Gréckokatolícka cirkev na Slovensku si 11. mája pripomína blaženého hieromučeníka Vasiľa, prešovského svätiaceho biskupa. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Kráľovský“.
Životopis. Blahoslavený Vasiľ Hopko, prešovský svätiaci biskup, sa narodil 21. apríla 1904 v Hrabskom pri Bardejove. Štúdium teológie absolvoval v Prešove a v roku 1929 bol vysvätený na kňaza. Spočiatku vykonával službu farára v Prahe, neskôr v rokoch 1936 až 1941 sa stal špirituálom v kňazskom seminári v Prešove, kde získal v roku 1940 doktorát. Potom pracoval ako sekretár biskupa, od roku 1947 ako profesor pastorálnej a morálnej teológie. 11. mája 1947 prijal biskupskú vysviacku. Dôsledkom Prešovského soboru z roku 1950 a následnej likvidácie cirkevnej organizácie Gréckokatolíckej cirkvi komunistickou vládou, počas ktorej majetok, cirkevné budovy aj veriaci boli násilne začlenení do pravoslávnej cirkvi – aj biskup Vasiľ osobne pocítil silu štátnej moci. Ocitol sa v domácom väzení, potom ho internovali v kláštore v Báči pri Šamoríne a vo františkánskom kláštore v Hlohovci. V roku 1950 ho zatkli a po ročnom vyšetrovaní ho odsúdili na pätnásť rokov väzenia, dvadsaťtisíc korunový trest, desaťročnú stratu občianskych práv a prepadnutie celého majetku. Do roku 1964 bol vo väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach, v ktorých musel znášať mučenie, okrem iného aj formou bitiek či odopierania jedla. To sa prejavilo ťažkými psychickými následkami, ktoré neprestali ani po jeho prepustení. Pitva po jeho smrti ukázala, že v tejto dobe mu bol v malých dávkach dlhodobo podávaný jed – arzén. Po prepustení z väzenia v roku 1963 ho umiestnili do Charitného domova v severočeskom Oseku. Počas Pražskej jari v roku 1968 stál biskup Vasiľ Hopko na čele Akačného výboru, ktorému sa podarilo presadiť legalizáciu Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola zjednotená s Rímom. Odmäk „Pražskej jari“ priniesol uznanie Gréckokatolíckej cirkvi, ale jej majetok a chrámy ostali vo vlastníctve Pravoslávnej cirkvi a len v mnohých prípadoch došlo k spoločnému užívaniu. Až po politických zmenách v roku 1989/1990 došlo k plnej rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi a k postupnému vráteniu cirkevných budov a majetku. Od júna 1968 vykonával Vasiľ službu svätiaceho biskupa v Prešove. Na následky väzenia zomrel 23. júla v roku 1976 v Prešove. Blahoslavený Ján Pavol II. ho počas svojej pastoračnej cesty na Slovensko v roku 2003 vyhlásil za blahoslaveného.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa www.vatican.va, www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol
***
Úryvky z diela Vasilij HOPKO: GREKO-KATOLIČESKAJA CERKOV
(V pamjať 300 litnoj Užhorodskoj Unii, 1646-1946) ), ktoré vydalo Eparchiaľ’noje Praviteľstvo v Prjaševi, Prjašev 1946 .)
Blahoslavený Vasiľ Hopko v tejto útlej brožúrke vyjadruje svoju lásku k východnému obradu a Gréckokatolíckej cirkvi. Dielo bolo napísané tzv. jazyčiem (vplyv ruštiny), ktoré sa začiatkom 20. stor. používalo ako literárny jazyk rusínskeho etnika severovýchodného Slovenska a Podkarpatskej Rusi; v jazyčii sa tradične písalo azbukou, autor ale použil latinku. Autor používa jednoduchý jazyk, aby bolo dielo prístupne a ľahko zrozumiteľné pre jednoduchý dedinský ľud.
Vasiľ HOPKO: GRÉCKOKATOLÍCKA CIRKEV
(Na pamiatku 300 rokov Užhorodskej Únie, 1646-1946)
Eparchiálny Úrad v Prešove : Prešov 1946 .
Úvod.
Som gréckokatolík.
Ako ľubozvučne znejú tieto slová: Som gréckokatolík. Keď niekde počujem tieto slová, zastavím sa, zaujímam sa, čo sa hovorí o gréckokatolíkoch, lebo i ja som gréckokatolík. Keď čítam noviny alebo knihu a ak sa náhodou v tých novinách, alebo knihe nachádza toto slovo gréckokatolík, moje oči sa pri ňom zastavia hneď v prvej chvíli. Som dojatý! Už s materinským mliekom som sal túto lásku ku všetkému, čo je gréckokatolícke. A vždy opakujem, že Pánu Bohu nemôžem dostatočne poďakovať za to, že som sa narodil ako gréckokatolík. Mnohí sa hanbia za to, že sú gréckokatolíkmi, odcudzujú sa, skrývajú svoj krstný list a sú zarmútení zo svojho osudu, že sa narodili ako gréckokatolíci. Nemôžem to pochopiť, iba ak tak, že nepoznajú svoj obrad, svoju Cirkev. Ten, kto niečo nepozná, nemôže to ani milovať, ani sa tým nemôže oduševňovať’!
