Teológia sviatostí

Krása tatranských vrchov (1)
Pohľad na tiahnuci sa rad tatranských vrcholov fascinujúco priťahuje oči. Niekedy stoja v žiarivých slnečných lúčoch. Inokedy ich slnko iba pohládza. Často ich šľahá dážď, jemne zahaľuje hmla, či ťaživo zvierajú temné oblaky.
Nikdy som však nepočul, žeby si Tatry sťažovali na horúčavu či chlad. Nikdy ani nežiadali odmenu za svoju majestátnu veľkosť a krásu. Aj žiadosť po uznaní či vďake im bola cudzia. Jednoducho sa ponúkajú a dávajú. Celkom zadarmo.
Pritom sú rovnako majestátne, či ich hladí slnko, alebo bičuje dážď. Je im jedno, či sa na nich pozerá alebo nie. Neruší ich, ak sa na ne niekto šplhá, alebo ostávajú sami.
Tatranské vrchy sú ako Boh: On tiež všetko znesie. Všetko prijíma. Ponúka sa a nič nežiada. Boh sa správa ako Tatranské vrcholy. Preto sú hory sviatosťou Boha: zjavujú, pripomínajú, ponúkajú smer a odkazujú na iné horizonty. Lebo hovoria sviatostnou rečou.
—————————————————————————–
A. Všeobecná teológia sviatostí (2)
—————————————————————————–
(2) I. Antropologické východiská sviatostí –
1. Sviatosť, súhra medzi človekom, svetom a Bohom
a, údiv;
b, ovládanie;
c, symbol ľudského vnútra.
2. Reč sviatostí
a, Reč sviatostí nie je iba opisujúca, lež predovšetkým poukazujúca a sprítomňujúca;
b. Reč sviatostí je autoimplikatívna (dotýka sa človeka)
c, Reč sviatostí je performatívna, lebo preniká život a vedie ku zmene.)
3. Aktuálnosť sviatostí – Moderný človek vníma religiózne symboly, no nepotrebuje ich aplikovať do života, nepripisuje im vážnosť.
(4) Teologické východiská sviatostí –
1. Skúsenosť Boha a Božie zjavenie –
a, Vzťah Boha a človeka – Žido – kresťanské chápanie Boha zdôrazňuje, že Boh mal a má záujem byť s človekom a mať ho za svoj nástroj.
b, Cesty zjavenia sa Boha človeku – Podľa tradície sa Boh zjavuje skrze slovo a skrze duchovné prebývanie. Božie sebadarovanie človeku.
c, Obsah zjavenia sa Boha človeku – Keď sa Boh zjavuje, nejde len o odovzdanie informácie ale odovzdanie jeho samého – sebadarovanie. Božia láska je zameraná na Božie kráľovstvo už tu na zemi. Ľudia môžu byť pre spôsoby Božej prítomnosti slepí.
2. Sviatostný princíp vzťahu Boha a človeka –
Sebadarovanie Boha je možné iba cez sprostredkovanie.
a, Obraz ako sprítomnenie zobrazeného –
b, Reálny symbol ako označenie a sprítomnenie –
c, Sprostredkovanie Božieho sebadarovania v symbole
d, Prijímanie Božieho sebadarovania v symbole
e, Sviatostný princíp sviatostnej skutočnosti
f, Prirodzené sviatosti
3. Sviatostný princíp v žido-kresťanskej tradícií
a, človek ako sviatosť Boha
b, dejiny ako sviatosť Boha
c, Starozákonné sviatosti
4. Teologické predpoklady sviatostí
a, Kristologické predpoklady sviatostí
b, Pneumatologické rozdelenie sviatostí
c, Trinitárno – teologické predpoklady sviatostí
Sviatosť je to, čo spája božské a ľudské; Boha s človekom. To nie je iba matéria.
Kristus je pra-sviatosť, lebo spája božské a ľudské.
Sakrament poukazuje na niečo (Boha) a stáva sa znakom pre niekoho (človeka).
Sviatosť je reálny symbol Božieho. Sviatosť je médium božej prítomnosti, ale človek sa musí otvoriť tomuto seba-darovaniu Boha vo sviatosti. To, že my sa seba-otvoríme božiemu je dar (schopnosť pre Božie). Boh je prvý, ktorý oslovuje.
Sviatosti majú význam iba v súvislosti s Veľkou nocou. Tomáš dáva veľký význam matérii (hylemorfizmus); Tomáš tvrdí, že sviatosť je príčinou nestvorenej skutočnosti. Preto sviatosť voláme „reálny symbol“. Preto sviatosť je symbolom Božieho.
Prvé kresťanské spoločenstvá poznajú iba liturgickú prax.
Nový zákon spomína krst a Eucharistiu a úkony – kajúcnosti, vkladanie rúk, pomazanie olejom. Používajú pojem „misterion“ ako rôzne znaky. Bolo to množstvo znakov, ktoré znázorňovali božie konanie, božiu lásku.
Potom sa to prvotné „misterion“ prepisuje ako „misterium“ alebo „sacramentum“.
Sacramentum pochádza z lat. „sacrare“ – „preniesť z profánneho do svätého“.
Židovstvo má veľmi veľký vplyv na chápanie sviatosti. Preberajú sa dve veľké kategórie: spomienka a kolektívna osobnosť.
Spomienka: podľa židovského myslenia, spomienka na udalosť, vedie ku sprítomneniu udalosti. Ale tak, že tá udalosť je skutočne prítomná a opäť účinná (spomínanie na paschu, to je ako keby získavali podiel na vyslobodení). Kresťania v tomto zmysle začínajú sláviť Eucharistiu (ako sprítomnenie).
Kolektívna osobnosť: /židia majú kolektivárne chápanie hriechu/ Osoba je identifikovaná silno so spoločenstvom. Konanie Jahveho voči jednotlivcovi platilo voči celému spoločenstvu. A toto myslenie prechádza aj do Kresťanstva (kto je pokrstený patrí aj do osoby Ježiša Krista).
Cirkevní otcovia pred Augustínom vnímali to takto.
Keď hovoríme o ustanovení sviatostí, tak Tridentský koncil určil 7 sviatosti, ale nie je konečný, jedinečný.
Character indelebilis – nezmazateľný znak
Prideľujeme ho 3 sviatostiam – krst, birmovka, kňazstvo.
Ak keď prijímateľ nebol dostatočne disponovaný (v tom momente ako keby neprijal božiu milosť, ktorá je ponúkaná), a zmení sa postoj viery toho človeka, vtedy tú milosť prítomnú príjme.
Toto učenie vzniká v 3. – 4. stor. a síce v súvislosti s udeľovaním týchto sviatosti heretikmi. (teológia chce pomôcť podporiť neopakovateľnosť krstu)
Augustín v „sacramentum“ rozlišuje „res“ – „vec“ a „signum“ – „znamenie“. („označuje obsah“). Podstatným „signum“ pre Augustína je „slovo“. Slovo vysvetľuje res. (znamenie vysvetľuje obsah).
Sviatosť je vyjadrením slova a veci; vyjadrením materiálneho a duchovného.
Signum je Pánovo slovo a dáva celej sviatosti silu pôsobiť.
Tomáš Akvinský a vrcholná scholastika
Sviatosti majú význam iba v súvislosti s Veľkou nocou. Tomáš dáva veľký význam matérii (hylemorfizmus); Tomáš tvrdí, že sviatosť je príčinou nestvorenej skutočnosti.
„ex opere operato“ – „zo sily samého vykonaného rítu“ – toto tvrdí Tomáš. Teda ak sa správne vykoná rítus, veriaci vždy prijímajú milosť. /preto je veľký tlak na jurisdikčnú správnosť/
„ex opere operato“ – „zo sily samého rítu“ bola potreba brániť objektivitu sviatosti. Nevedeli by dať hranicu či bola tu milosť alebo nebola tu milosť. /sviatosť nepatri človekovi, ale iba Bohu, my sme len vysluhovatelia/ Tu je nebezpečenstvo, že vnímame, že všetko je na Boha, že človek môže vyslúžiť sviatosť hocijako (bez ducha, opitý..), aj tak to bude platné.
Zhrnutie: Je tam milosť zo samého rítu a nezávisí na mne, lebo nie ja som .. ale Boh.
„ex opere operantis“ – „sila subjektívneho prístupu človeka; postoj vysluhovateľa a prijímateľa“ /jedno dopĺňa druhé/. Tu je nebezpečenstvo, že všetko závisí na človeku (na schopnosti, sile), tak ako človek to vykoná tak to bude fungovať.
Zhrnutie: Sila subjektívneho prístupu človeka, teda postoj samého vysluhovateľa. Pozitívne, že aj ten sa vyžaduje.
