December

Naša prepodobná matka Melánia Rímska

Jej meno má grécky pôvod a znamená „čierna“. Melánia Rímska sa zvykne označovať aj ako Melánia Mladšia, pretože bola vnučkou rovnako zvanej svätej Melánie, ktorej pre odlíšenie dali prívlastok „staršia“. Dnešná svätica sa narodila v Ríme v roku 383. Bola dcérou senátora Valéria Publikolu a Albíny Ceionie. Melániu ako 13-ročnú prinútili k sobášu s jej bratrancom Valériom Pinianom. Po tom, čo im krátko po pôrode zomreli obe deti, priviedla svojho manžela k spoločnému životu v zdržanlivosti. Keď v roku 404 zomrel Melánin otec, manželia sa rozhodli predať svoj veľký majetok, ktorý bol rozptýlený v celej rímskej ríši. Príbuzní a senát sa postavili proti ich úmyslu, no cisár Honórius Melánin úmysel podporil a dal jej súhlas. Ich dom na „Via Appia“ premenili na nocľaháreň pre pútnikov a rozdali veľké sumy peňazí chudobným a na výstavbu kláštorov. V roku 406 navštívili Paulína z Noly a pre nájazdy Gótov utiekli na Sicíliu. Tu žili do roku 410 spoločne s Rufinom z Aquilei. Po Rufinovej smrti, Melánia a jej manžel prežili sedem rokov v severnej Afrike. Pripojili sa k asketickým skupinám a viedli duchovné rozhovory s Augustínom a Alypiom. Počas cesty do Jeruzalema navštívili Cyrila Alexandrijského a slávne egyptské kláštory. Od roku 417 sa ich trvalým bydliskom stal Jeruzalem. Na Olivovej hore založili ženský kláštor a sami viedli prísny život pokánia a modlitby. Melánin manžel Pinian zomrel v roku 431. Ona po piatich rokoch odcestovala do Konštantínopolu, aby na kresťanstvo obrátila strýka Volusiána. Tam stretla cisárovnú Eudokiu-Athenais, ktorá ju neskôr navštívila v jeruzalemskom kláštore. Prepodobná Melánia zomrela 31. decembra 439 v Jeruzaleme. Autorom jej životopisu je mních Gerontios.

Svätý Anýzius, solúnsky biskup

Jeho meno má grécky pôvod a neznámy význam. Anýzius bol v rokoch 383 až 406 biskupom v Solúne. Za jeho pôsobenia sa posilnilo popredné postavenie Solúna voči ostatným biskupstvám v oblasti východnej Ilýrie, dnešnej juhozápadnej časti Balkánskeho polostrova. To začalo už za jeho predchodcu solúnskeho biskupa Ascholia, keď pápeži Sirícius a Inocent I. mu odovzdali také právomoci, ktoré prakticky viedli k zriadeniu solúnskeho vikariátu. Biskup Anýzius vďaka listom udržiaval priateľstvo s milánskym biskupom svätým Ambrózom. Ako hlava macedónskeho episkopátu vydal kladné stanovisko pre konštantinopolského arcibiskupa Jána Zlatoústeho a takisto riešil prípad s biskupom Bonozom z Naissu. Jeho meno prijali do Rímskeho martyrológia za pápeža Gregora XIII.

Vysielané Rádion Lumen
Podľa LThL, VHL spracoval Ján Sabol

Svätá mučenica Anýzia

Jej meno má arabský pôvod a znamená „priateľská“. Anýzia pochádzala zo Solúna z bohatej a vznešenej rodiny. Bola nadaná a rodičia jej dopriali všestranné vzdelanie. Po ich smrti rozdala celý majetok kresťanským zajatcom a sama sa utiahla, zložila sľub panenstva a viedla bohumilý a zdržanlivý život. Keď začalo prenasledovanie kresťanov za cisára Maximiána (286–305), zomrela Anýzia ako kresťanka pod ostrím meča. Vydala tak svedectvo o svojej pevnej viere. Zomrela na prelome 4. storočia. Rímske martyrológium označuje Anýziu ako matrónu, teda manželku rímskeho občana. Avšak Simeon Metaphrastes, byzantský autor Lexikóna svätých z 10. storočia, ako aj nemecký kartuzián a hagiograf zo 16. storočia Laurentius Surius, píšu o Anýzii, že ostala pannou až do svojej mučeníckej smrti.

Prepodobný Zótik, presbyter a opatrovateľ sirôt

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „plný života“. Dnešný svätec sa narodil v Konštantínopole. Vo svojom rodnom meste pôsobil ako kňaz. Považuje sa za zakladateľa prvého sirotinca v Konštantínopole. Počas celého svojho života ho aktívne viedol a staral sa o siroty mesta. Prepodobný Zótik zomrel vo svojom rodnom meste okolo roku 340.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, BBKL spracoval Ján Sabol

Sväté deti, ktoré dal Herodes povraždiť v judejskom Betleheme, aby zabil Krista.

Dnes nám Gréckokatolícka cirkev pripomína deti, ktoré dal Herodes povraždiť v júdskom Betleheme, aby zabil Krista. Túto udalosť opisuje v 2. kapitole Matúšovo evanjelium. Tradícia usudzuje, že sa tu jednalo o tisícky detí. Arménska cirkev uctieva 462 detí. Po prvýkrát ako mučeníci sa tieto deti začali uctievať u Ireneja z Lyonu. Takisto Cézarius z Arles a Augustín tieto deti uctievali. V kalendári z Verony z konca 5. storočia a potom v kalendári z Kartága z roku 505, sa uvádza táto spomienka hneď v nadväznosti na Narodenie Pána. Ich relikvie, ktoré sú v Gálii, sa dosvedčujú už od 5. storočia. Sirotince boli v minulosti často zasväcované týmto deťom. Na šiestom koncile v Konštantínopole bol tento sviatok svätých detí zakázaný. Takisto aj na konciloch v Bazileji a v Triente. No ani jeden z nich nedokázal túto tradíciu odstrániť. Dôvodom zákazu pre sviatok boli sprievodné hry počas ktorých, si deti a mládež volili svojho detského biskupa, ktorého následne aj za biskupa poobliekali a konali sa s ním sprievody mestom. Tento zvyk však v priebehu šestnásteho storočia zanikol. V súčasnosti sa slávenie tohto sviatku nesie v duchu ochrany nenarodeného života a ako deň pokánia za uskutočnené potraty.

Náš prepodobný otec Marcel, igumen kláštora mníchov stáleho bdenia.

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „zasvätený rímskemu bohovi vojny Marsovi“. Jeden z najvýznamnejších mníchov stáleho bdenia, takzvaných „Akoimetov“, sa narodil v sýrskom meste Apamea pri rieke Orontes, dnes zrúcaniny uzavreté hradbami o rozlohe 200 hektárov, povyše údolia Orontes. Marcel vstúpil na volanie Alexandra, zakladateľa mníšstva stáleho bdenia, do jeho kláštora v Konštantínopole. Neskôr sa stal jeho druhým nástupcom. Kláštor, ktorý neskôr premiestnili do oblasti Eirenaion, spravoval 40 rokov. Svätý Marcel dodal forme stáleho mníšstva trvácnosť. Vďaka svojmu vzdelaniu, významne vplýval na aj dianie v Cirkvi a vo svete. Prepodobný otec Marcel, igumen kláštora mníchov stáleho bdenia, zomrel po roku 469.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätí 20 000 mučeníci upálení v Nikomédii.

Keď v cisárskom paláci v Nikomédii, Diokleciánovej hlavnej rezidencii, vypukol požiar, obvinili kresťanov z podpaľačstva. Na príkaz cisára zavraždili dnešných mučeníkov okolo roku 302. Spolu s nimi zahynul aj nikomédijský biskup Antimus. O tejto udalosti podáva správu Euzébius Cézarejský vo svojich cirkevných dejinách . Historik Prokopius Cézarejský zasa informuje, že cisár Justinián vybudoval v Konštantínopole dnešným svätcom nádherný chrám.

