Vplyv filozofie Immanuela Kanta na učenie o Christovi

Immanuel Kant, ako sme sa už dozvedeli bol významný nemecký filozof žijúci v 18. storočí. Obohatenie Kanta do filozofie bolo veľmi značné a jeho myšlienky mali obrovský dopad na ďalší vývoj svetovej filozofie, ako aj na iné oblasti myslenia. Kantovu filozofiu zhrnieme do piatich potrieb, ktoré sa prelínali jeho filozofickým myslením. Christos tak pre Kanta musí byť istotou, poznanou pravdou, morálnou hodnotou, reálnym a v súlade s prírodou.

Potreba istoty pre Immanuela Kanta

Kant sa preslávil najmä svojou kritickou filozofiou, ktorej najvýznamnejším dielom je Kritika čistého rozumu z roku 1781. V tejto práci sa Kant zaoberá otázkou poznania a kladie dôraz čitateľovi na to, ako a do akej miery môžeme získať istotu a poznatky o svete v ktorom žijeme a ktorého filozofia nás ovplyvňuje. [1]

Pre Immanuela Kanta, nemeckého filozofa a významnú postavu osvietenstva, pojem istota, známa ako Gewissheit mal zásadný význam v rámci jeho filozofie poznania a epistemológie. Pre Kanta bola istota spojená s bezpečným, neomylným a oprávneným presvedčením o niečom. Kant sa zaoberal otázkou, ako dosiahnuť istotu a oprávnenosť vedomia a poznania v rámci našej kognitívnej schopnosti. Kant tvrdil, že istota je založená na a priori princípoch poznania, ktoré sú nezávislé od zmyslových skúseností. Podľa neho existujú určité základné vedomosti a princípy, ktoré sú vrodené nášmu rozumu a predchádzajú a tvoria základ pre naše skúsenosti a poznatky. Pre Kantovu filozofiu poznania bolo istota spojená s možnosťou aplikovať všeobecné a neodškriepiteľné princípy rozumu na skúsenosti a poznatky. Istota sa dosahuje, keď sú naše presvedčenia založené na zákonoch rozumu a sú v súlade s týmito princípmi a dokonca aj s prírodou. Kant tiež rozlišoval medzi istotou v analytických súdoch a syntetických súdoch. Analytické súdy sú také, že ich pravdivosť môžeme určiť prostredníctvom analýzy pojmov a sú založené na logických vzťahoch. Syntetické súdy sú také, kde pravdivosť nám poskytuje novú informáciu, ktorá nie je obsiahnutá v samotnom pojme. Pre Kanta bola istota obmedzená na rámec našej vedomosti a schopnosti. Prekročenie tohto rámca nás privádza k antinómii, kde sa zdajú byť zároveň platné a neplatné tvrdenia o rovnakej veci. Celkovo je istota v Kantovej filozofii spojená s dôverným porozumením a oprávneným presvedčením založeným na všeobecných a neodškriepiteľných princípoch rozumu, ktoré vymedzujú rámec nášho poznania a sú v súlade s našimi skúsenosťami. [2]

Potreba poznania pravdy pre Immanuela Kanta

Jedným z Kantových kľúčových konceptov je rozlišovanie medzi fenoménom a númenom. Podľa neho sme schopní poznať len fenomenálny svet, čiže svet, ako sa nám javí, a nie skutočnú podstatu vecí, ktorá je pre nás nedostupná. Kant tiež rozlišuje medzi analytickými a syntetickými súdmi a zdôrazňuje dôležitosť apriórnych vedomostí, ktoré nie sú získané skúsenosťou, ale sú neoddeliteľnou súčasťou našej mysle a vnútorných schopností. [3] Kantove myšlienky majú veľký vplyv na filozofiu aj dnes. Jeho dôraz na rozlišovanie medzi fenoménom a númenom, apriórne vedomosti a kategorický imperatív zanechali trvalý odkaz v oblasti epistemológie, etiky, estetiky a ďalších filozofických disciplínach. [4]

Christos je podľa Kanta nedosiahnuteľný naším rozumom bez hľadania a poznania pravej pravdy. Podľa neho je Christos transcendentný a prechádza hranicami nášho rozumu. Ľudský obmedzený rozum nie je schopný dosiahnuť presný poznatok o večnom Bohu, a preto je nemožné ho racionálne doložiť. [5]

Podľa Kanta pravda je spojená s zhodou medzi všetkými našimi poznatkami a skutočnosťou. Je to zhoda medzi objektom, ktorý je predmetom nášho poznania, a naším predstavou alebo súdom o tomto objekte. Pravdivý súd je taký, ktorý zodpovedá skutočnosti tak, ako je. Kant tvrdil, že pravda nie je len záležitosťou subjektívneho názoru alebo osobného presvedčenia. Na dosiahnutie pravdy je potrebné mať správne a overené poznatky, ktoré sú založené na všeobecných a neodškriepiteľných princípoch rozumu. Pre Kanta bola pravda spojená s vývojom a uplatňovaním jeho kritického rozumu. Kant bol presvedčený, že je potrebné aplikovať kritickú analýzu a hodnotenie naše presvedčenia, aby sme odhalili ich platnosť a oprávnenosť. Pravda je dosahovaná skrze kritické skúmanie našich predstáv, súdov a poznatkov prostredníctvom kategorického aparátu, ktorý bol základom jeho filozofického systému. Kant rozlišoval medzi analytickými a syntetickými súdmi. Analytické súdy sú také, kde pravdivosť môžeme určiť prostredníctvom analýzy pojmov a sú založené na logických vzťahoch. Syntetické súdy sú také, kde pravdivosť prináša novú informáciu, ktorá nie je obsiahnutá v samotnom pojme. Pravda je pre Kanta teda založená na zhode medzi našimi predstavami a skutočnosťou, ktorá je dosiahnutá prostredníctvom kritického rozumu a všeobecne platných poznatkov. Je to výsledok dôkladného skúmania, hodnotenia a kategorického usporiadania našich predstáv a súdov o svete. Je dôležité mať na pamäti, že Kantova koncepcia pravdy je zložitá a kontroverzná, a že existuje viacero interpretácií a diskusií o jej presnej podstate. [6]