Sviatosť ako udalosť Božieho slova
To Božie konanie vo sviatosti je zaodeté na ľudského slova. A toto Božie slovo, nie iba ukazuje a informuje, ale spôsobuje to , čo naznačuje. Preto sacrament bol vždy od začiatku v tradícii kresťanstva spojení slova a znamenia (matéria).
Sviatosť a viera
Viera znamená, že môžete niekomu dôverovať a dôvera patrí k ľudskému vzťahu.
Ak hovoríme o božom vyjadrení k človekovi, tak hovoríme vždy o dôvere.
/človek nemôže absolutizovať človeka, nemôže mu úplne veriť; to môže iba Bohu
Človek môže úplne veriť iba Bohu. K viere patrí aj viera v obsah (krédo..), ktorý nesie spoločenstvo veriacich. Hlavou je Kristus, on je prítomný v cirkvi. Ona je základnou sviatosťou. On je ikonou Boha. Viera v Ježiša Krista súvisí s vierou v cirkev. Nie ako v izolovanú štruktúru, ale viera v obsah, ktorý cirkev nesie. Preto cirkev musí ukazovať na Ježiša Krista. A teda je potrebné veriť v jej hovorenie. Veríme, že v jej interpretácii Krista je pravý Boh. A takto aj každá sviatosť je predmetom viery. K sviatosti patrí viera. Viera-dôvera je vzťah a cez tento sakrament hovorí Boh k človekovi.
Predpokladá sa, že do udalosti sviatosti vstupuje človek s vierou.
Tridentsky koncil a Druhy vatikánsky koncil
Tridentský koncil hovorí o potrebe siedmych sviatostí. Hovorí aj o potrebe veriť. Hovorí, že sviatosti nie sú iba znaky, ale sú zdrojom milosti. Toto symbolické chápanie sviatosti pretrváva v teológii až do 20.stor. Sviatostná teológia sa silne dostala do oblasti cirkevného práva a ustálili sa v tejto cirkevno-právnej terminológii sa ustálili slová: platne/neplatne, dovolene/nedovolene.
Zmena nastáva na začiatku 20. stor. liturgickými hnutiami. Opäť sa zdôrazňuje sila Ducha Sv. a sviatosť sa opäť zaradzuje viac do liturgického rámca, nie do právneho.


B. Teológia jednotlivých sviatostí (40)
—————————————————————————–
I. Sviatosť krstu (40)
—————————————————————————–
Biblický základ
MAREK: Ježišov príkaz na konci Markovho evanjelia, taktiež liturgia prvotnej cirkvi dodáva do Mk evanjelia aj Mk 16,16, kto neuverí, bude odsúdený. Kresťanský krst sa plynulo napája na Jánov krst, zostúpenie SD pri krste mu dáva nový rozmer. Darovanie Božieho ducha, krst vodou a krst duchom nemusia byť totožné.
SKUTKY APOŠTOLOV: Odlíšenie krstu vodou a krstu Duchom, počiatky sv. birmovania; krst v mene Ježiša Krista,
PAVLOVSKÁ TEOLÓGIA: Rim 6, 1-11; zobrazenie nového etického života kresťanov a zjednotenie s Bohom, Spolu bytie s Ježišom Kristom. Spojenie s Ježišovou smrťou, krst ako udalosť spásy, nie spomienka. Vo viere je človek spojený so vzkrieseným Kristom. Boží duch sa sprostredkúva krstom. Gal 3, 26, Pavol prikladal viere väčší význam ako krstu.
1. PETROV LIST: Krst v podobe záchrany v Noemovom korábe. Neodstraňuje telesnú špinu ale očisťuje svedomie.
Súhrne to označujeme ako kúpeľ znovuzrodenia. Úkon krstu je symbolickým úkonom cirkvi, Boh však môže udeliť krst Duchom aj bez tohto úkonu.
Iniciácia v prvotnej cirkvi
Zasvätenie sa do cirkevného života. Iniciácia človeka trvá celý jeho život. DIDACHÉ: Vytváranie krstného úkonu. Pozornosť sa obracia na kvalitu vody, ponorenie alebo liatie vody, udeľuje pôst pred prijatím sviatostí, nevyjadruje sa ku vysluhovateľovi sviatosti. Neexistoval hierarchia určená. JUSTÍNOVA APOLÓGIA: Pôst a modlitba ako dispozícia na prijatie sviatosti krstu, solidarita cirkevného spoločenstva, druhá časť hovorí o znovuzrodení z vody a z Ducha. Veľký vývojový skok po Didaché. TRADICIO APOSTOLICA HIPPOLITA RÍMSKEHO: Bohato rozvinutý rítus, skutočná liturgia, krstenie raz do roka na bielu sobotu, jasná úloha svätencov, prípravné exorcizmy, pomazanie olejom biskupom, počiatky krstu dospelých ako aj nemluvniat, dôležitý nebol krstiteľ ale ten, čo prijímal túto sviatosť. Liturgia je pod autoritou biskupa. Spojenie so sviatosťou birmovania spočiatku. ROZPAD INICIÁCIE: Zvyk posvätenia krstnej vody, pre zväčšovanie počtu veriacich sa birmovanie oddelilo od krstu. Významným je list Inocenta I. biskupovi Decenciovi z Gubbia z roku 416; dôvodom bolo zväčšujúci sa počet presbyterov, množenie sa krstných termínov.
Ustanovenia Cirkvi v dejinách dogiem
Boli vyvolané problémy spočiatku: Otázka opakovania krstu heretikov (nemožno ho oddeliť od cirkvi a od SD, dôležitosť spoločenstva, 314 bolo zakázané krstenie Donatistov); Otázka nútenia po krste (Augustín to komentoval nie ako právo ale ako povinnosť krstiť, dôležitosť zmazania dedičného hriechu pri krste.)
FLORENTSKÝ KONCIL miesto krstu a prvotné účinky, otázka matérie a formy udelenia krstu, účinok sviatosti – zmytie všetkých vín človeku. LUTHEROVO CHÁPANIE KRSTU Chápe krst tiež ako ľudkský úkon v Božom mene, krst sprostredkuje všetku milosť potrebnú pre človeka. Rim 6 hlavy, vychádza Luther, náuka o ospravedlnení, Luther hovorí, že smrť a vzkriesenie nenastáva krstom ale biologickou smrťou človeka. Uznáva krst nemluvniat, spočiatku sa Luther uspokojil s vierou krstných rodičov pri krste, neskôr u detí predpokladal istý stupeň viery, krst nemluvniat demonštruje, že je darom, nie ľudským dielom.
TRIDENTSKÝ KONCIL: Na reformátorov, 4 KÁNON: Platnosť krstu udeleného heretikmi, 5. KÁNON: Nutnosť krstu ku spáse, 11. KÁNON: Neopakovateľnosť krstu, 13. KÁNON: Krst nemluvniat, pretrváva mienka, že ak by bol krst akokoľvek a kýmkoľvek udelený je platný.
DVK: Katolícke ponímanie krstu, podľa KC je začiatočným a východiskovým bodom; podľa luteránov dostáva všetku milosť, aj keď len ako prisľúbenie.
Charakter indelebilis
nezmazateľný znak, skrze vyslúženie sviatosti (ex opere operato) znamenie skrze matériu a formu, v spojení s o zdravím úmyslom. Krstný charakter mu dáva možnosť ožiť, potom sa krst preňho stáva plodným.
AUGUSTÍN: Z presvedčenia prvotnej cirkvi, krst a svätenie majú trvajúci účinok, charakter – trvalý účinok; AUGUSTÍN skôr používa sanctitas, sacramentum, consecratio, slovom charakter označoval Trojičnú formulu. Vypálené znamenie u zvieraťa – charakter domicius,
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Pokrsteného zameriava na bohoslužbu, pripodobnenie Kristovmu kňazstvu, natrvalo prispôsobení pre Kristovu bohoslužbu, Rozličné účinky charakterov (krstný, birmovný, kňazský)
DVK: Na AKVINSKÉHO sa odvoláva, povolanie v krste
Krst detí
Nie je zachované poradie NZ (počúvanie, hlásanie, obrátenie, uverenie, konanie) Stal sa klasickým modelom neskôr, spočiatku stačilo len spojenie matérie a formy, časté debaty ohľadne tejto témy, prvé svedectvá z 2. 3. stor.
AUGUSTÍN: Proti Pelágiovi, obhajoval názor nevyhnutnosti ku spáse, názor pomoci dieťaťu rodičmi, viera Cirkvi pred vierou jednolivca.
SCHOLASTIKA: Rozdiel medzi vierou habitus (vliatým) a actus (uschopnením); človek nie je schopným veriť z vlastnej sily, deti prijímajú krstom habitus, neskôr keď sa stanú schopnými prijímajú aj actus fidei vedome, tieto časové udalosti nemusia byť identické.
