Skriptá z Pedagogickej komunikácie

1. Vymedzenie pojmu pedagogická komunikácia

Každá komunikácia (sociálna, pedagogická, a pod..) má svoju štruktúru, ktorú tvoria:
 -komunikátor – osoba, ktorá informáciu odovzdáva (učiteľ)
 -komuniké – obsah informácie (učivo)
 -komunikačný kanál – cesta, ktorou sa informácia odovzdáva, či už ústnou, písomnou formou.
 -komunikant – osoba, ktorej je informácia určená (žiak)

Pedagóg vo svojej práci používa slová, reč a komunikuje. Komunikácia medzi učiteľom a žiakom na vyučovaní sa v širšom zmysle nazýva
pedagogická komunikácia (PK).
 GAVORA:
Pedagogická komunikácia je výmena informácii medzi účastníkmi výchovno-vzdelávacieho procesu, ktorá slúži na dosiahnutie výchovno-vzdelávacích cieľov. Informácie sa v pedagogickej komunikácii sprostredkúvajú verbálnymi a neverbálnymi prostriedkami, ktoré určujú právomoci jej účastníkov. Zároveň má svoje priestorové a časové dimenzie.
1. PK sa uskutočňuje medzi účastníkmi
výchovno-vzdelávacieho procesu

 Pod pojmom účastníci vyučovacieho procesu rozumieme dve skupiny účastníkov a to učiteľa a žiaka. Každá z týchto skupín má odlišné postavenie a plní rozličné úlohy. Predstavitelia prvej skupiny ovplyvňujú a riadia priebeh komunikácie, kým druhá skupina prijíma podnety, zúčastňuje sa komunikácie. Formuje svoju osobnosť, vytvára si vzťahy medzi učiteľom a žiakmi.
 učiteľ – žiak
 učiteľ – učiteľ
 žiak – žiak
2. PK je výmenou informácií
 – výmena predpokladá vnútorné spracovanie informácií
3. PK slúži na dosiahnutie výchovno-vzdelávacích cieľov
 – učiteľ a žiaci hovoria, píšu alebo iným spôsobom sa vyjadrujú o takých faktoch, otázkach, názoroch, ktoré pomáhajú dosiahnuť cieľ určený vzdelávacou (výchovnou) inštitúciou
4. Pedagogické informácie sa sprostredkúvajú verbálnymi a neverbálnymi prostriedkami
 verbálna komunikácia – odovzdávanie informácii pomocou písaných, hovorených slov
 neverbálna komunikácia – odovzdávanie informácii pomocou neverbálnych prostriedkov: gestami, mimikou, hlasitosťou reči a podobne.
 sprostredkovaná informácia – a to v postupnosti: učiteľ – didaktický prostriedok – žiak, žiaci. (názorná pomôcka, text učebnice)
5) PK sa riadi pravidlami
 priebeh PK je pevne organizovaný
 spravidla učiteľ určuje čo má kto hovoriť, ako dlho ma hovoriť
6. PK má svoje priestorové a časové dimenzie

 – priestor a čas, kde sa realizuje proces výchovy a vzdelávania

2. Základné funkcie pedagogickej komunikácie

Obsahom pedagogickej komunikácie na vyučovaní je vzdelávací obsah a druhú časť obsahu pedagogickej komunikácie tvoria informácie, ako napr. hodnotiace informácie, riadiace a organizačné pokyny, správy osobné vyjadrenia a podobne.

PK je zložitý proces, ktorý plní niekoľko funkcií.
GAVORA:
1. Slúži ako prostriedok realizácie výchovy a vzdelávania
 prostredníctvom pedagogickej komunikácie sú žiaci vzdelávaní a vychovávaní
 výchovno-vzdelávací cieľ, obsah i metódy vystupujú nepriamo, a to vo forme verbálnych i neverbálnych prejavov učiteľa i žiaka
 učiteľ zvažuje čo má vyjadriť a komu to má vyjadriť a zároveň zvažuje čo majú vyjadriť žiaci a akým spôsobom
GAVORA:
2. Sprostredkúva vzťahy medzi komunikujúcimi – učiteľom a žiakom, i žiakmi navzájom
 roly, ktoré komunikujúci zastávajú

 vzťahy sa v priebehu komunikácie vytvárajú, aktualizujú, upevňujú a menia
KŘIVOHLAVÝ:
udáva 6 základných funkcií PK
 sprostredkovanie spoločnej činnosti účastníkov
 sprostredkovavanie vzájomného pôsobenia účastníkov v najširšom zmysle
 sprostredkovavanie osobných i neosobných vzťahov
 formovanie všetkých účastníkov pedag. procesu, hlavne osobnosti žiakov
 je prostriedkom k uskutočňovaniu výchovy a vzdelávania
 vytvára a zaisťuje fungovanie a dynamiku vyučovacieho procesu

