Trojica – pochádzania v Bohu

 Pojem a skutočnosť pochádzaní v Bohu

Z náuky Cirkvi podľa Svätého písma (porov. Jn 8, 42; Jn 15, 26) poznáme v Bohu  dve pochádzania:

Pochádzanie od Otca splodením (generatio);

Pochádzanie Svätého Ducha od Otca i Syna jednoduchým vychádzaním (dýchanie, pneusis).

Atanázovské vyznanie viery túto dogmu vyjadruje takto:

„Otec nie je nikým utvorený ani stvorený, ani splodený. Syn nie je samým Otcom ani utvorený, ani stvorený, ale splodený. Duch Svätý nie je Otcom a Synom ani utvorený, ani stvorený, ani splodený, ale vychádzajúci…“ (DS 75).

Výraz „pochádzanie“ alebo „vychádzanie“ pochádza zo Svätého písma, kde u sv. Jána čítame: „Ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam“ (Jn 8, 42). A tiež: „Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca“ (Jn 15, 26).

Náuka o dvoch pochádzaniach v Bohu nám udáva dôvod a vysvetľuje:

Prečo a ako je to, – že jeden jediný Boh nie je iba jediná božská osoba, ale tri rozdielne božské osoby.

Z týchto dvoch pochádzaní totiž vyplýva, že božská podstata jestvuje až trojitým rozdielnym spôsobom:

V Otcovi tak, – že je bez pôvodu;

V Synovi tak, – že je splodený od Otca;

V Duchu Svätom tak, – že vychádza od Otca i Syna.

Táto dogma nás teda poučuje, že nekonečná plnosť božskej podstaty vyžaduje, aby ona jestvovala trojitým rozdielnym podstatným spôsobom.

Tu treba iba znovu pripomenúť, že je to veľké tajomstvo, čo vyjadruje aj legenda zo života sv. Augustína.

Pre bližšie osvetlenie tejto dogmy treba vysvetliť:

Pochádzať znamená: mať pôvod od iného.

Pri pochádzaní sa teda rozoznáva:

a/ pôvodca (princíp), t. j. ten, ktorý dáva pôvod inému;

b/ pochádzajúci (principiát), t. j. ten, ktorý má pôvod od iného.

Tu teda má byť jasné, že medzi pôvodcom a pochádzajúcim musí byť skutočný rozdiel, lebo nik nedáva pôvod sebe samému.

2.  Trojičné pochádzania sú večné, teda neznamenajú v Bohu nijakú zmenu, t. j. bez začiatku, bez konca a bez akejkoľvek postupnosti. Otec večne plodí Syna, taktiež Otec a Syn večne dávajú pôvod Svätému Duchu.

3.  Trojičné pochádzania sú imanentné, teda týkajúce sa vnútornej stránky, vnútornej súvislosti. To znamená, že Syn ostáva v Otcovi (napr. ako myšlienka zostáva v rozume mysliaceho) a Svätý Duch ostáva v Otcovi a Synovi (napr. ako náklonnosť lásky zostáva v milujúcom).

4. Trojičné pochádzania sú substanciálne, teda podstatné. To znamená, že pochádzajúci Syn a Svätý Duch nie sú nejakými náhodnými, prechodnými (akcidentami), ale aj Syn je totožný s božskou podstatou, aj Svätý Duch je totožný s božskou podstatou a samozrejme aj Otec jej totožný s božskou podstatou (substanciou).

Podrobné pravdy o pochádzaniach v Bohu

P r e t o  o  pochádzaniach v Bohu platia tieto pravdy:

A/ Ani Božia podstata (ako taká), ani Otec nepochádza od nikoho.

Ako už bolo vyššie povedané, medzi pôvodcom a medzi pochádzajúcim musí byť skutočný rozdiel. Z dôvodu, že nik (a nič) nedáva pôvod sebe samému. Keby teda božská podstata ako taká pochádzala, bola by rozdielna od tej podstaty, od ktorej by mala pôvod, teda by boli dve božské podstaty. Otec nepochádza ani od seba samého – lebo nik nepochádza od seba samého, – ani nepochádza od ostatných dvoch božských osôb, lebo tie majú pôvod od neho, ani nepochádza od božskej podstaty, lebo tak by bol od nej rozdielny, nebol by s ňou totožný, teda by nebol Bohom.

Florentský koncil (1438-45) o tom hovorí: „Čokoľvek Otec je alebo má, nemá od iného, ale zo seba. Je teda pôvod bez pôvodu.“

Sv. Bazil Veľký: „Nezrodený je to isté ako byť od niekoho.“

B/ Syn pochádza od Otca splodením

Je to článok viery z Atanázovského vyznania, a tiež podľa Nicejského vyznania. Veta obsahuje dvojitú pravdu: Druhá osoba vychádza z prvej a vychádza plodením.

