Bez povzbudeniav

Známy nemecký sociálny pracovník, biskup Ketteler, sa ako chlapec, veľmi nerád modlil. Matkine povzbudzovania, ba i karhania, boli ako sa zdalo, úplne márne… Raz dokonca povedal: „Načo sa modliť…? Otec sa tiež nemodlí…“ Matka na to nič nepovedala. Len ho vzala za ruku a zaviedla k dverám otcovej stolárskej dielne. Okienkom na dverách mohol chlapec vidieť otca ako kľačí pri svojej hobľovacej lavici, pohrúžený do čítania Biblie. Takto robieval pravidelne každé ráno pred prácou. Potom sa matka vrátila so synom do bytu. Po chvíli ho našla kľačať pri stoličke so zloženými rukami s nejakou knihou pred sebou. To, čo videl, ho presvedčilo. A nebolo ho už treba v tomto smere povzbudzovať, a tobôž nie karhať.