KRST DETÍ A DEDIČNÝ HRIECH: Augustín hovoril o mase ľudí, ktorý zomreli bez udelenia krstu, panovala mienka, že bez krstu sa nedá spasiť, neskôr sa od toho upustilo, Dedičný hriech je stav, do ktorého sa ľudia rodia, krstom sa zmýva, dedičstvo znamená, že človek vstupuje do tejto negatívnej skutočnosti. Vstupom do sveta ho chce prijať aj cirkev a ponúka mu spásu už od počiatku.
ODOVODNENOSŤ KRSTU DETÍ: Nijaký život nezačína od nultého bodu, Spoločenstvo cirkvi, vyznanie viery o Božom vyvolení, krst sa stáva príhovorom cirkvi pre daného človeka, aby v rozhodujúcom čase spravil dobrý krok vo svojej viere. Zodpovednosť za vychovávanie a vyučovanie, nie je to násilným a nikdy nevylučuje slobodu a ani človeka nijak neznásilňuje.
Systematické zhrnutie
Symbolický úkon cirkvi, Účinky krstu:
1, Začlenenie do Kristovho tajomného tela a Cirkvi
2, Božia spása v Ježišovi Kristovi skrze Svätého ducha
3, Život človeka pod príhovor Cirkvi. Trvalé povolanie.
Keď sú tieto podmienky splnené, môžeme hovoriť o „znovuzrodení“
—————————————————————————–
II. Sviatosť birmovania / myropomazania (60)
—————————————————————————–
Biblický základ
Problematika sviatosti birmovania – a, V NZ sa nenachádza úkon udelenia sviatosti, b, dlhá história, ktorú nemožno zužovať na tieto vyjadrenia.
HYPOLIT: TRADITIO APOSTOLICA – Pokrstené mazanie vkladaním rúk biskupa. Vkladanie rúk aj mazanie olejom symbol prijímania Sv. Ducha.
Mesiáš (Pomazaný) tí ktorí patrili jemu, tiež museli prijať pomazanie. Zväčšovanie sa veriacich bránilo iniciácii pri krste a preto sa oddelila. Východ ostal verný tradícií.
Lukášovo dvojdielo: V Lk základ novozákonnej pneumatológie, birmovanie je tým úkonom, ktoré sprostredkuje Božieho Ducha.
Lukášovo evanjelium: Pôsobenie Božieho ducha ako súvislá niť celým Ježišovým životom: Sprostredkuje vtelenie; Zostupuje pri krste; Vedie Ježišovo účinkovanie; Poslanie v zmysle Izaiáša; Učí o ňom IC XC, že ho Otec dá tým, čo oň prosia. V evanjeliu napĺňa a stáva sa nevyhnutnosťou vo vzťahu k Bohu.
Skutky apoštolov: Rozvíjanie pneumatlógie z Petrovej turíčnej kázne. Odvolávanie na proroka Joela (2,7), Žalm 16, 8 – 11 poukaz na Ježišovo vzkriesenie; Vyliatie Ducha na Turíce; Podľa tejto pneumatológie je nevyhnutné prijatie Božieho ducha pre spásu duše.
Príchod SD: – spontánne uvedomenie Božej suverenity; – nová orientácia v súvislosti s udelením a prijatím sviatostí.
Dejinný vývoj sviatosti birmovania
Pri udalosti krstu sú potrebné dve skutočnosti, a to samotný krst a darovanie Ducha. Darovanie Ducha nie je chvíľková záležitosť, nie je to obmedzená skutočnosť, akoby viazaná na rítus. V Sk sa jasne rozlišuje medzi krstom a darovaním Ducha. Raz je prvý krst a potom darovanie Ducha, inokedy je to opačne. Teda v Sk nie je podstatné, čo prvé. Neskôr tieto dve skutočnosti sa začali liturgicky rozlišovať, a síce to vkladanie rúk sa vyvinulo do vlastnej formy birmovania.
Ustanovenia Cirkvi o birmovaní v dejinách dogiem
KLEMENT VI. : Krizma môže byť svätená iba biskupom, sviatosť platne udelená iba biskupom, , iba pápež môže dovoliť birmovať kňazovi, kto nebol takto pobirovaní musí sa dať pobirmovať biskupom. FLORENTSKÝ KONCIL: Postavenie sviatosti a ustanovenie matérie a formy, O vysluhovateľovi sviatosti, o účinku sviatosti (posilnenie vo viere)
TRIDENTSKÝ KONCIL: Podľa rozhodnutia otcov Tridentského koncilu, každý, kto užíva rozum (deti od siedmich rokov), sa musí – podľa svojich schopností – pripraviť na prijatie sviatostí (por. Tridentský koncil, r. 1547, DH 1559; KKC 2001). Vzdialená príprava birmovanca (okrem rodiny) je vyučovanie náboženstva v škole, najlepšie vo všetkých možných ročníkoch. Príprava by mala zahŕňať aj vedomosti (tzv. príprava rozumu) aj náboženskú prax (tzv. príprava srdca), a to najmä pomocou sviatostného života; mimoriadne vhodným prostriedkom sú sväté spovede na prvé piatky. Bezprostredná príprava birmovanca má trvať rok pred prijatím birmovania; začína oficiálnym zápisom. Ideálne je, keď sú do prípravy, okrem kňaza, zapojení aj vhodní (vopred pripravovaní) katechéti a animátori. To umožní rozdeliť birmovancov na menšie skupiny (ideálny počet je do 10 osôb), aby sa príprava odohrávala v atmosfére zdravého a úprimného dialógu, ktorý mladým ľuďom zvlášť vyhovuje.
DVK: “Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok sviatostí uvádzania do kresťanského života, ktorého jednotu treba zachovať. Preto treba veriacim vysvetliť, že prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Veď pokrstených sviatosť birmovania dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom”. (KKC 1285)
Systematické zhrnutie
Symbolický úkon, kedy pokrstenému cirkev vyprosuje milosti, zaviazanie sa ku svedectvu, nie sú vlastným výkonom človeka ale darom od Boha, Birmovanie nechápe cirkev ako disponovanie SD,
DVE NEDOROZUMENIA:
1, Nesmie byť ponímané ako prvé a základné udelenie SD, platia zásady: a, Božia milosť je Boh sám, b, Boží príchod a prebývanie závisí od Boha, c, Boží duch a udelenie SD sú identické; d, človek nedokáže stanoviť počiatok prebývania SD v sebe.
2, Nesmie byť ponímané ako sviatosť laického apoštolátu. Nemôžeme ho pokladať za potrebné pre spásu. Nie je totožné s konfirmáciou, nemusí byť ekumenickou prekážkou.
Character indelebilis – nezmazateľný znak
Prideľujeme ho 3 sviatostiam – krst, birmovka, kňazstvo.
—————————————————————————–
III. Sviatosť Eucharistie (70.)
—————————————————————————–
Najvyššie miesto medzi sviatosťami,
Biblický základ
Ježišova posledná večera, založené na slovách Ježiša Krista a premenení. Hostina, ktorá dostala špecifický význam. Spojenie večere s liturgiou.
NZ: Vzdávanie vďaky v SD. MK: Najstaršia verzia, slová nad čašou vyslovujú novú zmluvu. Ježiš – spravodlivý žid, šiel v ústrety smrti.
MT: Rozšírenie slov nad čašou, či to bola odlišná večera od Paschálnej už nemožno odlíšiť.
1 Kor: Vysvetľujúce slová patria čaší a nie krvi, hostina je odlíšená od iných stolovaní, Sviatostné sprítomnenie IC XC v Eucharistií, O hodnom a nehodnom prijímaní Eucharistie, Pojem pamiantka (anamnesis) Pavol približuje Eucharistiu ku helenistickým hostinám, môžeme badať inkulturáciu liturgického kultu ku Eucharistií; 1 Kor 10: O spoločenstve, ktorá je súčasťou Eucharistie, kristológia, eucharistická ekleziológia,
LK: Radí sa ku Helenistickej tradícií, nová zmluva sa uzatvára v Ježišovej krvi, Leon – Dufour uvádza že išlo: 1, Kultová liturgická tradícia (prítomnosť Utrpenia a Kríža) 2, Testamentárna tradícia (Testament, ktorý Ježiš zanechal) Evanjelistovi išlo o to, aby neukazoval len Eucharistiu ako testament, patria k nemu aj: 1, Naliehavé napomenutia k službe; 2, bdelosť v súženiach; 3, očakávaná hostina v Nebeskom kráľovstve.