Svätý apoštol a diakon Nikanor

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Nikanor patril k siedmim diakonom prvotnej cirkvi v Jeruzaleme. Podľa starej tradície zomrel v ten istý deň ako svätý Štefan. Podľa inej tradície údajne zomrel v roku 76 na Cypre ako mučeník.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa BBKL, LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý apoštol, prvomučeník a archidiakon Štefan

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „koruna“. Podľa správy Skutkov apoštolov, Štefana vybrali spoločne s ďalšími šiestimi mužmi v prvotnom spoločenstve cirkvi, aby apoštolom pomáhali pri dennom obsluhovaní. Možno sa jednalo o eucharistiu. Štefan pravdepodobne patril do kruhu iba po grécky hovoriacich židokresťanov, zvaných helenistov, alebo prozelytov, ktorí sa neskôr dostali do sporu so Židmi. Dôvodom sporu bola pravdepodobne platnosť Mojžišových nariadení pre kresťanov. Následný stret so židovskými úradmi bol dôvodom Štefanovej smrti. Podľa skutkov apoštolov je Štefan prvým kresťanským mučeníkom. Helenisti museli následne opustiť mesto a stali sa tak zakladateľmi cirkevných obcí mimo Jeruzalema. Štefanovou smrťou sa evanjelium začalo hlásať aj pohanom. V neskorej antike po nájdení Štefanových relikvií v roku 415 v Jeruzaleme došlo k prvému veľkému rozšíreniu kultu k nemu. Jeho dnešný sviatok sa vo východnej cirkvi datuje od konca štvrtého storočia a v západnej od začiatku piateho storočia. Jemu zasvätené biskupské katedrály od východu cez prístavy stredozemného mora v Ancone a Neapole, cez severnú Afriku až do Gallie sú dôkazom obľuby prvomučeníka Štefana. Početnosť jemu zasvätených chrámov cez Adriu, cez severné Taliansko, Chur až po Passau svedčí o rozšírení kultu aj na sever. Počas vrcholného stredoveku sa stali nemeckí cisári a králi, ku ktorým sa pridali uhorskí králi, nositeľmi Štefanovho kultu. Súviselo to s vtedajším rozšírením jeho úcty v oblasti Dunaja. Dobre známy viedenský Stephansdom, ktorý tento kult dokazuje, postavili v roku 1147. Obľuba svätého Štefana, i liturgický význam dnešného dňa, zapríčinili, že jeho kult ostal živý až do súčasnosti.

Náš prepodobný otec a vyznávač Teodor Popísaný, brat Teofana, tvorcu kánonov.

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Dnešný vyznávač Teodor sa narodil okolo roku 775 v moabských vrchoch. Spolu so svojím bratom Teofanom boli žiakmi Michala Synkela v preslávenom kláštore svätého Sávu pri Jeruzaleme. Spolu so svojím učiteľom prišli v roku 813 do Konštantínopolu. Tam sa dostali do obrazoboreckých sporov. Viackrát ich vypočúvali, držali v reťaziach a takmer neustále boli izolovaní vo vyhnanstve. Cisár Teofil dal v roku 832 rozžeraveným perom vytetovať na ich tváre rúhavé verše. Preto nosia prívlastok „graptoi“ popísaní. O týchto udalostiach sám Teodor podal správu v liste adresovanom biskupovi Jánovi z Kyzika. Po opätovnom vyhnaní Teodor zomrel v bitýnijskom meste Apameia pred rokom 842. Iné pramene uvádzajú ako dátum smrti rok 844. Teodorov brat Teofan zložil ku cti svojho brata liturgický hymnus – kánon. Teodor je zasa autorom kánonu k Presvätej Bohorodičke a kánonu proti obrazoborcom.

Vysielané Rádiomn Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Zhromaždenie k presvätej Bohorodičke

Gréckokatolícka cirkev v druhý vianočný deň slávi sviatok Zhromaždenia k presvätej Bohorodičke. Postavenie Márie v diele spásy zodpovedá významu a množstvu jej sviatkov. Popri sviatku Počatia, Narodenia, Zvestovania, Zosnutia a Vstupu Presvätej Bohorodičky do chrámu patrí aj dnešný sviatok Zhromaždenia k Presvätej Bohorodičke k najvýznamnejším. Dnešný sviatok súvisí s najstarším sviatkom Presvätej Bohorodičky, ktorý podľa vzoru osláv mučeníkov, mal za obsah najmä odchod do neba Panny, matky Vykupiteľa a Márie ako druhej Evy. Existencia dnešného sviatku je v rôznych podobách preukázaná od 5. storočia, on sám stál v úzkom vzťahu k sviatku narodenia Pána. V Konštantínopole sa tak pripomínal 26. decembra, podľa princípu, ktorý sa dodnes uplatňuje v byzantskej tradícii, že sviatky svätých, ktorí stoja v úzkom vzťahu k udalosti hlavného sviatku, sa pripomínajú hneď v nasledujúci deň.

Svätý hieromučeník Eutymios, sardský biskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „nositeľ radosti“. Svätý Eutymios bol rodákom z Lykaónie. Štúdium absolvoval v Alexandrii a potom sa vrátil do vlasti, kde sa stal mníchom. Vysvätili ho za kňaza a neskôr ustanovili za metropolitu v Sardes. Ako sardský arcibiskup si na koncile v Nicei z roku 787 získal priazeň cisárovnej Ireny. Tá ho často zamestnávala ako svojho vyslanca. Eutymia pre pozitívny postoj voči ikonám poslal cisár Lev V. do vyhnanstva. O šesť rokov neskôr nasledovalo ďalšie vyhnanstvo na príkaz cisára Michala II. Jeho utrpenie vyvrcholilo za cisára Teofila. Na jeho príkaz Eutymia uväznili, mučili a popravili. Dnešný svätec zomrel okolo roku 834 v Konštantínopole. Eutymios udržiaval priateľstvo s Teodorom Studitom, čo potvrdzujú aj tri Eutymiove listy, ktoré adresoval Teodorovi.

Vysielané Rádiom Lmen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätí mudrci Melichar, Gašpar a Baltazár

V deň, keď Gréckokatolícka cirkev spoločne s Rímskokatolíckou slávia sviatok Narodenia Pána, pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na troch mudrcov Melichara, Gašpara a Baltazára. Mená Melichar a Baltazár majú hebrejský pôvod. Melichar znamená „kráľ svetla“ a Baltazár znamená „Boh ochraňuj kráľa“. Meno Gašpar má perzský pôvod a znamená „ nosič pokladu“. Podľa druhej kapitoly Matúšovho evanjelia prišli mudrci, ktorí vlastnili tajnú astrologickú múdrosť, z východu – pravdepodobne z Arábie alebo Mezopotámie – do Jeruzalema, aby vzdali úctu práve narodenému židovskému kráľovi. Jeho hviezdu uvideli na východe. Kráľ ich Herodes poslal do Betlehema, kde v jednom príbytku, nad ktorým ostala hviezda stáť, našli dieťa so svojou matkou. Vzdali mu úctu a obdarovali ho zlatom, kadidlom a myrhou. Z textu sa dá predpokladať, že návšteva sa uskutočnila najskôr rok po Ježišovom narodení. Keďže rozprávanie evanjelia o mudrcoch tvorí s nasledujúcimi udalosťami jednotu, jeho základom musí byť historická udalosť. Vo štvrtom storočí, sa postupne zo sviatku Bohozjavenia ako Pánovho krstu, stávala stále viac oslava narodenia Ježiša Krista a s ňou aj ideologický výklad a potvrdenie úcty vzdávajúcich troch mudrcov. Hoci ich apokryfy a rímske martyrológium nazývajú mudrcami, od šiesteho storočia sa z nich stali králi. V deviatom storočí došlo k ďalšej zmene, keď dostali mená Melichar, Gašpar a Baltazár. Postupne ich začali vzývať ako patrónov cestujúcich a brali ich za patrónov chrámov. Ich relikvie boli zrejme uložené v Miláne. Odtiaľ v roku 1164 ich slávnostne preniesli do Dómu v nemeckom Kolíne nad Rýnom, kde sa v zlatých rakvách uložených nad oltárom nachádzajú dodnes. V katakombách boli nájdené motívy klaňania sa kráľov, ako spoločne s darmi v rukách kráčajú k sediacej Márii s dieťaťom. Majú na sebe oblečený orientálny odev a na hlavách Frýgijské čiapky. Ich počet nie je ustálený. Až od 4. storočia sú znázornení traja s motívmi deja, ako spolu hovoria, ukazujú na hviezdu a ich darmi sú veniec a nádoba so zlatom, v pozadí sú ťavy. Prvé typické vyobrazenie jasieľ obkolesených anjelmi a mudrcami, je mozaika z 5. storočia v Rímskej bazilike Santa Maria Maggiore. Koruny na hlavách majú na vyobrazeniach až z konca desiateho storočia a od dvanásteho storočia má jeden z nich čiernu pleť.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Prepodobná mučenica Eugénia

