Turistika náboženská

Turistika náboženská – Pod týmto pojmom vnímame turistu, ktorý zo svojho náboženského pohľadu hodnotnejšie vníma a objavuje svet. Tento svet, ktorý na našich cestách spoznávame a konfrontujeme aj s otázkami viery. Už sv. Ján z Kríža sa modlil celé noci v okne svojej cely s pohľadom upretým na španielsku prírodu;  preto bol sv. František taký šťastný v krajine okolo Assisi. Lebo príroda je miestom epifánie, zjavenia Boha. Každá vychádzka sa môže stať malými exercíciami. Na duchovných cvičeniach sa kresťania snažia byť niekoľko dní v tichu a v modlitbe a exercitátor im každý deň dáva v prednáškach akýsi surový materiál na ich vlastné úvahy a rozjímanie. Niekoľkodňový pobyt v prírode je to isté: materiál tentoraz nedáva exercitátor, ale kresťan ho čerpá priamo zo svojho okolia.

Samotný Ježiš Kristus povedal v Reči na vrchu: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí… Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich“ (Mt 6, 26; 28). Inak povedané: kontemplujte prírodu! Ježiš to navyše nehovorí ani ako prosbu alebo prianie, ale ako príkaz.

Na našu planétu sa teda môžeme pozerať ako na jeden veľký svätostánok – tu Boh prebýva pod spôsobom Eucharistie vo svätostánkoch nesčíselných kostolov, pod spôsobom všetkých ľudských bratov a sestier, ktorí svojou láskou pretkávajú planétu nespočetnými vzťahmi, tu Boh prebýva sviatostným spôsobom.

Preto turistu možno vidieť aj inak, než z pohľadu cieľa cesty, či ide k moru, do hôr, alebo na púť do Lúrd. Hoci je účastníkom „nenáboženských“ zájazdov, mal by mať aj duchovný zážitok. Treba sa zamyslieť aj nad tým, či sa prišiel len najesť, okúpať, predvádzať…, alebo cieľom jeho aktivít počas dovolenky je hlbšie prežitie a dôkladnejšie poznanie tajomstiev tohto sveta? Už sv. Augustín povedal, že „výpravy cez hory a doly nepomôžu, ak človek nedbá sám o seba“ (Vyznanie).

Turista, ktorý sa stretáva s ľuďmi počas svojich ciest, lepšie spoznáva svojich bratov v Kristovi. Učí sa „otvárať svoje srdce pre každého, zvlášť pre toho, kto je iný: hostiteľ a hosť, cudzinec, prisťahovalec, utečenec, ten, kto sa hlási k inému náboženstvu, ako ten, čo nevyznáva žiadnu vieru (Ján Pavol II., 21. novembra 1999).“ Toto sú skúsenosti mnohých. Duchovné obohacovanie takto vedie ku kresťanskému spôsobu turistiky. To je vtedy, keď jeden druhému dávame, jeden od druhého prijímame, žijeme medzi sebou v bratskej láske. „Putovanie sa tak stáva vynikajúcou príležitosťou na stretnutie s druhými ľuďmi. Kto raz vynaložil úsilie na to, aby opustil svoju krajinu, svoju vlasť a svoj domov ako Abrahám (porov.: Gn 12, 1), už tým samým sa stáva ochotnejším otvoriť sa pre toho, kto je iný“ (Ján Pavol II., 21. novembra 1999).

S týmto krokom sú spojené veľké nádeje. Má nám pomôcť uvedomiť si, že ako kresťania máme v okolitých krajinách mnoho bratov a sestier vo viere, že v spoločenstve Cirkvi sme všade doma, medzi svojimi. „Voľný čas a turizmus môžu takto dopĺňať nedostatok ľudského kontaktu, ktorý často pociťujeme vo všednom živote (Ján Pavol II., 27. septembra 2002).“ V zdravom sebavedomí si môžeme uvedomiť, že ako ľudia riadiaci sa morálnymi zásadami kresťanskej viery máme druhým čo dať, čím ich obohatiť. Môže byť aj vzácnou skúsenosťou, ktorá nám pomôže vidieť v ľuďoch z iných národov našich bratov a naše sestry, poznávať a obdivovať ich kultúru a hodnoty.