Pastrálna liturgika a liturgický priestor
I. MODLITBA ŽALMOV V BYZANTSKOM OBRADE
NÁVRH POUŽÍVANIA ŽALTÁRA V MODLITBE LITURGIE HODÍN
PODĽA BYZANTSKÉHO OBRADU
Jedným z dôvodov reformy Liturgie hodín v rímskom obrade bola aj veľká časová náročnosť tejto povinnosti v pôvodnom rozložení Rímskeho breviára. Druhý vatikánsky koncil pripomínal posväcovanie času v okamihu, kedy to predpisujú kánonické hodiny. Spoločnou charakteristikou východného a západného obradu je modlitba celého Žaltára v rámci jedného týždňa. Obrady sa líšia spôsobom uloženia týchto žalmov.
a, ZÁPADNÝ OBRAD – Na Západe má ranný žalm miesto ako prvý zo žalmov tejto hodinky, ranné a večerné žalmy sú doplňované tak, aby v jednotlivé dni boli použité všetky žalmy, bez nejakej následnosti v čísle žalmu. Reforma DVK predpisovala, že žaltár sa má stanoviť na nový – vhodný časový úsek. Jednotlivé opátstva cyklus žalmov si prispôsobovali od jednotýždňového po štvortýždňový cyklus čítania žalmov. Oficiálne typické vydanie Liturgie hodín má 4 týždne.
b, VÝCHODNÝ OBRAD – Na Východe sa používa tá istá celá skupina žalmov každodenne – v utierni 6 žalmov a vo večierni 5 žalmov, východ svoje žalmy delí do 20 katiziem (častí), každý deň sú 3 katismy so začiatkom v sobotu večer 1. katismou a nedeľa na večierni nemá katismu, v bežnej praxi sa však už tieto žalmy vypúšťajú a ostávajú pri základných žalmoch daných modlitieb liturgie hodín. Slovenské vydanie žaltára (psaltyra) momentálne nie je ako samostatná kniha. Úvodný text psalyra však dáva návrh brať pri každej večierni jednu „statiu“ a tak sa psaltyr dá pomodliť za dva aj pol mesiaca celý.
c, NÁVRH NA APLIKÁCIU DO PRAXE: Spev, či recitovanie určených katisiem zo Žaltára sa prispôsobí mníšskej praxi tak, že v určenej dobe sa bude recitovať príslušná katisma spôsobom, že v 1. týždni to bude jej 1. antifóna, v 2. týždni 2. antifóna a v 3. týždni 3. antifóna (Celý žaltár za tri týždne).
Bl. P. P. Gojdič (1944) dáva časové ohraničenie modlitby časoslova na dobu jednej polhodiny. Návrh modlitby žalmov spočíva v zavedení modlitby žalmov do dennej modlitby kňaza, štýlom zvyčajný začiatok a katizma a neskôr obohatená o nejaký liturgický text (Svetlo tiché a pod.)
VYHODNOTENIE ORDER OF READING THE KATHISMATA OF THE PSALTER
Po Povýšení svätého Kríža (od 22. septembra do 20.decembra)
Od 15. januára do soboty pred nedeľou O márnotratnom synovi
(Ak je sviatok, sa používa základná tabuľka): Celý žaltár je na utierni okrem katismy 18. Na večiereň je cez týždeň vždy 18. katisma (ako v piatok)
1., 2., 3., 4., a 6. týždeň Veľkého pôstu: 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je cez týždeň vždy 18. katisma (ako v piatok)
5. týždeň Veľkého pôstu: 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, na večiereň je 18. katisma iba v piatok
5. týždeň Veľkého pôstu (Zvestovanie Pána vo štvrtok): 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je 18. katisma iba v piatok
Na večiereň nie je katisma v stredu a vo štvrtok.
Veľký týždeň: Celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je 18. katisma v pondelok a utorok Od večierne stredy už nie sú katismy s výnimkou utierne Veľkej soboty – katisma 17.
Vyhodnotením získaných údajov konštatujeme, že nižšie uvedenú základnú tabuľku treba považovať za bežný poriadok modlitby žaltára s nasledujúcim doplnením: Od večierne Veľkej stredy až do Tomášovej nedele nie sú katismy s výnimkou utierne Veľkej soboty – katisma 17.
deň utiereň 1., 3., 6., a 9. hodinka večiereň
nedeľa 2, 3 žiadna žiadna
pondelok 4, 5 žiadna 6
utorok 7, 8 žiadna 9
streda 10, 11 žiadna 12
štvrtok 13, 14 žiadna 15
piatok 19, 20 žiadna 18
sobota 16, 17 žiadna 1
TRI POHĽADY ROZDELENIA KATISIEM
a, Prvý pohľad hovorí o uplatnení praxe používania katisiem aj pri hodinke v čase pôstu a upraviť tabuľku:
deň Utiereň Hodinka Večiereň
Nedeľa 2 3 žiadna
Pondelok 4 5 6
Utorok 7 8 9
Streda 10 11 12
Štvrtok 13 14 15
Piatok 19 20 18
Sobota 16 17 1
Odporúčanie navrhuje používať toto rozdelenie tak, že sa celý žaltár pomodlí v stanovenom čase používaním tohto rozpisu tak, že je rozdelený na tri týždne.
TRI SPÔSOBY UPLATNENIA MODLITBY ŽALMOV
1. Byť čo najbližšie klasickému rozdeleniu modlitby Žaltára v kláštoroch byzantskej tradície. (delenie ako v prvom návrhu troch týždňov a modlitby antifón)
2. Zachovať toto rozdelenie v slávení nedele (1. katisma sa začína v sobotu večer, zostáva v tomto rozdelení aj nezmenené používanie sobotných žalmov).
3. Zachovať spôsob postupnej modlitby katisiem podľa byzantskej tradície po celé tri týždne (Pritom zostáva modlitba 2. a 3. katismy v nedele. Ostatné katismy sa modlia podľa poradia.)
(Pozn. autora: Skrátené podľa poslaných skrípt)
II. PSALTYR
V byzantskom obrade sa Žaltár, teda Kniha žalmov, delí na dvadsať zhruba rovnako dlhých častí, ktoré sa nazývajú katismy. Každá katisma je ešte rozdelená na tri časti, tzv.antifóny. Pri kompletnej modlitbe časoslova sa celý Žaltár postupne po katismách prečíta za jeden týždeň, v období Veľkého pôstu sa dokonca za týždeň prečíta kompletne dva razy. Gréckokatolíci a pravoslávni používajú číslovanie žalmov podľa Septuaginty. Sedem žalmov pokánia je výberom žalmov s kajúcim obsahov. Ide o nasledovné žalmy: 6, 31, 37, 50, 101, 129, 142 (podľa číslovania Septuaginty).
(Pozn. autora: Stručné zhodnotenie obsahu psaltyra)
III. ŠKOLA LITURGIE (BÜGEL)
VYVOLENIE SI ČLOVEKA V BOŽOM PLÁNE
Človek túži po nezávislosti – výnimočnosti od iných a taktiež má sklon k religiozite (k liturgii).
Boží ľud – SZ: Pochádza zo starozákonnej teológie a označuje celok ľudí, ktorí uznávajú Pána za svojho Boha. Ostatné národy boli nazývané gójim (národy), doležitá hierarchia: veľkňaz, kňazi, leviti, znalci a vykladači Zákona; rodové rozdelenie; podľa kmeňovej príslušnosti, či spoločenského postavenia. Vonkajším znamením príslušnosti bola obriezka u židov. NZ: Hierarchické delenie (zatiaľ čo starozákonné “hesed” označuje zanietenie v službe Bohu, novozákonné(eusébia) značí zadosťučinenie nejakej kultovej povinnosti. Spoločenstvo Božieho ľudu nie je samoúčelné, ale je v spojitosti so spásou všetkých.
Prozelyti – Osobitná skupina tých, čo prijali Tóru, alebo aj židovský Zákon.
Symboly a znamenia – Viditeľné zobrazenie neviditeľného. Symbol nikdy nevystihuje celú skutočnosť. Boh nemá žiadnu podobu ani tvar a vymyká sa akejkoľvek forme, a práve vďaka tomu sa môže zjavovať a dávať sa poznať v akejkoľvek podobe. Je nezmyslom tvrdiť, že nejaká forma nie je hodná toho , aby bola jeho znamením, pretože akákoľvek (žiadna) forma ho nemôže nikdy dôstojne vyjadriť. Bolo nutné ustanoviť určité znamenia a spôsoby stretávania sa s Bohom (ako i formulácie, úkony a spôsoby života).
TENDENCIE V LITURGIÍ
1. Tendencia vychádzajúca z človeka a smerujúca k Bohu, a to je práve smer “ľud Boží – Boh” (vzostupná, latreutistická (latreia) = klaňanie sa.)
2. Tendencia kedy Boh nejakým spôsobom je spojený s týmto Božím ľudom, ktorý Boha verejne oslavuje a tento svoj ľud posväcuje. (zostupná, soteriologická (Soter) = Spasiteľ.)
MIESTA BOHOSLUŽIEB
Spoločenstvo je znamením Ježišovej prítomnosti a znamením Cirkvi. (Porov. Mt 18, 20); Kostol – z lat. castellum (určitý opevnený dom, pevnôstku, pred tatárskymi vpádmi); (eklesia, cirkev, kostol, zhromaždisko) lepšie vystihuje poslanie tejto budovy, pretože je to doslova “zhromaždisko”, tzn. miesto, kde bol niekto akumulovaný.
Spočiatku to boli len domy, kde sa kresťania schádzali a slávili Eucharistiu, neskôr domy bohatých vyhradené čisto pre schôdzky. Počas prenasledovania sa začali schádzať nad hrobmi mučeníkov, kde neskôr vznikali aj kostoly. Stavba bazilík (basileos, čo znamená kráľ, alebo tiež cisár, postavené z ich útrat) V rannom stredoveku stavali kostoly už biskupi – duchovenstvo. V stredoveku sa stavali ako poďakovanie, neskôr poznačené umeleckými slohmi daného obdobia. Stavané na východ s presbytériom.
Rozdelenie kostolov podľa významu: kostol farský, tzn. kostol; kostol filiálny (z lat. filia = dcéra); kaplnku (poloverejná – kláštorná alebo súkromná – arcibiskupská), svätyňu (kultové miesto s veľkým významom); kostol katedrálny (centrom v diecéze, z gr. slova stolca – katedry) kostol konkatedrálný, spolukatedrálny (napr. ak došlo k spájaniu diecéz), kostoly pútnické, baziliky (zvláštne spojenie s určitým svätým, delenie na väčšie a menšie; väčšie sú iba štyri, všetky v Ríme: sv. Jan v Lateráne – vlastné biskupský chrám rímskeho biskupa, bazilika sv. Petra, sv. Pavla za hradbami a Panny Márie Snežnej čiže Panny Márie Väčšej, K týmto základným štyrom rímskym bazilikám býva niekedy priraďovaná (ako piata) i bazilika sv. Vavrinca, ale v tomto nie sú autori zajedno.)
PRIESTOROVÉ ČLENENIE KOSTOLA
Z hľadiska priestoru: Presbytérium (presbyteros = kňaz, starší – miesto, kde sa zhromažďujú kňazi, býva väčšinou vyvýšené od ostatného priestoru kostola; miesto okolo oltára slúžiace vlastnému liturgického úkonu), chrámová loď (miesto, kde sa zhromažďujú veriaci, definícia chrámu podľa počtu lodí 1 – 5), chrámová predsieň (priestor medzi vonkajšími dverami a druhými sklenenými, mrežovými dverami, pôvodne slúžila na začínanie určitých obradov), v pravoslávnych cirkvách zvaná tiež babinec – zo starozákonnej náuky o nečistote ženy počas menšturácie a 40 dní po pôrode; podľa zvyku aj kropáč so sv. vodou)
ZARIADENIE KOSTOLA
Umenie má význam v kostole aby človeka povznášalo k Bohu a tým napomáhalo tomu, čo sa v kostole bežne koná, to znamená bohoslužbu. K vybaveniu kostola patrí:
a, Presbytérium – oltár (kamenný, drevený, prenosný, neprenosný; je oddelený od všetkého ostatného, od 4. stor. zvyk svätiť oltár, od 7. stor. viacej oltárov, od 9. stor. zaužívané vkladanie pozostatkov svätých do oltára, od 13. stor. pričlenený aj kríž); ambon (miesto, z ktorého sa číta a hlása Božie slovo); predsednícke miesto, krstiteľnica (pôvodne sa jednalo o samostatnú budovu v blízkosti chrámu, zvanú baptistérium), svätostánok (pôvodne to bola obetná miska v podobe holubice, zavesená nad oltárom, v ktorej sa uchovávalo Pánovo Telo pre prinášanie chorým. Začiatkom raného stredoveku dostala tvar skrinky)
b, Chrámová loď – nemá predpísané nič, bývajú tu lavice. Tie sem boli zavedené až v čase reformácie, niekde zvláštne lavice, tzv. kanonický štálum (sedenie kanonikov) lavice spevácke, organ (asi od 4. stor. už bol používaný pri liturgii, má rôznu podobu a tvar. Obyčajne sa jedná o nástroj drahý, ktorý platil kráľ a ktorý bol používaný pri kráľovských ceremóniách – preto vzniklo povedomie, že organ je “kráľom” medzi hudobnými nástrojmi. Dnes môže byť umiestnený v presbytériu), obrazy (najčastejšie zobrazujúce výjavy z Biblie či života svätcov)
c, Mimo chrám – Zvony (používali sa už v staroveku, ako liturgický predmet slúžia prinajmenšom od 6. stor. O dvesto rokov mladší je zvyk zvony svätiť, potrebné rozlišovať zvony a zvonkohry, ktoré nie sú liturgicky prípustné
LITURGICKÉ NÁDOBY
Sú to všetky nádoby, ktoré používame pri oficiálnej liturgii Cirkvi. Ušľachtilejšie kovy na tých, ktoré prichádzajú do kontaktu s Eucharistiou. Poznáme nádoby: Kalich (prevzatý z židovskej veľkonočnej liturgie. Pozostáva z troch častí: čaše, nôžky (stopka) a tzv. orecha (nodus); Obetná miska alebo paténa (vznikla z nádoby na kúsky chleba používané v židovskej paschálnej liturgii, má predovšetkým praktický význam: sústrediť a oddeliť partikuly konsekrovaného chleba); monštrancia (na vystavovanie Eucharistie pod spôsobom chleba, z nodusu a lunulky – polmesiačika na Eucharistiu); cibórium (nádoba na pokrm a uchovávanie eucharistie, kalich s vekom). Kanvičky (nádoby na uchovávanie vína (V) a vody (A) slúžiacich na prípravu liturgie); nádoba s kropáčom na uchovávanie sv. vody, kadidelnica (thus, tribularium je treťou nádobou, prevzatou zo starozákonnej liturgie, tentoraz chrámovej, význam incenzácie je dnes najmä symbolický, spočiatku skôr dezinfekčný) lodička (slúžiaca na uchovávanie tymianu), nádoby na oleje (olej chorých, katechumenov a krizma).
LITURGICKÉ RÚCHA
1. Oltárne plátno – je dnes predpísané len jedno (oproti predtým trom) bielej farby. Korporál (z lat. corpus = telo, je rúcho takisto bielej farby štvorcovitého tvaru, ktoré slúži ako podložka pod nádoby prichádzajúce do styku s Eucharistiou, ktorá je telom Kristovým: odtiaľ je i názov.) Purifikatórium (z lat. purus = čistý a facere = robiť, činiť; purificatio = očista) je plátenná, najčastejšie biela, rúška slúžiace na čistenie vyššie uvedených nádob; tvar je obdĺžnikový. Lavábový uteráčik (lavare = umývať, umývať, tiež obdĺžnikového tvaru, má za úlohu osušenie prstov celebranta po úkone zvanom “lavabo”.) Pala (z lat. palla = vrchný ženský šat; záves) je látkový štvorec, obyčajne vystužený, slúžiace na zakrývanie kalicha. Často býva ozdobený výšivkou. Velum (z lat. velum = plátno, strecha, závoj je rúška, niečo zakrývajúca, delí sa na: kalichové velum (zakrývajúci kalich), velum na monštranciu (v podobe záclonového závoja), donedávna bolo predpísané použitie tiež ciborioveho vela, ktoré sa zvonku vešalo na ciborium.) krstné rúška pre novokrstencov, rúšky zahaľujúce kríž.
2. Odevy liturgických osôb: alba (lat. = biela, čo je dlhý, celú postavu zahaľujúci odev bielej farby, k jej stiahnutiu sa používa cingulum (lat. = pás), pod albu sa môže použiť humerál, čo je obdĺžnikový kus bieleho plátna s dvomi dlhšími stužkami na rohoch jednej strany slúžiaci na zakrytie šije a ramien (porov. staroslovenský názov: napljačnik), Ornát (z lat. ornatus = ozdobený ) čiže kázula (etymológia neistá: buď z lat. cassus = prázdny alebo z Casula = široká košeľa, omšové rúcho) dalmatika (názov podľa rímskej provincie Dalmácia, odev pre diakonov, uzavretá na bokoch na rukávy), pluviál (z lat. pluvia = dážď, bol pôvodne plášť do dažďa; v tvare dlhého plášťa bez rukávov so sponou vpredu hore) Štóla (obdĺžnikový, dlhý pruh látky v liturgickej farbe a zároveň symbol služby sviatostného kňazstva, symbolizuje Dobrého pastiera), Velum je spoločným odevom obdĺžnikového tvaru pre všetky stupne kňazskej služby, zahaľujúcim ramená a ruky, ktoré je používané pri sviatostnom požehnaní. mitra (z lat. = čelenka vrchná pokrývka hlavy biskupa) pileolus (lat. = čiapočka, spodná pokrývka hlavy biskupa, nazývaná tiež “piuska”) Pedum je biskupská palica, hore obyčajne zakrivená, zhotovená z kovu. Je symbolom Dobrého pastiera. Pektorál (lat. pectus = hrudník je kríž veľkosti dlane, nosený na hrudi, zavesený na kovovej retiazke. Prsteň (prvok paraliturgický, symbolizujúci úplné zasnúbenie s cirkvou. Prsteň pápežský býva niekedy nazývaný “rybársky”, pretože jeho nositeľ je nástupcom apoštola Petra, rybárov; kedysi do neho boli zabudované ostatky svätých.) Pálium (lat. pálium = odev, kruh z vlnenej látky, z ktorého vpredu a vzadu vybiehajú dlhší výbežky, ktorý je vlastným “odznakom” metropolitu na území mu podriadenom. Nie je prenosným a stáva sa súčasťou pohrebného odevu metropolitu.) Tiara (jej používanie zrušil Pavol VI., symbol pápežstva), Odevom najznámejším, aj keď už neliturgickým, je tzv. sutana – klerika (z lat. clericus = člen duchovného stavu), nazývaná tiež reverenda (reverendus = dôstojný; porov. angl.), ktorá je celé telo zahaľujúcim odevom s rukávmi. Farba býva rôzna, podľa dôstojnosti a zastávaného úradu. kolárik (z lat. collar = golier; porov. angl., biely doplnok ku klerike), neskôr aj cingulum (skôr ich nosili len tí, ktorým patrila iná farba ako čierna)
INÉ PARAMENTÁ
Abakus (z lat. abacus, abax = kredenc, je menší stôl slúžiaci na odkladanie liturgických nádob), Krucifix, kríž oltárny (z lat. crux = kríž a figer = zavesiť, zabiť, upevňovať, teda kríž s vyobrazením Krista ukrižovaného. Môže byť stabilný alebo prenosný), Sviece (majú byť na oltári v párnom počte) svieca paškál (je symbolom Zmŕtvychvstalého.) Lyžička a trubička pre podávanie Eucharistie pod obidvoma spôsobmi (u nás sa nepoužívajú), Sedia gestatoria boli nosidlá pre pápeža; baldachýn (strieška pri liturgických procesiách)
LITURGICKÉ KNIHY
Misál (lat. Missale), čiže kniha slúžiaca na slúženie omše (lat. Missa = omša). Obsahuje omšové texty nemenlivé (Ordinarium) a menlivé (modlitby, prefácie a pod.). Lekcionár (z lat. lectio = čítanie, čítanie), Kniha modlitieb veriacich, Rituál (lat. Rituale obsahuje obrady lat. Rítus = obrad) svätenín, žehnanie a svätenie vecí a osôb) Benedikcionál (z lat. benedictio = požehnanie), Pontifikál (z lat. pontifex = kňaz; doslova staviteľ mostov obsahuje texty obradov, ktorých vysluhovanie prináleží len biskupovi), Liturgia hodín (liturgia horarum), nazývaná bežne “kňazské hodinky” či breviár (z lat. brevis = krátky, skrátený), Kyriale (z gréc. Kyrie eleison= Pane, zmiluj sa je kniha obsahujúca notové zápisy, obsahoval stále časti) Gradual (z lat. gradus = stupeň, bola kniha, ktorá obsahovala pôvodne texty tzv. Stupňových modlitieb boli to modlitby odriekané na stupňoch oltára pred začiatkom omše, obsahoval menlivé časti), Antifonár (je kniha, obsahujúca zhudobnené časti Dennej modlitby Cirkvi), rubriky, (z lat. ruber = červený; pôvodne červená hlina), čo sú červeno písané poznámky v liturgických knihách)
LITURGICKÉ FARBY
Spočiatku len biela farba, neskôr pridaná červená a čierna. Poznáme 5 základných farieb a 4 vedľajšie. K základným farbám patrí farba biela (nevinnosť – sviatky tých, ktorí neboli mučeníci, sviatky Pána a Panny Márie, veľkonočná a vianočná), červená (krv – sviatky mučeníkov, Ducha svätého), zelená (nádej, obdobie cezrok), fialová (pokánie a smútok, pôst, advent a pohreb) a čierna (slávnostne smútočná, pohrebná) Vedľajšie liturgické farby sú: zlatá, strieborná, modrá a ružová.
LITURGICKÉ SUBJEKTY
a, Liturgické osoby – pápež, patriarcha, arcibiskup, biskup, opát, abatyša, kňaz, diakon (všetci – okrem abatyše – môžu byť označení ako celebrant); akolyta, lektor, žalmista, komentátor a miništranti; pri niektorých sviatostiach (krst, birmovanie) taktiež svedkovia, krstní rodičia a iní ručitelia (pri svätení).
b, Schola a ľud – patrí tu aj ceremonár, manduktor (z lat. manus = ruka a ducere = viesť, ktorý pri primičnej omši privádza novosvätenca k oltáru)
LITURGICKÉ CYKLY
Poznáme cykly: a, ročný cyklus (A,B,C); b, týždenný (Opiera sa o nedeľu, s tým, že nedeľa je liturgicky prvý a zároveň aj ôsmy deň v týždni); c, denný (Pravidelné striedanie dennej a nočnej doby).
POČÍTANIE ČASU
a, počítanie kalendárne – jedná sa o bežne známu a používanú astronomickú časomieru (chronológiu)- týka sa väčšiny dní liturgického roka; b) počítanie staroveké – pri počítaní dĺžky doby na dni sa ako prvý započítava súčasný dnešný deň – napr. Veľkonočné triduum; c) počítanie liturgické – ide o aplikáciu židovského názoru, že deň sa začína po západe slnka predchádzajúceho večera – týka sa nedelí a slávností.
LITURGICKÝ ROK
Ročný cyklus liturgického života Cirkvi. Začína prvou adventnou nedeľou a jeho vrcholom je Veľká noc. Delí sa na: doba adventná, vianočná, cezročná (I. časť), čas pôstu, veľkonočná a opäť cezročná (II. časť). Poznáme delenie sviatočných dní na: slávnosti, sviatky, spomienky a férie. Menlivé sviatky menia svoj dátum v závislosti od Veľkej noci; stále – nemenné sviatky majú stále rovnaký dátum (aj tzv. dogmatické sviatky). Poznáme aj tzv. prosebné dni (sviatok sv. Marka, tri pred Nanebovstúpením Pána) kvatembrové (dni na začiatku ročných období), aliturgické dni (piatok a sobota Svätého týždňa).
LITURGICKÉ GESTÁ
a, Postoje – (Statické) – Sedenie, státie
b, Gestá – (Dynamické) – Gestá celého tela (Prostrácia, Sprievod, Pobozkanie, Úklon, Pokľaknutie) Gestá rúk (Zložené ruky, Rozložené ruky, Vystieranie rúk, Bytie sa v prsia) Pozdvihnutie očí a úklon hlavy.
ROZDELENIE LITURGIÍ
Rítus (niekedy tiež obrad) je zase termínom liturgického a cirkevného práva označujúcim spôsob slávenia liturgie v rámci katolíckej cirkvi príznačný pre určitú oblasť alebo národ; vo vzťahu k východným liturgiám je totožný s pojmom liturgické rodiny. Liturgie niesli názvy podľa názvu patriarchátov: Antiochia Rím – rímska liturgia; Alexandria, Carihrad a Jeruzalem – grécka liturgia. Jestovanie tiež liturgie galskej a ambroziánskej na západe a východ sa delí na liturgické rodiny, Alexandriu, kde patrili rýty alexandrijskej, koptskej a etiópskej cirkvi, Antiochia – Jeruzalemská liturgia, mladšie rodiny ako byzantská a arménska. Všeobecne vzaté sú východné liturgie viac mystériové, metaforické a dynamické; teologicky je z nich najviac prepracovaná liturgia byzantská.
VÝVOJ SVÄTEJ OMŠE
Môžeme rozlíšiť tri typy bohoslužieb v židovstve: a, domáce – Bohatá liturgia paschálnej večere u židov (umývanie rúk, konzumácia, veľkonočné jedlá, horké jedlá, vypitie druhého kalichu a lámanie chleba a spev Hallelu) večera mala oslavný a spomienkový ráz. b, synagogálne – Synagógy na slávenie bohoslužby slova, slúžili na čítanie zákona a spoločnú modlitbu. c, chrámové – Prinášanie obiet, keďže synagóga oltár nemala, len ambon.
