Sucho

Jednu oblasť postihlo strašné sucho. Tráva najprv zožltla a potom uschla. Pomreli slabé stromy. Z neba nespadla ani kvapka a ráno nikdy zemi neprinieslo ani chvíľkové občerstvenie rosou. Tisíce malých i veľkých zvierat umieralo. Len máločo malo silu utiecť púšti, ktorá všetko pohlcovala. Sucho bolo zo dňa na deň horšie. Dokonca i staré stromy, ktoré svojimi koreňmi dosahovali hlboko do zeme, stratili listy. Všetky studničky a pramene vyschli. Podobne potoky a rieky. Len malý kvietok ešte žil, pretože mu jeden pramienok ešte dával pár kvapiek vody. Ale pramienok si zúfal: „Všetko je suché. . . umiera. A ja s tým nedokážem nič urobiť. Aký zmysel majú moje dve kvapky vody?“ Po blízku stál starý a mohutný strom. Začul jeho nárek a skôr než umrel, povedal pramienku: „Nikto od teba nečaká, že dáš život celej púšti. Tvojou úlohou je udržať pri živote tento kvietok. Nič viac.“