JN: Jn 6,22-65 – Ježiš je prirovnávaný k pravému chlebu. Kristologický a sakramentálny aspekt, soteriologický rozšírený pohľad. Akcentovanie reálnosti Ježišovho tela
SPRÁVY O STOLOVANÍ SO ZMŔTVYCHVSTALÝM: Spoločenstvo s Pánom a stolovanie, sprítomnenie obeti, Božie skutky vzbudzovali ku svedectvu.
Zhrnutie biblického základu: Eucharistia od počiatku doteraz: 1, Udeľuje spoločenstvo s Ježišom, 2, Vysvetľuje význam smrti a zmŕtvychvstania, 3, vytvára spoločenstvo veriacich. Dôležitosť slov O OPAKOVANÍ A SPOMIENKE, SLOV NAD CHLEBOM, SLOV NAD ČAŠOU,
Dejinný vývoj chápania Eucharistie
Grécky otcovia: Platónsky svetonázor, podobenstvo o obraze a predobraze, sprítomnenie božej idei v tomto svete, IC XC v Eucharistí ako Kýrios (Pán) a Veľkňaz. Obrazné myslenie a chápanie Eucharistického chleba.
Latinský otcovia: Naviazali na gréckych otcov, viac sa dbalo na praktickosť a starostlivosť o Spoločenstvo, AMBRÓZ: Premenenie podstaty chleba a vína. Prebral grécke myslenie do latinského, AUGUSTÍN: Eucharistia ako stredobod, začlenenie jednotlivého veriaceho do Kristovho tela, nie my prijímame Krista, ale Kristus prijíma nás. Reálny symbol Krista a reálny symbol cirkvi.
Grécki otcovia
Z duchovného sa dá vstúpiť do materiálneho a to tým, že božské zoberie materiálne na seba. Božský obraz môže byť prítomný v tom pravdivom – pozemskom svete. Na základe tohto myslenia vzniká koncepcia reálneho symbolu (sviatosti); v materiálnom sa komunikuje to Božské.
Latinskí otcovia
Podobne aj západní otcovia boli zameraní na grécke myslenie. Aj keď latinské myslenie je vecnejšie, prakticky (právnické), menej symbolicky.
Augustín +430
chápe eucharistiu silno existencionálne, čiže chápe prítomnosť Krista v chlebe, ale nie ontologický ako Stredovek. Hovorí, že preto je prítomný Kristus v Eucharistii, aby sa mohol s človekom stretnúť.
V 7. stor.
sa začína chápať sv. omša ako opakovanie Kristovej obety na kríži nekrvavým spôsobom. V latinskom sveta začína presadzovať špekulatívnosť.. a začína sa presadzovať dôkazov Boha vo sviatosti, tým sa opäť posilňuje charakter ontológie ako obety Krista. Začína slávenie omše, menej ako hostiny, ale ako obety (za niečo – za zosnulých..)
Začína sa radikalizovať pocit úcty, ale mení to trošku prax, lebo vždy menej a menej ľudí chodí neprijímanie. Zosilňuje sa rozmer obety. Aj liturgia sa začína meniť, tak že Eucharistia sa nie existencionálne prijíma, ako posila, ale ako dramatické pozdvihovanie, prijímanie sa odďaľuje.
Eucharistia ako hostina a obeta
Musí to byť vyrovnané: hostina – obeta. Nemalo by jedno byť veľmi povýšené nad druhé.
Eucharistické spory
Končiaci Starovek, počínajúci Stredovek. Neskôr v Stredoveku dochádza k rozpravám o prítomnosti Krista v Eucharistii. V tom čase dochádza aj k otvoreným sporom o euchar. daroch – chlieb a víno.
Niektorí hovoria, že v chlebe a víne je Ježiš a druhí hovoria, že chlieb a víno sú iba obrazy Ježiša. U nich skôr ide iba o reprezentáciu obety, ktorá sa stala iba raz. Jedna aj druhá bola extrémom. Obe skupiny stratila z dohľadu myslenie otcovia chápať sacramentum ako reálny symbol.
Ďalšie spory prichádzajú v 11. stor. Niektorí teológovia argumentovali, že telo Krista nemôže byť skutočne prítomne v Eucharistii, pretože je jeho telo oslávene v nebi. A tak sa vyvíja učenie o transubstanciácii – o premene podstaty. Že v chlebe a víne je podstata Krista.
Boli dva extrémy: hrubý realizmus a symbolizmus. My sa musíme pohybovať niekde medzi nimi. Aj jedna aj druhá strana stráca trochu reálny symbol.
Reformácia a jej reakcia na – Transubstanciáciu, Konkomintáciu, Teológiu obety
Reformátori vyjadrili nesúhlas s 3 vecami: transubstanciácia, konkomitácia (prítomnosť tela v krvi a krvi v tele /kto prijíma telo, prijíma aj krv/), Eucharistia ako obeta.
Luther potvrdzuje prítomnosť Krista v Eucharistii; chápe ako reálnu identifikáciu Krista s chlebom a vínom („toto je moje telo…“), ale v časovom obmedzení slávenia Eucharistie. Teda „vezmite a jedzte…“ pokiaľ sa to je a pije. Ale už neverí v prítomnosť potom. Preto nepoužíva zvyk uchovávania. Preto neuznáva aj eucharistickú zbožnosť (procesie). Naše chápanie je viac ontologické. Luther odmieta aj obetný charakter omše – slúženie obety za niečo. Hovorí, že bola prinesená iba jedna obeta a raz (na kríži Ježišom Kristom). Tým sa postavil proti omšovým štipendiám. Zároveň neuznáva konkomitácio, preto žiada prijímanie pod obojim spôsobom.
Zwingli odmietol skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. Pre neho podstatná nie je prítomnosť v chlebe, ale v duši človeka. Ľudská duša nemôže byť nasycovaná telom. Eucharistiu vníma ako spomienkové znamenie.
Kalvin sa postavil medzi Luthera a Zwingliho. Hľadá strednú cestu. Tvrdí, že veriaci neprímaju skutočné Kristovo telo, ale život.
/pre nás vnímať Eucharistiu iba existencionálne, nestačí/
Odpoveď koncilu: Ježiš Kristus je skutočne a podstatne prítomný v Eucharistii vo viditeľných spôsoboch. Zároveň hovorí, že tak ako je prirodzene spojené telo a krv, tak aj telo Pána v krvi a krv Pána v tele je prirodzené prepojené a tým odôvodňuje prijímanie laikov iba Kristovho tela.
Po konsekrácii ostáva ďalej prítomný Kristus podstatne a tým odôvodňuje uchovávanie Eucharistie.


—————————————————————————–
IV. Sviatosť pokánia (4.)
—————————————————————————–
Základné východiská a pojmy
Pôvod v Zjavení: 1, že Boh očakáva niečo konrétne od ľudí; 2 že ľudia sú schopní poznať Božiu vôľu; 3, že Boh ponúka všetkým možnosť skúmať Božiu vôľu; 4, všetci ľudia vlastnia slobodu a že ju môžu odmietnuť.
Hriech je odmietnutie Božej vôle. Ťažký hriech: Vedome, dobrovoľne, vážne. Hriech nemôže odpustiť nikto iba Boh. Sviatostný princíp sa prejavuje vo vzťahu Boha a človeka. Miesto Božieho odpustenia. Prejav poznanie hriechu je ľútosť. Pri dokonalej ľútosti je motívom samotný Boh.
Formy odpustenia
1, Cez počúvanie Božieho Slova; 2, Odpustenie skrze nápravu; 3, Skrze produktívnu lásku; 4, Skrze rozhovor; 5. Skrze spolu zomieranie s Ježišom; 6. Skrze Cirkev
Krst predovšetkým odpúšťa hriechy. Boh je sudcom nad človekom.
Biblický základ
Vina, obrátenie a odpustenie v SZ: Boh dáva novú možnosť, odpustenie je záchranou, oživenie Božím dychom, vnútorná premena a dar Boha, K obráteniu bolo veľmi dôležité slovo, ktorým si človek priznal svoju vinu. K pokániu patrili aj znamenia ako kajúce rúcho, sypanie popola či pôst.
Pokánie v NZ: Nehovorí bezprostredne o sviatosti ale poukazuje na Ježiša. Ježišovo odpúšťanie hriechov: 1. Telesné vyliečenie 2, Darovanie odpustenia; 3. Odpúšťanie symbolickým úkonom (stolovaním s hriešnikmi) Prax prvých spoločenstiev: Pastorálne listy NZ vyzývajú k pokoju, a očisťovaniu spoločenstva od Zla. Viacstupňové pokánie – bratské napomínanie v Mt evanjeliu. Ľutujúcim hriešnikom bolo dovolené sa navrátiť do spoločenstva. Boh je otcom aj ťažkých hriešnikov. Vylúčenie zo spoločenstva sa nikdy nepovažovalo za trvalé vylúčenie. Pavol apeluje na osobné jednanie, stavia na židovskej praxi, stoja uňho dve hľadiská: 1, Profil spoločenstva, kde zlý kvas je vyhodený; 2, Záchrana hriešnika, aby sa obrátil. Hriešnika je potrebné zahrňovať láskou. Ranocirkevná prax, na ktorej bola postavená sviatosť pokánia.
