Súdny proces s Ježišom Kristom

Súdny proces s Ježišom Kristom

Úvod

1. Politická situácia v Judei

2. Prečo musel Ježiš zomrieť

3.Dôvody nelegálnosti Ježišovho súdu

4. Zatknutie Ježiša

5. Priebeh súdneho procesu

6. Pôvod trestu ukrižovania

Záver

Literatúra

Nahliadnime v tomto čase na súd nad Ježišom Kristom. Prečo vlastne muselo dôjsť k súdnemu procesu. Aké mal nelegálnosti súdny proces. Koľko výsluchov musel Ježiš absolvovať.

Každý sud i v dnešnej dobe začína vyšetrovaním, zhromažďovaním dôkazov a obžalovaním danej osoby. Po zadržaní, obžalovaného postavia pred súd. Vždy bolo a je zvykom, že pri procese sa využíva prezumpcia neviny a každý má právo na obhajcu. Tak ako v minulosti aj dnes prebieha súdny proces za prítomností svedkov, ktorý buď potvrdzujú vinu obžalovaného alebo ju popierajú.

Vyšetrovanie Ježiša začali Saduceji¹ a Farizeji². Neskôr zbierali dôkazy a na koniec ho obvinili a odsúdili na smrť. Všetko to začalo pre zdanlivé nepokoje, ľudia už nechceli bezhlavo počúvať Saducejov a Farizejov. A oni sa báli, že prídu o svoju moc a postavenie.

Tak sa snažili nájsť proti Ježišovi Kristovi rôzne dôkazy. Chodili medzi učeníkov. Kládli Ježišovi Kristovi rôzne otázky, na ktorých chceli Ježiša nachytať (Mt 22, 17- 22). Ale Ježiš zvládol tieto odpovede, lebo vedel čo chcú dosiahnuť. V svojich odpovediach im kládol otázky na ktoré mu nemohli dať odpoveď, keď nechceli ostať zosmiešnení pred ľuďmi. Tak sa snažili vymyslieť iný plán ako nastoliť poriadok.

V Getsemanskej záhrade Ježiš prijal vôľu svojho Otca, ktorá mu nemohla byť odňatá pre našu spásu (Mk 14, 34- 37). Do ich plánu tak zapadol Judáš Iškariotsky, ktorý zradil bozkom Ježiša v Getsemanskej záhrade. A tu začína Ježišov súdny proces.

Súd s Ježišom Kristom tvoria následne za sebou prebiehajúce výsluchy jeden v noci vo štvrtok a ďalší skoro ráno a dopoludnia v piatok u Kaifáša. Neskôr u Piláta a Herodesa Antipasa ako miestodržiteľa Judejskej provincie. Záverečný výsluch sa konal u Piláta, ktorý sa ho snažil tromi protinávrhmi oslobodiť, ale nepodarilo samu to.

Navrhoval: 1,presunúť ho k Herodesovi,

                 2 bičovanie,

                 3 amnestia.

Tu sa jasne ukazuje veľký rozdiel medzi želaním polepšiť sa mimo našej pevnej vôle a vôľou, pevným predsavzatím stať sa lepším. Pilát si želal Pána Ježiša zachrániť, ale nemal k tomu pevnú vôľu.³

V roku 6 po Kristovi sa zaviedol systém správcov. Valérius Gratus, správca v rokoch 15- 16, zosadil veľkňaza Ananiáša (ktorý si v skutočnosti zachoval veľmi veľký vplyv) a menoval jeho nástupcov, medzi ktorými bol Jozef Kaifáš. V rokoch 26- 36 bol správcom v Judey Pontský Pilát. Na rozdiel od Judey, spravovanej vladármi prichádzajúcimi z Ríma, a tak premenenej na skutočnú rímsku provinciu, Galilea si v tom čase uchovala veľmi relatívnu nezávislosť a bola naďalej spravovaná miestnym panovníkom Herodesom Antipasom.⁴