Bratia a sestry pod Karpatami! Radujte sa a denne vzdávajte Bohu vďaky za to, že ste sa narodili práve v Gréckokatolíckej cirkvi i za to, že sa naši predkovia už pred 300 rokmi zjednotili s Rímom, lebo je to veľká milosť! Nikdy sa za to nehanbite, ale skôr buďte naplnení vďakou a svätou hrdosťou! Pretože naša Cirkev je tou Cirkvou, ktorá si za svojich otcov môže uctievať sv. Atanáza, sv. Bazila Veľkého, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Bohoslovca, sv. Gregora Nysského, sv. Cyrila a Metoda, sv. Jána Damascenského, sv. Romana Sladkopevca, sv. Cyrila Alexandrijského atď,. veľké množstvo zástupov veľkých svätých, ktorí boli gréckokatolíkmi, to znamená katolíkmi východného obradu. Oni sú zakladateľmi katolíckeho bohosloveckého učenia (teológie), vyriešili najťažšie dogmatické otázky a skrze ne odsúdili herézy. Tvorili zlatý vek bohosloveckého učenia, nielen na Východe, no i v celej Všeobecnej cirkvi. Oni sú stĺpmi Kristovej cirkvi, a pri tom vyznávali svoju vieru východným obradom, takým ako aj my.
Z lásky k našej, drahej, mnoho trpiacej, často prenasledovanej, nenávidenej Gréckokatolíckej cirkvi som napísal túto brožúrku pri príležitosti osláv 300-ročného jubilea Užhorodskej únie. Pred očami som mal v prvom rade Gréckokatolícku cirkev pod Karpatami v ČSR. Drahý náš národ, čítaj túto brožúrku, poznávaj svoju Cirkev, miluj ju a ona ťa spasí. Brožúrku som napísal latinkou, aby ju mohli čítať všetci gréckokatolíci.
I. Všeobecné otázky a východná schizma.
1. Meno gréckokatolík
Meno gréckokatolík pozostáva z dvoch slov, ktoré označujú vieru a obrad. Je to podobné, ako keby to boli slová priezviska a krstného mena. Nazývame sa gréckokatolíkmi preto, lebo sme členmi Všeobecnej cirkvi a Všeobecná cirkev sa po grécky nazýva: Katolícka cirkev. V našich regiónoch pod slovom katolík mnohí rozumejú iba bratov rímskokatolíkov, a nás zvyčajne nazývajú „rusnaci“. Takýto názov „rusnak“ viac menej označuje národnosť, ale nie je pomenovaním vierovyznania, a keď píšeme o Gréckokatolíckej cirkvi, musíme mať jasné pojmy. Každý kresťan, ktorý je členom Všeobecnej Kristovej cirkvi, sa môže nazývať katolíckym kresťanom, a je to veľká heréza pripisovať katolíckosť iba bratom rímskokatolíkom. Títo nie sú v žiadnom prípade lepší, alebo väčší kresťania-katolíci ako my. Neexistuje kresťan katolík prvej triedy a druhej triedy, ale všetci sú rovnakí. Za toto slovo „katolík“ sa nesmieme hanbiť, lebo to nie je latinské slovo, ale je to čisto grécke, to znamená východné slovo, t.j. naše slovo. A za svoj jazyk sa nikto, kto je uvedomelý, nehanbí. Nazývame sa gréckokatolíkmi, lebo náš obrad je grécky, východný, a naši slovanskí apoštoli sv. Cyril a Metod ho kvôli účinnej účinkovaniu medzi Slovanmi preložili do staroslovienskeho jazyka. Preto teraz už nespievame po grécky: „Kyrie eleison“, ale spievame starosloviensky: „Hospodi pomiluj“ („Pane, zmiluj sa“ – pozn. prekl.), nespievame: „Hagios ho Theos“, ale spievame: „Svjatyj Bože, Svjatyj Kripkij…“ („Svätý Bože, Svätý silný“ – pozn. prekl.) atď.
# # #
4. Prečo máme milovať svoj obrad?
a) Lebo je to obrad pre našu dušu, ako čo sú pre človeka pľúca, ktorými dýchame; je pre nás Jakubov rebrík, ktorý sa opiera o nebo a spája nás s Pánom Bohom.
b) Pretože náš obrad veľkí svätí, ako sv. Bazil Veľký, sv. Ján Zlatoústy, sv. Ján Damascénsky, sv. Roman Sladkopevec, sv. Sáva, atď. zostavili a užívali .
c) Pretože náš obrad je potvrdený Cirkvou. Sv. Cyril a Metod dostali požehnanie pre náš grécko-starosloviensky obrad od veľkňaza Všeobecnej cirkvi, Hadriána II. (867-72) a druhý raz od Jána VIII. (872-882) ako od nástupcov Krista.
d) Preto milujme svoj obrad, lebo je napísaný v pre nás tak ľubozvučnom cirkevno-slovanskom jazyku.
