Trojica – dôsledky trojičných pochádzaní a vzťahov

Trinitárna perichoréza

Vzájomné prenikanie sa troch božských osôb teológia pomenovala gréckym slovom – perichoréza (od slovesa – perichórein – obchádzať, na niekoho prechádzať), latinským slovom – circumincessio (prechádzať, prenikať; tiež byť v niečom, sídliť, obsadzovať niečo). Grécky a latinský názov sa síce od seba odlišujú, ale označujú a vyjadrujú tú istú vec. Vznikli z rôzneho pohľadu cirkevných Otcov na vnútornú povahu Božej Trojice.

Výraz – perichorein – prvý raz použil sv. Gregor Naziánzsky na označenie pomeru oboch prirodzeností v Kristovi (Kristologická perichoréza – viď Kristológiu). Sv. Ján Damascénsky používa ho tak pre vzájomné bytie oboch prirodzenosti v Kristovi, ako aj pre vzájomné spoluprebývanie troch Božských osôb.

Dogma viery znie takto: „Tri Božské osoby sa navzájom prenikajú a v sebe navzájom prebývajú.“

Florentský koncil (1438-1445) to definoval vo Vieroučnom dekréte pre Jakobitov (1442) takto:

„Všetko je (v nich) jedno okrem toho, kde sú vzťahy protikladné. V dôsledku tejto jednoty je Otec úplne v Synovi, úplne v Duchu Svätom; Duch Svätý je úplne v Otcovi, úplne v Synovi.“

Sväté písmo – výslovne zdôrazňuje vzájomné spolubytie a spolužitie medzi Otcom a Synom:

„Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14, 11).

„Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30).

„Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe“ (Jn 17, 21).

„Verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi“ (Jn 10, 38).

Spolubytie Svätého Ducha v Otcovi a v Synovi naznačuje aj Prvý list sv. Pavla Korinťanom, kde čítame:

„Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu,, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 10-11).

Tradícia – Otcovia používali náuku o vzájomnom a vnútornom prenikaní troch Božských osôb ako argument proti ariánom a mecedoniánom.

Sv. Hilár z Poitiers píše:

„Boh v Bohu, lebo Boh z Boha“

Ďalej: „Čo je v Otcovi, to je v Synovi; čo je v Nezrodenom, je aj v Jednorodenom, iný z iného a obaja jedno, nie obaja jeden, ale iný v inom, lebo nie je iné v obidvoch.“

Podobne píše aj sv. Augustín.

Grécki Otcovia vysvetľovali, že Otec, prvý počiatok, zdieľa svoju podstatu Synovi a skrze neho Svätému Duchu. Aby sa však vecná odlišnosť osôb nechápala ako rozdelenie a rôznosť, potrebovali vzájomnú pásku, spojivo. Touto páskou im bola perichoréza, že totiž tri božské osoby, majúc jednu nekonečnú a nedeliteľnú podstatu, vzájomne sa prenikajú bez toho, že by boli rozdelené.

Perichoréza má v náuke o Najsvätejšej Trojici veľký význam. Vyjadruje obidve podstatné pravdy tohto tajomstva: Božiu Trojosobnosť a Božiu Trojjedinosť a vylučuje celkom jasne a určite všetky omyly monarchianizmu a triteizmu.

Perichoréza v Najsvätejšej Trojici je základom, na ktorom je vybudovaná celá náuka o tomto tajomstve. Je aj najvyšším svorníkom, v ktorom sú od večnosti do večnosti spojené nerozlučným putom obidve základné pravdy tohto tajomstva: Trojica osôb a Jednota prirodzenosti. Podobne ako perichoréza božskej a ľudskej prirodzenosti v božskej osobe Ježiša Krista, obsahuje a vyjadruje všetku náuku o Kristovi Bohočlovekovi.

Rovnosť a poradie božských osôb

Zo vzájomného vnútorného prenikania, spolubytia a spolužitia a zo spolupodstatnosti vyplýva rovnosť troch božských osôb. To znamená, že ani jedna božská osoba nie je vo svojej dokonalosti menšia, než ostatné dve spolu. Túto dokonalú rovnosť, spoluvečnosť a poradie troch Božských osôb hlásajú:

Atanázovské vyznanie viery:

„A v tejto trojjedinosti nič nie je skôr alebo neskôr, nič nie je väčšie alebo menšie, ale všetky tri osoby sú si rovnako večné a rovnako veľké.“

Sv. Augustín to vyjadril takto:

„Taký je Otec sám alebo Syn sám alebo Svätý Duch sám, aký je Otec a Syn a Svätý Duch zároveň.“

Teda všetky tri božské osoby zároveň majú práve toľko dokonalosti, koľko ich má každá z nich.