Už na začiatku Ježišovho verejného účinkovania sa niektorí farizeji a Herodesovi prívrženci spolu s kňazmi a zákonníkmi dohovorili, že ho zahubia (Mk 3, 6). Niektorými svojimi skutkami (vyháňaním zlých duchov {Mt 12, 24}, odpúšťaním hriechov {Mk 2, 7}, uzdravovaním v sobotu {Mk 3, 1- 6}, svojím vykladaním predpisov o čistote podľa Zákona {Mk 7, 14- 23}, priateľstvom s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi {Mk 2, 14- 17}) Ježiš vzbudil u niektorých zlomyseľných ľudí podozrenie, že je posadnutý (Mk 3, 22; Jn 8, 48; Jn 10, 20). Obviňujú ho, že sa rúha (Mk 2, 7; Jn 5, 18; 10, 33) a že je falošný prorok (Jn 7, 12. 52), teda z náboženských zločinov, ktoré zákon stíhal trestom smrti ukameňovaním (Jn 8, 59; 10, 31).⁵ Najdôležitejšie je že Ježiš demaskuje pokrytectvo zákonníkov a farizejov. Predpovedá zvrhnutie židov a ich kultu (Mt 23, 1- 36).

Imbert upresňuje rozhodnutie o smrti Ježiša. Zdá sa, že počiatok je už po vzkriesení Lazára. Niektorý svedkovia zázraku odišli k farizejom a hovorili im o tom. Nato veľkňazi a farizeji zvolali veľradu za predsedníctva Kaifáša, išlo skôr ešte zatiaľ o formálny dohovor o ďalšom postupe. Znepokojenie bolo zjavné od samého začiatku rokovania „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto, i národ. Kaifáš, ktorý bol veľkňazom im povedal: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“ (Jn 11, 45- 53). A zaprorokoval, že „Ježiš má zomrieť za národ…“ A tak uzatvára svätý Ján: „od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú.“⁶

No chybu musíme hľadať aj v každom človeku, lebo Ježiš zomrel za hriechy všetkých nás a nielen pre židov. Všetci robíme veci, ktoré sú nesprávne, a nikto z nás neuposlúchne Boží zákon dokonale. A práve to nás odlučuje od Boha, nášho Stvoriteľa. Odlúčenie od Boha znamená smrť. Sami od seba však nemôžeme urobiť nič, čo by nás s Bohom opäť spojilo.

Ježiš bol nielen človekom, ale aj jediným Božím Synom. Pretože Ježiš nebol nikdy voči Bohu neposlušný a nikdy nezhrešil, iba on môže vytvoriť most nad priepasťou medzi bezhriešnym Bohom a hriešnym ľudom.

Ježiš dobrovoľne obetoval svoj život za nás, zomrel na kríži namiesto nás a vzal všetky naše previnenia na seba. Tým nás zachránil pred následkami hriechu- vrátane Božieho súdu a smrti. Ježiš vzal na seba naše minulé, prítomné a budúce hriechy, aby sme mohli mať nový život. Pretože všetky naše previnenia sú odpustené, sme s Bohom zmierení. Navyše Ježišovo vzkriesenie z mŕtvych je dôkazom toho, že jeho zástupná obeta na kríži bola u Boha prijatá a jeho vzkriesenie sa stalo zdrojom nového života pre všetkých, ktorí veria, že Ježiš je Syn Boží. Všetci, ktorý v neho veria, môžu mať tento nový život a žiť v spojení sním.⁷

Pravdepodobne scéna pred veľradou odhaľuje dôvod, prečo vodcovia Izraela odmietli Ježiša. Ježiš sa prvýkrát otvorene priznáva, že je Mesiáš (Mk 14, 53-65). Robí to v rozhodujúcom okamihu pred najvyššou autoritou svojho národa. Vo svojom sebazjavení, ktoré pripomína v starom zákone Božie prejavy (slová: ja som- Dt 6, 4), vidí synedrium rúhanie sa Bohu a vyslovuje rozsudok smrti nad Ježišom. Súčasne priznanie sa k mesiášskému kráľovstvu poskytuje synedriu dôvod vydať Ježiša Pilátovi.⁸