Výchovno–vzdelávací cieľ – cieľ PK a ich vzájomný vzťah:
 Výchovno-vzdelávací cieľ je základom, z ktorého cieľ PK vychádza
 výchovno–vzdelávací cieľ má globálnejší charakter, cieľ PK je konkrétnejší
 výchovno–vzdelávací cieľ je vyjadrený explicitne (obyčajne v písomnej podobe – učebné osnovy), cieľ PK nemáva explicitnú podobu
 výchovno–vzdelávací cieľ je stanovený vopred, cieľ PK vytvára učiteľ spravidla počas hodiny

3. Roviny pedagogickej komunikácie

 PK je multidimenzionálny jav
 rozlišujeme 3 základné roviny: obsahovú procesuálnu vzťahovú
Obsahová rovina 1/3
 tvoria ju pedagogické informácie, ktorými sú nielen poznatky dosiahnuté prostredníctvom realizácie
výchovno–vzdelávacích cieľov, ale aj názory, postoje, atď.
Obsahová rovina 2/3
 pedagogické informácie môžu byť
 kognitívne – sú zamerané na rozvoj poznávacej stránky osobnosti, na rozširovanie vedomostí, zručností a návykov („Svojráznym druhom ľudovej piesne sú trávnice.“)
 afektívne – sú zamerané prevažne na rozvoj názorov, postojov, motívov, záujmov a potrieb („Nemôžeš sa viac usilovať?“)
 regulatívne – sú zamerané prevažne na organizovanie, usmerňovanie a hodnotenie činnosti („Vypočítajte príklad 9 na str. 86!“)
Obsahová rovina 3/3
 z prehľadu týchto druhov pedag. informácií vyplýva, že kognitívna informácia je nositeľom prevažne vzdelávacieho pôsobenia a afektívna informácia prevažne výchovného pôsobenia. Výchovné a vzdelávacie pôsobenie nevzniká a nefunguje samo od seba. Potrebuje istý organizujúci faktor, ktorý zabezpečuje jeho vznik, riadenie priebehu a hodnotenie jeho výsledkov. Na to slúži regulatívna informácia.
Procesuálna rovina 1/3
 zahrňuje komunikačné činnosti, ktoré môžeme rozdeliť podľa viacerých hľadísk
1. podľa druhu použitého komunikačného prostriedku
 verbálne činnosti
 neverbálne činnosti
Procesuálna rovina 2/3
2. podľa charakteru činnosti
 recepčné procesy – zahrňujú činnosti súvisiace s prijímaním a vnútorným spracovaním informácií
 produkčné procesy – súvisiace s vytváraním a odovzdávaním informácií (pamäťové, myšlienkové procesy)
Procesuálna rovina 3/3
3. podľa formy
 monologické komunikačné činnosti – komunikačný prejav jedného komunikanta (výklad, odpoveď)
 dialogické komunikačné činnosti – komunikačný prejav dvoch alebo viacerých ľudí (dialóg, rozhovor…)
Vzťahová rovina 1/2
 spočíva v sprostredkovaní vzťahov medzi komunikujúcimi
 prejavuje sa už na začiatku komunikačného aktu, prostredníctvom voľby partnera komunikácie

Vzťahová rovina 2/2
 v procese PK existujú tieto typy vzťahov:
 učiteľ – žiak
 učiteľ – skupina žiakov
 učiteľ – trieda
 žiak – žiak
 žiak – skupina žiakov
 žiak – trieda
 skupina žiakov – skupina žiakov
 skupina žiakov – trieda

4. Zložky pedagogickej komunikácie
Zložky komunikácie
vysielateľ
– správa
– kanál
– príjemca

Zložky pedagogickej komunikácie
vysielateľ
– príjemca
– obsah
– komunikačné kanály
– smer komunikácie
– zámer komunikácie
– efekt komunikovania