Z tejto absolútnej rovnosti troch božských osôb ďalej vyplýva, že každej z nich prislúcha  práve taká vnútorná a vonkajšia božská úcta, ako celej Trojici.

Z toho vyplýva aj poradie božských osôb.

Florentský koncil (1438-1445) o tom hovorí:

„Čo do večnosti, ani jeden nepredchádza druhého, ani ho neprevyšuje čo do veľkosti.“

Rozdielnosť Božských osôb vyslovujeme poradím a toto poradie je nezmeniteľné:

Otec je prvá, Syn druhá a Svätý Duch tretia božská osoba. Nie naopak. Toto poradie sa zakladá na tom, že Otec je pôvodcom Syna (a nie naopak), taktiež Otec spolu so Synom je pôvodcom Svätého Ducha. Toto poradie však neznamená rozdielnosť dokonalosti božských osôb, pretože všetky tri osoby majú rovnakú hodnosť.

Skorší pôvod, ktorý je zjavný z poradia božských osôb, je len v našej mysli, lebo tri božské osoby sú spoluvečné a spolupodstatné. Tak vyznávame v Atanázovskom vyznaní viery:

„Iná je totiž osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Avšak Otec a Syn a Duch Svätý majú iba jedno božstvo, rovnakú slávu, súvečnú vznešenosť.“

Osobné vlastnosti a znaky božských osôb

Pri poznávaní trojičného článku viery najdôležitejšie sú vzťahy pôvodu v Bohu, lebo nielenže ustanovujú božské osoby, ale sú aj zvláštnymi (osobnými) vlastnosťami a znakmi, ktoré nám umožňujú rozlišovať a poznávať božské osoby.

Osobné vlastnosti božských osôb sú tie, ktoré nie sú trom božským osobám spoločné, ale sú zvláštnosťou jednotlivých osôb, takže nimi sa božské osoby medzi sebou rozlišujú. Sú to predovšetkým tie isté, ktoré dávajú každej osobe jej osobný ráz.

Teda Otcovou osobnou vlastnosťou je otcovstvo, Synovou synovstvo a osobnou vlastnosťou Svätého Ducha je pasívne dýchanie alebo vychádzanie. Okrem toho osobnou vlastnosťou Otca je nenaroditeľnosť, keďže on od nikoho nepochádza. V širšom zmysle aj aktívne dýchanie sa počíta medzi osobné vlastnosti z toho dôvodu, že nie je spoločné trom Božským osobám, ale iba dvom: Otcovi a Synovi.

Znaky sú poznávacie a rozlišovacie znamenia božských osôb. Sv. Tomáš Akvinský o tom hovorí: „Znak je to, čo je vlastným dôvodom poznávať božskú osobu.“ Vecne sa zhodujú so zvláštnosťami.

Na základe vecných vzťahov pôvodu v Bohu poznávame:

U Otca – nenaroditeľnosť, otcovstvo, aktívnu spiráciu.

U Syna – synovstvo, aktívnu spiráciu.

U Svätého Ducha – pasívnu spiráciu.

Trojičné privlastňovanie

Na základe osobných vlastností jednotlivých božských osôb sa koná tzv. trojičné privlastňovanie. Pozostáva v tom, že jednotlivé spoločné Božie vlastnosti alebo spoločné Božie diela pripisujeme len jednej božskej osobe, pričom smernicou je osobná vlastnosť tej-ktorej božskej osoby.

Privlastňovanie je zvyk dávať niektoré činy, ktoré síce patria celej Trojici, viac jednej Božskej osobe, než druhým dvom. Takto z Božích vlastností privlastňujeme:

Otcovi – všemohúcnosť; večnosť.

Synovi – múdrosť; rovnosť.

Svätému Duchu – dobrotu; jednotu.