Potreba morálnych hodnôt pre Immanuela Kanta

Okrem epistemológie sa Kant venoval aj etike i morálnej filozofii. Jeho práca Kritika praktického rozumu z roku 1788 sa zaoberá morálnym povinnosťami a hodnotami. V Kritike praktického rozumu Kant skúma povahu a základy morálneho poznania a rozhodovania. Zaoberá sa otázkou, ako je vôbec možné určiť, čo je správne a čo je nesprávne z hľadiska morálky. Kant sa pokúša nájsť univerzálne a neotrasiteľné princípy, ktoré by mohli slúžiť ako základy morálnej činnosti. Hlavným konceptom, ktorý Kant v Kritike praktického rozumu rozvíja, je pojem kategorického imperatívu. Kategorický imperatív je univerzálny morálny zákon, ktorý vyžaduje, aby sme konali podľa princípu, ktorý by sme mohli chcieť, aby bol platný pre všetkých ľudí. Kant tvrdí, že morálne konanie je založené na autonómii vôle a rešpektovaní ľudskej dôstojnosti. V diele Kant skúma aj slobodu a zodpovednosť jednotlivca v rámci morálneho rozhodovania. Podľa neho je morálna sloboda súvisí s našou schopnosťou rozhodovať sa podľa zákonov rozumu a vedomého dodržiavania morálnych povinností. Kant v Kritike praktického rozumu rozlišuje medzi dvoma sférami: prírodným svetom, ktorý skúma v Kritike čistého rozumu a morálnym svetom. Morálny svet je oblasť, kde platí zákon autonómie a morálne zásady určujú naše rozhodnutia a konanie. Cieľom Kritiky praktického rozumu je predložiť systematickú a kritickú analýzu morálneho poznania a ukázať, že existuje objektívna a neodškriepiteľná morálna základňa, ktorá je založená na rozumových princípoch. Kant sa snaží ukázať, že morálna povinnosť má prioritu pred osobnými túžbami a záujmami. Kritika praktického rozumu je významným dielom v oblasti etiky a prispela k formovaniu kantovskej etickej teórie, ktorá sa stala jednou z najvplyvnejších etických teórií v dejinách filozofie. Podstatou v práci Kritika praktického rozumu je, že Kant zdôrazňoval základnú morálnu zásadu, ktorú nazval kategorický imperatív. Podľa Kanta by sme mali konať tak, aby naše činy mohli byť zovšeobecnené ako všeobecný zákon. [7]

Kantovým ďalším významným dielom je Kritika súdnosti z roku 1790, v ktorom sa zaoberá otázkou krásy, umeleckého zážitku a prírodného zoradenia. Jeho kritický idealizmus tvrdí, že skúsenosť je formovaná kombináciou zmyslových vnemov a rozumu. Podľa neho existujú isté kategórie, ktoré nám pomáhajú organizovať a interpretovať našu skúsenosť sveta. V Kritike súdnosti Immanuel Kant skúma povahu súdu a jeho úlohu v estetike aj teleológii. Hlavnými témami, ktorým sa dielo venuje, sú krása a príroda. Kant rozlišuje medzi dvomi formami súdov. Prvou je estetický súd, ktorý sa týka zážitku krásy. Kant tvrdí, že krása je subjektívnym zážitkom, ktorý je založený na harmónii medzi naším vnímaním a našimi mentálnymi schopnosťami. Estetický súd je bezprostredný a osobný, a nie je založený na pravidlách alebo všeobecných normách. Druhým typom súdov je teleologický súd, ktorý sa zaoberá skúmaním prírody a jej účelu alebo účelnosti. Kant tvrdí, že teleologický súd je založený na predpoklade, že príroda je usporiadaná a usmerňovaná určitými účelnými zákonmi. Tieto súdy sú založené na princípe finality, čo znamená, že príroda má zámer a konečné smerovanie stelesnené v cieli. V Kritike súdnosti Kant tiež rozpráva o pojme geniálneho a originálneho umenia, kde genialita zahŕňa schopnosť produkovať umelecké diela a originálnosť spočíva v jedinečnosti a inovatívnosti. Kant hovorí aj o podstate hudby a jej emocionálneho pôsobenia. Cieľom Kritiky súdnosti je prebudiť záujem o krásu a prírodu, a rozvinúť porozumenie estetiky a teleológie. Kant sa snaží nájsť základy a princípy, na ktorých môže byť založené naše súdenie o kráse, prírode a umeleckých dielach. [8]

Immanuel Kant sa vo svojich prácach zaoberal kresťanstvom a Christom. Jeho názory na Christa a náboženstvo však boli dosť špecifické. Kant nebral Isusa Christa výlučne ako historickú osobu alebo božskú bytosť, ale skôr ako morálny a etický symbol. Podľa neho bola podstata Christovho posolstva a filozofie založená na princípoch morálneho vedenia a etiky. Kant videl Christovu etiku ako ideál spravodlivosti, altruizmu a vznešenosti, ktorý by sa mal stať vzorom pre ľudí. [9]

