Ponoril súdok do vody, ale ten sa nenaplnil.

„V tom je nejaké kúzlo,“ zareval kajúcnik. „Ale teraz sa uvidí!“ Vydal sa k prameňu – súdok tvrdohlavo ostával prázdny. Rytier sa vrhol k studni. Škoda námahy. O rok neskôr prišiel k starému pustovníkovi otrhaný chudák s nohami rozodratými do krvi a so súdkom v ruke. “Otče,“ povedal rytier (bol to skutočne on) tichým a zúfalým hlasom, „bol som pri všetkých riek a prameňov v kráľovstve, ale súdok sa mi nepodarilo naplniť… Budem naveky zatratený! Moje hriechy, tak ťažké hriechy… Ľutoval som ich príliš neskoro.“ Slzy mu stekali po vychudnutej tvári. Jedna maličká slza skĺzla po hustých fúzoch a padla do súdka. Súdok sa ihneď naplnil až po okraj tou najčistejšou, najčerstvejšou a najlepšou vodou, akú kto kedy videl. Jedna slzička ľútosti…