Sídelný biskup Peter Pavol Gojdič, OSBM

a/  detstvo, štúdia, kňazstvo, vstup do rehole

V poradí siedmym biskupom prešovskej gréckokatolíckej eparchie od jej vzniku v roku 1818 a súčasne jej posledným administrátorom pred likvidáciou v roku 1950 bol biskup Pavol Gojdič, OSBM.

Narodil sa dňa 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, ako tretí syn v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rod. Gerberyovej. Pokrstený bol 23. júla 1888 vo svojom rodisku v chráme Ochrany Presvätej Bohorodičky.

Jeho súrodencami boli brat Kornel /1885/, ktorý sa tiež stal kňazom a bol vysvätený spolu s ním 27.8.1911 v Prešove. Po tridsiatich rokoch kňazstva zomrel 6.6.1941 ako farár-asesor v Kurove. Druhý brat Štefan sa narodil 9.1.1887. Taktiež vyštudoval teológiu. Ordinovaný bol 16.3.1915. Dosiahol doktorát teológie, neskôr sa stal profesorom, taktiež pôsobil aj v učiteľskom seminári, kde dlhé roky učil. Bol aj riaditeľom Ruskej štátnej učiteľskej akadémie v Prešove. Sestra, ako najmladšia zo súrodencov, sa volala Helena. Po dobrej kresťanskej výchove, ktorej sa jej dostalo v rodinnom kruhu vstúpila do manželstva s kňazom Alexandrom Kellöm, neskorším titulárnym kanonikom.

Dva roky po narodení Petra v roku 1890 bol jeho otec Štefan preložený na farnosť Cigeľka, neďaleko Bardejova, kde prežíval svoje detstvo. Už v mladosti sa uňho prejavovali znaky hlbokej nábožnosti. Veriaci spomínajú ako sa veľmi rád modlil. Vídavali ho už skoro ráno pri modlitbe a podobne aj večer sa modlil vonku, až kým nevyšli hviezdy. Taktiež ho videli každý deň chodiť sa modliť ku krížu za dedinou. Od ranného veku sa rád zúčastňoval bohoslužieb v miestnom chráme.

Školský prah prestúpil prvýkrát v roku 1894 v Cigeľke, kde navštevoval prvé dva triedy ľudovej školy, tretiu potom v Bardejove a štvrtú už v Prešove. Po skončení ľudovej školy pokračuje v štúdiu na gymnáziu, kde maturoval v roku 1907. Tu ho môžeme vidieť nielen ako hlboko veriaceho mladého človeka, dychtiaceho po nových vedomostiach, ale aj ako vynikajúceho športovca. Z toho obdobia má ako študent viaceré vyznamenania.

Po maturite nastúpil na štúdium teológie v Prešove, kde však študoval len rok a potom bol vyslaný na základe dobrých študijných výsledkov biskupom Dr. Jánom Vályim na štúdia do Budapešti. Tam študoval tri roky a štúdia ukončil v roku 1911.

Kňazskú vysviacku prijal dňa 27. augusta 1911 z rúk otca biskupa Dr. Jána Vályiho v Prešove a na druhý deň v Cigeľke slúžil primičnú svätú liturgiu. Po vysvätení za kňaza pôsobí krátko ako kaplán pri svojom otcovi vo farnosti Cigeľka a neskôr ako administrátor v blízkej farnosti Petrova. Dňa 30. augusta 1912 bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu v Prešove tzv. Alumnea a súčasne bol katechétom na gréckokatolíckej meštianskej škole. V roku 1914 sa stáva protokolistom a archivárom na biskupskom úrade. Popri tom je od roku 1917 aj kaplánom v Sabinove, kde pravidelne dochádza. Keď po odchode biskupa Štefana Nováka do Maďarska, Apoštolská Stolica poverila správou eparchie preláta Mikuláša Russnáka, ten ho roku 1919 ustanovil za riaditeľa biskupskej kancelárie.

Uprázdnený biskupský stolec bol predmetom kuloárnych kňazských diskusií. Medzi možnými kandidátmi sa spomínalo jeho meno. Zbožný mladý kňaz, zbehlý v administratívnej praxi, ktorý si ale veľmi rád nachádzal čas aj na konanie ľudových misií okolitých dedinách, nemohol ujsť pozornosti. Na veľké prekvapenie odišiel z ruchu sveta a 20. júla 1922 na sviatok proroka Eliáša vstúpil do kláštora otcov baziliánov v Mukačeve.