Bohoslužba synagogálna na našu bohoslužbu slova, obrady chrámové a domáce liturgie na našu bohoslužbu obety. Kresťania chodievali spočiatku na spoločné modlitby do jeruzalemského chrámu, bola tendencia nazývať liturgiu podľa jednej z ich častí, obyčajne tej, ktorá bola najviac zdôrazňovaná. Liturgia bola nazvaná lámaním chleba, cena Domini čiže Večera Pánova, Eucharistia. Po obsahovej stránke dochádzalo ku inkulturácií. Po zrovnoprávnení kresťanstva s pohanstvom dochádzalo k prieniku aj so zvykmi cisárskeho dvora.
GENÉZA OMŠE SVÄTEJ
I. ÚVODNÉ OBRADY
a) vstupný spev, lat. introitus. Jedná sa o spev časti žalmu alebo iného textu počas vchádzania celebranta do presbytéria.
b) pozdravenie oltára celebrantom, konkrétne formou bozku, je antický zvyk, prevzatý z profánneho života, rovnako ako odchod k predsedníckemu sedadlu, tzv. sedes. Vo významné dni býva rozšírené i o incenzáciu oltára.
c) pokropenie vodou, ktoré dnes môže nahradiť úkon kajúcnosti.
d) znamenie kríža – vyskytuje sa vo všetkých typoch liturgiou, aj keď s rozdielnym slovným sprievodom;
e) pozdravenie ľudu
f) úvod do liturgie dňa – prvok novo zaradený po II. Vatikánskom koncile, ktoré komentátorom poskytuje možnosť zoznámiť obec s práve prežívanými liturgickými mystériami.
g) úkon kajúcnosti, ktorý je okamihom spoločnej ľútosti za hriechy všetkých zhromaždených a zodpovedá najstaršej tradícii.
h) hymnus Gloria, spievaný alebo recitovaný pri nedeľných sláveniach a sviatkoch (okrem adventných a pôstnych.
i) vstupná modlitba (Collecta), ktorej názov napovedá, že sa jedná o sumarizujúcu modlitbu (lat. colligere = zbierať, zhromažďovať, sumarizovať; porov. kolekcia) konkrétne sumarizuje tiché modlitby jednotlivých veriacich, prednesená na výzvu: modlime sa.
II. LITURGIA SLOVA
a) biblické neevanjeliové čítanie (biblické, pretože je z Biblie; neevanjeliové, pretože sa nejedná o čítanie z Evanjelia)
b) žalm (z lat. responsum = odpoveď), ktorý sa kedysi nazýval graduale) – je to žalm s opakovanou antifónou, ktorá sa stáva odpoveďou ľudu.
c) sekvencia – je to špeciálny liturgický útvar, ktorý sa v bežnej omši nevyskytuje. Dnes v liturgickom roku máme iba 4 sekvencie, z toho 2 povinné.
d) alelujový (alelujatický) verš. Je to verš obyčajne z Písma sv. vyskytujúci sa pred evanjeliom, ktorý je uvedený a zakončený aklamáciou “Aleluja”
e) perikopu z evanjelia číta diakon (ak nie je prítomný, potom sám celebrant) a tento úkon je od 5. stor. uvedený sprievodom so sviecami a kadidlom, čo je reminiscencia na antický zvyk sprevádzať cisára s fakľami pri priechode mestom
f) homília má za úlohu priblížiť obsah biblických čítaní, príp. žalmu, omše dňa (= predsednícke modlitby)vlastných, alebo stálych omšových textov (= Ordinarium).
g) vyznanie viery patrilo pôvodne do krstných obradov.
h) modlitba veriacich (prosby) je jedinou časťou omšovej liturgie, ktorá nemá jednotný text pre celú katolícku cirkev rímskeho obradu.
III. BOHOSLUŽBA OBETY
a) Príprava darov. Hoci modlitby pri nej pochádzajú zo židovskej liturgie, boli znovuzavedenie ešte len II. Vatikánským koncilom.
b) Spev na obetovanie má praktický význam – vyplniť priestor ticha pri príprave darov.
c) Sprievod s obetnými darmi je známy od začiatku kresťanstva.
d) incenzácia darov bolo zavedené v 13. stor. a bol k nemu pripojený aj symbolický výklad – aby sa aj naša obeta vzniesla ako bohumilé vôňa kadidla.
e) umývanie celebrantových rúk
f) modlitba nad darmi (super oblata)
h) prefácia (lat. praefatio = úkon predošlá inú činnosť, príprava) je oslavný hymnus adresovaný Bohu Otcovi, v ktorom ho zvelebujeme za celok diela spásy alebo jednotlivé udalosti.
i) Hymnus “Svätý” (“Sanctus”), vyskytujúci sa vo všetkých liturgiách.
j) Postsanctus je prechodom od predchádzajúceho hymnu k vlastnému obsahu eucharistickej modlitby, ktorú vlastne začína.
k) Pripomienka tajomstva dňa, ktoré však v českom misáli sa zatiaľ schádza. Zavedená bola po II. Vatikánskom sneme.
l) Epiklézy (z gréc. privolávať, zvolávať), je dnes prosbou o zoslanie Ducha sv. na obetované dary.
m) Slová ustanovenia – správa o ustanovenia tvoria teologický a historický rámec pre konsekračné slová, ktoré nesmieme vytrhávať z ich súvislosti, ako sa to po dlhé stáročia darilo západnej scholastickej teológii (riskovali by sme tak ich trochu magické chápanie ako všemocné formulácia)
n) Aklamácia, čo je zvolanie ľudu. Je to prvok veľmi starý, ktorý však v stredoveku vymizol a bol znovuzavedenie ešte len na II. Vatikánskom koncile. ďalej nasleduje
o) Anamnéza (gréc. (anamnein) = spomínať) akási chronologická spomienka spásnych udalostí v priamom vzťahu k slovám ustanovenia.
p) Obetná modlitba, čo je opäť veľmi starobylý prvok, ktorého podstatou je vyjadrenie úmyslu celebranta priniesť spolu s veriacimi Bohu
r) Modlitba prosebná, do ktorej zahŕňame ako živé, tak i zomrelých, cirkev miestne aj celosvetovú.
s) Záverečná doxológia, niekedy nazývaná veľkou doxológi. Z teologického hľadiska je to okamih veľmi dôležitý, je to vrchol omšové liturgia, pretože je to zhrnutie celého vykupiteľského diela Kristovho. V byzantskej liturgii sa nevyskytuje.
IV. OBRAD PRIJÍMANIA
a) úvod k modlitbe Pána, ktorý je v rímskej liturgii známy už v 5. st., zatiaľ čo v iných liturgiách neskôr; po II. Vatikánskom koncile pribudla možnosť použiť variabilných textov.
b) modlitba Pána je v liturgii doložená už v 4. st., ale spôsob, akým bola prednášaní, bol poznačený mentalitou.
c) embólizmus – ktorý je rozvinutím slov tejto modlitby.
d) znak pokoja, sú známe už v 4. st. Samotný spôsob tohto pozdravenie sa menil – napr. prvotný kresťania si vymieňali bozky, ale to súviselo s usporiadaním ich chrámov, kde múrik alebo drevená priehradka oddeľovali časť mužskú od ženskej (čo bolo prevzaté z židovskej synagógy).
e) spev Baránok Boží, čo vysvetľuje, prečo sa v liturgiách východných nenachádza.
f) Zmiešaní spôsob má dnes najmä symbolicko – mystický význam. Podľa židovského chápania sú telo a krv základných prvkami života, takže ich oddelené prepodstatnenie je reálnym znázornením smrti Krista; okamih ich spojenie je symbolom zmŕtvychvstania.
g) pozdvihované Hostie sa slovami: “Hľa, Baránok Boží” pochádza zo 16. st.
h) Prijímanie kňaza predchádza tichá modlitba, známa už v 13. st.
i) Prijímanie veriacich prebiehalo až do vrcholného stredoveku pod oboma, aj keď od jeho ranej fázy sa v Ríme obmedzilo len na šľachtu.
j) Spev na prijímanie, ktorá má podobnú funkciu ako Introit (vstupný spev).
k) Modlitba po prijímaní, svojím pôvodom veľmi stará, je posledná z predsedníckych modlitieb v omši; má sumarizujúci charakter. Obyčajne pozostáva z dvoch prvkov: vďakyvzdania a prosby.
V. ZÁVEREČNÉ OBRADY
Boli do omšových textov včlenené pomerne neskôr
a) možnosť prednesenia krátkych oznamov,
b) požehnanie, ktoré sa v liturgii vyskytovalo odjakživa
c) prepustenie ľudu
d) pobozkanie oltára, s významom podobným, ako na začiatku liturgie.
ANALÝZA ODPOVEDÍ ĽUDU POČAS SVÄTEJ OMŠE
V mene Otca, i Syna i Ducha sv. – Meno bolo v židovskom chápaní synonymom osoby a jej existencie; dať niekomu meno znamenalo prejav priazne a dôvery.
Amen. – Toto hebrejské slovo má tri základné významy: a) stojím za tým, verím tomu; b) nech sa tak stane, kiež to tak je; c) podľa Zjv 3,14 je Kristus “Amen”, verný svedok.
Milosť nášho Pána, Ježiša Krista, Božia láska a spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými (2 Kor 13,13) – Tento pozdrav je typický pre obce pohano-kresťanské, teda na kresťanskú vieru obrátené z pohanstva. Ďalšie formulácia znie: Milosť a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista, nech je s vami všetkými – To je pozdrav typický pre sv. Pavla a vzťahuje sa na všetkých kresťanov, teda ako žido- aj pohano-kresťanov. Tretia verzia zneje Milosť Ježiša Krista, nášho Pána, pre nás (narodeného, ukrižovaného, zmŕtvychvstalého) nech je s vami všetkými.
Pán s vami – je inak vyjadreným prianím spásy a požehnanie Božieho. Ak biskup, zdravie: Pokoj Kristov nech je s vami (porov. Jn 14,27), pričom sa vychádza z toho, že tieto slová povedal Kristus apoštolom, a ich nástupcovia sú biskupi. Na všetky tieto možné spôsoby pozdravu my odpovedáme: I s duchom tvojím. Výzva k úkonu kajúcnosti – Formulácia najbežnejšie znie: Pane, zmiluj sa; Kriste, zmiluj sa; Poznáme ďalšie štyri možnosti. Po krátkom okamihu ľútosti všetci spoločne hovoríme: Vyznávam všemohúcemu Bohu …, čo je očividne nutné, pretože len On mi môže odpustiť hriech. Ten však nikdy nie je záležitosťou iba súkromnú, ale týka sa aj ostatných, pretože zasahuje štyri základné roviny vzťahov ľudskej existencie: vzťah k Bohu, k blížnym, sebe samému a svetu (ako zvyšku stvorenia). Nasleduje “maxima culpa” – najväčšia vina; Ak to požadujú liturgické predpisy (nedele, slávnosti a sviatky), prednáša sa hymnus “Gloria”, ktorého začiatočný verš je prevzatý z Lk 2,14; avšak vo voľnom preklade: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle Teraz nás celebrant nabáda, aby sme vhodne zaplnili okamih ticha, ktorý nám má však poskytnúť: Modlime sa. Nasleduje Kolekta. V rámci bohoslužby slova, po prečítaní úryvku Písma, počujeme lektorovo: Počuli sme Božie slovo. K epištole patrí tzv. Žalm. Liturgia slova vrcholí čítaním úryvku evanjelia, pred ktorým nás čítajúci (diakon, ak nie je, tak kňaz), pozdravuje nám už známym “Pán s vami”. Nasleduje bližšie zoznámenie s danou perikopou: Čítanie (začiatok) svätého evanjelia podľa (Matúša, Marka, Lukáša, Jána), ktoré nám zdôrazňuje výnimočnosť evanjelií medzi ostatnými knihami Písma (“svätého evanjelia”), ktoré predsa zaznamenávajú slová Pána. Za to posledné, že Boh poskytol ľudstvu takúto možnosť, sa patrí, aby sme ho oslavovali: Sláva tebe, Pane. Ak je to predpísané (nedele a slávnosti), sa odriekava vyznanie viery v Nicejsko-carihradskej verzii. Poslednou časťou liturgie slova sú tzv. príhovory. Potom sa prinášajú obetné dary. Bohoslužba obety začína prípravou darov, počas ktorej kňaz vyslovuje (hlasno alebo ticho, podľa situácie) slová obetovania. Modlitbu nad darmi predchádza opäť výzva k modlitbe: Modlite sa, … aby sa … obeta zaľúbila Bohu, je nielen pozvaním k vrúcnejšiemu spojeniu s Bohom, ale aj zdôraznením našej ľudskej dôstojnosti. Začiatok tzv. Dialógu pred prefáciou nám opäť pripomenie prítomnosť Božiu: Pán s vami, na čo my zareagujeme ustáleným spôsobom: I s duchom tvojím. Nasleduje upriamenie sŕdc na skutočnosť slovami: Hore srdcia. Prefácia je nielen oslavným hymnom na Božie dielo, ako sme si už uvádzali skôr, ale aj istou paralelou k ľudskému životu: obidva začínajú poučením o Božej prítomnosti a pozvaním k tomuto poznaniu zodpovedajúcemu životu, kde vďaka Otcovi predchádza čokoľvek iné z našej strany. Aklamácia po premenení sa začína slovami: Hľa, tajomstvo viery, ktoré dávajú plnú hodnotu omšovej obety. Má aspoň tri verzie. Eucharistická modlitba končí doxológiou. Naša odpoveď v podobe najčastejšieho: Amen. Obrady prijímania začínajú modlitbou Pána, ku ktorej sme vyzvaní celebrantom pomocou jednej z niekoľkých formulácií. Ďalej náš liturgický dialóg pokračuje tzv. embolizmu. Časť “znak pokoja”, opäť začína celebrantovou modlitbou. Výzva: Pokoj Pánov nech je vždy s vami je obdobou úvodného: Pán s vami, takže naša odpoveď: I s duchom tvojím je tu úplne namieste. Počas zmiešania spôsobov spievame: Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta.. Po niekoľkých okamihoch celebrant pozdvihuje hostiu so slovami: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta; blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu. K ďalšiemu dialógu dochádza pri podávaní sv. prijímania: Telo Kristovo (príp. Krv Kristova či oboje) – Amen. Okamih záverečný je vhodný na pripomenutie Božej prítomnosti. Forma prepustenia: Iďte v mene Božom nás opäť odkazuje k symbolike mena, ako sme si ju už uvádzali.
EUCHARISTICKÁ MODLITBA A JEJ OBSAH
I. eucharistická modlitba, nazývaná tiež “Rímsky kánon”, bola v užívaná už v najstarších dobách, z ktorých máme zachované svedectvo, aj keď, samozrejme, prešla tiež určitým vývojom. V r. 1965 bolo dovolené, aby mohla byť recitovaná hlasno namiesto doterajšieho spôsobu odriekavanie ticho, čo je prax stredoveká, ktorá bola v 13. stor. dokonca kodifikovaná a špecifikovaná (tak ticho, aby ju počuli iba okolostojaci pri oltári). V r. 1967 bol umožnený preklad do národného jazyka. O rok neskôr boli zavedené ďalšie eucharistickej modlitby:
II. eucharistická modlitba alebo tzv. “Hypolitov kánon” je trochu skrátenou verziou starobylého kánonu, zostaveného protipápežom Hypolitom Rímskym v 3. stor. Zo všetkých súčasnych pre našu oblasť povolených eucharistických modlitieb je najkratšia, a preto sa ju odporúča používať vo všedné dni. Vlastná prefácia s ňou však nie je nevyhnutne spojená. Ďalší kánon, známy ako
III. eucharistická modlitba, je liturgickým “novotvarom”, pochádzajúcim od talianskeho liturgistu prof. Vaggaginniho. Vychádza z široko poňatej teológie obete. Použitie sa odporúča najmä v nedele a sviatky. Určitým “splácaním dlhu”, ktorý západná Cirkev pociťovala voči tradícii východnej, ako aj istým ekumenickým “vyjdením ústrety” je
IV. eucharistická modlitba, ktorej základ tvorí egyptská verzia anafory (= kánonu) sv. Bazila. Tu je hlavným motívom teológia dejín spásy, takže sa neodporúča používať ju v nedele a na slávnosti, kedy je predpísané vyznanie viery, aby nedochádzalo k duplicitám. Prefácia je vlastná.
Ostatné eucharistické modlitby tvoria celky, zaoberajú sa určitou témou alebo využívajú určité spôsoby slávenia liturgie. Skupiny ostatných eucharistických modlitieb: a, anafory pre omše s deťmi; tie sú tri. b, anafory za zmierenie, c. anafora eucharistickej modlitby na rozličné potreby, v slovenskom misáli je táto anafora uvedená ako piata eucharistická modlitba.
II. EUCHARISTICKÁ MODLITBA – ANALÝZA
Táto anafora začína slovami, ktoré sú našou reakciou na im predchádzajúci spev “Svätý”: Naozaj si svätý, Otče, ty prameň všetkej svätosti. Po tomto uvedomení si správneho vzťahu k Bohu už prechádzame k vrcholnej časti, spomienke veľkonočnej večere. Slová premenenia chleba sú vzaté z Mt 26,26b. Teraz správa o ustanovení pokračuje nevyhnutným náčrtom súvislostí: Podobne po večeri vzal kalich, znova ti vzdával vďaky a dal ho svojim učeníkom hovoriac.. Po aklamácií, smerujúcej k Synovi, ktorej zavedenie bohužiaľ narušilo celistvosť anafory, smerujúcu k Otcovi, celebrant pokračuje ďalej: Keď teda slávime pamiatku smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna, obetujeme ti, Otče, chlieb života a kalich spásy. Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť. “Slúžením” je tu myslené rozvíjanie všetkých tých talentov, ktoré sme od Boha dostali, a to vo všetkých rovinách našej existencie. Nie sme však sami, kto takto Bohu “slúži”, preto sa musíme usilovať, aby aj v spoločenskej rovine bolo toto naše počínanie Boha dôstojné. Ďalej nasledujú prosby za cirkev putujúcu i oslávenú.
III. EUCHARISTICKÁ MODLITBA – ANALÝZA
Tu sa jedná o rozvinutie teológie Božej svätosti a posväcovania všetkého skrze Ducha Svätého, k čomu dochádza prostredníctvom “ľudu Božieho”. To je pojem starozákonný, ktorý však bol v NZ podstatne rozšírený – “Božím ľudom” už nie je len vyvolený národ (Izrael), ale všetci zapojení skrze krst do Krista. Po uvedomení si týchto základných skutočností, ako aj spolupatričnosti k Cirkvi nášho miestneho spoločenstva, nám už nezostáva nič iné, než aby sme konkrétne “aplikovali” tento princíp posvätenia formou prosby aj v našej situácii. Slovom “tajomstvo” tu nie je na prvom mieste myslené niečo nepochopiteľné – jedná sa o trochu pokrivkávajúci doslovný prevod gréckeho (mysterion) do latinčiny (mysterium) a jeho následný preklad. Potom už nasleduje správa o ustanovení: On v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával ti vďaky a dobrorečil, lámal ho a dával svojim učeníkom hovoriac. Oproti II. kánonu sú rozšírené o prvok “žehnanie” (benedixit), ktorý však v origináli skôr vyjadruje dobrorečenie v rámci židovského “berakha”. Spôsob formulácie anamnézy je však už vlastný. Použité slovo “vďakyvzdania” je z gréc. eucharistéia, z čoho vznikol aj náš dnešný termín “Eucharistia”, označujúci omšu ako najväčší “vďakyvzdanie”, ktoré ako ľudia sme schopní priniesť, pretože sa jedná o ” živú a svätú obetu”, teda o niečo celkom reálne a zároveň bytostne premieňajúce našu existenciu. V Eucharistii je však najdôležitejšia rovina vertikálna, ku ktorej sa text znova vracia: Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu. Hodnota Kristovej smrti sa však neobmedzuje len na našu osobu, či na okruh našich známych no prináša aj na celú cirkev. Máme však vedomie, že tak, ako sme my nedokonalí, čo potvrdzujú predchádzajúce prosby, tak to platí aj o tých, ktorí už odišli, čo je dôvod zapojiť aj ich do prosieb. Nezabúda tiež na hodnotu ľudského tela a význam Kristovho zmŕtvychvstania v dejinách spásy.
IV. VYBRANÉ KAPITOLY
Z PASTORÁLNO – LITURGICKEJ TEOLÓGIE (AKIMJAK)
EKLEZIÁLNA KONCEPCIA PASTORÁCIE
Názov pastorácia, pochádza z biblického obrazu, Ježiša, ako Dobrého Pastiera, ktorý sa stará nielen o svojich apoštolov a učeníkov, ale aj o všetky ovečky, teda o všetkých veriacich po celom svete. Vykupiteľský aspekt predstavuje Veľkonočný Baránok, ktorým sa stal Ježiš Kristus. Po zmŕtvychvstaní Ježiš poveril svätého Petra, aby pásol jeho ovečky. Teda v apoštolských časoch biskupi a kňazi predstavovali postavu pastiera. Pojem „ekleziálna koncepcia pastorácie” znamená, že pri evanjelizácii a pri sprítomňovaní vykupiteľského diela Kristovho majú mať svoju účasť aj laickí veriaci. Celá Cirkev má evanjelizovať, celá má pastoračné pôsobiť, teda aj laici na základe svojho všeobecného kňazstva, ktoré prijali vo svätom krste a v sviatosti birmovania. Cirkev je podmetom pastoračnej aktivity všetkých členov Cirkvi, teda i laikov, ale zároveň je aj predmetom tejto pastoračnej aktivity, lebo členovia Cirkvi tak kňazi, ako aj laici, majú posväcovať aj seba a majú pracovať aj na svojej spáse. Pri dosahovaní cieľa ekleziálnej koncepcie pastorácie, môžeme pozorovať aspekt soteriologický úlohou pastoračnej aktivity je oslobodiť človeka od hriechu a od večnej smrti; Ale ąj aspekt eschatologický nadprirodzené spojenie s Bohom, s ktorým máme byť po celú večnosť.
ŠTYRI ZÁKLADNÉ ŠTRUKTÚRY PASTORAČNEJ ČINNOSTI
1. Platformu inštitucionálnu hoci Ježiš Kristus je hlavným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, predsa toto prostredníctvo vykonáva cez inštitúcie svätej Cirkvi; 2. Platformu personalistickú Cirkev ąj keď hovorí ku všetkým ľuďom, predsa pri vysluhovaní sviatosti prichádza do kontaktu s každým veriacim osobne a osobitne; 3. Platformu kozmologickú aktivita Cirkvi má byť upriamená na všetky potreby dnešných ľudí, na potreby celého sveta, ktorý Ježíš vykúpil; 4. Platformu eschatologickú Naša dnešná pastoračná činnosť nesmie byť konzervatívna, ale má byť odpoveďou na „znamenie časov“. Má byť neustále zameraná na budúcnosť a to nielen na tú pozemskú, ale až na večnú.
FUNKCIE PASTORÁCIE
Medzi základné funkcie pastorácie patri: 1. ohlasovanie Božieho slova (homilia, katecheza), 2. vysluhovanie sviatostí.
Medzi ďalšie pastoračné aktivity patrí: a) viesť biblické krúžky, (duchovné rozhovory), b) poskytovať duchovné vedenie (administratívno-disciplinárne, ale i asketické), c) organizovať a prevádzať charitatívnu činnosť Cirkvi.
PASTORAČNÉ STREDISKÁ CENTRÁ (MIESTA PÔSOBENIA)
1. farské pôsobenie v rámci farnosti, pričom farnosť má byť spoločenstvo spoločenstiev a nie spoločenstvom jednotlivcov. 2. rodinné pôsobenie v rámci rodiny prirodzenej ľudskej. 3. individuálne pôsobenie na jednotlivcov združených v rôznych spolkoch (skauti, požiarnici a pod.), ale aj na jednotlivé duchovné skupiny, či hnutia (oázové, katechumenátne, fokolárske, charizmatické a pod.) V modernej dobe sú to aj 4.telefónne rady duchovného tým, ktorí mu zavolajú vo svojich ťažkostiach,
ŠPECIÁLNA PASTORAČNÁ STAROSTLIVOSŤ
Sa poskytuje: a) vojakom, b) väzňom, c) mládeži v internátoch, d) robotníkom na pracoviskách a pod, V pastorácii treba používať aj poznatky z oblasti psychológie, sociológie ako aj pastorálnej medicíny.
TEOLÓGIA DOMÁCEJ CIRKVI
DVK použil pojem Domáca Cirkev“ (LG 11), tým chcel jasne povedať, že evanjelizovať treba už v rodine, v dome, kde deti vyrastajú. Členovia týchto rodín potom prichádzajú do farského kostola na “farskú omšu” nie ako jednotlivci, ako súkromne prežívajúci svoju vieru, ale prichádzajú tam, ako členovia rodinných spoločenstiev. Ako spoločenstvo prirodzené i nadprirodzené tvorí integrálnu súčasť farského spoločenstva. Povolania ďalej vznikajú a upevňujú sa aj v malých spoločenstvách, kde sa najmä mladí ľudia spoločne modlia a meditujú.
PÍSMO SVÄTÉ VO FARSKEJ PASTORÁCII
Cirkev vždy mala v úcte Písmo sväté priam ako samo Pánovo Telo, pretože najmä v posvätnej liturgii neprestáva prijímať chlieb života tak zo stola Božieho Slova, ako aj zo stola Kristovho Tela a podáva ho veriacim (DV 21). Preto všetky kázne vo farskej pastorácii majú sa živiť a viesť Svätým písmom. DVK vyzýval: Svätým písmom treba obohatiť všetky pobožnosti; Nech si veriaci čítajú Sväté písmo aj v kruhu svojej rodiny; čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba; Úlohou všetkých biskupov a kňazov je náležíte naučiť svojich veriacich dobre používať Sväté písmo. V nových obradoch uvedenia dospelého do Cirkvi je aj odovzdávanie Písma katechumenovi pri skrutíniach.
