Všedný život

Všedný život nás môže urobiť priemernými ľuďmi. No môže nás urobiť aj mimoriadnymi, tak ako nijaká iná vec, tým, že nás oslobodí od nás samých. Jedine na kríži každodenného života môže pomaly, ale úplne zomrieť náš egoizmus. A tu je začiatok našej lásky, lebo láska spontánne vstáva z hrobu nášho ja. Ak v bežnom živote všetko takto zomiera, všetko sa stáva askézou lásky. Všedný život sa potom stáva dychom lásky, túžby, vernosti, viery, ochoty, oddanosti Bohu. Stáva sa modlitbou bez slov. Ostáva, aký bol: ťažký, obyčajný, nenápadný. Musí taký zostať. Len tak je nástrojom lásky k Bohu, pretože len vtedy nás oslobodzuje od nás samých. Každodenný život nás môže oslobodiť od nášho ja, od vlastných záujmov a záľub, od uzavretosti do seba. V trpkostiach nemusíme zatrpknúť, v obyčajnostiach sa nemusíme stať obyčajnými, v sklamaniach nemusíme ostať sklamanými. Ak toto dokážeme, ak nás všedný deň vychová k dobrote, k trpezlivosti a k porozumeniu, k veľkodušnosti, vernosti, ochote odpúšťať a znášať iných, vtedy sa náš každodenný život stáva modlitbou. (K. Rahner)