Krst

Krst je sviatosť prostredníctvom ktorej Cirkev prijíma nových členov a tak zachováva a rozširuje svoje jestvovanie. Je to však podstatne viac ako iba obrad prijatia nových členov Cirkvi. Pretože je vstupným obradom do Božieho ľudu, je aj prvkom spásy. Krst je teda potrebné chápať v súvislosti s celkovým poslaním Cirkvi.

Východná teológia nazýva krst ako malé zmŕtvychvstanie, pretože cez túto sviatosť človek povstáva k novému životu. Pre byzantskú teológiu je charakteristický tzv. Pavlovský pohľad na krst.  Pre sv. Pavla je typické uchovanie vzťahu krstenca pomocou slovného spojenia s krstom (porov. Rim 5–6). V podstate sa to zakladá na podobnosti osudu Ježiša Krista a osudu kresťana. Tak ako Ježiš Kristus zomrel a vstal zmŕtvych, tak aj kresťan zomiera starému životu a vstáva pre nový život.  V udelení krstu vodou vidia cirkevní Otcovia určitú spojitosť medzi vodou a Svätým Duchom. Veď Svätý Duch sa vznášal nad vodami hneď pri stvorení sveta. Otcovia v náväznosti na to často  citovali Izaiáša, Ezechiela a časti z Apokalypsy (porov. Iz  44, 3; Zj 22, 1-17; Ez 47, 1-12). Pre Otcov živá tekutá voda je symbolom jednoty, ktorú dáva Svätý Duch ako Oživovateľ.

Ďalší Pavlovský názor je citeľný vo východnej teológii aj čo sa týka ponárania krstenca. Podľa sv. Pavla ponáranie a vynáranie sa z vody je vyjadrením narodenia a zomretia spolu s Kristom. Sv. Pavol poukazuje na to, že tak ako Kristus v svojej smrti zostúpil do podsvetia, tak aj kresťan je uschopnený krstom k tomu, aby zostupoval do rozmeru tohoto sveta a vyslobodzoval tento svet k novému životu.

Je možné teda konštatovať, že sviatosť krstu je úkonom, v ktorom Ježiš Kristus „tu“ a „teraz“ uskutočňuje svoju spasiteľnú činnosť a krstencovi otvára cestu do absolútnej budúcnosti.

krst – začiatok nového života s ježišom kristom

Ten, kto prijal krst, spája sa s Ježišom Kristom. Toto začlenenie do Krista privádza k hlbokému pretvoreniu osobného života každého pokrsteného. Človek sa stáva celým človekom tým, že sa úplne oddáva Ježišovi Kristovi. Pripodobnenie sa Kristovi je pripodobnenie sa zomrelému a zmŕtvychvstalému Kristovi.

Kristova pečať, ktorá bola pokrsteným vtlačená, nie je iba vonkajším rozpoznávacím znamením alebo nejakým vonkajším znakom povinností, ale je vnútorným uschopnením a výzvou k účasti na uskutočňovaní života a poslania Ježiša Krista.

Sv. Pavol vysvetľuje spojenie s Kristom tým, že pokrstení si obliekli Ježiša Krista (porov. Gal 3,27). Týmto obrazom sa nemieni vonkajšie pripodobnenie  sa Ježišovi Kristovi. Pre sv. Pavla je krstná voda ako šat, do ktorého sa krstený oblieka, keď vstupuje do vody a ponára sa do nej. Šat je pre apoštola obrazom osláveného Ježiša Krista. Pokrstený je v celej svojej existencii usmerňovaný Kristom. Ježiš Kristus sa v ňom zvýrazňuje a predstavuje. Pokrsteného Ježiš Kristus vnútorne pretvára. Sám Kristus je pravzorom s ním spojeného človeka, ktorý je potom obrazom a v určitom zmysle zjavením sa Ježiša Krista. A pretože ho Ježiš Kristus zvnútra celkom preniká, pokrstený sa ponára do jasu Kristovho života.