Pre lepšie pochopenie nelegálnosti Ježišovho súdu sa pozrieme aké bolo židovské právo. Normy Izraelského práva vychádzajú z Biblie. „K svätým knihám pripájali komentáre vysvetľujúce Tóru; môžeme ich rozdeliť do dvoch veľkých skupín; prvú tvorí midráš haláka– legislatívni výklad právnických časti Tóry, druhú midráš hagádá– voľne komentovanie epických časti Tóry. Tieto komentáre sa uchovávali ústnou tradíciou. Písomná forma sa začína črtať až začiatkom kresťanstva. Výsledkom tejto práce bola mišná⁹(s komentármi gemara). Trestné právo, ktoré je podstatné v našej problematike sa nachádza v mišne. ¹⁰ Trestné právo vychádza zo starobylej zásady: „Čim si sa previnil tým budeš potrestaný (porekadlo: oko za oko, zub za zub). Ťažké previnenia boli trestané smrťou a to kameňovaním. Tento trest bol za: rúhanie, porušenie sobotného odpočinku, modloslužbu, čarodejníctvo, hriechy proti rodičom, manželskú neveru, znásilnenie. Trest ukameňovania vychádzal z princípu, že celé spoločenstvo je zodpovedné za plnenie zákona. Pri procese obe strany mali svedkov. Trest smrti mohol byť vynesený, jedine keď bol usvedčený dvoma svedkami (Num 35, 30; Dt 17, 6). Títo svedkovia boli zodpovedný za rozsudok. Oni mali prvý hádzať kameňom.¹¹

Aké sú v konečnom dôsledku právne nelegálnosti?

1, Skôr než sa začal súdny proces, bolo rozhodnuté, že Ježiš musí zomrieť (Jn 11, 50; Mk 14,1)¹². Nehľadelo sa na neho ako na nevinného, prv než sa mu dokázala nevina.

2, Vyhľadali falošných svedkov, aby svedčili proti Ježišovi (Mt 26, 59)¹³. Náboženský predstavitelia si obvykle pripravili podrobne vypracovaný systém utajenia svedkov, aby si zabezpečili spravodlivosť.

3, Ježišovi nevyhľadali, ani neumožnili žiadnu obhajobu (Lk 22, 67- 71).¹⁴

4, Súdny proces sa uskutočnil v noci (Lk 22, 53- 55), čo bolo podľa zákonov náboženských predstaviteľov nelegálne.

5, Veľkňaz zaprisahal Ježiša, potom ho však obvinil za to, čo povedal (Mt 26, 63- 66).¹⁵

6, Prípady takýchto vážnych obvinení sa mali prerokovať iba v synedriu¹⁶, nie v paláci veľkňaza (Lk 22, 54).¹⁷

Náboženský predstavitelia nemali záujem na tom, aby Ježiša súdil spravodlivý súd. V ich mysliach Ježiš musel zomrieť. Táto slepá posadnutosť ich viedla k tomu, že prekrútili spravodlivosť, ktorú boli ustanovení chrániť.¹⁸

„Proces nemohol byť regulárny vzhľadom na právne predpisy platné za Ježišových čias. O týchto predpisoch nás informuje mišna, ktorá sa podrobne zmieňuje o osobitostiach trestného práva. Podľa tradície uvedenej v mišne mohol sa súdny proces konať len cez deň. Ak sa proces skončil oslobodzujúcim rozsudkom, rozhodnutie súdu bolo možné oznámiť ihneď po hlasovaní. Naopak, ak porada rozhodla o odsúdení, výsledok sa neoznámil okamžite a sudcovia sa museli ešte raz zísť na ďalší deň. Na druhom zasadnutí mohli zmeniť názor a dať svoj hlas v prospech oslobodenia obžalovaného len tí, ktorí v predchádzajúci deň hlasovali za odsúdenie na smrť, lebo bolo určené, že druhá porada nemôže byť pre odsúdeného nepriaznivejšia než prvá. Zo samej skutočnosti, že porady sa konali dva po sebe idúce dni, je zrejmé, že trestné konanie sa nemohlo začať v predvečer sabatu alebo sviatočného dňa… Trestné konanie opísané mišnou teda zabezpečovalo ochranu práv obžalovaného nanajvýš dôsledne, hlavne vďaka jednodňovej lehote poskytovanej sudcom na zváženie prípadu.“¹⁹

Tu sme videli niekoľko činov, ktoré vykonali náboženský predstavitelia. Nemôžme povedať, že by im išlo o pravdu ako takú. Skôr môžeme povedať, že sa chceli zbaviť Ježiša, lebo im poukazoval na ich falošné svedomie.

