V dôsledku politicko-spoločenských zmien v Československu v roku 1968 činnosť gréckokatolíckej cirkvi bola povolená. Naša cirkev mala smelé plány, ktoré sa však v dôsledku normalizácie nedali realizovať. Vzťah štátu k náboženským iniciatívam v každom smere bol záporný. Štátny dozor nad cirkvami sa upevňoval a dosahoval obrovské rozmery. Zvlášť sa uplatňoval práve voči gréckokatolíckej cirkvi.

Po krátkom odmäku v súvislosti s Dubčekovou Pražskou jarou nastávala nová perzekúcia, ktorá dávala ordinárovi eparchie Mons. Jánovi Hirkovi ustavične najavo, že existencia cirkvi, na čele ktorej stojí, je neželaná. V takomto stave žila cirkev ďalších dvadsaťdva rokov.

Veľmi jasne to vyplýva aj z „analýzy cirkevno-politickej situácie za posledné roky na východnom Slovensku“, ktorá bola vypracovaná pre ÚV KSS z tohto obdobia. V nej stranícke orgány hneď na začiatku normalizácie vyslovujú kritiku za „nesprávne postupy“, čo sa týka obnovenia činnosti gréckokatolíckej cirkvi. Je to zreteľné z hodnotenia v tejto analýze, kde sa vtedajším orgánom vytýka „politická naivita alebo politicky nedobré úmysly tých, ktorí tento jav dovolili“.

Jednalo sa v tom prípade o to, že gréckokatolícki kňazi dostávali spočiatku štátny súhlas pre výkon cirkevnej funkcie bez vymedzenia farnosti, avšak s vedomím odboru kultúry KNV i odboru pre veci cirkevné. Ďalej bol silne kritizovaný postup súdr. Brenčiča, ktorý chcel vrátiť gréckokatolíkom to, čo im patrilo, napr. katedrálu s rezidenciou v Prešove. Jeho počin bol podaný v zmysle, že „vyvíjal nátlak na vrátenie biskupskej rezidencie v Prešove do ich vlastníctva“. Podobne bolo vytýkané, že „Akčný výbor gréckokatolíckej cirkvi“ dostal 5-izbový byt … čím sa vytvorili podmienky pre rozvoj ich činnosti…“.

 

Zvlášť bolo negatívne hodnotené vyhlásenie na aktíve komunistov v Prešove koncom apríla, kde bolo povedané, že „vedúci tajomník s. Chrenovský si prečítal diaľnopis z ÚV KSS o postoji k súčasnej cirkevno-politickej situácii a sám k tomu dodal: Nebuďte prekvapení, keď už teraz na veľkonočné sviatky prídu do vašich obcí gréckokatolícki duchovní a začnú tam účinkovať“.

To všetko vládnucim silám v období normalizácie a po nej „nesedelo“. Oni chceli gréckokatolícku cirkev zlikvidovať. Bol to prvý krok k likvidácii katolíckej cirkvi u nás. Tak, ako to určil ešte Stalin. Do roku 1968 použité cesty a prostriedky sa ukázali nevhodné. Pred sebou morálne kompromitovali tých, ktorí ich používali. Teraz bola zvolená iná taktika. Veľmi premyslená, dôsledne vypracovaná s vedúcou ideou „nechajme Gréckokatolícku cirkev vykrvácať“. Bola to téza samozrejme utajovaná, podávaná veľmi diskrétne.

Jedným zo spôsobov postupnej likvidácie gréckokatolíckej cirkvi bolo obmedzovať na minimum počet kňazov. Totiž táto cirkev mala po rokoch 1950-68 zdecimovaný počet kňazov, ktorí k tomu boli ešte vekom pokročilejší a ktorí predchádzajúcimi podmienkami boli aj značne fyzicky i psychicky vyčerpaní. Od nich sa vyžadovala obrovská práca, keď museli spravovať po dve- tri, ba i viac farnosti, čo má za následok zanedbávanú katechézu, spustnuté chrámy a fary, atď..