Sv. Cyril Jeruzalemský píše: „Keď budeš zostupovať do vody, nepredstavuj si iba vodu, ale očakávaj spasenie od pôsobenia Svätého Ducha, lebo bez Neho nemôžeš dospieť k dokonalosti. Toto nehovorím ja, ale Ježiš Kristus, ktorý je nad všetkými. On hovorí, kto sa nenarodí z vody a Ducha, nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Odvážna je táto reč, ale nie je moja, povedal to Kristus“. Ďalší velikán východnej Cirkvi, svätý Bazil Veľký, tiež svedčí o tom, že krst treba chápať ako nový život v Ježišovi Kristovi. Píše: „Krst má dve ciele, očistiť hriešne telo, aby už viac neprinášalo plody smrti, ale oživené Duchom nech prináša plody sväté a nové“.

Svedectvom toho, že Cirkev stále chápala krst ako začiatok nového život v Ježišovi Kristovi je aj to, že prvotná Cirkev všetkých, ktorí chceli žiť v Kristovi, k tomu zodpovedne pripravovala. Príprava týchto ľudí, ktorých Cirkev pomenovala katechumenmi, trvala niekedy aj niekoľko rokov. Pretože  nešlo len o osvojenie si kresťanských právd teoreticky, ale Cirkev ich trpezlivo pripravovala pre nový spôsob života.

Samotný názov katechumen pochádza z gréckeho pojmu „katichizis“, čo v preklade neznamená len poučovanie, učenie, ale predovšetkým pripravovanie.

Príprava katechumenov je známa v Cirkvi z dôb svätých apoštolov. V Didaché sa uvádza, že Cirkev predpisuje biskupom a kňazom vyskúšať vo viere tých, ktorí chceli prijať sviatosti kresťanskej iniciácie a zistiť príčiny, ktoré ich viedli k rozhodnutiu prijať kresťanstvo. Biskupi a kňazi mali za úlohu naučiť katechumenov základným kresťanským pravdám viery, lebo len tak mohli zmeniť aj svoj predchádzajúci spôsob života a žiť podľa kresťanskej etiky.

krst – začlenenie sa do jednoty cirkvi

Kresťanská Cirkev je spoločenstvom ľudí v jednote so živým Bohom v Ježišovi Kristovi prostredníctvom Svätého Ducha. Zjednocujúcou silou a zároveň centrom Cirkvi je sám Ježiš Kristus, lebo On  je Alfou a Omegou, Počiatkom a Koncom, Prvým a Posledným (porov. Zj 22, 13). Jednota ľudí s Bohom je možná iba v Kristovi a prostredníctvom Svätého Ducha.

Každý kresťan potrebuje podporu spoločenstva, aby rozvíjal svoje poslanie tu na tejto zemi. Boh vo svojom pláne myslel na Cirkev ako na nástroj spojenia medzi ním a celým ľudstvom a ako nástroj jednoty ľudských bytostí medzi sebou. Myslel na Cirkev schopnú viesť ľudí, aby svedčili o Bohu v ľudskom súžití. Svätý apoštol Peter nazýva Cirkev vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ktoré si Boh získal, aby zvestoval obdivuhodné Božie skutky (porov. 1 Pt 2, 9).

Je všeobecne známe, že každý človek môže byť každému druhému človeku na osoh, ale i na ťarchu. Takže členstvo v cirkevnom spoločenstve nemusí byť vždy radosťou, ale prináša so sebou aj záväzky. Sv. apoštol Pavol nás však vyzýva: „Žite dôstojne podľa povolania, ktorým vás Boh povolal ! Vo veľkej pokore, dobrotivosti a trpezlivosti, znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja! Buďte jedno telo a jeden duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je aj Boh a Otec všetkých, ktorý je a účinkuje nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých nás“ (Ef 4, 1–6).