Protiklad medzi racionalizmom a empirizmom sa usiluje prekonať hlavne Immanuel Kant, kde jeho transcendentálna reflexia o čistom rozume ako o podmienke predmetného poznania sa stáva základom pre celú ďalšiu filozofiu tej doby. Jeho filozofická pozícia má nesmierny význam, ale ani jemu sa nepodarilo vytvoriť dokonalý obraz človeka, ktorý by dokázal postihnúť jednotu človeka. Aj u neho sa človek objavuje pod pojmom duchovnosti v podobe duša. No tak ako fyziologická antropológia sa pýta čo robí z človeka živá a neživá príroda tak pragmatická antropológia kladie otázku: Čo robí človek sám zo seba a pre seba? Kant vo svojej filozofii síce uvažuje o praktickej skúsenosti človeka zo sebou samým, ale antropológia má u neho veľmi malý význam. Pre Kanta je antropológia výskumom ľudského bytia v jeho empirickom aspekte. Zaoberá sa otázkami, ako fungujú ľudské myslenie, zmysly, emócie a túžby. Kant sa snaží pochopiť ľudskú prirodzenosť, motivácie a správanie. Kant však tiež upozorňuje, že antropológia je iba empirickou ideou, ktorá sa zameriava na skúmanie ľudskej prirodzenosti v jej konkrétnych prejavoch. Nejde o filozofickú disciplínu v pravom zmysle slova, pretože jej poznatky nie sú založené na apriórnych princípoch a všeobecných zákonoch, ako je to v prípade jeho už vyvinutej kritickej filozofii. [10]

Sloboda je pre Immanuela Kanta nevyhnutnou podmienkou mravného zákona, ale jej teoretické dokázanie nie je možné. Sloboda sa dokazuje iba tým, že sa prejavuje v mravnom konaní ako mravný zákon, a to je pre Kanta dostatočný dôkaz. Pre Kanta je to, čo je ľudské v najvlastnejšom zmysle slova, niečo, čo nemôže byť určené časom a priestorom. Ľudské vyplýva z mravného konania, ktoré je riadené mravným zákonom. Subjektom mravného zákona je človek ako účel sám osebe, ako autonómna bytosť, ktorej hodnota spočíva práve v tejto autonómii. Mravné jednanie je možné preto, že sme schopní ako účely sami seba, ako noumenálne bytosti slobodne určovať svoju vôľu cez jednanie, a morálnosť je súčasťou podstaty človeka. Podľa Kanta je morálka zakotvená v pojme človeka ako bytosti, ktorá sa svojím rozumom viaže na nepodmienené zákony. Človek preto nepotrebuje bytosť vyššiu ako on sám, aby mohol spoznať svoju povinnosť. [11]

Potreba reálnosti pre Immanuela Kanta

Immanuel Kant odmietal nadprirodzené aspekty kresťanského náboženstva, ako sú zázraky, vzkriesenie a božskú podstata Christa. Považoval tieto prvky za mimo oblasti ľudského poznania a oddeľoval náboženské záležitosti od racionálneho rozumu. Pre neho bolo dôležité, aby ľudia dodržiavali morálne princípy nezávisle od náboženských dogiem a nadprirodzených záležitostí. [12] V Kantovej filozofii je náboženstvo skôr otázkou praktického dôvodu a morálnych povinností.

Je dôležité si uvedomiť, že Kantova pozícia voči náboženstvu a Christovi sa líši od tradičných kresťanských pohľadov a nie je prijímaná všetkými kresťanmi. Jeho prístup sa považuje za sekulárnejší a založený na racionálnom a etickom chápaní náboženstva. [13]

Immanuel Kant bol tvorcom kritického či transcendentálneho idealizmu. Patril k najvzdelanejším ľuďom svojej doby. Život a činnosť Kanta sú tesne spojené s univerzitou v Königsbergu. Kant prednášal filozofiu, etiku, estetiku, matematiku, fyziku, antropológiu, geografiu aj dejiny prírodovedy. Vo vývine Kantovej teoretickej činnosti rozlišujeme dve základné obdobia a to obdobie predkritické asi do roku 1770 a obdobie kritické. [14]

V boji proti nepochopenej dogmatickej metafyzike sa Kant postavil na stanovisko novovekej noeticko-kritickej filozofie. Typ filozofie, ktorý bol založený Descartom a zvlášť rozvinutý Lockom, považoval ľudské subjektívne vedomie za jedinú realitu, o ktorej máme isté poznanie, lebo len vedomie a jeho obsahy sú nám bezprostredne dané. Preto pri poznávaní podľa spomínanej filozofie nejde o vzťah k vonkajším predmetom, ale o uvedomenie si vlastných obsahov poznávajúceho sa vedomia. [15]

Výsledky, ku ktorým dospela novoveká filozofia, preukázateľne svedčili o tom, že metafyzika nie je vedou. Podľa Kanta sa treba pokúsiť o nové fundovanie metafyziky ako vedy. Kant preto uskutočňuje známy kopernikovský obrat v dejinách filozofie, ktorého podstata spočíva v tejto myšlienke: zatiaľ čo až doposiaľ bolo samotné poznanie vykladané predovšetkým z predmetu, to znamená z pôsobenia predmetu na človeka, teraz sú jednotlivé predmety našej skúsenosti vysvetľované predovšetkým z apriórnej povahy poznania. [16] Kant sa svojim kopernikovským obratom sa stavia na stranu sudcu poznávacieho subjektu, z ktorého bude rozvíjať nové chápanie metafyziky. Úlohy metafyziky budú po tomto musieť spočívať v skúmaní povahy teoretického poznania, jeho vzťahu k zmyslovo vnímaným predmetom, ku skúsenosti vôbec. [17]