Jej meno má grécky pôvod a znamená „urodzená“. Rímska mučenica Eugénia bola pochovaná na Coemetrium aproniani pri Via Latina. Hieronymovo martyrológium, ako aj verónsky sakramentár spomínajú dnešnú sväticu 25. decembra. Nezachovali sa, žiaľ, takmer žiadne biografické údaje. Hlavnými centrami jej kultu sú kláštory okolo francúzskeho Luxeuil a v Španielsku. V protiklade k slabému rozšíreniu jej kultu, stojí Eugénina životopisná legenda. Tá cituje viaceré pramene zo šiesteho storočia: Regula Magistri, Avitus von Vienne, Venantius Fortunatus a Aldermus. Legendu zakrátko preložili do gréčtiny, sýrčiny, etiópčiny, aramejčiny a gruzínčiny. Podľa nej bola Eugénia dcérou egyptského prefekta Filipa. Po svojom obrátení, preoblečená za muža, vstúpila spoločne s dvoma eunuchmi, Protazom a Hyacintom, do mužského kláštora. Stala sa mníchom a neskôr aj predstaveným kláštora. Kvôli obžalobe zo zvádzania ženy zo vznešeného rodu ju zatkli. Keď stála pri súdnom procese ako mních pred svojím otcom, odhalila kým je. Následne sa obrátila celá jej rodina. Jej otec zomrel v Alexandrii ako mučeník. Eugénia, jej matka Claudia a zvyšok príbuzných sa vrátili do Ríma. Tu za Valeriána a Galliena zrejme podstúpila mučenícku smrť. Najznámejšie vyobrazenia svätej Eugénie sa nachádzajú v San Apollinare Nuovo v Ravene a v katakombách svätého Januária v Neapole.

Prepodobný Mikuláš

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Dnešný svätec žil v 9. storočí. Mikuláš bol generálom vo vojsku byzantského cisára Nikefora I (802-811). Ako píše životopisná legenda, bol poverený viesť vojská proti vtedy ešte pohanským Bulharom. V predvečer bitky sa ho pokúšala zviesť hostinského dcéra. Keď všetci jeho spoločníci zahynuli v boji a on ostal na žive, mal vraj videnie, že ostal nažive preto, lebo odolal pokušeniu. Mikuláš následne zanechal vojenskú dráhu, a utiahol sa ako pustovník do jaskyne. Dosiahol najvyšší stupeň mníšstva, keď si obliekol vrchný odev, veľkú schimu a modlil sa neustále za duše jemu zverených vojakov. Mnoho ľudí prichádzalo k nemu po radu.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, heiligenlexikon.de, OCA spracoval Ján Sabol

Desiati mučeníkci z Kréty

Svätý Teodulus, Saturninus, Euporus, Gelázius, Eunicianus, Zótik, Kleomenes, Agatopus, Bazilides a Evarest – to sú mená desiatich mučeníkov z Kréty. Rovnako ako cisár, za ktorého vlády trpeli, aj prefekt mesta sa volal Décius. Ten ich niekoľko dní väznil, odopieral im stravu a vystavoval ich výsmechu stráže. Keď ani potom neobetovali Jupiterovi, po krutom mučení ich popravili. Zomreli v roku 354. O 100 rokov neskôr preniesli ich pozostatky do Konštantínopolu. Prenesenie ich pozostakov aj do Ríma nie je historický overené.

Svätý apoštolom rovný Naum Ochridský, žiak sv. Cyrila a Metoda

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh povzbudil“. Spoločne so svätým Klimentom sa Naum radí medzi prvých slovanských svätcov. V Macedónsku sa stal zakladateľom tamojšej cirkvi. Naum sa narodil okolo roku 835 pravdepodobne v Solúne. Ako jeden zo žiakov solúnskych bratov sa podieľal na vytvorení písomnej podoby staroslovienčiny. Spolu so svätým Klimentom patril k mníchom, ktorý Metoda podporovali pri jeho misii na Veľkej Morave. Po tom, čo sa v roku 874 knieža Koceľ politicky odklonil od Konštantínopolu a hľadal kontakty so západom, dostávali sa Metodovi žiaci do konfliktu s latinsky hovoriacim klérom. Po Metodovej smrti v roku 885 ich vyhnali a útočisko našli v Bulharskej ríši u cára Borisa I. Ku koncu 9. storočia, vyslaný bulharským panovníkom, pôsobil Naum spolu s Klimentom v ochridskej oblasti. Okrem staviteľskej činnosti, chrámov a kláštorov, sa obaja venovali vzdelávaniu slovanského kléru a z Ochridu urobili cirkevné a kultúrne centrum. V ňom sa zrodila veľká časť starobulharskej literatúry. Svätý apoštolom rovný Naum zomrel 23. decembra 910 v Ochride. Pochovali ho v dnes po ňom pomenovanom kláštore v Macedónsku, ktorý založil v roku 895.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL, wikipedia.org spracoval Ján Sabol

Svätá veľkomučenica Anastázia

Jej meno má grécky pôvod a znamená „vzkriesená“. Dnešná mučenica zomrela pre Krista v Sirmiu veľmi pravdepodobne okolo roku 304 za čias cisára Diokleciána. Jej pozostatky preniesli počas vlády cisára Leva I. do Konštantínopolu a uložili ich v chráme, ktorý jej zasvätili. Po tejto udalosti bola zaradená svätá Anastázia aj do rímskeho kalendára. Jej spomienka sa slávila v titulárnom chráme, ktorý dala pravdepodobne vybudovať nevlastná sestra Konštantína Veľkého, Anastázia. Podľa legendy, ktorá vznikla najskôr v šiestom storočí v Ríme, bola Anastázia rímska mučenica. Legenda ju dáva do súvisu so svätým Chrysogonom. V latinskej cirkvi je Anastázia súčasťou omšového kánona a litánií ku všetkým svätým. Dnešná svätica je patrónkou tlače.

Svätý mučeník Chryzogonus.

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „narodený zo zlata“. Podľa životopisnej legendy bol Chryzogonus vychovávateľom dnešnej ďalšej svätice Anastázie. Na príkaz cisára Diokleciána ho mali previesť z Ríma do Aquileje, kde ho pri Gradatových vodách sťali. Jeho telo potom hodili na susediaci pozemok, kde ho pochoval kňaz Zoilus. S dnešným svätcom sa spája jeden z najstarších chrámov v Ríme San Crisogono v Transtevere.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Svätá mučenica Juliána

Jej meno má latinský pôvod a znamená „z pokolenia Juliánov“. Panna a mučenica z Nikomédie bola podľa legendárneho životopisu popravená za vlády cisára Maximina Daia. Jej relikvie vraj priniesla Sefonia, alebo Sofia zo senátorského rodu, do juhotalianskeho regiónu Kampánia. Podľa svedectva Hieronymovho martyrológia si svätú Juliánu od šiesteho storočia uctievali v juhotalianskom meste Kúmy. Lokálna úcta v meste sa zakrátko rozšírila aj do neďalekého Neapola, kde jej zasvätili viacero chrámov. V roku 1207 preniesli relikvie z mesta Kúmy do Neapola. Vyobrazenie svätej Juliány sa nachádza na freske zo začiatku deviateho storočia v Januáriových katakombách.

Svätí mučeníci z Nikomédie, spoločníci mučenice Juliány.

