Púť, putovanie
Púť, putovanie (lat. peregre = ísť ďaleko). – Pútnik je teda človek, ktorý sa vydáva na dlhú cestu, obyčajne do neznámeho kraja a istý čas tam pobudne. Medzi turistom a pútnikom je však rozdiel. Turista prichádza na historické miesta, aby kultúrne pookrial a spoznal pamiatky času. Pútnik sa líši od turistu tým, že na svojej ceste po vyznačených miestach neutonie iba v obdivovaní krás a pamiatok, ale sa snaží prežiť a sprítomniť si dobu svätých, ktorí zanechali na miestach, po ktorých sa on uberá, nemiznúce stopy. Nehasnúce príklady týchto svedkov viery sú pre neho povzbudením a posilou pre život.
Pútnici, ako napovedá ich názov, sú hlavnými aktérmi pútí. Všetko, čo púť predstavuje, sa odvíja práve od týchto ľudí, ktorí sa zo svojho rodiska vydávajú na cestu do svätyne, kde odpočívajú ostatky svätých a vracajú sa na miesto, odkiaľ vyšli.
Putovanie je pohyb na posvätné miesta za náboženským cieľom. Na rozdiel od náboženskej turistiky má putovanie vyšší cieľ, i keď používa vlaky, lietadlá, ubytovacie zariadenia. Je to predovšetkým jav náboženský – nadčasový i nadkonfesionálny, ktorý je viazaný na kult. Už od prvých kresťanských storočí malo tieto základné ciele: vidieť, modliť sa, adorovať, splniť sľub a dosiahnuť vypočutie prosieb.
Putovanie nie je náboženská turistika. Púť, putovanie je znamením univerzálnej hodnoty, na ktorej má každý človek účasť: homo viator, pútnik, človek, ktorý je stále na ceste. Na jeho ceste sa nachádza veľa nebezpečenstiev, veľa krížov, skúšok, až pokiaľ „nedoputuje“ na to najsvätejšie miesto, kde je Boh, „nebeský Jeruzalem“.
„Byť na ceste“ je častý výraz Svätého písma pre obraz kresťanského života (Lk 9, 51; 56; 10, 1; 38). Kresťan hľadá Boha, má odvahu vykročiť i do neznámej krajiny ako Abrahám (Gn 12, 1), zbytočne sa neohliada (Lk 9, 62) a pozerá na konečný cieľ (Sir 7, 40). Prečo? Odpoveď je úplne jasná: pretože kresťania sú „vo svete“, ale nie sú „zo sveta“ (porov. Jn 17, 16); pretože ich pravá vlasť je v nebi, odkiaľ očakávajú „aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista“ (Flp 3, 20).
List Diognetovi, jeden z najstarších kresťanských spisov (2.-3. stor.), definuje človeka, ktorý „býva vo vlasti, ale ako cudzinec, ktorý má na všetkom účasť ako občan, ale všetko prežíva ako pútnik, pre ktorého je každá cudzia krajina vlasťou a každá vlasť cudzinou (5, 5)“.
Pozemskú cestu mnohí prirovnávali k nebeskej ceste. Cesta života, s ktorou sa môžeme stretnúť aj pri čítaní Danteho diela, sa postupne rozširovala a rozdeľovala, až vznikla hustá sieť tepien, čisto duchovných, ale schopných prejsť aj cez tie najvyššie pohoria, ďalších prírodných, s takým silným tokom, aký mávajú len veľké rieky, ktoré sa spájali v starých rímskych cestách. Sám A. Dante to jasne vysvetlil vo svojom diele Vita Nova (Nový život), keď napísal, že hoci sa všetci pútnici považovali za cestovateľov, v striktnom zmysle slova sa mohlo toto pomenovanie vzťahovať len na tých, ktorých cieľom bolo Santiago, vzhľadom na to, že existovali aj ďalšie mestá, kam sa pútnici vydávali za Najvyšším: napríklad pútnici, nazývaní palmeros, cestovali do Jeruzalema – mystického cieľa mnohých pútnikov i výprav, a cieľom ďalších pútnikov, romeros, bolo hlavné mesto západného kresťanstva Rím, v ktorom začínajú zaznamenávať veľký nápor ľudí od roku 1300.
Dalo by sa povedať, že celý ľudský život je ako jedno veľké putovanie. Kde je človek, tam sa vydáva na cestu. Putovanie dáva človeka do vzťahu s Bohom, alebo aspoň ho privádza na prah tajomstva. „Celý kresťanský život je akoby veľkým putovaním do Otcovho domu“, napísal pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Tertio millennio adveniente (49). Teda kresťan má byť na ceste (on the road). Nie je náhoda, že sám zakladateľ kresťanstva povedal: Ja som cesta (porov. Jn 14, 6).
Avšak tu treba povedať, že tak, ako pri pozemskom putovaní, aj na ceste k Bohu je potrebné nabrať silu a nový dych, odpočinúť si, uistiť sa o správnom smere, aby sme vykročili s novou chuťou. Tak to robil aj Ježiš Kristus sám, aj s učeníkmi (porov. Lk 10, 38). To je aj cieľom a zmyslom každej náboženskej púte.
Z hľadiska dejín náboženstva je účasť na náboženských pútiach súčasťou všetkých vyšších náboženstiev. Možno povedať, že účasť na pútiach predpokladá vieru v prítomnosť božstva alebo hrdinu na určitom mieste, ktoré je s ním úzko spojené. Púť nás okrem toho privádza na miesta, kde božstvo poskytlo človeku pomoc, alebo na pamätné miesta v živote a pôsobenia božstva či zakladateľa náboženstva. Púť je teda odrazom konkrétneho hľadania božstva, za ktorým sa ľudia vydávajú na cestu k miestu, ktoré si zasluhuje úctu.
