Rehor Uram Podtatranský — Máličko . . .

(J 16, 16)

„Máličko a neuzriete
mňa!“ — Pán k svojim smutno vraví,
keď dokonal dielo v svete
a do večnej prejsť mal slávy.
A to slovo boľasť tvorí,
a to slovo srdce raní,
a tá rana páli, horí,
a duch upí v ťažkom lkaní! —
Odísť má On? Pán ich milý, —
a s ním túžby jejich všetky,
ktoré mali, ktorým žili,
zhynú jak pod mrazom kvietky!
Odíde On! — Ach, a oni
budú v svete sirotami!
Ktože, kto sa ku nim skloní,
keď tak budú sami, sami?

„Máličko a neuzriete
mňa!“ tak vzdychá otec milý,
keď ho trápna nemoc hnetie,
keď deň žitia sa mu chýli;
keď tak vidí vôkol svojej
plakať milých trápnej lože;
dietok, ženy preúbohej
vzdychy čuje: „Bože! Bože!“ —
Kto sa ujme opustených,
keď ovisnú jeho ruky?
ktože zhliadne, kto na biednych?
kto uľaví biedy, muky?
Odíde on, — ach, a oni
budú vdovou, sirotami:
ktože, kto sa ku nim skloní,
keď tak v svete budú sami?! —

„Máličko a uzriete ma!“ —
Pán tak teší svojich verných. —
„Žiaľ váš dlho trvať nemá;
poteším vás utrápených!
Svet sa síce teraz smeje
a vy žiaľom zmorený ste:
no, vy nie ste bez nádeje;
poteším vás, verte, iste!
Po kratučkej chvíli zase
spolu my sa uvidíme
všetci, všetci a v tom čase
radosť vám nik neodníme!“ —

„Máličko a uzriete ma!“
hovor i ty, otče, svojim,
keď od bôľu vdova nemá
nad lôžkom stáť bude tvojim;
keď siroty opustené
očká v slzách kúpať budú,
bôľom duše ulomené
na tvoju tak kľaknú hrudu.
„Vidíme sa! — Skoro minú
vaše biedy, vaše strasti!
Duše naše nezahynú!
Vidíme sa v onej vlasti!
A tak potom v istom čase,
keď Boh z tela hrudu sníme,
zídeme sa spolu zase:
radosť nám nik neodníme!“