Teológia ikony – Rukou neutvorený obraz Spasiteľa

Prvé zobrazenie Spasiteľa vzniklo ešte počas jeho života: Kristus si umyl tvár, utrel sa čistým plátnom, na ktoré sa odtlačila jeho tvár. Plátno bolo odoslané chorému na malomocenstvo, ktorý sa pri pohľade na Kristovu odtlačenú tvár uzdravil. Je pravdou, že vo Svätom písme sa o tejto udalosti nič nehovorí, ale pamiatka na ňu sa uchováva v posvätnej tradícii Cirkvi, v svedectvách cirkevných historikov a bohoslužobných textoch. V našom liturgickom kalendári si pripomíname deň pamätnej udalosti Prenesenia Rukou neutvoreného obrazu z Edessy do Konštantínopola (944). Spomedzi Kristových ikon majú pre ikonografiu zásadný význam ikony Spasiteľa napísané bez pomoci rúk (z gr. ά χειροποίητός), ktoré sa tak na Západe, ako aj na Východe pripisujú samému Kristovi. Tieto ikony nie sú ani jednoduchým pamiatkovým predmetom alebo hľadaním portrétu Pána, ani zobrazením ideálu krásy, hoc by bola akokoľvek duchovná. Tieto ikony sú predovšetkým odrazom viery Cirkvi v tajomstvo vtelenia, epifánia (zjavenie) večného Slova neoddeliteľne spojeného s ľudskou prirodzenosťou. Práve ikona Rukou neutvoreného obrazu Kristovej tváre bola pre ikonodulov (obrancov ikon) jedným z argumentov v boji proti ikonoborcom v tom, že sám Kristus nám zanechal ikonu svojej tváre, a tým je aj samotné zobrazenie Krista prostredníctvom obrazu oprávnené. Na Východe je táto ikona spojená s udalosťou malomocného kráľa z Edessy Abgara V., ktorý napísal Ježišovi list, v ktorom ho žiada, aby ho prišiel uzdraviť. List mu doručil maliar Ananiáš s príkazom namaľovať Ježišov portrét. To sa mu však nepodarilo, no Pán si utrel tvár do plátna, na ktorom zostala zázračne odtlačená jeho podoba, ktorú poslal Abgarovi. Ten sa pohľadom naň uzdravil. Pre ikony Rukou neutvoreného Spasiteľa je všeobecne známy názov Obraz Rukou neutvoreného Pána nášho Ježiša Krista. Stretávame sa však aj s ikonami, ktorých popis v gréckom jazyku je TΟ ΑΓΙΟΝ ΜΑΝΔΙΛΗΟΝ, mandylion (gr. slovo μανδίλιον pochádza pravdepodobne zo semitského výrazu mindil – vreckovka). Rovnaký význam má aj cirkevnoslovanský výraz СВЯТЫЙ ОУБРУСЪ (ubrús), s ktorým sa môžeme stretnúť v ruských ikonách tohto typu. Na Západe sa tieto ikony objavili po návrate križiakov, ktorí o nich podali správy. Za svoj vznik vďačia legende o sv. Veronike, ktorá počas krížovej cesty Spasiteľa utrela jeho tvár šatkou, na ktorú sa odtlačila jeho tvár. Toto meno vzniklo pravdepodobne posunutím spoluhlások v slovách véra ikon (pravá ikona). Táto legenda sa objavila uprostred františkánskych mníchov v 15. stor., no pre legendu o Veronike nikde nenachádzame podklad, ani v evanjeliách, ani v apokryfoch. Osobitosťou týchto „Veronikiných pláten“ je to, že predstavujú Krista s tŕňovou korunou. Poukazujú na jeho utrpenie ako Božieho baránka, ktorý sníma hriechy sveta (Jn 1, 29).

