Administratívno-územná organizácia Prešovskej eparchie

Do novovytvoreného biskupstva nepatrila v tom čase stredná a južná časť Zemplína, ktoré ostali pod správou Mukačevského biskupstva.

V čase svojho vzniku Prešovské biskupstvo malo 194 farnosti a 148 987 veriacich.

Po zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku nových štátov na jeho území vzniká v roku 1918 aj samostatná Československá republika. Historické územie: Čechy, Morava a Slovensko, ktoré dávno predtým patrili pod jurisdikciu metropolitu Andreja Šeptického vo Ľvove, po vytvorení nových hraníc sa politicky odtrhli od Rakúska. Prestali byť pod jeho jurisdikciou a boli pridané prešovskej eparchii. Bolo to však územie tak povediac misijné, kde neboli v tom čase systematizované farnosti. Ich systematizácia sa uskutočnila až za účinkovania biskupa Pavla Gojdiča /Praha, Brno, Bratislava,…/.

Ďalší búrlivý rok 1938, druhá svetová vojna /1939-1945/ ťažko a negatívne poznačili aj gréckokatolíkov na Podkarpatskej Rusi, na východnom Slovensku.

Po Mníchovskom verdikte 29.9.1938 Československa republika musela odstúpiť Nemecku veľké územné celky – Sudety a arbitrážou vo Viedni dňa 2.11.1938 bolo okyptené aj Slovensko. V prospech Maďarska bolo odkrojené aj z Podkarpatskej Rusi.

Všetky tieto zmeny hraníc mali, samozrejme, vplyv aj na cirkevné zriadenie, predovšetkým Gréckokatolícku Mukačevskú eparchiu, pod jurisdikciu ktorej patrilo východné Slovensko, resp. gréckokatolíci.

Teda v roku 1938 po Viedenskej arbitráži väčšia časť veľkej mukačevskej eparchie s Užhorodom, sídlom biskupstva, pripadla Maďarsku. Po tomto dátume, až do marca 1939, keď Maďari okupovali celú Podkarpatskú Rus, pre časť Podkarpatskej Rusi a východné Slovensko, čo ešte ostávali v rámci „okyptenej“ ČSR, duchovnou správou pre gréckokatolíkov bol Svätou Stolicou poverený ako apoštolský administrátor ThDr. Dionýz Nyarády /biskup križevacký, Juhoslávia/ so sídlom v Chuste. Keď Maďari po 15.3.1939 vojensky okupovali celú Podkarpatskú Rus a časť východného Slovenska – Sobrance a okolie smerom na západ, tá časť Mukačevskej diecézy na východnom Slovensku bola daná pod dočasnú správu ako samostatná časť, časť sui iuris, či svojprávna, gréckokatolíckemu biskupovi – apoštolskému administrátorovi v Prešove Pavlovi Gojdičovi ako Administratura apostolica munkačensis erecta ad nutum Sacrae Congregationis pro Eccelesi Orientali per Decretum sequentis tenoris /Apoštolská Administratúra Mukačevská, zriadená na pokyn Posvätnej Kongregácie pre Východnú Cirkev dekrétom nasledujúceho znenia/:

„Apoštolská Nunciatúra v Maďarsku Budapešť 13. apríla 1939

Čís. 2213/1939

Slovutný a Najdôstojnejší Pane,

spĺňajúc zvláštnú úlohu zverenú mi Posvätnou Kongregáciou pre Východnú Cirkev, menom tejže posvätnej kongregácie ponáhľam sa oznámiť Tvojej Najdôstojnejšej Excelencii, že Najvyšší Veľkňaz PIUS XII., šťastne vladnúci, zveril pod Tvoju správu „dokiaľ nebude ináč zariadené“ farnosti rusínskeho rítu patriace diecéze Mukačevskej, ktoré zostali na Slovensku.

Keď toto zo vzhľadu môjho úradu oznamujem Tvojej Excelencii, ako sa patrí a sluší, ostávam

Tvojej Najdôstojnejšej Excelencii

najoddanejší v Pánovi

Angelus Rotta, v.r.

arcibiskup, apoštolský nuncius.

M.P.

Slovutnému a Najdôstojnejšiemu

Tit. Biskupovi, Apoštolskému administrátorovi

Pánovi P. Petrovi Gojdičovi

Prešovská Rusínska Diecéza, Prešov“.

Prešovský otec biskup Pavol Gojdič spravoval Apoštolskú Administratúru Mukačevskú na Slovensku presne podľa znenia ustanovujúceho Dekrétu a direktív Posvätnej Kongregácie pre Východné Cirkvi prostredníctvom generálneho vikára, ktorý úradoval v kláštore otcov Redemptoristov v Michalovciach. Prvým a jediným generálnym vikárom bol prelát Anton Tink, veľpropošt, arcidekan, farár v Rakovci nad Ondavou, okres Michalovce. Menovaný fungoval ako vikár potvrdený vo funkcii eparchialnym biskupom mukačevským ThDr. Toedorom Romžom aj v období po oslobodení Užhorodu spod nadvlády Maďarov /28.10.1944/, až po dobu začlenenia Podkarpatskej Rusi do Sovietskeho zväzu zmluvou z 29.6.1945. V tom čase celá mukačevská eparchia bola pod správou biskupa v Užhorode – ThDr. Teodora Romžu.

Anton Tink bol menovaný generálnym vikárom farností mukačevskej eparchie, ktoré ostali na Slovensku. Týchto gréckokatolíckych farnosti v rokoch 1938-1944 bolo celkom 47, od roku 1944 do roku 1950 až 75 farností, ktoré spadali pod Gréckokatolícku apoštolskú administratúru mukačevskej eparchie na Slovensku.

Narodil sa v rodine kantora-učiteľa vo Vyšnej Rybnici, ordinovaný za kňaza 15.3.1914 o. biskupom Antonom Pappom. Pôsobil ako kaplán v obci Bilky /Podkarpatská Rus/, v Michalovciach, neskôr ako farár v Laškovciach a v roku 1932 bol ustanovený za farára v Rakovci nad Ondavou, kde blahodárne účinkoval až do roku 1950. Za generálneho vikára ho menoval biskup Pavol Gojdič, pre spravovanie uvedenej časti Mukačevskej eparchie na Slovensku.

Po tom, čo vláda ČSR odstúpila Podkarpatskú Rus Sovietom, časť eparchie mukačevskej na Slovensku via facti bez akéhokoľvek dekrétu apoštolskej stolice znovu prešla pod správu gréckokatolíckeho eparchu v Prešove, opäť ako samostatná časť, časť svojprávna, časť sui iuris, a nie ako časť prešovskej eparchie.

Takže v období rokov 1945-50 gréckokatolícka cirkev v Československu mala takého teritoriálne rozdelenie:

– Prešovské biskupstvo:          161 farností

874 filiálok

– Mukačevská apošt. administratúra:             75 farností

161 filiálok.

– 2 Systematizované farností na území Čiech, Moravy a Sliezska.

V roku 1948 Prešovská eparchia mala 305 645 gréckokatolíkov, 301 svetských kňazov, 30 bohoslovcov, 27 baziliánov, 29 redemptoristov, 28 baziliánok a 72 služobníc.