Trojica – vzťahy a osoby v Bohu

Podstata vzťahu

V Bohu sú dve imanentné (imanencia – z lat. tkvenie v samej podstate veci) pochádzania pôvodu, ktoré vyúsťujú do dvoch vecných Božích termínov. Tak prichádzame k trom vecne rozdielnym božským osobám. Treba teda určiť, čím sa tieto osoby jedna od druhej rozlišujú, lebo jedna osoba má čosi, čo druhým dvom nepatrí. Vecná rozdielnosť musí patriť ku niektorej filozofickej kategórii. Podstata to nemôže byť, pretože všetky tri božské osoby majú tú istú podstatu. Nemôže to byť ani akosť, kvantita, ani miesto, ani čas, ani rozdelenie Božej bytosti. Ostáva iba vzťah pôvodcu ako filozofická kategória, ktorá mám vysvetľuje rozdielnosť troch božských osôb.

Náuka o podstatných vzťahoch v Bohu nám podáva dôvod a vysvetľuje otázku: prečo a ako je to, že tri rozdielne božské osoby nie sú traja bohovia, ale len jeden jediný, úplne jednoduchý Boh. Preto, lebo len tým sa tri božské osoby medzi sebou reálne rozlišujú, že jediná božská podstata jestvuje trojitým rozdielnym spôsobom ako tri podstatné protikladné vzťahy. Spôsob jestvovania však nepridáva veci nijakú súčiastku, ani nevnáša do veci nejaké rozdelenie, ale len označuje, ako vec jestvuje.

Viera nás teda učí, že to, čo je Boh, je jediná, nekonečne dokonalá, úplne jednoduchá Božská podstata. Avšak na otázku: ako jestvuje Boh, viera odpovedá: Boh jestvuje trojitým podstatným rozdielnym spôsobom ako tri medzi sebou rozdielne podstatné protikladné vzťahy, ako tri rozdielne božské osoby.

 Pojem vzťahu

Vzťah – relatio – je pomer jednej veci k druhej. Alebo: vzťah je zameranie jedného k druhému, t. j. spôsob, ktorým je jedna bytosť zameraná k druhej. Vzťah je možný najmenej medzi dvoma členmi. Každý vzťah obsahuje tri náležitosti:

Podmet vzťahu, t. j. to, čo sa vzťahuje k inému.

Predmet vzťahu, t. j. to, k čomu sa niečo vzťahuje.

Základ vzťahu, t. j. dôvod, prečo sa tak deje, na základe čoho ten vzťah medzi podmetom a predmetom jestvuje.

Reálny, skutočný vzťah je vtedy, ak podmet aj predmet vzťahu skutočne jestvujú a sú od seba rozdielne a príslušný základ vzťahu je skutočný. Teda, keď všetky tri ustanovujúce náležitosti vzťahu sú skutočné. Napr. vzťah medzi otcom a synom. Vecný vzťah má svoj dôvod vo veciach samých bez ohľadu na naše myslenie. Napr. vecný vzťah: otec a syn. Otec (podmet) sa vzťahuje k synovi (predmet) svojím otcovstvom (základ, dôvod). Vecný vzájomný: otec sa vťahuje k synovi svojím otcovstvom a syn svojím synovstvom zasa k otcovi.

Základ, čiže dôvod vzťahu, musí byť vždy vecný, lebo je príčinou vzťahu a vecný výsledok môže pochádzať z vecnej príčiny.

Pokiaľ ide o vzťah Božieho otcovstva, predpokladá Otca ako podmet vzťahu, Syna ako predmet vzťahu a splodenie ako dôvod, čiže základ vzťahu.

Teóriu vecných vzťahov v Bohu vybudoval sv. Anzelm a sv. Tomáš Akvinský.

 Skutočnosť trojičných vzťahov

V Bohu sú štyri skutočné vzťahy.

Nie je to síce učenie výslovne definované Cirkvou, avšak je nutným dôsledkom dvojakého pochádzania v Bohu. Niektorí teológovia sú toho názoru, že pokiaľ ide o obsah vyjadrený termínom – relácia – vzťah –, je toto učenie dogmou. Učiteľský úrad Cirkvi prevzal Otcami a teológmi vytvorenú náuku o vzťahoch. O jestvovaní vzťahov v Bohu hovorí aj Florentský koncil (1438-1445), ktorý vo Vieroučnom dekréte pre Jakobitov (1442) hovorí:

 „Tieto tri Osoby sú jeden Boh, nie traja bohovia, lebo títo traja vlastnia jednu podstatu, jednu bytnosť, jednu prirodzenosť, jedno božstvo, jednu nezmernosť, jednu večnosť a všetko je (v nich) jedno okrem toho, kde vzťahy sú si protikladné“ (DS 1330).

Na základe dvoch pochádzaní v Bohu hovoríme o dvoch pároch vecných vzájomných vzťahov Bohu:

Otcovstvo – čiže aktívne plodenie.

Synovstvo – čiže pasívne plodenie.

Vydychovanie – princípom ktorého sú Otec a Syn.

Pasívne dýchanie – čiže pochádzanie Svätého Ducha.