Dejinný vývoj sviatostí
Presný dejinný vývoj nie je možné opísať. Skutočnosti:
1. Zavedenie privátnej, opakovateľnej, individuálnej spovede;
2. Učenie o účinku kňazskej absolúcie.

Jednorazové a neopakovateľné pokánie exkomunikácie
Postavenie na perikopách Mt 18, 18 a 1 Kor 5; ak sa jednalo o závažný prečin bol kajúcnik vylúčený zo spoločenstva Eucharistie a po čase slávnostne prijatým. Prebiehalo to v troch častiach:
1, EXKOMUNIKÁCIA (Vyznal hriech pred spoločenstvom, biskup ho zaradil medzi kajúcnikov) 2, ČAS POKÁNIA (Obmedzenia v živote, pôsty a kajúce skutky, celibát.)
3. REKONCILÁCIA: Niektoré pokánia trvali na celý život, aj po prijatí na Veľký štvrtok ostávali byť akoby druhoradými.
Základné znaky exkomunikácie v tomto období:
1. Osobné úsilie kajúcnika; 2, Znovuzmierenie s cirkevným spoločenstvom;
Vznik a vývoj opakovateľnej, individuálnej spovede
Koncom 4. stor. sa zmierňuje na východe verejné pokánie, spovedanie u duchovného vodcu s kňazským svätením, Až do 6. storočia bolo na Západe tvrdým až do smrti, neskôr vplyvom keltov, ktorí boli ovplyvnení východom sa zmierňuje. Znakmi nového pokánia boli:
1, OPAKOVATEĽNOSŤ; 2, SPOVEDNÉ TAJOMSTVO
3, ODPADNUTIE ČASU POKÁNIA
Teologický vývoj
V 13. storočí sa stáva indikatívna formula jedinou formou sviatostí pokánia. Tým sa stratilo povedomie, že sviatosť pokánia je liturgiou spoločenstva, v ktorej je prosba spoločenstva za hriešnika a s hriešnikom podstatná. Nevyhnutnosť kňazskej absolúcie pri tomto. TOMÁŠ AKVINSKÝ: Odpúšťajúca sila ľútosti, prvýkrát sa zaoberal matériou a formou. J. D. SCOTUS: Zjednodušil Tomášovo chápanie, zameral sa na obsolúciu, teória odpustenia sviatostnou a nesviatostnou cestou.
Ustanovenia Cirkvi o sviatosti pokánia
v dejinách dogiem
4. LATERÁNSKY KONCIL (1215) – Zviazanie sa aspoň raz ročne vyspovedať, povinnosť spovede bez toho či zhrešil ľahko alebo ťažko, KOSTNICKÝ KONCIL: Bránil dôležitosť vyznania hriechov. FLORENTSKÝ KONCIL: Matériou sú úkony kajúcnika (ľútosť srdca, vyznanie, zadosťučinenie) TRIDENTSKÝ KONCIL: Reakcia na reformátorov, ktorí chápali odpustenie takto: Odpúšťanie iba Bohom samým, iba z viery, vzájomné odpustenie medzi veriacimi. Luther chápal krst ako jediný nástroj odpustenia hriechov a všetky snahy o odpustenie smerovali iba k nemu. MELANGTON: Zdieľal pochybnosti o spovedi, pokánie považoval za sebaumrtvovanie a potrebné, CONFESIO AUGUSTANA: Absolúcia medzi sviatosťami, súčasť ľudského práva. ZWINGLI A KALVÍN: Krst je prvoradou cestou pokánia, individuálna spoveď ako forma poradenstva. Odmietal rezervovanie rozhrešenia hriechov jurisdikcií. TRIDENSKÝ KONCIL v roku 1520 odsúdil Lutherové tézy Levom X., odmieta odpustenie hriechov iba skrze vieru, možnosť navrátenia hriešnika. Učenie koncilu v kapitolách: 1, Existencia a ustanovenie sviatosti IC XC, 2, Rozdielnosť krstu a spovede; 3, forma matéria; 4, dokonalá a nedokonalá ľútosť, 5, sudcovská kompetencia kňaza; 6, len kňaz smie rozhrešovať; 7, rezervovanie hriechov, 8 a 9. rozdiel medzi vinou a trestom. Učenie koncilu v kánonoch: 1, Vlastná sviatosť 2, rozlíšenie krstu a spovede; 3, moc absolúcie; 4, matéria; 5, Pravej ľútosti; 6, Vyznaní hriechoch. 7, Význam vyznávania ťažkých hriechov, 8, Význam a povinnosť spovedania sa, 9, Kňazská absolúcie; 10, Vysluhovateľ; 11, Rezervácia hriechov; 12, Odpustenie viny a trestu; 13, Zadosťučinenie hriechu. 14, Podstata zadosťučinenia, 15, Moc kľúčov. Systematické poznámky: 1, 4. Kánon pripúšťa odpustenie hriechov dokonalou ľútosťou; 2, ľútosť, vyznanie a zadosťučinenie ako matéria sviatosti, 3, Nechceli sa spísať hilemorfické formy matérie a formy; 4, nadviazanie na tradíciu, 5, Dôležitosť sviatostného vyznania; 6, Sviatostné rozhrešenie ako sudcovský akt. Vývoj do polovice 20. storočia: Znovuobjavenie sociálneho a ekleziálneho charakteru sviatosti, povzbudzovanie k častému prijímaniu, zriedkavejšie pristupovanie ku spovedi. DVK: Zmenená formula absolúcie, nová formulka hovorí o službe cirkvi, Sviatosť pokánia je koncipovaná ako sviatosť zmierenia, kajúce pobožnosti v pôstnom období
Systematické reflexie ku sviatosti pokánia
Na západe v kríze, vernosť tradícií nespočíva v jednoduchej praxi už jestvujúceho. Vzťah jednotlivca a kňaza v ušnej spovedi. Zmierenie sa predstavuje ako vyliečenie vzťahu človeka a Boha. Božie zjavenie poskytuje pohľad na to, aké spustošenie robí hriech s človekom. Napätie medzi cirkevným a Božím konaním: 1, MT umiestňuje pravidlo o zaobchádzaní s hriešnikmi, 2, Ježiš nikoho nikdy nevylúčil zo spoločenstva, 3, Prvé storočia sa cirkev bránila opätovnému prijatiu exkomunikovaných; 4, Učenie o moci kľúčov, v dokonalej ľútosti sa odpúšťa všetka vina. Mimoriadne formy praxe sviatosti pokánia
A, Odpustky: Spočiatku chápané ako odpustenie skutkov kajúcnosti, neskôr odpustky sa dali pripisovať aj zosnulým, problematika odpustkov u Luthera, predávanie odpustkov.
B, Laická spoveď: Na východe skôr terapeuticky, rozhrešenie sa stávalo aj istým spôsobom duchovného vedenia. Pre núdzový prípad odporúčaná, AKVINSKÝ: Aj keď laik nemôže udeliť absolúciu po vyznaní, sám Kristus Veľkňaz ju vykoná. Ľútosť a vyznanie sú len predpokladom prijatia sviatosti.
Systematické zhrnutie sviatosti pokánia
1, Je liturgiou v podobe prosby, vyznania a absolúcie; 2, Cirkev nevykonáva sú ale sprítomňuje Boha, 3, Túžba po pokání je súčasťou kajúcej Cirkvi, 4, Cirkev sa dištancuje od hriechu, nie od hriešnika.
—————————————————————————–
V. Sviatosť pomazania chorých (26.)
—————————————————————————–
Biblický základ
Mk 6,12: Oni išli pomazali olejom… Jak 5, 14: Je niekto chorý.. modlia a mažú v Pánovom mene.
Choroba ako následok hriechu, predstava o démonoch vládnucich v človeku.
Ježišovo účinkovanie – Prelomenie zla a záhuby a príchod nových vzťahov. Ježiš nepôsobil terapeuticky ale charizmaticky. Dôležitosť telesného kontaktu. Učeníci používali olej, symbolicky, ktorý bol vtedy považovaný za liečebný prostriedok.