FORMY BIBLICKÝCH STRETNUTÍ
1, Biblické rozhovory – (biblické hodiny, revízia života) Uvažovanie v dvoch etapách: exegetickom vysvetlení a v uvedení do života. Dôraz na primerané rozdelenie v skupinke, texty vyberané podľa špecifických potrieb. Stretnutie má byť sprevádzané meditáciou a modlitbou. 2, Biblické rozjímania – meditácie – (Lectio divina – lectio, meditatio, oratio, contemplatio) – Je to reflexívne a modlitbové čítanie Svätého písma. Lectio divina, je najlepšou cestou ku kontemplácii. 3, Biblická nedeľa; 4, Biblický týždeň; 5, Intronizácia evanjeliára; 6, Biblická pastorácia rodín
FORMY ODOVZDÁVANIA VIERY V MASMÉDIÁCH
Cirkev sa im venuje v dokumentoch: Miranda prorsus (priam udivujúce – Pius XI. predniesol posolstvo cez rádio); Inter mirifica (medzi podivuhodnými – 24 článkov, podáva náuku Cirkvi o práve na informovanosť, o umení a morálke, o verejnej mienke, o povinnostiach tvorcov masmédií a o povinnostiach prijímateľov programov z masmédií, Ďalej bol tu zavedený deň hromadných oznamovacích prostriedkov); Communio et progressio (qednotenie a postup, vysvetľuje a dopĺňa koncilový dokument Inter Mirifica, o verejnej mienke pestovanej cez masmédiá. Poukazuje sa na užitočnosť masmédií pri šírení Evanjelia.) Aetatis Novae (Nový vek, je doplnením a nie nahradením fundamentálnej inštrukcie Communio et progressio, ktorá je úplným výkladom teológie masmédií, hovoria o úlohách súčasnej scény – divadla a rozhlasu), Vigilanti eura.
CHARIZMATIKA A EKLEZIÁLNA FUNKCIA HNUTÍ V CIRKVI
Duch vanie ZHORA cez hierarchiu a ZDOLA cez srdcia jednotlivých veriacich. Ak sa kdekoľvek objaví napätie medzi hierarchiou a charizmatikmi, svedčí to o cirkevnej nezrelosti jednej zo strán. Úlohou hierarchie nie je udeľovať licencie na charizmy istým osobám, ale strážiť chariztny, aby dary Ducha Sv. naozaj slúžili dobru Cirkvi, nepodliehali falšovaniu a manipulácii. „Kritériá cirkevnosti“ pre zoskupenia laikov sú vydané v posynodálnom apoštolskom liste sv. Otca Jána Pavla IX.: CHRISTIFIDELES LAICI nasledovne: .1, Všetci sa teda majú starať o to, aby spĺňali úlohu nástroja ku svätosti. 2. Vieru podáva celú. 3, Svedectvo trvalého a autentického communia, ktoré nachádza výraz v synovskom vzťahu k pápežovi a biskupom. 4. Takéto zoskupenia musia sa snažiť vždy zosúladiť s apoštolským zameraním Cirkvi, na ktorom sa podieľajú. 5. Majú sa stále stavať do služby človeka, do služby jeho plnej dôstojnosti.
Pápež Ján Pavol II. ďalej dodáva, že základné kritériá sa verifikujú cez konkrétne výsledky (formuje sa duchovný život, modlitba, liturgia, manželstvo, kňazstvo, misie, katechéza)
PREDPOKLADY REFORMY A LITURGICKEJ OBNOVY
(Sacrosanctum Concilium – Svätý koncil si postavil za cieľ prehlbovať kresťanský život veriacich predovšetkým pomocou liturgie. Preto sa snaží prispôsobiť ju potrebám našich čias.) Ide predovšetkým o štyri inštrukcie ku SC: 1. Inter Oecumenici Medzi ekumenickými, prvá inštrukcia posvätnej kongregácie o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa 2. Tres Abhinc Armos Po troch rokoch, druhá inštrukcia o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa 3. Liturgicae Instaurationes Obnovy v liturgii, tretia inštrukcia o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa konštitúcie 4. Varietates Legitimae Zákonité rozmanitosti, štvrtá inštrukcia o inkulturácii a správnom uvádzaní konštitúcie DVK o posvätnej liturgii do života.
Dôležité sú aj špecifické inštrukcie napríklad: 1. Musicam Sacram Posvätná hudba,, Eucharisticum Mysterium – Eucharistické tajomstvo, O prekladoch liturgických textov
NAJDÔLEŽITEJŠIE ZÁSADY A USTANOVENIA DVK
1. Instauratio návrat k prameňom, 2. Nové zdôraznenie stola Božieho slova. 3. Zavedenie ľudovej reči do liturgie kvôli lepšiemu chápaniu. 4. Zachovanie zdravej tradície a prijatie národných prvkov. 5. Vyzdvihnutie veľkonočného tajomstva. 6. Vyzdvihnutie Eucharistie. 7. Adorácia. 8. Liturgia má byt vykonávaním Kristovho kňazského úradu. 9. Cez liturgiu máme putovať do nebeskej vlasti. 10. Liturgia nás má pobádať k životu v láske a svornosti s ostatnými veriacimi, preto znak pokoja. 11. Liturgiou máme vždy oslavovať Boha a posväcovať seba. 12. Na liturgii sa máme zúčastňovať vedome, aktívne s úžitkom, aby náš hlas bol v súlade s mysľou i s celým telom
VLASTNOSTI KRESŤANSKEJ DUCHOVNOSTI
Krst vstupu do života s Ježišom, no i liturgického života. Birmovanie je vstup do služieb cirkvi. Kritéria duchovnej formácie v liturgií: Teocentrické, Kristocentrické, Pneucentrické, Ekleziálne, Spoločenské, Personálne, Sakramentálne, Biblické, Eschatologické, Objektívne, Subjektívne, Mariologické
TEOLÓGIA LITURGICKÉHO ZHROMAŽDENIA
Predpovede prorokov a Božie znamenia v SZ mali pripraviť ľudstvo na centrálnu udalosť v dejinách spásy na príchod Vteleného Božieho Syna, prostredníka medzi Bohom a ľuďmi. Toto neustále sprítomňovanie Vykupiteľského Božieho diela sa uskutočňuje cez liturgiu. SC hovorí, že Kristus je prítomný v tomto tajomstve (aby sa dielo uskutočňovalo, prítomný v osobe vysluhovateľa, tá istá obeta, eucharistická prítomnosť, prítomnosť vo sviatostiach
DEFINÍCIA LITURGIE
Liturgia je takto verejný kult, pri ktorom liturgické zhromaždenie vzdáva česť Bohu a Boh cez liturgiu posväcuje zhromaždených veriacich.
Povaha liturgického zhromaždenia: 1, Spoločenská; 2, Hierarchická; 3, Univerzálna; 4. Misíjna; 5, Eschatologická
LITURGICKÉ ZHROMAŽDENIE
Je zhromaždením ľudí, ktorí majú vieru a predsa pri liturgii naša viera (vzrastá, proísme o dar viery pre iných, usilujeme sa zvestovať vieru iným) Je to zhromaždenie ľudí svätých I hriešnych. Je to zhromaždenie ľudí zjednotených, ale z rôznych osôb. Je to zhromaždenie hierarchické, ale i charizmatické. Je to spoločenstvo osôb (nie dav, masa), nie osobná záležitosť, ale spoločné spolucítenie a rešpektovanie druhých osôb.
Liturgické zhromaždenie má byť historicky lokálne, ale zároveň aj eschatologické. Potreba toho, aby naše znaky neskĺzli do ritualizmu.
EUCHARISTIA V ŽIVOTE FARNOSTÍ
Cirkev vnímame v troch znakoch: Kristus, Cirkev, Liturgia. Úlohou Cirkví je oslavovať Boha a posväcovať človeka cez liturgiu, štyrmi spôsobmi: Ohlasovaním evanjelia, Svedectvom života mučeníkov (martýrium), Službou lásky (diakonia), Liturgickým slávením. Centrom liturgického života vo farnosti má byť slávenie Eucharistie. Pod farnosťou rozumieme to územie, na ktorom žijú veriaci ľudia a zhromažďujú sa k sláveniu Eucharistie. V liturgii sa uskutočňuje dielo vykúpenia preto liturgické zhromaždenie je najzákladnejším, prvotným i všeobecne dostupným znakom Cirkvi. Ostatné filiálne a rektorálne kostoly plnia len pomocnú funkciu. Farár má dbať o to, aby sa jeho veriaci zúčastňovali na svätej omši pravidelne vedome, činne a nábožne. Nedeľná svätá omša je pre farnosť “prameňom a vrcholom”. Kódex kanonického práva hovorí, že kňaz má slúžiť denne len jednu svätú omšu, okrem Narodenia Pána a Všetkých zosnulých veriacich. Bináciu vo všedné dni a trináciu v nedele a prikázané sviatky musí dovoliť biskup. V obnovenej liturgii má veľký význam koncelebrovaná svätá omša, najmä na Zelený štvrtok.
KRISTOVA PASCHA AKO CENTRUM LITURGICKÉHO ROKA
Evanjelium opisuje Poslednú Večeru Pánovu ako Večeru Paschálnu, slávenú na pamiatku veľkých Božích diel, zviazanú s východom vyvoleného národa z Egypta a s prechodom (pascha) cez Červené more, s prechodom zo zajatia k slobode. Anticipácia poslednej večere s Ježišovou smrťou na kríži: nahrádza obetu SZ, plní proroctvá, vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu. Celá omša je nielen vďakyvzdávaním.
LITURGIA HODÍN MODLITBA KRESŤANSKÉHO SPOLOČENSTVA
(Všeobecné smernice o liturgii hodín) Slovenská liturgická komisia pripravila preklad v slovenskej reči: I. zväzok roku 1983 a posledný IV. zväzok vyšiel roku 1992. Liturgia hodín sa postupne rozvinula tak, že sa stala modlitbou miestnej Cirkvi. V priebehu vekov sa vyvíjal i názov Liturgie hodín (Oflicim divinum, Opus Dei, Horae canonicae, Misae matutinae, Vespertinae, Divina psalmodia, Preces horarum, Divina Laus), názov LITURGIA HODÍN sa objavil v roku 1959. Tridentský koncil pre nedostatok času nemohol uskutočniť reformu breviára, preto túto úlohu zveril Apoštolskej Stolici. Nový breviár prikázal pripraviť svätý Pius X. a vydal ho v roku 1911. Odstránili sa opakovania, dal sa do súladu feriálny žaltár s ofíciom svätých. Nedeľné ofícium sa povýšilo nad sviatky svätých. Na ďalšiu obnovu breviára sa podujal Pius XII. Roku 1947 ustanovil osobitnú komisiu na obnovu breviára. Dovolil používať nový preklad žaltára, ktorý pripravil Pápežský biblický inštitút. Roku 1955 poslal všetkým biskupom dotazník týkajúci sa obnovy breviára. Výsledkom tejto práce bolo zjednodušenie rubrík breviára, ktoré vydal roku 1960 Ján XXIII. Tento sa neuspokojil s čiastočnou obnovou a zveril obnovu breviára II. Vatikánskemu koncilu, Potom Rada pre uskutočnenie konštitúcie o posvätnej liturgii, ako aj Biskupská synoda v roku 1967 potvrdila zásady a spôsob obnovy breviára. Zaviedli sa rôzne formy slávenia. Brali sa pritom do úvahy aj okolnosti, v ktorých žijú ľudia dnešných čias. Kanonické hodiny sa zosúladili s hodinami dňa. Zrušila sa Príma. Ranné chvály a Vešpery tvoria základné časti ofícia a nadobudli veľkú dôležitosť. Posvätné čítanie si zachovalo ráz nočnej modlitby pre tých, čo slávia vigíliu, no súčasne je prispôsobené ktorejkoľvek hodine dňa. Hora media (modlitba cez deň) je upravená tak, aby bolo možné vybrať jednu z troch posvätných hodín (terciu, sextu, nónu). Každodenná povinnosť, čo do rozsahu sa zmenšila, ale zato zvýšila sa rozmanitosť textov.
LITURGIA – ŠKOLA KRESŤANSKEJ MODLITBY
Farnosť je prvým cirkevným spoločenstvom po rodine. Farnosť je Cirkvou a liturgia je znakom Cirkvi cez ktorý sa Cirkev najistejšie navonok zjavuje a zároveň sa predstavuje ako skutočnosť nadprirodzená. Eucharistická modlitba je modlitbou vzdávania vďaky.
V eucharistickej modlitbe pozorujeme: Vzdávanie vďaky, Oslavu Trojsvätého, Epiklézu, Konsekračnú modlitbu premenenia, Anamnézu – pamiatku; Obetovanie Božieho Baránka; Príhovory za svätú Cirkev, za Svätého otca, za biskupa, za zomrelých; Doxológiu – oslavu Trojjediného Boha a slávnostné potvrdenie tejto modlitby ľudom, slovom amen.
FARNOSŤ AKO CENTRUM LITURGICKÉHO ŽIVOTA
Farnosť je stanovená časť diecézneho územia, ktorú z poverenia biskupa a v úzkom spojení s ním spravuje kňaz-farár. Farnosť je základnou bunkou Cirkvi, podobne ako rodina je bunkou spoločnosti. Spôsoby stretnutia človeka s Bohom: cez hlásané Božie Slovo, cez vyslúžené sviatosti Cirkvi, cez slávenie Eucharistie, cez spoločnú modlitbu, ale aj v praxi cez vzájomnú lásku. Svätý otec Ján Pavol II. učí, že farnosť je Cirkvou, najviac živou a viditeľnou a zároveň obvyklou formou jej existencie a účinkovania. Liturgia má mať centrálne miesto v živote farského spoločenstva.
LITURGICKÝ RITUÁL A SVETSKÝ RITUÁL
(Rituál – obradná kniha, ktorá obsahuje obradové predpisy, ale je to aj samotný obrad, či rítus podlá ktorého sa postupuje pri určitej slávnosti, alebo aj pri určitej svetskej udalosti)
a, liturgický rituál – predpisy sv. omše, sviatosti a svätenín (Rímsky rituál, Rituále Romanam, Ceremoniál biskupov, presné predpisy ako vysluhovať sviatosti, pohrebné obrady, ako skladať rehoľné sľuby, ako vykonať požehnanie, zasvätenie panien, sviatosť kresťanskej iniciácie pre dospelých, ďalej tu patria predpisy o svätom prijímaní mimo svätej omše a o eucharistickom kulte, o vysluhovaní sviatosti zmierenia; Graduale simplex – jednoduchý spevník, Liber Contualis, Benedikcionál)
b, svetský rituál – protokol, kde patria pozdravy, lúčenia, spoločné stolovanie, kondolencie a pod. Ďalej rítus podania ruky môže byt v určitej situácii Špecifikovaný slovom tak Intenzívne, že spôsobí kvalitatívnu zmenu v živote človeka.
SMERY KRESŤANSKEJ VÝCHOVY V RODINE
Cirkev sa má zvlášť starať o pokrstené deti, ktoré majú byť privedené k plnej kresťanskej iniciácii cez sviatosť Eucharistie a Birmovania. Iná prax je na Východe, kde deti prijímajú všetky tri sviatosti kresťanskej iniciácie naraz. Kresťanský život v rodine možno poznať podľa účasti na liturgii. Kňaz môže hovoriť čo chce, keď rodičia povedia opačne, dieťa prijme to, čo hovoria rodičia. V kresťanskej rodine by malo byť: spoločná modlitba v rodine; čítanie biblie, spoločná účasť na nedeľnej svätej omši; pobožnosti; katechezy, slávnostné akadémie a podobne. Dnes sa praktizuje rodinná liturgia napr. Liturgia hodín, liturgia slova, pobožnosti, keďže sa rodina berie ako domáca cirkev.Počas roka upozorňovať na: špeciálne omše za účasti deti, účasť detí v rôznych spoločenstvách, účasť v rôznych krúžkoch, účasť na detských rekolekciách, na letných duchovných táboroch.
VZORY SVÄTOSTI V CIRKVI
Dokumenty Katolíckej cirkvi o výchove: DIVINI ILLIUS MAGISTRI, GRAVISSIMUM EDUCATIONIS, FAMILIARIS CONSORTIO, list OTEC A UČITEĽ MLÁDEŽE” vydaný pri storočnici svätého Jána Bosca. V týchto dokumentoch sú odpovede na tieto 3 základné otázky ohľadom výchovy a evanjelizácie ľudstva: 1. Kým človek má byť? (Cirkev odpovedá, že je Božím dieťaťom) 2. Kým človek je? (Boh chcel človeka pre seba samého, tento človek je však skazený hriechom. Tento človek je aj vykúpený. Hriech bol raz navždy smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista porazený. Tento človek má perspektívu žiť v nebi!) 3. Kto má vychovávať? Kto má evanjelizovať? (primát tu má rodina, na druhom mieste má túto úlohu Cirkev a až na treťom mieste má túto úlohu štát)
PRÍPRAVA NA MANŽELSTVO A PASTORÁCIA MEDZI PROBLÉMOVÝMI SVIATOSTNÉ NEZOSOBÁŠENÝMI MANŽELMI
Vo sviatosti manželstva, ktorú si vysluhujú sami mladomanželia pred Cirkvou, Kristus posväcuje muža a ženu na manželov a rodičov. Sviatosť manželstva predpokladá a vyžaduje vieru. Na hodinách náboženstva treba jasne a otvorene povedať o pravej kresťanskej láske. O vzťahoch medzi chlapcami a dievčatami. Pôvod manželstva máme už v knihe (Gn 1, 27-28). Snúbencom treba zdôrazniť, že manželstvo je: sviatosť, svedectvom, spoločnou cestou k Bohu, nerozlučiteľné a deti z manželstva sú Boží dar. Podľa CIC 1095 sú neschopní uzavrieť manželstvo: tí, ktorým chýba dostatočné užívanie rozumu; chýba rozlišovanie a úsudok o úlohách; ktorí z psychologických príčin nemôžu plniť manželské záväzky. Neplatné sú manželstvá ak: Bol nesprávny úmysel pri uzatváraní manželstva (napríklad nechcel na celý život, len na určitý čas, chcel mať aj iné Ženy, nijako nechcel deti, hoci manželský chcel žiť).
Prekážky Božieho práva (predošlé manželstvo, impotentia, pokrvenstvo priama línia ~ otec dcéra vnučka, 2. stupeň bočná línia brat sestra sú nedišpenzovateľné; Prekážky cirkevného práva: vek muž 16 rokov, žena 14 rokov; rozdielne náboženstvo (disparitas cultus) napríklad rimsokokatolík + nepokrstený; kňazská, diakonská vysviacka alebo rehoľný sľub; pokrvenstvo bočnej línie do 4. stupňa včítane (bratranci) bratrancove deti, prabratranci, sa už podľa nového môžu; švagrovstvo v priamej línii otec si nemôže vziať synovu ženu, vražda predošlého partnera; únos; konkubinát medzi otcom a dcérou alebo matkou ženy s ktorou žije a opačne; adopcia adoptovaný chlapec si nemôže vziať nevlastnú sestru ani otec si nesmie vziať adoptovanú dcéru; prinútenie alebo strach (sobáš pod nátlakom); nedostatok vo forme uzatvárania manželstva (musí byť podľa katolíckej formuly pred príslušným kňazom a dvoma svedkami).
MODELY ŠKOLSKEJ KATECHÉZY DETÍ A MLÁDEŽE
Katechein (Gal 6, 6) – označenie poučenia v kresťanskej viere; na Slovensku sa používa názov náboženská výchova. Metódy: Didakticko-psychologické (Obsahuje predovšetkým diskusiu materiály, názorné, obradové pomôcky, projekciu); Pedagogicko-katechetické (prednášky, výklady, rozpisovanie témy, ukážky, opis); Biblické (biblické hodiny, biblické knihy, delenie sa so skúsenosťou z evanjelia, spoločné štúdium Písma); Liturgické (využíva najmä sväté omše za účasti detí). Služby Slova: evanjelizácia (je misijným ohlasovaním Božieho slova, chronologicky prvou); katechizácia (ďalšie odovzdávanie poznatkov viery systematickým spôsobom); homília (je najvyššou formou odovzdávania viery) Cieľom katechézy je vedenie spoločenstva i jednotlivých veriacich k dosiahnutiu zrelosti vo viere.
KRESŤANSKÁ FORMÁCIA V MALÝCH CIRKEVNÝCH SPOLOČENSTVÁCH
Boh sa najplnšie zjavil v Ježišovi Kristovi. V prirodzenej nábožnosti môžeme pozorovať silné rozdelenie „sacra“ od „profannum“. Klasické členenie formácie na DUCHOVNÚ, INTELEKTUÁLNU a PASTORÁLNU v súčasnosti predchádza formácia: ĽUDSKÁ a FORMÁCIA TRVALÁ. – Problém začína pri krste malých detí, počas ich života je potreba vzbudiť pokrstný katechumenát. Najprv ohlasovanie, potom katechumenat, krst a celá iniciácia včítane Eucharistie, potom mystagogické katechezy. Formáciu liturgickú i eucharistickú nemožno oddeliť od humánnej a kresťanskej. V malých cirkevných spoločenstvách treba predovšetkým opakovať katechezy o svätej omši. Mnohí presbyteri pochádzajú z takýchto spoločenstiev. 4 Pozitívne črty týchto spoločenstiev: 1. Malé spoločenstvá formujú k hlbšiemu kresťanskému životu; 2. Prehlbujú vzťahy a duchovne členov spájajú; 3. Vzbudzujú apoštolský zápal. 4. Vzájomne jeden v druhom budujú vieru.
KRESŤANSKÁ FORMÁCIA „DOMÁCEJ CIRKVI“ ALEBO „CIRKVI V MALOM“
Pojem „Cirkev v malom“, alebo „domáca Cirkev“ zaviedol Druhý vatikánsky koncil a potom ho dôkladne rozvinul a vysvetlil Svätý otec Ján Pavol IL vo svojej exhortácii „Familiaris Consortio“. Rodinné spoločenstvá, ktoré sa snažia budovať domácu Cirkev, alebo Cirkev v malom, prevzali charizmu, metódy a formovanie manželskej duchovnosti od hnutia „Equipe de Notre Dame“. Základom tejto spirituality je: Rodinný kruh chápaný v domácej Cirkvi v dvojakom vzťahu: 1. Manželský pár si má pomáhať medzi sebou vzájomne; 2. Má však formovať a budovať celú rodinu, t. j. správne viesť a vychovávať svoje deti. Predpokladom je, že sa manželské páry zúčastnia rekolekcií, napríklad oázy pre rodiny. Kde začať? 1. Ak sa kňaz, alebo jeden až tri rodiny zúčastnia najprv takýchto rodinných rekolekcií, potom oáz, môžu sa stretávať na stretnutiach rodinného kruhu. 2. Samotnému prvému stretnutiu má predchádzať rozhovor s kňazom. 3. Na prvé stretnutie treba pozvať niekoho, kto je dlhším členom hnutia budujúceho domácu Cirkev, aby ich zapálil. 4. Ďalšou pomocou je časopis občasník hnutia Svetlo Život a u nás na Slovensku časopis „Rodinné spoločenstvo“. 5. Pohostenie stretnutia má byť skromné (napríklad posedenie pri čaji). Druhá časť je modlitbová vlastná modlitba (treba ju pripraviť).Tretia časť priama pomoc na ceste k Bohu. Štvrtá časť venovaná diskusii o jednej z tém predkladaných v prvom roku práce rodinných kruhov.
SPRÍTOMNENIE VEĽKONOČNÉHO TAJOMSTVA V LITURGII
Kresťanská viera, je vierou historickou. Eucharistická anamnéza pripomína, ale aj sprítomňuje historické Kristovo vykupiteľské dielo. Paschalne mystérium spočíva v tom, že tak ako kedysi Izraeliti prešli (pascha) cez Červené more zázračným spôsobom z Egypta, z krajiny otroctva do zasnúbenej zeme, tak aj v Novozákonnej paschę Boží ľud prechádza z otroctva hriechu do slobody Božích detí a spolu s Kristom prichádza k Nebeskému Otcovi a toto všetko sa deje za spoluúčinkovania Ducha Svätého, ktorý všetky tieto dary stále posväcuje, oživuje, požehnáva a nám dáva. Kristus je kňazom t.j. obetujúcim i obetným baránkom. A tak každý, kto ide na svätú omšu, tajomne ide do Jeruzalemského večeradla, na Kalváriu ku Kristovmu krížu.
USKUTOČŇOVANIE SA CIRKVI V LITURGII
Presbyterorum ordinis: „Výchova seminaristov má smerovať k tomu, aby sa stali opravdivými pastiermi. Majú sa pripravovať … na bohoslužbu a posväcovanie, aby modlitbami a posvätnými liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že učiaca a posvätiteľská úloha Cirkvi sa najviac uskutočňuje v Cirkvi. Lebo tam je Cirkev, kde sa slávi liturgia, kde sa veriaci schádzavajú na bohoslužbách, lebo tam sa uskutočňuje stretnutie so živým Kristom i s celou Najsvätejšou Trojicou. Sacrosanctum concilium hovorí, že Cirkev sa nikdy neprestala schádzavať na slávenie veľkonočného tajomstva. V liturgii Cirkvi sa cez viditeľné znaky a symboly uskutočňuje posväcovanie človeka a mystické telo Ježiša Krista, t. j. hlava so všetkými údmi, vykonáva verejný kult. Liturgia je teda svätým znakom. Cirkevní otcovia nás učia, že v liturgii sa uskutočňuje pohyb: 1. Cirkev cez liturgickú činnosť vysiela svoje piesne veleby a oslavy, ale i prosby k Bohu Otcovi. 2. Zároveň však, cez tú istú liturgiu, Boh zosiela svoje milosti vykúpenia na tých, ktorí sú na liturgii zhromaždení. Keď pozeráme na Cirkev počas liturgie, môžeme vidieť: 1. Ako sa v nej čítajú všetky Písma, ktoré sa vzťahujú na Krista (Sk 24, 27). 2. Ako sa v nej slávi Eucharistia, v ktorej sa sprítomňuje umučenie, smrť a slávne zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista (Tridentský koncil). 3. Ako sa v nej ďakuje Bohu za nevýslovný dar vykúpenia a spásy (2 Kor 9, 15). 4. A ako sa toto všetko robí mocou Ducha Svätého, ktolý ju neustále vedie, riadi i posväcuje.