Poruchy

 v každom z týchto článkov môže nastať porucha, z toho vyplýva nesprávna komunikácia
Cieľ a spätná väzba
 aby bola PK efektívna učiteľ musí byť pred jej formulovaním zameraný na cieľ (jasný, musí vedieť aké účinky chce vyvolať)
 súčasne je potrebné neustále sledovať reakcie študentov a na to potrebuje o nich vedieť čo najviac, aby si mohol utvoriť presný obraz o ich osobnosti a správaní
Základné charakteristiky každej komunikácie
 Z predchádzajúceho vyplýva, že je potrebné, aby mal učiteľ na zreteli tieto základné charakteristiky každej komunikácie:
• kto s kým komunikuje
• kto je iniciátorom
• ktorým smerom komunikácie prebieha
Štatistika
najčastejšia je obojsmerná komunikácia (U – Ž) 42% – dialóg, jednosmerná komunikácia – 30% – monológ a nakoniec jednosmerná komunikácia učiteľa k žiakovi ako k jednotlivcovi – 10%

5. Efektívnosť pedagogickej komunikácie

Definícia
• efektívnosť PK chápeme ako mieru dosahovania cieľa, ktorý sa človek usiluje dosiahnuť prostredníctvom komunikácie

• ak sa komunikačný zámer splnil, môžeme vyhlásiť, že komunikačný akt bol efektívny, ak sa nesplnil, bol neefektívny

• PK je tým efektívnejšia, čím viac prispela k rozvoju kognitívnej, afektívnej a psychomotorickej stránky žiaka
Ako na to?
• aby PK bola efektívna, je nevyhnutné, aby sa učiteľ v komunikácii neustále zdokonaľoval (z teórie, na základe sledovania vlastných komunikačných aktov, kolegov)

• Cooper (1988) ako najdôležitejšie vymenováva tieto zručnosti, ktorými by mal disponovať efektívny učiteľ:
– schopnosť klásť rôzne druhy otázok
– schopnosť posilniť určité druhy správania u žiaka
– schopnosť diagnostikovať potreby žiaka a príčiny jeho ťažkostí v učení
– schopnosť variovať situácie vo vyučovaní tak, aby boli žiaci učebnou látkou zaujatí
– schopnosť spoznať, kedy žiaci začínajú strácať pozornosť a zmeniť to
– schopnosť využívať technické vybavenie (video, počítače atď.)
– schopnosť posúdiť vhodnosť a vybrať adekvátne učebnice a materiály
– schopnosť podať výklad na vyučovacích hodinách
– schopnosť organizovať vyučovanie vo vzťahu k vývojovým danostiam a skúsenostiam žiaka
– schopnosť efektívnej komunikácie

6. Neverbálna pedagogická komunikácia

• môže sa vyskytovať v ktorejkoľvek interakcii učiteľa so žiakmi. Neverbálne správanie môže komunikovať viac informácií ako správy prezentované prostredníctvom slovnej komunikácie.
• neverbálne prejavy môžu doplňovať verbálnu informáciu a kompletizovať jej obsah, môžu ju aj nahrádzať, prostredníctvom nich môže učiteľ zdôrazniť obsah hovoreného slova
• pochopením obsahu, významov a mechanizmov účinkovania neverbálnej komunikácie môže učiteľ zistiť aké sú emócie a nálady žiakov
• u väčšiny učiteľov prebieha neverbálna komunikácia nekontrolovane, bez vedomej regulácie a usmerňovania, tiež učitelia často nedokážu vedome interpretovať neverbálne signály žiakov
• aby nevznikali vedľajšie negatívne účinky je nevyhnutné trénovať komunikatívne zručnosti učiteľa, schopnosť ich vedomej regulácie

