Proskomídia
Po umývaní rúk sa trikrát klania pred žertveníkom, pričom hovorí:
„Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13).
Tieto slová sú slovami mýtnika z Ježišovho podobenstva o mýtnikovi a farizejovi. Do Chrámu na modlitbu vstupujú dvaja muži rozličného postavenia i rozličnej povesti. Farizej a mýtnik. Farizeji (hebr. perušîm, gr. farisaioi, čo znamená „oddelení“ – z hebr. paruš)sú spoločenstvom nábožných mužov, ktorí sa svojou vernosťou tóre a iným kultickým predpisom sa stávaju „oddelenými“ od ostatných ľudí. Nikto sa v nábožnosti nemôže rovnať s farizejmi. Určite nie mýtnici, ktorí sú akoby ich protiváhou. Mýtnici (vyberači daní, colníci) medzi ľuďmi mali zlú povesť, o to viac nimi pohŕdali zbožní Židia, lebo z náboženského hľadiska boli považovaní za nečistých, nakoľko sa stýkali s pohanmi (boli zamestnancami daňového správcu, vyberali clo v prospech Ríma) a museli pracovať i v sobotu.
Toto podobenstvo je z Lukášovho vlastného prameňa a autor tretieho evanjelia chce znova ukázať Božiu zásadu pyšných pokorovať a pokorných vyvyšovať (por. Lk 1,52, Lk 14,11).
Preto aj kňaz má pristúpiť k oltáru v pokore, aby ho Boh povýšil a urobil ho dôstojného na posvätnú službu.
Potom nasleduje krátka modlitba: „Svojou drahocennou krvou si nás vykúpil spod kliatby zákona: dal si sa pribiť na kríž a prebodnúť kopijou, a tak si ľuďom otvoril prameň nesmrteľnosti. Spasiteľ náš, sláva tebe.“
V prvých slovách tejto modlitby sa nachádza zmienka o krvi. Kristovu krv ako prostriedok zmierenia ľudí s Bohom, vykúpenia, uvádzajú svätopisci na viacerých miestach (por. Rim 3,25; 5,9; Ef 1,7; Hebr 9,12.14; 10,19; 1Pt 1,18n; 1Jn 1,7 a.i.)
O vykúpení spod kliatby zákona píše apoštol Pavol v liste Galaťanom: „Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona“ (Gal 3,13a). V tomto liste Apoštol bojuje proti judaizátorom, ktorí falšujú Pavlovo evanjelium a požadujú dodržiavanie obradného zákona. Pavol preto vysvetľuje, že tí, čo prijali Krista, sú už oslobodení od tohto jarma, ktoré nevládali niesť ani sami židia (por. Sk 15,10).
Ježiš sa stal prekliatym, keď zobral na seba hriech a tým aj kliatbu, veď je prekliaty každý, kto „visí na dreve“ (por. Dt 21,23). A Ježiš je ten, o ktorom sa hovorí: „Dal si sa pribiť na kríž a prebodnúť kopijou.“ Prebodnutie kopijou spôsobilo, že z Ježišovho boku vyšla krv a voda (por. Jn 19,34) a niektorí cirkevní otcovia toto vykladali ako sviatosť eucharistie a krstu. „Krv a voda mohli v širšom zmysle poukazovať na zmierne a životodarné pôsobenie Ježišovej spásnej smrti“. Toto vyjadruje aj záver modlitby, „a tak si otvoril ľuďom prameň nesmrteľnosti.“ Ježišovo prebodnuté srdce, z ktorého vyteká krv a voda, sa tak stalo prameňom nesmrteľnosti pre veriacich v Krista.
Po týchto slovách sa táto modlitba končí krátkou doxologiou: „Spasiteľ náš, sláva tebe“.