Immanuel Kant v nadväznosti na filozofiu Descarta chce zlomiť autoritu starej metafyziky, preto musí v prvom rade zasiahnuť metafyzický predpoklad o úplnej jednote logického a ontologického poriadku skutočnosti. Predpoklad, ktorý je všeobecnou premisou racionalistickej metafyziky, sa zakladá na jednote ľudského rozumu s božským rozumom. Immanuel Kant už v predkritickom období vyslovuje presvedčenie o istej nemožnosti nadskúsenostného poznania, ktoré v kritickom období ďalej rozvíja. V tomto presvedčení Immanuel Kant nadväzuje na predošlý novoveký empirizmus, ktorý dokazoval, že pojmy substancie a kauzality nezodpovedajú ontologickému určeniu vecí, ktoré existujú mimo nás. [18] Hube vychádzajúc z postoja Kanta racionalistickú myšlienku stavia do problému vo vrodenej schopnosti rozumu prenikať k absolútne platným pravdám skutočnosti. Humovské prebudenie Kanta z dogmatického spánku z nekritického dôverovania zmyslovým orgánom dáva Kantovmu filozofickému skúmaniu nový smer. Kant vytvára sústavu kritického idealizmu, ktorého hlavnou úlohou má byť kritická analýza poznávacích schopností, poznávacích mohutností človeka, čo sa dotklo aj spôsobu poznávania Christa. [19]

Kant svoju praktickú filozofiu zakladá na ľudskom konaní a človeku, pretože chápe človeka ako slobodnú bytosť, ktorá má schopnosť autonómne sa určovať v reálnom čase. Táto schopnosť autonómneho určovania vôle je výsledkom ľudskej transformácie a jeho prirodzenej túžby. Kantov pohľad na človeka sa zjavne odlišuje od výkladu, ktorý ho považuje za pasívny produkt spoločnosti. Preto Kant sa so svojím pojmom slobody stáva ústredným myšlienkovým smerom jeho praktickej filozofie. Pojem slobody, keď je jeho realita potvrdená nevyhnutným zákonom praktického rozumu, slúži Kantovi ako opora celej sústavy čistého a špekulatívneho rozumu. Všetky ostatné pojmy, ako je napríklad pojem Christa a nesmrteľnosti, ktoré ako čisté idey sa strácajú v neistote špekulatívneho rozumu, sa k nemu pripájajú, a ich možnosť je dokazovaná tým, že sloboda je skutočná; pretože táto idea sa prejavuje morálnym zákonom. [20]

Potreba súladu s prírodou pre Immanuela Kanta

V počiatočnom období svojej teoretickej činnosti Immanuel Kant venoval značnú pozornosť otázkam prírody. Najvýznamnejšou prácou Kanta sú Univerzálne dejiny prírody s teóriou vesmíru. V tejto práci Kant formuloval hypotézu, známu v odborných kruhoch ako Kant-Laplaceova hypotézu, o vzniku slnečnej sústavy z pôvodnej hmly, ktorá sa vyvíjala na základe vlastných vnútorných zákonov pohybu. [21] Dejiny prírody sú tu chápané ako pohyb od jednoduchšieho k zložitejšiemu, od chaotického k usporiadanému a organizovanému a podobne. Kantova hypotéza priniesla historický prístup do oblasti teórie prírodovedy aj geografie. Kantov teoretický historizmus sa neobmedzil len na kozmogóniu či kozmológiu. Podľa Kanta aj ľudstvo má svoje vlastné dejiny, ktoré nemožno dať do zabudnutia. [22]

Bez toho, aby sa Immanuel Kant obmedzil na všeobecnú teóriu vzniku slnečnej sústavy, pokúša sa i vyriešiť nezodpovedané otázky týkajúce sa dejín planéty Zem. Ako jeden z prvých prírodovedcov sa snažil vysvetliť úlohu prílivu a odlivu v dejinách a ich vplyv na zmenu rýchlosti otáčania sa okolo svojej osi. Vo fyzike Kant zdôvodňoval učenie o relativite pohybu a pokoja, a tým ďalej rozvíjal Galileove a Descartove myšlienky. V biológii načrtol myšlienku istej genealogickej klasifikácie živočíšnej ríše. Opäť však v antropologických štúdiách vyslovil Kant myšlienku o prirodzených dejinách ľudských rás, ktoré sa v tej dobe stalo revolučným. [23]

Kantovo predkritické obdobie je cenné množstvom duchaplných prírodovedeckých hypotéz a dohadov, ktoré nemohli byť vo svojej dobe plne overené. Dôležitejšie je však povedať to, že Kantove myšlienky o vývine v prírode znamenali koniec vlády metafyziky v oblasti prírodných vied. Jeho myšlienky, nemajú iba úzky prírodovedecký význam, premietali sa tiež do viacerých filozofických skúmaní. Filozofický význam Kantových prírodovedných názorov spočíval v tom, že vytvárali určité predpoklady na prekonanie celej dogmatickej metafyziky. [24]

