Základy našej viery z pohľadu byzantskej katolíckej cirkvi
Tajomstvo, že s nami je Boh, je každodenným faktom v našich životoch. Jeho prítomnosť bola a je zakúšaná ľuďmi hneď od počiatku až do dnešných dní. Ľudia premýšľali o tomto tajomstve a pokúšali sa vysvetliť ho slovami – to je teológia. Niektoré z týchto formulácií Cirkev uznala za autentické úvahy o zakúsení Boha. Tie tvoria doktrínu Cirkvi, ktorá nám tak slúži ako smerovky, ktoré nás vedú na ceste k Bohu. Hlavné body tohto učenia sú zhrnuté nižšie – patria k samému jadru učenia našej Cirkvi.
Tajomstvo Boha
Vnútorný život Boha je pre nás nepoznateľný, presahuje schopnosti nášho poznania, preto mu nedokážeme porozumieť. On je Jediný Svätý. Je tak jedinečný, že ho s nikým nemôžeme porovnávať. Môžeme len uvažovať a predpokladať, že on je Najvyššou Dokonalosťou zo všetkého svätého, čo poznáme, Dobrý a Krásny. Ale nespoznáme, aký je, pretože on je nad všetkou našou skúsenosťou, dokonca nad existenciou, akú poznáme my. Tak ako hovorí svätá božská liturgia, je nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný.
Boh sa zjavuje
Boh, ktorý je tak nedosiahnuteľný nášmu chápaniu, sa nám vydáva poodhaľovaním seba. Každý môže hľadať a vidieť v zázrakoch prírody Stvoriteľa, ktorý sa práve skrze Slovo stal pôvodcom a príčinou ich existencie. Naviac ho môžeme zazrieť pri pohľade na ľudí, stvorených podľa jeho obrazu a podoby. Ale máme ešte čistejší obraz Boha, pretože on priamo bol a stále je v spojení s nami, čo nazývame Božie zjavenie. Boh poodhalil sám seba, takže sa môžeme podieľať na jeho božskom živote. Formujúc svoj ľud, Izrael, Boh komunikoval s týmto národom prostredníctvom sudcov, kráľov, kňazov a prorokov. Živil ich, ochraňoval, oslobodzoval, miloval, usmerňoval, trestal a odpúšťal im. Učil ich, že len on jediný je Boh, verný a pravdivý vo svojich prísľuboch. Ukázal sa nielen ako Jediný Svätý, ale aj ako náš Otec.
Boh koná v Kristovi
Dôkaz Božej prítomnosti a zjavenie jeho lásky vyvrcholilo v príchode Božieho Syna Ježiša Krista na svet. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. (Jn 3, 16) Život, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista sú vrcholom Božieho zjavenia sa nám ľuďom. V Kristovi vidíme Boha milujúceho ľudí, ktorý sa vydáva za nás. Vidíme ho ako víťazoslávneho Pána, ktorý víťazí nad smrťou a dáva život tým, čo sú v hroboch – odlúčeným od Boha. Vidíme ho ako Kráľa slávy, živého a žijúceho v jednote s Otcom – ako úplnú a definitívnu komunikáciu Boha s ľuďmi.
Svätý Duch – Boh v našom vnútri
Na konci svojho pozemského účinkovania prisľúbil Kristus svojim nasledovníkom, že im pošle na svoje miesto Utešiteľa, ktorý s nimi bude navždy, Ducha pravdy, ktorý vychádza od Otca (Jn 15, 26). Tento Duch zostúpil na Cirkev na Turíce a zostáva s nami ako pečať a záruka príchodu Kráľovstva ako sila Boha pôsobiaceho v nás. Je to Svätý Duch, ktorý dáva všetko, je zdrojom proroctiev, kňazov utvrdzuje v dokonalosti, nevzdelaných naučil múdrosti, z rybárov urobil teológov, on zhromaždil celú Cirkev. (Veľká večiereň zo sviatku Zostúpenia Svätého Ducha)
Presvätá Trojica
Boh sa dal poznať ľuďom v láske, odhaľujúc seba samého v postupnosti Otca, Syna a Svätého Ducha. Táto najhlbšia ľudská skúsenosť Boha ukázala niečo zo živej reality Boha, niečo, čo by sme nikdy nemohli objaviť sami od seba. Vidíme, že Boh je jeden, ale zároveň v tom istom čase v troch osobách (hypostázach). Je jeden v podstate a bytostne, jeden v pôsobení a sile, ale v troch osobách (hypostázach). Cirkevní otcovia opisovali toto tajomstvo ako presvätú Trojicu, posvätné spoločenstvo, ktoré nás volá k nahliadnutiu úžasnej nádhery Božieho života. Otcovia spoznali, že na tejto ceste, kde sa Boh dáva poznať, nám bol daný odblesk pravej prirodzenosti Nespoznateľného, čo nám umožňuje túžiť po priateľstve s ním.
