Fundamentálna teológia

Teológia ako veda
Predmetom teológie sú spasiteľné pravdy, ktoré nám zjavil Boh. Kvôli tomuto predmetu, je teológia vo vedeckých kruhoch všeobecne považovaná za nevedeckú disciplínu, keďže jej východisko, že Boh prehovoril, sa nedá skúsenosťou (empiricky) objektívne dokázať a rovnako aj jej závery, ktoré z tohto východiska vyplývajú, sa nedajú empiricky overiť a tak zostávajú neisté. Je teda len na slobodnom rozhodnutí človeka, či im uverí alebo nie, no nemožno od nikoho vyžadovať, aby závery teológie prijal za objektívny fakt s rovnakou istotou, s akou sa prijímajú empiricky dokázané vedecké závery.
Národná akadémia vied USA vo svojej knihe Science and Creationism z roku 199 zadefinovala dve znaky ktoré musí mať skutočná veda :
• 1. “Veda je určitý spôsob dozvedania sa o svete.” – Zisťujeme znaky vedy, prichádzame na pravdy o svete,
• 2. “Vedecké vysvetlenia sú obmedzené na tie, ktoré sa zakladajú na pozorovaniach a experimentoch a môžu byť uskutočňované inými vedcami.” – Diskvalifikuje teológiu, existenciu Boha nemožno experimentálne odskúšať,
Proti takto postaveným otázkam sa črtá námietka, že okrem spôsobu zmyslového pozorovania a experimentov nepoznáme žiadny iný spoľahlivý spôsob, ako by sme mohli nejaké tvrdenia overiť a tak prijať za objektívne pravdivé. Takáto námietka je však nepravdivá. Logické uvažovanie by sme mohli definovať ako správnu rozumovú operáciu, ktorej cieľom je utvorenie úsudku (dôkazu) zo zrejmých súdov, a tým poznanie pravdy. Teológia je totiž nútená prijímať závery, ktoré sa nedajú pozorovať, ani experimentálne overiť, ba dokonca nedá sa na nich prísť ani rozumovým uvažovaním. Sú to závery, ktoré predkladá Magistérium Cirkvi dokonca so svojim nárokom na neomylnosť v prípade definitívnych vyhlásení.
• Magistérium Cirkvi – Svedok, ktorý svedčí o faktoch, ktorými sa teológia zaoberá. “Svedok”, ktorý si robí nárok robiť rozhodcu medzi historickými svedectvami o pravdách viery a určuje, ktoré sú pravdivé a ktoré falošné. “Svedok”, ktorý nič nepozoroval. Spravuje ho pápež, existuje počas celých dejín cirkvi, nárok na
poskytovanie pravej náuky, nespochybňuje závery teológie. Magistérium Cirkvi je v odovzdávaní a vysvetľovaní Božieho slova neomylné a tak závery teológie, ktorá sa zaoberá výrokmi Magistéria, nemôžu byť z vedeckého hľadiska brané vážne a objektívne záväzné. Metódou rozumovej úvahy možno dokázať existenciu Boha i vierohodnosť Magistéria.
Teológia nemôže byť považovaná za vedu kvôli predmetu, ktorým sa zaoberá. Veda totiž zo svojej podstaty sa zaoberá týmto materiálnym svetom, kým skúma veci nachádzajúce sa mimo tohto materiálneho sveta. Jednotlivé vedné odbory sa vzájomne ovplyvňujú. Argument, že veda by sa mala vyhýbať teóriám, ktoré narážajú na nadprirodzeno, predstavuje umelé obmedzovanie vedy.

Filozofické smery popierajúce dokázateľnosť existencie Boha
• Agnosticizmus – Agnosticizmus tvrdí, že všetko, čo nie je zmyslami vnímateľné, je pre človeka nepoznateľné. Odmieta používanie rozumovej úvahy ako spôsob hľadania pravdy. Základ pre všetko čo tvrdí, že dokázať Božiu existenciu je nemožné.