Po „úkone vína“ kňaz berie druhú prosforu a hovorí: „Na česť a pamiatku našej preblahoslavenej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny. Na jej prosby prijmi, Pane, túto obetu na svoj nebeský žertveník.“
Prvá prosfora sa použila na vyrezanie častice „baránka“, ktorá znázorňuje Ježiša Krista, druhá častica znázorňuje jeho Matku Máriu.
Táto častica, v tvare trojuholníka, je vyrezaná „na česť a pamiatku preblahoslavenej“ Ježišovej Matky. Mária, podľa svedectva Nového zákona, hlavne evanjelií je matkou Ježiša z Nazareta, ktorý sa jej narodil v júdskom Betleheme (por. Lk 2,4.7 a.i.). Mária je blahoslavená (gr. makaría) (por. Lk 1,45) a budú ju blahoslaviť všetky pokolenia (gr. pasai ai geneaí) (por. Lk 1,48). To, že je blahoslavená pre svoje materstvo a toto blahoslavenie je cez všetky pokolenia doteraz, preto sa vykrajuje častica „na česť a pamiatku“ Márie, Ježišovej matky.
Mária sa ďalej nazýva Vládkyňa. Tento titul je odvodený od jej vzťahu s Ježišom, ktorý sa nazýva Vládca (gr. despótes) (por. 2Pt 2,1; Júd 4). Keď je syn vládcom, tak jeho matka musí byť vládkyňou.
Ďalším titulom pre Máriu je Bohorodička.
V Novom zákone nenájdeme doslova, že by sa Panne Márii dával titul „Božia Matka“ alebo „Bohorodička“. O Márii sa hovorí, že počala a porodila syna, ktorý je Synom Najvyššieho, ktorý je svätý a je Božím Synom (por. Lk 1,31n.35). Z evanjelií vysvitá, že Mária je matkou syna, o ktorom sa vie, že je Syn Boha. Preto tento titul nie je proti tvrdeniam, ktoré o Márii, Ježišovej Matke píše Sväté písmo Nového zákona.
Mária, v tomto texte je nazývaná aj vždy Panna. O Márii, ako o panne (gr. parthénos) píše evanjelista Lukáš (por. 1,27ab) a evanjelista Matúš (por. 1,23), keď cituje proroka Izaiáša (por. 7,14). Výrok tohto proroka je znamením pre jeho dobu, ale je aj znamením príchodu Mesiáša na svet skrze panenské počatie. Čiže tak ako sa podľa svedectva Písma počal Ježiš vo svojej matke Márii (por. Mt 1,18.20; Lk 1,35).
Niektorí hovoria, že Máriine slová: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“ (Lk 1,34), znamenajú sľub večného panenstva a vlastne znamenajú: „nie je mi dovolené poznať muža“. Tým sa dokazuje, že titul „vždy Panna“ má svoje opodstatnenie, na základe Svätého písma. „Na jej prosby prijmi, Pane, túto obetu na svoj nebeský žertveník.“ Na prosby svojej matky Ježiš koná zázraky. Príkladom je prvé Ježišovo znamenie v Jánovom evanjeliu – premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej (por. Jn 2,1-11). Mária bola tá, ktorá povedala synovi o nedostatku vína a povedala obsluhujúcim, aby splnili všetko, čo im Ježiš prikáže (v. 3.5). Na Máriine prosby má Ježiš prijať obetu chleba a vína, konanú kňazom, na nebeský žertveník. Potom kňaz kladie časticu vykrojenú „na česť a pamiatku“ Bohorodičky napravood baránka, pričom hovorí: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom“. Je to druhá časť desiateho verša žalmu 45(44), bez posledného slova tohto verša „z Ofiru“. Ž 45(44) je výnimočným žalmom, je to „pieseň lásky“, v ktorej „básnik“ ospevuje svadbu kráľa s kráľovskou dcérou.