Tu si vykonal dvojročný noviciát a 27. januára 1923 prijal rehoľný habit a rehoľné meno Pavol.

Na roky v noviciáte spomínal ako na najkrajšie roky svojho života. V roku 1924 je vyslaný do Užhorodu, kde bol ustanovený za prefekta stredoškolského internátu.

b/ biskupská činnosť

Aj napriek túžbe žiť v tichu kláštorných múrov a pracovať na vlastnom posvätení, dňa 14. septembra 1926 ho vymenovala Svätá Stolica za Apoštolského administrátora Prešovskej eparchie. K večným rehoľným sľubom mu však chýba ešte šesť mesiacov a tak sa uchyľuje do Haliče do kláštora v Krechove, kde si vykonáva duchovné cvičenia. Po ich skončení 28. novembra 1926 zložil otec Pavol večné sľuby. Prvým úradným aktom novovymenovaného administrátora prešovskej eparchie Pavla Gojdiča bolo podpísanie pastierskeho listu z príležitosti 1100. výročia narodenia sv. Cyrila, slovanského apoštola. Okrem podpisov biskupa mukačevského Petra Gebeja, križevackého biskupa Dionýza Nyáradiho je tam aj podpis biskupa Gojdiča. „Dátum: deň sv. Mikuláša v roku 1926“. Tak začína svoju činnosť v duchu slovanských apoštolov. To ho charakterizuje aj ako biskupa. Vždy verný Rímu, tak ako slovanskí apoštoli, bol Slovanom a veľmi miloval svoj východný obrad.

Vedenie prešovskej eparchie prebral 20. februára 1927 a 25. marca 1927 bol vysvätený v bazilike sv. Klimenta v Ríme. Jeho svätiaci biskupi boli: križevacký biskup Dionýz Nyáradi, biskup z Philadelfie /USA/ Konštantín Bohačovský a biskup z Přemyslu /Poľsko/ Jozef Kocilovský.

Pravdivé slová v článku o biskupskej vysviacke napísal bohoslovec v Ruskom kolégiu v Ríme Juraj Hricišák: „ Už máme nového, dobrého biskupa, ale aj dobrého otca. Ďakujeme Bohu, že nás nenechal sirotami. Ťažká práca čaká nášho biskupa, no my mu pomôžeme niesť kríž tým, že budeme vernými a poslušnými synmi.

Po vysviacke bol prijatý na audiencii sv. Otcom Piom XI., ktorý mu daroval zlatý kríž so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v tvojej biskupskej službe“.

Keď sa biskup Pavol Gojdič dostáva do čela prešovskej eparchie, tá má v tom čase 213 701 veriacich a 220 kňazov. Ocitne sa vo veľmi zložitej situácii. Gréckokatolícka cirkev v Uhorsku sa najmä za posledné desaťročia existencie Rakúsko – uhorskej monarchie dostala pod silný tlak maďarizácie. Prešovský biskup Štefan Novák po vzniku ČSR odmietol pre svoje maďarské cítenie podpísať vernosť republike a radšej odišiel do Maďarska. Vládnuce kruhy preto pozerali na gréckokatolíckych hodnostárov a kňazov s určitou dávkou nedôvery. Križevackému biskupovi Nyáradimu sa pre jeho nedomáci pôvod a určitú neznalosť pomerov nepodarilo celkom skonsolidovať pomery. Na východe republiky sa začína šíriť pravoslávne hnutie. Gréckokatolícki kňazi a administrácia na Slovensku mali obavy, aby sa hnutie nešírilo ďalej. Rusíni na východnom Slovensku boli v spore o národno – kultúrnu orientáciu medzi stúpencami veľkoruského, ukrajinského a rusínskeho smeru.

Biskup Gojdič sa ocitol pred neľahkou úlohou, ale zhostil sa jej úspešne, čo mu umožnila aj dobrá znalosť pomerov sociálnych, politických a konfesionálnych na východnom Slovensku. Podarilo sa mu prehĺbiť náboženský život, zvýšiť disciplínu kňazov a povzniesť úroveň gréckokatolíckej cirkvi. Veľa sa dozvedáme o plánoch biskupa Pavla Gojdiča, OSBM na začiatku jeho biskupskej činnosti z kongresu kňazov a učiteľov cirkevných škôl, ktorý sa rozhodol zvolať na dni 7.-8. júna 1927, ako o tom informuje časopis Ruskoje Slovo v Prešove zo dňa 20. mája 1927. Dôležité sú už prvé slová zo záverečného dokumentu:

„…, aby sa kňaz mohol stať aj pre iných „svetlom a soľou“, ktoré svieti v temnotách a ochraňuje dušu pred hnilobou, musí byť alter Christus, skutočným kňazom, pokorným kňazom podľa Srdca Ježišovho a to nie je mysliteľné bez modlitby, bez rozjímania a intenzívneho duchovného života!“.

