Spoločensko-náboženská situácia v ČSR v rokoch 1950 – 1968

Komunistický štát je totalitný v plnom zmysle slova. Neuznáva a neznáša nijaký dôvod na kontrolu alebo obmedzenie nárokov na absolútnu moc. Ukáže sa to plne vtedy, keď sa komunisti zmocnia vlády a odstránia politických protivníkov. Strana odôvodňuje svoje právo na absolútnu moc z nekriticky prijatého princípu, že ona je výlučným vlastníkom absolútnej pravdy a to ju opravňuje k neobmedzenej politickej moci. Každá politická, kultúrna a náboženská opozícia je neprípustná.

Totalitný štát popiera najzákladnejšie práva človeka, nárokuje si stvárňovať spoločenský život vo všetkých jeho oblastiach. Vyžaduje pre seba plný monopol na všetky komunikačné prostriedky, na výchovu a vzdelávanie, na organizovanie spoločenského života, na administráciu prostredníctvom štátnych úradov.

Politické požiadavky marxizmu na občanov zodpovedajú v podstate materialistickému svetonázoru. Človek je iba súčasťou organizmicky chápanej spoločnosti, bez osobnej dôstojnosti a nezadateľných práv. Cirkev na základe svojho bohoľudského poslania je proti takejto degradácii človeka. Od každého jednotlivca požaduje presvedčenie a mravnú vyspelosť.

Kresťanstvo – ako nijaké iné náboženstvo – sa teda takto dostáva do nezmieriteľného protikladu s marxizmom nielen pre svoje zameranie na Boha, ale i pre svoju povinnosť angažovať sa za dôstojnosť človeka.

A preto aj v Československu po uchvátení moci komunistami dochádza od začiatku k zjavnému konfliktu medzi štátom a cirkvou. Nastáva situácia, kedy začína vyhladzovací boj proti kresťanstvu, cirkvi, veriacim. Narúša a ničí sa organizácia cirkvi, rozpútava sa ideologická ofenzíva, aby sa obyvateľstvu vzal kresťanský svetonázor. Zamlčuje sa všetko čo pripomína nábožensko-kultúrne tradície, vyčleňuje sa Cirkev z verejného života, z oblasti školstva a výchovy atď.

Na začiatku spomínaného obdobia sa v Československu k 1. marcu 1950 uskutočnilo sčítanie ľudu. Podľa výsledkov žilo v ČSR 12 338 450 obyvateľov, z toho na Slovensku 3 442 317. Ku katolíckej Cirkvi sa v Čechách hlásilo 74,42 % obyvateľov a na Slovensku 76,20 %.

V nasledujúcom roku 1951 v ČSR podľa správy Ministerstva vnútra bolo 9 miliónov katolíkov, 400 000 luteránov, 100 000 kalvínov, 10 000 adventistov, 8 000 metodistov, 8 000 členov Jednoty bratskej, 2 000 unitárov, 2 000 darvistov, 8 000 baptistov, 900 000 príslušníkov Československej cirkvi, 400 000 evanjelikov, 250 000* pravoslávnych.

Po likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi 28. apríla 1950, ktorá bola prvým kolieskom v plánovanej koncepcii, v ktorej išlo o likvidovanie viery, náboženstva, cirkvi, dochádza k ďalším úderom proti cirkvi v Československu ešte v tom istom roku.

Vládnym nariadením č. 112/1950 dňa 14. júla komunistická vláda zrušila všetky diecézne semináre, aj rehoľné vysoké školy bohoslovia a zriadila na Slovensku jedinú bohosloveckú vysokú školu, ktorú nazvala „Rímskokatolícka cyrilometodejská bohoslovecká fakulta v Bratislave“. Dozor nad ňou zverili Štátnemu úradu pre veci cirkevné. Počet seminaristov klesol o 90 %.

Následne Štátna bezpečnosť začala deportovať aj diecéznych kňazov, najmä farárov zo všetkých krajov Slovenska do koncentračného tábora v Mučeníkoch /neskôr premenované na Sládečkovce/. Za týždeň tam deportovali vyše 150 kňazov.

Začína útok aj na biskupov. Gréckokatolícki biskupi Pavol Gojdič, OSBM a ThDr. Vasiľ Hopko sú už internovaní. Na rad prichádzajú ďalší: spišský biskup Ján Vojtaššák, neskôr aj svätiaci biskup Dr. Štefan Barnáš a trnavský svätiaci biskup Dr. Michal Buzalka.

Nasledujúci rok 1951 vošiel do dejín ako rok „divadelného“ procesu s „vlastizradnými“ biskupmi a masovým zatýkaním kňazov a angažovaných laikov. V dňoch 2.-15. januára Štátny súd v Bratislave odsúdil 74-ročného biskupa Jána Vojtaššáka na 24 rokov väzenia a 500 tis. korún pokuty, 66-ročného biskupa Dr. Michala Buzalku a 63-ročného biskupa Pavla Gojdiča, OSBM na doživotie.

Vplyvom negatívnych javov v živote Cirkvi a spoločnosti, akými boli: definitívny odchod vatikánskych diplomatov, likvidácia biskupského zboru, zatýkanie kňazov a laikov, veľké množstvo ľudí začína opúšťať vlasť už po uchopení moci komunistami a odchádza na Západ. Im treba ďakovať za informácie Svätej Stolici o tom, čo sa deje v Československu. Mnohí slovenskí kňazi a laici sa rozhodli za cenu najväčších obetí pracovať v prospech prenasledovaných bratov vo vlasti.