Ježiš bol zatknutý po zrádzajúcom bozku od Judáša. Judáš zradil Ježiša za tridsať strieborných. A tak im pomohol chytiť Ježiša v Getsemanskej záhrade. Podľa Imberta zisťujeme, že Ježiša zatkla chrámová stráž spolu s jej veliteľom na príkaz synédria. Existencia chrámovej stráže existovala. „Bola to ozajstná náboženská polícia, ktorá si napriek rímskej okupácii zachovala právo zasahovať vo vážnych prípadoch na základe vlastného rozhodnutia. Za výnimočných okolností, keby „nejaký Žid… vkročil do veľsvätine“ (Agripov list Caligulovi), mohla ho táto stráž aj usmrtiť bez toho, aby sa obrátila na rímskeho správcu.²⁰

Súdny proces je zložený zo šiestich za sebou nasledujúcich výsluchov

Prvé tri výsluchy pred židovskými autoritami

1. Jn 18, 12- 23. Mk 14, 43- 49: nočný pred výsluch bol v štvrtok u Ananiáša.²¹

Prvý neoficiálny výsluch bol pred zosadeným veľkňazom Ananiášom.

–nepriniesol žiadaný výsledok

-keďže do úradu najvyššieho kňaza vysväcovali kňazov na celý život, Ananiáš bol v očiach Židov stále „úradujúcim“ najvyšším kňazom, hoci Rimania do tohoto úradu dosadili Kaifáša. Preto Ananiáš mal stále veľký vplyv v židovskej najvyššej rade.²²

Podľa Imberta pravdepodobný dôvod výsluchu je v osobnej zvedavosti veľkňaza Ananiáša. Treba v tejto epizóde vidieť aj psychologický ťah úradujúceho veľkňaza Kaifáša: Takýmto postupom podal jasný dôkaz úcty voči svojmu tesťovi (svokrovi) a dozaista dúfal, že Ananiášova prefíkanosť ďalej rozšíri paletu obvinení, ktoré bude možné vzniesť pred veľradou…

Ananiáš sa počas výsluchu pýtal Ježiša no ten mu neodpovedal priamo. Odkázal Ananiáša na tých, ktorý ho počúvali každý deň. Tak isto vyhýbavo odpovedal i jednému zo sluhov, ktorý ho za to udrel po tvári. A Ježiš mu povedal: „Ak som zle povedal, dokáž čo bolo zlé, ale ak dobré, prečo má biješ?!“ Sluhova brutalita sa zdá na prvý pohľad nevysvetliteľná, lebo Ježiš sa správal zdvorilo. Uvedený čin sa dá vysvetliť, ak vezmeme do úvahy tradičné správanie väzňov. Jozef Flavius píše väzni sa správali úctivo azdvorilo, aby ovplyvnili porotu a sudcov svojou pokorou. Ježiš však bol vyrovnaný a bolo na ňom vidieť, že je nevinný. Pretože sa správal presvedčivo a bez falošnej pokory. Výsluch neviedol k ničomu a nakoniec pre Ananiáša skončil fiaskom. Tak ho dal zviazať a poslal ho k úradujúcemu veľkňazovi Kaifášovi.²³

Druhý výsluch bol pred Kaifášom v jeho dome počas noci.

Podľa Trutwina sa výsluch uskutočnil okolo 2 hodiny rannej v Piatok pred Kaifášom²⁴ Rovnako ako výsluch u Ananiáša i tento výsluch u Kaifáša sa odohral tajne v noci. Na celom tomto procese bolo toľko nezákonného, že bol výsmechom spravodlivosti.

Nikto nemohol byť usmrtený bez toho, aby ho odsúdila veľrada. Z právneho i morálneho hľadiska Ježiša musela odsúdiť veľrada. Z právneho preto, lebo si to vyžadovala súdnická tradícia. Z morálneho preto, aby Ježiš nebol len obeťou „okupantov“, čím by si získal aureolu mučeníka, ale aj bohorúhačom odsúdeným najvyššou náboženskou vrchnosťou vlastného národa.²⁵ Preto výsluch pokračoval ďalej pred veľradou.

 3. Mt 27, 1; Mk 15,1; Lk 22, 66- 71.

Tretí výsluch sa uskutočnil skoro ráno pred veľradou, aby dodali predchádzajúcim výsluchom dojem zákonnosti. Podľa Trutwina výsluch pred veľradou sa konal okolo 5 hodiny rannej, kedy vyniesli aj smrtonosný rozsudok.²⁶

Na tomto pojednávaní nešlo o to, aby presadili spravodlivosť, ale o to, aby ospravedlnili svoje zaujaté názory o Ježišovej vine.²⁷ Ježiša odsúdili za kacírstvo, iba že nevieme za aké. Rozhodujúce bolo, privlastnenie si titulu Mesiáš a narážky, že je Syn Boží (Ž 110, 1; Dan 7, 13; budúcnosť Mk 14,61n).