• Ateizmus – Už od 13. storočia sa objavuje námietka, že množstvo bolesti, utrpenia a zla, ako aj nezmyselné tragické náhody sú nezlučiteľné s existenciou dobrého Boha. Prehlasuje, že javy za hranicou zmyslového vnímania nie len že sa nedajú spoznať, ale vôbec neexistujú. Mimo zmyslového vnímania neexistuje žiadna objektívna realita, a tak nemôže existovať ani Boh. Na ateizme si zakladá :
– naturalizmus- ktorý tvrdí, že vesmír je uzavretý systém príčiny a účinku, ktorý nie je otvorený zásahom zvonku od nejakej transcendentnej reality, lebo aj tak žiadna nie je.
– nihilizmus- ktorý prijíma dôsledky naturalizmu a jasne si uvedomuje nezmyselnosť sveta bez Boha.
– existencializmus- ktorý hlása nezmyselnosť sveta, no nabáda človeka, aby sa proti tejto nezmyselnosti vzbúril a sám vytváral zmysel.
– dialektický Marxov materializmus – ktorý vidí zmysel človeka v úsilí o stvárňovanie sveta a o vytvorenie dokonalej spoločnosti, v ktorej už nebude žiadneho zla.

• Modernizmus – prijali za fakt nemožnosť poznania Boha, (lebo podľa agnosticizmu možno poznávať len z Keďže sa jedná výlučne o subjektívny dojem, ktorý je úplne mimo schopností, ktorými človek poznáva objektívnu realitu (tá sa dá podľa nich spoznať len zmyslovým pozorovaním a experimentom), nemožno existenciu jedného konkrétneho Boha vyhlásiť za objektívny fakt. Zmyslami vnímateľné skutočnosti), hľadajú pre náboženstvo nové zdôvodnenie.
Nesprávne spôsoby
dokazovania existencie Boha
• Innatizmus – Idea Boha sa nezískava logickým rozumovým uvažovaním, ale človek ju má vrodenú (idea innata). Táto mienka zrejme vznikla z nepochopenia učenia cirkevných otcov. Podľa týchto otcov je nám vrodená rozumová schopnosť, ktorou môžeme pomerne ľahko a spontánne spoznať Boha zo stvorených vecí.
• Ontologizmus – To, čo je prvé v ontologickom poriadku, musí byť prvé aj v logickom poriadku, lebo musí byť súlad medzi oboma poriadkami. Tá najvyššia logická abstrakcia, toto číre bytie je podľa ontologistov Boh. Obsahuje zárodok panteizmu. To, čo majú všetky veci spoločné (čo ich zovšeobecňuje), je podľa ontologizmu bytie, teda Boh.
• Tradicionalizmus – Človek zisťuje, že existuje Boh jedine poučením od staršej generácie. Zrejmá skúsenosť totiž dokazuje, že nie slovo vytvára pojem, ale pojem predchádza slovo. Ak človek počuje slovo, no nemá pojem, ktorý toto slovo označuje, potom je mu toto slovo nezrozumiteľné.
• Fideizmus – Viera je užitočná a výhodná, uspokojuje vrodený zmysel pre náboženský život, a preto je potrebná. Fideizmus, tým, že odmieta poznanie Boha rozumom, nevie zdôvodniť, prečo by to, v čo veríme, mala byť skutočne pravda. Keďže rozumové overenie pravého pojmu Boha je podľa fideizmu nemožné, nedá sa ani určiť, viera v akého Boha vlastne zodpovedá viere v skutočného Boha.
• Senzualizmus – Senzualizmus učí, že k prijatiu pojmu Boha sme nútení vrodeným citom. Človek má akýsi vrodený pud, ktorý človeka núti, aby prijal existenciu Boha. Keďže tento cit nevie dať odpoveď na to, aký Boh vlastne je (a mimo citu neexistuje spôsob poznania Boha), nemožno ani objektívne zistiť, kto vlastne má pravdivé poznanie Boha. Preto aj senzualizmus vedie len k subjektívnej predstave o Bohu, ktorá sa nijako nedá ani dokázať, ani vyvrátiť.

Dôkazy existencie Boha
Ak by nebolo možné objektívne dokázať existenciu Boha, nikto z ľudí by nebol povinný brať túto existenciu do úvahy a jednať na základe dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú.
• Biblické učenie – Sväté písmo absolútne odmieta možnosť, že by človek za svoju nevieru neniesol zodpovednosť. Dôvod, pre ktorý sa “Boží hnev z neba (…) zjavuje proti každej bezbožnosti” (Rim 1,18) vidí Pavol v tom, že “je im (ľuďom) predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť” (Rim 1,19). Podstatným biblickým textom, ktorý tvrdí dokázateľnosť existencie Boha, je Rim 1,20: “Veď to, čo je v ňom (v Bohu) neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo-, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.”