Neviem si predstaviť lahodnejší výraz ako je slovo „Isus (Ježiš)“, „Bohorodice Divo radujsja (Raduj sa Bohorodička Panna)“, nepoznám krajšiu, Bohu milšiu modlitbu ako „Hospodi pomiluj (Pane zmiluj sa)“.
e) Preto milujem svoj obrad, lebo je svätý! Pochádza od svätých ľudí a robí človeka, ktorý ho nábožne dôstojne užíva, svätým.
f) Preto milujem svoj obrad, lebo je krásny!
Ach, jedna svätá liturgia sprevádzaná chórom! Koľko myšlienok, koľko krásy! Najprv obrátime náš zrak na Božie kráľovstvo! „Požehnané kráľovstvo“… Potom pokorné prosby za všetkých a za všetko… Hoci je liturgia božská, je zároveň aj ľudská, prosíme v nej za všetko, čo je pre človeka potrebné. Prosíme v nej za pokoj, za ochranu, za oslobodenie od nešťastia, modlíme sa za putujúcich, za trpiacich, koľko charitatívneho ducha! Modlime sa za svojich najbližších; za príbuzných, za cirkevných i svetských predstavených – aký to altruistický duch (milujúci blížneho). A nikdy nezabudneme zveriť seba cez presvätú, prečistú, preblahoslavenú, slávnu Vládkyňu našu, Bohorodičku, vždy Pannu Máriu! (koľko prekrásnych titulov, koľko lásky k Matke Božej) a oddáme sami seba Kristu Bohu pokorne: Pane zmiluj sa, Tebe Pane a s úplnou nádejou: Amen. Tak je, tak nech bude!“
„Sláva Otcu“ – akoby sami anjeli oslavovali! Kňaz ukáže prameň premúdrosti: Evanjelium! Cherubínska pieseň! Ako keby bolo v chráme plno anjelov, ktorí lietajú okolo oltára a spievajú trojsvätú pieseň na česť Najsvätejšej Trojice… Všetko je v cerkvi také mystické! Ľud stojí, všetky sviece sú zapálené, možno sa objavia aj mimoriadni svieconosiči s trojcami (trojitými sviečkami – pozn. prekl.), kňaz okiadza. Svätyňa je naplnená dymom kadidla, vôňou a spolu s kadidlom sa vznáša k Najvyššiemu cherubínska pieseň… A pieseň sa končí slovami odložme teraz všetky svetské starosti …“ Vyznanie viery, zvlášť keď ho spieva celá cerkov, mocne, jasne Verím, v jedného Boha Otca… Premenenie, ticho, iba zvony ohlasujú celému okoliu, že Boží Syn zišiel z nebies na náš prestol… Hymnus na česť Božej Matky, ako sa naplnení citmi celý chrám modlí „Otče náš“, v ktorom sa prosí za všetko, čo je potrebné pre človeka pre dušu i pre telo.
A k tomu všetkému si predstavujem ikonostas so všetkými svätými. Ako dôstojne pozerajú na mňa títo svätí. Som dojatý a keď vidím ikonostas, cítim sa doma! Veď od detstva som vyhľadával na ikonostase jednotlivých svätých! Celá Biblia v ikonách, také prastaré a také sväté … !
Aká súčinnosť je u nás s kňazom! Na každý vozhlas odpovedáme, na každé požehnanie sa prežehnáme: na utierni ideme pobozkať Evanjelium; k sv. prijímaniu a na myrovanie ideme k oltáru.
A aké sú krásne naše sviatky!
Kto by vedel skutočne opísať krásu Paschy? Ráno Vzkriesenie, slávnostnosť paschálneho kánonu, stokrát opakované: „Christos Voskres! Christos Voskres!“ Aké vzrušenie v cerkvi, pri každej bohoslužbe sa utvorí celá procesia, keď sa ide bozkať Evanjelium, krížik a obraz Vzkriesenia. Celá dedina spolu vtedy žije s Cirkvou, centrom života je vtedy vzkriesený Kristus! Ba aj pokrmy dávajú posvätiť na Paschu. V niektorých krajoch zvonia celý deň, aby hlásali víťazstvo Krista.
Koľko nádhery je na sviatok Bohozjavenia, Jordán, posviacka domov. Koľko radostnej poézie na sviatok Narodenia Krista, na Zostúpenie Svätého Ducha! Odpusty (kermeše), t.j. chrámové sviatky, aké sú milé! Naše obrady, napr. Liturgia vopredposvätených darov, koľko je v nej krásy, koľko slávnostnosti v každom obrade.
Preklad: Stanislav GÁBOR