Druhy neverbálnej PK
1. Mimika
tvár ma svoju štruktúru, v ktorej možno rozlišovať:
– oblasť čela a obočia
– oblasť očí a viečok
– oblasť dolnej časti tváre, zahrňujúce líca, nos a ústa
• toto členenie možno dobre využiť v pedagogickej praxi. Napr. šťastie sa dá s veľkou presnosťou (98%) určiť z oblasti dolnej časti tváre, prekvapenie sa najpresnejšie identifikuje v oblasti čela a obočia, smútok a strach v oblasti očí a viečok …
• učiteľovi môžu mimické prejavy signalizovať napr. aký je psychický stav žiaka pri skúšaní (v tvári sa odzrkadľujú napr. prejavy trémy, úzkosti a pod.), alebo aká je celková atmosféra v triede, aké je pochopenie vysvetľovaného učiva, ako sú žiaci pripravení na hodinu a pod.
2. Pohľady
• reč pohľadov patrí medzi najčastejšie spôsoby neverbálnej PK
• učiteľ sa neustále díva na žiakov, žiaci pozorujú a sledujú očami jeho, pohľad je osobitne významný zdroj informácií, ktorý by sa učiteľ mal naučiť využívať
• hodnotenie významu pohľadov:
– pohľad učiteľa je častejšie upretý na tých žiakov, ktorí s ním súhlasia
– hovoriaci sa častejšie díva do tváre tých poslucháčov, ktorí sa mu tiež dívajú do tváre
ak sa poslucháč díva do tváre učiteľa, ktorý mu niečo rozpráva, dáva mu tak najavo, že je ochotný ho vypočuť
• hodnotenie významu pohľadov:
– poslucháči kladnejšie hodnotia informáciu, ktorú im tlmočí človek, pozerajúci sa im pritom do tváre, než úplne rovnakú informáciu, komunikovanú bez zrakového kontaktu
– keď sú pohľady očí z komunikácie vylúčené, je narušená koordinácia a interakcia
3. Proxemika
• výber miesta na sedenie v triede môže poskytnúť určité informácie o študentovi aj učiteľovi. Napr. ak si žiak vyberie miesto úplne vzadu, učiteľ sa môže domnievať, že žiak nemá veľký záujem o jeho predmet, naopak, o študentovi, ktorý sedí úplne vpredu si učiteľ môže myslieť, že je mimoriadne bystrý a pozorný.
• výber miesta na sedenie v triede je zdrojom informácií aj pre ostatných študentov. Napr. ak si poslucháč vyberie miesto vpredu, ostatní sa môžu domnievať, že chce pozitívne zapôsobiť na učiteľa, ak si vyberie miesto vzadu, stáva sa jedným z ostatných študentov.
4. Gestika
• v PK učiteľ často používa mnoho nevedomých, často preexponovaných gest, ktoré môžu pôsobiť na žiakov rušivo
• v PK platí zásada, že gestá by mal učiteľ využívať veľmi úsporne a funkčne s určitým didaktickým zámerom – napr. k zvýšeniu koncentrácie pozornosti žiakov, zdôrazneniu obsahu výkladu učiva a pod., pričom by mali byť jednoznačné tak, aby žiaci chápali ich význam rovnako ako učiteľ
• k najčastejším gestám učiteľa patria:
– pohrozenie ukazovákom: výstraha, napomenutie nedisciplinovaného žiaka
– ukazovák priložený k ústam: signalizuje utíšenie sa žiakov
– ukázanie na žiaka: výzva k odpovedaniu na zadanú otázku
– bubnovanie prstami: prejav nervozity
• niektoré gestá žiakov:
– ohrýzanie nechtov – prejav nervozity a napätia u žiaka
– ruky za chrbtom sú zovreté – žiak nedovolí nikomu, aby sa k nemu priblížil
– prst jednej ruky drží prstami druhej ruky – znamená hľadanie opory, toto gesto sa vyskytuje hlavne pri skúšaní
– úplne vykrútené prsty: ukazujú disharmonický citový život, žiak je komplikovaná osobnosť.
– jemné dotýkanie vankúšikov prstov: žiak vyjadruje prostredníctvom rúk, že mu nepríjemné vziať vec do svojich rúk, nerád by sa nejakej veci sám.
5. Haptika
• pedagóg môže poznatky haptiky využiť veľmi široko – napr. v stresových situáciách môže dotykom ruky žiaka upokojiť, navodiť atmosféru dôvery, pocit bezpečia a pod.
• gratuláciou k nejakému úspešnému výkonu môže učiteľ žiaka motivovať, zvýšiť jeho sebavedomie, povzbudiť ho
6. Posturika
• poloha tela subjektov v PK môže byť významným zdrojom informácií o tom ako komunikácie prebieha
• učiteľ môže z fyzického postoja žiaka usudzovať napr. aký zaujíma k nemu a k jeho požiadavkám psychický postoj, aký záujem má o jeho výklad, aký účinok majú na neho jeho slová a pod.
• niektoré postoje žiakov a ich význam:
– ruka vo vrecku: tento postoj neukazuje ani obzvlášť pozitívnu alebo negatívnu reakciu, niekedy môže byť aj snahou zakryť nervozitu
– prekrížené ruky: Paže sú skrížené, čo sa stáva vždy, keď máme pocit chladu alebo sa necítime dobre. Človek takpovediac ohrieva sám seba. Ak sa toto gesto objaví počas rozhovoru, počúvajúci dáva najavo, že v rozhovore počul niečo, čo mu vôbec nie je po vôli. Je to obranný postoj. Ak uňho chceme niečo dosiahnuť, mali by sme zmeniť svoju taktiku.
– jedna noha obtočená okolo druhej: takúto polohu v sede využívajú hlavne ženy a dievčatá. Tento postoj znamená stiahnutie do úzadia, snahu schovať sa. Je to výraz nesmelosti a plachosti.
– držanie sa oboch rúk v stoji: ak sa človek chytí sám za ruky, snaží sa o pocit, ktorý sme zažívali pri držaní sa za ruky s matkou. Tzn. Snaha zakryť nervozitu, nájsť stratenú sebaistotu .Tuto polohu často zaujímajú žiaci pri odpovedi pred tabuľou.