Prax prvých kresťanov – Staranie sa o chorých v terapeutickom zmysle prešlo do kresťanského spoločenstva. Na zákl. Jak 5,14; ak sa jedná o závažnú chorobu, nielen smrteľného charakteru. Mazanie sa uskutočňuje v Pánovom mene. Prisľúbenie modlitby s vierou.
Dejinný vývoj sviatostí
V prvom storočí nebolo liturgicky vyzdvihované. HYPOLIT RÍMSKY: TRADICIO APOSTOLICA: Modlitby oleja určeného na mazanie. Rímska mestská liturgia s prítomnosťou biskupa. Olej sa stal požehnaním biskupa sväteninou a mohol sa aj piť. INOCENT I.: Prvý neliturgický text napísal. Pomazanie určené presbyterom, keďže ich bolo viac ako biskupov.
Vývoj ku sviatosti zomierajúcich – Podľa svedectiev olej používali nielen v nebezpečenstve smrti. Od 9. storočia sa mení chápanie tejto sviatosti. Kňazi požadovali vysoké poplatky za odslúženie tejto sviatosti. Rítus pomazania nebol jednotný, Do 13. stor.: pokánie, pomazanie, viaticum; Do II. VK pomazanie posledným; predpis o svätení oleja kňazom, inde svätil olej biskup. Stávalo sa, že sa pomazanie udeľovalo sedem dní po sebe. Byzantské mazanie vyžaduje viacerých kňazov. Nazývalo sa pomazanie olejom, neskôr posledné pomazanie. Teológovia pripisovali ustanovenie sviatostí apoštolom, iný zase, že ju ustanovil IC XC, no šírili ju apoštoli. Presadzovali sa názory, že táto sviatosť predstavuje poslednú bránu pred smrťou.  
Ustanovenia Cirkvi o pomazaní chorých
v dejinách dogiem
Pred Tridentským koncilom boli vyjadrenia veľmi krátke. V 13. st. sa spomína iba trikrát, aj to len ako posledné pomazanie. Pohŕdanie sviatosťou považované za hriech.
FLORENTSKÝ KONCIL: Matéria: Olej; Forma: Formulka; opiera sa o dielo sv. Tomáša Akvinského.
TRIDENTSKÝ KONCIL: Reformátori ju popreli. Popierali ustanovenie IC XC, taktiež aj účinky tejto sviatostí. Učenie v troch kapitolách a štyroch kánonoch:
Predslov: Dáva dôraz, že sa udeľuje na konci života, ako výzbroj pred nepriateľom.
1. Kapitola: Ustanovenie sviatosti IC XC, Mk 6,3; Jak 5,14
2. Kapitola: Účinok sviatostí
3. Kapitola: Vysluhovateľa a prijímatelia sviatostí
1. Kánon: Neobsahuje žiadnu novú dogmu, keďže sviatosť bola ustálená 1547 už na 7. zasadaní koncilu
2. Kánon: O milosti zo sviatosti pomazania
3. Kánon: O zachovávaní a praktizovaní rítu
4. Kánon: O vysluhovateľovi sviatostí
Priniesol zmenu chápania tejto sviatosti ako aj významnú úlohu a účinok tejto sviatosti.
DVK: Úsilie o obnovenie sviatostí ako pomazania chorých, nie ako posledného pomazania. SC to začína spomínať, stanovenie poradia udelenia sviatosti chorému: pokánie, pomazanie, eucharistia. Biskupovi bolo vyhradené svätenie oleja. Nový poriadok 1972 pre lat. obrad hovorí o mazaní na čele a ustálenom ríte. Môže byť slúžené aj viacerým chorým naraz. Sviatostná forma sa v podstate stávala epiklézou (Vzývaním sv. Ducha a jeho účinkov)
Systematické reflexie ku sviatosti pomazania chorých
Skúsenosť ohrozenia života; Pomocná ochrana pri záchrane a posilnení života (Prítomnosť ľudí – spoločenstvo a viditeľná pomoc.) Výraz uzdravenia musíme chápať eschatologicky.
Systematické zhrnutie
Sviatostným miestom je jednoznačne ťažká choroba. Pre niektorých však ostáva sviatosťou posledného pomazania. Je to príprava na stretnutie s Bohom.
—————————————————————————–
VI. Sviatosť kňazstva (35.)
—————————————————————————–
Biblický základ
Sviatosť zviazaná s úradmi v Cirkvi. Inštitúcia Božieho práva, Požiadavky biblie ku sviatosti: 1, súvis s IC XC, dané praxou a jeho hlásaním; 2, Impulz v SD; V novovzniknutom spoločenstve vznikali služby, ktoré možno vidieť v danostiach: 1, Ježiš venoval učeníkom osobitý čas na formáciu; 2, Veľkonočné skúsenosti s IC XC, chápanie cirkvi ako apoštolskej, tzn. od apoštolov. KC sa nemôže vzdať apoštolskej postupnosti, Povolaní služobníci sa stávajú svedkami a učiteľmi, Črty teológie kňazstva: 1, Slúžiaci úrad v apoštolskej postupnosti je konštitutívny pre Cirkev, 2, slávnostné prijatie človeka, 3, Úlohy slúžiaceho úradu, služba na raste IC XC tela; ZAVAZOVANIE k funkciám martýrie, leiturgie a diakonie.
Biblické východisko
KRÁLI, KŇAZI A PROROCI V IZRAELI: Kráľ: pastier, nositeľ práva, ochranca, zástupca, pred národom, bol pomazaný do služby, kráľ bol adoptovaný ako syn Boha, vyvolenie z ľudu na významnú úlohu. Kňaz: prinášal obety, požehnával, vstupoval do svätyne, vzdelával, niekedy súdil, Lévyho pokolenie, ríty obliekania a pomazania spadali do tejto úlohy; Prorok: Charizma, vysvetľovanie Božej vôle, boli v konfliktoch s nositeľmi iného úradu;
KRÁĽOVSKE KŇAZSTVO V NZ: Ježišova rodina v kmeni Lévyho, Mohol by byť nazývaný aj prorokom, aj kráľom a kňazom, namiesto kultovej obety nastala duchovná obeta.
Vznik cirkevného úradu v NZ spoločenstvách
KRUH DVANÁSTICH (Zhromaždenie Dvanástich ako symbol zjednotenia Izraela) APOŠTOLY (Svedectvo IC XC, normatívna apoštolská tradícia, zodpovednosť za ohlasovanie evanjelia. POČIATKY ÚRADU (Pavlove listy, rozdelenie úlohy do úradov, vzor fungovania synagóg, siedmi boli vyvolený za diakonov, neskôr poznáme pojem dozorca (episkopoi), diakonisy, nepoznáme jednotné pomenovanie funkcií v spoločenstve, celý život spoločenstva bol smerovaný k apoštolovi; SVEDECTVÁ: EF: Norma ohlasovania apoštolov a prorokov, učenie a vedenie spoločenstva úzko spojené; 1 PT: Potreba charizmy s vedením spoločenstva, Vyhýba sa označeniu pastier, SK: Úrad starších, ustanovenie do úradu SD, Posledná tretina 1. storočia sa snaží o normatívne spracovanie, 1 a 2 TIM, 2 PT: Pastorálne listy, dbanie o starostlivosť o stádo, apoštolská postupnosť v zmysle následníctva skrze vkladanie rúk.
LITURGICKÁ FORMA UVDENIE DO ÚRADU: V NZ nemáme žiadnu takú informáciu, modlitba vkladaním rúk, neskôr sa hovorí o charizmách a daroch milostí, udržiavanie spoločenstva v poriadku a služba spoločenstvu.
KULTOVÝ ÚRAD V NZ: Rozdiel medzi biblickým a po biblickým formovaním sviatostí, formovanie pojmov nie je v biblií jasne smerované na slovo a osobu kňaza (kňaz – nositeľ úradu) NZ sa obracia proti obeti v chráme, preto sa vyhýbali výrazy, ktoré by sa s týmto spájali, Kritika kultu nie je v rozpore so židovstvom, kritika bola zo strany prorokov, milosrdná láska, ktorá však nevylučovala obetu. Ježiš sa tu chápe ako dar a obeta, Ježiš sám liturgicky štylizuje poslednú večeru, o veriacich sa hovorí ako o tých, čo majú podiel na jeho kňazstve.
ZHRNUTIE: Vývoj úradu nie je v takom kontraste s vývojom evanjelia, nemôžeme ho považovať za chybný.