Exegéti predpokladajú, že od v. 10 sa hovorí len o jednej žene, ale sotva je možné ju stotožniť s „kráľovnou“ (v. 10), s „dcérou Týru“ (v. 13) a „kráľovskou dcérou“ (v. 14nn). Pozoruhodná a prehľadaná podobnosť je uvedená vo Veľpiesni (3,11), že kráľovná – matka korunuje nového kráľa v deň jeho zásnub.
Tento názor sa hodí k tomu, čo je uvedené v proskomídii Liturgie svätého Jána Zlatoústeho. Kráľovná po kráľovej pravici zo Ž 45(44),10 je kráľova matka. Tak ako po pravici častice znázorňujúcej Ježiša je položená častica znázorňujúca jeho matku Máriu.
Po spomienke na Presvätú Bohorodičku kňaz berie tretiu prosforu, z ktorej bude vykrajovať častice „na česť ctihodných nebeských beztelesných síl“ – čiže na pamiatku svätých. Je to deväť častíc položených v troch radoch po ľavej strane baránka.
Prvá z častíc je venovaná spomienke „ctihodného slávneho proroka, predchodcu a Krstiteľa Jána a všetkých svätých prorokov“.
Táto častica je obetovaná „najväčšiemu z tých, ktorí sa narodili zo ženy“ (por. Mt 11,11; par.) a slová proskomídie mu dávajú tituly: prorok, predchodca a krstiteľ.
Ján Krstiteľ je posledným prorokom v starozákonnom zmysle slova. V Starom zákone na označenie proroka sa najčastejšie používa slovo hebr. nabi’, ktoré LXX prekladá gr. profétes. Toto slovo je odvodené od slovesa gr. profemi, čo znamená hovorenie nie vo vlastnom mene, ale v mene niekoho vyššieho, t.j. Boha.
Pri zvestovaní Jánovho narodenia (Lk 1,5-22) jeho otcovi Zachariášovi anjel okrem iného povedal, že už v matkinom lone ho naplní Svätý Duch, mnohých Izraelitov obráti k ich Bohu a bude vlastniť Eliášovho ducha a moc (por. Lk 1,15nn). Tieto výroky Božieho posla sú znamením, že tento Ján bude Božím mužom – prorokom.
Jeho prostredníctvom bude hovoriť Svätý Duch, ktorý hovorí skrze prorokov. On bude tým, ktorý zvestuje ľuďom pravého Boha a jeho zvestovanie, či už cez jeho slová alebo skutky, bude účinné, lebo jeho hlásanie príjmu a obrátia sa k Bohu. Boží posol spomína veľkého proroka Eliáša – jeho duchom a mocou bude vyzbrojené zvestované dieťa Ján.
Po jeho narodení v chválospeve „Benediktus“ Zachariáš hovorí o svojom synovi Jánovi: „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho“ (Lk 1,76a). Preto slová proskomídie, na základe biblického svedectva, menujú Jána Krstiteľa prorokom.
Ďalší titul, ktorým liturgický text menuje Jána, je „predchodca“. I o tomto Jánovom titule nájdeme dôkaz vo Svätom písme. Opäť pri zvestovaní a v Zachariášov om chválospeve. V Lk 1,17 anjel hovorí Zachariášovi: „Sám pôjde pred ním (Pánom – por. Lk 1,15)…“. Pôjde pred Pánom, ako jeho predchodca a toto je potvrdené v Lk 1,76b: „Pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu“.
Evanjelista Matúš o tejto Jánovej úlohe podáva dôkaz proroka Izaiáša: To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajucého na púšti: ‘Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky’“ (Mt 3,3). Matúš cituje Izaiáša (40,3). Deutero – Izaiáš hovorí o vyslobodení Izraelského ľudu z babylonského zajatia.
Nejaký neznámy hlásateľ, označený ako „volajúci“ je poverený vyzvať zajatý ľud, aby sa pripravil na zjavenie Pánovej slávy. Evanjelista si poslúžil slovami starozákonného proroka o zvyku, podľa ktorého určený hlásateľ oznamoval príchod panovníka a mal sa postarať, aby cesty po ktorých bude kráčať, boli čo najschodnejšie. Takto je Ján poslaný pred Ježišom, aby pripravil jeho misiu a skrze neho zjavenie Božej slávy vo svete.