Aj z týchto slov je cítiť, že Cirkev je naozaj jediným a neopakovateľným spoločenstvom Božieho ľudu, preto každý, kto do nej prichádza, prichádza ku Kristovi a každý, kto od tejto jednoty odchádza, odchádza od Krista. Každý jeden z nás, ktorí sme v Cirkvi, máme účasť ne viere a na skúsenostiach ako prví kresťania, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (porov. Sk 2, 42).

krst – vlastnenie ducha

Spoločenstvo pokrstených dosahuje osobitný svojráz tým, že pokrstení sú vlastníkmi Ducha. V Starom zákone sa o Duchu hovorí rozličným spôsobom. Bol predpovedaný ako jeden z hlavných darov mesiášskej doby. Sám Ježiš Kristus upozornil svojich učeníkov na príchod Svätého Ducha. Starozákonné proroctvá o udelení Ducha sa spĺňajú v zoslaní Ducha na tých, čo s vierou prijímajú posolstvo o Ježišovi a dajú sa pokrstiť v jeho meno. Preto každý pokrstený je nositeľom Ducha (porov. Sk 2, 38; 1 Pt 1, 1.2;  Jud 19n; Sk 19, 6; 1 Pt 4, 14).

Mnohým exegétom sa častokrát vynára otázka, či výrazom „Duch“ sa myslí tretia božská osoba alebo Kristov neosobný  dar spásy, alebo sám Boh v jeho milostiplnej činnosti. Starozákonné texty nepoznajú Najsvätejšiu Trojicu. Preto je pravdepodobné, že výraz „Svätý Duch“, aspoň v tých novozákonných textoch, ktoré hovoria o splnení starozákonného prisľúbenia Ducha, sa má rozumieť o Duchu ako o Kristovom dare spásy alebo o Bohu, ktorý sa milosťou darúva človeku, a nie o tretej božskej osobe.

Kto alebo čo je tento Duch, ktorý v krste prichádza k človeku? Predovšetkým apoštol Pavol často tvrdí, že Duch – Pneuma prebýva v kresťanovi (porov. Rim 8, 9n; 1 Kor 3, 16). Telo kresťana alebo aj spoločenstvo veriacich nazýva chrámom Svätého Ducha (porov. 1 Kor 3,6; 6,19). Celý rad textov pripisuje Duchu osobné konanie takým spôsobom, ktorý je zrejme čímsi omnoho viac ako zosobňovanie.

Je mimoriadne dôležité, že na dvoch miestach apoštol Pavol spomína Ducha popri osobnom vzťahu a osobnom Pánovi ako tretieho člena. Ťažko si predstaviť, že by neosobnú silu Pavol bol uviedol do takej úzkej súvislosti s osobou Boha Otca a nášho Pána. Na základe listu Rimanom kresťanmi nás robí v človeku prebývajúci Duch, Duch Boží a Kristov. On v nás utvára nový život spravodlivosti, život, ktorý je Bohu milý a vytvára priateľstvo s Bohom. Raz oživí aj naše mŕtve telá. Jeho pôsobením sa stávame Božími synmi, lebo prostredníctvom neho vzniká spoločenstvo s Kristom (porov. Rim 8, 1-17).

Náznaky vlastnenia Ducha vidí apoštol Pavol v chápaní duchovnej reči, vo vyznávaní Krista ako Pána, v charizmách, v láske a v oslovovaní Boha dôverným menom „Otče“ (porov. 1 Kor 12; 1Kor 13; Rim 8,15).

Duch je zárukou, že Boh skutočne dá účasť na svojej sláve. Je akoby prvou splátkou definitívneho stretnutia s Bohom, spojenia s ním v absolútnej budúcnosti. Duch spôsobuje, že kresťan ostáva vlastníctvom Boha a Ježiša Krista, takže je pod Božou ochranou. Potvrdzuje, že pokrstený je Božím synom a dedičom.

krst – udelenie božieho synovstva

Človek, ktorý bol krstom spojený s Kristom vo Svätom Duchu, je ako Kristov brat zároveň synom Boha, nebeského Otca. Ježiš Kristus je nový, neporušený človek podľa pôvodného Božieho plánu a obrazu. Krstom sa kresťan stáva podobný jemu, prvorodenému, prvorodenému v množstve bratov.

