Príprava na výkon profesie učiteľa

Úvod
Spolužitie jedinca v spoločnosti s inými ľuďmi je pre každého z nás veľmi komplikované. Spolunažívanie si vyžaduje osvojenie si istých sociálnych, emocionálnych a morálnych kompetencií, ktoré umožnia človeku prispôsobovať sa svojim a súčasne i kultúrnym potrebám a požiadavkám. Získanie takýchto kompetencií a sociálnych zručností je dôležité pre adekvátnu adaptáciu v sociálnom prostredí. Úloha školy v procese formovania týchto kompetencií je nepopierateľná.
Táto práca sa bude zaoberať vzdelávaním nových pedagógov a ich adaptáciu pre materské, základné a stredné školy. Pedagóg, ktorý si myslí, že ukončením vysokoškolského sa jeho formácia skončila sa mýli.
1 ROZVOJ SOCIÁLNYCH ZRUČNOSTÍ PEDAGÓGA
V tejto kapitole sa budeme zaoberať pedagogickým chápaním niektorých psychologických aspektov človeka. Pokúsime sa tu bližšie ozrejmiť niektoré sociologické pojmy, ktoré sa zaoberajú rozvojom sociálnych a morálnych zručností dieťaťa.
1.1 Spôsoby poznávania sociálnej reality dieťaťom a aplikácia pre budúceho pedagóga
Prvým spôsobom poznávania sociálneho sveta študentom, ale aj dieťaťom je poznávanie napodobňovaním. Napodobovanie ktorýchkoľvek sociálnych vzorov je neúmyselné a vzniká na základe spracovávania pozorovanej sociálnej reality. Dieťa napodobňuje správanie ľudí s ktorými prichádza do kontaktu. Napodobňuje subjektívne vybrané prejavy. Učenie napodobňovaním vedie k vytváraniu schém. Dieťa využíva nižšie kognitívne procesy a krátkodobú pamäť. Z napodobňovania dieťa prichádza do štádia identifikácie – stotožňovania sa s rolou. Študent alebo žiak sa realizuje vedome a prináša do danej veci svoj vlastný pohľad a vytvára sa mu istý sociálny názor na danú problematiku či učivo. K pochopeniu sociálnej a morálnej reality vedú rôzne druhy učenia, ktoré závisia od:
• individuálnej intelektovej úrovni dieťaťa,
• aktuálnej sociálnej a morálnej úrovne rozvoja dieťaťa,
• predchádzajúcich skúsenosti, už vytvorených schém, reprezentácií,
• podnetnosti prostredia.
Dôležité je, aby si budúci pedagóg uvedomil, že je potrebné v dieťati vzbudiť prirodzenú interakciu a každá udalosť je spojená s istou sociálnou výzvou pre dieťa. Medzi najefektívnejšie druhy učenia patrí výučba prostredníctvom skúsenosti (zážitkom alebo situáciou). Učenie pokusom a omylom je charakteristické tým, že dieťa „hľadá“ adekvátne sociálne a morálne stratégie, skúša a objavuje svoje možnosti na základe danej komunity. Verbálne učenie je typické pre staršie deti, pre predškolský vek a mladší školský vek je poúčanie a mentorovanie neúčinné.

1.2 Proces osvojovania sociálnych zručností dieťaťa
Osvojenie sociálnych zručností je predpokladom školskej úspešnosti žiakov a prostriedkom skvalitnenia a obohatenia ich života. Nácvik sociálnych zručností. Pedagóg musí žiakovi poskytnúť najmä deťom a adolescentom osvojenie základných morálnych zásad a vzťahov ako sú napríklad: priateľstvo, starostlivosť, spolupráca, zodpovednosť, vytrvalosť.
Spôsob osvojenia sociálnych zručností pozostáva z troch krokov :
• Kognitívna senzibilizácia – umožňuje študentovi pochopiť zážitkovou formou alebo pomocou dialógu nejakú novú skutočnosť. Typické formy práce sú pozorovanie, hry s psychologickým podtextom, prezentácia pozitívnych vzorov správania, rozvíjanie morálneho hodnotenia pomocou príbehov s otvoreným koncom, dramatické hry a pod.
• Nácvik v triede – umožňuje osvojiť si získané spôsobilosti a zručností prostredníctvom rolí, takéto vyučovanie je veľmi účinné.
• Prepojenie so životom – nové sociálne poznatky sa musia prepojiť so životom človeka. Po každej zážitkovej aktivite sa zaraďuje reflexia (citová a hodnotová), v ktorej sa deti zamerajú na prežívanie a vyjadrujú svoje pocity z predchádzajúcej aktivity.