Písmo ukazuje na stvorené veci ako na dôkaz Boha : “Tým (pohania) ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch” (Rim 2,15).
• Rozumová úvaha
Apriórny pokus dokázať existenciu Boha – Sv. Anzelm z Canterbury (+1109) sa pokúšal dokázať existenciu Boha cestou, ktorú ukazovalo Písmo aj cirkevní otcovia, t.j. cestou od účinkov k príčine (od stvorených vecí k Stvoriteľovi – aposteriórny spôsob). V diele Proslogium opisuje Boha ako vec nad ktorú nič iné nieje. Či už je tento Anzelmov spôsob dokazovania existencie Boha objektívne správny, alebo chybný, nič to nemení na fakte, že sa Anzelmovi presvedčivý dôkaz o existencii Boha podať nepodarilo. Anzelmov dôkaz teda nemôže byť predpokladom, ktorý by dokazoval, že človek je povinný veriť v Boha.
Aposteriórne dôkazy – SP, KKC, otcovia definujú dva spôsoby ako dôjsť k rozumovému poznaniu Boha. V prvom prípade sú základom a východiskom rozumovej úvahy veci materiálneho sveta, v druhom prípade sa jedná o javy, ktoré človek nachádza vo svojom vnútri. Moderná filozofia vyžaduje tri základné predpoklady, ktoré musia platiť, ak majú byť tieto aposteriórne dôkazy platné. Prvým predpokladom je, že človek musí byť schopný poznať Boha, druhým, že platí zákon príčinnosti a tretí, že svet má zmysel. Dôležité je taktiež poznamenať, že ani samotný fakt, že nič nemá zmysel, by nemal zmysel. Predpoklad, že svet je nezmyselný, je teda nedokázateľnou hypotézou.
Dôkazy vychádzajúce z pozorovania materiálnych vecí
• Päť ciest Tomáša Akvinského
Piata cesta hovorí o vysokej pravdepodobnosti existencie inteligentného usporiadateľa, no nie o absolútnej nevyhnutnosti. Štvrtá cesta je príliš abstraktná na to, aby bola zjavným dôkazom existencie Boha. Preto ťažko vyžadovať od človeka, aby prijal na základe týchto dvoch ciest existenciu Boha ako neomylný fakt. Prvé tri cesty možno označiť ako jednu cestu z troch pohľadov. Stále ide o hľadanie prvej príčiny, či už príčiny pohybu, účinku alebo existencie. Nevyhnutnosť tejto prvej príčiny dokazuje zjavná skúsenosť, že každý pohyb, každý účinok a každý vznik bytia musí mať svoju príčinu. Zároveň pri spätnom sledovaní radu príčin nemožno postupovať do nekonečna, a preto musí existovať prvá príčina, od ktorej sa to všetko začína. Potiaľto je tento dôkaz logicky nevyvrátiteľný. Čo však môžeme o tejto prvej príčine vedieť viac? Prijať totiž existenciu akejsi prvej príčiny ešte neznamená prijať existenciu inteligentného, spirituálneho Boha, s ktorým možno mať vzťah v podobe náboženstva, alebo dokonca v podobe náboženstva katolíckej Cirkvi.
• Dôkaz z pohybu – Z každodenného pozorovania je zrejmé, že ak sa čokoľvek dostane zo stavu možnosti do stavu uskutočnenia, príčina tejto zmeny, tohto pohybu, je mimo veci, ktorá sa zmenila. Žiadna vec, ktorá sa hýbe, nemôže dať do pohybu seba samú. Boh nutne musí byť v neustálom uskutočnení (musí vlastniť to, čo sám rozdáva) Podľa pozorovania aj podľa fyzikálnych zákonov všetko, čo je materiálne, je aj meniteľné. Tento fakt ukazuje na to, že prvý hýbateľ, ktorý sa nemení, je mimo materiálny svet, je duchovný. Taktiež prvý hýbateľ musí byť večný. Rad pohybov musí byť konečný, tzn. Prvotný hýbateľ.