Do rámca duchovnej obnovy eparchie patrila aj liturgická obnova, najmä s jasným zameraním na čistotu byzantského obradu. V tomto zmysle vydáva aj nariadenie č. 1851/29, kde zdôrazňuje, aby kňazi čo najprísnejšie dodržiavali liturgické predpisy.

Za jeho vedenia eparchie pribudlo 18 nových chrámov /Čižatice, Zlatník, Jastrabie, Závada, Závadka, Bystrá, Nižný Komárnik, Trnkov, Giraltovce, Lascov, Livovská Huta, Medvedzie, Malá Poľana/ a v 21 farnostiach boli chrámy obnovené.

Vo svojom pastierskom liste č. 3025/29 otec biskup píše:

„Svätá liturgia, to je najsvätejšia obeta, ktorá vyžaduje najväčšiu čistotu srdca, hlbokú úctu, dôstojné kňazské rúcha, zodpovedajúci oltár…“.

Jednou z najvýraznejších čŕt duchovnosti otca biskupa Pavla Gojdiča, OSBM, bola jeho veľká úcta k Sviatostnému Spasiteľovi v Eucharistii. K tejto úcte viedol svojich kňazov, ako aj veriacich v celej eparchii. Na rozvinutie eucharistického kultu boli zavedené poklony Najsvätejšej Eucharistii, k čomu v roku 1932 vydáva aj pastiersky list pod číslom 3600/32, v ktorom vyzýva kňazov a veriacich, aby konaním eucharistických pobožností odprosovali Boha za hriechy sveta a vyprosovali si jeho požehnanie. Vyvrcholením snáh otca biskupa o rozvíjanie úcty k Eucharistickému Spasiteľovi bolo nepochybne vyhlásenie Eucharistického roku v celej našej eparchii. Udialo sa to vydaním arcipastierskeho listu pod č. 3440/43 v roku 1943:

„…Nastupujúci školský rok, od sviatku Krista Kráľa /31. októbra 1943/ až do sviatku Najsvätejšej Eucharistie /18. apríla 1944/, vyhlasujem Eucharistickým rokom. Využime tento rok na zadosťučinenie Božej spravodlivosti, na vyprosenie čím skôr spravodlivejšieho sveta“.

Ďalšou významnou duchovnou aktivitou otca biskupa na obnovu a prehĺbenie duchovného života v ťažkých časoch vojny bolo vyhlásenie Mariánskeho roku. S dátumom 15. októbra 1944 posiela otec biskup arcipastiersky list, v ktorom v eparchii vyhlasuje podobne ako predchádzajúci Eucharistický rok, teraz rok 1944-45 za Mariánsky rok. Povzbudzoval svojich veriacich, aby sa v tomto svätom roku usilovali o vrúcnejšiu úctu k Presvätej Bohorodičke, mariánske sviatky, aby sa slávili s osobitnou detinskou vrúcnosťou, aby v prvé soboty v každom mesiaci sa zúčastňovali svätej liturgie a svätého prijímania, ďalej aby katechéti vštepovali do sŕdc detí lásku k Panne Márii a podobne.

Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM, venoval veľkú starostlivosť kňazom, uvedomujúc si veľkú dôležitosť kňazského poslania. Od kňazov požadoval, aby sa často stretávali na duchovných obnovách, každý deň aby liturgizovali a modlili sa časoslov, usilovne poučovali veriacich svojimi kázňami, katechizovali na školách a ochotne sa venovali mládeži, mali dobrý kontakt aj s učiteľmi spevu.

Každý kňaz sa mal v priebehu troch rokoch zúčastniť duchovných cvičení. Tieto cvičenia sa uskutočňovali v Ružomberku u otcov jezuitov, v Michalovciach u otcov redemptoristov, v Trebišove a podobne v kňazskom seminári pod vedením otcov baziliánov.