V prvej polovici päťdesiatich rokov útok na cirkev nadobudol najväčšie rozmery. Štátny cirkevný úrad upozorňoval vedenie komunistickej strany, že v predchádzajúcom roku /1952/ zatýkala štátna bezpečnosť mesačne dvadsať – tridsať kňazov a že by to viedlo k úplnému likvidovaniu duchovných. Po tom nastalo isté zmiernenie v zatýkaní kňazov, ale siahlo sa na prenasledovanie a zatýkanie katolíkov – laikov.

V druhej polovici 50-tých rokov prenasledovanie a boj proti cirkvi pokračoval ďalej, ale bol zameraný už spomínaným vnútorným smerom – štát zasahoval do zásadných vecí výchovy, bránil v prihlasovaní deti na náboženstvo a kňazom zakazoval pracovať s mládežou. Dokonca aj zbor ordinárov dáva úpravu kňazom: „Prihlasovanie dietok spočíva na dobrovoľnom rozhodnutí rodičov a duchovný nemá do neho zasahovať. Táto úprava sa nemá nikde čítať a ani inak o nej oboznamovať veriacich“.

Na druhej strane však mali podľa takýchto úprav kňazi ísť až nadmieru v ústrety úradom, najmä pri žatve: „V nedele 21. a 28. augusta 1955 zaraďte bohoslužby len na včasné hodiny ranné tak, aby boli skončené asi do pol ôsmej hodiny!“.

Dňa 31. júla 1960 bola schválená nová ústava, ktorá štát nazýva Československá socialistická republika. Pri sčítaní ľudu v roku 1961 k 1. marcu malo Československo 13745 577 obyvateľov. Slovensko malo 4 174 046 obyvateľov, z toho 3 560 000 národnosti slovenskej, 519 000 maďarskej a 35 000 ukrajinskej a ruskej národnosti. Územie Slovenska bolo v predchádzajúcom roku rozdelené na tri kraje a 34 okresov.

Dňa 29. novembra 1961 bol vydaný“ Trestný zákonník“, ktorý platil až do 17. júna 1966. Náboženstva sa týkajú tieto paragrafy:

• 101: Kto z nepriateľstva k socialistickému spoločenstvu a štátnemu zriadeniu republiky zneužije svoju náboženskú funkciu v úmysle nepriaznivo ovplyvňovať veci všeobecného záujmu, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
• 178: Kto v úmysle mariť alebo sťažovať výkon štátneho dozoru nad cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou poruší ustanovenia zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo peňažným trestom.
• 211: Kto pri výkone svojej duchovenskej činnosti…poruší … ustanovenia zákona o rodinnom práve, najmä tým, že vykoná náboženský sobášny obrad s osobami, ktoré spolu neuzavreli manželstvo, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok.

Naďalej pretrvávalo aj napätie medzi Československou socialistickou republikou /ďalej len ČSSR/ a Vatikánom. Avšak keď štát bol v hospodárskych ťažkostiach, pápež Ján XXIII. pomohol svojim záručným podpisom a tak vláda dňa 9. mája 1962 udelila amnestiu mnohým kňazom.

V živote všeobecnej Cirkvi začína veľmi dôležitá udalosť –

1. Vatikánsky koncil. Na otvorenie tohto koncilu vláda povolila vycestovať trom biskupom. Boli to: František Tomášek – Praha, Ambróz Lazík – Trnava, Eduard Nécsey – Nitra. Na koncile sa nezúčastnili väznení biskupi Ján Vojtaššák, Štefan Barnáš a Vasiľ Hopko a ani rožňavský biskup Róbert Pobožný, ktorému to vláda nedovolila. Košický biskup Jozef Čársky umrel ll. marca 1962 medzitým.

V roku 1963 pripadali dve význačné jubileá: 1 100. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie a 100. výročie založenia Matice Slovenskej. Obidva boli slávené veľmi skromne, lebo štát nemal o jubileá záujem. Pre Slovákov vo vlasti bolo zadosťučinením, keď sa dozvedeli, že v dňoch 11. – 18. septembra 1963 v rámci cyrilometodských osláv v Ríme kardinál Eugen Tisserand posvätil kaplnku sv. Cyrila a Metoda v budove Slovenského ústavu, ktorý sa stal dôležitým nábožensko-kultúrnym centrom Slovákov v zahraničí.

V priebehu konania II. Vatikanského koncilu zomreli ďalší biskupi: Štefan Barnáš, svätiaci biskup spišský – 16.4.1964, ktorý sa nemohol ani ujať úradu, lebo bol odsúdený na 15 rokov väzenia, ďalej spišský biskup Ján Vojtaššák – 4.8.1965 v Říčanoch vo vyhnanstve, nakoľko mu vláda po amnestii v roku 1963 zakázala pobyt na Slovensku.

V roku 1967 sa dokonca uskutočnili rozhovory medzi vládou a Vatikánom. Nemali však úspech, lebo Vatikán nevyhovel žiadosti vlády vymenovať za biskupov jej kandidátov. V oficiálnom vyhlásení vlády sa neúspech rokovaní pripisoval Vatikánu.

Ale ľady sa pomaly začali lámať. Vyvrcholilo to na aktíve straníckych slovenských spisovateľov, kde Zora Jesenská hovorila o cenzúre, ktorá ozaj najviac poškodzovala slobodný život: V našich národoch je veľmi mnoho komunistov, ktorí žijú s pocitom hlbokej hanby za to, že sú spoluzodpovení za štát, v ktorom je taká úbohá minimálna sloboda tlače… naša dnešná cenzúra s jej neobmedzenými právomocami je nedôstojná spoločnosti na našom civilizačnom stupni“.

* Nepravdivý údaj, neskutočný počet…