Sväté písmo to už v Starom zákone naznačuje, keď o budúcom Mesiášovi hovorí Boh – Otec: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ (Ž 2, 7).

Nový zákon však tohto Mesiáša, Ježiša Krista, výslovne nazýva milovaným Božím Synom (Lk 3, 22), jednorodeným od Otca (Jn 1, 14; 3, 16), vlastným (Rim 8, 32), prvorodeným (Hebr 1, 6).

Teda druhá božská osoba sa vo Svätom písme nazýva najčastejšie „Syn“ Boha Otca. Preto tento názov treba chápať nie v metaforickom zmysle: za Syna prijatý, adoptovaný, ale Syn vo vlastnom zmysle:

„Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých…“ (Rim 8, 32).

Druhá božská osoba je nazývaná „splodená“, čo je to isté vychádzajúce plodenie, zrodenie:

„A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn…“ (Jn 1, 14).

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna…“ (Jn 3, 16).

„Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ (Sk 13, 33; porov. Ž 2, 7).

Vo veci pôvodu Syna kresťanskí Otcovia učia, že Syn vychádza alebo pochádza od Otca. Spôsob tohto pochádzania prednášajú predovšetkým ako splodenie. Tak učil Origenes, sv. Atanáz, sv. Augustín.

Dr. Antonín Němeček vo svojej Dogmatike hovorí o tom takto: „Splodenie je totiž pôvod  živej bytosti z inej živej bytosti, ktorá je s ňou spojená k tomu, aby jej zdelila rovnakú prirodzenosť.“

Uvádza tiež aj známky plodenia:

a/ Jednota prirodzenosti medzi plodením a splodením.

a/ Aby vychádzajúci bol výsledkom tohto vychádzania.

Uvádza pri tom zaujímavé porovnanie: O Eve nemožno hovoriť, že bola zrodená z Adama. Bola síce tej istej prirodzenosti ako on, ale nebola výsledkom svojho pôvodu z Adama.

C/ Svätý Duch pochádza od Otca i Syna ako dych ich spoločnej lásky

Je to článok viery podľa Atanázovského vyznania.

Pochádzanie Svätého Ducha od Otca je vo Svätom písme výslovne vyjadrené v slovách Ježiša Krista, ktorý hovorí, že sľúbený Obranca je „Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca“ (Jn 15, 26). Podobne: „Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10, 20).

Pochádzanie Svätého Ducha aj „od Syna“ (Filioque) popierajú východní nezjednotení kresťania (grécko-pravoslávna cirkev). Sväté písmo však aj túto dogmu dostatočne vyjadruje. Nie síce výslovne, ale ekvivalentne – rovnako platne s výslovným vyjadrením, – a to týmto spôsobom:

a/ Svätý Duch je posielaný od Syna:

„Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca…“ (Jn 15, 26).

Svätý Duch je Boh. Preto ho Syn nemôže posielať na základe väčšej moci, alebo väčšej múdrosti, ale len na tom základe, že Svätý Duch má v Synovi svoj večný pôvod, teda od neho pochádza.

Toto je vidieť aj z ďalších Kristových slov: „Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde“ (Jn 16, 7).

Teda dôkaz je takýto:

Kto je posielaný, prijíma od iného vôľu vykonať niečo. Božská osoba však nemôže prijať od iného vôľu vykonať niečo, iba skrz vychádzanie, ktorým od nej prijíma prirodzenosť, s ktorej vôľou sa stotožňuje. Odtiaľ teda podľa Svätého písma Otec nie je nikdy posielaný, Syn je posielaný len od Otca, Svätý Duch je posielaný tak od Otca, ako aj od Syna.

 

b/ Svätý Duch je nazývaný nielen Duchom Otca, ale aj Duchom Krista, Duchom Syna:

„Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10, 20).

„Lebo kto nemá Kristovho Ducha…“ (Rim 8, 9).

„Poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: «Abba, Otče!»“ (Gal 4, 6).

Teda – musí pochádzať aj od Syna.

Zdôvodnenie:

Meno Duch Syna vyjadruje síce vzťah Svätého Ducha k Synovi, avšak v božských veciach nemožno vymyslieť iný vzťah, než vzťah pôvodu. Ďalej, Duch Syna znie rovnako ako Dych Syna, vydychovaný od Syna, čiže dýchaním vychádzajúcim zo (od Syna).

c/ O Svätom Duchu je povedané: prijíma, počuje od Syna. Toto by nebolo možné povedať, keby nevychádzal zo Syna.

Dôkaz zo Svätého písma:

„Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16, 13-15).

Ak Synovi patrí všetko, čo má Otec (okrem otcovstva), musí byť dýchanie tretej osoby spoločné Otcovi a Synovi.