Gréckokatolícka cirkev dnes pamätá aj na spoločníkov svätej Juliány v utrpení, mučeníkov z Nikomédie. Ako uvádza životopisná legenda, v časoch cisára Maximiána žil v Nikomédii senátor, ktorý sa podľa gréckych synaxárov a Simeona Metafrasta volal Eleusius, podľa Rímskeho martyrológia Evilasius. Ten sa zasnúbil s bohatou a vznešenou pannou Juliánou, ktorej otec Africanus bol pohanom, no ona spolu s matkou tajnou kresťankou. Vraj mala v čase zásnub iba 9 rokov, takže vtedy už prefekt Eleusius musel na Juliánu čakať. Keď snúbenec naliehal na vydaj, Juliána mu dala podmienku, aby sa stal kresťanom. Nahnevaný snúbenec ju zdvorilo presviedčal, no po neúspechu pristúpil k mučeniu. Keď Juliánu sťali, popravili s ňou pre vieru v Krista aj ďalších mužov a ženy. Západná cirkev spomína 120 až 130 mučeníkov, grécke miney zasa 500 mužov a 130 žien. Spolu so svätou Juliánou zomreli v Nikomédii v roku 304.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý hieromučeník Ignác Bohonositeľ.

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „ohnivý“. Svätý Ignác stojí v zozname biskupov Antiochie v poradí tretí, po Euodiovi a Petrovi. Za cisára Trajána ho spolu s viacerými spoločníkmi priviedli spútaných do Ríma. Tu ho čakalo usmrtenie divými zvermi. Počas cesty cez Malú Áziu a Macedónsko ho navštívili predstavení cirkevných obcí. Mučeníckou smrťou vo Flaviánovom Amfiteátri v Ríme, neskôr nazývanom Kolosseum, sa pravdepodobne splnilo jeho úprimné prianie. Smrť podstúpil najneskôr v roku 117. Nadšený svätým zápalom, charizmaticky nadaný Ignác sa prezentuje vo svojich siedmich listoch. Vo štvrtom storočí došlo k interpolácii a ich rozmnoženiu o ďalších šesť. Jeho rétorický, niekedy prehnaný, ale osobný štýl, sa opiera o azianizmus a stoicko-cynický prednes. Ignác je jedným z najskorších svedkov monarchistického zloženia cirkevného spoločenstva. Od Boha cez Ježiša mocou vybavený biskup je autentickým ohlasovateľom náuky, správcom sviatostí, vedúcim cirkevného spoločenstva v sociálnych a materiálnych záležitostiach. Pomáha mu – jemu podriadené – kolégium presbyterov a diakonov. Cirkevnému spoločenstvu v Ríme Ignác pripisoval prednosť vo viere a láske. Očakával od neho dohľad nad osiroteným cirkevným spoločenstvom v Antiochii. Celku všetkých cirkevných spoločenstiev po prvýkrát dáva meno „Katolícka cirkev“. V obrane proti Doketizmu, zdôraznil Jánovou terminológiou skutočné vtelenie sa pre-existujúceho Božieho Slova, ktoré sa uskutočnilo panensky cez Máriu a spásu skrze smrť na kríži a vzkriesenie tela. Idiomatická komunikácia je Ignácovi vlastná. Z tejto Kristológie získava povahu skutočná prítomnosť a charakter eucharistickej obety. V etike Ignác nasleduje Pavla. Úlohou Ježišových učeníkov je napodobovanie Ježišovho utrpenia. Viera a láska sú základnými smermi ako aj spojenie v jednote a Božie vlastníctvo. Všetko ostatné, čo patrí k spravodlivosti, nasleduje za nimi.

Svätý Filogonius, antiochijský biskup

Jeho meno má grécky pôvod a neznámy význam. Antiochijský biskup Filogonius, bol pred zvolením za biskupa právnikom. Pre jeho výrečnosť a nepodplatiteľnosť si ho veľmi vážili. Na biskupský stolec ho povýšili v roku 318. Ján Zlatoústy chváli biskupa Filogonia v jednej z rečí počas jeho sviatku, okrem čistoty obrátenia aj jeho horlivosť a múdrosť pri spravovaní svojho úradu. Ján Zlatoústy to dokazuje prosperujúcim stavom antiochijskej cirkvi pod jeho vedením a prirovnáva ju k dobre spravovanej vinici. Počas prenasledovania kresťanov za cisárov Maximiána a Licínia, Filogonius vystúpil ako vyznávač Krista a neskôr až do konca svojho života obraňoval Ježišovo skutočné božstvo pred ariánmi. Pre Krista sa zriekol všetkej závislosti na pozemských veciach a sám Árius ho radil k jednému z hlavných protivníkov. Antiochijský biskup Filogonius zomrel v 5. roku svojej biskupskej služby v roku 323.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Bonifác

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „dobrodinec“. Bonifác sa uctieva ako mučeník. V najstarších gréckych životopisoch chýbajú údaje o mieste a dátume jeho mučeníckej smrti. Metaphrastes a neskôr aj Teodor Prodromos spracovali jeho životopis. V latinských prekladoch sa už údaje miesta a času mučeníctva nachádzajú. Bonifác podľa nich podstúpil mučenícku smrť v cilicíjskom Tarze na začiatku štvrtého storočia. Jeho pozostatky potom preniesli do Ríma a pochovali na „Via Latina“. Motívy románu (Bonifác žije so svojou paňou v hriechu, prežije obrátenie) a náučná časť o hodnote relikvií (Pani Aglae pošle Bonifáca získať relikvie, no vrátia sa jej relikvie Bonifáca) tvoria kostru rozprávania. Bonifác sa v stredoveku stal patrónom vysoko váženého kláštora na rímskom vrchu Aventin.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Lexikon für Theologie und Kirche spracoval Ján Sabol

Svätý mučeník Sebastián a jeho spoločníci

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Úctyhodný“. O Sebastiánovi existujú len veľmi skromné informácie. Ambróz o ňom vie, že pochádzal z Milána a v Ríme zomrel ako mučeník. Zoznam mučeníkov Rímskeho Chronografa z roku 354 spomína Sebastiána 20. januára a uvádza ako miesto pochovania Coemeterium v katakombách na Via Appia. Sebastiánov hrob bola jednoduchá lokula v galérii pri vstupe do menovaných katakomb. Jeho smrť sa preto datuje do čias prenasledovania kresťanov okolo druhej polovice tretieho storočia. V prvej polovici piateho storočia vznikol legendárny životopis. Jeho autorom je pravdepodobne Arnobius Mladší. Zo Sebastiána sa stáva dôstojník cisárskej gardy, ktorý je na príkaz Diokleciána rozstrieľaný šípmi. Vďaka starostlivosti kresťanskej vdovy Ireny sa zotaví a pre svoju opätovnú úprimnosť je kyjmi ubitý k smrti. Jeho telo, hodené do veľkej stoky „cloaca maxima”, vraj pochovala istá kresťanska Lucina v katakombách na začiatku krypty, pri stopách apoštolov. Kvôli včasnému a horlivému miestnemu kultu sa rozšírilo miesto okolo lokuly na pravouhlú hrobku. V polovici štvrtého storočia sa hrobka prepojila schodiskom s bazilikou svätých apoštolov, ktorá bola postavená nad katakombami a neskôr ju pomenovali podľa Sebastiána. Za Inocenta I. došlo k rozšíreniu hrobky, pribudli maľby, mramor a dvojité schodisko. Sixtus II. vybudoval v katakombách kláštor. V ňom vytvorený životopis napomohol rozšíreniu kultu svätca v celej Cirkvi. Najstaršie vyobrazenie svätého Sebastiána, ešte bez osobnej charakteristiky, sa nachádza v hrobke svätej Cecílie v Kalixtových katakombách a na mozaikách z takmer rovnakého obdobia v Ravene. Vplyvom legiend od siedmeho storočia vznikali vyobrazenia Sebastiána ako rímskeho legionára s bradou. V období renesancie vznikla podobizeň, akú poznáme dodnes, pekného mladíka priviazaného o peň alebo stĺp, prebodnutého šípmi.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Lexikon für Theologie und Kirche spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Daniel