ELEMENTY SPASITEĽNÉHO DIALÓGU V LITURGII
Každá kultová činnosť človeka, je iba odpoveďou, reakciou na Božiu činnosť (actio), odpoveďou na prichádzajúce Božie Slovo, ktoré volá po odpovedi. Teda v liturgii môžeme pozorovať DIALÓG medzi Bohom a ľuďmi a naopak. V tomto dialógu, môžeme pozorovať „spasiteľný dialóg“, ako i jeho elementy: 1. Liturgia ako SLUŽBA BOHA PRE ĽUDÍ; 2. Liturgia ako SLUŽBA CIRKVI PRE BOHA. Encyklika MEDIATOR DEI kladie v liturgii dôraz na činnosť Boha, hoci nie výlučne. Aj II. Vatikánsky koncil pod pojmom LITURGIA akcentuje podčiarkuje SPASITEĽNÉ DIELO BOŽIE a len nástupné, či následne hovorí aj o OSLAVNOM DIELE CIRKVI. Toto dielo Cirkvi sa aj nazýva pohybom vystupujúcim, zvelebujúcim, oslavným či chváliacim (od lat. laudare = chváliť, oslavovať). CIC 834 § 1.: „Úlohu posväcovania Cirkev plní osobitným spôsobom SVÄTOU LITURGIOU, ktorá sa pokladá ZA VÝKON KŇAZSKEJ ÚLOHY JEŽIŠA KRISTA, v ktorej sa vyznačuje posväcovanie ľudí znameniami prístupnými zmyslovému vnímaniu a vykonáva sa jednotlivým, vlastným spôsobom a mystickým telom Ježiša Krista, totiž Hlavou a údmi sa vykonáva celá verejná BOHOSLUŽBA. “ Teda dva teologické rozmery liturgie dovoľujú hovoriť ojej dialogickom, ale i spasiteľnom charaktere.
ANTROPOLOGICKÝ A TEOLOGICKÝ ROZMER LITURGICKÉHO ZNAKU
Vykúpenie, hoci sa dotýka konkrétneho človeka, predsa patrí do nadprirodzeného sveta. Liturgia je teda činnosťou, mocou ktorej Kristus vykonáva svoj kňazský úrad pomocou znakov viditeľných a skutočných. Tento znak je prostriedkom, ale i mostom medzi dvoma svetmi (viditeľným a neviditeľným), je cestou poznania neviditeľnej skutočnosti. Svätý Augustín to nazýva: “Aliud videtur, aliud intelligitur” čosi iné sa vidí a čosi iné sa rozumie. Antropologický a teologický rozmer znaku: Antropologický chápeme znak ako SYMBOL (gr. synballein) hodiť spolu, spájať, zlučovať. Takto predmet, slovo, gestá, osoby sa navzájom zlučujú a spolu vytvárajú určitý symbol. Teologický liturgický znak chápeme ako signum (statický znak). Preto v liturgických knihách sa poväčšine hovorí o znakoch, hoci máme niekedy na mysli celé bohaté množstvo znakov, ale i symbolov. Jedny znaky majú pôvod od Ježiša (Eucharistia, krst). Iné vytvorila tradícia tvoriaca sa cez život vo viere a v láske ku Kristovi v konkrétnych kultových situáciách. Antropologický je teda znak ako symbol, ktorý vnímame v činnosti, a teologicky vnímame znak ako signum (staticky) nezmazateľný znak v duši človeka po svätom krste.
ZÁSADY LITURGICKEJ ADAPTÁCIE V PASTORÁCII
V liturgii sa harmonicky spája nemeniteľný element pochádzajúci z ustanovenia Božieho s elementom ľudským. 4 zásady: 1.Zmeny, liturgické adaptácie, nemôže zavádzať hocikto, a že tieto zmeny musia byť potvrdené Svätým Otcom a Apoštolskou Stolicou; 2. Tieto zmeny si vyžadujú zmenené podmienky Cirkvi alebo duchovné dobro veriacich; 3. Najvážnejšie adaptácie a zmeny si vyhradila Svätá Stolica, ale predsa niektoré adaptácie na II. Vatikánskom koncile presunula na biskupov-ordinárov, alebo na miestne, či národné biskupské konferencie. 4. Okrem hierarchie nikomu nie je dovolené zavádzať zmeny v liturgii, nakoľko liturgické úkony nie sú úkonmi privátnymi, ale úkonmi celej Cirkvi, ktorá je Božím ľudom, zhromaždeným pod vedením biskupov. Svojimi slovami povedať výzvu k úkonu kajúcnosti, k Otčenášu, k znaku pokoja a podobne. Nijako nie Eucharistickej modlitby. Vytvorili sa nové formuláre a spôsoby slávenia svätých omší.
ZÁSADY LITURGICKÉHO ZARIADENIA VNÚTRA KOSTOLA
Vnútro kostola má spĺňať úlohu zodpovedného miesta pre miestne spoločenstvo veriacich, ktorí sa tu zhromažďujú predovšetkým kvôli sláveniu Eucharistie, kvôli prijímaniu ďalších sviatostí a kvôli modlitbe. Tomuto cieľu majú podliehať všetky ciele ostatné (konštrukčné, umelecké a pod.). O vnútornom zariadení kostola podrobne hovoria VŠEOBECNÉ SMERNICE RÍMSKEHO MISÁLA, v ktorých v článku 257 čítame: „Posvätné miesto má byť tak usporiadané, aby určitým spôsobom vyjadrovalo štruktúru zídeného zhromaždenia, umožňovalo organicky usporiadanú účasť všetkých a každému pomáhalo náležíte vykonávať jeho službu”. Taktiež treba zohľadniť to, že liturgia sa slávi nielen na jednom mieste, ale aj v iných častiach kostola (v presbytériu, v lodi pri vchode, v bočnej kaplnke). Presbytérium (Má sa odlišovať od lode vyvýšením a výzdobou) s oltárom (miesto obety, zaujíma hlavné miesto v presbytériu, má byť obrátený tvárou k ľudu a má sa dať okolo neho prechádzať s incenzom.) a ambóna (miesto liturgie slova) majú byť v CENTRE pozornosti. Ďalej vážne miesto zaujíma krstiteľnica (má byt z pevného materiálu a má byť pri nej paškál), tabernakulum bohostánok (má to byť vždy čestné a náležíte vyzdobené miesto), sédes (sedilia, má byť stále a zodpovedne viditeľné), chór s organom, loď pre ľud. SPOVEDNICA KONFESIONAL treba ju umiestniť na takom mieste a takú, aby umožnila veriacim ľahký a diskrétny prístup k sviatostí zmierenia. OBRAZY môžu byť, ale pravé, nie fotokópie, a nie veľa. SAKRISTIA má byť priestranná, má mať WC, umývadlo, a má byť umiestnená tak, aby bola možnosť procesie.
LITURGIA V MALÝCH SKUPINÁCH
Pán Ježiš aj napriek tomu, že mal toľko úloh, osobitne sa venoval užšiemu okruhu ľudí (72 učeníkom), ba dokonca aj malej skupine (12 apoštolom). ACTIO PASTORALIS poúča robiť nasledujúce aktivity pre týchto: Duchovné cvičenia; Tých, čo vykonávajú farské pastoračné služby; Veriacich istého stavu; Chorých, alebo starých; Rodinné zhromaždenia; Veriacich bývajúcich ďaleko od kostola. Zásady inštrukcie: EUCHARISTICUM MYSTERIUM: Ani táto svätá omša nemá byť vecou súkromnou (partikulárnou), aleje činnosťou celej Cirkvi; Eucharistická obeta a eucharistická hostina tvoria jedno tajomstvo, preto treba mať aj hodnú účasť na svätom prijímaní; Aj na špeciálnej omši treba, aby osoby, veci i šaty zodpovedali posvätnému úkonu. Pri slávení svätej omše so špeciálnou skupinou treba dodržať: činná účasť na sv. omši, meditácia nad Sv. písmom, krátke vovedenie v úvode, pred čítaniami, prefáciou a rozpustením, počas sv. omše zbytočne nevyrušovať poúčaním, texty čítaní môžu byť vlastné, môže čítať laik aj žena, homilia špeciálna, prosby môžu vysloviť viacerí, ale treba ich vopred pripraviť. Ďalej sv. prijímanie pod obidvoma spôsobmi možno podať. Pre liturgie mimo posvätného miesta je potrebné: Povolenie od ordinára; Iný kňaz má mať povolenie od miestneho farára; Treba zachovať eucharistický pôst pred svätou omšou a ak by malo byť po svätej omši agapé nech nie je na tom stole, kde bola Eucharistia; Pšeničný chlieb má byť upečený v takej forme, ako pri obyčajných omšiach; Nemá to byť neskoro v noci; Neslobodno z takej omše vylúčiť miestnych, ktorí túžia na takej omši byť. Ďalej sa môže: Texty svätej omše môžu byť osobitne vybrané, ale z úradného misála a podľa predpisov liturgického kalendára; Úprava oltára, sväté nádoby a šaty majú zodpovedať liturgickým predpisom, čo do počtu, formy i akosti; Tak isto gestá a ceremónie majú byť podľa liturgických predpisov ako pri obyčajných svätých omšiach (z Actio Pastoralis). Z histórie môžeme spomenúť, že tieto „malé skupiny“ v Cirkvi neustále jestvovali. Cirkev pre tieto osobitné omše s deťmi vydala osobitný dokument: DIRECTORIUM DE MISSIS CUM PUERIS. Ďalej sa tu spomínajú omše pre dospelých za účasti detí (najmä v nedele). Keď je svätá omša osobitne pre deti, kňaz pri homilii môže prejsť do dialógu s nimi.
NEDEĽA DEŇ PÁNOV A FORMY JEJ SLÁVENIA
Pán Ježiš neprebral právo židovského „šabata“, ale vyhlásil, že má vládu aj nad ním (Mk 2, 18). A tak už v apoštolských časoch sa prvým dňom týždňa stáva nedeľa, kedy Pán Ježiš vstal zmŕtvych a tak nedeľa sa nazýva dňom Pána, dňom Pánovho zmŕtvychvstania, dňom lámania chleba, teda Eucharistie {Sk 20, 7; 2, 42; Zjv. 1, 10). Zo židovstva sa preniesli na nedeľu zvyky, ktoré Židia uskutočňovali v sobotu: spoločné slávenie modlitieb, čítanie Svätého písma, prinášanie obety, rozdeľovanie almužny. Cieľom nedele je dať Bohu česť jednak vnútorne v skrytosti a okrem oslavy Boha: upevňovať rodinné zväzky, dbať na vlastný duchovný rozvoj, regenerovať sily do ďalšej práce. K vonkajším formám slávenia patrí: uvedomelá účasť na svätej omši, spoločné slávenie laud, alebo vešpier, účasť na ľudových pobožnostiach, stretnutie na spoločnom, alebo rodinnom čítaní Svätého Písma alebo inej náboženskej knihy, duchovné rozhovory v rodine, návšteva starých, alebo chorých, utužovanie bratských vzťahov. V osobnom živote zasa treba dbať na: osobný duchovný rozvoj človeka, na sústredenie sa, odpočinutie si kvôli regenerácii síl, aby človek mohol po nedeli efektívne pracovať.
LITURGICKÁ FORMÁCIA PODĽA HNUTIA „SVETLO-ŽIVOT”
Založil František Blachnický, pred 2. sv. vojnou. Počas strednej školy bol účastníkom skautského hnutia. Odtiaľ odpozoroval systém malých skupín. Jedinou skupinou, do ktorej hol prístup bola skupina miništrantov – tak vznikli detské rekolekcie. Dokument ORDO INICIATIONIS CHRISTIANAE ADULTORUM priniesol systém deuterokatechumenátnej formácie. Formácia trvá 3 roky a má 3 základné stupne. Oáza I. stupňa koncentruje celú formáciu okolo Božieho slova a viery. Oáza 2. stupňa je prehĺbením liturgícko-sviatostnej iniciácie (končí obnovou krstných sľubov v čase Tridua. Všetky stupne oáz sa odvíjajú na pozadí 15 tajomstiev svätého ruženca, a tak sa v čase oázy prežije vzorovo celý liturgický rok. 3. stupeň oázy témou je Ecclesia Mater, začína obdobie hlbšieho vovedenia do tajomstva a života Cirkvi spoločenstva. Okrem miništrantskej služby v týchto uvedených službách je priestor pre ženy a deti v liturgii, ktoré svojou aktívnou účasťou môžu liturgiu skrášliť. Na toto musia byť dostatočne pripravené.
MALÉ SPOLOČENSTVÁ A HNUTIA OBNOVY V CIRKVI
V dnešnej dobe, keď pozorujeme v spoločnosti veľkú industrializáciu (robotníci týždeň v práci), urbanizáciu (dedinčania idú do mesta) veľkú sekularizáciu, účinnými evanjelizátormi okrem kňaza sú MALÉ SPOLOČENSTVÁ, ktoré kňazovi pomáhajú, ktoré sa dostanú aj tam, kde sa kňaz nedostane (školy, pracoviská, verejný život). Prevanjelizácia v cirkevných hnutiach, najznámejšie z hnutí: Oázové hnutie Svetlo-Život (1963, Poľsko); Neokatechumenátne hnutie (1964, Madrid, Vytvorí sa skupina 30-40 osôb vo farnosti, ktoré rozvíjajú evanjelizovanie medzi dospelými síce pokrstenými, ale ľahostajnými veriacimi.); Hnutie Kurzilos (Španielsko, 1940); Fokolárske hnutie (fokos – oheň; stretnutia sa nazývajú Mariapoli); Communione e Llberazione (Taliansko, 1970, Spoločenstvo a Oslobodenie); Charizmatické hnutie (USA, 1967, Obnova v Duchu Svätom, Toto hnutie usmerňoval kardinál Leon Jozef Suenens)
HUDBA A SPEV VO FARSKEJ PASTORÁCII
Potrebné poznať pre orientáciu: SACROSANCTUM CONCILIUM, MUSICAM SACRAM; INTER OECUMENICI; TRES ABHINC ANNOS; LITURGICAE INSTAURATIONES.
Na Slovensku nevyšli žiadne predpisy o speve, publikovanie článkov Slovenskej liturgickej komisie Hudobnej sekcie v tejto oblasti.
TEOLOGICKÁ ŠTRUKTÚRA POBOŽNOSTÍ V DUCHU OBNOVENEJ LITURGIE
SCC hovorí, že pobožnosti majú byť: v súlade s liturgiou; od liturgie sa majú určitým spôsobom odvodzovať; k liturgii majú Boží ľud privádzať. Inter Oecumenici 37-38 žiada aby pobožnosti boli: v nedele a sviatky tam, kde kňaza niet, miesto svätej omše; pri odpoludňajších alebo večerňajších pobožnostiach (na vigílie sviatkov, v niektoré feriálne dni v advente a v pôste (napr. piatok Krížová cesta); nedele a sviatky. Štruktúra pobožností: pieseň (JKS, alebo iná); prežehnanie, privítanie , modlitba; čítanie (aspoň jedno); žalm; evanjelium; homilia; prosby veriacich; Otčenáš; Litánie alebo iná ľud. pobožnosť; záverečná modlitba a požehnanie. Požehnanie môže byť kňazské (krátke, alebo dlhšie), alebo aj sviatostné, ak sa vyloží Sviatosť Oltárna a vykoná sa aspoň krátka adorácia pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Bohoslužba slova sa má konať pri sédese a na ambóne. Vykladanie sviatosti oltárnej a intronizácia evanjeliára. Na Slovensku je už vypracovaná kniha na takéto pobožnosti, prípadná modlitba liturgie hodín.
TEOLÓGIA LITURGIE BOŽIEHO SLOVA
Tvoria ju: biblické čítania; medzispevy; evanjelium; homilia; vyznanie viery Krédo; modlitby veriacich. Čítania zo Svätého písma s medzispevmi tvoria hlavnú časť liturgie Slova. Homilia, vyznanie viery a modlitby veriacich ju rozvíjajú a zakončujú.
HOMILIA V LITURGII POČAS VYSLUHOVANIA SVIATOSTÍ
Tieto homilie sa kážu pri svätých omšiach, kedy sa udeľujú, či vysluhujú sviatosti. Má byť zameraná na tajomstvo sviatosti, ktorá sa práve vysluhuje; primeraná veku a mentalite tých, ktorí danú sviatosť prijímajú; upriamiť na to čo sa vysluhuje; Elementy takejto homílie: existenciálny; kerygmatický; mystagogický; ekleziálny; eschatologický. Cirkev je mystickým telom Kristovým, kde hlavou je Ježiš Kristus a my všetci sme jeho údy a on chce aj dnes, práve cez nás ohlasovať svoje Slovo.
NEDEĽNÁ, KAŽDODENNÁ A REKOLEKČNÁ HOMILIA
Má obsahovať tieto elementy: 1.existenciálny odráža momentálne problémy poslucháčov, ich život; 2. kerygmatický vychádza z textov Svätého písma slovami: To hovorí Pán; 3. mystagogický vovádza poslucháčov do ohlasovaného tajomstva; 4. ekleziálny pomáha veriacim uprostred Cirkvi meniť svoj život, stávať sa dokonalým ako je dokonalý náš Nebeský Otec.; 5. eschatologický má nás sprevádzať na ceste spásy, má nás doviesť do blaženej večnosti. Každodenná homilia má byť kratšia ako nedeľná, nie je povinná, odporúča sa v období adventu, pôstneho a veľkonočného času a ešte pri pohreboch. Rekolekčná homilia je dlhšia, je zameraná na tých, ktorí si vykonávajú rekolekcie a duchovné cvičenia.
KOMENTÁTOR A LITURGICKÝ KOMENTÁR
Komentátor patrí k druhým ostatným posluhujúcim pri bohoslužbách. Prví ostatní posluhujúci sú akolyti, tí čo nesú misál, kríž, sviece, chlieb, víno, vodu, kadidlo a podobne. K druhým ostatným posluhujúcim okrem komentátora patrí uvádzač víta pri kostole, usporiadateľ a zberateľ peňazí. Pri plnení svojej úlohy komentátor stojí na vhodnom mieste pred veriacimi, nemal by však stáť pri ambóne. Liturgický komentátor má byť dôkladne pripravený, vecný a stručný. SCC hovorí, že rozoznávame 2 druhy monitiones: I. VLASTNÉ KOMENTÁRE: vstupný komentár, záverečný (pred záverečným požehnaním), pred čítaniami; pred Eucharistickou modlitbou (hovorí sa pred prefáciou). II. Skôr krátke výzvy: pred úkonom kajúcnosti; pred modlitbou Otče náš, pred znakom pokoja; pred modlitbou nad obetnými darmi; pred svätým prijímaním (Ecce Agnus Dei). Dať si pozor, aby to neboli ďalšie kázne či homilie. Vstupný komentár nemá obsahovať vstup k lekciám, netreba si ho pliesť s úvodom do kajúcnosti (výnimka snáď omše v pôste).Elementy komentárov pri svätých omšiach: nedeľných (paschalny element); každodenných (lectio continua); sviatočných (hlavnú myšlienku nám prezrádza vlastná prefácia); na dni svätých. Optimálne by bolo, keby vstupný komentár bol prípravou na homíliu.
ÚRADNÉ LITURGICKÉ KNIHY PRE CHRÁMOVÚ HUDBU A SPEV
MISSALE ROMANUM; obsahuje spevy kňaza pri svätej omši a dialogické odpovede s ludom. KYRIALE SIMPLEX a GRADUALE SIMPLEX sú výňatkami jednoduchších melódií pre potreby menších kostolov. Podobnou knihou je i LIBER CANTUALIS, ORDO MISSAE IN CANTU a podobne. Poučný pre našu problematiku je aj UNIVERSA LAUS, ktorý zostavilo medzinárodné združenie odborníkov pre výskum duchovnej hudby. LITURGICKÉ SPEVY POČAS SVÄTEJ OMŠE sa delia na: ORDINÁRIUM MISSAE (omšové ordinária – stále spevy kňaza); II. PROPRIUM MISSAE (omšové propria – spevy vlastné pre danú omšu, je vďakyvzdávanie po svätom prijímaní, záverečná pieseň pri odchode kňaza od oltára, a medzispevy s alelujovým veršom. Patrí tu: Introit, Offertorium – spev počas prípravy obetných darov, Communio – spev na prijímanie, Gratiárum – vďakyvzdávanie po svätom príjmami). Medzispevy responzóriové žalmy má spievať žalmista, (nie organista), od ambóny, má byť nielen počutý, ale aj videný, treba spievať žalmy z lekcionára a nie hocijaké piesne; Spôsob spevu žalmu: a) responzoriový (všetci opakujú refrén), b) modus directus (súvislý), c) bez refrénu (všetci ho spievajú, alebo len počúvajú). Možno ho nahradiť chvíľou mlčania. Vždy však má mať meditatívny ráz. Alelujový verš nie je pokračovaním žalmu.
VÝBER SPEVOV V LITURGII
Pri liturgických úkonoch nech každý, tak celebrant ako aj veriaci, koná len to, a všetko to, čo prináleží jeho funkcii podľa povahy veci a liturgických pravidiel. MUSICAM SACRAM 36: “nestačí, aby spev (pri sv. omši) bol “eucharistický”, ale treba, aby sa zhodoval s časťami omše, so sviatkom alebo s liturgickým obdobím.” OBEŽNÍK posvätnej kongregácie obradov zo dňa 16. 1. 1988 žiada: “Piesne najmä pri sláveniach Eucharistie, ale aj pri pobožnostiach, majú byť primerané (tomuto) obdobiu, a čo najlepšie zodpovedať liturgickým textom. ” Rozhodujúci je liturgický rok a podľa neho usporiadané texty a k nim primerané piesne. TRIDUUM PASCHALNE – Omša večere Pána Podľa laického kalendára je to ešte štvrtok, podľa liturgického je to už VEĽKÝ PIATOK. Táto Eucharistia “sa zrodila” a bola odslúžená nie v Jeruzalemskom večeradle, ale na Golgotę, na dreve kríža. Preto ju treba sláviť ako pamiatku umučenia a smrti Pána. Na Veľký Piatok ospevujeme v piesňach víťazstvo nášho Pána cez Kríž (Vexilla Regis prodeunt Znamenia Kráľa sa dvíhajú). Na Bielu Sobotu sa neslávi svätá omša, nepodáva sa sväté prijímanie (iba viatikum), modlíme sa iba Liturgiu hodín. Veľkonočné obdobie trvá 50 dní ako jeden veľký deň. Od Veľkonočnej nedele do zoslania Ducha Svätého, Stále spievame o Zmŕtvychvstaní nášho Pána. Slávnostné aleluja. Adventné obdobie rozdeľujeme na do 16.XII. a na po 16. XII. V čase do 16. XII. nastupuje „Máriino obdobie“ Pripomíname si spolu s Pannou Máriou očakávanie prvého príchodu Pána. Spievame o udalostiach v Nazarete. Výnimkou sú “rorátne” sväté omše. Počas týchto, možno spievať adventné mariánske piesne už od začiatku adventu. V pôstnom období treba spievať prvé štyri týždne o pokání, a posledné dva týždne o umučení. Nespieva sa aleluja! Najmä v stredoveku piesne o pokání ustúpili do úzadia.
PIESEŇ V EVANJELIZÁCII A KATECHÉZE
Okrem liturgie, posvätná hudba a duchovný spev, sú vynikajúcimi pomôckami aj pri evanjelizácii a pri katechizácii. Ak chceme niečo významné povedať, alebo chceme, aby sa to dotklo srdca detí a mládeže, voláme na pomoc hudbu, spev. Pri výbere piesní pre katechézu, alebo pre evanjelizáciu treba dávať pozor na to, aby texty boli: 1. teologicky správne (Opierajú sa o Písmo, hymny, liturgiu); 2. poeticky správne. Musíme sa tu vystríhať pred: 1. funkcionalizmom puritánskym (odmieta umelecké diela); 2. funkcionalizmom prispôsobenia. Aby neboli profánne treba dávať pozor, aby: neboli dvojzmyselné, nech nepresahujú ľudský hlas, nech nie sú quasi akustické, ale prirodzené; musia mať myšlienku povznášania k Bohu; nech nevyjadrujú svetské záujmy svojim subjektivizmom, v Cirkvi sa užíva objektivizmus. Nemá tu miesta sonáta má najmenej 2 témy, dualizmus v duchovnej piesni nemá miesta, taktiež nech sa nepoužíva pátos; nemá byť narkotická, deliričná, patologická, depresívna; 5. nemá byť ani karikaturálna. Hudba má umocňovať text, nemá byť k nemu indiferentná.
POBOŽNOSTI A ICH VZŤAH K LITURGII
Sacrosanctum concilium pobožnosti majú význam aj v pokoncilovej dobe, ak: 1. sú v súlade s liturgiou; 2. od liturgie sa určitým spôsobom odvodzujú; 3. ľud k liturgii privádzajú. Medzi takéto pobožnosti patria: modlitba Krížovej cesty; modlitba Svätého ruženca; rôzne Litánie; rôzne procesie (krížové dni, prosebné dni a podobne). Tieto ľudové pobožnosti nemajú stáť v konkurencii s inými formami bohoslužieb. Dôležité je, aby tieto pobožnosti, nachádzali svoje žriedlo v liturgii.
PROSBY VERIACICH
(VSMR 45,46; Úvod do rímskej knihy „Oratio communis seu fidelium“), ktorú vydala Rada pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii. Modlitbu veriacich začína a končí kňaz, celebrant od sédesu. Jednotlivé prosby číta: diakon; lektor; miništrant; laickí veriaci od ambóny. Môže čítať každú prosbu aj iný. Miestny biskup môže schváliť melódie prosieb veriacich. Poradie prosieb: za záujmy Cirkvi (za svätého Otca, biskupov a kňazov); za svetskú vrchnosť a za spásu sveta; za sužovaných a biednych (chorí, starí, trpiaci); za potreby miestneho spoločenstva. Pri osobitných slávnostiach {napr. birmovka, sobáš, pohreb a podobne) sa poradie úmyslov môže upraviť tak, že uprednostnia sa tie, ktoré sa vzťahujú na osobitnú príležitosť. Štruktúra prosieb veriacich: úvodná výzva; prosby (intentiones); odpovede veriacich; záverečná modlitba (kňaz), Ľud: Amen. Tri základné prvky: 1. Ide o prosby, ktoré prednášame Bohu. Teda to nemá byť len adorácia, vďaka, alebo chvála niektorého svätého. 2. Prosíme tu predovšetkým za všeobecné dobrá, ale aj za seba samých. 3. Majú to byť modlitby celého liturgického zhromaždenia, a tak odpovedať majú všetci. Počet prosieb: Minimálne mali by byť 4. Nie je dobré veľmi predlžovať. Okolo 6 by ich malo byť. Môžu sa spievať, ale úvodná výzva sa nespieva, len recituje. Záverečná modlitba sa spievať môže.