Primeranosť týchto privlastňovaní je zrejmá: večnosť je bez počiatku, preto sa privlastňuje Otcovi, ktorý je bez pôvodu. Jemu sa privlastňuje aj všemohúcnosť, lebo táto dáva vznik tvorom a Najsvätejšej Trojici Otec dáva pôvod (nie vznik) ostatným dvom osobám. Synovi sa privlastňuje múdrosť, lebo on je osobným prejavom Otcovej múdrosti. Svätému Duchu sa privlastňuje dobrota, lebo on je osobným prejavom lásky Otca a Syna.

Z Božích diel privlastňujeme: Otcovi stvorenie, Synovi usporiadanie, Svätému Duchu oživovanie.

Privlastňovanie Božej činnosti jednotlivým božským osobám používame preto, aby sme lepšie poznali zvláštne vlastnosti božských osôb.

Treba tu pripomenúť, že v katechizme, kde sa len krátko hovorí o troch božských osobách, zvykneme privlastňovať Otcovi stvorenie, Synovi vykúpenie a Svätému Duchu posvätenie sveta. Tri božské osoby sú takto správne a výrazne označené, aj keď sa tým nevyjadruje číre privlastňovanie. Napr. pri vykúpení sveta účinkujú tri božské osoby, ale smrť Pána Ježiša, ktorou nás vykúpil, nie je spoločná všetkým trom božským osobám. Podobne pri posvätení ľudí pôsobia tri božské osoby a toto posvätenie sa deje poslaním Svätého Ducha do duše človeka. Poslanie nie je privlastňovanie.

Trojičné posielanie božských osôb

Trojičné poslanie je večné pochádzanie božskej osoby zamerané na jej zvláštnu prítomnosť vo svete.

Poslanie vo všeobecnosti sa deje buď na základe moci (ako nadriadený posiela podriadeného), buď na základe rady (ako lekár posiela chorého do kúpeľov), alebo na základe pôvodu (ako slnko vysiela lúče alebo strom kvety; posielanie fyzické, morálne a podstatné). Je zrejmé, že božské osoby môžu byť poslané len na základe pôvodu. To znamená, že len dve božské osoby môžu byť poslané, ktoré majú pôvod, totiž Syn a Svätý Duch. Preto Otec nemôže byť poslaný, ale on posiela Syna, taktiež Otec a Syn posielajú Svätého Ducha. Avšak hoci Otec nemôže byť poslaný, predsa spolu so Synom aj on prichádza do sŕdc spravodlivých a v nich prebýva v Duchu Svätom, ktorého im dáva spolu so Synom (porov. Jn 14, 23).

Toto možno zhrnúť takto: „Otec nemôže byť poslaný; Otec posiela Syna, Otec a Syn posielajú Svätého Ducha.

Jedenásta synoda v Tolede (675) o tom vyhlásila: „Veríme, že tento Duch Svätý je posielaný od oboch, ako Syn od Otca.“

Svedectvo Svätého písma:

O Otcovi nehovorí, že je poslaný. Zmieňuje sa len o jeho príchode a prebývaní (Jn 14, 23).

Poslanie Syna Otcom: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna…“ (Gal 4, 4).

Poslanie Svätého Ducha Otcom: „Poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: «Abba, Otče!»“ (Gal 4, 6).

Poslanie Svätého Ducha Synom: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil“ (Lk 24, 49).

Otcovia, najmä grécki, často hovoria o poslaní Syna a Svätého Ducha. Jednomyseľne učia, že len tie osoby môžu byť posielané, ktoré majú pôvod v inej, resp. v iných osobách.

Sv. Gregor Naziánzsky píše:

„Práve preto sa hovorí, že Syn je poslaný od Otca, lebo je z Otca splodený… Jeho (Svätého Ducha) poslanie, to je jeho pôvod, ktorým vychádza z Otca i Syna.“

Sv. Augustín:

„Slovo Božie posiela  len tá osoba, ktorej je Slovom, posiela ho len tá osoba, z ktorej sa Slovo zrodilo. Posiela ten, ktorý splodil a je posielaný, ktorý sa zrodil. O Otcovi sa nehovorí, že bol poslaný… Lebo nemá osoby, z ktorej by bol alebo by vychádzal… O Svätom Duchu sa hovorí, že vychádza z Otca, Otec však nevychádza z nikoho.“