Prímas

V poľskom filme Prímas od Terézie Kotlarczykovej zachytávajúcom roky internácie kardinála Wyszyńského, je jedna zdanlivo nenápadná, no kľúčová scéna. Na štvorcovom nádvorí zruinovaného kláštora je zarastená záhrada, kde poľský prímas nachádza poslednú trochu útechy. Neprajníci to spozorujú a záhradu vypália. Zdá sa, že barbarstvo a zloba vrcholia. Prímas smutne prechádza zhoreniskom. Po pár dňoch zbadá, ako spomedzi popola začína pučať tráva. Na jednom steble sa hrá chrobák. Prímasovi sa rozihrajú oči. Potom sa zamyslí a akoby sám pre seba si hovorí: „Vy ste tu boli a oni neboli, oni nebudú a vy budete…!“ Áno, smrť nemôže mať posledné slovo. Život si vždy nájde cestičku. Krehká tráva prerazí aj hrubý asfalt. Platí to v prírode, v živote kultúry i v duchovnom živote. Nie je dôležitý kritik, nie je dôležitý ten, kto poukazuje na to, ako silný muž padá alebo ako by mohol svoje činy vykonať lepšie. Uznanie patrí človeku v aréne, ktorého tvár je zašpinená prachom, potom a krvou, ktorý urputne zápasí…, ktorý vie, čo je nadšenie a oddanosť, a ktorého život stravuje pre vec, ktorá je toho hodná. Ktorý, keď sa všetko podarí, napokon zakúsi víťazstvo a dosiahne veľký úspech. Ak zlyhá, tak práve preto, že sa odvážne pokúšal bojovať, nemôžeme ho zaradiť medzi tie ustráchané a plaché duše, ktoré nikdy nezakúsili ani víťazstvo, ani porážku.