V Liste Rimanom sa pokrstení chápu ako rodina, ktorej Otcom je Boh, ktorej najstarším a rozhodujúcim bratom je Ježiš Kristus, rodinným duchom je láska, ktorá má osobnú formu vo Svätom Duchu ako v božskom „My“ (porov. Rim 8,28n).

Synovstvo mnohých sa uskutočňuje účasťou na večnom Božom Duchu, takže vo Svätom Duchu sú jedno s Božím Synom, ktorý sa stal človekom. Na základe mnohých listov sv. apoštola Pavla môžeme konštatovať, že synovský vzťah k Bohu dáva pokrstenému slobodu prehovoriť. Slobodne a dôverne smie Boha osloviť ako Otca, pretože patrí do Božieho domu.

Sv. evanjelista Ján vo svojom evanjeliu podčiarkuje tú skutočnosť, že synovstvo je Božím darom. Nie je samozrejmé, že sa človek stáva Božím synom. Od neho samého nemôže vyjsť iniciatíva. Jediná správna vec, čo môže urobiť je, že s vďačnosťou prijíma pozvanie do domu nebeského Otca.

Synovstvo zaväzuje kresťana aj k synovskému zmýšľaniu. To v sebe zahrňuje dôveru, lásku, oddanosť, zrelosť, dospelosť, slobodu … A musíme si uvedomiť, že krst je iba začiatkom. Sám úkon krstu nestačí, ale pohyb, ktorý sa ním začal sa už neskončí nikdy. Život človeka po krste má byť stálym úsilím o dialóg s Bohom a o dialóg s bratmi. V tomto neprestajnom pohybe slobodného rozhodnutia do budúcej plnosti Kristovho spoločenstva človek napreduje zapojený do pohybu vesmíru a ľudských dejín. Ba viac, pokrstený sa uberá vpred smerom k poslednému cieľu a tiahne všetko so sebou. Hriech je brzdou, ktorá tento pohyb smerom ku Bohu znepríjemňuje. Naopak, krst a hlavne život podľa krstu sú mocnými podnetmi a vzpruhami v pohybe k absolútnej budúcnosti. Oslávený Pán, ktorý zapojil na seba pokrsteného, volá ho z neviditeľnej budúcnosti do stále užšieho a vrúcnejšieho spoločenstva.

krst – udelenie odpustenia hriechov

Život prarodičov ľudského pokolenia sa v mnohom líšil od nášho života. Oni, stvorení vo svätosti a v spravodlivo sti, nepoznali ani zlo, ani smrť. Avšak vina, ktorú spáchal Adam a Eva na začiatku spôsobila, že ľudstvo upadlo do stavu, ktorého negatívne následky nesie doteraz. Ľudská prirodzenosť, zbavená milosti, ktorá ju zaodievala, ranená vo vlastných schopnostiach a podliehajúca vláde smrti, sa prenáša na potomkov v degradovanom stave. Preto sa hovorí, že každý človek sa rodí s dedičným hriechom.

Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu a z osobných hriechov, ktoré sme spáchali.  Pre jeho smrť, „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20).

Sv. apoštol Pavol hlása vo svojej náuke odpustenie hriechu ako smrť hriechu alebo presnejšie ako vyslobodenie z oblasti záhuby ovládanej hriechom a prechod do oblasti spásy víťazstvom nad hriechom. Odpustenie hriechov prináša so sebou nový život. Ježiš Kristus je „praotcom“ nového ľudstva, žijúceho skutočným životom. Pravý život je životom pre Boha.