Ďalším Jánovým titulom je Krstiteľ. Nie je to len titul, ale hlavná náplň jeho poslania tak typická preňho, že vlastne je jeho menom.
Krst je náboženský obrad obmytia vodou alebo ponorenia do vody. Praktizoval sa v mnohých náboženstvách, či už ako symbol očisty, ale aj iných skutočností. V dobe, keď žil Ján Krstiteľ, rabíni krstili prozelytov z pohanstva, a tak ich včleňovali do vyvoleného národa. Jozef Flávius spomína početné obradné kúpele v sekte esenov, ako aj v židovských spoločenstvách v Damasku a Kumráne.
Jánov krst bol krstom pokánia (por. Mt 3,11; Mk 1,4; Lk 33; Sk 13,24; 19,4). A tak tí, ktorí prijali krst od Jána, vyjadrovali svoje pokánie a túžbu po odpustení.
Ale Jánov krst bol zároveň istým provizóriom, lebo bol prípravou na iný krst – na Mesiášov krst „Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3,11 par.). A tak Ján aj vo svojom účinkovaní ako Krstiteľ je predchodcom Mesiáša Ježiša Krista.
Pri prvej častici sa okrem spomienky na Jána Krstiteľa spomína aj na: „všetkých svätých prorokov“. Spomína sa tu na všetkých tých, ktorí ako Ján Krstiteľ nosia titul „pravý prorok“, či už v dobe starozákonnej alebo novozákonnej.
Kánon Starého zákona pozná knihy štyroch veľkých prorokov (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel) a dvanásť malých prorokov (Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš). Autori týchto kníh sa nazývajú píšuci proroci.
Okrem píšucich prorokov Starý zákon spomína aj prorokov, ktorým nie sú pripisované žiadne spisy. Najznámejšími sú Eliáš, Elizeus, Nátan, Samuel a iní.
V Novom zákone je jediná prorocká kniha Zjavenie apoštola Jána. Takže jediným píšucim prorokom Nového zákona bol apoštol Ján. Tak ako Starý zákon spomína nepíšucich, nachádzajú sa aj v Novom zákone muži i ženy s titulom prorok.
Zvlášť kniha Skutkov apoštolov na mnohých miestach spomína prorokov napr. Agabus (por. 11,28; 21,10); Barnabáš (por. 13,1); Šavol (por. 13,1); Sílas (por. 15,32); štyri dcéry evanjelistu Filipa (por. 21,8n) a iní.
Dar proroctva spomína aj apoštol Pavol, hlavne v Prvom liste Korinťanom. Apoštol vyzýva členov tejto cirkevnej obce, aby túžili po dare proroctva, lebo: „kto prorokuje, buduje Cirkev“ (1 Kor 14,4b).
Na všetkých týchto ľudí si Cirkev spomína, keď sa kladie pri proskomídii na diskos prvá častica.
Druhá častica je položená na pamiatku apoštolov. Osobitne sú spomenutí apoštoli Peter a Pavol.
„Svätých slávnych a všechválnych apoštolov Petra a Pavla i všetkých ostatných svätých apoštolov.“
Apoštol je slovenským ekvivalentom gréckeho slova (apóstolos), znamená „poslaný, posol“. Toto slovenské slovo sa vzťahuje hlavne na skupinu dvanástich najbližších žiakov a spolupracovníkov, ktorých si vybral Ježiš z Nazareta. Ježiš sám si ich vyvolil a osobitne sa im venuje: vysvetľuje im podrobne a priamo to, čo ostatným hovorí obrazne, vystrojil ich svojou mocou a poslal ich pred sebou ohlasovať Božie kráľovstvo, im zveruje „pamiatku Eucharistie“. Táto skupina sa v evanjeliách nazýva „Dvanásti“.