Hlavný problém, ktorý si Kant vytyčuje v práci Kritika čistého rozumu je, ako je možná veda, sa transformuje na otázku, ako je možný prechod od predstáv k veciam a čo oprávňuje človeka, ktorý má len predstavy o veciach, aby o nich vyslovoval súdy. Celé naše poznanie sa podľa Kanta začína skúsenosťou. No pre Kanta to ešte neznamená, že celé pramení zo skúsenosti. Zmyslové nazeranie je iba jedným z dvoch základných zdrojov nášho poznania. Druhým rovnocenným prameňom nášho poznania sú pojmy. [25]

Poznanie a skúsenosť sa podľa Kanta vyjadrujú v súdoch, ktoré delí na súdy a priori, ktoré sú nezávislé od skúsenosti a súdy a posteriori, ktoré sú závislé od skúsenosti. Vzhľadom na vzťah medzi subjektom a predikátom súdu Kant delí súdy ďalej na analytické, to sú také, ktorých predikát neposkytuje nový poznatok v porovnaní s poznatkom, ktorý obsahuje subjekt ako napríklad všetky telesá sú rozpriestranené a syntetické, to je také, ktorých predikát sa nevyvodzuje zo subjektu, ale spája sa so subjektom ako napríklad, že niektoré telesá sú ľahké. Z toho vyplýva, že Kant pripisuje schopnosť rozširovať naše poznanie len so syntetickým súdom. [26]

V Kritike súdnosti Kant stanovuje štyri základné definície krásna: Krásne je preňho to, čo sa páči. Krásne je preňho to, čo sa páči všetkým bez pojmu. Krásne, je preňho forma účelnosti predmetu, pokiaľ je vnímaná bez predstavy účelu. Krásne je preňho to, čo je poznávané bez pojmu ako predmet nevyhnutného zapáčenia sa. Z týchto definícií je zrejmé, že krása a vznešenosť nemôžu byť redukované len na ich vonkajšie empirické aspekty, ale majú aj intelektuálny rozmer. Filozofická jednota oboch rozmerov krásna je najjasnejšie vyjadrená v formulácii: Krása je symbolom mravného dobra. Kantovými názormi sa výrazne prispelo k formovaniu základov filozofickej estetiky, kedy sa estetika doposiaľ brala na vedomie len v umení. Kantova kritická filozofia je výsledkom narastajúceho rozporu medzi otázkami o poznaní a koncepciou predmetnej reality v novovekej filozofii. Kantova filozofia prispela k novému smerovaniu filozofického výskumu, ktorý viedol k prekonaniu kontemplatívno-metafyzického prístupu k problémom človeka a sveta. Kant nastolil jeden z najdôležitejších problémov nemeckej klasické filozofie, a to aktívne konanie človeka v prírode a dejinách. [27]

Analytické súdy sú podľa Kanta apriórne, syntetické súdy a môžu byť aposteriórne aj apriórne. Aposteriórny súd je napríklad súd: Niektoré labute sú čierne. Syntetický apriórny súd je napríklad súd: všetko, čo sa deje, bolo z nejakého dôvodu uskutočnené. Základná otázka, ktorou chce nastoliť riešenie svojho hlavného problému teoretickej filozofie, je otázka, ako sú vôbec možné apriórne syntetické súdy. V riešení tejto otázky vidí Kant jedinečnú možnosť použiť čistý sedliacky ľudský rozum pri budovaní metafyziky ako vedy. [28] Problémy rieši vo svojej filozofii v troch častiach: transcendentálnej estetike, transcendentálnej analytike a transcendentálnej dialektike. Riešenie otázok spája Immanuel Kant so skúmaním poznávacích schopností zmyslovosti, umu a rozumu. Zmyslovosť je pre Kanta schopnosť pociťovania, um je preňho schopnosť myslieť v pojmoch a súdoch, rozum je schopnosť myslieť, ktorá vedie k ideám. Idey sú pojmy rozumu o bezpodmienečnej jednote všetkých podmienených javov. [29]

V náuke o čistých predstavách sa Kant venuje transcendentálnej estetike ako vybudovanom základe zmyslového poznania skúma, ako je preňho možná čistá matematika nezávislá od skúsenosti. Matematika apriórne podľa Kanta určuje zmyslové vnemy pomocou foriem rozumu, ktoré poskytujú poznaniu všeobecné a nevyhnutné pojmy. V matematických súdoch sa syntéza subjektu s predikátom zakladá buď na zmyslovom nazeraní priestoru, ako napríklad v geometrii, alebo na zmyslovom nazeraní času ako napríklad v aritmetike. [30] Priestor je pre Kanta apriórnou formou vonkajšieho zmyslového nazerania, čas je preňho apriórnou formou vnútorného zmyslového nazerania. Priestor a čas sú pre Kanta všeobecnými a nevyhnutnými podmienkami každej skúsenosti, sú ako keby subjektívnou formou zmyslového nazerania. Priestor a čas preňho nepredstavujú formy existencie samotných vecí, ale sú apriórnymi formami našej zmyslovosti. Ako apriórne formy podľa Kanta podmieňujú vnímanie a zapríčiňujú, že sa im zmyslové danosti prispôsobujú. Immanuel Kant sa pritom nepopiera o skutočnosť, že v skúsenosti je priestor a čas čímsi reálnym, ale v transcendentálnom poňatí sú ideálnymi formami. [31]