Napriek odlišnostiam, ktoré medzi ikonami Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa jestvujú, možno odhaliť vlastné osobitosti tohto typu. Ikonografický základ tejto ikony tvorí iba hlava Spasiteľa bez zobrazenia krku a ramien. Vlasy voľne splývajú po oboch stranách cez uši, zvyčajne v dvoch pramienkoch. V strede hlavy zostupujú do čela dva až štyri pramienky vlasov. Oči sú doširoka otvorené a prenikavé. Brada je na spodnej strane rozdelená do niekoľkých pramienkov alebo je v tzv. type „mokrá brada“, ktorá je zahrotená a zvláštne natiahnutá smerom dole. Hlava je obklopená nimbom (svätožiarou), ktorý je neoddeliteľným prvkom každej ikony ako symbol svätosti. Ale na rozdiel od nimbov svätých je nimbus Spasiteľa vo forme kríža, ktorý poukazuje na jeho obetu. Je prirodzené, že s takýmto zobrazením sa stretávame výhradne v ikonografii Krista. V byzantských zobrazeniach sa kríž ozdoboval drahými kameňmi. V 11. storočí sa začínajú na viditeľných stranách kríža objavovať grécke písmena ό ώ ν, ktoré znamenajú „ten, ktorý je“. To zodpovedá menu Jahve v Starom zákone, ktoré Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kríku na Sinaji. Na otázku Mojžiša, aké je jeho meno, Boh odpovedá: „Ja som, ktorý som“. A tým, že sa skratka Božieho mena umiestňuje v ikonografii Krista do nimbu, je vyjadrená pravda o Kristovi – o jeho božstve, ktorý je pre nás tak Bohom zmluvy, ako bol Jahve v Starom zákone. Na pozadí po stranách nimbu je napísané skrátené meno Spasiteľa IC XC (Isús Christós) – Ježiš Kristus. Na porovnanie si uveďme základné varianty tohto ikonografického typu zobrazenia Spasiteľa:
1. Hlava Krista je umiestnená v kruhu nimbu na čistom pozadí bez zobrazeného plátna. Tento variant je najstarším a môžeme ho považovať za ikonografický archetyp.
2. Hlava Krista je zobrazená na plátne. Plátno je rovné, nie zvlnené, s ornamentami, s vyšitou obrubou a strapcami. Známy je do 13. stor.
3. Hlava Krista je na plátne, ktoré je so záhybmi. Vrchné konce sú zauzlené. Tento typ bol rozšírený od polovice 13. stor.
4. Hlava Krista je umiestnená na zvlnenom plátne. Zauzlené horné konce držia v rukách dvaja anjeli zobrazení po pás. S týmto variantom sa stretávame od 15. stor.
5. Plátno s Kristovou hlavou drží v rukách anjel zobrazený v celej postave. Tento variant siaha k 16. stor.
6. Plátno držia pred sebou dvaja anjeli zobrazení v celých postavách. Najstaršia známa ikona tohto typu je Stroganovská zo 17. stor.

V úvode tejto kapitoly chcem poukázať v spojitosti s predchádzajúcim článkom na posledný z variantov tohto typu: ikonu Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa s činmi. Sväté plátno je zvrchu a zospodu ohraničené klejmami. Klejma – rozšírený spôsob zobrazovania zvlášť u svätých (napr. Mikuláš, Juraj, Demeter, Paraskieva, archanjel Michal), kde hlavná postava ikony je po obvode ohraničená drobnými obrázkami, ktoré zobrazujú výjavy zo života daného svätca. Spolu s centrálnym obrazom vytvárajú ideovú jednotu. Na tomto type ikony klejmy zobrazujú: 1. Krista, ktorý v prítomnosti
učeníkov uzdravuje chorého. 2. Abgara, ktorý posiela Ananiáša ku Kristovi. 3. Ananiáša, ktorý sa pokúša zobraziť podobu Krista.4. Krista, ktorý podáva kľačiacemu Ananiášovi plátno s Rukou neutvorený obrazom. 5. Ananiáša, ktorý podáva plátno Abgarovi. 6. Zničenie pohanských modiel v Edesse. Základný teologický význam ikony Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa je vtelenie Božieho Syna kvôli spáse ľudského pokolenia. Tento teologický obsah ikony odkrýva liturgické slávenie sviatku Prenesenia Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa z Edessy do Konštantínopola. „Pán, presvedčujúc nás o tajomstve svojho vtelenia, sám tvorí svoj božský obraz na plátne.“ (ikos utierne sviatku) Týmto ikona nadobúda význam novozákonného symbolu, prostredníctvom ktorého Boh sám seba zjavuje ľuďom, a to nielen prostredníctvom slova, tak ako to bolo v Starom zákone, ale aj v obraze. Mojžiš Boha nevidel, iba počul hlas, no „nový Izrael osobne teraz ťa, Vykupiteľa, vidí zreteľne“ (4. pieseň kánonu utierne sviatku). Týmto spôsobom práve ikona poukazuje na božsko-ľudskú podobu Krista, kde symbolicky sprostredkúva tajomné zjednotenie dvoch prirodzeností v jeho osobe. Ikona Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa je akoby prameňom všetkých ikon. Od nej pochádza a v nej sa rodí každá ikona.
Milan Gábor