Trojica – dôkaz o Najsvätejšej Trojici podľa jednotlivých osôb

Keďže Najsvätejšia Trojica je najhlbším tajomstvom svätej viery, teológovia podávajú o nej podrobný dôkaz podľa jednotlivých osôb tým spôsobom, že z Božieho zjavenia sa o každej osobe jednotlivo dokazuje, že:

Je Bohom.

Je skutočnou osobou.

Je rozdielnou osobou od ostatných dvoch.

Boh – Otec

1. Je Bohom

Slovom – menom „Otec“ označujeme nielen vlastného prirodzeného otca, ale aj tých, ktorí sú k iným v podobnom vzťahu. Napr. adoptívny otec, cirkevný otec, svätý otec; teda v zmysle morálnom a prenesenom (nevlastnom). Aj Sväté písmo nazýva Boha Otcom v tomto zmysle. Trojjediný Boh je Otcom stvorení, predovšetkým rozumných stvorení na základe stvorenia, udržovania a prozreteľnosti (prirodzený poriadok), ale hlavne na základe pozdvihnutia do stavu milosti a Božieho detstva (nadprirodzený poriadok).

Zvláštnym spôsobom sa nazýva Boh Otcom preto, že má jedného, jednorodeného, večného, vlastného Syna. Preto aj Ježiš, keď hovorí o Otcovi v nebesiach, vraví: „môj Otec“, „tvoj Otec“, nikdy nie „náš Otec.“ Pokiaľ Ježiš v modlitbe hovorí „Otče náš“, treba  poznamenať, že táto modlitba nie je Ježišovou modlitbou, ale modlitbou jeho učeníkov (porov. Mt 6, 9;  Lk 11, 2-4). – Božie synovstvo a Božie otcovstvo treba chápať vo vlastnom, fyzickom zmysle:

„Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27).

„Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30).

„Ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe“ (Jn 5, 26).

– Ježiš je nazývaný vlastným Božím Synom:

„A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Boha jednorodený Syn…“ (Jn 1, 14).

„Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 18).

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna…“ (Jn 3, 16).

„Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet…“ (1 Jn 4, 9).

 „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých…“ (Rim 8, 32).

Toto Božie Otcovstvo ako pravé a vlastné chápali nielen apoštoli, ale aj Ježišovi odporcovia. Vidíme to najmä z udalosti, keď Židia pre porušenie soboty chceli Ježiša zabiť: „Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo… aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jn 5, 18).

Keď sa vo Svätom písme hovorí o Bohu ako o Otcovi, vždy sa predpokladá, že je opravdivý Boh, nekonečne dokonalý. Preto o jeho opravdivom božstve nikdy nevznikol v kresťanstve nijaký blud!

Je skutočná osoba

Treba to chápať v tom zmysle, že sa označuje ako podmet a nositeľ činnosti; On je ten, ktorý odpúšťa, ktorý dáva odmenu:

„Tvoj Otec ťa odmení…“ (Mt 6, 18).

– On je ten, ktorý posiela na svet Syna i Svätého Ducha:

„Prečo vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10, 36).

V rozlúčkovej reči povedal učeníkom:

„Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene…“ (Jn 14, 26).

3. Je rozdielna osoba od Syna a Svätého Ducha

Stredom, centrom celého dôkazu o Troch božských osobách je, že Syn, Slovo, Jednorodený, – je druhá božská osoba. Keď dokážeme, že Syn a Svätý Duch sú rozdielne osoby od Otca, bude tým dokázané aj to, že Otec nie je ani Syn, ani Svätý Duch.

Boh – Syn

Je Bohom

Ak je vlastným Božím Synom musí mať prirodzenosť svojho Otca – Boha. Teda musí mať božskú prirodzenosť.

„A to Slovo bolo Boh…“ (Jn 1, 1).

Sv. Pavol píše:

„Kristus; on je nad všetkým Boh…“ (Rim 9, 5).

– Má božské vlastnosti, lebo bol od počiatku, skôr, ako vznikol svet, ako to čítame u sv. Jána (porov. Jn 1, 1-3).

Večnosť:

Židom povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som“ (Jn 8, 58).

Nezmeniteľnosť:

Apoštol Pavol v Liste Hebrejom, keď píše o Kristovi, ktorý je väčší od anjelov, napísal o Božom Synovi: „Tvoj trón, Bože, je na veky vekov…“ (Hebr 1, 8).

Vševedúcnosť:

Keď farizeji prekrúcali jeho slová, „on poznal ich myšlienky…“ (Mt 12, 25).

Všemohúcnosť:

V Reči na vrchu: „No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý…“ (Mt 5, 22).

Pri svojom nanebovstúpení povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18).

– Žiada úctu od ľudí, ktorá patrí Bohu:

„Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37; porov. Lk 14, 26).

– Sám o sebe hovorí, že je Božím Synom:

Pri uzdravení chorého: „Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ (Mt 9, 6).

– O svojom Božom synovstve hovoril aj v podobenstvách:

Podobenstvo o dvoch synoch – (Mt 21, 28-32).

– Ale aj pred súdom:

Veľkňazovi na otázku, či je Božím Synom, povedal: „Sám si to povedal…“ (Mt, 64). A preto ho veľrada odsúdila na smrť.

Sv. Pavol v Liste Hebrejom píše, že Ježiš Kristus je odbleskom slávy Boha Otca a obraz jeho podstaty (Hebr 1, 3).

V Liste Filipanom píše o ňom, že „má božskú prirodzenosť“ (Flp 2, 6) a v Liste Kolosanom, že v ňom „prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9).

3. Je skutočná osoba

Toto vysvitá už zo samotného mena „Syn“, ktoré nepochybne označuje osobu. Boh – Syn sa uvádza ako podmet a nositeľ činnosti: dokonale pozná Otca:

„Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn…“ (Mt 11, 27).

Ďalej vyučuje, koná skutky Otca, posiela Svätého Ducha: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi.“ (Jn 10, 37; porov. Jn 1, 16; 15, 26).

Slová: „Prišiel do svojho vlastného…“ a: „A Slovo sa telom stalo…“ (Jn 1, 11; 14), môžu sa vzťahovať len na osobu a nie na božský atribút.

3. Je rozdielna osoba od Otca a od Svätého Ducha

Rozdiel medzi Otcom a Synom je zjavný už aj z ich mien, lebo nie je možné, aby niekto bol Otcom alebo Synom seba samého.

Otec splodil Syna a poslal ho na svet. Nik však neposiela seba samého. A keďže zasa Otec aj Syn posielajú Svätého Ducha (porov. Jn 14, 25; 15, 26), obaja sú rozdielni aj od Svätého Ducha.

Toto je jasné vo Svätom písme, kde sa rozdielnosť Otca a Syna hlása výrazmi: Slovo, Boží Syn, atď. Sväté písmo hovorí o Synovi ako o božskej osobe, a teda Syn je božská osoba, ktorá je rozdielna od osoby Otca.

Sv. Pavol v Liste Galaťanom píše, že Boh Otec poslal svojho Syna, aby vykúpil svet (Gal 4, 4; Rim 8, 3). Teda jeho poslanie – vykúpiť svet smrťou na kríži, je iné, než poslanie Otca.

Aj Tradícia, teda cirkevní spisovatelia prvých storočí, výslovne vyznávajú reálnu rozdielnosť medzi Otcom a Synom. Aj keď je mnoho nejasností v teologických výrazoch, či nepresností, predsa si vážime všetky teórie, pretože sa snažia vysloviť ťažkú náuku tajomstva o Najsvätejšej Trojici a vo svojich spisoch nám uchovali vzácne svedectvo o starobylosti tejto svätej viery.

 Boh – Svätý Duch

Je Bohom

Svätý Duch, tretia božská osoba, je v Starom zákone naznačená iba ako príprava na zjavenie náuky o Svätom Duchu. Izraelitom nebolo zjavené hlboké tajomstvo Božej Trojice, teda ani Boží Duch, tým menej Svätý Duch. Boží Duch sa tu skôr rozumie ako Božia sila, Božia moc, ktorá účinkuje a udeľuje nadprirodzený život, a nie ako božská osoba, rozdielna od Otca a Syna.

Až evanjeliá, predovšetkým evanjelium sv. Lukáša, hovoria často o Svätom Duchu, o Božom Duchu, o Svätom Duchu. Svätého Ducha ako božskú osobu predstavuje sv. Lukáš v správe o zvestovaní Panny Márie, pri Ježišovom krste v Jordáne a hlavne v rozkaze Ježiša Krista, aby apoštoli krstili všetky národy „v mene Otca i syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19).

Táto krstná formula, ktorú vyslovil Ježiš Kristus, hlása dokonalé božstvo nielen Svätého Ducha, ale aj Otca i Svätého Ducha.

Skutky apoštolov sú často nazývané ako „evanjelium Svätého Ducha“. To preto, že z kníh Svätého písma najviac spomínajú Svätého Ducha, hoci výraz Svätý Duch v Skutkoch apoštolov neznamená vždy tretiu božskú osobu. Ide tu často o dar, milosť, neosobnú silu Boha. Je to svedectvo o tom,  keď tí, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Svätého Ducha vylial aj na pohanov. Avšak osoba Svätého Ducha je jasne rozdielna od Otca a Syna, čo vidieť pri zoslaní Svätého Ducha v deň Turíc (porov. Sk 2, 2-4).

Po nanebovstúpení Ježiša Krista nastupuje v Cirkvi na jeho miesto Svätý Duch a vedie apoštolov a ich nástupcov pri hlásaní evanjelia a pri správe Cirkvi.

Že Svätý Duch je Boh, je výslovne povedané, keď sv. Peter vytýka Ananiášovi: „Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému…? Neluhal si ľuďom, ale Bohu!“ (Sk 5, 3-4).

Svätému Duchu sa pripisujú aj Božie vlastnosti – atribúty. Napr. všemohúcnosť:

„Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny…“ (1 Kor 2, 10).

– Inšpiroval starozákonných prorokov:

„Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého…“ (2 Pt 1, 21).

„Muselo  sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida…“ (Sk 1, 16).

– Božská moc Svätého Ducha sa prejavuje:

pri zázraku vtelenia Božieho Syna (Lk 1, 35; Mt 1, 20);

pri turíčnom zázraku (Lk 24, 49; Sk 2, 2-4).

Svätý Duch je darcom Božej milosti, dáva mimoriadne dary milosti a ospravedlňujúcu milosť pri krste a vo sviatosti pokánia.

Je skutočná osoba

Svätý Duch je skutočný nositeľ činnosti: učí, vydáva svedectvo, ustanovuje predstavených Cirkvi, priraďuje sa k Otcovi a Synovi v krstnom rozkaze. Je uvádzaný ako Tešiteľ, ktorý apoštolov naučí všetkému (porov. Jn 14, 26):

S pomocou Svätého Ducha apoštoli prijali svoje rozhodnutia (porov. Sk 15, 28).

Svätý Duch radil sv. Petrovi (porov. Sk 10, 19).

Svätý Duch ustanovuje biskupov, aby spravovali Božiu Cirkev (Sk 20, 28).

Je rozdielna osoba od Otca i Syna

Prečo?

a/ Vychádza od Otca, je posielaný od Otca, je žiadaný od Otca.

b/ Prijíma od Syna, je posielaný od Syna, vydáva svedectvo o Synovi, zastupuje Syna.

„A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky.“ (Jn 14, 16).

„Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26).

„Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca…“ (Jn 15, 26).

„Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám“ (Jn 16, 7).

„Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16, 13-15).

Z povedaného jasne vysvitá, že keď ho Otec a Syn dávajú a posielajú, je teda iný, je od nich rozdielnou osobou.

Tri rozdielne božské osoby: Otec, Syn a Svätý Duch sú jeden a ten istý jediný Boh. Tak Starý ako aj Nový zákon dôrazne o tom učia. Pán Ježiš to výslovne prízvukuje: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30), totiž jedno božstvo, jedno najvyššie a nekonečné dobro.