Isus Christos ako historická postava

Nemecký idealizmus pestuje Christológiu, ktorá je hlavne dejinno-filozofická. [1] V prípade vnímania Christa z historického charakteru existovali v rámci nemeckého idealizmu rozdielne postoje. Každý filozof idealizmu mal vlastný individuálny prístup a interpretáciu, ktorá závisela od jeho vlastného filozofického systému, presvedčenia a osobného postoja ku Christovi a viere ako takej. Nemeckí idealisti nebrali Christa výlučne ako historickú postavu alebo náboženského vodcu, ale skôr ako symbolický symbol a duchovný princíp. Prvým názorom, ktorý si vysvetlíme bude názor filozofov a filozofie na Christa ako historickú postavu dejín.

Kantova pozícia voči Christovi je odlišná od tradičných kresťanských pohľadov a nie je prijímaná všetkými kresťanmi a kresťanskými cirkvami, ktoré vznikli od 1. storočia až po prelom 18. a 19. storočia v ktorom žil.

Hegelovo uvažovanie o dejinách a Christovi je zase metodologické. [2] Pre Hegela bola postava Christa symbolom absolútnej duchovnej bytosti a prístup k Bohu. V jeho filozofii bola Christova postava vnímaná ako jedinečná inkarnácia ducha, ktorá priniesla zmenu a posun v histórii. Hegel rozpracoval myšlienku dialektiky a dialektického vývoja, kde Christos zohrával úlohu významného medzníka v dialektickom procese. Hegelov prístup ku Christovi bol však filozofický a teologický, pričom interpretácia Christa mala symbolický a duchovný význam. [3] Hegel postavil tézu, že idea ako duch v nich panuje a potom vysvetľuje povahu ducha a cieľ dejín, kde následne určuje prostriedky, ktoré duch používa v dejinách, aby na realizáciu záujmov, vášní a potrieb ľudí. Hegel analyzuje formy, kde sa uskutočňuje to najdokonalejšie. Najnižší stupeň je pre Hegelovu filozofiu subjektívny duch v človeku. V subjektívnom duchu sa rozumný účel ducha objavuje podľa Hegela hlavne v indivíduách, ktoré v sebe majú nadosobný záujem, ako napríklad vo významných osobnostiach, či aj v obciach. [4] Hegel vo svojej filozofii potvrdzuje sloboda ducha, pretože v spojení s inými indivíduami človek premáha svoje ľudské pudy a svoju subjektívnu vôľu spája s objektívnou, čiže vyššou, rozumovou vôľou, v ktorej sa manifestuje spoločná podstata všeobecných záujmov ľudí ukrytá v oddelených potrebách jednotlivcov, kde sa opäť prejavuje altruizmus. [5] Hegel považoval Isusa Christa za významnú historickú postavu, ktorá priniesla významný posun v ľudskom vedomí a pochopení. Dejinné chápanie človeka, podľa ktorého skutočný zrod človeka nastáva len v dejinnom procese, v spoločenskej praxi či v konkrétnom zápase človeka o historickú sebarealizáciu. [6]

[1] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 139.

[2] Porov. CORETH, E. a kol.: Filosofie 19. století. s. 92-93.

[3] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 155.

[4] Porov. CORETH, E. a kol.: Filosofie 19. století. s. 92-93.

[5] Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 357-358.

[6] Porov. CORETH, E. a kol.: Filosofie 19. století. s. 88.