK AKO KAPLÁN V IHĽANOCH
„Život kňaza je krásny, ale veľmi ťažký.“ Túto vetu často počúval z jeho úst mladý novokňaz Marek Durlák, ktorý ho sprevádzal v posledných dňoch jeho života. Z veľkej vďačnosti za chvíle prežité v jeho blízkosti na jednej fare sa podelil so svojimi dojmami. Keby mal charakterizovať otca Sergeja nejakým citátom zo Svätého písma, použil by práve tento: „Pane milujem dom. v ktorom prebývaš, a miesto, kde je stánok tvojej slávy.“ (Ž 26, 8). O. Sergej sa vyznačoval veľkou láskou ku chrámu i k východnému obradu. Marek Durlák, ako sa sám vyjadril, bol veľmi potešený, keď nastúpil ako novokňaz do farnosti Ihľany, kde otec Sergej strávil 30 rokov života a zistil, že bohoslužby, utiereň nedeľná i sviatočná, takisto aj večiereň, sú pre tamojších veriacich samozrejmosťou. Lásku k obradu a dôstojnosti k chrámu badať aj z príhody, ktorú otec Sergej často spomínal. Otec Sergej si bol vždy vedomý svojej kňazskej dôstojnosti. Vyjadroval to navonok tým, že bol vždy oblečený v kňazskom civile kamkoľvek šiel. No svoje kňazstvo prežíval predovšetkým duchovne. Horlil za pravdu, neznášal klamstvo a krivdu, ležala mu na srdci starosť nielen o zverenú farnosť, ale zaujímal sa o dianie v celej gréckokatolíckej cirkvi. Často ho bolo videl s časoslovom v ruke, modliť sa už včas ráno, často už o 4. hodine ráno. S veľkou láskou a úctou si spomínal na mnohých svojich kňazov a správal sa k nim ako starostlivý otec, ktorý vedel počúvať ich problémy a starosti. Pri ňom sa novokňaz Marek naučil tomu, čomu sa v pastorálnej teológii hovorí „prudentia pastoralis“ – „pastoračná múdrosť.“
POSLEDNÉ CHVÍLE OTCA SERGEJA KOVČA
Na zaslúžený odpočinok odišiel otec Sergej v roku 1999. Počas odpočinku mnoho času trávil medzi svojimi veriacimi v Ihľanoch. Obec Ihľany sa rozprestiera na severozápadnom okraji Levočských vrchov. V obci žije okolo 400 gréckokatolíkov. Naposledy bol vo farnosti v dňoch 13. – 15. októbra 2000. V tom čase sa už začal podstatne zhoršovať jeho zdravotný stav. November už strávil iba na lôžku. Zaopatrený sviatosťami zomrel dňa 9. novembra 2000 o 14.45 hod. v Prešove, v byte JUDr. Františka Pavlovského, vo veku nedožitých 90-tich rokov a 59-tich rokov kňazstva. Otcovi Kovčovi veľmi pomáhala učiteľka Mária Palšová a už spomínaný JUDr. František Pavlovský s manželkou. Svätú liturgiu a pohrebné obrady vykonal prešovský diecézny biskup Mons. Ján Hirka, dňa 13. novembra 2000 v Ihľanoch, za veľkej účasti gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho duchovenstva. Nad hrobom otca Kovča poďakovala rímskokatolícka veriaca z Holumnice, za jeho dlhoročnú náklonnosť a pomoc, spomienkou na jeho život i záslužnú prácu.
Kríž pred naším chrámom
V nedeľu 1. novembra 2015 (na Sviatok všetkých svätých) pri gréckokatolíckom Chráme sv. Cyrila a Metóda v Spišskej Belej bol požehnaný nový drevený kríž. Tento kríž vyrobili miestni veriaci vrátane jeho osadenia a úpravy jeho okolia. Požehnanie vykonal správca gréckokatolíckej farnosti Mikuláš Chanáth za prítomnosti veriacich.
Posvätenie gréckokatolíckeho chrámu sv. Cyrila a Metoda v Spišskej Belej
Dňa 5. júla 2017 na štátny sviatok Cyrila a Metoda sa v Spišskej Belej uskutočnila slávnosť posvätenia gréckokatolíckeho chrámu. Na úvod slávnosti primátor mesta Štefan Bieľak s manželkou privítali veľadôstojného Vladyku Mons. Milana Lacha SJ, pomocného gréckokatolíckeho biskupa slovanským zvykom – chlebom a soľou za prítomnosti Mikuláša Chanáta, správcu našej gréckokatolíckej farnosti a ďalších gréckokatolíckych kňazov, diakonov i seminaristov. Slávnosti sa zúčastnili aj Jakub Grich, nový správca rímskokatolíckej farnosti v Spišskej Bele i jeho predchodca Peter Petrek a tiež Eva Germanová, evanjelická farárka zo Spišskej Belej s dozorcom evanjelického cirkevného zboru Jozefom Gemzom.
Ako uviedol primátor mesta v úvodnom príhovore, výstavbu kostola začal ešte v toku 1996 dnes už nežijúci gréckokatolícky farár Sergej Kovč zo zbierok a milodarov. V roku 2006 sa za pôsobenia gréckokatolíckeho farára Jána Hroma v chráme začali slúžiť bohoslužby (liturgie) a po 11 rokoch sa chrám posvätil (po jeho definitívnom dokončení). Naše poďakovanie patrí všetkým: tým, ktorí prišli s touto myšlienkou a začali ju realizovať, ako aj tým, ktorí materiálne či duchovne podporovali dokončenie tohto chrámu“.
Posvätenie chrámu sv. Cyrila a Metoda vykonal vladyka Milan Lach, ktorý počas svätej liturgie vo svojej kázni, ale aj na záver slávnosti zdôraznil význam odkazu učenia a pôsobenia Konštantína – Cyrila a Metoda pre nás všetkých, pre slovenský národ, žijúcich v súčasnej dobe. Na záver požehnal všetkých prítomných a rozlúčil sa slovami „Sláva Isusu Christu“. Ďakujeme vladykovi Milanovi, rodákovi z neďalekej Ľubice, za jeho prítomnosť na tejto slávnosti, za jeho slová povzbudenia a želáme mu naplnenie jeho kňazského poslania na jeho novom mieste pôsobenia v USA.