V náuke o logických princípoch poznania predmetov, zvanej transcendentálna analytika Kant rieši otázku, ako je možná čistá prírodoveda a priori. Matematika pre Kanta nezaručuje vedomie fyzických vecí, ale len poukazuje na možnosť poznať súbory javov. Analytika alebo skôr logika pre Kanta má dokázať možnosť prírodnej vedy, ktorá ma obsahovať súbory princípov, podľa ktorých majú byť tieto javy myslené v skúsenosti. Predmetová skúsenosť je podľa Kanta rozumovým zjednotením pocitov cez pojmy. Čistá skúsenosť poskytuje poznaniu iba materiálové údaje, ktoré sa ďalej prostredníctvom náležitých kategoriálnych pojmov spájajú do súdov, a takto dávajú na vedenie. Apriórne syntetické súdy sú v teoretickej náuke o prírode možné len vďaka kategóriám, to sú pojmy uvažovania, nezávislé na materiály poskytnutom skúsenosťou. Kantove kategórie nie sú výlučne formami bytia, ale len pojmami ľudského uvažovania. [32] Tak ako sú priestor a čas formami syntézy nazerania, sú kategórie spôsobom syntézy ľudského rozumu. Proces poznania si vyžaduje, aby sa spôsoby syntézy nazerania spojili s určitými kategóriami, a takto vytvorili transcendentálnu schému, vďaka ktorej sa poznanie stane čistým myslením. [33] Rozum podľa Kanta z týchto dôvodov nejde za predmetom, ale tvorí samotné predmety, ako keby ich prispôsobuje. Náš rozum však nikdy nebuduje predmet v tom zmysle, že ho vytvára v jeho bytí, ale v tom zmysle, že poskytuje poznávanému predmetu formu, v ktorej jedine môže byť on poznávaný. Ľudský rozum nachádza a môže nájsť v prírode len to, čo do nej vkladá pred skúsenosťou a nezávisle od skúsenosti, prostredníctvom vlastných foriem. [34]

Transcendentálna dialektika, ktorá nám vraví o metafyzike ako vede, skúma ľudské poznanie, keď sa snaží vyjsť za javy a siahnuť hlboko k čisto rozumovým a transcendentálnym predmetom. Kant tvrdí, že človek môže poznať iba javy, zvané fenomény, avšak to, čo je skrytým základom týchto fenoménov, my nepoznáme a spoznať nevieme. To, čo skúmame ako objektívnu realitu, je podľa Kanta iba fenomenálnym svetom, ktorý sa zásadne líši od sveta veci osebe, ktorý ako taký je chaotický a nesformovaný. Pôsobením veci o sebe na zmyslové orgány vzniká podľa Kanta chaos pudov a pocitov, ktorý sa usporadúva pomocou apriórnych foriem zmyslového nazerania, ktorými je priestor a čas a formami umu, čiže známymi Kantovými kategóriami. Tretia základná otázka Kantovej teoretickej filozofie, je otázka možnosti apriórnych syntetických súdov v metafyzike, Kanta to vedie ku skúmaniu schopnosti a hlavne obmedzenosti ľudského rozumu. [35]

Rozum chápe ako Kant ako schopnosť usudzovať, ktorá vedie k vzniku ideí. Rozum vytvára podľa Kanta tri idey. Prvá z nich je Idea duše, druhá idea sveta a tretia ideu večného Boha a jeho Syna Isusa Christa. Kant o idey opiera svoju kritiku tradičnej metafyziky v oblasti racionálnej psychológie, kozmológie aj teológie. [36] Kant tvrdí, že je síce možná veda o psychických javoch, vždy podmienených, nie však filozofická veda o duši ako absolútnej jednote všetkých týchto javov. Práve tak sú potom možné len prírodné vedy o jednotlivých javoch prebiehajúcich vo svete a vždy podmienených, nie však filozofická veda o tom, čo je to svet ako nepodmienený celok. Nakoniec podľa Kanta zásadne nemožná filozofická veda o Bohu ako absolútnej príčine všetkého súcna či všetkých javov. Metafyzika je aj ako veda o duši. Metafyzika je podľa Kanta možná len ako veda o možnostiach a hraniciach ľudského poznania, avšak toto poznanie Boh prekračuje. [37]

Kant v praktickej filozofii vychádza z protikladu medzi zmyslom a rozumom. Jeho etické názory plynú z jeho základného noetického postoja. Kant vysvetľuje svoju praktickú filozofiu v dielach Kritika praktického rozumu a Základy metafyziky mravov. V týchto prácach tvrdí, že hlavný rozdiel medzi skúsenostným poznávaním a poznávaním vo vzťahu k morálnemu konaniu spočíva v odlišnom vzťahu medzi nami a predmetmi. V prvom prípade sme zákonmi prírody podrobení, zatiaľ čo v druhom prípade zákony prírody sú podrobené vôli. Pohnútka príčinnosti vôle v druhom prípade vychádza z čisto rozumového vnímania, čo Kant nazýva čistým a praktickým rozumom. Môže sa nám zdať, že čistý rozum nemôže byť praktickým, ale podľa Kanta je to potvrdené skutkami praktického rozumu a akékoľvek pochybnosti o jeho možnosti či aj prípadnej nemožnosti sú zbytočné. [38]