Tradícia nielen západných, ale aj východných Otcov učí, že Svätý Duch pochádza aj od Syna. Tak výslovne hovorí napr. sv. Efrém Sýrsky a sv. Cyril Alexandrijský.

Sv. Epifán: „Duch však od obidvoch… Duch Svätý pravdy, tretí svetlo, od Otca a Syna.“

Sv. Cyril Alexandrijský: „Svätý Duch vychádza z Otca a Syna.“

Sv. Augustín: „Svätý Duch vychádza z Otca ako z prvého počiatku, a pretože Otec ho od večnosti dáva Synovi, vychádza z Otca i Syna spoločne.“

Teda analógia je jasná: Ovocie vychádza z koreňov skrz kmeň.

O dodatku slova „Filioque“ vo Vyznaní viery

Nicejsko-carihradské vyznanie viery rozhodlo proti pneumatomachom, ktorí vyhlasovali, že Svätý Duch nie je pravý Boh, ale stvorená bytosť Syna, takto: „Verím v Ducha Svätého, ktorý vychádza od Otca.“ Čoskoro na to Efezský (431) a Chalcedonský koncil (451) ustanovili: „Nikto nesmie inú vieru prednášať, napísať, zložiť, prechovávať alebo učiť iných.“

„Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom v roku 381 v Carihrade“, poznamenáva Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 247). Preto sa Gréci sťažovali a sťažujú na porušenie náuky a na nedovolenú zmenu vyznania. Tu však nejde ani v jednom ani v druhom prípade o dodatok „i Syna“ , ale o presnejšie vysvetlenie vychádzanie Svätého Ducha vo vnútornom živote Najsvätejšej Trojice.

„Slovo Filioque (i Syna) bolo ponajprv vložené do Vyznania viery v Španielsku. V časoch karolovskej dynastie bolo používané v celom Francúzsku, ale až na žiadosť cisára Henricha II. ho v rímskej cirkvi do vyznania viery definitívne vložil Benedikt VIII.“

„Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna (medzi 8. až 11. storočím) pripúšťalo v latinskej liturgii. Zavedenie výrazu Filioque do Nicejsko-carihradského vyznania viery do latinskej liturgie je však ešte aj dnes príčinou nezhody s pravoslávnymi cirkvami.“

Toto rozhodnutie bolo definované na koncile vo Florencii (1438-1445) slovami:

„Duch Svätý… má svoju bytnosť a svoje bytie od Otca i od Syna zároveň a z obidvoch večne vychádza ako z jediného princípu a jediným vydychovaním… A keďže všetko, čo je Otcovo, dal sám Otec svojmu jednorodenému Synovi plodením, s výnimkou toho, že je Otcom, aj to, že Duch vychádza zo Syna, má Syn večne od Otca, ktorým je aj večne plodený.“

V čom je teda podstata tohto rozdielneho výkladu? Katechizmus Katolíckej cirkvi to vysvetľuje takto:

„Východná tradícia predovšetkým vyzdvihuje, že Otec je prvotný počiatok vo vzťahu k Duchu. Keď vyznáva, že Duch «vychádza z Otca» (Jn 15, 26), tvrdí, že vychádza z Otca skrze Syna. Západná tradícia vyzdvihuje predovšetkým spoločenstvo jednej podstaty medzi Otcom a Synom, keď hovorí, že Duch vychádza z Otca i Syna (Filioque). A hovorí to «oprávnene a odôvodnene», lebo večný poriadok božských osôb v ich spoločenstve jednej podstaty zahŕňa v sebe skutočnosť, že Otec je prvotný počiatok Ducha, pretože je «počiatok bez počiatku», ale aj skutočnosť, že ako Otec jednorodeného Syna je spolu s ním jediný počiatok, z ktorého vychádza Duch Svätý «ako z jediného počiatku». Ak sa toto oprávnené doplnenie (Filioque) príliš nezdôrazňuje, nenarúša totožnosť viery v skutočnosť toho istého tajomstva, ktoré vyznáva“ (KKC 248).“

d/ Boh – Syn je prejavom Otcovho poznania, preto je splodený.

Druhá božská osoba sa vo Svätom písme označuje ako „Božie Slovo“:

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1).

Označuje sa ako Božia múdrosť od večnosti zrodená:

„Múdrosť… Ja som vyšla z úst Najvyššieho ako prvorodená pred všetkým tvorstvom“ (Sir 24, 1; 5).

„Nebolo ešte morských prehlbní, keď som sa ja zrodila“ (Prís 8, 24).

Apoštoli ohlasujú „Božiu moc a Božiu múdrosť“  (1 Kor 1, 24).

Ako obraz neviditeľného Boha:

„On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15).

„On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3).

