Džbán

Učiteľ pripravil pre svojich žiakov na začiatku školského roka zvláštnu hodinu. Na lavicu postavil sklenený džbán a začal ho starostlivo plniť pomerne veľkými kúskami kameňa tak, aby sa ho tam vošlo čo najviac. Keď naplnil džbán spýtal sa žiakov: „Čo si myslíte, je plný?“ Žiaci odpovedali: „Áno, je plný!“ „Skutočne?“ spýtal sa učiteľ. Nečakal však na odpoveď, ale vysypal z vrecúška za dva hrste malých fazuliek. Po trošku z nej pridával do džbánu a jemne s ním potriasal. Keď dostal všetky fazuľky do džbánu, znovu sa spýtal: „O čo si myslíte teraz. Je už džbán plný?“ Žiaci už neodpovedali tak rýchlo ako predtým. Krčili plecami a pár z nich odpovedalo, že azda už je plný. Učiteľ bez komentára pokračoval ďalej. Z ďalšieho vrecúška vysypal cukor a podobne ako fazuľku za neustáleho potriasania džbánom ho dostal dnu. Keď sa znova spýtal žiakov, či už je džbán plný, nedostal už žiadnu odpoveď. Pokračoval však ďalej. Vzal pohár vody a pomaly ho vlial do džbánu. Chvíľu počkal kým sa cukor rozpustí a ešte dolial trochu vody. Potom sa zahľadel a na žiakov a spýtal sa: „Viete, čo som vás chcel týmto naučiť?“: Po chvíľke uvažovania sa prihlásil jeden z tých horlivejších: „Chcete nám povedať, že nech už máme akokoľvek veľa predmetov, vždy sa nájde miesto ešte pre nejaký ďalší.“ „Ale kdeže,“ povedal učiteľ. „Chcel som vás len naučiť, že je potrebné najprv dať dnu veľké kamene. Teda urobiť ako prvé to, čo najdôležitejšie – teda vo vašom prípade štúdium. Ak to urobíte, zistíte, že vám zostane ešte dosť voľného času na veľa iných vecí.“