SLÁVENIE LITURGIE V ŠPECIÁLNYCH SKUPINÁCH
Pán Ježiš mal dvojakú pastoráciu: ZÁSTUPY ku ktorým hovoril, dával im viditeľné znaky, ktoré mali posilňovať ohlasované slovo a SKUPINU UČENÍKOV, týmto dodatočne vysvetľoval svoje slová, im predpovedal svoje mesiášske poslanie, umučenie, vzkriesenie, pred nimi sa premenil, oni mali účasť na jeho „kalichu“, oni boli bezprostrednými účastníkmi prvej liturgie. V našich časoch poľský kňaz Franciszek BLACHNICKI docenil znak časov formovať malé skupiny. Obyčajní ľudia, tí čo žijú na úrovni prirodzenej náboženskosti, majú radi veci tajomné a zakryté. Činná účasť spočíva v tom, že prevezmú v liturgii konkrétne funkcie. Teda nemá robiť všetko kňaz. Aj laici majú tu svoje úlohy. ACTIO PASTORALIS: Špeciálne skupiny: veriaci, ktorí si chcú vykonať duchovné cvičenia; farská skupina, ktorá vykonáva špeciálne duchovné služby vo farnosti; skupina pozostávajúca z istého stavu; chorí, alebo starí ľudia, ktorí sa nemôžu zúčastniť na farskej omši; rodinné zhromaždenie o náboženskom charaktere (napr. pri umrelom a podobne); bývajú ďaleko od kostola.Omše sa majú konať na posvätnom mieste. Ak by mali byť na inom, samozrejme vždy dôstojnom, je k tomu potrebné povolenie ordinára miesta. Zásady EUCHARISTICUM MYSTERIUM: Eucharistická obeta a svätá hostina tvoria jedno tajomstvo, preto najmä v malých skupinách treba mať účasť i na prijímaní; Žiadna svätá omša nesmie byť vecou súkromnou (partikulárnou), ale treba ju brať ako činnosť celej Cirkvi a tak aj tento špeciálny kňaz so špeciálnou skupinou sú sluhami celej Cirkvi; Treba sa postarať o to, aby aj na špeciálnom mieste osoby, miesto, veci i šaty zodpovedali posvätnému úkonu. Potrebné dodržať predpisy: zabezpečiť činnú účasť na svätej omši; môže byť meditácia nad Svätým písmom, alebo duchovné poučenie; možno vložiť krátke vovedenie pred úvodnými obradmi, pred čítaniami, pred prefáciou, pred záverečným požehnaním. Nie cez Eucharistickú modlitbu; počas slávenia Eucharistie prítomní nemajú iných poúčať, rozjímať; texty čítaní možno použiť špeciálne, ale so schváleného lekcionára; čítania môže čítať laik, aj žena, NIE však EVANJELIUM; homilia môže byť špeciálna, prosby môžu vysloviť viacerí. Prijímanie pod obojím možno udeliť (VSRM 240-243): dospelým krstencom a birmovancom; novomanželom; diakonom; pri rehoľných sľuboch; pri prevzatí cirkevnej misie; viatikum; posluhujúcim pri oltári; pri koncelebrach aj všetkým členom inštitútov; kňazom; pri duchovných cvičeniach; jubilujúcim; príbuzným krstenca; príbuzným novokňaza; pri konventnej svätej omši a iné.
SVÄTÉ OMŠE TEMATICKÉ A VOTÍVNE
Tematické a votívne sú také omše, v ktorých sa liturgické texty a čítania neberú z bežného dňa, zo sviatku, alebo spomienky na svätých, ale použijú sa omše na určitú tému alebo spomienku. Votívne sväté omše boli už aj pred koncilom, kým tematické sväté omše sa objavujú najmä v pokoncilovom období (motivmessen). Rozdiel však vidíme v tom, že kým klasicky votívne sväté omše sú spomienkou či úctou k niektorému svätému, pokoncilové tematické omše obsahujú existenciálne témy a sú to predovšetkým omše, v ktorých prosíme napríklad za náboženskú slobodu pre konkrétne krajiny, alebo za spravodlivosť, alebo za hlavu štátu prezidenta, za odvrátenie vojny, za utečencov, ale aj za potreby Cirkvi, za ohlasovanie evanjelia, za koncil, za voľbu nového pápeža, za kňazské a rehoľné povolania, za jednotu kresťanov atď. Medzi takéto omše patria aj omše, počas ktorých sa udeľuje nejaká sviatosť Cirkvi (napr. krst, birmovanie, prvé sväté prijímanie, manželstvo či kňazstvo), tieto sväté omše sa nazývajú aj ako obradové, či obradné. Potom na túto tému sa vyberú liturgické texty i čítania, na túto tému sa pripraví i homilia. Sem patria aj omše, pri ktorých sa skladajú, alebo obnovujú rehoľné sľuby, pripomína sa výročie manželstva alebo kňazstva a podobne. Taktiež sem patria omše za rôzne potreby: za pokoj, za dážď, za úrodu, za Svätého otca a podobne. Votum znamená: prosbu, sľub. V minulosti bolo veľmi veľa votívnych svätých omší. Pohrebná svätá omša môže byť najčastejšie, avšak okrem nedieľ adventných, pôstnych, veľkonočných, veľkonočného trojdnia a prikázaných sviatkov.
EKLEZIÁLNA FORMÁCIA LITURGICKEJ SLUŽBY
Liturgickú bohoslužbu nemôže vykonávať kňaz sám. Potrebuje k tomu ďalších členov Cirkvi, ktorí mu budú pri oltári pomáhať a posluhovať. Potrebuje takto lektorov, žalmistov, akolytov, kantora, organistu, miništrantov, kostolníkov a ďalších. Miništranti, speváci, lektori a ďalší by mali medzi sebou vytvárať duchovné spoločenstvá, ktoré sa v Cirkvi formujú k svojej službe. Musia si byť vedomí, že: V dome Boha Otca čítam Božie slovo, miništrujem, spievam, rozdávam Boží chlieb (akolyta), držím sviece, nesiem kríž, kadidlo, Sväté písmo a podobne. V dome človeka (vo svojom rodinnom i u príbuzných) slúžiť a pomáhať blížnym, navštevovať a potešovať starých, chorých a podobne. Liturgia (od gréckeho leitourgia – verejná služba, kult) znamená verejný kult Cirkvi, mystického Tela Kristovho, v ktorom cez zodpovedné viditeľné znaky sa vykonáva oslava Boha a posväcovanie veriacich. Sacrosanctum Concilium chce, aby všetci, teda nielen biskupi, kňazi a diakoni, ale aj veriaci sa zúčastňovali na liturgii vedome, nábožne a aktívne. A to je ekleziálny prvok liturgie, že všetci ju majú sláviť, nielen vysvätení kňazi, ale aj všetci veriaci mocou svojho všeobecného Kristovho kňazstva. Každý má robiť v liturgii „všetko to, a len to“ čo mu prináleží podľa postavenia, aké v liturgickom zhromaždení zaujíma.
CELEBRÁCIA BOŽIEHO SLOVA
DEI VERBUM: Cirkev vždy mala v úcte Sväté písmo priam ako samo Telo Pánovo, pretože najmä v posvätnej liturgii neprestáva prijímať chlieb života tak zo stola Slova Božieho, ako aj zo stola Tela Kristovho a podáva ho veriacim. Slovo Božie treba celebrovať vždy dôstojne, pripravene, a podľa liturgických predpisov. V Bohoslužbe slova nejde iba o to, aby sme dali nejaké poučenie, ale o to, aby poslucháči uverili Božiemu slovu. A tak ten, kto Božie slovo hlása, musí najprv sám veriť, musí byť svedkom Božieho slova. Bohoslužba slova takto spĺňa funkciu: vyjasňujúcu; katechizujúcu; prežívajúcu vieru.Prameňom pre zmierenie má byť vždy paschalne mystérium. Vo Svätom písme máme celú panorámu Božieho slova, ktorá pozostáva z čítaní: Starozákonných kníh Svätého písma; Prorokov; Evanjelií; Listov apoštolov; Apokalypsy; Liturgický kruh formou prípravy liturgického zhromaždenia. Liturgický kruh je stretnutie pripravujúce liturgiu. V hnutí Svetlo Život od r. 1970 v liturgickej formácií účastníkov po 2. stupni oázy nového života začala formácia týchto účastníkov prostredníctvom liturgických kruhov. Príprava nedeľnej liturgie:1. etapa rozhovor s Bohom prečítanie biblických textov (1. Boh hovorí k svojmu ľudu; 2. Boh hovorí ku mne; cez modlitbu; cez službu; cez svedectvo) Okruhy liturgického roku: Advent a Božie narodenie; Obdobie cez rok; Pôst a Veľká noc. Na Veľkú noc je veľmi potrebné pripraviť a použiť v liturgii komentáre.
ZÁKLADNÉ FUNKCIE REALIZÁCIE CIRKVI VO FARNOSTI
Samotný názov farnosť (parafia), pochádza z gréckeho paroikéo, znamená prebývať uprostred kohosi, nachádzať sa blízko niekoho. Právo: oddelená časť diecézneho územia s vlastným kostolom, s konkrétnymi veriacimi farníkmi a s vlastným kňazom ustanoveným diecéznym biskupom spravovať ju. Teológia: časť diecéznej Cirkvi, v ktorej sa uskutočňuje, realizuje všeobecná Cirkev ako osobitné nadprirodzené spoločenstvo viery, nádeje a lásky. Sociológia: skupina veriacich skoncentrovaná okolo chrámu, okolo kňaza ako predsedajúceho.
ŠPECIÁLNA PASTORÁCIA RIADNA A MIMORIADNA
A, Pastorácia je aktívna činnosť Cirkvi, ktorá v súčasnom svete realizuje, uskutočňuje vykupiteľské dielo Ježiša Krista. B; Špeciálne treba pastoráciu chápať ako 1.ohlasovanie Božieho slova Cirkvou v ktorom sa sprítomňuje Kristus ako večné Slovo Nebeského Otca zvestujúci nám radostnú novinu o vykúpení a 2. vysluhovanie svätých sviatostí v ktorých sa sprítomňuje Paschalne mystérium. C: Riadna pastorácia znamená riadne vykonávanie farských povinností miestnym farárom a veriacimi. Kňaz pravidelne: ohlasuje Božie Slovo; slávi Eucharistiu; vysluhuje sviatosti; organizuje dobročinné akcie; poskytuje duchovné vedenie; vydáva svedectvo kresťanského života; vedie farskú agendu a ekonomiku. Veriaci pravidelne: sa zúčastňuje na bohoslužbách; pristupuje ku sviatostiam; sa pripravuje na prijatie sviatostí svoje deti alebo iných; dáva dobrý príklad; apostołuje. D: Mimoriadna pastorácia znamená osobitné venovanie sa jednotlivým skupinám: „malým spoločenstvám“ vo farnosti. Postup: 1. v prvom rade má o nich vedieť; 2. o ich prácu sa zaujímať; 3. ich činnosť vo farnosti koordinovať; 4. poverovať konkrétnymi úlohami, ktoré majú vykonať pre dobro celej farnosti. Členovia malých skupín :1. Musia si byť vedomí, že podliehajú svojmu farárovi, aj keď by mali iného kňaza vodcu, činnosť vo farnosti majú koordinovať s farárom. 2. Majú sa nechať ním viesť. 3. Majú byť pohotoví nm pomáhať budovať farnosť a zjednocovať ju v láske ku Kristovi i medzi sebou navzájom. Ježiš ako Dobrý Pastier sa venoval celým masám, ale potom aj malým skupinám 12 apoštolom, 72 učeníkom a podobne.
EVANJELIZÁCIA V EPOCHE SPOLOČENSKÝCH PREMIEN
Evanjelizácia (z gréckeho eu-angelizo) znamená ohlasovať, zvestovať, dobrú novinu v našom kresťanskom zmysle znamená ohlasovať Kristovo evanjelium. Evanjelií nuntiandi: V nej sa uvádza, že ohlasovanie Dobrej noviny, ktorú nám Kristus priniesol sa nemá diať iba cez krst, ale aj cez vzorný kresťanský život podľa Evanjelia. Toto kresťanské ohlasovanie a pôsobenie veriacich má premieňať a usmerňovať: 1.ľudské svedomie; 2. ľudskú prácu; 3.súkromný život ľudí; 4. aj ich pracoviská; 5.vedu, kultúru a podobne; Táto evanjelizácia má usmerňovať u ľudí: 1.kritické hodnotenia každodenných skutočností; 2. hierarchiu dobier; 3. podstatu myšlienkových návykov; 4. životný štýl a model dnešných ľudí, ktorí mnohokrát žijú ináč ako to chce zjavené Božie Slovo, aký je Boží plán. Treba si uvedomiť intenzívnu industrializáciu. Ďalej pozorujeme urbanizáciu, heterogénnosť, rôznorodosť ľudí. Pastorácia v novom prostredí: 1.musí byť vo farnosti doplnená o osoby, ktoré prevezmú starostlivosť zvlášť o mládež, o robotníkov, o chorých a podobne. 2. musí byť špeciálna (ohlasovať Božie slovo a vysluhovať sviatosti); 3.musí byť zameraná na jednotlivé prostredia (ináč sa bude ohlasovať a vysluhovať Rómom, alebo viac žijúcim vieru, ako ľahostajnejším a podobne. ). 4. nesmie byť iba klerikálna (len kňazi evanjelizujú bez veriacich); 5. je v nej činnosť koordinovaná (riadi ju kňaz); 6. cez spoločenstvá, nie len cez jednotlivcov.
SÚČASNÉ SPOLOČENSKÉ PATOLOGICKÉ JAVY UPROSTRED MLÁDEŽE
Patológie, t. j. chorobné zmeny, javy i prejavy na organizme mladých ľudí vyvoláva: 1. alkoholizmus; 2. nadmerné množstvo liekov; 3. drogy; 4.rôzne toximánie a polytoximánie 5. rozpúšťadlá.
ORGANIZÁCIA FARSKEJ DIAKONIE (SLUŽBY)
Podľa Pavla VI. význam slova diakonia znamená centrum plánu spásy cez negáciu výroku Lucifera „Non serviam Nebudem slúžiť“ (Jer 2, 20), cez negáciu vzbury proti Božej láske. Ježiš Kristus (nový Adam) je poslušný vôli Otca; dal svoj život ako výkupnú obeť za nás všetkých. Nový zákon: službu pri stole eucharistického chleba (Sk 6, 1-6); každú činnosť napomáhajúcu vzrastu a budovaniu spoločenstva; splnenie vyznačených povinností v spoločenstve veriacich (starostlivosť o chorých, slabých, malých a núdznych). Hnutie Svetlo Život má v Polsku vypracovanú pevnú štruktúru, ktorú by sme mohli znázorniť nasledovne (d. diakonia): Jednotlivé diakonie delíme na: 1.moderácie; 2.jednoty (ad intra); 3. jednoty (ad extra); 4. formácie diakonii (kurzy pre animátorov a kódy); 5.svedectva; 6.slova (materiály časopisy, literatúra); 7.masovokomunikačných prostriedkov; 8. materiálnych prostriedkov. Model farnosti po II. Vatikánskom koncile by mohol vyzerať podľa nákresu.
KATECHUMENAT A KATECHEZA
Katechumenat je príprava na prijatie sviatosti krstu, alebo aj celej kresťanskej iniciácie (krst, birmovanie, Eucharistia) Katecheza od gréckeho katechein znamená systematické poučovanie o pravdách viery a mravov a vovádzanie do kresťanského života. Druhý vatikánsky koncil vrátil katechumenatu pôvodný význam a znovu sa majú sviatosti iniciácie udeľovať dospelým tak, ako sa to v Cirkvi robilo od II. do VI. storočia. V Katechumenáte rozoznávame 4 obdobia (predkatechumenátne, katechumenát, Iluminatio – očisťovanie a posväcovanie, mystagógia) a 3 stupne (a, prijatie za katechumena, b, elektus – vybratie na prípravu, c, pokrstený a pobirmovaný na jednej liturgií) Do katechumenátneho obdobia vstupuje prijatím za katechumena, modlia sa nad ním exorcizmus, vzdáva sa verejne pohanských zvykov, je požehnaný znakom kríža, vovedený do kostola a odovzdáva sa mu do rúk Evanjelium. Toto obdobie trvá -viac rokov. Do obdobia illuminácie a očisťovania vstupuje obradom elektie vybratia. Do obdobia mystagógie vstúpil slávnostným prijatím sviatosti iniciácie (krst, birmovanie, eucharistia) vykonáva už svoje úlohy v liturgickom zhromaždení, (číta lekcie, nosí obetné dary) a niekde aj nosí biele rúcho až do Bielej nedele (2. veľkonočná).
OBRADOVOSŤ A ĽUDOVÁ TEOLÓGIA OBDOBIA BOŽIEHO NARODENIA
Sacrosanctum Concilium: Pobožnosti majú byť: 1.v súlade s liturgiou; 2. od liturgie sa majú určitým spôsobom odvodzovať 3. k liturgii majú boží ľud privádzať. Slovensku sú ešte zvyky: adventný veniec so 4 sviecami, po domoch chodenie detí s hadom a hranie hry o tom ako Adama Eva v raji zhrešili a had ich naviedol. Na Vigíliu je štedrá večera spojená s osobitným obradom zvaným rituál jedla. Celá rodina sa stretáva pri sviatočnom stole, keď sa ukáže prvá hviezda na nebi. Zvyky koledovania, stavania stromčekov, pečenia perníkov, sviatočná večera, Nový rok je spojený s vinšovaním.
MARIÁNSKY PRÚD V CIRKVI
Dokumenty: Apoštolská exhortácia Pavla VI., Marialis cultus, encyklika Jána Pavla II. Redemptoris Mater hovorí o: 1. o Máriinom materstve vzhľadom na Cirkev; 2. o uctievaní Svätej Panny; 3. o Panne Márii ako o eschatologickom obraze Cirkvi. Zhrnutie mariológie: 1. Keď pri zvestovaní vyslovuje Mária svoje „fiat“ (staň sa) a súhlasí s tajomstvom vtelenia, už spolupracuje na celom diele, ktoré má zavŕšiť jej Syn. Ona je Matkou všade tam, kde je on Spasiteľom a Hlavou mystického Tela; 2. Keď pre blaho slávená Panna Mária dokončila svoju pozemskú púť, bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy, kde má účasť na sláve vzkriesenia svojho Syna a je prvotinou vzkriesenia všetkých údov jeho Tela. 3. „My veríme, že presvätá Božia Matka, nová Eva, Matka Cirkvi aj naďalej vykonáva v nebi svoje materinské poslanie voči Kristovým údom. Vo východnej Cirkvi môžeme mariánsku úctu pozorovať, najmä pri vznešenej mariánskej pobožnosti zvanej AKATIST. Má 13 častí, spieva sa postojačky a Pannu Máriu považujú v nej za múr obrany, za ochrankyňu kresťanov pred Avarmi (okolo r. 600) pred Turkami (1453) pred Tatármi a podobne.
KŇAZSKÁ FORMÁCIA A OSOBNÁ NÁBOŽNOSŤ
Optatam totius je venovaná predpisom kňazskej formácií. Tieto predpisy o kňazskej formácii zaväzujú všetkých, ktorí chcú prijať kňazské svätenia, tak v západnom ako aj vo východnom obrade. Zásady: 1. Celá kresťanská pospolitosť má napomáhať rastu povolaní. 2. Pre tento cieľ kňazských povolaní sa odporúča použiť všetky tradičné prostriedky, a to modlitby za kresťanské povolania, pokánie na tento úmysel, poučenia o kňazskom povolaní, katechezy na túto tému, ale aj rôzne komunikatívne prostriedky masmédiá. 3.Kňazská formácia nech už začne v malých seminároch. 4.Veľké semináre sú pre kňazskú formáciu nutné. 5.Predstavení seminára nech pod vedením rektora vytvoria duchovnú jednotu; 6.Nech všetci kňazi pokladajú seminár za srdce diecézy a nech mu ochotne pomáhajú; 7. Vo väčších seminároch nech sa chovanci zadelia do menších skupín, aby bola zabezpečená osobná výchova; 8.Do seminára nech sa vyberajú mládenci schopní, úprimne a slobodne rozhodnutí pre toto povolanie, duchovne, mravne a intelektuálne spôsobilí s primeraným telesným a duševným zdravím; 9. Kňazskú formáciu nech vedú skúsení spirituáli s dobrým vedeckým i pastorálnym vzdelaním a príkladnou zbožnosťou; 10. Seminaristi nech sa pravidelne zúčastňujú na liturgii, nech sa aktívne do nej zapájajú najmä do Eucharistie, nech pravidelne pristupujú k sviatostiam Konkrétny seminársky poriadok, duchovnú výchovu, študijný poriadok, spoločný život a disciplínu, pastorálne cvičenia, majú vypracovať biskupské konferencie.
DUCHOVNÉ VEDENIE „NOVÉHO ČLOVEKA“
Duchovné vedenie potrebujú všetci ľudia, každý veriaci a tak poznáme trojaké duchovné vedenie. Skupiny duchovného vedenia: 1.detí; 2. mládeže; 3.dospelých. Duchovné vedenie mládeže uskutočňujeme osobitne voči dievčatám (apel na city, za vzor predkladáme Bohorodičku), chlapcom (hrdinstvo a sebavedomie, krotkosť.) a dospelým (tých čo majú rodiny, treba usmerňovať, aby mali na mysli dobro svojich veľkých detí, ale aby sa zasa nemiešali do ich manželstiev tak, že vyvolajú hádky. Tých čo sú sami, starí a chorí, treba tiež navštevovať, aby sa necítili celkom opustení a treba ich viesť, aby vedeli trpezlivo niesť svoju starobu a chorobu)
METÓDA PREŽÍVANIA VIERY V REKOLEKCIÁCH PRE DETI A MLÁDEŽ
Názov rekolekcia označuje zhromaždenie skupiny veriacich, ktorí sa zídu na duchovnú obnovu. Spravidla bývajú v pravidelných intervaloch. 1. Rekolekcie pre detí sa majú uskutočňovať viac formou hry, cez ktorú objavujú nové veci v sebe i mimo seba, získavajú nové návyky. 2. Pre mládež je viac priestoru na dialóg, dôležité je uznať človeka takého aký je, nepozerať na človeka cez jeho problém, ale cez jeho povolanie, rešpektovať jeho povahu a osobnosť. Funkcie ciele rekolekcie: 1. Utilitárny (prospechársky) kresťan vie a aj chce vynaložiť veľké úsilie, aby získal kresťanské hodnoty; 2.Obranný Boh chráni človeka, ale človek sa má tiež chrániť; 3.Poznávací lepšie poznať Boha, seba a tak lepšie porozumieť sebe. 4. Hodnotový skutočné kresťanské hodnoty vlastním až vtedy, keď ich žijem.
PREDPOKLADY PASTORÁLNEJ PSYCHOLÓGIE V SLUŽBE KRESŤANSKEJ FORMÁCIE
Medzi veriacimi, ktorým má kňaz preukazovať služby pre spásu duše, sú aj chorí. Tí práve najväčšmi cítia potrebu kňaza (chorí, opustená a trpiaci). Kňaz by mal teda poznať: 1.príčiny týchto porúch, či sú fyzického, alebo psychického rázu, či pochádzajú zo samej osoby, ktorú máme formovať, alebo z jej okolia. Následné by mal kňaz poznať aj 2. pastorálnu terapiu týchto psychických chorôb. Mal by poznať rôzne 3.citové úchylnosti takéhoto človeka, 4. pôvod a etiológiu škrupulozity, 5.kedy ide o melanchóliu, 6.o rôzne hystérie, 7.mánie, 8.slabomyseľnosti, 9.mravné pomätenosti a 10.mal by poznať aj terapiu na tieto jednotlivé neduhy. Dnes však treba už jasne rozdeliť kompetencie (lekár, psychológ, pedagóg, sexuológ). Spoločnosť nečaká od nás napomínanie, upozorňovanie na chyby, kritiku a moralizovanie. Čaká od nás, aby sme jej ukázali ako dokážeme žiť.
RODINNÉ KRUHY V PASTORÁCII RODÍN
Pastorácia vo farnostiach sa má vykonávať aj pomocou laikov Teda aj kresťanské rodiny sa majú podieľať na všetkých činnostiach Cirkvi: liturgickej (byť a tvoriť liturgiu); apoštolskej (žiť a svedčiť o Kristovi); evanjelizačnej (čítať a ohlasovať evanjelium); charitatívnej (pomáhať biednym a chudobným); misijnej (modliť sa, podporovať i vychovať členov rodiny pre misie) Aby tieto naše kresťanské rodiny boli schopné robiť aj v dnešnej Cieľom je vzájomne si pomáhať pri výchove detí, a starším deťom pomáhať pri príprave na manželstvo, učiť ich správne chápať rodinný život, ktorý majú možnosť pozorovať v rámci svojej príkladne usporiadanej rodiny. Štruktúra rodinných kruhov: Rodinný kruh tvoria poväčšine 4 manželské páry, v ktorom 1 pár je za tento kruh zodpovedný a majú aj svojho kňaza moderátora, ktorý ich duchovne vedie a usmerňuje.Viac takýchto kruhov vo farnosti tvorí rajón. Dekanát by mohol mať 10-25 kruhov. Za rajón je zodpovedný rajónový pár.
FORMÁCIA DIAKONIE A ANIMÁTOROV V HNUTÍ „SVETLO-ŽIVOT*
Ciele: 1. vovedenie účastníkov do kresťanskej dospelosti (Ak hovoríme o formácii ku kresťanskej dospelosti musíme sa držať 3 aspektov: Formačný ideál – aká je postava zrelej osoby; Formačné metódy – Svetlo Život prijať život ako svetlo. Oáza ako stredisko života má niekoľko aspektov: Malá skupina ako ecclesia Cirkev.); 2.prežívanie Cirkvi ako spoločenstva; Základnými prvkami Cirkvi ako spoločenstva sú: a) Spoločný deľ je podstatný, lebo každý môže prísť do skupiny so svojím motívom. b) Interakcia musia byť vzťahy medzi účastníkmi. c) Normy Skupina má určité normy a treba účastníkov doviesť k ním. d) Štruktúry Malá skupina je predstavovaná ako Cirkev dovoľuje členom prežívať Božie slovo, liturgiu, modlitbu, metanom, diakóniu a svedectvo.