7. Kinezika
• v PK z hľadiska kineziky môžeme rozlišovať napr. učiteľa dynamického a flexibilného vo svojich pohyboch, alebo naopak stereotypného
• učiteľ si musí stále uvedomovať, že pohyby výrazne charakterizujú osobnosť hovoriaceho a jeho temperament
8. Úprava zovňajšku, celkový vzhľad, prostredie
• primeraná úprava zovňajšku a úroveň oblečenia, vzbudzujú dôveru a sympatie, atraktívny ľudia získavajú v medziľudskej komunikácií viac pozitívnych reakcií, než málo atraktívny
• tiež prostredie, jeho charakteristika, estetika, poriadok , štýl zariadenia veľa vypovedá o účastníkoch komunikácie (napr. úprava triedy naznačuje veľa o žiakoch, úprava kabinetu o učiteľovi)

7. Verbálna pedagogická komunikácia

 verbálna komunikácie je najvýznamnejším znakovým systémom používaným v PK
KEMSAK
 systém KEMSAK, ktorý vypracoval Zelina (1990) si všíma päť základných dimenzií rozvoja osobnosti žiaka:
– dimenzia klasického vzdelávania – učiteľ komunikuje učivo predpísané učebnými osnovami
– dimenzia, ktorá paralelne s dimenziou vzdelávania tvorí rozvíjanie kognitívnych funkcií (pamäť, vnímanie, myslenie)
– dimenzia výchovná – rozvoj mimokognitívnych funkcií
– dimenzia činiteľov, ktoré ovplyvňujú výchovu a vzdelávanie (osobnosť učiteľa, pracovné podmienky školy, riedenie systému školy)
– dimenzia výchovných činností (práca, hra, učenie, umenie, odpočinok)

K – koginitivizácia – naučiť žiaka myslieť, riešiť problémy.
E – emocionalizácia – naučiť žiaka cítiť.
M – motivácia, aktivizácia – naučiť žiakov byť činným, činorodo prežiť svoj život.
S – socializácia – naučiť žiaka komunikovať, žiť s inými ľuďmi, riešiť vzájomné konflikty, počúvať iných.
A – axiologizácia – naučiť sa orientovať v hodnotách, naučiť žiakov hodnotiť veci a javy.
K – kreativizácia – naučiť tvorivo žiť, byť tvorivou osobnosťou.

 z pedag. hľadiska sa sleduje, aké rečové prejavy používajú učitelia a žiaci na vyučovaní pri preberaní látky, aké výchovno-vzdelávacie zámery sleduje učiteľ svojou rečou, aké účinky majú konkrétne rečové výpovede na žiakov
 ľudská reč, slovo, intenzita hlasu, pohľad, telesný výzor atď. sú tými činiteľmi, ktoré pomáhajú učiteľovi žiaka informovať i formovať
 moderné ponímanie vyučovania vyžaduje, aby učitelia dávali viac priestoru pri hovorení žiakom

 paralingvistické aspekty reči – častou chybou učiteľa pri výklade patria aj rôzne zvuky, ktoré môžeme ťažko zachytiť (napr. „ééé“, „hm, hm, hm“ a pod.) Tieto zvuky znamenajú ťažkosti hovoriaceho pri hľadaní vhodných slov.
– učiteľov prejav by mal byť kultivovaný, bez nepotrebných zvukov
– ďalšou chybou hlavne začínajúcich učiteľov býva používanie slov a obratov, ktoré každú chvíľu nevedomky opakujú. Napr. vlastne, takže, ako, chápete, proste.
– ak sa prestávky vo vetách objavia u žiaka, učiteľ zvyčajne zbystrí pozornosť, ak sa objavia u učiteľa, naznačuje vnútornú neistotu hovoriaceho alebo potrebu zvýrazniť isté fakty