Základnou smernicou pre činnosť duchovenstva bol list kňazom z roku 1932 pod č. 670/32, v ktorom otec biskup kňazov povzbudzuje, poučuje a napomína. Prihovára sa v ňom: „Vy, kňazi ste povinní stať sa soľou sveta, ktorá ochraňuje duše od hriechov. Jedine svätí kňazi svojim svätým životom a neutíchajúcou prácou môžu zachrániť svet pred najväčšou katastrofou – ateizmom. Ste povinní stať sa svetlom sveta!…“.

Svojím vlastným príkladom biskup Gojdič povzbudzoval kňazov, aby vo svojich farnostiach rozvíjali eucharistický kult s častým svätým prijímanim veriacich. Zároveň v eparchii bola živá mariánska úcta, ktorej vyvrcholením bolo aj vyhlásenie Mariánskeho roku s dátumom 15. októbra 1944. Kňazi spolu so svojimi veriacimi slúžili Paraklis, Akatist, Moleben a Ruženec na česť Presvätej Bohorodičky.

O prehlbovaní duchovného života a vzdelanosti kňazov svedčí aj napr. veľká dôležitosť, aká sa venovala kňazským konferenciám, kde sa stretávali kňazi. Aby tieto konferencie spĺňali svoje poslanie, boli starostlivo pripravované a samotný ich priebeh bol určovaný na základe vyjadrenia a pripomienok, ako o tom svedčí aj list z Generálnej delegatúry otcov baziliánov v Trebišove, kde generálny delegát o. Sebastián Sabol, podáva nasledujúce návrhy:

– podľa jeho mienky treba pre eparchiu dvoch moderátorov. Jeden z nich by mal na starosti konferencie v Prešove, Bardejove a Starej Ľubovni. Druhý by mal viesť konferencie v Michalovciach, v Humennom, Medzilaborciach a Stropkove. Diecézny moderátor by mal povedať duchovnú prednášku na aktuálnu tému a informovať napr. o nebezpečenstvách aké hrozia cirkvi u nás, o cirkevnopolitickej situácii u nás a vo svete a pod.

Samotný priebeh konferencie podľa neho by mal vyzerať takto:

1. duchovná prednáška
2. svätá spoveď
3. prednáška moderátora na aktuálnu tému
4. lekcia pripravená sekretárom konferencie
5. úradné správy biskupského úradu
6. diskusia
7. suplikácia.

Zmyslom konferencií je, aby kňazi odchádzali z nich obnovení na duchu a poučení pre pastoračnú činnosť.

Biskup Gojdič počas svojho účinkovania sa veľmi pričinil o rozvoj cirkevného školstva a zároveň podporoval sociálne aktivity v eparchii. Veľkú dôležitosť kladol bohosloveckej akadémii a semináru. Ako dobrý otec veľmi často navštevoval seminár nielen úradne, ale aj privátne. Pravidelne raz týždenne mával pre bohoslovcov duchovnú prednášku a podľa možnosti sa osobne zúčastňoval na skúškach, aby každého bohoslovca poznal aj po stránke vedomostnej.

Význačným činom biskupa Gojdiča v oblasti školstva bolo založenie gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Veľkú starostlivosť venoval aj internátom, ktoré často navštevoval. Postaral sa o zakúpenie novej budovy na Franczisciho ulici pre dievčenský internát, ktorý spravovali sestry baziliánky.

Popri mnohých snaženiach otca biskupa Gojdiča v školskej a sociálnej oblasti jednoznačne najpoprednejšie miesto zaujíma eparchiálny sirotinec. Mohli by sme povedať, že to bolo životné dielo biskupa Pavla. Posviacka základného kameňa sa udiala 11. septembra 1932 a o dva roky na to už nastupujú do sirotinca sestry Služobnice, ktoré preberajú jeho vedenie.

Príkladom starostlivosti biskupa o potreby veriacich bolo zriadenie gréckokatolíckych farností vo veľmi dôležitých mestách a to v Prahe, Bratislave, Brne, ako aj v niektorých menších mestách na východnom Slovensku a to v Levoči, Giraltovciach a podobne.