Pobiblické formovanie úradu
LIST KLEMENTA RÍMSKEHO KORINŤANOM (Problémy v kresťanskom spoločenstve v Korinte, vedenie liturgie je vecou úradu nie hociktorého člena spoločenstva, po prvýkrát prirovnávanie k židovským úradom) IGNÁC ANTIOCHÍJSKY (Prvý svedok k monarchistickému episkopátu, cirkevný úrad je miestom, kde špeciálne účinkuje Boží duch) TRADICIO APOSTOLICA (Biskup bol volený a potvrdený susednými biskupmi vkladaním rúk, rozdelenie vyššieho kléru a ich úloh, vkladaním rúk sa odovzdávala sviatosť kňazstva a niektorí ho dostali na základe vyznania, ale ak by mal byť biskupom, mali sa naň vložiť ruky. IRENEJ Z LIONU (Apoštolské podanie viery, nástupcovia apoštolov prijali istú charizmu pravdy.) TERTULIÁN (Označovanie biskupa za veľkňaza, použil prvýkrát výraz ordo, niekedy to bola hodnosť, neskôr sa prevzalo ako sacramentum ordinis); CYPRIÁN (Prvýkrát použil pojem klerik, laik; pomenovanie hierarchie cirkvi (gradus) Vývin charizmatických funkcií v spoločenstve);
Dôsledky pobiblického formovania: Vystupujú do popredia komponenty: trvalosť, kompetencie, následníctvo; Trojstupňový úrad, biskupský úrad sa stal spoločenským úradom, kňazi naďalej podriadení biskupovi.
Vývoj učenia o sviatosti kňazstva
– koncom staroveku a začiatkom stredoveku
Medzi 6. a 9. st. nastáva veľký posun v chápaní, kňazi skôr boli len v tieni biskupa, neskôr nastáva presun presbytera na Novozákonného kňaza, biskup sa začína chápať ako plnosť kňazstva, určuje sa terminológia požehnania a svätenia. Ustanovenie svätenia tzv. nižšieho kléru, odovzdávanie insígnií biskupovi, rozdielne oblečenie, nižšie svätenia neboli chápané ako sviatosť ale ako sväteniny, ordinácia začala byť viazaná na územie, odovzdávanie predmetov rôznym stupňom svätenia.
– od staroveku ku scholastike
V stredoveku sa zameriavala hlavne na biskupa a na jeho úlohy (ohlasovanie, liturgia, vedenie spoločenstva) Úloha biskupa = Úloha IC XC, prijímanie Božej milosti, zdôrazňovanie milosti a plnosti sviatostí. HIERONYM, SV. JÁN ZLATOÚSTY, AMBRÓZ, nastáva zrovnoprávnenie medzi biskupmi a kňazmi. AKVINSKÝ: Biskupská vysviacka nie je sviatosťou, Po ustálení siedmych sviatostí sa rozdelili úlohy a právomoci biskupa a kňaza.
Ustanovenia Cirkvi o sviatosti kňazstva
v dejinách dogiem
601 – prvé informácie; 1106 – potvrdzovanie platnosti svätenia;
FLORENSKÝ KONCIL: (1439 – 1445) – Učenie o matérií (skrze koho udelené) a forme, ktoré už teraz neplatí; TRIDENTSKÝ KONCIL: (1545 – 1563) Kvôli reformátorom; reformátori popreli túto sviatosť, Luther učil, že krst ustanovuje každého do kňazstva, popieral legitimáciu obradov, podľa neho existujú zvláštny nositelia úradu, ktorí sú „ordinovaní“ do služby. Kňazskú službu ustanovil za sviatosť a nadradený pojem. Schválené kapitoly: 1, Kňazstvo NZ (apoštolská postupnosť) 2. Predstavuje sedem svätení (klerikálna tonzúra, zriadenia: subdiakon, akolyta, exorcista, lektor, ostiár) 3. O sviatosti, prostredníctvom vkladaní rúk; 4, Cirkevná hierarchia (poriadok do vecí) Kánony: 1, vonkajšie kňazstvo určené na premieňanie Eucharistie a kázanie; 2, Stupne v sväteniach; 3, Ustanovenie IC XC, 4, Vtláčanie pečate SD; 5, Sväté pomazanie pri sviatosti; 6, Hierarchia v Cirkvi; 7, Biskupi právoplatní a najvyšší v cirkevnom spoločenstve; 8, Odmietanie moci apoštolského stolca menovať biskupov. KONCIL ODMIETA všeobecné kňazstvo prirovnávať k služobnému, voľbu ľudu biskupa
SACRAMENTUM ORDINIS (1947) PIUS XII, : Kompetemcia cirkvi v sviatostiach, účinok a milosti cez SD
DVK (1962 – 1965) – Konštitúcie SSC a LG značný posun v chápaní tejto sviatosti. SPOLOČNÉ A HIERARCHICKÉ KŇAZSTVO: Nepoprel rozdiel medzi klérom a laikmi, Pojem „Boží ľud“; LG 10: Oddelenie sviatostného a všeobecného povolania kňazov. HIERARCHICKÝ ÚRAD BISKUPA: LG 3. kapitola; plnosť kňazskej moci, plné kňazstvo prináleží len biskupovi, milosť skrze vkladanie rúk. ÚRAD KŇAZA: Ako biskupi, podiel na kňazskom, učiteľskom a pastierskom úrade. Konanie v mene Cirkvi, SLUŽBA DIAKONA: LG 29, otvoril stály diakonát v latinskej cirkvi, nie sú svätení na kňazstvo ale na službu. NOVÉ PRVKY DVK: 1, DYNAMIKA (Úrad IC XC) 2. ZÁKLADNY KONCEPT (Od biskupa nižším..) TRADIČNÉ PRVKY DVK: 1, CHARAKTER INDELEBILIS, 2, PRAMEŇ KŇAZSTVA (Od Ježiša, nie biskupov)
PONTIFICALIS ROMANI: PIUS XII., Matéria a forma, vkladanie rúk a modlitba
CIC: Z ľudí sa robia vysvätení služobníci, aby konali v mene Cirkvi a Ježiša Krista, zrušenie nižších svätení, ostali len vyššie, lektorát a akolyát sa stali ministériami, ordináciou alebo poverením. 
Systematické reflexie ku sviatosti kňazstva
Úsilie o charakterizovanie sviatosti kňazstva:
Tri návrhy základnej charakteristiky kňazskej služby: a, služba slova; b, služba jednote, c, reprezentácia Cirkvi a Krista; Poslanie povolaných ku martýriu (hlásaniu Slova), diakonii (spoločenstve) liturgii (sláveniu)
Ordinácia ako sviatosť: Osobné posvätenie kňazskou vysviackou, gestá vkladania rúk a epiklézy. Ordinácia sa stáva sviatosťou. Vyznávanie trvalého povolania do kňazského úradu. Nezmazateľný znak, ktorému neprekážajú nedostatky kňaza. Proces milostí z vysviacky sa napĺňa v službe. Povzbudzovanie v daroch Cirkvi.
Podmienky na prijatie sviatosti kňazstva: Vyžaduje samostatných, zrelých a zbožných ľudí. Otázka o svätení mužov nežijúcich v manželstve.
Ordinácia ženatých mužov: Nie otázka dogmatická ale primeranosti. Dôvody celibátu: Svedectvo o spojení a zjednotení s IC XC, Proti celibátu: sexualita, potreba spoločenstva, chápanie otázok rodiny, poukazovanie na nedostatok kňazov. Americké synody sú za svätenie mužov, kt. sa vyznačili príkladným manželským životom.
Ordinácia žien: Prejavy o zrovnoprávnenie pohlaví, utlačenie žien, nielen v Cirkvi; Pred DVK nebolo nesvätenie žien brané ako problém, 1976: Inter insignores: Príklad IC XC vyberania apoštolov len z mužov, Cirkev nie je oprávnená pustiť ženy k vysviacke, CIC už ženy vylučuje, Ján Pavol II: ORDINATIO SACERDOTALIS: Jednoznačne odmietavé stanovisko ku sväteniu žien. Formulácia však nespĺňa vyhlásenie ex catedra, v r. 1995 však povýšené ako neomylná pravda.
Ekumenická stránka sviatosti a úradov: Problém v nedodržaní apoštolskej postupnosti vo sväteniach. Dve úsilia: 1, Skúmanie histórie a apoštolskej postupnosti; 2, Návrhy spôsobu odovzdávania úradu už existujúcich cirkví.
—————————————————————————–
VII. Sviatosť manželstva (60.)
—————————————————————————–
Právne uznanie spoločenstva života muža a ženy. Zdôrazňovanie toho, že manželstvo ustanovil Boh už v raji. Prechádzalo zmenami, nie vždy správne chápané.
1. Primárne išlo o zachovanie majetkových vzťahov. Spočiatku ako produktívne a ekonomické. Polygamia, v SZ bežná aj u Svätých praotcov.
2. Vecné chápanie aj v kresťanstve v scholastike. Hlavnou úlohou bolo plodenie detí, toto trvalo až do DVK
3. Hodnoty ako rovnocenné partnerstvo, úcta, sloboda. Začiatky chápanie emocií v romantizme.
LG 7: Obraz Kristovej lásky k Cirkvi ako obraz manželov.