1.3 Pedagóg vo výchovno-vzdelávacom procese a ako riadiaca zložka
Pedagóg je povinný byť istým riadiacim orgánom a má riadiť a usmerňovať činnosť žiaka, preto je znalosť sociálnych vied nevyhnutná. Spôsob akým pedagóg činnosť v triede riadi, označujeme ako metóda. Rozumieme tým systematickú činnosť smerujúcu k nadobudnutiu cieľa. Delenie metód pre sledovanie nami vybraných cieľov nie je jednoznačné, pre ilustráciu uvádzame najčastejšie metódy aplikované v školskej praxi a metódy rozvoja osobnosti dieťaťa podľa pána Zelinu. Sociálne zručnosti vo výchovno-vzdelávacom procese upevňujeme : modelovaním žiadúceho správania, osobnostným vzorom učiteľa, cielenou rečou, pozitívnym povzbudzovaním, oceňovaním, hrami, dramatizáciou, prepojením s vyučovacím obsahom, ukazovaním súvislosti s reálnym životom, spoluprácou a asistenciou pedagóga, kooperáciou s rodičmi.
Zelina vyčlenil vo svojich Stratégiách a metódach rozvoja osobnosti dieťaťa (1994) tieto metódy socializácie :
• 1. Tvorba efektívnej výchovnej skupiny
• 2. Metódy zmien postojov
• 3. Situačné a inscenačné metódy výchovy
• 4. Metódy exemplicifikácie
• 5. Metódy výcviku asertívneho správania
• 6. Sociálno – psychologického výcviku
• 7. Metódy výchovnej komunikácie
• 8. Klíma v skupine a metódy jej zmeny
2 SOCIÁLNE ZNEVÝHODNENÉ PROSTREDIE
Charakterizovať toto prostredie nie je vôbec jednoduché. Keď v dnešnej dobe hovoríme o sociálne znevýhodnenom prostredí, deväťdesiat percent z nás si predstaví Rómov. No nie je to vôbec tak. Toto prostredie totiž vytvárajú viaceré a rozličné faktory, a mnoho závisí aj od samotného edukanta.
2.1 Charakteristika sociálne znevýhodneného prostredia
Pri vymedzovaní tohto pojmu sa v literatúre stretávame s viacerými pojmami:
– málo podnetné prostredie
– menej podnetné prostredie
– menej podnetné sociálne a východne prostredie
– sociálne a kultúrne znevýhodnené prostredie
– Sociálne znevýhodnené prostredie.
V dostupnej literatúre sa pri problematike znevýhodneného prostredia spomína pojem zanedbávanie. V súčasnosti je zanedbávanie považované za formu násilia, ktorá u nižších sociálnych vrstiev sťažuje stále zaopatrenie detí. Napríklad z finančného hľadiska (kvôli nedostatku práce, nízkej mzde rodičov, mladému veku rodičov, rodičov so závislosťou, psychické problémy…), ale formu zanedbávania môžeme nájsť aj v strednej a vyššej sociálnej vrstve ako zanedbanosť v blahobyte (nedostatok času, nedostatočný vzťah s deťmi, uprednostňovanie kariéry pred vlastnými deťmi…), vďaka čomu dieťa môže mať poruchu osobnosti, poruchu príjmu potravy, samovražedný sklon, či závislosť na zakázaných látkach. Cez zanedbávanie sú postihnuté nielen deti ktorým sa neposkytuje starostlivosť (dostatočná hygiena, zdravotná starostlivosť, výživa…), ale i podnety potrebné pre ich zdravý sociálny vývin.
Najčastejšími príčinami zanedbania rodičovskej výchovy sú:
– Pracovné zaneprázdnenie rodičov (31,5 %)
– Nevhodná hodnotová orientácia rodičov (23,6%)
– Nevhodné výchovné štýly (9 %)
– Nedostatočné emocionálne zázemie (7,9 %)
– Nízka kultúrna úroveň rodiny a ekonomické problémy rodiny (6,7%) a ďalšie.
Z vyššie uvedenej štatistiky vyplýva, že ide naozaj o dieťa, ktoré môže byť z rôzneho prostredia.