Z každého pochádzania v Bohu vyplývajú dva vzťahy: z prvého pochádzania vyplýva vzťah otcovstva k splodenému Synovi a vzťah synovstva splodeného Syna k Otcovi. Na základe druhého pochádzania je v Otcovi a Synovi – ako v jednom dýchajúcom – vzťah aktívneho dýchania (byť dýchateľom) k Svätému Duchu a v Duchu Svätom vzťah pasívneho dýchania (byť dychom) k svojmu pôvodcovi, t. j. k Otcovi a Synovi ako k jednému dýchajúcemu.

Vo Svätom písme sa síce výraz – trojičný vzťah – alebo samotné slovo – vzťah – priamo nenachádza. Naznačuje však vzťahy v Bohu tým, že Božské osoby majú vzťažné mená: Otec, Syn a Svätý Duch. Tu sa teda nachádza aj základ trojičných vzťahov. Štyri vzťahy v Bohu skutočne jestvujú, lebo majú bez ohľadu na naše myslenie skutočný základ v božských osobách, a teda sú podstatné.

Vedecky toto učenie odôvodnili Otcovia. Vo východnej cirkvi to boli: sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánzsky, sv. Gregor Nyssenský a sv. Cyril Alexandrijský. V západnej cirkvi: Sv. Augustín, ku ktorému sa pripojil Fulgentius z Ruspe a Bothius.

Sv. Tomáš Akvinský poukazuje na to, že popierať reálne vzťahy v Bohu by znamenalo popierať skutočný rozdiel božských osôb.

Náuka o vzťahoch v Bohu sa teda zakladá na pevnej a starobylej Tradícii. Pomocou týchto vzťahov teológia vykladala rozdielnosť božských osôb.

 Osoby v Bohu

Podľa sv. Tomáša Akvinského máme božské osoby chápať ako očistené od všetkých nedostatkov, ktoré máme na pamäti, keď hovoríme o ľudských osobách. Avšak čo je podstatné v pojme osoba, nachádza sa aj v božských osobách.

K pojmu osoby patrí podstatnosť a nezdeliteľnosť (rozdielnosť). V Bohu sa však rozdielnosť vykonáva vzťahmi pôvodu. Tieto vzťahy nemôžu byť  prípadkami, lebo sú to isté ako Božia podstata.

Vzťahy v Bohu sú podstatné, pretože sú totožné s Božou podstatou. Keďže v Bohu nie je nijaká náhodnosť (akcident), tieto trojičné vzťahy nemôžu byť náhodnými, ale každý tento vzťah je božstvo samo, každý je totožný s božskou podstatou. Teda – v Bohu otcovstvo je to isté, čo božstvo, podobne synovstvo je totožné s Božskou podstatou atď. Takže – Boh celou svojou bytosťou je Otcom, celou bytosťou je Synom a celou bytosťou je Svätým Duchom. Z toho treba uzatvárať, že vzťahy v Bohu majú bytostný vzťah skutočnej osoby, čiže vzťahy v Bohu sú božské osoby.

Tri trojičné božské vzťahy sú voči sebe protikladné, a preto sa od seba skutočne rozlišujú.

Tieto tri protikladné trojičné vzťahy sú:

Otcovstvo – ktoré je v protiklade k synovstvu.

Synovstvo – ktoré je v protiklade k otcovstvu.

Pasívne dýchanie – ktoré je v protiklade k aktívnemu dýchaniu.

Štvrtý vzťah – aktívne dýchanie – je síce v protiklade k pasívnemu dýchaniu, ale nie v protiklade k otcovstvu a synovstvu. Preto ani od nich nie je skutočne rozdielne, ale je v otcovstve a synovstve zahrnuté. To znamená, že prvé dve božské osoby už tým, že sú Otec a Syn, sú aj dýchateľom Svätého Ducha.

Tieto tri vzťahy, ktoré sú protikladné, musia byť medzi sebou aj skutočne rozdielne, lebo nič nie je v protiklade voči sebe samému. Teda otcovstvo je skutočne iný vzťah než synovstvo a pasívne dýchanie je skutočne iný vzťah než voči nemu stojace (v otcovstve a synovstve) aktívne dýchanie

Záverom to možno zhrnúť takto:

Otcovstvo je Boh-Otec, synovstvo je Boh-Syn a pasívne dýchanie je Svätý Duch. Každá božská osoba je protikladný podstatný vzťah. O každom z týchto protikladných vzťahov platí definícia osoby. Každý z nich je totiž kompletná rozumná substancia (totiž božská) majúca povahu svojského spôsobu jestvovania tej istej jedinej Božej podstaty, ktorá plnosťou svojho bytia vyžaduje, aby jestvovala v troch protikladných podstatných vzťahoch, teda v troch rozdielnych božských osobách.

Náuka o pochádzaniach a o vzťahoch v Bohu nám osvetľuje tajomstvo Božieho života. O tajomstve Najsvätejšej Trojice nás Boh poučuje tým, že nám dáva zjavenie o dvoch večných imanentných (vyplývajúcich z ich podstaty) pochádzaniach v Bohu: tajomstvo vtelenia je vyjadrené slovami, že Boží Syn „zostúpil z nebies“ (Jn 3, 13); tajomstvo posvätenia človeka uskutočňuje Boh tým, že mu zošle do srdca Svätého Ducha (Gal 4, 6) atď.