Veľmi výstižne je charakterizovaná daná situácia v článku „Gréckokatolíci Česko-Slovenska a udalosti roku 1968“ kde je vykreslená „katastrofálna situácia gréckokatolíckeho duchovenstva na východnom Slovensku i v celej ČSSR“.

Ďalej sa konštatuje, že v danej chvíli „sa prejavujú následky 18-ročného zákazu činnosti Gréckokatolíckej cirkvi, keď v dôsledku zastavenia jej činnosti bola zastavená aj výchova kňazského dorastu“.

 

Bližšie špecifikuje situáciu s pohľadom do budúcnosti:

 

     „Okrem toho, že jedna tretina kňazov zomrela, druhá tretina zostarla, mnohí z kňazov postrácali zdravie a stali sa tak menej výkonnými v dušpastierskej práci. V priebehu niekoľko málo rokov /3-5 r./ ubudne z duchovnej správy cca 36 % kňazov /63/, v dôsledku veku /odchod do dôchodku/, predčasne podlomeného zdravia po toľkých rokoch enormnej práce a nervového vypätia“.

 

 

 

 

 

Názorne to podávajú prehľadné tabuľky o počte kňazov v rokoch 1948 a 1968, kde jasne vidno, že chýba 56 kňazov v pastorácii:

Tabuľka č. 1. Stav eparchie v roku 1948

a,b,	Celkový počet kňazovPočet farností	335245
	Do počtu kňazov boli zahrnutí:správcovia farností  kapláni biskupi kanonici aulisti profesori na VŠB vedenie seminára	242  12 2 6 6 6 4 278
	profesori nábož. na stred. školáchrehoľníci  penzisti	827  22
a,	Celkový počet kňazov teda	335
b,	Počet farností v celej ČSR	245
	Obsadené farnostiNeobsadené farnosti	2423

Prameň: Schematismus venerabilis cleri dioecesis fragopolitanae seu Prešovensis administraturae apostolicae Mukačensis pro anno domini 1948.

Tabuľka č. 2. Stav eparchie k 30.11.1968

a,	Celkový počet kňazovbez ohľadu na vek	163 (menovaní dekrétmi)12
	spolu	175
b,	Počet farnostíPočet kaplánskych miest  Biskupský úrad GBF /fakulta/	20015  6 10
	Potreba kňazov spoluPočet kňazov v činnej službe	231175
	chýba	56 kňazov

Prameň: AGBP, bez sign. Žiadosť o zriadenie Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty v Prešove z 21.12.1968, s. 1-2.

 

Ostatní ešte žijúci kňazi sú neschopní duchovnej služby.

Manipulanti s danou situáciou rátali a vedeli, že v budúcnosti sa ešte viac zhorší. V nasledujúcich rokoch ročne zomrelo 12-13 kňazov a pribudlo len 3 a pol kňaza. Cirkev ročne strácala 8 kňazov. Reálny obraz skutočnosti vyzeral takto: Fara, na ktorej kňaz zomrel, sa pridelí kňazovi zo susednej. Teraz jeden kňaz – vyčerpaný atď. – spravuje fary dve i s ich filiálkami. Nestačí veriacim ani liturgizovať, katechéza zväčša stojí bokom. Keďže sa kňazi vyčerpávajú, skôr zomierajú. Teraz jeden kňaz zanechá už dve fary, v ďalšom rytme jeden kňaz spravuje tri fary, atď..