Prirodzene odpustenie hriechu neznamená anulovanie hriešneho činu. Čo sa v dejinách raz odohralo, naďalej v nich zostáva a pôsobí. Každý skutok má vplyv na budúcnosť. Odpustenie hriechu je odstránením viny hriešneho skutku, takže medzi Bohom a človekom už niet rozdvojenia, ale panuje pokoj.

V kresťanskej tradícii sa pod hriechom, ktorý sa odpúšťa hriechom, rozumie dedičný hriech i osobný hriech, ako i všetky tresty za hriechy (porov. KKC, 1263).

Odpustenie hriechov sa v Svätom Písme označuje ako obmytie a v kladnom zmysle ako znovuzrodenie, ako udelenie Božieho synovstva. Odpustenie hriechov nie je iba abstraktné odstránenie viny, ale premena celého zamerania ľudského života. Napr. v Liste Kolosanom nachádzame o krste tento text: „… s ním (ste) boli pochovaní v krste a v ňom ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych. A vás, ktorí ste zomreli v priestupkoch a bez obriezky tela, oživil s ním, keď vám milostivo odpustil všetky priestupky. Zotrel aj dlžobný úpis s jeho predpismi, ktorý bol proti nám a prekážal nám. Odstránil ho a pribil na kríž“ ( Kol 2, 11–15).

Kniha Skutky apoštolov, nazvaná aj „evanjelium Svätého Ducha“ a „evanjelium krstu“, často opisuje, čo žiadali apoštoli na obrátenie. Keď sa poslucháči pýtali Petra, čo majú robiť, odpovedal: „Kajajte sa a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha…“ (Sk 2, 38n).

Cestou obrátenia, navrhnutou apoštolmi, sa začínal nový život v troch dejstvách:

– obsiahnuť odpustenie hriechov (krst)

–  prijať dary Svätého Ducha (myropomazanie)

–  živiť sa chlebom života (Eucharistia), a toto všetko sprostredkujú sviatosti kresťanskej iniciácie.

krst a jeho eschatologické zameranie

Správne chápanie spásonosného účinku krstu obsahuje v sebe skutočnosť, že krst je iba začiatok. Zacieľuje človeka na plnosť života v Ježišovi Kristovi, najmä na Eucharistiu a  otvára mu absolútnu budúcnosť spásy.

Keď pokrstený opustí cestu, ktorú nastúpil krstom, vtedy krst pre neho nie je spásonosnou silou, ba  priťahuje  na seba  ešte prísnejší súd.

Človek berie prijatím krstu na seba ťažkú a celoživotnú úlohu. Má však pri tom nádej a dôveru, že šťastne príde tam, kam smeruje jeho život a celé ľudské dejiny, ba celý vesmír. Táto nie je pre neho iba neurčitým očakávaním, ale neotrasiteľnou dôverou, lebo sa zakladá na Svätom Duchu, ktorý je v pokrstenom prítomný a v ňom pôsobí. Tak sa minulosť, sprítomnená v úkone krstu, spája so životom smerujúcim do budúcnosti. Minulosť sprítomnená v krstnom úkone pôsobí do budúcnosti a sprítomňuje ju. Hoci sa jednotlivý človek nachádza vo veľkom, ustavične sa napredujúcom prúde života, každý príde predbežne k cieľu v čase, ktorý mu je stanovený. Tento príchod je pre každého predbežný až do všeobecného vzkriesenia mŕtvych, keď sa zavŕšia dejiny celého ľudstva a vesmíru.

Vo sviatosti krstu Ježiš Kristus volá všetkých pokrstených do budúcnosti oslávenia. Pokrstený počúva s vierou tento jeho hlas a kráča s neviditeľne prítomným Kristom v ústrety Kristovi, ktorý sa ukáže v budúcnosti. Krstom začína absolútna budúcnosť, budúcnosť oslávenia. Účinky krstu oslobodzujú od prekážok na ceste a sú zárukou slobodného pohybu do absolútnej budúcnosti. A touto budúcnosťou je náš nebeský Boh Otec.