8. Monológ, dialóg
ako formy pedagogickej komunikácie
Monológ
 čisté monologické odpovede žiakov bývajú veľmi zriedkavé, pretože učiteľ zvyčajne zasahuje do odpovedí žiakov otázkami

 využíva sa hlavne pri vysvetľovaní učebnej látky
Monológ
 je tu potrebné takýto prejav dramatizovať, názorne opisovať udalosti, má byť farbistý, dej sa má rozvíjať harmonicky

 učiteľ má hovoriť pomaly, zrozumiteľne, dôležité sú pauzy, ktoré vytvárajú čas na hlbšie pochopenie zámeru učiteľa
Dialóg
 tvorí podstatnú časť PK

 vo výchovno-vzdelávacom procese býva výchovne zameraný rozhovor učiteľa so žiakom

 vo vyučovaní je dialóg riadený učiteľom na rozdiel od neriadeného dialógu (napr. predavač – kupujúci)
Dialóg
 v dialógu učiteľ spoznáva žiaka, jeho názory, postoje, spôsob myslenia, jazykový prejav i správanie
 učiteľ svojou odbornosťou, metodickou prípravou i skúsenosťami vplýva prostredníctvom dialógu na pracovnú a učebnú činnosť žiaka tým, že ho usmerňuje, obohacuje jeho vedomosti a vychováva ho
 základné podmienky uskutočnenia dialógu sú vhodná atmosféra, pripravenosť žiakov a učiteľa na dialóg, primeraná téma
Dialóg
 vyžaduje si diferencovaný prístup

 môže mať rôzne zloženie – otázka, odpoveď, reakcia na odpoveď, môže sa začať oznamovacou vetou…

9. Rozhovor vo výchovno-vzdelávacom procese

• rozhovor môže prebiehať formou dialógu (najsprávnejšia forma), alebo debaty, besedy, diskusie, pohovoru a pod.
• učiteľ v pedagogickej praxi v komunikácii so žiakmi najčastejšie využíva rozhovor, prostredníctvom ktorého prenáša informácie (učivo) na žiaka a zároveň má možnosť zistiť na koľko si žiak dané učivo zapamätal, či ho pochopil. Tak môže učiteľ zistiť, kde má žiak prípadné rezervy a nedostatky, ktorým bude venovať viac času.
• v rozhovore vystupujú dvaja (alebo aj viacerí) účastníci, učiteľ je hovoriaci a žiak je počúvajúci alebo naopak
• rozhovor by mal prebiehať v 3 fázach:
– 1.podnet (otázka)
– 2.reakcia (odpoveď)
– 3.oznámenie o tom, ako je odpoveď hodnotená tým, ktorý otázku položil (hodnotenie)
• pedagóg musí reagovať na žiakovu odpoveď, krátko ju zhodnotiť, čím podporuje u žiaka potrebu vyjadrovať sa, cítiť, že má niekto oň záujem. V prípade nesprávnej odpovede naviesť žiaka k očakávanej odpovedi, motivovať k ďalšej spolupráci, pochváliť ho aj za snahu.
• rozhovor ako taký by mal prebiehať v troch fázach: prípravnej, samotnou realizáciou rozhovoru, zhodnotenie rozhovoru
Carkhuffov model rozhovoru 1/2
Carkhuffov model rozhovoru má dve roviny:
• rovina učiteľových činností:
– pozorovanie – neverbálne, verbálne prejavy …
– odpovedanie – nielen na otázky, ale aj preformulovanie vlastnými slovami
– zosobnenie – pochopiť problém žiaka
– podnety – rekapitulovanie žiakových snáh o riešenie
Carkhuffov model rozhovoru 2/2
• rovina žiakových činností:
– prieskum situácie – vyslovuje svoj problém
– porozumenie súvislostiam – žiak sa potrebuje zorientovať v objekt. a subjekt. súvislostiach
– jednanie – od problému cez analýzu k činom
Niekoľko poznámok k príprave rozhovoru
• na rozhovor sa treba dobre pripraviť (plán rozhovoru, poznanie osoby, zaistiť si čas a miesto rozhovoru, poznanie seba)
• správny začiatok rozhovoru
• vymedzenie problému
• nerobiť predčasné závery!!!
• stavať na potencionalitách – výchovný pracovník musí profesionálne veriť, že v každom človeku je niečo dobré, čo treba odhaľovať a stavať na tom
• ofenzíva v rozhovore – viesť rozhovor tak, aby sa neodbočovalo od témy
• rola výchovného pracovníka – mal by v každej situácii zvážiť, v akej role má vystupovať.
•
• Poznáme role:
– rola diagnostika
– rola poradcu
– rola podnecovateľa
– rola kontrolóra – skôr ako poradca
– rola vyšetrovateľa
• – výchovný pracovník by v rozhovore nemal byť ani egoistický, sentimentálny, ani osobný, mal by byť majstrom v počúvaní