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je sudca“. Dnešný starozákonný svätec je hlavnou postavou prorockej knihy Daniel, ktorá rozpráva o jeho živote a víziách. Daniel prišiel v roku 605 pred Kristom za panovania Nabuchodonozora ako vyhnanec do Babylonu. Spoločne s ďalšími mladíkmi ho vzdelávali pre služby babylonského dvora. Pre svoju čestnosť a múdrosť mal za čias viacerých babylonských a perzských kráľov vplyvné postavenie. Podľa Rímskeho martyrológia by mal byť pochovaný v Babeli, podľa iných tradícií v Súzach. Od počiatkov kresťanského umenia, patria Danielove motívy k častým témam. Znázornenie v levovej jame sa stalo paradigmou vykúpenia zo smrti. Ďalšie znázornenie Daniela medzi levmi možno nájsť v katakombách, na plastikách, slonovine, zlatých nádobach a lampách. Daniel pre svoj pobyt v jame, ovplyvnil od konca stredoveku až do súčasnosti históriu a kultúru baníctva. Podľa neho bolo pomenovaných množstvo baní.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Lexikon für Theologie und Kirche spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Aggeus

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „sviatočné dieťa“. V poradí desiaty zo skupiny malých prorokov, inicioval v druhom roku perzského kráľa Dária opätovnú výstavbu chrámu. Zakrátko sa k nemu pridal jeho súčasník, prorok Zachariáš. V presadzovaní Božej slávy, vo výklade úbohého postavenia ako Božieho trestu, v povzbudzovaní k dôvere v Božiu pomoc, či v ohlasovaní univerzálnej eschatologickej spásy, sa stotožňuje s pred-exilovými prorokmi; aj v tom, že ju spája s chrámom a domom Dávida. Obsahom Aggeovho kázania nie je zdôrazňovanie náboženstva, ale rozvaha, ktorá slúži takmer iba pre potreby rekonštrukcie chrámu. Ten je podľa Aggea potrebný pre posilnenie Jahveho náboženstva. Prorockú knihu Aggeus dnešný svätec pravdepodobne sám nenapísal.

Svätý mučeník Marinus

Jeho meno má latinský pôvod a znamená „morský“. Dnešného rímskeho mučeníka Marina spomína aj menológium talianskeho cisterciána a cirkevného historika Ferdinanda Ughelliho. Marinus pochádzal zo vznešenej rímskej rodiny. Za Krista trpel v Ríme za cisára Numeriána. Napriek tomu, že bol senátorom, prefekt Marcián ho pri mučení vôbec nešetril. Vďaka Božej pomoci vraj bez zranenia unikol pazúrom leva a neublížila mu ani nádoba s vriacim olejom. Po modlitbe vraj modly, ktorým sa mal pokloniť, popadali na zem. Napokon ho sťali. Svätý mučeník Marinus zomrel okolo roku 283.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Gréckokatolícka cirkev nám dnes pripomína svätého hieromučeníka Eleuteria.

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „osloboditeľ“. Biskup a mučeník druhého storočia sa narodil okolo roku 90. Bol Rimanom. Ako dieťa stratil otca. Jeho matka Anthia ho potom priniesla k predstavenému rímskej cirkvi, Anakletovi, ktorý ho vychovával. Už ako mladý muž sa stal biskupom rímskej provincie Illyricum so sídlom v Sirmiu. Vďaka jeho práci kresťanské spoločenstvo rástlo. Počas prenasledovania za cisára Hadriána, zomrel ako mučeník v roku 140 v antickom meste Aecae, v súčasnosti juhotalianske mesto Troia. Spoločne s ním popravili aj jeho matku. Z miesta popravy sa kult k svätému Eleuteriovi rozšíril po celom južnom Taliansku. Za patróna ho má viacero juhotalianskych miest. Na ikonách sa znázorňuje ako hieromučeník a apoštolom rovný.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Biographisch-bibliographischen Kirchenlexikon spracoval Ján Sabol

Gréckokatolícka cirkev si dnes pripomína svätých mučeníkov Tyrsa, Leukia, Filemona, Apollónia a Kallinika.

Mená Tyrsos a Leukios majú latinský pôvod. Tyrsos znamená „steblo“ a Leukios „levov kôl“. Mená Filemon, Kallinik a Apollónios majú grécky pôvod. Filemon znamená „priateľský“, Kallinik znamená „dobrý víťaz“ a Apollónios „zasvätený gréckemu bohovi svetla, Apollónovi“. Nevieme presne, kedy svätý Tyrsos podstúpil mučenícku smrť. Životopis Symeona Metafrasta k nemu pridáva spoločníkov Leukia a Kallinika a ich mučeníctvo lokalizuje do Nikomédie (v súčasnosti turecké mesto Ízmit) v čase vlády cisára Décia, okolo roku 250. Rovnako legendárna, druhá verzia životopisu toho istého autora, pridáva ďalších spoločníkov umučenia – Filemona a Apollónia – a ich mučeníctvo umiestňuje do rímskeho mesta Antinopolis v Egypte, za čias vlády cisára Diokleciána okolo roku 303. Rímske martyrológium spomína dnešných svätcov 28. januára.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Lexikon für Theologie und Kirche spracoval Ján Sabol

Gréckokatolícka cirkev nám 13. decembra pripomína svätých mučeníkov Eustratia, Auxencia, Eugena, Mardaria a Oresta.

Dnešní svätci podľa Rímskeho Martyrológia zomreli v Arménsku ako mučeníci za čias cisára Diokleciána. Eustatios zrejme patril k popredným mužom v krajine. Na príkaz prefekta Seteleona ho ako kresťana zatkli a mučili. Spolu s ním sa ako kresťan dal zatknúť aj jeho sluha Eugen. Ako pokračuje legendami opradený životopis, prefekt vzal Eustratia do jeho rodného mesta a cestou ho mučil. V rodisku dal prefekt zavraždiť jeho krajana Mardaria, pretože sa priznal, že je kresťanom, ako aj kresťanského kňaza Auxencia. Podobne umučili až na smrť aj sluhu Eugena. Nakoniec popravili aj Eustratia, spoločne s jedným z vojakov – Orestom. Traduje sa, že zomreli v ohnivej peci. Pozostatky dnešných 5 mučeníkov preniesli do Ríma a uložili v bazilike svätého Apolinára.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Vollständiges Heiligen-Lexikon spracoval Ján Sabol

Gréckokatolícka cirkev si 12. decembra pripomína aj prepodobného otca Spiridona Divotvorcu, trimituntského biskupa.

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „košík“. Biskup cyperského mesta Trimitus, sa narodil vo štvrtom storočí v meste Askia na Cypre. Podľa tradície bol pôvodne pastierom oviec a ženatý. Mal jednu dcéru Eirene. Ešte ako biskup pásaval svoje stádo. Dodatočne podpísal akty koncilu v Sardike. Vo východnej cirkvi sa uctieva ako „Divotvorca“. Stal sa patrónom Korfu, mnohých cechov a spolkov. Ľud ho radí ku svätcom, ktorým sa prejavuje mimoriadna úcta. V roku 691 preniesli jeho pozostatky do Konštantínopolu, v roku 1456 do oblasti Epirus a nakoniec na ostrov Korfu. Štyrikrát do roka sa na ostrove na jeho počesť konajú procesie. Na ikonách sa zvykne zobrazovať s pastierkou čiapkou. Zachované životopisy zo siedmeho storočia sa odvolávajú na stratený veršovaný životopis a ústne podanie.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Lexikon für Theologie und Kirche spracoval Ján Sabol

Gréckokatolícka cirkev si dnes pripomína prepodobného otca Daniela Stĺpnika.