Tieto mená znamenajú, že Syn pochádza od Otca tým, že Otec večne vyslovuje poznanie svojej bytnosti vo večnom Slove.

Keďže teda druhá božská osoba je prejavom Otcovho poznania, pretože je splodená, je jediným aj jednorodeným Božím Synom.

Sv. Augustín ako prvý napísal traktát o pochádzaní v Bohu. Jeho hlavnou zásadou je, že všetky božské osoby sú absolútne rovnaké. V ľudskej duši našiel celý rad symbolov a analógií o Trojjedinom Bohu. Splodenie Syna sv. Augustín chápe ako rozumové pochádzanie Syna z Otca. Jeho učenie o plodení od Otca je koncepcia psychologická, pochádzanie vnútorné, rozumové.

Učiteľský úrad Cirkvi na základe Svätého písma a Tradície nás vedie k viere Božieho Syna, ktorého splodil Otec. Pritom však máme pamätať, že všetky výrazy o splodení Syna od Otca vzhľadom na plodenie medzi ľuďmi privlastňujeme Bohu analogicky, čiže iné je Božie plodenie a iné je plodenie, ktoré poznáme v prírode vzhľadom na podobnosť a rozdielnosť.

e/ Boh – Svätý Duch je prejavom spoločnej lásky Otca i Syna, avšak nie je podobný

Tretia božská osoba sa vo Svätom písme nazýva zvláštnym menom – Svätý Duch, hoci aj Otec a Syn je úplne duchovná a nekonečne svätá bytosť. Keď sa teda tejto tretej božskej osobe zvláštnym spôsobom pripisuje duchovnosť a svätosť, poukazuje to na povahu jeho pôvodu. V zmysle, že dychtiť po niečom je prejavom vôle a lásky, svätosť je tiež dokonalosťou lásky. Okrem toho, Svätý Duch sa vo Svätom písme nazýva darom:

Sv. Peter hovorí k zástupom: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2, 38).

Sv. Pavol v Liste Rimanom píše: „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

Tento dar je prejavom dobroprajnej lásky.

Tieto osobné mená tretej božskej osoby naznačujú, že Svätý Duch pochádza od Otca i Syna ako prejav, ako dych ich spoločnej lásky. Z toho dôvodu Otcovia nazývajú Svätého Ducha Láskou.  Ak však Druhý lyonský koncil (1274) a Florentský koncil (1438-1445) učia, že Svätý Duch pochádza od Otca i Syna „ako jediného princípu a jediným vydychovaním (porov. KKC 246)“ nie sú to dva dychy (jeden Otcov a druhý Synov). Otec a Syn voči Svätému Duchu sú iba jediným pôvodcom, jediným dýchajúcim jediného dychu (čiže prejavu) svojej spoločnej lásky. Týmto dychom spoločnej lásky Otca i Syna je Svätý Duch.

Tretia božská osoba nie je splodená. Pochádza ako prejav spoločnej lásky Otca i Syna.

Úkon lásky však nesmeruje k vytvoreniu podobnosti ako plodenia – ale znamená náklonnosť k poznanému dobru. Svätý Duch je touto náklonnosťou spoločnej lásky Otca i Syna ako jediného pôvodcu (jedného dýchajúceho) Svätého Ducha. Táto okolnosť potvrdzuje aj poradie (nie síce časové, ale logické) dvoch pochádzaní, aj dogmu, že Svätý Duch pochádza „aj od Syna“. V poradí  je najprv pochádzanie poznaním – to je plodenie Syna a potom pochádzanie láskou – to je pochádzanie Svätého Ducha, lebo milovať môžeme len to, čo poznáme.

Poznámky k uvedeným bodom:

– Teológovia právom poukazujú na to, že pochádzania v Bohu sú prejavom Božieho života, ktorý sa prejavuje dvomi činnosťami: poznaním a chcením. Preto sú v Bohu dve pochádzania: jedno činnosťou poznania, ktorým Otec plodí Syna a druhé činnosťou vôle, ktorou Otec a Syn jediným dychom lásky dýchajú Svätého Ducha.

– Pochádzanie božských osôb neznamená, že tieto osoby vznikajú. Tri božské osoby sú tou istou, jedinou, večnou, nevzniknutou Božou podstatou.

– Je samozrejmé, že aj Syn aj Otec aj Svätý Duch majú božské poznanie a božskú lásku a vôbec všetky božské vlastnosti. Z toho však nevyplýva, že by napr. zo Synovho poznania pochádzal ďalší Syn a od toho zasa ďalší a tak ďalej do nekonečna. Každá božská osoba má celú božskú podstatu a je s ňou totožná, ale každá inak: Otec bez pôvodu, Syn od Otca, Svätý Duch od Otca i Syna.