10. Funkcia úloh, otázok a cvičení v pedagogickej komunikácii

K základným učiteľovým činnostiam a postupom, ktoré sa využívajú vo vyučovacom procese je používanie otázok
Funkcie otázok v PK otázky plnia tieto funkcie:
 organizačnú
 vzdelávaciu
 výchovnú
Úlohy otázok otázky majú tieto úlohy:
 motivovať záujem a premýšľanie
 zvyšovať účasť a pozornosť
 aktivizovať riešenie problémov
 hodnotiť a odhadnúť potreby

Učitelia by mali byť schopní formulovať otázky pre všetkých šesť stupňov kognitívnych procesov
1. stupeň vnímanie, psychomotorika
rozvíjať zmyslové vnímanie prostredníctvom otázok
2. stupeň vedomosti, pamäť
otázka a odpoveď na stupeň vedomosti zisťuje fakty, definície, poučky, ktoré sa predtým naučil
3. stupeň nižšie konvergentné procesy (NKP) – pochopenie pojmov, rozdiely, porovnanie, analýza, induktívne a deduktívne myslenie, príčinnosť, vyvodzovanie záverov. Používanie otázok na pochopenie slúži žiakom na to, aby boli schopní vnímať, chápať a rozumieť zámerom učiteľa. Najčastejšie slová, ktoré sa používajú pri otázkach – opíš, porovnaj, parafrázuj, povedz vlastnými slovami…
 aplikačné otázky – vyžadujú od žiakov správne použiť poučku, pravidlo, postup pri riešení problému a tým určiť jednoduchú a správnu odpoveď na problém
4. stupeň vyššie konvergentné procesy (VKP) syntéza, zovšeobecňovanie, analogické myslenie, aplikácia, metaforické myslenie. Rozvíjajú u žiakov kritické myslenie. Podporujú rozvoj kognitívnych procesov žiakov v troch rovinách:
 poznať motívy, ciele a príčiny
 uvažovať o dostupných informáciách, analyzovať ich s cieľom zovšeobecniť
 analyzovať záver, odvodzovať a zovšeobecňovať
5. stupeň hodnotiace myslenie – vyžadujú vyslovenie vlastného názoru, istého záveru. Najčastejšie používané slová na hodnotiace otázky: posúď, rozhodni, dokáž, hodnoť, stanov, urči …
Pri hodnotení sa používajú:
 objektívne kritériá
 osobná hodnotová orientácia.
Hodnotenie sa môže diať na úrovni:
 konvergentného hodnotenia – záver sa dá dokázať objektívnejšími prostriedkami a býva len jeden záver správny
 divergentného hodnotenia – pravdu možno ťažko jednoznačne dokázať, pracuje sa so subjektívnymi posudkami, dojmami.
6. stupeň tvorivé myslenie – pri myslení rozlišujeme úlohy na:
 konvergentné myšlienkové procesy – smeruje k jednému správnemu záveru
 hodnotiace procesy
 divergentné myšlienkové procesy – myslenie pri ich riešení je zamerané do šírky, produkuje rozličné nápady, alternatívy riešení
 učiteľ používa tvorivé otázky a úlohy na rozvíjanie tvorivých schopností žiakov, žiada od žiaka vymyslieť čo najviac odpovedí, riešení. Najčastejšie slová – ako by sme mohli zlepšiť?, čo by sa stalo, ak by…