Biblický základ
SZ: Muž a žena stvorení na Boží obraz; Muž a žena predstavení ako rovnocenní partneri. ÚLOHY VZÁJOMNÉHO ZJEDNOTENIA: Spôsob zjavovania Boha a jeho mocnej účinnosti; Úloha chrániť a rozvíjať spoločný poriadok. Zasnúbenie ako obraz a podobenstvo. Manželstvo pred tvárou YHWH ako zmluva. Počas Ježišovho pôsobenia viac ako oslava ako právny akt. Manželská vernosť. Tóra umožňovala rozvod, vypísaním priepustného listu muža.
NZ: EVANJELIÁ: Otázka dovolenia prepustenia manželky, kde Ježiš odmieta prax prepustenia manželky; Dodatok v Mk je dôležitý pre pohanokresťanov, pre ktorých je písané evanjelium. Mt zase zdôrazňuje klauzulu smilstva. Zdôrazňovanie nerozlučnosti.
1 Kor: Konfrontácia medzi kresťanmi a pohanmi v Korinte. Pôvod Privilegium Pavlinum; Upredňosťnovanie panenstva kvôli: Krátkemu času; Misionárska úloha.
Ef: Najdôležitejší text, aby muži milovali svoje manželky ako Kristus miloval svoju Cirkev. Očakávanie parúzie ustupuje do úzadia. Ide o: 1, Pozitívne hodnotenie manželstva ako obrazu o Božom kráľovstve. 2, Nové vzťahy kt. charakterizujú príchod kráľovstva.
Dejinný vývoj sviatostí
Starovek: V latinskej cirkvi malo mimoriadny zmysel rímske chápanie manželstva. Dva aspekty uzavretia: 1, Záležitosť rodinného práva, súhlas vôle a zmluvy. 2, začiatok spoločného života. Málo svedectiev o cirkevných zvykoch; IGNÁC ANTIOCHÍJSKY hovorí, že sobáš mohol byť len s povolením biskupa. TERTULIÁN zase vníma požehnanie manželov vrámci liturgie. Ťažkosti s prijatím sexuality v manželstve. Jasný postoj k neviazanosti. AUGUSTÍN: Vlastná skúsenosť neviazanosti. Telesná žiadostivosť potláča ducha. Biblia učí, že spojenie muža a ženy je niečím dobrým. Nazýva sa SACRAMENTOM, ktoré Augustín chápal ako posvätné zaviazanie. CIRKEVNÉ PRÁVO sa vyjadruje zdržanlivo k druhému a tretiemu manželstvu, Pavlovské privilégium a manželská nevera ako dôvod.
Stredovek: Proces v otázkach matérie a formy. Povinnosť verejného slávenia manželstva. Začalo patriť k liturgii Cirkvi.
Ustanovenia Cirkvi o manželstve v dejinách dogiem
Reformné hnutia odmietali sviatosti a rítus. Bránil ich 2. Lateránsky koncil, Veronský Koncil, Vyznanie viery z roku 1267.
Florentský koncil: Zjednotenie Arménskej cirkvi a Ríma; zmysel náuky Tomáša Akvinského.
3 Dobrá manželstva: Výchova; Vernosť; Nerozlučiteľnosť
Reformátori: Proti učeniu kvôli: 1, Celibát nad manželstvo; 2, Prevládajúcemu právnickému pohľadu. Luther manželstvo považoval za najcennejší stav kresťanstva. Po páde je manželstvo stavom lásky, kríža a viery. Celibát charakterizoval ako charizmu vyvolených. Odmietal tajné manželstvá a popieral povinnosť sľubu čistoty. Manželstvo pod cirkevné právo odmietal. Zlomyselné opustenie považoval za dôvod na právne rozdelenie. Melanchton hovoril o skutkoch na rozlúčenie.
Tridentský koncil: Postoje proti reformátorom. 1547 sa uzákonilo sedem sviatostí, udelenie milostí prostredníctvom sviatostí. Dvaja sa stanú jedným telom. K otázke matérie a formy sa nechcel koncil vyjadriť. Dekrét Temetsi o reforme spôsobu uzatvárania manželstva. Uzavretie manželstva a cirkevný sobáš mali byť spojené
DVK: Kritika vecného chápania manželstva, SSC požadovala prepracovanie a obohatenie manželského rítu. GeS: Prvá kapitola zameraná
na dôstojnosť manželstva a rodiny. Koncil zameriaval manželstvo na plodenie detí, nestavia to však na prvé miesto. Láska je naplnením manželstva.
KÓDEX KÁN, PRÁVA: Pokoncilové dokumenty a Familiaris Consorcio vyžadovali zmenu chápania v práve. Podstatné prvky teológie sviatosti manželstva:
1, Manželstvo ako v minulosti právnický vzťah, ale zavádza sa nový pojem a to „zväzok“
2, Ciele: Prvým je morálne dobro a druhým je plodenie a výchova.
3, Jednota a nerozlučiteľnosť manželstva, vzniká trvalý a účinný zväzok.
4, Vidíme tu nielen zväzok ale aj sviatosť, medzi pokrstenými môže byť platný manželský zväzok, ktorý by nebol sviatosťou.
5, Vyjadrenie sa k otázke vysluhovateľa sviatosti manželstva. Pýtanie sa na vôle sobášiacich sa. Ten kto prijíma odpoveď, musí byť Cirkvou platne poverený.
6, Najvyššia autorita si bráni právo vyhlasovania právoplatnosti manželstva.
Systematické reflexie ku sviatosti manželstva
Literatúra zdôrazňuje hlavne manželské práva a povinnosti. Nevyhnutnosť Božieho požehnania v manželstve. V 20. storočí rozdelenie na klérus a laikov. Kňaz bol chápaný len za asistenta sviatostí. Spoločné slávenie liturgie kňaza a manželov. Prejav lásky nielen v rozhodovaní vôle. Účinok sviatostí manželstva spočíva: 1. Ustanovenie manželov byť domácou Cirkvou.
2. Celoživotná vernosť, Boh neopúšťa manželov nikdy.

—————————————————————————–
Sväteniny (74.)
—————————————————————————–
Biblický pôvod
Pôvod v židovstve, v chválospeve Boha, požehnania mali už v SZ štylizovanú podobu. Formuly požehnania kt. sa už nezameriavali len na ľudí. Želanie bohatého stola.
Požehnania v NZ – Židovské požehnanie sa koncentrovalo na pokoj (šalom) kým v kresťanstve bol pojem milosť. Pozadie tvorí potvrdenie o účinnosti Božieho slova.
Požehnania a svätenia v cirkvi
Veciam, ktorým nebola privlastnené sviatostné uctievanie ale primeraná úcta, spadali do svätenín. Podobnosť v slove sviatosť a svätenina. Nebezpečenstvá svätenín:
I. Pokušenie dualisticky štiepiť stvorenie
II. Povera, že požehnanie vnáša magickú silu do ľudí
Charakteristika svätenín
Opisuje ich DVK: Posvätné znaky na príhovor sv. Cirkvi, posväcovanie udalostí, čerpanie vo veľkonočnom tajomstve umučenia a vzkriesenia IC XC,
CIC: Sväteniny neúčinkujú silou IC XC (ex opere operato), ale silou a príhovorom Cirkvi (ex opere operantis Ecclesiae), všetko sa deje v sile SD
Druhy svätenín
Spočiatku delenie na zasvätenie (osoby alebo miesta sú vybraté zo svetského zamerania na posv. úkony) a požehnanie (vecí, snúbencov a pod.)
CIC 1983: CONSECRACIO (Zasvätenie osôb s olejom) DEDICATIO (Posvätenie miest s olejom)
BENEDICTIO (CONSTITUTIVA) (Požehnanie osôb a miest bez oleja, všetky tieto posvätenia smú vykonáva iba biskupi alebo kňazi kt. je to povolené.)
BENEDICTIO (INVOCATIVA) (Požehnanie vecí a osôb, kt. nemajú kultový cieľ. Vykonávané klerikmi alebo aj laikmi.
Systematické zhrnutie
Rímska kniha požehnaní (1984) obsahuje dôležité teol. prvky. Vyznanie, že všetko je naplnené Božou prítomnosťou; požehnania sú liturgiou Cirkvi; zdôrazňuje, že nie je podstatné iba znamenie kríža. Požehnania laikmi, nemožno oddeľovať od požehnaní Cirkvi, z teol. hľadiska nie sú iba liturgickým úkonom, ale majú aj štruktúru epiklézy. Dialóg medzi Bohom a človekom.

Back to top button