Veľrada tu využila podplatených svedkov. Boli dvaja tak ako to prikazoval Mojžišov zákon (Dt 17, 6- 7). Svedkovia hovorili, že Ježiš chcel zboriť chrám a za tri dni postaviť nový. Ježiš na to obvinenie neodpovedal. Tak sa veľkňaz priamo obrátil na Ježiša, ktorý vo svojom učení dával najavo svoje Synovstvo k Bohu. Kaifáš skríkol: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš odpovedal Sám si to povedal. Ale hovorím vám: „Odteraz uvidíte sedieť Syna človeka po pravici Moci…“ Tu si veľkňaz roztrhol rúcho a vykríkol: „Rúhal sa! Na čo ešte potrebujeme svedkov.“ Sami ste to počuli. A všetci povedali Hoden je smrti.²⁸ Kaifáš tu urobil zo všetkých prísediacich svedkov, lebo vedel, že by musel k priznaniu Ježiša znovu vypočuť prvých dvoch svedkov. Lebo nikto nemohol byť odsúdený, len zo svojho priznania.

Veľrada rozhodla o smrti no nemohli vynášať rozsudok trestu smrti, preto Ježiša museli odviesť pred Piláta.

Tri výsluchy pred Rímskymi vládcami.

4. Mt 27, 2. 11- 14; Mk 15, 1- 5; Lk 23, 1- 6; Jn 18, 28- 38.

Štvrtý výsluch sa uskutočnil pred Pilátom.

Pilát nevládol ako prokurátor, ale spravoval dané územie ako prefekt (ako vladár, z gréckeho výrazu hagemón) s plnou mocou od Cisára: „ius gladius“ čiže „moc meča.“ Slovo prokurátor zamiešal do bežných výrazov o Pilátovi Tacitus. Termín vzišiel zo spisov, ktoré rozprávajú o požiari Ríma, založenom podľa mienky kresťanov Néronom, končí vysvetlením: „Pôvodcu tohoto mena Krista dal za Tibéria popraviť správca Pontský Pilát.“²⁹

Židia prišli k vládnej budove, nevošli dnu, aby sa nepoškvrnili a mohli na nasledujúci deň jesť baránka. Pilát vyšiel von a pýtal sa akú žalobu podávate proti tomuto človeku? Imbert podotýka: židia ani náznakom nespomenuli predchádzajúce obvinenie, kvôli ktorému sa rozhodli usmrtiť Ježiša. Najprv tvrdia, že je zločinec, ale nič konkrétne čo by ho usvedčilo z nejakého zločinu. Evanjelista Ján uvádza rozhorčenú odpoveď Piláta: „Vezmite ho vy a súďte podľa svojho zákona!“ No oni mu pripomenuli, že nemôžu nikoho odsúdiť na trest smrti. Tak ho židia obvinili z rozvracania svojho národa; z vyzývania, aby neplatili dane a z tvrdenia, že je Mesiáš, Kráľ.³⁰

Tak bol pred Piláta Ježiš predvedený za poburovanie, lebo vraj používal titul „kráľ židov“. Pilát nechcel Ježiša súdiť a nevidel dôvod čo by ho usvedčoval. Matúš tu vkladá odkaz Pilátovej ženy (Mt 27, 19).³¹ Hovorí o spravodlivom Ježišovi. Čo vychádzalo z toho, že opovrhoval židovskou radou ako podanými a ich náboženskými záujmami. Keď nevidel vinu na Ježišovi, začal váhať ešte viac. Chcel sa vyhnúť súdu a tak sa snažil ponúknuť iné riešenie:

Politický proces pred Pilátom: a, Pilát a židia v pretóriu³² (na dvore)

b, prvý rozhovor medzi Ježišom a Pilátom

c, ponuka amnestie

d, bičovanie a zosmiešnenie Ježiša Krista

5. Lk 23, 6- 12.

Piaty výsluch pred Herodesom

Pretože Ježiš mal domov v Galilei, poslal ho Pilát k Herodesovi Antipasovi, vládcovi Galilley, ktorý sa v Jeruzaleme zúčastnil na slávnosti baránka. Herodes sa ho veľa pýtal a chcel vidieť nejaký zázrak. Ježiš mlčal, a tak Herodes sa ním nechcel zaoberať a poslal ho späť k Pilátovi.