Spomedzi Dvanástich v opisoch evanjelistov vyniká apoštol Peter. Peter (Šimon, Šimon Peter, Šimon syn Jánov) je rybárom z Betsaidy (por. Jn 1,44) a Ježiš ho medzi prvými povolal, aby ho urobil „rybárom ľudí“ (por. Mt 4,19 par.). Peter s Jakubom a Jánom tvorili úzky okruh Ježišových dôverníkov, keď boli svedkami vzkriesenia Jairovej dcéry (por. Mk 5,37; Lk 8,51), Ježišovho premenenia (por. Mt 17,1 par.) a jeho agónie v Getsemanskej záhrade (por. Mt 26,37 par.). Peter často hovoril ako predstaviteľ Dvanástich a ako prvý z nich uveril a vyznal, že Ježiš je Kristus – prisľúbený Mesiáš a Boží Syn (por. Mt 16,13-23; Mk 8,27-30). Všetci štyria evanjelisti hovoria o tom, že Peter trikrát zaprel Ježiša, ale aj s plačom to oľutoval. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa mu zjavil medzi prvými, aby bol vierohodným svedkom zmŕtvychvstania. Po Ježišovom nanebovstúpení Peter vystupuje ako predstavený spoločenstva kresťanov v Jeruzaleme. Prvá časť knihy Skutkov apoštolov (hl. 1-12) sa venuje práve jemu. Rozpráva o tom, ako Peter ohlasuje evanjeliové posolstvo, o jeho misijných cestách a zázrakoch, o uväznení i zázračnom vyslobodení, ako aj o inej jeho činnosti. Neskoršie Skutky apoštolov ho spomínajú na Jeruzalemskom apoštolskom sneme, kde vystupuje proti judaizátorom. Podľa opodstatnenej kresťa nskej tradície Peter neskôr pôsobil v Ríme, kde v r. 67 počas Nerónovho prenasledovania kresťanov zomrel mučeníckou smrťou.
Najvýznamnejším apoštolom mimo skupiny Dvanástich je apoštol Pavol. O jeho živote sa dozvedáme z druhej časti Skutkov apoštolov a z trinástich (resp. štrnástich) listov, ktorých autorstvo je pripisované Pavlovi.
Pavol je Žid z diaspory, z Tarzu v Cilícii a toto meno je jeho vedľajším latinským menom, pričom má aj hebrejské meno Šavol. Pochádzal z Ben jamínovho kmeňa, bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a patril k náboženskej skupine farizejov. No zároveň od narodenia bol rímskym občanom. Okrem materinskej aramejčiny ovládal aj gréčtinu a poznal helenistickú kultúru a ľudovú filozofiu, ako aj náboženstvo a politickú štruktúru Rímskej ríše.
Pavol odchádza do Jeruzalema, aby nadobudol vyššie vzdelanie v poznaní Zákona. Tam je žiakom slávneho učiteľa Gamaliela. Okrem vysokého náboženského vzdelania bol vyučený aj remeslu, bol výrobcom stanov. Trpel istou nepríjemnou chorobou, ktorá bola chorobou na „celý život“(por. 2 Kor 12,9). Na základe zistení odborníkov o Pavlovej chorobe sa jedná o maláriu, ktorú poznajú na pobreží Stredozemného mora a niekedy ju nazývajú maltská malária. Kraje Pavlových ciest, zvlášť Pamfýlia boli v staroveku známe rozšírením tejto choroby.
