POCHYBNOSTI

Bratia a sestry!

Sv. Jakub povedal: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jak2, 26) Túto vetu neskôr zosmiešnil španielsky filozof Miguel de Unamuno keď napísal, že: „Viera, ktorá nepozná pochybnosti, je mŕtva.“

Určite nie je potrebné dokazovať, že jestvuje veľký rozdiel medzi skutkami a pochybnosťami, ako podmienkami viery. Avšak v mnohom možno dať za pravdu tomuto filozofovi. V našich časoch sa toľko píše a hovorí proti viere a je aj veľa prírodovedcov, ktorí chcú všetko – a teda aj Boha, dušu i posmrtný život – skúmať pomocou výskumných metód. A keby chýbala akákoľvek pochybnosť, svedčilo by to nie tak o silnej viere, ale o ľahostajnosti voči nej a nezáujme o veci náboženstva – teda o mŕtvej viere. Spokojne však môžeme potvrdiť, že v prípade dobrej kresťanskej výchovy i vzdelania máme dočinenia nie tak s pochybnosťami, ako s ťažkosťami vo viere a s túžbou po ich vysvetlení.

Špeciálnu kategóriu pochybujúcich tvorí mládež. Jej reakcie na každú udalosť sú oveľa živšie ako u dospelých. Preto v prípade pochybností často „nebo zhorí v plameňoch“ v ich mladej hlave. V základoch týchto pochybností sú zvyčajne námietky, ktoré počuli od starších ľudí alebo vyčítali v akejsi knihe, či na internete. Zriedka ich spôsobujú hlbšie štúdiá alebo osobné premýšľania o problematike viery.

Pochybnosti, najčastejšie hmlisté, všeobecné, zväčšujú i oživujú mladým ľuďom vlastnú vzburu proti autoritám, proti tomu, čo hovoria rodičia, učitelia, kňazi. V ich prípade niekedy dochádza k neovládaniu zmyslov. A vtedy viera, ktorá ich odsudzuje, stáva sa nepohodlná a podvedome vzbudzuje chuť, aby ju zavrhli, čo sa zvyčajne začína zanedbávaním modlitby a nedeľnej liturgie.

„Mám tri deti“ – píše mladá matka – „dvoch chlapcov: 16 a 13 rokov a 11 ročnú dcérku. Keď sa v nedeľu blíži hodina, aby som ich poslala na liturgiu, začínajú sa problémy a zvlášť s chlapcami, ale i dievča neodchádza bez hundrania. Ja i môj muž pravidelne chodíme do kostola a teda nechýba im dobrý príklad. Ja som vždy rada chodila na všetky pobožnosti, hoci už v 9-tom roku života som bola sirotou a prakticky som mala plnú slobodu. Čím si teda mám vysvetliť vzburu mojich detí? Môj starší syn mi dokonca hovorí, že Boha niet a preto nechce chodiť do kostola. Keby jeho otca niekto udrel palicou po hlave, netrpel by tak veľmi, ako pri tejto námietke.“ (Žofia z Tridentu – Famiglia Cristiana 1970, č. 43)

Už som hovoril, ako treba vysvetliť túto vzburu. Pokúsme sa však zamyslieť aj nad tým, akú radu možno dať tejto matke?

Obaja rodičia sa musia usilovať o to, aby poznali náboženstvo aj čítaním Svätého písma a kníh s náboženskou tematikou a tak mohli svojim deťom lepšie vysvetliť pravdy viery a odpovedať na ich pochybnosti. Uvedomujeme si však, že to nie je ľahké, zvlášť pre rodičov bez vyššieho vzdelania. Vo veľkej miere môžu ich v tom nahradiť katolícke knihy a časopisy. Nech teda dbajú, aby v dome nechýbali mládežnícke knihy. Pravidelným čítaním dobrej náboženskej tlače sa duša ich deti pomaly zasýtia vedomosťami o viere i kresťanskej morálke. Dobrou pomocou môžu byť aj náboženské piesne. Žiaľ, vo väčšine prípadov, keď ide o pokrm pre dušu, tak väčšina rodičov nedáva tomu prioritu, v porovnaní s tým, koľko venuje na oblečenie a jedlo. Nesmieme sa potom čudovať, že deti pomaly zanechávajú vieru a dobré zvyky.

Deťom prežívajúcim ťažkosti vo viere treba preukázať mnoho trpezlivosti a lásky. Netreba ich nútiť násilne k náboženským úkonom. To by ešte zhoršilo situáciu.

Istý mladý človek v jednom časopise napísal, že v osemnástom roku života sa tiež považoval za neveriaceho. Rodičia nevyvíjali na neho žiaden tlak, čo sa týkalo každodennej modlitby i nedeľnej svätej omše. Naproti tomu oni sami sa usilovali viesť vzorný kresťanský život a preukazovali mnoho dobroty. Tento chlapec po desiatich rokoch – ako sám napísal – sa znova vrátil k viere. Neskôr dokonca vstúpil do seminára a stal sa kňazom. Srdce a rozum mladých ľudí môže najviac zasiahnuť láskavosť a dobrý príklad. Amen.