Historicko-filozofický kontext predstaviteľov nemeckej idealistickej filozofie

V 18. storočí sa Nemecko nachádzalo v období, ktoré sa nazýva Aufklärung, tiež známom ako osvietenstvo. Bolo to obdobie intelektuálneho a kultúrneho prebúdzania, ktoré sa zameriavalo na rozvoj vedy, rozumu a racionality. V tomto období vynikol aj významný nemecký filozof Immanuel Kant, ktorý svojím kritickým idealizmom ovplyvnil nemeckú idealistickú filozofiu na počiatku jej kreovania. [1]

V 19. storočí územie Nemecka zažilo dramatické zmeny. Po úspešných aj neúspešných napoleonských vojnách sa nemecké štáty začali spájať a v roku 1871 vzniklo Nemecké cisárstvo pod vedením kancelára Otta von Bismarcka. Toto obdobie je známe ako obdobie nemeckého nacionalizmu a imperiálneho rozvoja krajiny. [2] V 19. storočí sa taktiež začal rozvíjať priemyselný sektor. Továrne, banské podniky a železnice sa rapídne rozšírili, čo viedlo k hospodárskemu rastu a urbanizácii celého regiónu. Zmeny mali vplyv na nemeckú spoločnosť, migráciu z vidieka do miest a vznik nových, doposiaľ neexistujúcich sociálnych vrstiev. V oblasti kultúry a literatúry vynikal počas tohto obdobia v Nemecku prevažne romantizmus. Romantickí spisovatelia a básnici ako Johann Wolfgang von Goethe, Friedrich Schiller a Heinrich Heine prezentovali dôraz na individualitu, vášeň a túžbu po slobode, čo mohlo byť ich postojom k dobe v ktorej žili. Ich diela sa stali dôležitou súčasťou európskej literatúry. [3]

Politicky bolo Nemecko v 19. storočí rozbité a jeho potrebná jednota sa uskutočnila až neskôr. Napriek tomu sa v tejto dobe prekvapivo rozvíjali aj liberálne myšlienky a hnutia. V roku 1848 však vypukla revolúcia v Nemecku, ktorá sa snažila o vytvorenie demokratickej a liberálnej spoločnosti, no tento pokus bol potlačený.[4]

Osvietenský racionalistický prúd, ktorý prichádza vo filozofii s nástupom mladej západoeurópskej buržoázie a ktorý obnovuje aj antickú, stredovekom popretú silu ľudského rozumu, slávil svoje najväčšie víťazstvá vo francúzskej filozofii 18. storočia. Darilo sa mu hlavne v tom, kde dospel k materialistickému zavŕšeniu. Osvietenský racionalistický prúd dospel na nebezpečného protivníka náboženstva a ostrého kritika všeobecného spoločenského poriadku. V Európe, kde buržoázia nedosiahla nikdy také sociálne výslnie, stratil aj osvietenský racionalizmus ideový výtlak. [5] Na Slovensku, kde vývin udalostí v vždy bol o niekoľko desiatok rokov pozadu, tak dožíval aj racionalizmus už v značne formálnej podobe. Z kritického ducha osvietenského racionalizmu, z jeho vehementného odmietania dogiem, či už cirkevných alebo právnych, ktoré neprešli súdom rozumu, zostala na Slovensku v staršom osvietenskom prúde, najmä po Francúzskej revolúcii, snaha predovšetkým o rozumové osvetlenie problémov náboženstva a rozumový výklad spoločenských vzťahov, ako ich odmietanie. Najaktívnejšia zložka racionalistického prúdu bol boj proti poverám a predsudkom. [6]

[1] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 112.

[2] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 89.

[3] Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 41 – 42.

[4] Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 214 – 217.

[5] Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 112.

[6] Porov. JÓNA, E.: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej. s. 100 – 102.