Pozemského Ježiša osobne nepoznal. V čase Ježišovho verejného účinkovania bol Pavol v Tarze. Keď sa vrátil po Ježišovom nanebovstúpení do Jeruzalema, stal sa fanatickým nepriateľom mladého cirkevného spoločenstva. Zúčastnil sa pri kameňovaní prvého kresťanského mučeníka diakona Štefana. Potom dostal poverenie od veľkňazov zatknúť kresťanov žijúcich v Damasku a priviesť ich do Jeruzalema. Cesta z Jeruzalema do Damasku bola časom veľkej zmeny v Pavlovom živote. Zjavil sa mu vzkriesený Ježiš a z veľkého nepriateľa Kristovej cirkvi sa stáva najväčší hlásateľ evanjelia. V Damasku prijal krst a už tam začal kázať, že Ježiš je Boží Syn. Duch Svätý ho určil na misiu medzi pohanmi (por. Rim). Jeho najväčším evanjelizačným dielom sú jeho tri misijné cesty.
V r. 47-48 s Barnabášom a Jánom Markom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie, kde v mestách Antiochia Pizidská, Ikónium, Lystra, Derbe založil cirkevné obce. Po návrate z tejto cesty sa zúčastnil v r. 49 na Jeruzalemskom apoštolskom sneme.
V r. 49-52 v spoločnosti Sílasa, neskoršie aj Timoteja, vykonal druhú misijnú cestu, ktorá viedla do Malej Ázie a neskoršie na európský kontinent, kde založil cirkevné obce vo Filipách, Solúne, Aténach a Korinte.
V r. 53-58 vykonal tretiu misijnú cestu. Najprv prežil tri úspešné roky v Efeze. Cez svojich spolupracovníkov založil cirkevné obce v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko do Korintu a potom cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu sa vrátil do Jeruzalema, aj so zbierkou, ktorú pre jeruzalemských kresťanov urobili veriaci v Macedónsku a Korinte. V Jeruzaleme bol zatkutý a potom dva roky strávil vo väzení v Cézarei. Pri súdnom procese sa odvolal ako rímsky občan na cisára, a tak bol poslaný loďou do Ríma. V rímskom väzení strávil ďalšie dva roky, počas ktorých ohlasoval evanjelium v centre impéria. Tu sa končí rozprávanie Skutkov apoštolov o živote a pôsobení apoštola Pavla. Ale podľa istých náznakov v pastorálnych listoch bol oslobodený a išiel ohlasovať evanjelium do Španielska a potom na Východ. V Malej Ázii bol pravdepodobne zatknutý a prevezený do Ríma, kde v r. 67 zomrel mučeníckou smrťou.
Okrem najvýznamnejších apoštolov Petra a Pavla si pri položení druhej častice spomíname na všetkých ostatných apoštolov z okruhu Dvanástich (Ondrej, Jakub Zebedejov, jeho brat Ján, Filip, Bartolomej, Tomáš, Matúš, Jakub Alfejov, Tadeáš, Šimon Kananejský), ale aj na ostatných ktorým Sväté písmo dáva tento titul, napr. Jakub (mladší), Barnabáš a.i.
Ďalšia biblická postava je spomenutá pri položení štvrtej častice. Tú ma kňaz položiť vedľa prvej, ako predpisuje rubrika. Táto častica je obetovaná za Štefana, ako o ňom píše autor Skutkov apoštolov.
„Svätého prvomučeníka a archidiakona Štefana, … i všetkých svätých mučeníkov a mučeníc.“
Podľa svedectva Sk 6 stále sa zväčšoval počet kresťanov v Jeruzaleme, a tak apoštoli nestíhali vedľa služby hlásania evanjelia konať charitatívnu službu. A preto na službu „obsluhovania pri stoloch“ (por. Sk 6,2) si vyvolili sedem osvedčených mužov. Na prvom mieste medzi nimi je spomenutý Štefan. Autor skutkov hovorí o ňom, že je to muž plný viery a Ducha Svätého.