Cirkev
Priateľstvo s presvätou Trojicou k nám prichádza prostredníctvom Cirkvi, zhromaždením tých, ktorých Boh povolal, aby sa stali jeho ľudom. Ak je Duch pokračovaním Kristovej božskej prítomnosti v nás, potom je Cirkev jeho telom. Cirkev je pokračovaním jeho fyzickej prítomnosti vo svete. Cirkev sa tak stáva chrámom Boha, v ktorom prebýva Duch, tak ako v ľudskom tele prebýva ľudská duša. Otcovia nazývajú Cirkev spoločenstvom Svätého Ducha. V tejto bratskej spoluúčasti, ktorú buduje Duch, sme spojení s Bohom v božskom spoločenstve. Poslaním a cieľom existencie Cirkvi, teda nás, je zvestovať slávne skutky Boha (1 Pt 2, 9) ľuďom. Ako členovia Cirkvi sme zároveň údmi Kristovho tela, nerozdielne spojeného v ňom s Trojicou, živými kameňmi, ktoré budujú chrám Boha. (1 Pt 2, 3) V tomto je náš život.
Bohorodička
Špeciálna úcta, ktorú neustále preukazujeme Bohorodičke Panne Márii v našej bohoslužbe, nie je iba jednoduchou záležitosťou zbožnej oddanosti. V úcte k Božej Matke Cirkev potvrdzuje dva základné aspekty kresťanskej viery: Ježiš je skutočný Syn Boha a zároveň prebýva v našich podmienkach ako skutočný človek. Hoci by iba tieto dva pojmy boli pravdivé, môžeme Máriu volať Bohorodičkou. Pretože veríme v skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý sa stal človekom Ježišom, dali sme jeho matke tento titul. Jeden z pekných príkladov tejto úcty je fakt, že ikonu Bohorodičky a vteleného Slova (Oranta alebo Znamenije) umiestňujeme na prednú stenu chrámu vo svätyni – v apside. Táto maľba, ktorá je umiestnená medzi stropom a dlážkou, pripomína, že Mária premostila priepasť medzi nami a Bohom tým, že nosila Božieho Syna vo svojom lone.
Sväté tajomstvá (sviatosti)
Život v Cirkvi môžeme žiť mnohými spôsobmi. Najvyššou z týchto ciest je tá, kde nás Duch oživuje svätými tajomstvami čiže sviatosťami. Sväté tajomstvá sú modlitbou Cirkvi, v ktorých prosíme Pána, aby premenil materiálne veci na prostriedky jeho zachraňujúcej milosti. Modlitba, ktorá sa nesie v jeho mene, je bezodkladne vypočutá. Takto sa voda a pripomínanie si Kristovej smrti a vzkriesenia stáva cestou, ktorá vedie k intímnemu vzťahu človeka s Kristom – to je krst. Rovnako vzývanie Svätého Ducha nad chlebom a vínom nám dáva možnosť dosiahnuť fyzickú jednotu s ním v našom tele – to je eucharistia. Prostredníctvom všetkých svätých tajomstiev i ostatných cirkevných modlitieb, kde sa požehnáva, každý aspekt nášho života môže byť premenený na chválu Jediného, ktorý nás volá, aby sme mali podiel na jeho živote.
Zbožštenie (theosis)
Najväčším darom od Boha je dar podieľať sa na jeho pravom živote. Stali sme sa účastnými na Božej prirodzenosti (2 Pt 1, 4). Postupne sa to v nás začalo uskutočňovať pri krste. Ak žijeme svoj život vo viere, vzťah sa prehlbuje, podporuje proces nášho zbožštenia. Tento pohyb prebieha v nás počas života a smrti, a bude ukončený až pri vzkriesení všetkých ľudí v posledný deň. Potom sa naše oslávené telá aj duše budú podieľať na vzkriesenom živote a budeme mať účasť na sláve. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. (1 Jn 3, 2)
Boh nás prieviedol k tomu, aby sme zakúšali jeho zjavenie a mali podiel na jeho pravej prirodzenosti. Toto je naša sláva a naša radosť. Toto je zároveň jadrom kresťanského odkazu, dobrá zvesť, ktorú vyznávame pri našom krste a potvrdzujeme vždy, keď opakujeme Nicejsko-konštantinopolské vyznanie viery. Toto je srdce našej viery a prameň nášho presvedčenia, ktoré je uistené v pravdivom Bohu, ktorý dokončí to, čo v nás začal. On nás aj vedie k stále dôvernejšiemu a dôvernejšiemu styku s ním.
Kurzívou sú písané citáty z Písma a liturgických textov.
Preklad: Peter Medviď podľa anglického originálu What Eastern Christians Believe.
Textová úprava: Andrej Škoviera