Imbert píše: „Ježišova neústupčivosť a mlčanie Herodesa prekvapili a urazili. Nevyniesol ani odsudzujúci, ani oslobodzujúci rozsudok, ale dal Ježišovi najavo svoje opovrhnutie. Spolu s vojakmi ho obliekol do pompéznych šiat aby ho zosmiešnil. Herodes odmietol Ježiša súdiť, posmieval sa mu a poslal ho späť k Pilátovi.³³

6. Mt 27, 15- 26; Mk 15, 6- 15; Lk 23, 13- 25; Jn 18, 39- 19, 16.

Šiesty výsluch pred Pilátom

Pilát znova pred veľradou opakuje, že nevidí nijaký dôvod na odsúdenie Ježiša. Na naliehanie sa snažil využiť amnestiu, kedy si myslel, že dav sám rozhodne o Ježišovom prepustení. A tak sa pýtal davu koho má prepustiť Barabáša alebo Ježiša.³⁴

Rozhodujúce bolo tvrdenie židovských predstaviteľov, že nemožno obchádzať ohrozovanie rímskej vlády. Znamenalo to, že pokiaľ Pilát Ježiša neodsúdi, pôjdu to oznámiť jeho nadriadeným (Jn 19,12).

a, druhý rozhovor Ježiša a Piláta

b, odsúdenie a ukrižovanie

Pilát bol povinný dodržiavať tradície židovského národa.

Tak Pilát pri odsúdení vykonáva obrad očistného umývania rúk, čim sa viditeľne podľa rituálu zbavoval viny za Ježišovu smrť.³⁵

Lukáš je Najzdržanlivejší, hovorí len toľko, že Pilát vydal Ježiša; Matúš a Marek uvádzajú, že najprv dal Ježiša zbičovať a až potom ukrižovať. Zhovorčivejší Ján na rozdiel od svojich predchodcov takto rozoberá udalosti po Barabášovom prepustení: Pilát dal Ježiša zbičovať, ukázal ho davu, ktorý opäť zachvátila zúrivosť, potom Ježiša vypočúval vo vládnej budove, vyšiel von a na nátlak veľkňazov odsúdil Ježiša na smrť. Marek a Matúš bičovanie uvádzajú ako súčasť ukrižovania. Ján ho podáva ako samostatný trest – ako posledný pokus, ako neodsúdiť Ježiša na smrť.³⁶

Pôvod trestu je od Rimanov a oni ho získali od Peržanov. Pilát predstavuje Ježiša ako kráľa a správanie židov spôsobuje, že Ježiš zomiera ako Syn Boží.

Tento trest začínal bičovaním, Rimania používali kožený remeň, ktorý mal na konci železné guličky. Odsúdený bol zoblečený a pripútaný ku kolu, odsúdený bol dovtedy bičovaný kým nepadol v krvi na zem. Tak bol nútený Ježiš po bičovaní niesť bremeno horizontálne sám.³⁷

Ježiša stihol najkrutejší a najhanebnejší trest smrti, ktorý rímska justícia mohla uvaliť. „Takéto tresty boli rezervované len pre barbarov a otrokov. Proti rímskym občanom sa takýto trest nesmel používať. Žiadna smrť nebola potupnejšia ako na kríži. Ukrižovanie smerovalo k tomu, aby zničilo zločinca fyzicky a morálne. Smrť mala byť pomalá a plná trápenia. Väčšinou postihol ukrižovaného ešte aj posmech a pohŕdanie tých, ktorí sa na dianí podieľali. Tu vyhasol život človeka s celou jeho dôstojnosťou. Ako prebiehalo ukrižovanie Ježiša? Bolo ukončením dlhej tortúry, ktorej predchádzalo ťažké trýznenie (bičovanie, korunovanie tŕním, krížová cesta), ktoré nie každý prežil. Pravdepodobne bol Ježiš neodetý, priklincovaný obidvoma rukami na priečny trám, ktorý sa potom pripevnil na zvislo stojaci kôl. Nohy sa potom priviazali alebo priklincovali. Telo podopieral obyčajne kolík na sedenie, ktorý mal ukrižovaného pevne pridržiavať a takto zabrániť rýchlemu skonaniu.“³⁸