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je môj sudca“. V poradí druhý z prvých veľkých stĺpnikov, sa narodil okolo roku 409 v blízkosti sýrskeho mesta Samosata. Vo veľmi skorom veku vstúpil do kláštora, no rýchlo ho aj opustil. Putoval do Jeruzalema a Kal’at Sim’an, kde sa stal žiakom prvého veľkého stĺpnika Simeona. Okolo roku 460 sám vystúpil na stĺp pri meste Anaplus, neďaleko Konštantínopola. Tešil sa veľkému záujmu množstva ľudí a kvôli blízkosti hlavného mesta, viac ako ostatní stĺpnici zasahoval do teologických a politických sporov vtedajšej doby. Cisár Lev I. chodil k nemu po radu. Počas napätia medzi patriarchom Akakiom a cisárom Baziliskom zostúpil zo stĺpa, aby patriarchovi pomohol. V gréckej cirkvi patril Daniel k obzvlášť uctievaným svätcom. V sicílskej katedrále Monreale z dvanásteho storočia sa na mozaike nachádza jeho vyobrazenie.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Lexikon für Theologie und Kirche spracoval Ján Sabol

Svätí mučeníci Ménas, Hermogenés a Eugraf

Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Hermogenés znamená „pevného rodu“ a Eugraf znamená „dobrý pisár“, význam mena Ménas ostáva neznámy. Dnešných svätcov spomínajú rôzne martyrológiá ako mučeníkov z Alexandrie. Trpeli za vlády cisára Maximiniána začiatkom 4. storočia. Ménas bol filozofom. Porovnávaním gréckej filozofie a Svätého Písma sa stal kresťanom. Práve vďaka nemu uverili aj jeho spoločníci. Hermogenes bol cisárskym úradníkom z Atén, vznešeného rodu a vzdelaný. Eugraf bol zasa cisárovým pisateľom. Po krutom mučení ich sťali. Cisár Justinián preniesol neskôr Ménasove pozostatky do Konštantínopolu a uložil ich do novopostaveného chrámu svätého Ménasa. Na ikonách sa Ménas zvykne zobrazovať s pásom, v ktorom má vytrhnuté oči a odrezaný jazyk, ako symboly jeho mučenia.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa Vollständiges Heiligen-Lexikon spracoval Ján Sabol

Náš prepodobný otec Patapios

Gréckokatolícka cirkev si dnes pripomína prepodobného otca Patapia. Jeho meno má grécky pôvod a neznámy význam. Patapios je pustovníkom z Konštantínopolu, či, podľa iných zdrojov, z egyptských Téb. Mal sa dožiť vysokého veku. Patapios vynikal úprimnou pokorou, ktorú ukazoval skôr skutkami ako slovami. Pripisuje sa mu uzdravenie ochrnutého, duševne chorého a ďalších nemocných. Patapiov životopis pochádza zo spisu od Simeona Metephrasta. Uctievanie dnešného svätca aj na západe dokazuje Rímske martyrológium.

Vysielané Rádion Lumen
Podľa Vollständiges Heiligen-Lexikon spracoval Ján Sabol

Náš otec svätý Ambróz, milánsky biskup

Sv. Ambróz patrí medzi štyroch veľkých západných učiteľov Cirkvi spolu s Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým. Narodil sa okolo roku 339 v Trevíri (Trier, dnešné juhozápadné Nemecko). Keď mu v roku 350 zomrel otec, matka sa s dvoma synmi odobrala do Ríma. Tam už bola v kláštore Ambrózova sestra Marcelína. Ambróz mal veľké nadanie, matka mu vybrala najlepších učiteľov tých čias. Získal dokonalý prehľad v umení, rečníctve a práve. Po štúdiách sa stal advokátom. Získal si obdiv svojou vzdelanosťou, výrečnosťou, spravodlivosťou a láskou. Vďaka svojmu priateľovi Aniciovi Probovi, miestodržiteľovi Talianska, sa stal prísediacim na súde na najvyšších štátnych úradoch. V roku 373 sa stal miestodržiteľom v Miláne, Piemonte, Janove a Bologni. Svoj úrad zastával so všetkou láskavosťou a vľúdnosťou, za čo si onedlho získal všeobecnú obľubu. Keď v roku 374 umrel v Miláne ariánsky biskup Auxencius, vznikol pri voľbe nového biskupa nepokoj. Ariáni chceli biskupa spomedzi seba a katolíci chceli pravoverného. Bola obava, že vznikne vzbura a vraždenie. Cisársky miestodržiteľ Ambróz sa ponáhľal do chrámu, aby utíšil nepokoje. V chráme predniesol ohnivú reč, v ktorej napomínal obe strany. Všetko zatíchlo. Zrazu jedno dieťa v chráme zvolalo: „Ambróz nech je biskupom!“ Pridali sa aj ďalší, teraz už zjednotení katolíci i ariáni. Ambróz namietal, že nemá teologické vzdelanie a nie je ani pokrstený. Dokonca dal do svojho paláca doviesť dve ženy pochybnej povesti a dvoch zločincov natiahnuť na škripec, aby sa zdalo, že má zlé srdce a nie je hodný biskupskej hodnosti. Keď ani to nepomohlo, ušiel. Našli ho však hneď na druhý deň. K cisárovi vyslali posolstvo s prosbou, aby im vyhovel, aby Ambróz mohol byť biskupom. Cisár privolil. Po dôkladnej príprave ho kňaz Simplicián 30. novembra 374 pokrstil. Následne prijal kňazskú vysviacku a 7. decembra bol vysvätený za biskupa. Ambróz neohrozene obhajoval Cirkev, bojoval proti bludárom a svetským útokom. Celý svoj hnuteľný majetok rozdal chudobným a nehnuteľný daroval Cirkvi. Správu týchto majetkov zveril svojmu bratovi Satyrovi, aby sa on sám mohol venovať jedine biskupskej službe. Žil veľmi skromne, postil sa, nechodil na hostiny. Usilovne študoval, čo mu chýbalo. Ďalej ho viedol kňaz Simplicián. Každú nedeľu kázal. Na jeho kázne začal chodiť aj Augustín, ktorého potom neskôr Ambróz pokrstil. O jeho horlivosti svedčí aj to, že ani samému cisárovi Tedóziovi nedovolil vstúpiť do chrámu, keď sa ten prehrešil zabitím tisíckami nevinných ľudí. Postavil sa mu do cesty a verejne ho vyobcoval z Cirkvi. Až po osemmesačnom verejnom pokání sňal z cisára exkomunikáciu a dal mu rozhrešenie. Aj ďalej horlivo účinkoval. Ku sklonku svojho života sa venoval aj písaniu náboženských kníh. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397. Zostalo po ňom viacero spisov, listy, reči a hymny. Veľmi sa zaslúžil aj o liturgický spev v Miláne. Od neho pochádza aj pomenovanie „missa“ – omša pre eucharistickú slávnosť. V roku 1295 mu pápež Bonifác VIII. udelil titul učiteľ Cirkvi. Jeho sviatok sa v Cirkvi slávi v deň jeho biskupskej vysviacky – 7. decembra.

Svätý Atenodor z Mezopotámie

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Aténin dar“. Atenodor je mučeník z Mezopotámie z čias Diokleciánovho prenasledovania. Ako o ňom píše životopisná legenda, chceli ho po krutom mučení upáliť. Nakoniec sa ho pokúsili sťať, no kat sa popri ňom zrútil k zemi a umrel. Napokon sa ho nikto neodvážil popraviť, takže skonal na následky mučenia. Svätý Atenodor z Mezopotámie zomrel ako mučeník zrejme okolo roku 304.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL, www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Počatie presvätej Bohorodičky svätou Annou

V dnešný deň Gréckokatolícka cirkev spoločne s Rímskokatolíckou slávia sviatok počatia Presvätej Bohorodičky. Deväť mesiacov pred Narodením Panny Márie cirkev slávi jej počatie. Vo východných cirkvách sa tento sviatok slávil lokálne už od 10. storočia. Okolo roku 1100 Anselm z Cantebury zaviedol tento sviatok vo svojej diecéze. V roku 1477 pápež Sixtus IV. zaviedol slávenie tohto sviatku v Ríme. Za pápeža Klementa XI. sa v roku 1708 rozšíril tento sviatok do celej katolíckej cirkvi. V roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX. Dogmu Nepoškvrneného počatia Panny Márie svätou Annou. Pri počatí Márie svätou Annou sa o spolupôsobení Joachima nepochybuje. Osobitosťou je, že Boh Máriu od prvého momentu jej existencie ochránil od dedičného hriechu. Táto nová pápežská dogma sa pri vyhlásení, ako ešte aj do dnešného dňa stretáva s odmietnutím zo strany protestantov a pravoslávnych. Po vyhlásení dogmy bol na príkaz pápeža Pia IX v roku 1856 vztýčený stĺp na Piazza di Spagna (Španielskom námestí) v Ríme. Na jeho vrchole sa nachádza bronzová figúra: Matka Božia stojí na zemeguli, pod jej nohami je had. Na základe stĺpu sú štyri postavy zo starého zákona: Mojžiš, Daniel, Izaiáš a Ezechiel. Od roku 1953 sa zaužíval v Ríme zvyk, že 8. decembra podvečer prichádza k tomuto stĺpu pápež, prinesie kyticu kvetov a prednesie krátku modlitbu. Sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie je štátnym sviatkom v Rakúsku, Lichtenštajnsku, Talianku, Španielsku, Portugalsku, Malte, Argentíne a v kantónoch vo Švajčiarsku, ktoré sú prevažne katolícke.