2.2 Faktory pôsobiace zo sociálne znevýhodneného prostredia
Možno ich zaradiť do dvoch skupín:
• vnútorne faktory (tie ktoré sú vo vnútri edukanta, dedičnosť): mentálne poruchy a problémy so závislosťou, poruchy spôsobené zaobchádzaním v detstve – týranie, zneužívanie, šikana, sklony k násilnosti, nedostatočné sebaovládanie, poruchy pozornosti a sústredenia, nedostatok zručnosti, nižšia inteligencia, nerozoznávanie hodnôt človeka a pod.
• vonkajšie faktory (tie ktoré prichádzajú k edukantovi zvonku, nie z jeho vnútra):
1. Rodina: patria tu aj tie ktoré sú spôsobené kariérnym postupom rodičov – nedostatok času venovaného deťom, nejasné pravidlá týkajúce sa vyžadovaného správania, a ďalšie – ako je zanedbávanie vo všetkých oblastiach, zle fungujúca rodina, dlhodobý konflikt medzi manželmi, resp. vťahovanie detí do konfliktu, závislosť rodiča, ľahostajný alebo nepriateľský postoj rodiča voči spoločnosti, malé očakávania od dieťaťa, chudoba a nezamestnanosť rodičov, týranie, sexuálne zneužívanie dieťaťa, výchova bez rodiny, resp. bez domova, nevytvorený priestor pre hru a koníčky dieťaťa.
2. Škola: vytváranie tzv. dobrých a zlých tried v školách, šikana v škole, spolužiaci ktorí majú, resp. ponúkajú návykové latky v triede, hazardne hry v škole, spolupráca školy a rodičov, diskriminácia medzi spolužiakmi kvôli nejakej odlišnosti, a v neposlednom rade aj to, že mnohokrát sú zlyhávajúci a problémoví žiaci verejne pred spolužiakmi „ponižovaní a vysmievaní“, a to aj od samotných učiteľov.
3. Vrstovníci: patrí tu alkoholizmus u kamarátov a iné návykové látky, hazardne hry, rozvíjanie rôznych extrémnych a agresívnych myšlienok a postojov, rebélia a problémy s autoritami, väčší vplyv takýchto rizikových kamarátov ako rodičov, neúčelné trávenie voľného času, sklon vrstovníkov zosmiešňovať alebo šikanovať dieťa.
Patria tu mnohé situácie z predchádzajúceho bodu, s tým rozdielom že tu ide o spolužiakov v užšom zmysle, z rovnakej triedy, ide tu o vrstovníkov.
2.3 Skupiny znevýhodnených detí a mládeže
Predtým ako sa začneme venovať samotnej príprave učiteľa pre znevýhodnené prostredie, je potrebné si povedať niečo o skupinách znevýhodnených detí a mládeže.
• Deti bez organizovaného voľného času – organizácia voľného času je dnes veľmi dôležitá, pretože dnes škola a mnohokrát ani rodina nedokážu úplne obsiahnuť všetky úlohy výchovy. E. Kratochvílová definuje voľný čas ako čas slobody, ktorý máme mimo svojich povinnosti na sebarealizáciu, a sebavyjadrenie podľa vlastných záujmov. Z toho vyplýva že deti bez organizovaného voľného času sú vystavené riziku, že pre „nudu“ môžu začať robiť niečo, čo nie je dobré. V tejto oblasti je veľmi dôležitá pedagogika voľného času. Preto je dôležité hodnotenie šancí a rizík prostredia voľného času.
• Subkultúry detí a mládeže – Antropologička Ruth Benedikt tvrdila, že každá kultúra je spoločenstvom špeciálnych vzorov správania sa. No v prípade že tieto vzorce správania sa, sú odlišné od bežných vzorcov väčšinovej kultúry, používame termín subkultúra. Sú to rôzne organizované, alebo polo organizované skupiny deti a mládeže, ktoré svojím správaním, vyjadrujú väčšinou negatívny postoj k spoločnosti.
• Deti rodičov závislých na alkohole alebo iných drogách – nakoľko alkohol a iné návykové latky veľmi ovplyvňujú rodinné prostredie, sú nebezpečné pre zdravý vývoj detí a mládeže. Deti môžu byť v ekonomickom znevýhodnení od ostatných detí, môžu byť uzavreté pred kamarátmi. Môže sa prejavovať nezáujem o školu.
• Deti z bohatých rodín, ktorých rodičia sú pracovne zaneprázdnení – „Naša práca napomáha vytvárať deťom to, čo Vaša pracovná zaneprázdnenosť nedovoľuje uskutočňovať.“ Toto je slogan na internetovej stránke ktorá ponúka denné tábory pre deti. Zaiste je to lepšie riešenie ako nechať deti celé prázdniny vystavené nude. No ale táto téma sa týka aj obdobia cez školský rok. Týmto deťom síce na prvý pohľad je dobré, pretože vďaka práci rodičov majú dostatok finančných prostriedkov, ktoré im dávajú rodičia, ale na druhej strane sú tieto deti vystavené riziku vytvárania si iba povrchných vzťahov, keďže sú tak naučené z táborov, krúžkov, kde sa dlhší vzťah spravidla nadviazať nedá. Lepším riešením sú podľa nás prázdniny u starých rodičov, kde nie je len možnosť budovania trvalejších vzťahov s rovesníkmi, ale určite aj možnosť, že starí rodičia budú mať z vnúčat radosť.
• Deti v detských domovoch – tieto deti často trpia psychickou depriváciou. Nemajú mnohokrát kvalitný a hlboký vzťah, mnohokrát sa upnú na jednu osobu. Mnohokrát sú v týchto zariadeniach bez potrebného súkromia.
• Mládež po odchode z detského domova – pri tejto skupine je riziko najviac z ekonomického hľadiska, i zo sociálnej izolácie. Veď predsa takéto dieťa najčastejšie nepoznalo nikdy „normálny život“. Najpotrebnejším bodom pri tejto skupine je to aby dieťa, teda mladý človek ktorý odchádza z detského domova, malo určitú dobu možnosť a istotu, že sa bude mať kde vracať, a teda že má sa kde pýtať a dostávať odpovede na rôzne otázky zo života.
• Nezamestnaná mládež – je najviac ohrozenou skupinou na trhu práce. Na jednej strane títo ľudia majú relatívne malú šancu na zapojenie sa do bežného života (kvôli ekonomickému znevýhodneniu), no na druhej strane táto sociálna izolácia súvisy s ďalšími rizikami ako sú drogy, alkohol…
• Rómske deti a mládež – rómska populácia na Slovensku rapídne rastie. V tejto skupine ľudí je zlá ekonomická situácia, alkohol, nezamestnanosť rodičov týchto detí, zlé životné podmienky, negramotnosť, nedostatočné vzdelanie. Tieto aspekty často tvoria začarovaný kruh. To zhoršuje výchovu týchto deti.
3 MODEL PRÍPRAVY UČITEĽA PRE PRÁCU S DEŤMI ZO SOCIÁLNE ZNEVÝHODNENÉHO PROSTREDIA
V tejto kapitole Vám chceme predstaviť model výuky sociálne znevýhodnených žiakov. Model vypracovala Erika Novotná, ktorá túto tému vybrala ako svoju dizertačnú prácu.
3.1 Sociálny konštruktivizmus & humanistická koncepcia edukácie
Ak chceme od budúcich učiteľov, aby tvorivo viedli edukačný proces, a aby v ňom rozvíjali tvorivú osobnosť žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia (a vôbec každého žiaka, nielen žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia), ich príprava na edukačný proces by mala podľa názoru E. Novotnej smerovať k rozvoju kritického myslenia prostredníctvom sociálneho konštruktivizmu za účasti humanizácie. Tento názor je odôvodniteľný existujúcimi vzťahmi a súvislosťami medzi týmito dvoma komponentmi. Príprava na edukačný proces by mala smerovať k rozvoju kritického myslenia prostredníctvom sociálneho konštruktivizmu preto, lebo má veľmi blízko ku kritickému mysleniu. Sociálny konštruktivizmus je, dalo by sa povedať určitým začiatkom vyučovacích metód, a výchovných postupov, ktoré by mohli v konečnom dôsledku pomáhať učiteľom rozvíjať konzistentné a zmysluplné poznatkové systémy, ktoré by mali vo výchove a vzdelávaní rešpektovať silu ľudskej komunikácie. Nejde tu len o vonkajšiu činnosť, ale predovšetkým o vnútornú, o zapracovaní „na sebe“, na vlastnom vnímaní sveta. V tomto bode je priam nevyhnutne nadviazať na humanistickú koncepciu edukácie. Je to preto, že ak chceme rozvíjať skryte, driemajúce potencionálne sily osobnosti, musíme u študentov pedagogiky resp. učiteľstva, najprv uvoľniť spontaneitu, autentickosť a tvorivosť jeho vlastnej osobnosti. A to je podmienené humanistickou klímou v procese učenia.
3.2 Charakter a ciele modelu
Model prípravy učiteľa je určený pre uchádzačov študijného odboru Učiteľstvo pre 1. stupeň základných škôl, ktoré potom budú perspektívne pracovať so sociálne znevýhodnenými žiakmi. Model bol navrhnutý ako špecializácia v odbore učiteľstvo pre 1. stupeň základných škôl. Model rešpektuje stupňovitý rozvoj, a stupne učiteľských kompetencií, ktoré sú pre výkon učiteľa a taktiež pre prípravu učiteľa na edukačný proces neodmysliteľné. Pri tomto modeli sú dva ciele. Prvý, všeobecný je stanovený profilom absolventa. Druhý, čiastkový cieľ modelu je príprava študentov učiteľstva pre 1. stupeň základných škôl na určité špecifika edukačnej práce so sociálne znevýhodnenými žiakmi. Malo by ísť o utváranie profilu osobnosti „multikultúrneho učiteľa“.
3.3 Názov modelu
Model prípravy učiteľa pre prácu so sociálne znevýhodnenými žiakmi bol ešte vo svojich začiatkoch pomenovaný ako „Sociokultúrne spôsobilostný model prípravy učiteľa“, čo je určite potrebné zdôvodniť.
Sociokultúrne spôsobilostný model obsahuje v sebe päť komponentov (komponent personalizácie, komponent socializácie, komponent sociokultúry, komponent teórie a komponent praxe). V týchto jednotlivých komponentoch sú obsiahnuté všetky časti názvu modelu.
Pojem „socio“ reprezentuje societu sociálne znevýhodnených žiakov, – špecifiká týchto žiakov, ich vekové schopnosti, pedagogicko – psychologické zvláštnosti a osobnostné charakteristiky týchto žiakov.
Pojem „kultúrne“ symbolizuje kultúru jednotlivých sociálne znevýhodnených žiakov, spôsob ich myslenia, rebríček ich hodnôt, spôsob ich života, štýl ich života vrátane socioekonomických podmienok. Tieto „vážne“ veci predstavujú špecifika edukačnej reality, na ktoré je nutné budúcich učiteľov sociálne znevýhodnených žiakov pripravovať.
Pojem „spôsobilostný“ vyjadruje, že príprava takýchto učiteľov má byť orientovaná prakticky (výkonnostne), nie výsostne teoreticky.
Pojem „osobnostný“ symbolizuje jedinečnosť osobnosti študenta, jeho potenciál, doslova jeho vlastný „rukopis“ osobnosti, ktorý sa prejaví vo všetkých kompetenciách vo výkone učiteľského povolania.
Záver
V roku 1902 mladému, 28-ročnému ctižiadostivému básnikovi vrátil vydavateľ prestížneho mesačníka Atlantic Monthly kopu básní s poznámkou: „Ani jedna nie je súca na uverejnenie.“ Meno tohto básnika bolo Robert Frost! V roku 1905 Bernská univerzita vrátila mladíkovi dizertačnú prácu a charakterizovala ju ako „imaginárnu a bezvýznamnú“. Meno študenta fyziky bolo Albert Einstaein! 16-ročný chlapec v mestečku Harrow v Anglicku našiel na svojom referáte poznámku od svojho učiteľa rétoriky: „Beznádejné… neschopný rastu.“ Bolo to v roku 1894. A meno chlapca? Winston Churchill… Tento príbeh nám ukazuje, že ľudia, ktorý vo svojom živote nedosahovali úspech a školstvo alebo nejaký vzdelávací ústav ich odsunul na druhú koľaj, dokázali svojím úsilím prekonať bariéru neschopnosti a prešli za svoje hranice. Tak ako nám to často na hodinách prízvukuje doc. ThDr. PaedDr. Ing. Gabriel Paľa, PhD, prodekan pre doktorandské štúdium a rozvoj GTF, aby sme boli aktívni a svoju prácu robili viac ako sa od nás žiada. Je pravdou, že nečinnosťou sa nikdy nič neudialo.
V tejto práci sme sa pokúsili ozrejmiť problematiku vzdelávania pedagógov. Práca poskytla pohľad aj na školstvo Slovenskej republiky, ktoré sa nemusí v celosvetovom meradle za nič hanbiť. Dokázali sme si vyčleniť niektoré druhy a možnosti vzdelávania pedagógov, no zistili sme, že budúci pedagóg alebo pedagóg vo výučbe sa nesmie zastaviť pri maturitnom vysvedčení alebo vysokoškolskom diplome. Povinnosť učiteľov a aj celý zmysel práce by dokázala zhodnotiť veta Jána Kalinčiaka: „Škola si dala prácu, aby v žiakoch a cez žiakov pripravila a napomáhala budúcnosti ľudskej spoločnosti.“