Rímske trestné právo malo v svojom systéme rôzne sankcie. „Súbor rímskych právnych spisov sa nám dochoval vo forme odpisu vyhotoveného na príkaz cisára Justiniána v prvej polovici 6 storočia. Medzi práce napísané v tom čase patrila Digesta úradne vydaná 16. Decembra 533. Fragmenty sú zoradené postupne od polovice 2. Storočia pred našim letopočtom až po koniec 3. Storočia po Kristovi. Trestné právo bolo za cisára veľmi stabilné a takmer vôbec sa nemenilo. Vo fragmente z jednej práce právnika Pavla, zaradenom do Digesty sa presne hovorí, aký trest treba uložiť tým, čo ľud podnecujú k nepokojom: „Tí, čo ľud podnecujú k vzburám a nepokojom, budú buď ukrižovaní, alebo pohodení zveri, alebo vysídlení na nejaký ostrov, a to podľa toho, ku ktorej sociálnej vrstve patria.“ Rozsudok vynášal miestny zástupca cisára, pričom sa nedalo odvolať na nijakej inej úradnej inštancii.“³⁹

Záver

Tu už môžeme iba dodať prosbu: aby sme si stále pripomínali to čo sa udialo s Ježišom Kristom. Len tak budeme vedieť, že Ježiš zomrel za môj, ale i za hriech každého z nás. Ak si uvedomujeme túto skutočnosť tak máme veľkú šancu pochopiť Božiu lásku, ktorou sme dostali novú šancu vrátiť sa späť k Nebeskému Otcovi.

Keď si si prečítal tento text, tak vieš ako Ježiš trpel za teba, aby ti dal nový život. Vstaň a odplať mu to životom plným Božej lásky. Nech každý deň a každú chvíľu je v tvojom živote prítomný Ježiš Kristus. Odovzdaj sa mu dnes a On ťa bude viesť do Nebeského Kráľovstvá.

Literatúra

DOUGLAS, J., D.: Nový biblický slovník, Návrat domu, Praha, 1996, prvé vydanie, ISBN: 80-85495-65-1, s. 1243.

DUKA, D., OP.: Úvod do Písma svatého Starého zákona, Editio Sti. Aegidii v. o. s., Praha, 1992, 2 vydanie, ISBN: 80-901252- 5- 5, s. 177.

ERDÉLYI, K., A., a spol.: Biblia s aplikáciami pre život – Nový Zákon, Medzinárodná Biblická spoločnosť- Slovensko, Bratislava, 2000, ISBN: 80- 7131-039-5, s. 736.

IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, 1991, I vydanie, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s.164.

MARTINEC, A., Prednášky z biblickej archeológie, Spolok svätého Vojtecha, Bratislava, 1966, č. povolenia 1268/ I- 1965. K- 20+51516, s. 164.

MURPHY, R., E.: Tóra 101 otázok a odpovedí, Dobrá kniha, Trnava, 2001, ISBN: 80- 7141- 327- 5, s.192.

POTÚČEK, J.: Biblická konkordancia, Slovenská biblická spoločnosť, Banská Bystrica, 1997, 4 vydanie, ISBN: 80- 85486- 21- 0, s. 717.

SHEEN, F.: Hore srdcia, Dobrá kniha, Trnava, 2000, ISBN 80-7141-278-3, s. 285.

TRUTWIN, W.,MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár b. J. Vojtaššáka Spišská kapitula, Spišské Podhradie, 1993, ISBN: 80- 7142- 017-4, s.538.

 Pramene

KONFERENCIA BISKUPOV SLOVENSKA: Katechizmus katolíckej Cirkví, Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1999, 2 vydanie, ISBN: 80- 7162- 259- 1.

SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA, Sväté písmo, Slovenský Ústav Svätého Cyrila a Metóda, Rím, 1995.

Iné použité materiály

Prednáška: ThDr Timkovej k úvodu do NZ, Posledná večera, na Gréckokatolíckej Bohosloveckej fakulte v Prešove v Akademickom roku 2000/2001.

Autor: PaedDr. o. diakon Rudolf Hreňo