Svätá prorokyňa Anna, matka proroka Samuela

Jej meno má hebrejský pôvod a znamená „milá“. Dnešná svätica patrí k postavám Starého zákona. Jej príbeh je opísaný v prvej knihe Samuelovej. Anna bola jednou zo žien Efraimčana Elkánu. Po dlhom období neplodnosti sa stala matkou Samuela. Annin chválospev vyjadruje pravú starozákonnú myšlienku, že Boh pyšných ponižuje a pokorných dvíha. Výrazy a obsah Anninho chválospevu používa Máriin chválospev „Magnifikat“, čím sa Anna, Samuelova matka, stala vzorom pre Máriu. Takisto aj legenda o svätej Anne, Máriinej matke, preberá motívy z prvej knihy Samuelovej.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

 Náš otec svätý Mikuláš Divotvorca, arcibiskup lykijskej Myry

Jeho meno je gréckeho pôvodu a znamená víťaz nad ľudom, alebo víťaz z ľudu. Narodil sa okolo roku 283 v Patare v Lýcii, dnešných ruinách pri Kalkan v Turecku. Zomrel medzi rokmi 345 a 351 v Myre, dnešnom Demre v Turecku. Mikuláš bol vo veku 19 rokov vysvätený svojim strýkom Mikulášom, ktorý bol v Myre biskupom, za kňaza a zároveň bol ustanovený za opáta kláštora v Sione v blízkosti jeho rodiska. Keď jeho rodičia zomreli na mor, zdedil ich celý majetok, ktorý postupne rozdal chudobným. K nim patrili aj sestry, ktoré nemali potrebné veno na vydaj. Ich počet sa z viacerých prameňov líši. Najstarší prameň uvádza, že boli dve a peniaze, ktoré im dal, tak predtým ukradol, od ešte žijúcich rodičov. Po smrti svojho strýka putoval Mikuláš do Svätej Zeme. Po návrate ho miestna cirkevná obec zvolila za biskupa. Legenda ho opisuje ako temperamentného bojovníka a zároveň ako muža, ktorý bol schopný pracovať diplomaticky a pred spravodlivosťou uprednostňovať milosť. V roku 325 sa Mikuláš zúčastnil na 1. ekumenickom koncile v Nicei. Zachoval sa jeho bojový postoj proti heretickému učeniu arianizmu. Jedna legenda opisuje ako dal Áriovi zaucho. V ďalšej legende z jeho života sa opisuje ako zachránil troch nespravodlivo na smrť odsúdených tak, že sa vo sne zjavil cisárovi a prosil o ich oslobodenie. Iná legenda opisuje ich záchranu inak a to tak, že pri poprave chytil meč kata, keď ich chystal popraviť. Ďalšie legendy rozprávajú o záchrane lode, na ktorej sa nachádzali pútnici z Efezu, o vzkriesení troch mládencov, ktorých usmrtil mäsiar a o zázračnom rozmnožení obilia z cisárových lodí počas hladu v Myre. Napriek tomu, že Mikuláš vzal z lodí málo obilia, nielen, že na lodiach nič nechýbalo, ale okrem toho, že obilím živil roky celú cirkevnú obec, ostalo ešte aj na siatie. Úcta k svätému Mikulášovi sa rozvinula približne 200 rokov po jeho smrti, keď mu cisár Justinián zasvätil v 6. storočí v Konštantínopole chrám. Odtiaľ sa úcta k nemu dostala do Grécka a následne do slovanských krajín. V byzantskej tradícii v Rusku sa stal Mikuláš po Presvätej Bohorodičke najviac uctievanou osobou. Ikona sv. Mikuláša sa dostala aj na ikonostas a spravidla je umiestnená naľavo. K jeho životopisu sa časom pridružilo mnoho legiend, ktoré hovoria o jeho láske v ľuďom a ochote pomôcť. Jeho rozlámaný, prázdny sarkofág sa dodnes uctieva v novoobnovenom podzemnom chráme v Demre. V ôsmom storočí sa úcta k nemu rozšírila v Ríme a odtiaľ sa dostala ďalej do južnej a strednej Európy. V apríli v roku 1087 dobrodruhovia z Bari vzali jeho pozostatky uložené v Sarkofágu v Myre a preniesli ich do ich rodného mesta. Tam bola na troskách byzantského guvernérskeho paláca postavená monumentálna bazilika svätého Mikuláša, ktorú v roku 1098 posvätil pápež Urban II. V priebehu 11. až 16. storočia bolo v okolí Álp Mikulášovi zasvätených viac ako 2200 chrámov. Mikuláš sa považuje za pomocníka pri všetkých ťažkostiach. V Bari je podľa neho pomenovaný aj moderný futbalový štadión. Vo Fribourgu vo Švajčiarsku sa každoročne prvú sobotu v decembri slávi Mikulášsky sviatok, pretože mesto a katedrála sú zasvätené práve jemu. Časť relikvií uložených v katedrále sa v roku 2009 dostala do Volgogradu v Rusku.

Svätý Teofil, antiochijský biskup

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Bohu milý“. Grécky cirkevný spisovateľ Teofil žil v období 2. storočia. Na základe skromných bibliografických údajov sa dozvedáme, že sa narodil v blízkosti Eufratu a kresťanom sa stal až v dospelosti. Podľa Euzébia a Hieronyma bol Teofil v poradí šiestym biskupom v Antiochii. Okolo roku 180 napísal jediné zachované dielo Ad Autolycum. Spis vovádza človeka, ktorý nepozná kresťanstvo, do jeho základných právd. Euzébius a Hieronymus uvádzajú ešte ďalšie diela. Po tom, ako sa v Sýrii hojne rozšírili stúpenci gnosticizmu, Teofil, ako prvá významná osobnosť po Ignácovi, vybudoval na jeho základoch antiochijskú tradíciu. Kresťanstvo pre neho už nebola filozofia, ale zjavená „Božia múdrosť“, ku ktorej sa dá prísť vďaka filozofii. Podmienkou poznania Boha je očistenie očí duše a viera dôvery na základe Božích skutkov a prozreteľnosti. Antiochijský biskup Teofil, zomrel okolo roku 186.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol

Náš prepodobný a bohonositeľský otec Sáva Posvätený

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „starec“. Otec mníšstva a zakladateľ známeho kláštorného komplexu Mar Saba sa narodil v roku 439 v kapadóckom meste Mutalaska. Ako 8- ročný vstúpil do kláštora neďaleko rodiska. 18-ročný potom šiel do Palestíny, kde stretol Eutýmia Veľkého. Sáva žil spočiatku v kláštore sv. Teoktista, od roku 469 ako pustovník. V roku 483 založil Veľkú lavru, Mar Saba a potom ďalších 6 kláštorov a aj niekoľko hospicov. Pre svojich arménskych mníchov zriadil vlastný chrám na bohoslužbu slova a modlitbu žalmov, no požadoval od nich účasť na spoločnej eucharistickej časti bohoslužby, ktorá sa slávila po grécky. Aby dokázať čeliť intrigám niektorých bratov, ako 48 ročného ho vysvätili za kňaza. V roku 494 sa stal archimandritom anachorétov, ktorí sa utiahli od spoločného mníšskeho života. Pred neposlušnými mníchmi najskôr utiekol do samoty, potom vystaval pre nich Novú lavru, jej chrám posvätili v roku 507. Počas teologických zápasov vtedajšej doby obhajoval uzávery Chalcedónskeho koncilu. V roku 511 preto vycestoval za cisárom Anastáziom I., no ani vtedy, ani svojím protestným listom z roku 518 nedosiahol skutočný úspech. Prepodobný a bohonositeľský otec Sáva Posvätený zomrel 5. decembra 532. Jeho život opísal Cyril zo Skytopolisu. Jemu pripisovaná liturgická kniha Typikon, ktorá sa cez Byzanciu dostala do celej východnej cirkvi, bola ním zrejme len redigovaná. Kláštorná regula sv. Sávu, ako ju poznáme dnes, je prepracovaním z obdobia križiackych výprav. V tom čase sa aj relikvie sv. Sávu dostali do Benátok, kým ich v roku 1965 nevrátili do Mar Saby, ktorú v roku 1840 obnovil ruský cár Mikuláš I.

