Sviatosť pokánia

Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto a osobitným spôsobom uschopňuje prijať Božiu Eucharistiu.

 

teologický  pohľad  na  sviatosť  pokánia

 

pokánie a jeho zmysel

Zmysel pokánia je naznačený na niekoľkých miestach vo Svätom Písme. Ján Krstiteľ hlásal v judejskej púšti: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). Rovnaké slová použil Ježiš Kristus na začiatku svojho verejného života (porov. Mt 4, 17). Aj Peter začal svoju apoštolskú činnosť nabádajúc na pokánie tých, čo boli svedkami zostúpenia Svätého Ducha ráno v deň Päťdesiatnice (Sk 2, 38). Práve v tom je poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom večer po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil a učil ich, že v jeho mene „sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov” (Lk 24, 47). Potom ich poslal so slovami: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané” (Jn 20, 22-23).

Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života.

 

pokánie preniká celý kresťanský kult

Duch kajúcnosti, ktorý sprevádza celý kresťanský život, sa javí naliehavým v každom prejave kultu. Vyžaduje totiž pravdu (Ž 50, 6) a preto zahrnuje stále vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu. Tento postoj sa nachádza v celom bohoslužobnom okruhu roka a v každej hodine dňa, ale najmä naliehavý je v čase prípravy na sviatky, predovšetkým pred Paschou. Preto všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa, a to aj niekoľkokrát cez deň (Žalm 50), čím sa prosí o odpustenie a dar Svätého Ducha.

Je veľmi nutné si uvedomiť, že pokánie v starej tradícii nedosahuje svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, pretože sú aj iné spôsoby (pôsty, almužny, púte atď.), ktorými možno prijať od Boha isté milosti odpustenia, a sú aj miesta (kláštory, pustovne, púšť atď.), na ktorých sa dennodenne ponúka možnosť znovu sa narodiť pre nový život vo Svätom Duchu.

 

sviatosť pokánia a jej riadne slávenie

V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou (porov. CCEO, kán. 718). Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov (porov. CCEO, kán. 720 §1). V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia (porov. CCEO, kán. 719).

V počiatkoch tohto obradu existujú iba dve kajúce modlitby, pričom obrad pokánia bol založený na spontánnosti.

 

sviatosť pokánia a jej spoločenská dimenzia

Zmierenie s Bohom je aj zmierením sa s celou Cirkvou. Okrem toho vo všetkých východných cirkvách sa táto sviatosť tradične udeľuje v rámci modlitieb, vysvetlení, napomenutí a rozhrešení, ktoré sa môžu chvályhodne sláviť v spoločenstve veriacich. Podobná prax, aspoň nepriamo sa navrhuje v CCEO, v ktorom sa uvádza, že priamym miestom jej celebrovania je chrám (porov. CCEO, kán. 736 §1). Východnej tradícii teda nezodpovedá zvyk sláviť ju v spovedniciach latinského typu, ale v samom chráme, ba v niektorých tradíciách pred ikonou Ježiša Krista.

 

sviatosť pokánia a význam individuálneho vyznania hriechov

Predpisy CCEO potvrdzujú význam individuálneho vyznania hriechov v celkovom rámci sviatostného pokánia. Na základe týchto predpisov absolúcia nemôže byť udelená viacerým kajúcnikom bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov. Existujú aj výnimočné prípady, ktoré sú vymenované v CCEO kán. 720 a 721.

Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

 

obrad sviatosti pokánia v byzantskom obrade

Kňaz: Požehnaný Boh náš, teraz i vždycky i na veky vekov.

Ľud: Amen.

Kňaz: Sláva tebe, Bože náš, sláva tebe.

Ľud:  Kráľu nebeský, Utešiteľu, …

A pokračuje zvyčajný začiatok až po modlitbu Otče náš…

Kňaz: Lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva, Otca i Syna i Svätého Ducha…

Ľud: Amen.

Nasledujú tropáre:

Zmiluj sa, Pane, nad nami, zmiluj sa nad nami, lebo nijakú inú obranu nemáme, len túto modlitbu ti, ako svojmu Vládcovi, my hriešni prednášame: Pane, zmiluj sa nad nami.

Sláva: Pane, zmiluj sa nad nami, veď v teba dúfame. Nehnevaj sa veľmi na nás, ani nepamätaj na naše neprávosti, ale aj teraz na nás láskavo zhliadni a zbav nás našich nepriateľov. Veď ty si náš Boh a my sme tvoj ľud, všetci sme dielom tvojich rúk a vzývame tvoje meno.

I teraz: Požehnaná Bohorodička, otvor nám bránu milosrdenstva. V teba dúfame, nedaj nám zahynúť, ale daj, aby sme sa skrze teba zbavili svojich bied, veď ty si spása kresťanského rodu.

 

Pane, zmiluj sa 40x

 

Kňaz prijíma kajúcnika bezprostredne slovami:

Pán náš, Ježiš Kristus, nech prebýva v tvojom srdci a v tvojej mysli, aby si úprimne vyznal svoje hriechy. V mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.

 

Nasleduje samotné vyznanie hriechov kajúcnika. Kňaz podľa potreby a okolnosti môže pomôcť kajúcnikovi, aby si dobre vykonal svätú spoveď. Po vyznaní hriechov kňaz určí kajúci čin, avšak taký, aby ho kajúcnik mohol splniť či už v modlitbe alebo skutku.

Potom vyzve kajúcnika, aby prejavil ľútosť nad svojimi hriechmi a oľutoval svoje hriechy a kňaz hovorí nad kajúcnikom formulu rozhrešenia:

Pán a Boh náš Ježiš Kristus milosťou a bohatstvom svojej lásky k človeku nech ťa, dieťa povie meno, oslobodí zo všetkých tvojich prehrešení. A ja nehodný kňaz, mocou, ktorú mi dal, oslobodzujem a rozhrešujem ťa od všetkých tvojich hriechov v mene  + Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.

 

Nasleduje modlitba:

Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená Matka nášho Boha. Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa..

Prepustenie.