ZÁKLADNÁ FORMÁCIA V SVETLO-ŽIVOT
1. studeň: a) evanjelizačná etapa ide o to, aby účastník dospel k osobnému vzťahu s Kristom; aby sa stal učeníkom Ježiša Krista; vstúpiť do formačnej skupiny s tými, ktorí sa už stretli s Kristom (tu patrí aj 1. stupeň oázy).
b) etapa deuterokatechumenátu predstavenie určitých právd = vlastný katechumenat. 2. stupeň oázy – očistenie (poznať pravdu o sebe); stáť v pravde pred Bohom. Nanovo prežiť kresťanskú iniciáciu.Kto sa rozhodne, že chce v hnutí pracovať ďalej zúčastní sa školy animatora. Táto škola má 3 semestre: Letná škola evanjelizácie; 2. škola deuterokatechumenátu; 3. škola spoločenstva; 2. Diakonská formácia služby.
ŠPECIFICKÁ PASTORÁCIA
Úvodné výzvy a komentáre (Monitiones povzbudenia) – Dokumenty: SC, EM, AP, VSRM, EP, OLM DMP, OMCP, OLMCP, ORICP. Medzi týmito poučeniami špeciálne mieste zaujímajú tie, ktoré pripraviť a povedať má predsedajúci kňaz. Ide predovšetkým o tieto: 1. uvedenie ľudu sto omšovej liturgie dńa na začiatku eucharistickej slávnosti, 2. uvedenie liturgie slova pred čítaniami, 3. uvedenie Eucharistickej modlitby pred prefáciou 4. uzavretie posvätného úkonu niekoľkými slovami pred prepustením veriacich (EP 14). Potrebné: 1. Pripraviť a povedať (monitiones) úvodné povzbudenia prináleží predovšetkým kňazovi, ktorý predsedá liturgickému zhromaždeniu (VSRM 11, EP 14). 2. Iba povedať (monitiones), ktoré pripravil, alebo aspoň skontroloval kňaz. (EP 14, EM 3) môže aj zodpovedne pripravený miništrant. alebo komentátor. On totiž takisto koná skutočnú liturgickú službu (SC 29). 3. Ktoré z povzbudení prináležia viac predsedajúcemu kňazovi, a ktoré môže povedať aj diakon, miništrant alebo komentátor? Na túto otázku uvedené dokumenty nedávajú jednoznačnú odpoveď. Avšak podľa vysvetľujúcich komentárov k uvedeným dokumentom možno postupovať nasledovne: a) Uvedenie rudu do omšovej liturgie dňa prináleží predovšetkým predsedajúcemu kňazovi. b) Uvedenie liturgie slova pred čítaniami môže byť zverené miništrantovi alebo komentátorovi c) Uvedenie do Eucharistickej modlitby pred prefáciou by mal povedať predsedajúci kňaz, hoci nemôžeme povedať, že miništrant a komentátor nesmú. d) Povzbudenie na záver sv. omše, pred požehnaním by znovu prináležalo viac predsedajúcemu. Krátke výzvy: 1. pred úkonom kajúcnosti; 2. pred Otčenášom; 3. pred znakom pokoja; 4. pred modlitbou nad obetnými darmi; 5. pred svätým prijímaním (EP 14) má predniesť sám kňaz, buď z misála alebo prispôsobené danému liturgickému zhromaždeniu (EP 14, OLM2, DMP, OMCP, OLMCP, ORICP).
OBSAH JEDNOTLIVÝCH POVZBUDENÍ (MONITIONES)
1. Úvodné povzbudenie: Pri uvedení ľudu do omšovej liturgie vznikajú otázky: 1) Má to byť hneď uvedenie ąj do čítaní, ktoré budú? 2) Má to byť hneď aj uvedenie k úkonu kajúcnosti? Máme však rozlišovať vstupné povzbudenia medzi omšami: nedeľnými; každodennými; sviatočnými; o svätých.
2. Povzbudenie pred čítaniami: Má obsahovať hlavnú myšlienku čítaní.
3. Povzbudenie pred Eucharistickou modlitbou: Je pred prefáciou a má mať charakter vďakyvzdávania Nebeskému otcovi.
4. Záverečné povzbudenie pred požehnaním: Je to vlastne „poslanie“ veriacich uskutočňovať to, čo dnes v liturgii počuli, čo si predsavzali.
KRÁTKE VÝZVY
1. Pred úkonom kajúcnosti:. Odpustenie všedných hriechov možno dosiahnuť aj pri pozornom počúvaní evanjelia, pri nábožnej modlitbe Otče náš, či pri speve Baránok Boží.
2. Pred modlitbou Otče nás: Povzbudenie by malo obsahovať myšlienku z modlitby Otče náš a malo by nás priviesť k stolu Pánovmu,
3. Pred znakom pokoja: Má byť krátka, priliehavá výzva, ktorá všetkým pomôže spontánne prejaviť si lásku a odovzdať znak pokoja.
4. Pred modlitbou nad obetnými darmi: Možno veriacich vyzvať k tomu, aby aj oni položili na paténu svoje duchovné dary, ktoré na slávenie liturgie dnes doniesli.
5. Pred sv. prijímaním: Povzbudenie sa povie po speve Baránok Boží, a pred Ecce Agnus Dei. Môže byť priliehavým pozvaním na baránkovu hostinu.
Pri všetkých týchto povzbudeniach dôležité je, aby si ich kňaz, síce dopredu dôkladne pripravil, ale na druhej strane, aby ich tam nielen z papiera prečítal, ale aby sa voľne s veriacimi spojil, aby nechal miesto i pôsobeniu Duchu Svätému a vtedy tieto povzbudenia povie s láskou k veriacim a prirodzene. Dôležité je dať si pozor, aby to neboli ďalšie kázne, či homílie. Musia to byť naozaj krátke a výstižné povzbudenia, vysvetlenia, či výzvy.
KOMENTÁRE
Sú dopredu písomne vypracované texty. Vysvetľujú čo sa bude diať, ako a kde treba ísť, alebo čo treba urobiť sú informatívne, vysvetľujúce. Tieto patria miništrantovi, či komentátorovi a je nevhodné, ak ich musí hovoriť kňaz sám. Ide napr. o vysvetľujúce komentáre pri zložitejších obradoch, ale aj tu treba rozlišovať, kedy ide o komentáre vysvetlenia a kedy o monitiones (povzbudenia).
SLÁVENIE SVÄTEJ OMŠE ZA ÚČASTI DETÍ
Obrady sv. omše majú prispôsobiť tak, aby všetci podľa stupňa svojich možností mali činnú účasť na liturgii a to tak vnútornú ako i vonkajšiu. Zo staroveku sa nám nezachovali správy, žeby sa v liturgii používali homilie adresované deťom. Z čias reformácie sa nám zachovalo, že Martin Luther v marci roku 1519 denne kázal deťom. Prvým predkoncilovým dokumentom, ktorý sa zaoberal starostlivosťou o deti bol dekrét Pia X Quam singulari z r. 1910. Pápež v ňom opísal vek, v ktorom môžu deti prijať prvé sv. prijímanie keď vedia rozoznať Eucharistický chlieb od obyčajného a keď nadobudnú základné náboženské vedomosti. Ten istý pápež v motu proprio „Tra le sollecitudini“ o duchovnej hudbe z roku 1903 zaviedol pojem: aktívna účasť na sv. omši. Najmä katechéti veľmi túžili priblížiť sv. omšu aj deťom. Omše pre deti sa nazývali aj školskými omšami. Koncil vyslovil dve zásady: 1. Zásadu činnej účasti na liturgii (participatio actuosa); 2. Zásadu prispôsobenia liturgie (adaptatio) potrebám konkrétneho zhromaždenia. Najprv sa začalo v tejto oblasti experimentovať. Actio Pastoralis: O slúžení sv. omší pre špeciálne skupiny. Po tomto úsilí mnohých zainteresovaných 1. 11. 1973 pápež Pavol VI. potvrdil Direktórium pre omše za účasti detí. Pracovali na ňom odborníci z oblasti liturgie, katechetiky, teológie, psychológie, pedagogiky i sociológie z celého sveta. Jeho hodnota a významnosť spočíva v tom, že prvýkrát bolo dieťa uznané za plnoprávneho účastníka liturgie.
Adaptácie liturgie sv. omše pre deti: Predpisy v Direktóriu vzťahujú sa na mladšie deti, t. z. na tie, ktoré ešte nie sú v období „adolescencie“ (do 10 rokov) Prispôsobenie liturgie svätej omše pre deti si vyžaduje detská psychológia, reč detí, rôzna od reči dospelých ako aj súčasné podmienky života detí, ktoré svojim spôsobom sa zúčastňujú v živote dospelých. Direktórium hovorí, že „taktiež deti vo svojom každodennom živote nechápu stále všetko, čo prežívajú spolu s dospelými a neprijímajú to ako niečo zlé. “ Slávenie detskej omšovej liturgie taktiež sa nemôže zmeniť na katechizáciu. Odporúčanie Direktória k prispôsobeniu liturgie sv. omše pre deti je potrebné chápať ako prostriedok k jej lepšiemu a hlbšiemu pochopeniu a prežitiu, ale taktiež ako pomoc prechodu vo vhodnom čase k účasti v riadnej liturgii, na ktorej sa zúčastňuje celé miestne spoločenstvo veriacich.
Svätá omša za účasti detí a malého počtu dospelých: Takéto sv. omše odporúča Direktórium predovšetkým cez týždeň, ako aj vyžaduje, aby každé takéto slávenie bolo veľmi dobre pripravené. Príprava ma zahŕňať: modlitby omšového formulára, spev, čítania, modlitbu veriacich, miesto slávenia sv. omše a zároveň všetkých, ktorí spĺňajú liturgické funkcie, detí a dospelých. Cieľom týchto činností nie je iba náležité slávenie liturgie, ale taktiež vytvorenie pocitu spoločného slávenia sv. omše. Dovolené: Ak čítania sú pre deti príliš ťažké, je dovolené obmedziť sa iba na Evanjelium; Prípustné je taktiež vynechanie určitých veršov z biblického textu; Ako spev medzi čítaniami užíva sa responzoriový žalm, aleluja a niekedy aj posvätné ticho; ). Podstatnú úlohu v liturgii a zvlášť v detských sv. omšiach spĺňa homilia, ktorú je možné uskutočniť formou dialógu s deťmi
Svätá omša za účasti dospelých a značného počtu detí: Ak je detí veľa, treba usporiadať omšu tak, aby sa ešte viac vzali do úvahy požiadavky detí. Homilia, sa má zamerať na deti, no tak, aby aj dospelí mohli mať z nej úžitok.
Sv. omša za účasti dospelých a malého počtu detí: Pri tejto sv. omši si deti treba aspoň nejakým spôsobom všimnúť. Osobitne ich osloviť v príhovoroch a aspoň časť homilie venovať aj im (DMP č. 17). Možno deťom zveriť aj niektoré úlohy (spev, nosenie obetných darov)
Eucharistické modlitby pre omše s deťmi: Texty eucharistickej modlitby upravené pre deti majú im pomáhať, aby sa zúčastňovali s väčším úžitkom na omšiach pre dospelých. Smernice o omšiach pre deti ustanovujú, že určité texty sa nikdy nemajú prispôsobovať deťom, aby sa omše pre deti priveľmi nelíšili od omší pre dospelých. Pánove slová sú tie isté v každom formulári eucharistickej modlitby. Každá z troch eucharistických modlitieb pre omše s deťmi má všetky prvky, z ktorých sa podľa Všeobecných smerníc Rímskeho misála.
Liturgické používanie eucharistických modlitieb: Používanie eucharistických modlitieb sa rezervuje na omše s deťmi, pričom zostáva v platnosti právo biskupa určené v Smerniciach pre omše za účasti detí. Z troch eucharistických modlitieb treba vybrať tú, ktorá najviac zodpovedá povahe detí. Biskupské konferencie tých národov, kde je zvykom spievať responzóriovým spôsobom, môžu dovoliť, aby sa Sanktus spieval responzoriálne. Pre dosiahnutie väčšieho zapojenia detí možno podľa Smerníc pre omše za účasti detí vsunúť pred dialóg pred prefáciou zvláštne dôvody, prečo treba vzdávať vďaky.
Prvá eucharistická modlitba: Aby si deti ľahšie osvojili spev Sanktus, prvá eucharistická modlitba ho delí na tri časti a všetky uzatvára zvolaním Hosanna na výsostiach. Tieto aklamácie možno spievať alebo recitovať tak, že intonuje alebo začína kantor alebo jedno z detí. Tretiu časť, keď sa spieva Svätý, svätý, svätý, môžu spievať alebo recitovať všetci. Po anamnéze tejto eucharistickej modlitby namiesto jednoduchšej aklamácie určenej v texte možno spievať niektorú z tých aklamácií, ktoré sú schválené pre štyri eucharistické modlitby.
Druhá eucharistická modlitba: Okrem spevu Sanktus a aklamácie po anamnéze sú ostatné zvolania fakultatívne. Aklamácie po Pánových slovách nad chlebom a vínom treba chápať a spievať ako spoločné rozjímanie o eucharistickom tajomstve.
Tretia eucharistická modlitba: Pripravené variabilné časti podľa rozličných období liturgického roka. Z praktických príčin sa zakaždým opakuje spoločná časť a vkladá sa vlastná časť, označená graficky. V tejto eucharistickej modlitbe sa po konsekracji opakuje trikrát tá istá aklamácia.
Vydanie eucharistických modlitieb v rozličných jazykoch: Je úlohou biskupskej konferencie vybrať jeden z predložených textov a postarať sa o jeho preklad do národného jazyka tak, aby zodpovedal pastoračným, pedagogickým a liturgickým požiadavkám. Latinský text iba určuje cieľ, podstatu a všeobecnú stavbu týchto modlitieb, ktorú treba dodržať pri prekladoch do rozličných jazykov. Dôležité miesto v liturgii svätej omše zaberajú modlitby hlasno vyslovované celebrantom, ktoré však spôsobujú deťom najväčší problém. Existuje dvojaká možnosť riešenia tohoto problému: výber modlitieb z Misála, ktoré sú viac vhodné, so zachovaním charakteru liturgického obdobia (DMD č. 50), alebo uskutočnenie adaptácie, to znamená akoby ich „prekladu“ na reč dieťaťa, jednoduchú a konkrétnu, vyhýbajúc sa abstraktným pojmom, nepochopiteľným pre deti (DMD č. 51). Najväčším problémom vo svätých omšiach pre deti je jednak eucharistická modlitba. Texty anafor aktuálne užívaných u nás sú pre ne veľmi ťažké a s výnimkou II. eucharistickej modlitby aj dlhé pre stále odriekanie celebrantom.. Preklad do iných jazykov s nevyhnutnou adaptáciou textov pre jednotlivé krajiny má vykonať skupina osôb, mužov a žien, ktorí sú kompetentní nie iba v liturgii, ale taktiež v pedagogike, katechetike, literatúre a hudbe. Latinský text má slúžiť ako vzor určujúci podstatné prvky štruktúry anafory a jej všeobecnú formu. Eucharistické modlitby pre deti majú všeobecnú štruktúru spoločnú so zvyšnými anaforami, ibaže náboženský obsah vyjadrujú jednoduchším jazykom a viac pochopiteľným spôsobom pre deti. V obradoch svätého prijímania a záveru stačí zachovať iba „Otče náš“, lámanie chleba a výzvu pred svätým prijímaním: „Hľa Baránok Boží…“ V tejto časti svätej omše je potrebné obrátiť pozornosť na procesiu k svätému prijímaniu, počas ktorej musí byť vykonaný vhodný spev. Taktiež v tomto kontexte je treba vidieť záverečné požehnanie a rozoslanie. Zásada rozdelenia liturgických funkcií má zvláštny význam vo svätých omšiach za účasti detí. Deti podľa direktória možno zapojiť do: (č. 29), funkcia kantora {č. 24), spev a hranie na hudobných nástrojoch (č. 32), funkcia lektora (č. 24 a 47), dialóg s kňazom v homilii (č. 48), recitovanie (spev) modlitby veriacich a prinášanie obetných darov na oltár, (č. 34) formulovanie motívov vďakyvzdávania pred prefáciou (č. 22).
SLÁVENIE VEĽKONOČNEJ VIGÍLIE
Podľa pradávnej tradície táto noc je očakávaním Pána a vigília, ktorá sa v nej slávi, pripomína svätú noc, keď Pán vstal zmŕtvych, a pokladá sa za „matku všetkých svätých vigílií“. Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Nemá sa začať pred súmrakom a má sa skončiť pred svitaním nedeľného dňa. Už od začiatku Cirkev každý rok slávila Veľkú noc, ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou. Veľkonočnú vigíliu už dlhšie slávili v 5. storočí, ako to vidno z reči sv. Augustína. Stavba Veľkonočnej vigílie: Po obrade svetla a veľkonočnom chválospeve prvá časť vigílie svätá Cirkev rozjíma o divoch, ktoré Pán Boh konal pre svoj ľud od začiatku druhá časť vigílie Liturgia slova, až do chvíle, keď je so svojimi novými členmi zrodenými v krste tretia časť liturgia krstu pozvaná k sviatostnému stolu, ktorý Pána pripravil Cirkvi ako pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania, až kým nepríde Štvrtá časť liturgia Eucharistie. Staroliturgická pozdravná veľkonočná aklamácia Aleluja, ktorá dnes prvý raz zahlaholila v liturgii, sa dvojmo pripája k omšovej formule prepustenia. Procesia na oslavu Vzkrieseného Pána je slávnostným zvestovaním Kristovho zmŕtvychvstania a výzvou celému stvoreniu, aby sa pripojilo k triumfu Víťaza nad smrťou. V našich krajoch sa koná na základe dávnej tradície. Keď celebrant príde k oltáru, položí monštranciu na oltár. Po skončení chválospevu kňaz alebo spevák intonuje Tantum ergo (po slovensky alebo po latinsky). Na zakončenie sa spieva veľkonočná mariánska antifóna Raduj sa nebies Kráľovná, aleluja.
ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ POBOŽNOSTI
Podstatné rozlišovanie ťažiskovej potreby pobožností (májové, kajúce…). Prvoradé podstatné prvky celebrovania svätej omše majú svoju schému a sú stále, nemenné, toto však pri pobožnostiach neplatí.
ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ V DEJINÁCH
Až do stredoveku bola liturgia prístupná a pochopiteľná pre každého, lebo latinčine rozumel každý, zvlášť v krajoch románskych, lebo ich vlastné národné jazyky sa vyvinuli z ľudovej latinčiny. Počnúc ranným stredovekom ľud osobitne v krajinách, kde kresťanstvo ešte nemalo hlboké korene, stával sa pasívnym divákom a poslucháčom liturgie pre jej nezrozumiteľnosť. Tak začalo pribúdať pútnických miest, rástla úcta svätých relikvií, začali sa sláviť odpustové slávnosti, hody, vznikali náboženské predstavenia. Odvodila sa z nich úcta k Božskému srdcu a mariánsky kult. Naozaj, liturgické obrady účinkujú ex opere operato, teda mocou Kristovou, ale osobná príprava človeka na prijatie milosti opus operantis je veľmi potrebná k plnej a plodnej účasti na liturgii. Liturgickú činnosť bolo možné považovať jedine tú, ktorá bola: ustanovená Kristom alebo Cirkvou; bola vykonávaná v mene Kristovom alebo v mene Cirkvi; vykonávali ju osoby určené cirkevným zákonom; podľa kníh schválených Apoštolskou Stolicou. Ak chýbala čo len jediná podmienka, vždy šlo o pobožnosť činnosť paraliturgickú.
ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ DNES
Náboženský život sa nevyčerpáva a neobmedzuje len na liturgiu, lebo kresťan je povolaný k spoločnej modlitbe, ale má vojsť aj do svojej komôrky a tam sa modliť (Mt 6, 6), ba jeho modlitba má byť ustavičná, aby v našom živote bol viditeľný Ježiš. Pobožnosti formujú v človeku nábožnosť a pripravujú bo na správne a plodné prežívanie liturgie.
ROZDELENIE LITURGICKÝCH SLÁVENÍ A POBOŽNOSTÍ
Rozdelenie: 1. Najvyššie (Z Kristovej vôle, svätá omša a sviatosti); 2. Obrady z cirkevného ustanovenia (sväteniny). 3. Pobožnosti (Pobožnosti vykonávané z rozhodnutia Svätej stolice; Pobožnosti jednotlivých diecéz; Pobožnosti dovolené Cirkvou alebo tie, ktoré sú majetkom presne, určeného spoločenstva – súkromné pobožnosti.
POBOŽNOSŤ DEVIATICH PRVÝCH PIATKOV V MESIACI
Počiatok úcty pri prebodnutí Kristovho boku. Svätci, ktorí rozjímali pred krížom, boli prvými ctiteľmi Božského Srdca Ježišovho, lebo oni pocítili prúd milostí vychádzajúci z úcty voči Ježišovmu Srdcu. V druhej polovici 17. storočia sa úcta k Božskému Srdcu veľmi rozšírila. zo zjavenia sv. Margite Márií Alacoque (Bola obdarená zjaveniami Božského Srdca, ktoré sa jej sťažovalo na ľudský nevďak a žiadalo si osobitný sviatok Božského Srdca, zapisovala si zjavenia, 1. Ježiš sa jej zjavil a hovoril o láske k ľuďom; Druhé bolo o srdci s tŕňovou korunou s krížom; 3. Zjavenie Krista s ranami; 4. Ježiš sa sťažoval na znesvätenie a žiadal zavedenie sviatku; daných 12 prisľúbení Božského srdca. Oficiálneho zavedenia sviatku Božského Srdca v Cirkvi sa sestra už nedožila. Pápež Pius IX. rozšíril roku 1856 tento sviatok na celú Cirkev.) Votívne sv. omše k Božskému Srdcu Ježišovmu na prvý piatok možno slúžiť podľa pokynov v Direktóriu. Odporúčajú sa v ten deň Litánie k Božskému Srdcu.
POBOŽNOSŤ PRVÝCH PIATICH SOBÔT V MESIACI
Začiatky pobožnosti prvých piatich sobôt siahajú až do zjavení sa Panny Márie trom fatimským deťom roku 1917, ako to o niekoľko rokov neskôr opísala Lucia. Počas druhého zjavenia 13. júna 1917 Panna Mária sa deťom zdôverila, že čoskoro si príde vziať k sebe Hyacintu a Františka, kým Lucia zostane ešte za istý čas na tomto svete. Zjavenie fatimských tajomstiev, deti počas týchto zjavení videli peklo. Zverejnenie tretej časti „fatimského tajomstva“ je vyhradené Svätému Otcovi, ktorý’ to urobí, keď to bude pokladať za vhodné. Lucia vo svojom zjavení videla Máriino srdce ovinuté tŕnim a žiadala o zavedenie 5 sobôt – tak to opisuje v druhom zjavení. Bemardo Goncalves ju požiadal, aby písomne odpovedala na šesť otázok. Dňa 12. júna 1930 sestra Lucia odovzdala Otcovi Goncalvesovi písomnú odpoveď.
PROCESIE, PÚTE A PÚTNE MIESTA
Procesie sú slávnostné sprievody, pri ktorých spoločne oslavujeme Boha, jemu ďakujeme za dobrodenia a za odvrátenie zlého, prosíme ho aj o iné milosti. Dejiny: Starovek – Prenášanie archy do Jeruzalema, Kristov príchod do Jeruzalema; podľa svedectva mučeníkov sprievody sa konali už v prvých storočiach. Význam: Každá procesia je výzvou k horlivej modlitbe. Sú obrazom nášho putovania na zemi, znak víťazstva nad pohanstvom. Kríž a zástavy: Zástavy vedľa kríža znamenajú, že Kristus na kríži je víťazným vodcom. Farebný význam zástav: Biela a červená (nevinnosť); Fialová (kajúcnosť). Usporiadanie ľudu: Kríž, deti, dospelá mládež, Kňaz je uprostred všetkých, lebo všetkým má rovnako slúžiť, speváci a napokon dospelý veriaci. Zvony ako symbol modlitieb spoločenstva, počas procesie na Božie telo by sa nemala používať pokrývka hlavy na znak prítomnosti Spasiteľa. Čas procesií: Riadne: Obetovania Pána (2. februára), na Kvetnú nedeľu, na oslavu Veľkonočnej vigílie, na deň sv. Marka, cez Krížové dni a na Božie Telo. Mimoriadne procesie zo zvláštnych pohnútok (ochrana pred zlom, poďakovanie za dobrodenia). Účasť: Nesmieme byť na procesiách prítomní len telom, ale hlavne duchom. Dejiny púti: Púte nevynašla Cirkev, už pohania putovali do chrámov, mohamedáni putujú do Mekky, Ježiš putuje z Nazaretu do Jeruzalema. Cieľ a význam: Mnohí idú na púť, aby tam: Boha prosili; hľadajú útechu na pútnickom mieste; ďakovali za nesmieme dobrodenia; zadosťučinili Bohu; sv. spoveď; vyznanie viery. Pútnické miesta: Vo Svätej zemi (Jeruzalem, Betlehem); Rím, Lurdy vo Francúzsku, sv. Jakub v Compostelle v Španielsku, Einsiedeln vo Švajčiarsku, Fatima v Portugalsku, Altôtting v Bavorsku, Maria-Zell v Rakúsku a iné. Slovenské pútnické miesta: V Levoči, Šaštíne, na Starých Horách a v Mariánke.
V. LITURGICKÝ PRIESTOR
SVÄTÉ MIESTA
Historický prehľad – Spočiatku liturgiu odbavovali v jedálňach súkromných domov. Kresťania, kým sa úplne neodtrhli od židov, zúčastňovali sa i židovských bohoslužieb; okrem týchto vydržiavali aj osobitné bohoslužby, ktorých stredobodom bolo lámanie chleba, liturgia. V židovských domoch na poschodí, na priečelí, nad hlavným vchodom bola rozsiahla miestnosť, v tejto odbavovali apoštolovia liturgiu. Keď sa kresťania úplne odtrhli od židov (okolo 65.), všetky verejné bohoslužby odbavovali u priestranných miestnostiach súkromných domou, ktoré miestnosti bohatší veriaci na tieto ciele venovali. Zbožný majiteľ domu patričné miestnosti úplne venoval na bohoslužobné ciele; ba časom celý dom alebo aspoň veľkú jeho čiastku, vznik Domus ecclesiae. Veriaci však z povďačnosti ponechali im mená pôvodných majiteľov. Bohoslužby odbavovali nielen v súkromných domoch ale aj v cintorínoch, ktoré sa rozprestieraly za mestskými hradbami. V dobe prenasledovania bohoslužby odbavovali v katakombách, hlavne pri hroboch mučeníkov. V III. storočí k týmto pridružujú sa už aj výlučne k bohoslužbe stavané kostoly.