Príklad: V aute je spočiatku pohyb len v možnosti. Ak by pohyb pochádzal zo samotného auta, musel by byť v ňom pohyb v uskutočnení už predtým, ako sa pohol, no v tom je vnútorný rozpor.

• Dôkaz z príčiny – Všetko, čo sa stane, zapríčiní nejaká príčina. Pri pátraní po vždy predošlej príčine preto musíme dôjsť k prvej príčine, ktorá stojí na začiatku tohto celého radu príčin. Prvá príčina je Boh. Ale ak by Boh sám zapríčinil to, že existuje, znamenalo by to, že musel by byť skôr ako bol (príčina musí byť pred účinkom), a to je zjavný nezmysel. Prvá príčina je niečo, čo nemohlo vzniknúť, lebo vznik – nadobudnutie existencie je zmena – účinok. Námietka, že nie každá zmena musí mať príčinu, je nezmyselná. Fakt, že každá zmena musí mať príčinu, je tak evidentný, že ho netreba dokazovať, ba dokonca samotný tento fakt je základom všetkých vied.
• Dôkaz z nahodilosti – To, že existujeme, je úplne evidentné. Rovnako je evidentné, že bola doba, kedy sme neexistovali. No ak existujeme, muselo niečo existovať pred nami, čo spôsobilo, že sme existovať začali.
• Dôkaz zo stupňov dokonalosti – Vychádza z predpokladu, že bežná skúsenosť ukazuje odlišnú dokonalosť jednotlivých bytí. Niečo je dokonalejšie, niečo menej dokonalé. Aby táto štvrtá cesta Tomáša Akvinského mohla byť presvedčivým dôkazom existencie Boha, bolo by ju potrebné, ak je to vôbec možné, jasne sformulovať na základe skutočne zrejmých faktov.
Príklad : Dokonalosti polievky nepatria k zmrzline ako ani dokonalosti zmrzliny nepatria k polievke (skôr by ju urobili nejedlou).
• Dôkaz z účelného usporiadania sveta – Tento dôkaz vychádza z pozorovania, že príroda sa správa so zameraním na cieľ. Tento poriadok je zjavný a udivujúci na úrovni neživej aj živej prírody. Vážnou námietkou proti dôkazu existencie Boha z účelného usporiadania sveta je tvrdenie, že takéto usporiadanie vzniklo spoluprácou náhody a vždy platných prírodných zákonov. Problém je že sa odvoláva len na vysokú nepravdepodobnosť náhodného vzniku poriadku a nie na absolútnu nemožnosť. Keďže dôkaz existencie Boha z účelného usporiadania sveta dokáže hovoriť len o vysokej nepravdepodobnosti náhodného usporiadania a nie o jeho nemožnosti, nie je absolútne presvedčivý.
• Dôkaz zo svedomia
• Spoľahlivosť svedomia – Zmyslové vnímanie sa považuje za také, ktorým človek získava skúsenosť. Ak si všimneme svedomie, zistíme, že hlas svedomia, ktorý nám káže konať dobro, vníma zhruba také množstvo ľudí, ako je tých, ktorí sa orientujú v realite pomocou zraku. Nariadenie, že máme konať dobro, ktoré poznávame zo svedomia, môžeme teda prijať za reálne východisko nášho rozumového uvažovania z rovnakých dôvodov, ako prijímame za východiská javy, ktoré pozorujeme zmyslami.
• Obsah informácie zo svedomia – Základná informácia – Máme konať dobro. Podstata dobra bola vždy a všade vnímaná rovnako. Sme teda nútení uznať zákon, ktorý nám nariaďuje konať dobro, za objektívny fakt. Ďalším krokom bude zistiť pôvod tohto zákona.
• Pôvod morálneho zákona – Ľudský zákon, či už písaný alebo nepísaný, môže človeka zaväzovať len do tej miery, do akej je schopný aj uplatniť sankciu v prípade jeho porušenia.
• Dôsledky záväznosti morálneho zákona – Ak je príkaz konať dobro porušovaný a počítame s posmrtnou sankciou musíme rátať s dvomi možnosťami: 1. Prvá možnosť je, že príkaz konať dobro nie je príkazom ale len akýmsi odporúčaním, keďže nie je opatrený skutočnou sankciou v prípade jeho porušenia, na čo poukazujú nepotrestaní zločinci. 2. Druhá možnosť je, že príkaz konať dobro je skutočným príkazom, a to znamená, že opatrený sankciou každopádne je.