Gréckokatolícka cirkev už na začiatku obnovenia svojej činnosti žiadala o zriadenie Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty v Prešove, aby vychovávala budúcich kňazov vo vlastnom seminári ako to bolo pred rokom 1950. Už 21.12.1968 bola adresovaná na Povereníctvo SNR – Sekretariát pre veci cirkevné „Žiadosť o zriadenie Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty v Prešove“. V nej biskupský úrad veľmi jasne poukázal na to, že „nemožno si predstaviť cirkev bez kňazov a kňazského dorastu“. Ďalej poukazujú na minulosť: „ Kedy do roku 1950, bola Vysoká škola bohoslovecká počas 56 rokov bytia nositeľkou kultúry gréckokatolíckeho obyvateľstva“. V žiadosti poukázali na potreby súčasnosti:

„Zrušením Vysokej školy bohosloveckej v Prešove v apríli 1950 /ako dôsledok likvidácie gréckokatolíckej cirkvi/ došlo k strate cca 90-100 kňazov, ktorí by absolvovali túto školu v priebehu 18 rokov…Ku dňu 15.12.1968 bolo prevzatých 200 farností z bývalých 242 v roku 1948. Toho času chýba gréckokatolíkom 56 kňazov…Pri konzultáciach zástupcov našej cirkvi o potrebe vysokej školy bohosloveckej pre našu cirkev na Povereníctve SNR pre kultúru a informácie, bol viacraz priznaný nárok nechať Pravoslavnú bohosloveckú fakultu v Prešove s budovou a zariadením pre väčšinovú cirkev, ktorou sa nesporne stala naša gréckokatolícka cirkev…“.

V tom čase v Prešove pravoslávna cirkev mala svoju Pravoslávnu bohosloveckú fakultu v budove bývalého gréckokatolíckeho sirotinca s 12-16 bohoslovcami.

Podobné žiadosti boli adresované na Ministerstvo kultúry – Sekretariát pre veci cirkevné v Bratislave viackrát. Ako udáva „Žiadosť o obnovenie gréckokatolíckeho kňazského seminára a bohosloveckej fakulty v Prešove zo dňa 26.1.1971“ pod.č. 178/71 boli žiadosti o obnovenie adresované doteraz s týmito dátumami: 15.8.1968, 21.12.1968, 5.7.1969, 18.12.1969 a 5.2.1970.

V tejto žiadosti je jasne podané, že: „Každá cirkev v ČSSR má zákonom postarané o svoj kňazský dorast, každá cirkev má svoje bohoslovecké fakulty, iba gréckokatolícka cirkev dodnes nemá obnovenú činnosť svojho seminára a fakulty“. Ďalej sa vysvetľuje, že: „Prechodné riešenie umiestnenia niektorých našich bohoslovcov na CMBF v Bratislave je pre obradové a iné disciplinárne rozdielnosti nevyhovujúce“.

So zriadením požadovanej fakulty zo strany gréckokatolíckej cirkvi, čo sa týka personálneho obsadenia bolo by to možné riešiť, lebo ako sa v žiadosti píše: „Niektorí profesori a predstavení kňazského seminára ešte žijú a sú schopní nastúpiť do svojho pôvodného povolania už aj preto, lebo žiadnym výnosom neboli svojho miesta pozbavení a nebol im odobratý štátny súhlas. Po obnovení štátneho súhlasu mohli by nastúpiť ako profesori: Dr. Bobák, Dr. Podhajecký, Dr. Mastyliak. K týmto by mohli byť navrhnutí: Dr. Ujhelyi, Dr. Rusnák, Th.lic. Seman a pripadne aj iní“.

Avšak všetky hoci ako zdôvodnené žiadosti ostali bez vypočutia a gréckokatolícki bohoslovci počas celých 23 rokoch v obmedzenom počte /priemerne 2-4 v ročníku/ študovali na Rímskokatolíckej cyrilometodejskej bohosloveckej fakulte v Bratislave a na Rímskokatolíckej cyrilometodějskej bohosloveckej fakulte v Litoměřiciach.

 

V tomto čase v roku 1971 mala gréckokatolícka cirkev v Československu 205 farností s 694 filiálkami a približne asi 315 tis. veriacich, v pastorácii pôsobilo 201 kňazov.

 

 

Ordinárom bol                        Mons. JÁN H I R K A

svätiacim biskupom                THDr. VASIĽ H O P K O

riaditeľom kancelárie             Dr. Ján SEMAN

sekretár                                   neobsadené

ceremonár a aktuár                 Eugen KOČIŠ

archivár                                  Ján HRIC

ekonóm                                  Jozef PALÚCH.

 

Vzhľadom na veľký počet farností a filiálok a z dôvodu, že kňazi boli prestarlí, bola situácia obsadzovania fár veľmi zložitá. Bolo potrebné, aby na farnosti prichádzali noví a mladí kňazi. To však predpokladalo, že budú kandidáti na štúdium bohoslovia prijímaní v dostatočnom počte. Avšak opak bol pravdou. Hoci kňazských povolaní bolo dosť, na štúdium bol prijímaný malý počet bohoslovcov. Podľa štatistík najmenej dvaja z troch mladých gréckokatolíkov, ktorí sa prihlásili na štúdium teológie, však neboli prijatí. Ani vtedy keď spĺňali všetky požiadavky. Krivda bola zrejmá, keď porovnáme, že v pravoslávnej cirkvi boli prijatí nielenže všetci prihlásení, ale aj zagitovaní – „každá farnosť malo dodať jedného bohoslovca“, ba boli prijímaní aj ľudia, ktorí nemali strednú školu.

Zámerné obmedzovanie počtu prijímaných bohoslovcov ilustrujem na nasledujúcich príkladoch: Kým v roku 1968-69 študovalo na CMBF v l. ročníku 7 gréckokatolíckych bohoslovcov , v roku 1969-70 v l. ročníku 8 bohoslovcov , v nasledujúcich rokoch ich počet rapídne poklesol. Tak v roku 1971-72 nebol prijatý ani jeden kandidát a v roku 1972-73 bol prijatý iba jeden a to na odvolanie . Podobne aj v roku 1973-74 sa hlásili na štúdium teológie 6 boli prijatí iba dvaja. Taktiež v roku 1974-75 podali prihlášky na štúdium 4 a prijatý bol len 1.

V nasledujúcich rokoch bola situácia taká:

v roku 1974-75 – prihlásení 4 prijatí 1

v roku 1975-76 – prihlásení 8 prijatí 4

v roku 1976-77 – prihlásení 6 prijatí 4

v roku 1977-78 – prihlásení 3 prijatí 2.

Gréckokatolícky ordinariát protestoval proti takémuto obmedzovaniu. Adresoval odvolania či už riaditeľovi Sekretariátu pre veci cirkevné, ďalej na Dekanát CMBF alebo priamo ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi. Avšak len málokedy s úspechom.

 

Aj v osemdesiatych rokoch mocenské orgány v našej vlasti pokračovali v plánovanej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a jedným zo spôsobov bol už spomínaný obmedzovaný počet prijímania nových kandidátov na štúdium teológie. Gréckokatolícky ordináriat v Prešove rok čo rok adresoval odvolania vo veci neprijatia našich kandidátov až na tie najvyššie miesta. Svedčí o tom list zo dňa 25.10.1982 ministrovi kultúry SSR Miroslavovi Válkovi. V ňom o. ordinár Ján Hirka sa obracia so žiadosťou, aby naši kandidáti boli prijatí na štúdium v odvolávacom konaní, nakoľko „zo 14 kandidátov boli prijatí za našu diecézu 4 kandidáti v riadnom konaní, ale v odvolávacom nikto“. Ďalej poukazuje na znepokojujúci stav ohľadom prázdnych farností diecézy. Doslova píše, že: „len v jednom okrese máme prázdnych 7 farností“.

Nakoľko boli kandidáti na štúdium teológie za prešovskú gréckokatolícku diecézu prijímaní na CMBF v Bratislave v obmedzenom počte, hľadali možnosť prijatia na CMBF v Litoměřiciach v Českej republike. Avšak z mnohých, ktorí si podali prihlášky na tamojšiu fakultu, bolo prijatých iba niekoľko uchádzačov.

 

 

Názornejší prehľad o počte našich bohoslovcov na CMBF v Bratislave v rokoch 1969 až po 1988 podľa ročníkov udáva tabuľka:

 

Tabuľka č. 3. Počet študujúcich gréckokatolíckych bohoslovcov na CMBF v Bratislave v rokoch 1969-1988

Ročník	1.	2.	3.	4.	5.
1969-1970	8	6	3	2	0
1970-1971	1	8	6	3	2
1971-1972	0	1	8	5	3
1972-1973	2	0	1	8	5
1973-1974	2	2	0	1	7
1974-1975	1	2	2	0	1
1975-1976	4	1	2	1	0
1976-1977	4	4	1	3	1
1977-1978	2	4	4	1	3
1978-1979	4	2	4	3	1
1979-1980	3	4	2	4	3
1980-1981	4	3	4	1	4
1981-1982	2	4	2	4	1
1982-1983	4	2	4	2	4
1983-1984	6	4	2	4	2
1984-1985	6	6	4	2	4
1985-1986	6	6	6	4	2
1986-1987	5	6	6	6	4
1987-1988	7	5	6	6	6

Prameň: Spracované podľa Schematizmu gréckokatolíckeho prešovského biskupstva 1994.

 

Podobne ako gréckokatolícka cirkev narážala na ťažkosti, čo sa týka prijímania kandidátov na štúdium teológie, mocenské orgány robili prekážky aj pri udeľovaní súhlasu pre ordinácie kňazov. Zvlášť to bolo zreteľné na začiatku 70-tych rokoch v období „normalizácie“, kedy nechceli udeliť súhlas napr. tým kandidátom kňazstva, ktorí nemohli ukončiť štúdium teológie pre rôzne od nich však nezapríčinené dôvody /nemohli už ukončiť štúdium pre likvidáciu cirkvi v roku 1950 a pod./. Vysvätenie týchto kandidátov na kňazstvo mocenské orgány podmieňovali jednoznačne nespravodlivo, keď prijatie viazali ako sa uvádza v žiadosti: „na spoločné užívanie našich chrámov s pravoslávnymi a to v Jakubanoch a Litmanovej“. /Skutočne v nasledujúcich dvoch rokoch neprijali za našu gréckokatolícku cirkev žiadneho kandidáta/.

Biskupom svätiteľom pre našich ordinandov bol po obnovení činnosti cirkvi v roku 1968 ThDr. Vasiľ Hopko. Situácia však sa stala veľmi vážnou, keď spomínaný biskup dňa 23. júla 1976 zomrel v Prešove na následky podlomeného zdravia väznením.

Pohrebné obrady vykonal križevacký biskup Joachim Segedi za účasti rímskokatolíckych biskupov zo Slovenska v Prešove dňa 29. júla 1976. Telesné pozostatky biskupa ThDr. Vasila Hopka uložili do krypty katedrálneho chrámu v Prešove.

V dôsledku tejto smutnej skutočnosti nemal už kto svätiť našich kňazov. V roku 1977 preto nemohol byť vysvätený kandidát na kňazstvo Vasiľ Feckanič. Z toho dôvodu nasledujúci rok Ordinariát v Prešove adresoval naliehavú žiadosť na MK SSR – Sekretariát pre veci cikrevné o udelenie štátneho súhlasu pre biskupa svätiteľa zo zahraničia. V žiadosti o. ordinár okrem iného píše: „Žiadam týmto o udelenie predchádzajúceho štátneho súhlasu k tomu, aby našim absolventom a kandidátom kňazstva mohol udeliť sviatosť kňazstva buď Dr. Joachim Segedi zo Zagrebu – Juhoslávia, ktorý už u nás so štátnym súhlasom vykonal potrebné obrady nebohého biskupa Dr.V. Hopku v roku 1976, alebo Msgre. Metodij Stratiev, biskup zo Sofie – BĽR. Obidvaja biskupi sú z diecéz gréckokatolíckeho obradu a pôsobia medzi vysťahovalcami z východného Slovenska a liturgicky môžu vyhovieť našej požiadavke“.

Štátny súhlas bol udelený Dr. Joachimovi Segedimu, ktorý prichádzal udeľovať vysviacky našim kňazom do roku 1983.

V tomto roku spomínaný biskup, nakoľko už mal 78 rokov, prestal podľa cirkevného práva spravovať eparchiu. Dňa 1.2.1983 bol menovaný pápežom Jánom Pavlom II. za križevackého gréckokatolíckeho biskupa Slavomír Miklovš, ktorý potom sám vysviacal našich novokňazov až do roku 1989.

Samostatnou kapitolou, čo sa týka už spomínaného postupného likvidovania Gréckokatolíckej cirkvi v čase totality je otázka kultových objektov – chrámov a taktiež fár. V roku 1950 pri likvidácii našej cirkvi boli biskupi uväznení, kňazi vyväzení a veriaci neboli do chrámov pripustení. „Vyprázdnený“ priestor zaujala Pravoslávna cirkev. Gréckokatolícka cirkev tie chrámy a fary, ktoré vybudovala a ktoré jej patrili, nepredala, nedarovala ani nijako ináč sa ich nevzdala. Napriek tomu bol všetok nehnuteľný majetok Gréckokatolíckej cirkvi pozemnoknižne prepísaný na Pravoslávnu cirkev. V roku 1968 gréckokatolíci si svoje chrámy a fary vzali naspäť. Pravoslávna cirkev tým, že chrámy a fary gréckokatolíkom dala, fakticky uznala, že im aj patria. Gréckokatolíci však v tom krátkom čase nestihli svoj majetok aj pozemnoknižne zdokumentovať a tak chrámy a fary, ktoré vybudovali gréckokatolíci „ostali“ majetkom Pravoslávnej cirkvi. Na tejto právnej anomálii orgány trvali aj napriek mnohým žiadostiam o nápravu.

Ako to teda bolo s chrámami v roku 1968 do roku 1989 z hľadiska kategorizácie:

„Z hľadiska kategorizácie môžeme vidieť tri postupy:

1)  chrámy zostali vo výlučnom užívaní pravoslávnej cirkvi

2)  chrámy začali výlučne užívať gréckokatolíci

3)  chrámy sa začali užívať v tzv. režime spoločného užívania.

Spoločné užívanie chrámov, nakoľko to v skutočnosti boli chrámy Gréckokatolíckej cirkvi, bolo nanútené mocenskými orgánmi. Kde sa praktizovalo, neprispelo k pokojnému životu veriacich, ale prinášalo len rozbroje a nedorozumenia.

V roku 1987 pokračovali ťažké a nepríjemné diskusie medzi predstaviteľmi Gréckokatolíckej cirkvi a úradmi vo veci opráv a vlastníctva chrámov a cirkevných budov vôbec, ktoré boli z rozhodnutia štátu spoločným majetkom gréckokatolíkov i pravoslávnych /a to aj v obciach, kde pravoslávni predstavovali mizivú menšinu /. Gréckokatolícki veriaci sa preto ešte v roku 1986 obrátili viacerými listami, spojenými s podpisovými akciami, na prezidenta Gustáva Husáka so žiadosťou, aby sa postaral o vyriešenie danej situácie. Polícia začiatkom roku 1987 navštevovala farárov, aby sa dozvedela, kto stál za akciou, a pokúšala sa pritom poštvať ich proti ordinárovi Jánovi Hirkovi. Kancelária prezidenta republiky zareagovala na petície gréckokatolíkov, odpoveď však adresovala nie na o. ordinára Hirku, lež na krajský národný výbor. Podľa prezidentskej kancelárie sa majú majetkové pomery usporiadať pri vyjednávaniach sporných stránok. Predstavitelia gréckokatolíckej cirkvi však odmietli okolnosť, že Pravoslávnu cirkev mal zastupovať odbor kultúry pri KNV v Košiciach.

V roku 1987 Pravoslávna cirkev pripravovala takúto akciu: Keďže všetky chrámy a všetky fary, ktoré prešli zo dňa na deň do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi, teda jej „patria“, za tie chrámy a fary, ktoré používajú gréckokatolíci musia platiť nájomné. Kalkulovalo sa takto: budú platiť, ipso facto uznajú, že majetok patrí Pravoslávnej cirkvi. Ďalší krok je pripravený: majiteľ ďalej svoj majetok nemieni prenajímať.

Činnosť Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola iba „trpená“ bola obmedzovaná, ako aj činnosť iných cirkvi, napríklad Rímskokatolíckej aj v rovine pastoračnej starostlivosti o veriacich. Prejavovalo sa to jednak v oblasti výuky náboženstva na školách, slávenia miestnych odpustov vo farnostiach a zvlášť čo sa týka celoeparchiálnych púti predovšetkým v Ľutine. Čo sa týka vyučovania náboženstva kňazi, ktorí si plnili svoje kňazské poslanie a záležalo im na náboženskej výchove detí, boli obvinení z nátlaku na rodičov, aby si deti prihlásili na výuku náboženstva. Neraz boli aj krivo obvinení riaditeľmi škôl, že sami vypisovali prihlášky a pod.

Činnosť našej cirkvi bola v čase totality obmedzovaná mnohými nariadeniami cirkevných tajomníkov aj v oblasti čisto cirkevných, ktoré takpovediac súviseli so životom cirkevného spoločenstva vo farnosti, čo sa týka napr. zariadenia chrámu, poprípade fary. Veľmi, až komicky vyznieva, že správca fary musel žiadať o povolenie na zakúpenie bežných veci. Totalitný štát ešte viac hatil všetkými prostriedkami rozvoj duchovného života veriacich. Sám určoval a dával povolenie k účasti duchovných na miestnych odpustoch.

Tŕňom v oku mocenských orgánov boli zvlášť púte, ktoré boli známe v eparchii ako napríklad Klokočov, Čirč, ale hlavne Ľutina, ktorá sa v časoch totality v 70-tých, ale hlavne v 80-tých rokoch stala miestom manifestácie viery gréckokatolíkov. Keďže nemohli púť prekaziť, organizovali odpútavacie akcie /diskotéka v Ľutine a v susednej obci/, vypli prúd v sobotu a v nedeľu /veriaci však načas dopravili do kostola na Mariánskej hore agregát/, nariadili cvičenie požiarnikov, aby sťažili autám prístup do obce, atď. Napriek všetkým týmto rušivým momentom mala púť v dňoch 23. a 24. augusta 1986 mimoriadne úspešný priebeh, najmä vďaka charakternému a pevnému postoju ordinára Jána Hirku.

Ako svedčí aj priebeh mariánskych púti v Ľutine, Levoči a inde, na konci 80- tých rokoch badať na Slovensku v živote veriacich oveľa väčšiu angažovanosť. Na jednej strane je ešte zrejma neústupčivosť starej straníckej gardy, na druhej strane však badať určité kroky k liberalizácii. Dá sa to zdokumentovať aj na príklade ordinára Jána Hirku, ktorého štátne orgány ešte v roku 1987 odmietli pustiť do Ríma na svetovú biskupskú synodu, na ktorú ho pozval Svätý Otec, no rok na to dostáva po prvýkrát od svojho menovania v roku 1969 povolenie cestovať do Ríma. V novembri sa zúčastnil na generálnom zhromaždení pápežskej komisie pre cirkevné právo cirkví východného obradu. Na súkromnej audiencii o. ordinár Hirka informoval pápeža o ťažkej situácii gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.