SVÄTÉ MIESTA V LATINSKEJ CIRKVI
1. Kostoly (ecclesiae — chrámy, nazývame tú posvätnú budovu, ktorá je venovaná bohoslužbe najmä na to, aby všetkým veriacim kresťanom slúžila k verejnému konaniu služieb božích, rozdelenie na: Katedrálny-stoličný chrám, Chrám kolegiatnej — súdružnej — Kapituly, Prepoštský a opátsky chrám, Farský kostol, Filiálny kostol, Kláštorský kostol)
2. Kaplnky (oratoria, je tá posvätná, k bohoslužbe venovaná budova, ktorá neslúži k verejným náboženským prejavom pre všetkých veriacich, ale len pre jednotlivé osoby, rodiny alebo menšie obce. Poznáme: Verejné, Poloverejné a Súkromné – V súkromných kaplnkách nemôže byť uschovaná Sviatosť Oltárna. Nový cirkevný zákoník zriadil nový druh súkromných kaplniek: kaplnky v cintorínoch nad hrobkami jednotlivých rodín. Od súkromnej kaplnky je odlišná výsada prenosného oltáru, ktorú výsadu majú všetci (i prekanonizovaní) biskupi, apoštolskí misionári (missionarii apostolici), ako aj vojenskí duchovní, ktorí sa prenosom oltári môžu celebrovať hocikde.)
3. Baziliky (týmto pomenovaním nerozlišujeme sloh stavby, ale naznačujeme isté liturgické výsady a práva, ktoré udelil pápež jednotlivým kostolom, rozdelenie na väčšie a menšie. Conopeum (papilio) cengáč a cappa magna. Takiste na procesii pred kňazstvom baziliky za procesiovým krížom nesie sa conopeum (hodvábny stánok — šiator), na vysokej žrdi cengáč a kanonici baziliky sú odení slávnostným rúchom: cappa magna.)
4. Právo utočišta — Jus asyli. Výsadou svätých miest kedysi bolo právo útočišťa — jus asyli, t. j. keď niekto hľadal utočište v kostole, do ktorého vošiel, nesmelo mu byť ublížené; odtiaľ ho nebolo slobodno vyhnať, poraniť alebo zavraždiť. Právo útočišťa vyvinulo sa z prirodzeného ponímania chrámov; keď sa niekto utiekal o ochranu u Boha, nebolo slobodno ľuďom tomu ublížiť; v tomto poňatí aj pohania mali právo útočišťa.
POSVÄTENIE A POŽEHNANIE KOSTOLOV
Vývoj posvätenia – K vývoju obradov posvätenia chrámu príspely dve okolnosti: 1. že kresťania po Milánskom edikte prevzali mnohé pohanské kostoly ba i židovské synagógy; 2. a v kostoloch umiestili mŕtve telá alebo pozostatky mučeníkov. Prastarý rímsky obrad posvätenia kostola pozostával vlastne len z umiestenia reliquií mučeníka. Predo dňom dedicatie vydržiavali pri reliquiách vigíliu; v deň dedicatie v slávnostnom sprievode so zapálenými sviečkami, za spevu žalmov niesli pozostatky mučeníka do kostola, umiestili ich na oltári a nasledovala spievaná sv. omša. V tomto pozostávalo zasvätenie chrámu.
Dnešné liturgické právo chrámoch- musia byť slávnostnými obradmi svojmu cieľu odovzdané — posvätené. Toto posvätenie deje sa buď posvätením — consecratio alebo slávnostným požehnaním — benedictio. Poloverejné kaplnky nemusia byť ani posvätené ani slávnostne požehnané, ale môžu byť požehnané podľa formuly. Súkromné kaplnky neslobodno ani konsekrovať, ani slávnostne benedikovať, jedine požehnať podľa formuly. Posvätenie (len biskupom) a požehnanie (vo výnimočnom prípade kňazom) chrámov sú dva podstatne rozdielné obrady. Kedysi liturgický zákon vyžadoval, aby požehnaný kostol dodatočne bol biskupom i posvätený. Každopádne patrí sa, aby biskup, nakoľko len môže, slávnostne konsekroval každý farský kostol, ak len konsekrovaný byť môže. Totižto podľa nového cirk. zákoníka drevený, železný alebo kovový kostol nemôže byť konsekrovaný, ale len benedikovaný.
Obrady posvätenia chrámu – a, Prípravy ku posväteniu chrámu – Na tom mieste, kde bude stáť hlavný oltár budúceho kostola, postaví sa drevený kríž; na druhý deň biskup alebo ním poverený kňaz miesto požehná a položí štvorhranný základný kameň, pri ktorej príležitosti kostol obdrží aj meno či už podľa niektorého svätého (patróna kostola), veriaci dodržujú pred posvätením pôst. Predpísané aby s kostolom bol konsekrovaný i oltár. b, Obrady posvätenia kostola. Obrady konsekrácie dejú sa v bielom rúchu a sú nasledovné: Pred vystavenými reliquiami odrieka sa 7 kajúcich žalmov so svojou antifonou, potom pred bránou chrámu antifona. za tým sa spievajú litánie Všetkých Svätých. Nasleduje obchádzanie chrámu a kropenie sv. vodou. Biskup zakaždým, keď príjde k hlavnej bráne, uderí na ne pastierskou palicou. Potom palicou na prah naznačí kríž, brána kostola sa otvorí a biskup vkročiac do kostola. Kráča do stredu kostola, tam kľaknúc intonuje hymnus: Veni Creator Spiritus. Potom sa dokončia litánie k Všetkým Svätým. Nato chór spieva Benedictus, medzi čím biskup pastierskou palicou píše latinskú a grécku abecedu v podobe sväto-ondrejského kríža na podlahu popolom posypanú. Potom biskup pokročiac smerom k oltáru, a je ešte stále v lodi, pokľakne a tri razy vyšším a vyšším hlasom intonuje: Deus in adiutorium meum intende. Vráti sa k hlavnej bráne a na jej vnútornej strane nahoru i na spodu naznačí pastierskou palicou kríž; opäť ide k miestu, kde svätil vodu, nad ktorou, súc obrátený smerom k oltáru, odrieka jednu oratiu a žehná vodu. Teraz ide biskup k oltáru, namočí palec do sv. gregorskej vody (ktorú práve posvätil) a natrie ňou na oltárnej menze 5 krížikov. Po vykropení stien biskup stojac v prostred kostola smerom k hlavnej bráne spieva oratie a krásnu antiphonu, vráti sa k oltáru zo sv. vodou pripraví maltu, ktorú posvätí a zbytok sv. vody povylieva okolo oltára. Teraz nasleduje slávnostné vnesenie sv. reliquí do kostola. V kostolnej bráne biskup prečíta ľudu z Pontificale Romanum napomenutie o posvätení domu božieho. Potom natrie krizmou kostolné dvere zvonku. Sprievod so sv. pozostatkami pohne sa k oltáru. Tu biskup natrie hrob (sepulchrum, do ktorého budú uložené reliquie) na oltárnom kameni krizmou na všetkých štyroch rohoch, vloží do neho reliquie, okadí, krizmou namaže kríž na spodnú stranu sepulchrum zakrývajúcej príklopky, ktorou hrob prikryjúc, zalepí ju maltou a tiež i zvonku potrie krizmou. Zo všetkých strán okadí oltár — vpravo, vľavo, od predu, od zadu, na prostriedku, na krajoch a stále incenzujúc, tri razy obchádza oltár; kadidlo odovzdá niektorému vysvätenému kňazovi, ktorý až do konca svätenia oltára obchádza okolo oltára a incenzuje ho. Biskup ešte dva razy natrie olejom katechumenov a raz krizmou oltárny kameň (celú menzu) na prostriedku a na krajoch; po každom natrení obchádza oltár, incenzujúc ho; na koniec naraz naleje oleja katechumenov a krizmy na oltár a roztrie po celej menze. Teraz nasledujú podstatné obrady svätenia kostola. Biskup, počnúc na evanjeliovej strane, ide k stenám kostola, natrie ich krizmou na 12 miestach tam, kde sú označené krížom (apoštolské kríže), medzi natieraním hovorí: Sanctificetur et consecretur hoc templum; po natrení steny ešte incenzuje. Na týchto miestach majú byť sviece, ktoré majú horeť in anni versario Consecrationis cez celý deň počnúc prvými vešperami SRC. 13 XII. 1805.) Medzi týmto chór spieva žalmy. Po natrení stien biskup vracia sa k oltáru, požehná temian a z päť-päť zrniek tohto temianu urobí 5 krížikov — na prostriedku a na 4 krajoch oltára — na temianové krížiky urobí ešte krížiky z voskovej sviečky a zapáli ich, aby spolu s temianom shorely. Za tým sa modli oratie a antiphony a zaspieva velebnú prefáciu posvätenia. Ešte natrie prednú čiastku oltárneho stola, ako aj na štyroch rohoch tú časť, ktorá spája oltárnu platňu so spodnou čiastkou oltára. (Poznámka: Oltárna platňa, zakrývajúca veľký oltárny stôl musí byť s jedného kusa a so spodnou čiastkou oltára musí byť nerozlučiteľne spojená). Biskup umyje si ruky, požehná kostolné rúcha a nádoby; oltár sa prikryje voskovým plátnom (chrysmale) a patričnými plachtami, zapália sa sviečky a biskup alebo niektorý kňaz slúži slávnostnú sv. omšu. Po posviacke kňazstvo kostola odbaví officium Dedicationis, ktoré sa začína terciou a zadrží sa octava Dedicationis.
Požehnanie kostola – Požehnanie kostola je veľmi jednoduchý obrad. Kňaz modliac sa žalm Miserere obchádza kostol, sv. vodou kropí jeho steny; potom vojdúc do kostola, pred oltárom sa modlí litánie Všetkých Svätých, za tým rukou požehná oltár a kostol, recitujúc žalmy 119., 120 a 121; sv. vodou kropí vnútorné steny kostola a tak požehnanom kostole slúži sv. omšu.
Strata posvätenia (Execratio) — Poškvrnenie (Polutio) – Posvätenie alebo požehnanie kostola exekráciou účinky svoje stráca a poškvrnením kostola (pollutio, violatio) účinky toho sa len vyzdvihujú. Keď kostol stratí posvätenie, spolu s týmto nestráca svoje účinky aj posvätenie oltárov; keď je však kostol poškvrnený, spolu s ním sú poškvrnené aj oltáre. Kostol je exekrovaný, keď shorí, zrúti sa alebo sa zničí väčšia jeho čiastka (zemetrasenie), alebo keď biskup vyzdvihne cirkevný ráz kostola. Keď sa však kostol na novo bieli, maľuje, vakuje (kožuje) maltou, čo aj po úplnom odstránení vnútornej vakovky (i s krížami svätenia) posvätenie nestráca svoje účinky. Poškvrnenie — znesvätenie kostola — polutio stane sa následkom zločinu alebo iného, svätosť kostola urážajúceho činu. (Úmyselná vražda v kostole, Úmyselné ťažké poranenie a vyronenie veľa krvi, Keď bol kostol použitý na bezbožné, nečestné ciele (maštaľ, divadlo a p.), Keď boli v kostole pochovaní exkomunikovaní alebo pohani.) Tieto zločiny alebo skutky musia byť dokázané a verejne známe, ako aj to, že sa stály vo vlastnom kostole a nie v bočných miestnostiach. Keby bol kostol poškvrnený počas sv. omše (sebavražda, poranenie iného) podľa rubrík missálu, ak je omša pred Canonom pretrhne sa pokračovanie omše, ak je už po, pokračuje sa až po Communio. Keď bol kostol poškvrnený, okamžite ho treba zamknúť, až do tej doby, kým nebude vykonaný predpísaný liturgický obrad smierenia. Keď je pochybnosť, či kostol bol znesvätený a či nie, tiež možno vykonať obrad smierenia.
Obrad smierenia je dvojaký: podľa toho; či má byť vykonaný v kostole posvätenom alebo len požehnanom. Prvý sa nachádza v Pontificale Romanum a druhý v Rituale Romanum. Obrad smierenia v konsekrovanom kostole vykonáva biskup alebo ním k tomu poverený kňaz, na tento cieľ posvätenou vodou. Svätenie tejto vody vykoná ten, kto vykonáva obrad smierenia. V súrnych prípadoch a z vážnej príčiny, keď nemožno pýtať od biskupa povolenie, správca kostola môže vykonať obrad smierenia i posväteného kostola, o čom dodatočne upovedomí biskupa. Obrad smierenia len požehnaného kostola vykonáva obyčajnou sv. vodou správca kostola alebo poverený kňaz.
CHRÁMOVÉ SLOHY
Spôsob stavania kostolov: 1. Sloh starokresťanských bazilík, ktorý sa vyvinul v samostatný, cieľu zodpovedný kostolný typ, svoje meno prevzal od rímskych tržníc a bazilík, v ktorých sa veľké množstvo ľudu vmiestilo. Vchod do prakresťanskej baziliky viedol cez štvorhranné, stĺpovými chodbami ohraničené nádvorie a cez predsieň, (átrium et narthex). Chrám je rozdelený stĺporadím na tri alebo päť lodí; stredná loď je dva razy tak široká a vysoká ako bočná. Vzorným príkladom tohto slohu: v apside je biskupská katedra; pod víťazným oblúkom apsidy stojí stĺpový, podnebím krytý oltár, pred oltárom je zábradlím ohradené miesto (cancelli — chorus) pre nižšie kňazstvo, na oboch stranách chóru sú vyvýšené miesta (ambo) pre čítanie lekcie a evanjelia. Zvláštnou výzdobou bazilikových chrámov je mozaika, ktorá zvlášť jagá sa na stenách hlavnej lodi, na víťaznom obluku a v apside.
2. Byzantský sloh – Charakteristické známky tohto slohu sú ústredné (centrálne) kupolovité stavby, v ktorých okolo kupolovitej, na stĺpoch spočívajúcej siene soskupujú sa lodi na spôsob rovnorameného (gréckeho) kríža, buď na spôsob okrúhlej alebo osemhranatej chodby.
3. Románsky sloh – Vplyvom rozkvetu kláštorského života zväčšil sa počet kňazstva, preto v novom slohu zodpovedne je rozšírená svätyňa a tak v pôdoryse na miesto starokresťansko – bazilickej formy crux immissa, — či veľké T — nastupuje podoba gréckeho kríža — crux capitata +. Podlaha sanctuaria je stavaná vyššie, ako podlaha lodi, pretože pod ním je krypta. Svätyňa aj teraz sa zakončuje polokruhovitou apsidou, a na rozdiel od bazilík i bočné lodi zakončujú sa podobnými malými apsidami. Veže v tomto slohu patria do sústavy kostola a stoja na západnej priečelnej strane; ale sú i štvorvežové románske chrámy, ba čo viac stavané sú kupolovité veže nad priestorom, ktorý je ohraničený štyrmi priereznými bodmi hlavnej a krížnej lodi. V ornamentike po postupnom zanechávaní antických a byzantských reminiscencií napodobňujú sa prvky čerpané z prírody, ktoré ornamentika v rozmeroch prísne štylizuje a týmito, ako i kreslenými a maľovanými oknami pripodobňuje sa mohutnosti architektúry.
4. Gotický sloh – Konštrukcia lomeného obluku a rebier gotickej klenby dáva hodne voľnosti k zadeleniu pôdorysu, čo v románskej konštrukcii bolo viazané ku štvorcom, pretože tlak gotickej klenby spočíva na nosných oblúkoch a podpierných vonkajších pilieroch. Medzi rebrami gotickej klenby s vonkajšími a dnukajšími podpiernymi piliermi niet konštrukčnej viazanosti, rebrá nemajú nosnej povinnosti, ale len rozdeľujú pole klenby. Gotika opravdivé rozčleňuje architektúru stavby na konštrukčné jednotky tým, že steny stavby prerezané sú ohromnými oknami. Tento, ľahkou svojou konštrukciou do výšky sa vypínajúci sloh smvseľ svojej výraznosti dosiahol a) kolmými, do výšky sa postupne úžiacimi článkami, ktoré vo výške sa často zakončujú ozdobnými lomenými oblúkmi, b) rysovanými a rastlinnými ozdobami, c) štihlými, ideálne uchvacujúcimi nástennými maľbami postáv a v priečelí chrámu na ozdobných portáloch sa vypínajúcimi štihlými sochami. Gotické chrámy stavané sú bez krypty. Podlaha svätyne a lodi je jednofarebná, na rohoch západného priečelia stoja dve veže, poťažne v prostriedku priečelia jedna veža.
5. Renesančný sloh – Skutočným ideálom renesančného slohu sú centrálné kupolovité chrámy, v ktorých všetko je podriadené ohromnej, bubnovite sa vyplňujúcej a nad všetkým dominujúcej kupoly. Rozmery celej stavby splývajú v dôkladnej harmónii s rozmerami kupoly. V XVII. storočí však západné rameno kríža predĺžili a tak dostal chrám podobu latinského kríža. V renesančnom slohu rozoznávame tri obdobia.
6. Barokový a rokový sloh – Menovite stĺpy a polopiliere, ktorými boli rozčlenené steny, ako aj svojvoľne vytvorené a neraz pretrhnuté gsimsy a výklenky, obsadené meravými sochami boly príčinou, že staviteľstvo XVIII. storočia pri určovaní základných rysov chrámu zvrhlo sa až k úplnej voľnosti. Preto tento sloh je bez všetkej pravidelnej formy. Pritom – všetkom celkom nahodile nazvali ho portugalským slovom barocco, ktoré znamená opravdivú perlu. Rokokó (francúzske slovo: rocaille, znamená škrupinu, žabacie korýtko) je ozdobný sloh druhej tretiny XVIII. storočia. Tento sloh mal rozmanité a ťažkopádné, z antiky prevzaté, v baroku používané prvky hravo nahradzuje rozmarne soskupenými a milo rozmanitými podobami, rastlinnými motívami, nadovšetko škrupinami a mriežkovými vzorkami.
7. Klasicistický sloh. Prvú fázu tohto slohu — v dobe Ludvika XVI., v ktorej len pomaličky splývaly antické prvky, stĺpy, urny, vavrínové vence s architektúrou, menujeme copfový sloh. Druhá fáza — v dobe Napoleona — empíre zvaná, svoj klasický tón uplatnila len absolútnym poprením jednotlivých slohových odtienkov. Tak na pr. chrám S. Madeleine v Paríži je úplnou imitáciou korintského chrámu peripteros.
8. Moderný sloh. Nové chrámy sa stavali napodobením všetkých kresťanských slohov počnúc starokresťanskou bazilikou. Koniec XIX. a začiatok 20. storočia prináša nám silný pohyb po vypestovaní nového slohu, ktorý by zodpovedal dnešným technickým vymoženostiam a dnešnému staviteľskému duchu. V tomto smere ešte niet vykryštalizovaných stálych výsledkov a smerníc, uplatňujú sa smery: 1, Z výhod a zariadenia; 2, Zachovanie jednoduchosti.
ZÁSADY PRI UMELECKÝCH SLOHOCH V LITURGIÍ
Cirkev nedala nijakého nariadenia o staviteľských slohoch. Cirkev sa nestavia proti moderným staviteľským smerom. Cirkev prijme a do svojich služieb prevezme každý štýl, či každú takú umeleckú tvorbu, ktorá je prostriedkom k dosiahnutiu vznešeného nášho diela.
STAVANIE CHRÁMU
Povinnosť dodržania stavby: so súhlasom biskupa, nie generálneho vikára; súhlas dostane len ak je pripravený dostatočný obnos peňazí a ďalšie materiálne zabezpečenie duchovných; aby neškodila už vystavaným chrámom, potvrdenie je povinné aj pre rehoľníkov na území diecézy;
Miesto chrámu: Najvhodnejšie stred obce; nie je potrebné aby bol na vyvýšenom mieste; dobré aby bol chrám dostupný z viacerých miest; dostatok miesta na prípadné rozšírenie; aby chrám nebol v blízkosti hlučných a zapáchajúcich miest; stavbe príhodné podložie chrámu.
Plán stavby – je nutné premyslieť na základe materiálu, veľkosti obce, štýlu v ktorom bude stavaný; do ohľadu sa berie aj druh kostola (mníšsky alebo svetský)
Rozpočet stavby – Pri zadovážení plánov najlepšie sa osvedčuje vypísanie súbehu na dodanie náčrtkových plánov (frontálny pohľad, krížny a pozdlžný prierez a základový nákres) Stavba sa prevádza dvojakým spôsobom: buď poveríme staviteľa postaviť chrám za úhrnnú — stavebnú cenu — na celok alebo za jednotkové ceny vo vlastnej réžii pod vlastným dozorom, t. j. stavbu prevádza staviteľ pod dozorom farára na protiúčet vykonanej práce. Pri stavaní väčších chrámov najlepšie je sostaviť stavebnú komisiu, ktorej predsedom je farár a členmi väčšinou odborníci. V súbehovom ozname nech je uvedené koľko a ktoré náčrtkové plány majú byť predložené. Pri všeobecnom súbehu treba odmeniť dva-tri i viac najlepších plánov.
UDRŽIAVANIE A REŠTAUROVANIE
1, Riadne čistenie chrámu. K týždennému čisteniu chrámu najlepšie zodpovedá piatok popoludnie, keďže v sobotu je i sv. spoveď i veriaci sú zaneprázdnení čistením svojich príbytkov. Na dedinách týždenné čistenie chrámu možno zveriť na dospelé dievčatá a ženy, ktoré ochotne túto službu kostolu preukážu, rozdeliac si túto prácu medzi sebou, nech len ich o to požiada duchovný otec. V mestách čistením chrámu poveríme pracovníkov, ktorým prácu hradíme z pokladničiek k tomu cieľu zavedených.
2, Riadne vetranie chrámu – je zvlášť dôležité nielen preto, aby v chráme bol čistý a čerstvý vzduch, aby veriaci neboli odstrašovaní od chrámu zápachom, ale aby sme takto chránili od plesne a hniloby chrám a jeho zariadenie.
3, Občasné opravenie chrámu – Treba pozornosť obrátiť na strechu. Je potrebné, aby aspoň raz v roku kostolník, kurátor s tesárom alebo murárom prehliadol celú budovu. Maličkými opravami dá sa predísť veľkým nákladom.
4, Reštaurovanie chrámu – Reštaurovanie menšieho rozsahu je vymaľovanie alebo vápnom vybielenie chrámu. Reštaurovanie väčších rozmerov je práve tak dôležité ako samé novostavanie chrámu. Pri reštaurovaní treba sa vždy vyhýbať prehnanosti a výstrednosti. V otázke reštaurovanie tak chrámov, ako i obrazov sme povinní riadiť sa i štátnym zákonom o zachovaní pamiatok. Stanovené zásady pri stavbe chrámov: 1. Keď ide o rozširovanie chrámu, kaplnky, bočnej novej lodi, krýdla, sanktuára, podľa mienky viacerých umelcov, nemá sa uplatniť starý sloh, ale radšej použiť riešenia v modernom štýlu. 2. Keď reštaurujeme chrám, v ktorom sú súčiastky (sanktuár, veža, oltáre, sochy, obrazy) iného slohu, ako je sám chrám, neslobodno tie odstrániť len preto, že nezodpovedajú kostolnému slohu. 3. Vo väčšine prípadov reštaurovanie chrámu je len renovatio — obnovenie: nič nového nepristavujú. 4. Keď chrám ešte nie je vymaľovaný a máme k tomu dostatočný náklad, poverme vymaľovaním kostola len odborníka, umelca, nie však jednoduchého natierača.
ZARIADENIE CHRÁMU
a, Predsieň (narthex, porticus, vestibulum) je miestnosť rôzneho tvaru a miesta; v prastarej Cirkvi tu sa zdržovali katechumeni a kajúcnici. V predsieňach prastarých chrámov bola studňa alebo vodná nádrž, aby do kostola vchádzajúci mohli si umyť ruky. Svätenicu mnohí uvádzajú do spojitosti s výš spomenutou vodnou nádržou starokresťanskej doby.
b, Loď (Tento symbol je vzatý z evanjelia o lodi Petrovej)
c, Svätyňa (presbyterium, chorus, sanctuarium); Svätyňa od lodi má byť prehradená šrankami — cancelli; dobre je, keď podlaha svätyne niekoľkými schodíkami leží vyššie, ako je podlaha lodi. Počet schodov nech je vždy nepárny, tri, päť, sedem. Podľa všeobecného cirkevného pravidla vo svätyni nemôžu zaujať miesto laici, nadovšetko nie ženy. Vo svätyni je hlavný oltár a miesto pre kňazstvo — presbyterium. Kedysi pred svätyňou bolo ohradené miesto pre spevákov
KOSTOLNÉ NÁRADIE
Krstiteľnica – V lodi kostolnej je umiestená krstiteľnica (fons baptismatis, baptisterium), ktorá kedysi bola len v biskupskom chráme, nakoľko krst, vynímajúc súrneho prípadu, vysluhoval len biskup. Voľakedy krst sa vysluhoval ponorením do vody. Preto boly potrebné väčšie krstiteľnicové nádrže, krstiteľnicou bola osobitne stavaná kaplnka pri biskupskom chráme. Krstiteľnica nech je čím čistejšia a čím ozdobnejšia; veď po oltári a svätostánku krstiteľnica je najsvätejšie miesto v kostole.