Svätá Krispína

Jej meno má grécky pôvod a znamená „koruna“. Mučenica Krispína pochádzala zo šľachtickej rodiny z numídijského mesta Thagora. Po tom, čo ju doviedli do centra prokonzulátu Theveste, 5. decembra 304 ju tam vypočúval prokonzul Anulliusa a potom nariadil stať. Zo súdnych aktov sa zachoval text posledného výsluchu. Svätú Krispínu si obzvlášť uctievali v Afrike. Svätý Augustín ju spomína vo svojich spisoch a kázňach. Nie je isté, či sa v bazilike objavenej v Tibisse, nachádza hrob svätej Krispíny. Medzi najstaršie vyobrazenia dnešnej svätice patrí obraz v ravenskom San Apollinare Nuovo z konca 6. storočia. Jej meno sa objavuje v Hieronymovom martyrológiu, kartágskom kalendári, rímskom martyrológiu ako aj v kalendári, ktorí objavili v latinskom žaltári na Sinaji. Žaltár z prelomu deviateho storočia pochádzal pravdepodobne z jednej z afrických cirkví.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

Svätá veľkomučenica Barbora

Jej meno má grécky pôvod a znamená „cudzinka“. Barbora pochádzala pravdepodobne z Nikomédie. Podľa legendy ju otec, ktorý bol pohanom, uväznil vo veži, potom ju vydal sudcovi. Za cisára Maximina Daia Barboru ako kresťanku v roku 306 sťal mečom jej vlastný otec. Ako legenda dodáva, otca nato zasiahol blesk a skonal. Na západe sa rozvinul bohatý kult dnešnej svätice s rôznymi tradíciami. Vzývali ju najmä baníci, architekti, zvonári, kuchári a kováči. Na východe sa údajné relikvie svätej Barbory (Varvary) od 12. storočia uctievajú v Kyjeve. Priniesla ich tam Barbara, dcéra byzantského cisára Alexia Komnena a manželka ruského kniežaťa Michala Izjaslaviča. V súčasnosti sú v katedrále svätého Vladimíra, kde sa každý utorok v týždni slávi k nej Akatist. Na východe sa vzýva podobne ako na západe ako pomocnica pred náhlou smrťou.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL, OCA spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Sofoniáš

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Jahve ukrýva, chráni“. V poradí deviaty z malých prorokov pôsobil podľa úvodu knihy za čias detstva kráľa Joziáša, čiže pred jeho reformou v období rokov 640 až 630 pred Kristom. Je nápadné, že genealógia Sofoniáša sa odvodzuje cez štyri pokolenia k istému Ezechiášovi.  Sofoniáš v rovnomennej prorockej knihe pokračuje v tradícii svojich predchodcov a prehlbuje ju. Ohlásenie „dňa Jahveho“ ho spája s Amosom a Izaiášom, no ukazuje ešte väčšie univerzálne a kozmické perspektívy. Od Izaiáša si prepožičiava myšlienku, že ľudská pýcha speje k poníženiu na súde a ponechá sa len zvyšok. No Sofoniáš túto myšlienku dopĺňa tým, že „pokorní zeme“ a „ľud chudobný a biedny“ sa stávajú nositeľmi spásy. V Sofoniášovom obraze budúcnosti chýba postava Mesiáša. Namiesto toho o to viac zdôrazňuje iniciatívu Jahveho.

Svätý Teodul, konštantínopolský eparcha

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Boží otrok“. Dnešný svätec Teodul zvykne nosiť prívlastok aj Stĺpnik, lebo žil takouto asketickou formou pri Edesse. Pred svojou pustovníckou formou života bol v Konštantínopole senátorom. Za cisára Teodózia Veľkého sa z neho dokonca stal pretoriánsky prefekt. Keď zomrela jeho manželka, vzdal sa svojho svetského úradu, vydal sa na cestu do Edessy, kde posledných 30 rokov života prežil ako pustovník na stĺpe. Grécke miney tiež spomínajú, že v Konštantínopole už nedokázal sledovať aktivity popredných svetových ani miestnych úradníkov. Boh mu dával v Edesse veľa milostí. Vraj v posledných rokoch života, keď už nedokázal prijímať žiadnu potravu, žil z Najsvätejšej eucharistie, ktorú prijímal každú nedeľu. Svätý Teodul, konštantínopolský eparcha zomrel v roku 450.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Habakuk

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „voňavá kvetina“. Podľa úvodu prorockej knihy Habakuk bol dnešný svätec prorokom a jej autorom. Habakuk patrí do skupiny malých prorokov. Skôr sa mylne považoval za speváka v chráme. V súčasnosti sa zastáva názor, že pôsobil ako kultový prorok. Poslanie Habakuka sa týkalo Júdu v čase hrozby zo strany Asýrčanov a Babylončanov na konci 7. storočia. Obsah knihy tvoria tri časti. Prvú tvorí žaloba na bezprávie v Júdskej krajine a ohlásenie súdu skrze Chaldejcov. Prostrednú časť tvorí päť výrokov „Beda“ proti Chaldejcom a napokon kniha končí Habakukovou modlitbou k Bohu ako záchrancovi. Posolstvo knihy potvrdzuje konečné víťazstvo práva a spravodlivosti nad každým násilím a zločinom. Boh definitívne zachraňuje svoj verný ľud tým, že zničí jeho nepriateľov. Boh prináša konečné víťazstvo pravdy a spravodlivosti.

Svätá mučenica Myrope

Jej meno má grécky pôvod a znamená „darkyňa myra“. Ako už napovedá význam mena dnešnej svätice, Myrope, zbierala sväté myro, tekutinu príjemnej vône, ktorá vytekala z tiel apoštolov a mučeníkov, a s jej pomocou uzdravovala chorých. Za cisára Décia trpela na ostrove Chios. Prefekt Numerianus ju vydal na mučenie, počas ktorého zomrela. Stalo sa tak v roku 251.

Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

Svätý prorok Nahum

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „utešiteľ“. V poradí siedmy zo skupiny malých prorokov pochádzal z Elkošu. Podľa údajov z prorockej knihy – po ňom pomenovanej – ohlasoval v rokoch 663 až 612 pred Kristom slová útechy o ukončení obdobia súdu nad Izraelom. Až na začiatočný hymnus knihy, je autorstvo proroka Nahuma nesporné. Jeho obsahom je pravé proroctvo. Teologicky v popredí stojí historická Božia moc, ktorá používa aj cudzie sily v službe spásonosného vedenia Izraela. Boží súd nad hriechom Izraela zaznieva len nepriamo, v úvode knihy. V Kumráme objavili okrem hebrejských a gréckych textových zlomkov aj komentár k častiam prorockej knihy Nahum.

Svätý a spravodlivý Filaret Milosrdný

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „čnostný“. Filaret milosrdný sa narodil v roku 702 v paflagónskom meste Amnia. Podľa opisu života z pera jeho vnuka Niketasa vlastnil Filaret veľké pozemky. Veľkú časť z majetku rozdal chudobným a o zvyšok, čo si nechal na živobytie, prišiel po vpáde Arabov. V roku 788 si cisárska delegácia vybrala Filaretovu vnučku Máriu za jednu z kandidátok, ktorá sa mala stať manželkou cisára Konštantína VI. Tak celá rodina, vrátane Filareta, prišla do Konštantínopolu a po svatbe Márie s cisárom mal Filaret opäť prostriedky, ktoré venoval núdznym. Svätý a spravodlivý Filaret Milosrdný zomrel 1. decembra 792 v Konštantínopole. Pochovali ho v tamojšom kláštore svätého Andreja.

Vysielené Rádiom Lumen
Podľa LThK, heiligenlexikon.de, glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol