Trojica – Boh Trojjediný

Náuka o jedinom Bohu sa dá celkom dobre odvodiť a dokázať z rozumu. Božie zjavenie tieto pravdy doplňuje a neomylne potvrdzuje. Viera v Boha v troch osobách je však  najzložitejšou časťou a najhlbším tajomstvom svätej viery a kresťanského náboženstva.  Katechizmus Katolíckej cirkvi o tom vyhlasuje:

„Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v «hierarchii právd viery». Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu, akým sa pravý Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom…“ (KKC 234).

Boh je tajomnejší a menej pochopiteľný než tušil Starý zákon. Vidíme to aj z toho, čo nám Starý zákon hovorí o Ježišovi Kristovi a o Svätom Duchu. Teda náuku o Bohu v troch osobách, kým nebola zjavená, nedokázal ľudský rozum vynájsť, dokázať, ani úplne pochopiť a vystihnúť. Je to najhlbšie tajomstvo, ktoré Starý zákon len naznačil a až „jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom, priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).

Voči tomuto tajomstvu sme ako deti pri nohách učiteľa, ktorým je jedine vševediaci Boh. Je to tajomstvo, ktoré nemôže byť poznané, ak ho Boh nezjaví (porov. KKC 237). Preto treba o tomto tajomstve hovoriť s posvätnou úctou, ako to robili Svätí Otcovia a Učitelia Cirkvi. V diskusiách o Najsvätejšej trojici si uvedomovali, že ide o hlboké, neprebádateľné tajomstvo. Hovorili: „Vieme, že Boh existuje, ale nevieme, čo je.“ Zvlášť sv. Augustín. Známe je o ňom rozprávanie, podľa ktorého sa ponorený do úvah o Trojici prechádzal  po morskom brehu a uvidel anjela v podobe dieťaťa, ktoré sa naivne snažilo preliať more do malej jamky v piesku. Z úst tohto dieťaťa počul sv. Augustín napomenutie, že je ešte naivnejší, ak chce obmedzeným ľudským rozumom pochopiť božskú nezmernosť. Vo svojich Vyznaniach napísal: „Kto pochopí všemohúcu Trojicu? Kto o nej nehovorí? Jednako málo je tých, ktorí, keď o nej hovoria, vedia, čo hovoria…“ (XIII., 11). Pochopil, že ľudský rozum nikdy nevystihne Božiu podstatu Najsvätejšej Trojice.

Každá predstava, každý obraz a každé slovo je nepriliehavé, nepresné, nevýstižné. Zvádza nás k nepravým predstavám, ku klamným názorom. Pritom s nami je to tak, ako v príklade so slnkom. Ak sa doň dlho pozeráme, oslepuje nás. Tam, kde sa nám zdalo, že vidíme dobre, o chvíľu už nevidíme nič. Keď sa však k slnku obrátime chrbtom, nielen že slnečné svetlo znesieme dobre, ale všetko sa nám zdá jasnejšie a farebnejšie. Niečo podobné sa deje aj s nami, ak budeme rozmýšľať o tajomstve Najsvätejšej Trojice.

V tejto časti teda budeme hovoriť o tom, ako bolo zjavené tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ako Cirkev formulovala učenie viery o tomto tajomstve, a napokon ako Boh Otec božskými poslaniami Syna a Svätého Ducha uskutočňuje svoj „dobrotivý plán“ stvorenia, vykúpenia a posvätenia.

Biblicko-teologický pohľad

Príručky dogmatiky z devätnásteho a dvadsiateho storočia s rutinou začínajú časť označenú De Deo Trino  (O trojjedinom Bohu) uistením, že Bohom hebrejskej Biblie bola Trojica osôb a že práve táto Trojica sa prejavovala vo všetkých predkresťanských zjaveniach. Starý zákon však nehovorí o Bohu v Trojici napriek tomu, že klasické príklady (porov. Gn 1, 26; Gn 11, 7; Iz 6, 3) boli pokladané za najvýraznejšie narážky na tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Toto tajomstvo nebolo známe a dostupné ani „viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého“ (KKC 237). Možno to zdôvodniť tým, aby si Izrael uchoval monoteizmus (vieru v jedného Boha), pretože všetky okolité národy boli polyteistické (vyznávali viacero bohov).