Teoretické používanie rozumu sa zaoberá objektmi čistej poznávacej schopnosti, a Kantova kritika súvisí v skutočnosti iba s čistou poznávacou schopnosťou, pretože táto schopnosť vyvolávala podozrenie, ktoré sa potvrdilo, že sa ľahko stráca za hranicami nedosiahnuteľných objektov alebo medzi pojmy, ktoré si navzájom odporujú. S praktickým používaním rozumu je to podľa Kanta inak. V tomto prípade sa rozum zaoberá motiváciami ľudskej vôle, ktorá je schopnosťou buď realizovať objekty, ktoré zodpovedajú predstavám, alebo ukazovať na samú seba, teda svoju príčinnosť voči ich uskutočneniu.[39]

Kant zavádza pojem maxima, ktorý definuje ako subjektívny princíp konania človeka, aby mohol mapovať morálny svet človeka. Kant rozlišuje medzi objektívnym princípom konania, a to mravným zákonom a subjektívnym princípom konania. V praxi závisí od toho, či konáme z povinnosti voči mravnému zákonu alebo z povinnosti voči našej maximy, či hovoríme o autonómnej alebo heteronómnej vôli konať dobro. V Kantovej praktickej filozofii ide predovšetkým o to, aby ukázal, kedy a za akých podmienok sa subjektívny princíp, známa maxima, môže stať objektívnym princípom konania, známy ako mravný zákon. Toto sa stane, ak naša maxima konania nadobúda formu všeobecne platného mravného zákona. [40]

V Kantovej Kritike praktického rozumu sú sformulované tieto určenia mravného zákona, známe ako kategorický imperatív: Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť princípom všeobecného zákonodarstva. Konaj tak, aby si sa správal k ľudstvu ako ku svojej osobe, k osobe druhého ako k účelu a nikdy nie ako k prostriedku. Podľa Kanta vôľu každej rozumnej bytosti treba chápať ako ustanovujúce všeobecné zákony. Kant považuje mravný zákon za imperatívum pre ľudí, ktoré musí byť splnené kategoricky. Z toho vyplýva ďalší dôležitý pojem v Kantovej etickej teórii je pojem povinnosti. Je povinnosťou človeka konať morálne, je povinnosťou človeka konaním riadiť sa mravným zákonom. Mravný zákon sa tak stáva zákonom povinnosti, ktorý je nezávislý na ľudskom snažení. Pre Kanta je mravný zákon kľúčovým pojmom v jeho deontologickej etike a teórii morálky. Podľa Kanta je mravný zákon absolútnym a neodvolateľným záväzkom, ktorý každý rozumný človek musí dodržiavať. Tento zákon sa nazýva kategorický imperatív a vyplýva z rozumu, nie z vonkajších podmienok alebo osobných túžob. Kategorický imperatív má viacero formulácií, ale najznámejšia z nich znie: „Jednaj tak, aby tvoje jednanie mohlo slúžiť ako všeobecný zákon.“ Táto formulácia kladie apel na univerzálnosť a spravodlivosť jednania. Immanuel Kant tvrdí, že človek by mal konať podľa takých princípov, ktoré by mohol chcieť, aby sa stali univerzálnym zákonom pre všetkých. Podstatou Kanta je, že jednotlivec by nemal používať iných ľudí ako prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov, ale mal by ich chápať ako ciele samotné. Ľudia majú byť vždy rešpektovaní a hodnotení ako autonómni jedinci so všetkou slobodou a dôstojnosťou akú si zaslúžia. Mravný zákon u Kanta má teda vysoké nároky na všeobecnú moralitu a racionálnosť. Jeho teória sa zaoberá povinnosťami a hodnotami, ktoré sú nezávislé od osobných preferencií a náklonností. Kategorický imperatív je univerzálnym záväzkom, ktorý presahuje individuálne túžby a poskytuje návod na správny smer pre správne jednanie vo všetkých udalostiach ľudského života.[41]

Kant považuje mravný zákon za imperatívum, ktoré ľudia musia bez reptania a striktne dodržiavať. Z toho vyplýva dôležitý pojem Kantovej etickej teórie, známej ako pojem povinnosti. Povinnosťou človeka je jednať morálne a podriadiť sa mravnému zákonu. Mravný zákon sa tak stáva zákonom povinnosti, ktorý je nezávislý na ľudskom úspechu.[42]

Tým, že mravné konanie nás vedie do noumenálneho sveta, Kant umožňuje znovu nastoliť metafyzické postuláty, ktoré nemôžu byť dokázané, ale tvoria objekt racionálnej viery. Aj keď Kant odmieta tieto postuláty v Kritike čistého rozumu, no v Kritike praktického rozumu ich opäť zdôrazňuje. Prvý postulát slobody sa stáva základom mravného konania človeka ako noumenálnej bytosti. Druhý postulát nesmrteľnosti duše je nevyhnutný, aby Kant dosiahol súlad medzi vôľou a mravným zákonom. Tretí postulát existencie Hospoda Boha je pre Kanta potrebný na doloženie možnosti absolútneho dobra, teda súladu medzi šťastím a čnosťami. [43]

Kantovým zámerom pri obnovení a zdôraznení metafyzických postulátov nie je poskytnúť vedecký dôkaz, pretože tieto postuláty zostávajú predmetom viery. Podľa Kanta viera obsahuje podmienky, za ktorých je náš rozum schopný uvažovať o týchto ideách a obhajovať ich vo svete skúseností. Význam Kantovej praktickej filozofie opísal F.W. Schelling, keď povedal, že jej cieľom bolo urobiť ľudstvo slobodným. Pre nás je jej význam v tom, že podnietila reflexiu nad vzťahmi medzi konaním a poznávaním, konaním a bytím. Týmto sa uskutočňuje obrat k aktívnej stránke, ktorý začal prekonávať pasívnu pozíciu, charakteristickú pre filozofiu od Descarta až po Kantovu praktickú filozofiu. [44] S darom slobody prichádza i Christos, ktorý k nej pridáva i spasenie a večnú blaženosť pre toho, kto uverí v milujúceho Otca, ktorý obetuje svojho Jednorodeného.

Kantova Kritika súdnosti predstavuje systematický rozbor súdnosti a ľudského vnímania krásy a účelnosti. Vzhľadom na jej uplatňovanie v estetickom hodnotení a skúmaní organického sveta, Kantov výklad súdnosti sa delí na dve základné časti. Účelnosť, ktorá je jedným zo stredobodov Kantovej estetiky, je chápaná ako apriórny princíp, ktorý mu nedovoľuje prechádzať od teleológie k teológii. V rámci kritického výkladu súdnosti sa Kant tiež snaží nájsť spôsoby, ako prekonať rozpory, ktoré vyplývajú z jeho predchádzajúcich kritík, ako je medzera medzi svetom fenoménov a svetom noumenonov, medzi slobodou a prírodou, medzi rozhodovaním sa človeka a jeho konaním. Estetika pre Kanta znamená teóriu vkusu, schopnosť vyjadriť súdy o kráse. Základom hodnotenia krásy je predstavenie objektu v rámci osobného vkusu. Krása je spojená s pocitom vznešenosti, ktorý je vnímaný ako niečo veľké, výnimočné a majestátne. [45]

Kant si bol vedomý toho, že filozofia musí zahrňovať nielen poznávanie pravdy, ako teoretická filozofia ale aj konanie dobra. Mala byť ako praktická filozofia, ale aj zmysluplné porozumenie krásna a ako filozofia súdnosti. Analytika krásna, ktorú Kant vykonáva, nie je zameraná iba na vytvorenie empirickej estetiky, ale jej skutočný význam spočíva v odhalení sprostredkujúcej úlohy krásna a vznešenosti pri dosahovaní pravdy, spravodlivosti, lásky aj dobra. [46]

Antropologicky významnejší Kantov vklad sa nachádza v úvode do jeho logiky, kde formuluje základné otázky: Čo môžem rozumovo vedieť? Čo mám konať v tomto svete? V čo vôbec smiem veriť? Čo je vlastne človek? A Kant si aj sám odpovedá: „Na prvú otázku odpovedá metafyzika, na druhú etika, na tretiu náboženstvo a na štvrtú antropológia, pretože prvé tri otázky sa vzťahujú k poslednej.“ Základom celej Kantovej filozofie je otázka na človeka, aj keď Kant antropológiu v tomto zmysle nevytvára. [47] Odpovedá na otázky, čo je človek, čo poskytuje aj základ na otázky o Božom synovstve.

Základom pre Kanta je obraz bytosti, ktorá na jednej strane predstavuje rozumovú substanciu, ale neukazuje celého a konkrétneho človeka, na druhej strane ruší pre Kanta konečný rozum v nekonečnom duchovnom dianí a tým neuplatňuje osobnú životnosť človeka v jeho slobode a zodpovednosti. [48]

Christos je pre Kanta predpoklad morálneho poriadku. Kant veril, že existencia Christa a Boha je nevyhnutná predpokladom pre existenciu morálneho zákona. Christovo učenie je základom pre všeobecné morálne princípy a jeho existencia je potrebná na zaručenie spravodlivosti a konečného naplnenia morálnych povinností. [49]

Pre Kanta je Christos mimo oblasť skúsenosti. Nie je možné ho objaviť a potvrdiť skrze pozorovanie alebo už empirické dôkazy. Viac než vec sveta je pre Kanta Boh ideálnym princípom, ktorý ovplyvňuje našu morálnu orientáciu, ktorá je zosobnená v našom živote. Christos je pre Kanta je regulatívnym princípom. Kant považuje predstavu Boha za regulatívny princíp, ktorý slúži ako udávajúce smer pre naše myšlienky, ale nie je predmet poznania. Idea Christa ľuďom pomáha v snažení o najvyššie dobro a dokonalosť. Je to však viac záležitosť praktického presvedčenia ako teoretického vedeckého dôkazu. [50]

[1] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 83.

[2] Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 15 – 17.

[3] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 80 – 81.

[4] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 112.

[5] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 156.

[6] Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 132 – 133.

[7] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 73.

[8] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 171.

[9] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 80 – 91.

[10] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 155.

[11] Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 157.

[12] Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 155 – 156.

[13] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 153.

[14] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 107 – 110.

[15] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 113.

[16] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 112 – 113.

[17] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 149.

[18] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 152.

[19] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 17.

[20] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 70-73.

[21] Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 10 – 15.

[22] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 151.

[23] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 93.

[24] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 21.

[25] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 87 – 88.

[26] Porov. HEGEL, G. W. F.: Logika ako veda I. s. 385.

[27] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 168.

[28] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 89 – 90.

[29] Porov. HEGEL, G. W. F.: Logika ako veda I. s. 20.

[30] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 139.

[31] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 107 – 110.

[32] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 157.

[33] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 93.

[34] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 150.

[35] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 71.

[36] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 113.

[37] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 76.

[38] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 113.

[39] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 80 – 89.

[40] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 75.

[41] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 163.

[42] Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 233.

[43] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120.

[44] Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 259.

[45] Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 129 – 133.

[46] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 54.

[47] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 245.

[48] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 96 – 97.

[49] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 246 – 248.

[50] Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 100 – 101.