Na posvätných miestach sa k tomu účelu vyvinuli zvláštne zvyky a rituály, spôsoby obetovania a modlitby. Náboženská úcta, kultové očisťovanie, ktoré má odvrátiť telesnú i duševnú biedu, vyprosenie duchovného či materiálneho bohatstva, ale aj poďakovanie sa za vypočuté prosby a za záchranu, to všetko môžeme uviesť ako motívy pre vyhľadanie pútnických miest.
Putovanie človeka na posvätné miesta má hlboké korene už v staroveku. Púte nachádzame už u Egypťanov, Grékov, Rimanov, v hinduizme, lamaizme, šintoizme a tiež aj u Konfuciových nasledovníkov. V islame patrí púť do Mekky k piatim svätým povinnostiam veriaceho.
Dejiny Izraela nám hovoria, že skôr, ako Joziášova deuteronomická reforma uskutočnila jednotu svätyne, zisťuje sa v Izraeli existencia početných pútnických stredísk, posvätných miest, zviazaných so svätými dejinami, kam ľud prichádzal hľadať Boha. Dejiny patriarchov referujú iba o jednom putovaní vo vlastnom zmysle (cesta Jakuba s ľudom do Betelu; porov.: Gn 35, 1-7). V neskoršom období sa zisťuje, že sa po dlhý čas zachovalo náboženské zhromažďovanie, a teda putovanie, pri rozlične dôležitých svätyniach: Sichem (Joz 24, 25; Sdc 9, 6), Betel (1 Sam 10, 3) tam ukazuje pútnikov (1 Kr 12, 29; Am 5, 5; 7, 13), Bersaba (Am 5, 5). Objavujú sa svätyne aj v Efre (Sdc 6, 24) a Sarai (Sdc 13, 19), kde sa spomínajú zjavenia Jahveho anjela. Ďalej je to svätyňa v Šíle, kde prebýva archa a kde sa každý rok svätil sviatok Jahveho (Sdc 21, 19). Ale potom, keď Dávid uviedol archu do Jeruzalema a Šalamún postavil Chrám (1Kr 5-8), najväčšiu dôležitosť nadobúdajú púte do Jeruzalema (1 Kr 12, 27).
A tak už oddávna starodávne kódexy Zmluvy (jahvistický – Ex 34, 18-23; a elohistický – Ex 23, 14-17) predpisujú celému mužskému obyvateľstvu, aby sa tri razy do roka ukázali pred Pánom, Jahvem. Tento predpis sa má splniť v rozličných svätyniach krajiny pri príležitosti sviatkov.
Joziášova reforma, ktorú načrtol Ezechiáš (2 Kr 18, 4; 22; 2 Krn 29, 31), ruší miestne svätyne. Slávenie Paschy a dvoch druhých sviatkov, Sviatku týždňov a Sviatku stánkov, určuje v Jeruzaleme. Takto sa usiluje zhromaždiť ľud pred jeho Bohom a ochrániť ho pred miestnymi modloslužobnými nákazami. Pravda, po Joziášovej smrti sa táto reforma stala otáznou. Ale po návrate z vyhnanstva je jeruzalemský Chrám jedinou svätyňou. Tam prichádzajú na veľké sviatky roka pútnici z celej Palestíny a tiež z diaspory, ktorá sa začína rozširovať. „Žalmy výstupov“ (Ž 120-134) vyjadrujú modlitbu a city pútnikov: ich lásku k domu Pánovmu a ku svätému mestu, ich vieru, uctievanie, radosť, že v liturgickom zhromaždení uskutočňujú hlboké zjednotenie Božieho ľudu.
Nový zákon v tomto bode neprináša nijakú novotu. Ježiš putuje do Jeruzalema so svojimi rodičmi, keď má dvanásť rokov, aby splnil nariadenie Zákona (Lk 2, 41n). Počas svojho poslania prichádza do Jeruzalema na rozličné sviatky (Jn 2, 13; 5, 1; 7, 14; 10, 22n; 12, 12). Aj apoštolovi Pavlovi – po viac ako dvadsiatich piatich rokoch po kríži – záleží na tom, aby si vykonal púť na Turíce (Sk 20, 16; 24, 21).
Ježiš Kristus však ohlasuje zborenie Chrámu (Mk 13, 2). Odmietnutie Mesiáša Izraelom dovŕši zlom medzi Cirkvou a židovstvom. Ba ešte viac. Ježišovo zmŕtvychvstanie odteraz sústredí kult jeho verných na jeho oslávenú osobu, nový Chrám, a už nie na nejaké miesto na zemi (Jn 2, 19-21); 4, 21-23). Život Božieho ľudu sa predstavuje ako opravdivé eschatologické putovanie. Toto putovanie vedie Pán Ježiš a jeho cieľom sú duchovné reality.
Preto ak pútnik navštevuje tieto posvätné miesta, to neznamená – vysvetľuje už Teodoret z Cyru (* okolo r. 395), aby veril, že Boh je nútený viazať sa na určité miesta. Ak však navštevuje miesta, „kde sa odohrali udalosti spásy, robí tak preto, aby živil svoje oči kontempláciou toho, čo je objektom jeho túžob, lebo nielen pohľad duše, ale aj pohľad zraku slúži viere na duchovné povzbudenie.“