Biskup Gojdič svojim zbožným životom a príkladnou dobrotou si získal srdcia veriacich a úctu kňazov. Pravda, časť gréckokatolíckych duchovných slovenskej národnosti mala k nemu výhrady. Vytýkala mu, že preferuje Rusínov. On sa bránil tvrdením, že musí venovať väčšiu pozornosť tým, ktorých záujmy nemá kto obhajovať a kde sú problémy najväčšie. Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 kritických hlasov pribúdalo a nedôvera ku Gojdičovi sa stupňovala. Príčin na to bolo viac: nesprávne chápanie vtedajšieho režimu čo sa týka postavenia národnostných menšín, odlišné postoje biskupa a vládnych činiteľov na riešenie židovskej otázky a niektoré ďalšie. Ministerstvo školstva a národnej osvety Slovenskej republiky v októbri 1939 obvinilo Biskupský ordinariát v Prešove z diskriminácie gréckokatolíckych bohoslovcov slovenskej národnosti. Takmer súčasne sa objavili návrhy premiestniť Biskupský úrad z Prešova do Medzilaboriec alebo Svidníka a utvoriť osobitné slovenské gréckokatolícke biskupstvo. Biskupský ordinariát označil obvinenie z diskriminácie za nepravdivé a požiadal prezidenta Dr. Jozef Tisa o zákrok, aby sa podobné útoky neopakovali. Pretože náprava neprichádzala, znechutený biskup Gojdič sa v novembri 1939 v liste pápežovi a vláde zriekol správcovstva eparchie a pápeža prosil, aby biskupstvo zveril osobe, ktorá má „absolútnu dôveru zo strany slovenskej vlády“.

Vláda na čele s Vladimírom Tukom 26.januára so zadosťučinením vzala na vedomie Gojdičovo rozhodnutie, o čom ho informovala listom z 31. januára 1940, ale Svätá Stolica vyše polroka mlčala. Namiesto uvoľnenia prichádza bula s dátumom 19. júla 1940, ktorou pápež Pius XII. menuje Gojdiča za definitívneho sídelného biskupa prešovskej eparchie.

V období 2.svetovej vojny biskup Gojdič zaujal jednoznačne odmietavé stanovisko k deportácii židov. V liste zo 16. mája 1942 vatikánskemu chargé d•affaires v Bratislave G. Burziovi píše, aby Svätá Stolica vyvinula intervenciu a nátlak na prezidenta Dr. Tisu, lebo sa domnieva, že zodpovednosť za tieto činy môže padnúť na katolícku cirkev.

Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v západnej Ukrajine v roku 1946, v Rumunsku v roku 1948 a na Zakarpatskej Ukrajine o rok neskôr bolo takmer isté, že podobný osud stihne gréckokatolícku cirkev aj v Československu. Biskup Gojdič vyzýval veriacich k intenzívnemu kresťanskému životu /sám sa s pomocným biskupom Hopkom zúčastnil levočskej púte na Mariánskej hore v roku 1948/.

Dňa 31. augusta 1949 vydal pastiersky list, v ktorom stalo, že rôzni agitátori sľubmi a hrozbami chcú odtrhnúť ľudí od gréckokatolíckej cirkvi. Apeloval na veriacich, aby zostali verní svojej viere. Sám biskup urobil opatrenia, ktoré mali zabezpečiť činnosť gréckokatolíckej cirkvi v nových podmienkach. Požiadal Vatikán, aby mu povolil vysvätiť tajného biskupa. Keď sa nedočkal odpovede, po porade s pomocným biskupom Vasiľom Hopkom určil piatich kňazov za svojich zástupcov – vikárov v tomto poradí: Vasiľ Hopko, Mikuláš Russnák, Ján Kokinčák, Michal Sabadoš a Mirón Podhajecký.

Okrem toho pre prípad, že by centrálne spravovanie eparchie nebolo možné, resp. keby ani jeden zo spomenutých nemohol vykonávať svoju funkciu, rozdelil eparchiu na 12 obvodov a do každého určil kňaza s biskupskými právomocami.

Po dosadení zmocnenca do biskupského úradu v decembri 1949 sa obmedzili Gojdičove možnosti udržiavať kontakty s kňazmi a spravovať eparchiu. Zákazy a príkazy zmocnenca boli čoraz prísnejšie, až vyústili do úplnej izolácie biskupa. V súvislosti s prípravou pravoslávizácie gréckokatolíkov Predsedníctvo ŮV KSČ už 17. februára 1950 rozhodlo, že pri vyvrcholení tejto akcie má byť biskup internovaný. Súčasne nechýbali pokusy získať ho pre prestup na pravoslávie, čo by malo značný vplyv na kňazov a veriacich. Pri jednom takomto pokuse 21. apríla 1950 biskup Pavol Gojdič príslušným osobám povedal: „Mám už 62 rokov a obetujem celý majetok a rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená, a viac v tej veci ani za mnou nechoďte“.