Časť od Sk 6,8 – 8,2 by sme mohli nazvať „perikopou Štefana“, lebo obsahuje jeho vystúpenie vo veľkej múdrosti a sile, ktorým jeho protivníci nemohli odolať. Jeho protivníkmi sú predovšetkým Židia z diaspory, ktorým sa nepáčilo, že Štefan hlásal evanjelium o Ježišovi. Navádzajú niektorých na falošné svedectvo proti Štefanovi, ktorý podľa nich „hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu“ (por. Sk 6,11.13). Zaviedli ho pred Veľradu a tam Štefan podáva svoju veľkú obrannú reč. Táto reč obsahuje celý priebeh dejín spásy, ktorej stredobodom a vrcholom je Ježiš Kristus – Spravodlivý (por. Sk 7,52). Štefan hovorí, že tak ako praotcovia ukrivdili Jozefovi, nepochopili, odmietli a neposlúchali Mojžiša a ako prenasledovali a zabíjali prorokov, tak bol nepochopený, odmietnutý a zabitý Kristus týmto pokolením Židov. Tieto Štefanove slová vyvolali v jeho protivníkoch veľký hnev a preto ho hnali za mesto, aby ho tam kameňovali. A tak ako Ježiš sa modlí za svojich vrahov, tak sa modlí aj Štefan: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (por. Sk 6,60), a po týchto slovách zomiera. „Štefanova perikopa“ sa končí zmienkou o Štefanovom pochovaní v Sk 8,2. Nie len v modlitbe, ale aj v iných aspektoch je podobnosť Ježiša a Štefana, ako tieto udalosti zaznamenal Lukáš vo svojom evanjeliu a v Skutkoch apoštolov.
Evanjelista rozpráva o Štefanovom ukameňovaní paralelne vzhľadom k rozprávaniu o Ježišovom utrpení: s pojmom „Syn človeka“ vo veršoch 55n, por. Lk 22,69; so „strašným výkrikom“ vo v. 57, por. Lk 23,46b; s modlitbou umierajúceho vo v. 59 por. Lk 23,46, s formuláciou „kľakol si“ vo v. 60, por. Lk 22,41; s prosbou o odpustenie vo v. 60, por. Lk 23,34a; so slovami „zvolal veľkým hlasom“ vo v. 60, por. Lk 23,46a.
Položenie tejto častice je okrem prvomučeníka Štefana spomienkou aj na „všetkých svätých mučeníkov a mučeníc.“
Mučeník (gr. martys) etymologicky znamená svedok. Kresťanský význam tohto slova je výlučne krvou potvrdené svedectvo človeka, ktorý pre vieru v Krista položil život.
Ježiš z Nazareta, ktorý tiež zomrel mučeníckou smrťou, v escha tologickej reči, ako je zaznamenaná u Matúša a u ostatných synoptikov, predpovedá utrpenie kresťanov, spojené s ich smrťou (por. Mt 24,9; par.). V rannej Cirkvi, podľa svedectva Sk, mučeníkom okrem Štefana sa stal aj Jakub, Jánov brat (por. Sk 12,2) a v nebezpečenstve smrti boli ďalší (Peter, Pavol a iní).
O mučeníkoch hovorí aj posledná kniha Svätého písma Zjavenie apoštola Jána. Celá kniha je vlastne knihou mučeníkov, ktorí išli v stopách pravého a verného Svedka (por. Zjv 3,14) a tak dali svojou krvou svedectvo cirkvi a svetu. Celá kniha je oslavou ich vytrvalosti v skúške. Utrpenie a oslava dvoch svedkov Pána sú ich symbolom (por. Zjv 6,9n; 7,14-17; 11,11n; 20,4-6).
Po spomienke na mučeníkov, pri položení štvrtej častice, ostatné častice sú spomienkou na nebiblických svätých – svätých cirkvi po uzavretí kánonu Sv. písma, okrem Pánových predkov Joachima a Anny, rodičov Ježišovej matky Márie, ako ich nazýva apokryfné Jakubovo protoevanjelium.
Po položení častíc za oslávenú cirkev, kňaz kladie pod Baránka ďalšie častice za živých a mŕtvych. Poslednú časticu kladie za seba.