Spovedeľnica – V kostolnej lodi má byť umiestená, ľahko spozorovateľná a prístupná spovedeľnica — sedes confessionalis, confessionale, tribunal. Pri sostavení spovedeľnice treba brať dôkladný zreteľ: a) aby spovedeľník pohodlne mohol sedeť a kajúcnik pohodlne kľačať, b) aby spovedeľník a spovedajúci sa pohodlne mohli shovárať bez všetkej obavy porušenia spovedného tajomstva. V kostole má byť toľko spovedeľníc, koľko je kňazov pri tom chráme. Je žiaducné, aby na spovedeľnici bolo napísané, kto v nej spovedá, v jakej reči sa možno povedať, ba i to, kedy možno tam spovedeľníka nájsť. Forma dnešných spovedeľníc pochádza zo XVI. storočia. V pracirkvi spovedali sa veriaci v sanktuáriu. Kňaz stál na jednom a spovedajúci sa na druhom konci oltára. Neskoršie kňaz si sadol pri oltári na stoličku a pri ňom kľačal kajúcnik, ktorému dal rozhrešenie tým, že mu na hlavu položil ruky.
Kazateľnica – V kostolnej lodi ďalej, pravidelne na evanjeliovej strane. Neskoršie tak, ako pri čítaní evanjelia, i pri kázňach používali drevených stojanov — pulpitov. Pozdejšie tieto drevené prenosné stojany boly pozmenené na kamenné vyššie podstavce, na ktoré viedlo niekoľko schodíkov. Tak sa vyvinulo spomínané ambo, ktoré stálo pred chórom prvotných dôb; neskoršie k vôli symetrii postavili dve ambá, jedno na evanjeliovej a druhé na epištolovej strane. Pri novostavajúcich sa chrámoch neslobodno vopred presne určiť, kde bude kazateľnica; v hotovej stavbe treba najskôr skúšať, z ktorého miesta najlepšie počuť hlas, a kde je najlepšia akustika, tam sa má umiestiť kazateľnica.
Sedadlá – Vo svätyni sú sedadlá pre kňazstvo. Biskupovi patrí trón (tronus, cathedra) menovite v jeho sídelnom chráme (odtiaľ meno: cathedralis) a vo všetkých chrámoch jeho biskupstva.
Biskupský trón je kamenná, mramorová, zamatom obtiahnutá alebo drevená, zlatom ozdobne maľovaná stolica s bočnými nízkymi a vzadu s vysokým operadlom. Ku trónu vedú tri stupne. Okrem biskupského trónu sú ešte dve sedadlá pre celebranta: a, Faldistorium (stolec s operadlom), b, scamnum (každý iný celebrant s diakonom i subdiakonom.) U nás sa scamna nepoužíva.
V kostolnej lodi sú pripravené miesta na sedenie — lavice, subsellia scamna — pre veriacich.
Sacrarium – K zriadeniu chrámu patrí i sacrarium, t. j. miesto, kde sa vylieva voda po liturgických umývaniach a vhodia sa pozostatky alebo popol z cirkevne užívaných vecí. Sacrarium riadne je umiestené za hlavným oltárom. Najlepšie vykopať 1 m. hlbokú a pol m. širokú nádrž, steny jej obmurovať a spodok vydláždiť len štrkom alebo pieskom; vrch sa zatvorí kameným kvádrom, na ktorom je malý, 5 cm. otvor.
Obloky – Osvetlenie kostola a chránenie kostolného vnútra od poveternostných nehôd
OZDOBA KOSTOLNÝCH STIEN
Barvenie kostolných stien v Cirkvi je prastaré. Nádhernými dôkazmi tohto prastarého kresťanského zvyku sú nástenné maľby v katakombách z II. a III. storočia. Predmet malieb je dvojaký, dej a jeho obruby — ozdoba. Predmet druhý pozostáva zo symbolických obrazov: delfín, holub, kohút, jeleň, kotva, ruža, klasy, viničie, brečtan a pod.; prvý však je braný zo zjavenia počnúc od stvorenia sveta až po nebeskú blaženosť. Cirkev sv. neurčila maliarom nijakého pravidla. Gotický sloh nenechával veľkých plôch pre nástennú maľbu, predsa však i v gotických chrámoch maľbami ozdobovali plochy klenby, oblúky a hlavy pilierov. Sloh renesančný, ako i nasledovné slohy opäť uvoľnily nástennej maľbe veľké plochy, ktoré umelci zamaľovali podľa vkusu tej či onej doby; menovite renesancia a barok zaviedly maľovanie kostolnej klenby, čo predtým len zriedka sa vyskytovalo; kedysi len steny maľovali. Najčastejšie vyskytujúce sa druhy nástennej maľby sú obrazy al fresco a al secco. Sem patrí i ozdobovanie stien mozaikou. Mozaika (z latinského: opus musivum) je obal — vyložená stena — z drobných sklenených alebo kamenných kociek, k sostaveniu čoho používa sa i maliarskych nákresov a zobrazení.
SACRISTIA
Bočnou stavbou chrámu je sakristia (sacristia; camera, secretarium) ktorej veľkosť riadi sa podľa rozsahu kostola, počtu kňazov a množstva kostolných predmetov. Môžu byť zriadené i dve sakristie — pri katedrálach je to i zvykom, jedna pre kanonikov, druhá pre kňazov. Nutné mať v sakristii: na pódiu stojací stôl alebo stolu podobná skriňa: tu si kňaz oblieka liturgické rúcha; kľakadlo a pred ním text Orationes ante et post Missam v ráme alebo knižke; umývadlo s uterákom kde si kňaz umyje ruky pred liturgickými obradmi; tabuľka s nápisom: Patronus — titulus ecclesiae N., krstné meno diecezánskeho biskupa, prípadne Oratio imperata; jedna-dve skrine na kostolné rúcha; spovedeľnica, aby sa tu mohli spovedať hluchí, prípadne i veriaci v zime. Preto je dôležité, aby sa v sakristii mohlo kúriť. Keď sa len v nedeľu kúri v kostole, natoľko zvlhnú kostolné múry, že sa úplne zničia oltáre, organ, maľovka. Zohrievacie telesá nech sú tak postavené, aby nerušili voľnosť kostola.
VEŽA
Druhá bočná stavba kostola je veža (turris), ktorá je buď samostatná stavba (campanile) alebo s kostolom úplne smúrovaná. Potrebné je, aby farár (či kostolný kurátor) ostražitým okom sledoval, kto chodí na vežu, aby mohol zavčasu predísť tu vznikajúcim neprávostiam. Na kostolných vežiach sú umiestené i hodiny, podľa ktorých sa potom riadi i čas bohoslužieb toho kostola.
OLTÁR
Prvý oltár nového zákona bol len stôl, na ktorom odbavil Kristus Pán s apoštolmi poslednú večeru. I apoštolovia pri jednoduchom stole odbavovali liturgiu, prednášali obetu sv. omše. Tak teda zpočiatku oltárom bol stôl (mensa). Oltár (altare — alta ara) je teda to miesto, na ktorom prednášame obetu. Ako mal oltár dvojakú formu, tak i materiál oltárov bol dvojaký. Oltár stolový bol z dreva a oltár rakvový bol z kameňa. Stolový oltár mával riadne štyri nohy, niekedy len tri. Z liturgického hľadiska rozoznávame dvojaký oltár: pevný — nepohnuteľný (altare fixum) a oltár prenosný (altare portatile). Na nepohnuleľnom oltári možno uložiť reliquie buď do spodnej časil (stipes) buď do vrchnej platne (mensa), kdežto na oltároch prenosných reliquie musia byť vložené do vrchnej oltárnej platne (mensa). Nepohnuteľný oltár má byť v tom kostole posvätený, v ktorom bude stáť, kdežto oltár prenosný môže biskup hocikde posvätiť.
Oltáre — nepohnuteľné i prenosné — exekráciou strácajú posvätenie a vtedy nesmie byť na nich slúžená sv. omša. Najnovšie však Sv. Stolica viac rázy udelila povolenie slúžiť sv. omšu na exekrovaných oltároch, ale len dočasne, kým nebude oltár znovu konsekrovaný. Oltár v nasledovných prípadoch stráca svoje posvätenie: 1) keď chýbajú reliquie; 2) keď porušia, zlomia uzavrenie sepulchru; ešte i v tom páde, keď uzavrenie opäť zpäť dajú; vynímajúc, keď biskup, alebo jeho povereník prelomí uzavrenie cieľom revidovania. Nestráca však posvätenie, keď sa odlomí len malý kúsok zo závoru; to môže napraviť hociktorý kňaz, keď sa oltárny kameň vo väčších rozmeroch prelomí. Nepohnuteľný oltár stráca posvätenie: a) keď sa vrchná oltárna platňa (mensa) odlepí od spodnej časti (stipes); v tomto prípade môže biskup poveriť i jednoduchého kňaza, aby znovu konsekroval oltár podľa skrátenej formy; b) keď sa vrchná platňa prelomí na dve alebo viac čiastok, alebo vôbec odlomí sa z nej väčšia čiastka (fractio enormis); nestráca však posvätenie, keď sa na rohoch odlomia malé kúsky; c) keď sa oltárna stavba zrúti. Takiste nepohnuteľný oltár nestráca posvätenie, keď ho preložia na iné miesto, tak sa len vrchná platňa neoddelila od stipesu; podobne nestráca keď sa opravia, znovu postavia jednotlivé čiastky spodnej časti — stipesu a zostanú nedotknuté tie jeho čiastky, ktoré bezprostredne súvisia s oltárnou platňou a ktoré biskup pomazal krizmou. Už sme spomneli, že poškvrnením kostola sú poškvrnené i oltáre; keď však kostol stráca posvätenie exekráciou, nestrácajú tým i oltáre.
Praktické pokyny pri stavbe oltárov: Nech je postavený na vyvýšenom mieste; Veľkosť a rozmery oltára nech sú primerané veľkosti a rozsahu kostola; Aj oltáre sú stavané v rôznych slohoch; Počet oltárov určíme podľa potreby, podľa počtu kňazov; Nepohnuteľné oltáre majú byť tak stavané, aby bolo možné okolo nich obísť a nesmú byť opreté o múr; Kongregácia Obradov rozhodnutím zo dňa 13. mája 1910 zakazuje kovovú alebo drevenú obrubu na okraji, Od IV. storočia počnúc nad oltár stavali podnebie – šranky; Niet síce na to nijakého zákona, ale pražský snem hovorí, že je slušné obhradiť oltár zábradlím.
Oltár znázorňuje: a, Kristov kríž; b, Samotného Krista
VYSTROJENIE OLTÁRA
Oltárne plachty (Ako oltár znázorňuje Krista, ktorý za nás trpel a umrel, tak oltárne plachty znázorňujú tie plachty, do ktorých zavinuli mŕtve telo Kristovo.); Missale Romanum však predpisuje, že oltár musí byť zastrený troma od biskupa alebo aprobovaného kňaza posvätenými plachtami, z ktorých vrchná je dlhá, až k zemi siahajúca, spodné dve môžu byť krátke alebo i jedna na dvoje zohnutá, z čoho vyplýva, že nepohnuteľný oltár musí byť najprv prikrytý, potom prikrytý ďalšími plachtami, na okraji plachiet môže byť výšivka, oltárne plachty by mali byť až po zem, kde je sviatosť oltárna je biele antipendium, Kedysi antipendium malo väčší význam, ako dnes; už sa ho i menej používa, ba ani sa mu nevenuje toľkej umeleckej pozornosti, ako voľakedy.
Svietniky – Nakoľko pri sv. omši musia horeť aspoň dve sviečky, na každom oltári musia byť aspoň dva svietniky, na veľkom musí byť šesť svietnikov, pretože pri slávnostnej omši horí šesť sviečok. Zakázané je postaviť na oltár mojžišovské, sedem ramenné svietniky. Keď diecezánsky biskup celebruje slávnostnú sv. omšu vo svojej diecéze, nad oltár má byť postavený siedmy svietnik ; táto siedma sviečka nepatrí biskupovi mimo jeho biskupstva a tým menej patrí svätiacim — titulárnym biskupom alebo prelátom, ktorým je povolené používanie arcipastierských odznakov. Žiara sviečky v liturgii už v očiach prvých kresťanov znázorňovala: a) samého Krista, ktorý je svetlo sveta, b) veriacich, ktorí sa majú starať, aby sa stali synmi svetla; c) vieru, t. j. svetlo duše, ktoré sme obsiahli od Krista; d) večné svetlo, ktorého budeme účastní po smrti (lux perpetua luceat eis). Keď biskup odbavuje niektoré obrady, či slávnostne, či privátne (omša, vešpery, požehnanie) a keď pri tomto niečo číta alebo spieva, jeden asistent drží pri obradnej knihe na rukoväti zapálenú sviečku (bugia, palmatória, scotula candela) a to ešte i vtedy, keby bolo ináč vidno.
Kríž — Crux. Podľa predpisu rubrík na prostriedku každého oltára, medzi sviečkami, v čelnej línii so svietnikami má stáť kríž s umučením (crux cum corpore). Kríža používali už V. stor., nepoložili ho však na oltár, ale pred alebo po strane oltára. Podľa Caeremoniale Epporum kríž má byť tak vysoko, aby umučenie kríža bolo vo výške nad sviečkami. Tiež je nesprávne, keď kríž je pred bohostánkom postavený.
Bohostánok — Tabernaculum a trón – Po dobách prenasledovania Sviatosť Oltárnu pre ťažko nemocných uschovávali v malých krabiciach (capsa), ktoré uložili v kostole, najčastejšie v sakristii (pastophorium). Pozdejšie tieto dve veci rozdelili a ako schránku k uschovávaniu Sviatosti Oltárnej používali buď holuba alebo vežičky, ktorá visela na povrázku na oltárnom podnebí pripevnenom. Svätostánok pred použitím má byť posvätený. Na bohostánok nesmú sa položiť ani reliquie, ani sv. obrazy a tým menej kvety. Vo svätostánku okrem Sanctissima neslobodno nič uschovávať; ani reliquie, ani sv. oleje. Potrebné je, aby bohostánok mal dobrú zámku, a kľúč od neho, čo i zákon vyžaduje, opatruje kňaz. Od bohostánku sa liší oltárny trón (thoronus); je to ozdobný, baldachýnovitý podstavec pre vystavenie Prevelebnej Sviatosti Oltárnej ku poklone veriacich. Samosebou sa rozumie, že oltárny trón má byť ozdobne pozlátený a k nemu môžu byť postavené umelecké sochy klaňajúcich sa anjelov a cherubov.
Večná lampa – Od XIII. až do konca XV. stor. skoro každý provinciálny snem súri, aby pred Najsvätejšou Sviatosťou horela vo dne v noci lampa alebo vosková sviečka. Podľa liturgických predpisov pred oltárom (nie za, ani pri oltári), na ktorom je uschovaná Sviatosť Oltárna, má horieť aspoň jedna lampa.
Kánonové tabuľky, omšový stojan – Rubriky predpisujú, aby na úpätí oltárneho kríža bola oprená tabuľa, tabella secretarum zvaná, na ktorej sú modlitby: Gloria, Credo, Offertorium ako i konsekračné slová. Vzhľadom na cieľ kánon, tabuliek, je potrebné, aby boly čisté, sviečkou nezakvapkané a najmä aby modlitby boly tlačené väčšími a ľahko čitateľnými písmenami. Bez tohto sú bezvýznamné. Pod omšovú knihu rubriky predpisujú vankúš — cussinus alebo stojan pulpitus-legile, ale len po jednom. Najvýhodnejší missálový stojan je taký, ktorý sa dá krútiť, zvýšiť a snížiť. Slušné je zakryť stojan hodvábnym prikrývadlom farby omšového rúcha. Omšový stojan, vankúš a stojanové prikrývadlo posvätiť netreba.
Oltárny obraz, obrazy, reliquie – Oltárny obraz nie je predpísaný všeobecným cirkevným zákonom.
U Latínov, keď bol oltár postavený k stene svätyne, podnebie zmizlo a snažili sa prispôsobniť maľby kostola k oltáru hlavne tam, kde oltár bol celkom pri stene; inde zas miesto spomínaných stĺpov a podnebia postavili oltáru chrbát (retrotabula, superfrontale, retable) — pozadie, ktoré vymaľovali alebo ozdobili sochami. Oltárne pozadie neskoršie rozdelili na niekoľko skladateľných čiastok (krídlové oltáre). Na oltár možno vyložiť obrazy len kanonizovaných svätých a len zaručené reliquie. Obrazy blahorečených možno vyložiť len na oltároch tých chrámov, v ktorých je povolená omša a kňazské hodinky o týchže blahoslavených. Kódex hovorí o obrazoch: Nik nesmie vyložiť v chrámoch — ani exemptných — ani na iných posvätných miestach nijaký nezvyklý obraz skôr, ako to biskup schváli. Biskup nech nedá schválenie k vyveseniu takého obrazu, ktorý nesúhlasí so schváleným cirkevným zvykom. Biskup nech nikdy nepovolí vyvesiť v chráme alebo na inom posvätnom mieste taký obraz, ktorý predstavuje nejaké falošné dogma, ktorý postráda slušnosti a vznešenosti, alebo ktorý môže byť nebezpečnou príležitosťou k pochybnosti nevzdelaných — prostých ľudí. Obrazy vystavené k všeobecnej úcte veriacich majú byť slávnostne posvätené. Táto benedikcia je rezervovaná Ordináriovi, ktorý však môže ňou poveriť hociktorého kňaza. Vzácne kostolné obrazy môžu byť renovované len biskupským povolením can. 1280. Vzácne obrazy, ktoré v niektorom kostole boly veriacimi zvlášť uctievané, neslobodno ani predať, ani bez povolenia Sv. Stolice do iného kostola preniesť. (Can. 1281, 1).
Ozdobovanie oltárov kvetmi – Epporum medzi oltárnymi ozdobami uvádza i kvety. Oltáre možno ozdobovať kyticami živých kvetov, vložených do skôstnych nádob. Keď je sv. omša vo fialovom alebo čiernom, zakázané je ozdobovať oltáre kvetmi.
Oltárne koberce – V prvých dobách kresťanstva nenachádzame nijakej stopy o oltárnych kobercoch; v tej dobe nebolo ich ani treba, pretože kostolná podlaha bola vykladaná umeleckou mozaikou. Začiatkom XV. stor. kostolné steny hlavne v sanktuáriu ozdobovali gobelínovými kobercami. Dnes, kde to financie kostola dovoľujú, kobercami zastierajú podlahu všetkých oltárov.
CINTORÍNY
Toto slovo je gréckeho pôvodu a znamená miesto spánku — (dormitorium.) Chrysostomus hovorí, kresťania nepokladali odumretie človeka za smrť, ale za spánok — sen. Neskoršie, keď pozostatky mučeníkov preniesli do chrámov v mestách postavených, opäť túžbou veriacich bolo, aby mohli byť pochovaný pri kostole, v blízkosti mučeníkov. V XII. storočí už aj laikov (menovite dobrodincov chrámu) pochovávali v chrámoch. Tiež je predpísané, že rakev musí byť vložená do zeme alebo do múru; nesmie zostať na povrchu; to je výsadou rakvi pápežov. Svetské zákony dnes už zakazujú pochovávanie v chrámoch. V zmysle zákona však pochovávanie v kostole treba vopred úradným vrchnostiam zahlásiť a treba sa postarať, aby bolo zadosťučinené zdravotným požiadavkám. Katolícky cintorín má byť cirkevnými obradmi posvätený. Cirkevne posvätený cintorín je posvätné liturgické miesto a preto zakázaný je v ňom nielen hriešny skutok, ale i každé profanné počínanie, na pr. mlátenie, cúdenie, vysúšanie šiat, hry, pastva a pod. Cirkevný zákoník do pozornosti biskupov i farárov odporúča cintoríny, aby si všímali náhrobných nápisov a pomníkov, že by sa tam nevyskytovalo nič viere sa protiviaceho. Tie isté činy, ktoré poškvrňujú kostol, znesväcujú i cintorín. V poškvrnenom cintoríne neslobodno pochovávať, kým je nie prevedený obrad smierenia. Odporúča sa, čo i svetský zákon uznáva, aby v každom cintoríne, ešte pred posvätením bolo vyhradené (zábradlím, plotom) jedno miesto pre tých, ktorým cirkevný pohreb bol odoprený alebo pre nekatolíkov. Keď v obecnom cintoríne sa pochovávajú zomrelí všetkých vierovyznaní, treba sa postarať, aby pre katolíkov bolo vyhradené jedno miesto a vtedy sa posvätí len táto čiastka. Keď ani toho nemožno vymôcť, vtedy pri každom jednom pohrebe sa osobitne posviaca každá jama.
CHRÁMY V GRÉCKEJ TRADÍCIÍ
Leo Allatius rozdelil chrámy na: kupolovité, dúhové, krížne, štvorhranné, miešané z týchto slohov. Nealy rozdelil na byzantský a arménsky. Na Východe tak, ako v liturgii i v staviteľstve nastala v IX.—X. storočí prestávka. Od tej doby niet nijakého vývinu, nijakého pretvorenia. Rozdiel je len v tom, že ten alebo onen chrám je nádhernejší alebo skromnejší, podľa hmotných pomerov. Najrozšírenejším chrámovým slohom je sloh podoby gréckeho kríža s kupolami v prostriedku a na krajoch. Zvony sú umiestené v bočných kupolách; Rusi však stavajú pre zvony zvláštne podstavce — zvonice vedľa chrámu. Delenie chrámu na tri časti ako v západnej cirkvi. Znázorňujú Cirkev trpiacu, bojujúcu a víťaznú. Vymizla preto, lebo prestala jestvovať ustanovizeň katechumenov a verejných hriešnikov, ktorí museli byť i v kostole zrejme oddelení od veriacich. Počas exequií tu je vystavená tumba — rakev. Z nárthexu do lodi vedú troje dverí, z ktorých prostredné sú väčšie a najviac ozdobené; tieto dvere menujú podľa Krásnej brány jeruzalemského chrámu. Veriaci v lodi sú prísne oddelení podľa pohlavia. Medzi presbytériom, poťažne medzi chrámovou loďou a sanktuáriom bezprostredne pred ikonostázom je t. zv. solea. Za soleou nasleduje svätyňa (τό αγιοu βήμα, τό ίερατεϊον), ktorú od lodi delí drevený obrazový múr — ikonostáz. Po zmiznutí záclon gréci najskôr používali drevených tabúľ, aby svätyňu, poťažne oltár oddelili od lodi. Východní predovšetkým chcú upútať pozornosť veriacich na ikonostáz; pri tom však nezabúdajú ani na klenbu, ktorú tiež obrazmi zamaľujú. Druhý rozdiel je v tom, že latinská Cirkev nielen že dá umelcovi úplnú voľnosť vo volení si predmetu, ale ani ho ničím neviaže vo vypracovaní, okrem niektorých všeobecných, často samozrejmých pravidiel. Na štyroch priestoroch, rozprestierajúcich sa medzi troma dvermi, nachádzajú sa štyri podstatné obrazy (imago fundamentalis): 1. P. Mária s Jezuliatkom na rukách; 2. Ježiš Kristus, Vykupiteľ sveta, a na krajných plochách 3. sv. Ján Krstiteľ alebo sv. Mikuláš, biskup myrský a 4. obraz svätého, ktorý je patrónom kostola. Miesto nad dverami ikonostázu je rozdelené na dve polia. Na vrchole ikonostázu, čo zakončenie je obraz kríža, na ktorom visí Spasiteľ sveta; pod krížom stojí P. Mária a sv. Ján, apoštol. Diakonikon zodpovie našej sakristii. Tu sú liturgické rúcha, knihy a iné predmety; tu sa tiež kňaz a diakon oblieka do bohoslužobných rúch. V prothesiu je stôl, ktorý zodpovie malému kredencu — stolíku vo svätyni západných chrámov, na ktorý sa položí kalich pred offertoriom počas slávnostných sv. omší. Grécka liturgia začína sa pri stole prothesis s proskomidiou, t. j. s umiestením obetných darov a obetovaním týchže; z prothesia v slávnostnej procesii vynesú na oltár obetné predmety. Na východe je platné ešte jedno pravidlo, podľa ktorého pri oltári možno slúžiť len jednu sv. omšu. Poznáme prípad, že v tom istom chráme postavili i druhý oltár. Toto je už však ťažké riešenie pre grécke predpisy, ktoré vyžadujú, aby oltár stál smerom na východ a aby pred ním stál ikonostáz, ako doplňujúca čiastka. Oltár u východných zachoval si pôvodný tvar, t. j. podobu stola. Oltár zhotovuje sa väčšinou z dreva, ale je povolené i z kameňa. Oltár prikrývajú lak, ako aj u nás, plachtami. Riadne používajú troch plachát. Antimension — άντιμνσίον zodpovie latinskému prenosnému oltárnemu kameňu. Je to hodvábna látka, do ktorej je vyšitý obraz pochovávania P. Ježiša; do tejto istej látky zabalia i reliquie. Na oltári je stále strieborný kríž bez umučenia — corpusu. Gréci vôbec nepoužívajú umučenia, radšej namaľujú podobu Krista. Večnú lampu východní nepoznajú. Horia síce mnohé sviece a lampy pred ikonostázom ale nie pred schránkou Najsv. Sviatosti.
DEFINÍCIA KRESŤANSKEJ LITURGIE
Kresťanská liturgia je istý náboženský obrad Cirkvi, v ktorom celá Cirkev viditeľne sprítomní v symbole a verejne slávi reálne tajomstvo našej spásy vyplnenej už Ježišom – čiže tajomstvo jeho života v nás – obetujúc Otcovi, skrze Syna vo Svätom Duchu slávu a vďakyvzdávanie za tento dar božieho života, aby tak tento Boží život bol zintenzívnený v tých, ktorí sa zúčastňujú na tajomstvách na odpustenie ich hriechov a na zavŕšení budúceho kráľovstva a aby tento Boží život bol ohlásený aj všetkým ľuďom na vybudovaní Cirkvi na kráľovstvo spásy pre celý svet na ustavičnú oslavu Boha podľa jeho vôle. (Prevzaté zo zoe.sk, ThLic. Miroslav Iľko)
ODPORÚČANÁ LITERATÚRA NA PASTORÁLNU LITURGIKU A LITURGICKÝ PRIESTOR
Mgr. Walerian Bügel, dr. – Škola liturgie (kapitola III. v kompendiu); Amantius Akimjak – Vybrané kapitoly z pastorálno – liturgickej teológie (kapitola IV. v kompendiu), Breviár, Psaltyr, Časoslov a skriptum Liturgický priestor (kapitola I. v kompendiu) ako i webstránka www.breviar.sk.