• Dôsledky záväznosti morálneho zákona pre praktický život človeka – Príkaz konať dobro teda nevychádza ani z nariadenia ľudského spoločenstva, ani z ľudských inštinktov. Ani jedno, ani druhé totiž nemá moc človeka zaväzovať, lebo nevie uplatniť sankciu. Vo vedomí ľudí totiž znie “Máme konať dobro”, a nie “Môžeme konať dobro, ak to uznáme za vhodné”. Tento príkaz konať dobro je tak mocný, že aj ľudia jeden od druhého vyžadujú, aby sa tomuto príkazu podriadil, keďže je záväzný.
• Náboženstvá – Každé náboženstvo tvrdí, že disponuje s nejakou informáciou o svete mimo matérie.
Prirodzené náboženstvo – Najstaršie náboženstvá sú monoteistické, neskôr vznikali polyteistické. Boh v úlohe sudcu a trýzniteľa. Mylne sa začali obetovať ľudia. Určitý druh hriechu anuluje určitý druh obety. Systém prirodzených náboženstiev nedáva žiadnu odpoveď na otázku, ako by sme sa mohli vyhnúť posmrtnej sankcii, ktorá by bola v súlade s tým, čo už poznáme zo svedomia.

Východné náboženstvá – Brahmanizmus, hinduizmus, budhizmus a im príbuzné. O kvalite nasledujúceho života rozhoduje hodnota skutkov v predošlom živote. Východné náboženstvá vidia záchranu človeka v tom, že sa mu podarí vymaniť z kolobehu životov. Joga v týchto náboženstvách vytvára istý pocit naplnenia. Rozšírené používanie drogy LSD. Ich učenie nie je v súlade s pravdami, ktoré poznáme zo svedomia, a tak nemôže byť pravdivé.
Príklad: Droga LSD Vám skutočne nabudí dojem, že ľudí milujete. Skupina beatles bola vtom zapletená.Nedokážete milovať svojich nepriateľov. Oblasti plné ľudí užívajúcich túto drogu sú plné špinavých ľudí a smutných, nie šťastných.
Islam – Vznik sa datuje do 7. storočia. Mohamed, zakladateľ islamu, sa priamo odvoláva na zjavenie archanjela Gabriela, prostredníctvom ktorého Boh – Allah. Mohamed hlásal posledný súd. Zlý budú trpieť v rôznych mukách a dobrý budú žiť v blaženosti. Mohamed predkladá 5 základných morálnych zásad. Je to vyznanie viery, modlitba, almužna, pôst a púť. V tomto prípade, dávajúcej lásky je islam v súlade so svedomím. Chápanie že každý krok smerom k Mekke zmýva jeden hriech a to je problematické a pohansky znejúce. Ďalším pokusom islamu, ako vysvetliť možnosť dostať sa do neba, je smrť vo vojne, prostredníctvom ktorej sa šíri islam
Judaizmus – Z dejín patriarchov, kedy Boh zasahoval v živote Abraháma, Izáka, Jakuba a Mojžiša. Náboženstvo Izraela vidí riešenie v dokonalom pokání, no nedokáže dať odpoveď na otázku, ako takéto pokánie dosiahnuť. Preto očakáva Spasiteľa.
Kresťanstvo – Božský pôvod sa pokúšame získať od jeho zakladateľa Ježiša Krista. Ako argument, ktorý potvrdzuje spoľahlivosť svedectva apoštolov o Kristovom vzkriesení, sa uvádza morálna bezúhonnosť apoštolov a ich mučenícka smrť, ktorú podstúpili za toto svoje svedectvo. Riešenie v osobe Ježiša Krista. Protestantské cirkvi sa zhodujú v tom, že toto zabezpečenie sa udialo prostredníctvom biblie. KC si nárokuje na to, že je stĺpom a oporou pravdy, pretože ju vedie neomylný pápež. . Preto ak chceme v pravde poznať tajomstvo našej spásy, nevyhnutne sa musíme opierať o “neomylného svedka”, ktorým bez pochyby je Magistérium katolíckej Cirkvi.