Na hore Sinaj odzneli slová: „Ja som Pán, tvoj Boh… Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20, 3). Izrael si bol toho vedomý. Keby sa im zjavil ako Trojjediný, celkom určite by sa stali polyteistami a boli by splynuli s pohanskými národmi. Izrael bol však vyvoleným národom a nositeľom Božích prisľúbení a čakal budúceho Mesiáša. Rozhodne však nie takého, akým v skutočnosti bol. Preto bola potrebná zvláštna výchova, aby ho prijali ako Božieho Syna. Z toho dôvodu sa spočiatku neprejavoval ako Mesiáš, ale pomaly a postupne odkrýval tajomstvo Boha, a až nakoniec verejne vyhlásil: Áno, som kráľ! (porov. Jn 18, 37).

Židia boli pripravovaní na prijatie Mesiáša, ale nie preto, že by mal byť spolupodstatným Božím Synom. Boli vychovávaní v najprísnejšom monoteizme. Musela to byť pre nich otrasná provokácia, keď mali prijať názor a presvedčenie, že ich jediný Boh má nejakého Syna ako človeka, ktorý sám je Bohom. Preto aj Ježišov nárok hodnotia a prijímajú ako rúhanie (porov. Mt 26, 65; Jn 5, 18). Tá istá problematika sa opakovala v súvislosti so Svätým Duchom ako božskou osobou.

Rozšíriť vieru v jediného Boha vo vieru v trojjediného Boha vyhradila Božia pedagogika spásy samotnému Božiemu Synovi, ktorý prišiel zachrániť svet. Pán Ježiš predložil tajomstvo jedného Boha v troch osobách v hlavných črtách, a tak už spätný pohľad do Starého zákona ukázal, že aj tam bol Boh myslený v troch osobách. Vidíme to napr. u emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13-35). Vo svojom prekvapení tvrdia, že im Pán vysvetľoval Písma. Tak nachádzali apoštoli a cirkevní učitelia (z vedomosti, ktoré im poskytovala viera) v starozákonných výpovediach o Bohu aj výpovede o druhej a tretej osobe Najsvätejšej Trojice.

Vtedy sa tieto výpovede mohli chápať len monoteisticky, ale v skutočnosti hovorili o vlastnostiach a spôsobe činnosti jediného Boha, ktoré sa v Novom zákone mali ukázať ako vlastné mená osôb, napr. Jahveho anjel, Mesiáš, Božie slovo, Logos, Pneuma, Múdrosť. Tak sa mohli do apoštolského vyznania viery prijať formulácie, že Svätý Duch hovoril skrze prorokov (porov. 2 Pt 1, 21). Z toho vidíme, že len z hľadiska novozákonného zjavenia dobre môžeme porozumieť textom Svätého písma Starého zákona.

Keď sa Boh zjavoval v Starom i Novom zákone, potvrdil niektoré pojmy, ktoré o ňom človek získal a zvlášť skrze Ježiša Krista pridal niečo málo z poznania o svojom vnútornom živote. Okrem toho, Božie Slovo – Ježiš Kristus – ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami (porov. Jn 1, 14), priblížilo k ľuďom nielen seba, ale spolu so sebou aj Boha Otca a Boha Svätého Ducha. Môžeme teda povedať, že sme tým dostali nové poznanie o Božom absolútne. Teda o tom, že vo svojom vnútornom živote je Bohom Otcom, Synom a Svätým Duchom.

Pojmy otcovstva, synovstva a ducha sú vzaté z ľudského slovníka a hoci nevyjadrujú dokonale, ako Boh žije, predsa odhaľujú určitú časť jeho tajomstva. Nadzmyslový pojem Božej bytosti sa nám stáva takto trochu zrozumiteľnejší, keď použijeme tieto názvy. Rovnako si takto lepšie uvedomíme bohatý obsah učenia o poslednom cieli človeka, ktorým je Boh.

Význam dogmy o Najsvätejšej Trojici

Význam učenia a dogmy o Najsvätejšej Trojici vystihli už Svätí Otcovia, nazývajúc ju podstatou Nového zákona (Tertulián: Adversus Praxem 2, 31). tiež súhrnom všetkých právd, lebo je základom všetkých hlavných právd našej viery, vtelenia, vykúpenia, posvätenia a nášho dokonania.  Toto zdôrazňuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré osvetľuje…“ (KKC 234).

Najhlbšie tajomstvo našej viery – Božia Trojica – spočíva totiž v tom, že Boh je síce jeden jediný jedinosťou svojej nekonečne dokonalej božskej prirodzenosti, avšak jestvuje ako tri medzi sebou skutočne rozdielne osoby: totiž ako Otec, Syn a Svätý Duch.

Tieto tri božské osoby nazývame spoločným menom: Najsvätejšia Trojica (Božia Trojica).

V mene Najsvätejšej Trojice (V mene Boha Otca, i Syna, i Svätého Ducha) sa udeľuje svätý krst, ktorým sa zasväcujeme viere a službe Božej Trojice; v jej mene udeľuje Cirkev sviatosti, svätí a žehná. Tertulián svedčí, že už prví kresťania začínali a končili svoje bohoslužby – modlitby a práce vzývaním Najsvätejšej Trojice. V jej mene sa koná bohoslužba a oslava Boha. Spomeňme si len na veľké zvolanie (vozhlasy) na konci ekténií.

„Podľa známeho výroku, ktorý čítame napr. u sv. Cyrila Alexandrijského: «Všetko dobré k nám prichádza od Otca – skrze Syna – vo Svätom Duchu.» Naopak, náš výstup k Bohu sa deje «vo Svätom Duchu, skrze Syna – až k Otcovi».“

„Najsvätejšia Trojica je kľúč, ktorý otvára bránu k integrálnej pravde“, povedal Pavol Florentskij. L. P. Karsavin, vrstovník P. Florentského, zhrnul túto úvahu aforizmom: „Pravda je Najsvätejšia Trojica a Najsvätejšia Trojica je pravda.“

Úžitok dogmy o Najsvätejšej Trojici

Pre naše náboženské poznanie a život je úžitok dogmy o Najsvätejšej Trojici veľký. Svojím svetlom osvetľuje všetky dôležité náboženské pravdy, predovšetkým vtelenie a vykúpenie (porov. KKC 234), ktorými sa nám Boh zjavil nielen jediný v podstate, ale Trojjediný v osobách (porov. KKC 234).

Toto v krátkosti vysvetľuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý hovorí, „ako bolo zjavené tajomstvo Najsvätejšej Trojice (I), ako Cirkev formulovala učenie viery o tomto tajomstve (II), a napokon, ako Boh Otec božskými poslaniami Syna a Ducha Svätého uskutočňuje svoj «dobrotivý plán» stvorenia, vykúpenia a posvätenia (III).“ – [porov. KKC 235].

Kresťania teda začínajú užívať trinitárnu formulu s vedomím, že za všetko dobro, ktoré sa im dostáva, vďačia trom božským osobám: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý.“ (1 Kor 12, 4-6). Tak je adresovaný aj Prvý list svätého apoštola Petra vyvoleným, „ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil, aby boli poslušní a pokropení krvou Ježiša Krista“ (1 Pt 1, 2).

Pomocou tejto pravdy možno trochu nazrieť do vnútorného Božieho života a urobiť si predstavu o šťastí a blaženosti, ktorú Boh sám ustavične požíva a ako oblažuje všetkých, ktorí s ním boli v pravde spojení.

Najsvätejšia Trojica, v ktorej sa nám zjavuje podstata, život a velebnosť Boha, je najvznešenejším predmetom kresťanskej viery, kultu a oslavy.