Skrátené znalosti o byzantskej liturgike

Úcta k Bohu

Bohopocta- najvyšší a najdokonalejší stupeň úcty k Bohu
1.duchovná- a vnútornou vlastnosť duše, pomocou ktorej sa usilujeme poznať Boha, milovať ho, slúžiť mu, veriť v neho, všetko iba od neho očakávať, jeho príkazy plniť a uspokojiť sa s jeho rozhodnutiami aj vtedy keď ich plne nechápeme a sú pre nás veľmi ťažké
2.telesná-činnosťa prejavynášhotela,slová, skutky,pohyby
Vonkajšia úcta k Bohu : prejavy – prítomnosťou na bohoslužbách, oslavnými, ďakovnými a prosebnými modlitbami, spevmi, prežehnávaním sa, pokľaknutím, poklonou, rozprestretým i rukami, bitím sa v prsia, návštevami chrámu, sprievodmi, pristupovaním k sviatostiam a podobne

Druhy vonkajšej úctyu k Boh
Osobná-človek sám prejavuje úctu k Bohu
Bohoslužba –viacerí spoločne prejavujú úctu
• Verejná– vedú ju Cirkvou poverené osoby, v Cirkvou stanovenom čase, na posvätnom mieste a vykonávajú ich v mene Cirkvi a podľa Cirkvou ustanoveného poriadku
• súkromná

II. OBRAD A OBRADOSLOVIE
Liturqika

Obrad – Cirkvou ustanovený poriadok verejných bohoslužieb- východný a západný (obrad byzantský a rímsky alebo grécky a latinský, arménsky sýrsky a pod.
Ceremónie- menšie obradové úkony ktoré netvoria bohoslužobné celky, ale majú svoj poriadok – okiadzanie chrámu a ľudí na začiatku liturgie, kropenie svätenou vodou a pod.
Verejná bohoslužba =liturgia- viaceré obradové úkony pospájané do jedného bohoslužobného obradového celku
Cirkevné obrady- ustálené spôsoby konania verejnej bohoslužby, vytvárajú ich verejné bohoslužby, alebo liturgie

Rítus a liturgické

Katolícka Cirkev na celom svete vyznáva jednu a tú istú vieru, vysluhuje tie isté sviatosti, má jednotné vedenie – pápež a biskupi – predsa však svoje bohoslužby vždy a všade nevykonáva podľa rovnakého bohoslužobného poriadku. Vonkajší poriadok bohoslužieb od najstarších čias sa vyvíjal rozlične.
Kresťanská liturgia má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. On ako hlavný liturg prikázal apoštolom konať liturgiu
Liturgia sa v jednotlivých cirkvách postupne vyvíjala z apoštolskej tradície. Ďalší stupeň vývinu kresťanskej bohoslužby nastáva zjednotením väčších oblastí. Príčinou ich vzniku bola rovnaká národnosť, reč a zemepisná poloha. Takto vznikli dve veľké skupiny liturgií: Liturgia Východu a Liturgia Západu Tieto dve skupiny sa ďalej rozčlenili na podskupiny
LITURGIA VÝCHODU: LITURGIA ZÁPADU
Antiochijská skupina:
Západosýrsky typ: a) Sýrsko-antochijský rítus 1. Rímsky rítus
b) Maronitský rítus 2. Ambroziánsky rítus
c) Byzantský rítus 3. Mozarabský alebo západogótsky rítus
d) Arménsky rítus 4. Galský rítu
Východosyrský typ: 5. Keltský rítus
a) Nestoriánsky rítus
b) Chaldejský rítus
c) Malabarský rítus
Alexandrijská skupina: a) Koptský rítus
b) Etiópsky rítus

LITURGIA VÝCHODU
– Charakterizuje ju používanie viacerých anafór (kánonov). – aj na Západe 4 kánony.
Antiochijskáj skupina- epikléza (zvolávanie svätého Ducha, aby premenil dary) je po anamnéze (modlitba ako pripomienka utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania), prosby veriacich zakončujú anafóru
Antiochijskáj skupina- epikléza je pred anamnézou, anafóra sa začína prosbami veriacich

ANTIOCHIJSKÁ SKUPINA

Západosýrsky typ

a) Sýrsko-antiochijský rítus
Jeruzalemská liturgia a palestínska liturgia boli pôvodne príbuzné s antiochijskou liturgiou, ale rozvoj pútí na posvätné miesta im dal vlastný ráz. Jeruzalemská liturgia ovplyvnila arménsku liturgiu. Svedčia o tom cenné dokumenty: katechézy sv. Cyrila Jeruzalemského (alebo jeho nástupcu Jána), Itinerarium Egerii, staroarménsky lekcionár a kalendár a melchitský rítus
Charakteristikou tejto liturgie je prevaha hymnických prvkov nad žalmami.
Časť Malabarov zo západného indického pobrežia, ktorí kedysi odmietli zjednotenie s Rímom, sa zjednotila s monofyzickým patriarchátom v Antiochii a prebrala západosýrsky rítus. Roku 1930 sa však zjednotilo niekoľko ich biskupov s Rímom a volajú sa Malankari. Ponechali si sýrsky rítus, ale obrady sa konajú v reči ľudu (malayalam).

b) Maronitský rítus
Je to odnož sýrsko-antiochijského rítu. Používajú ho obce v Libanone, ktoré v 8. a 9. storočí tvorili samostatnú cirkev okolo kláštora sv. Marona.

c)Byzantský rítus
Ako má Rím svoju rímsku liturgiu, tak má “nový Rím” – Konštantinopol – Carihrad – svoj byzantský rítus, v
Najčastejšie sa však používa anafora sv. Jána Zlatoústeho. Je mladšia a je pravdepodobne len prepracovanou staršou antiochijskou anaforou z čias po sv. Jánovi Zíatoústom, Byzantský rítus nemá viac anafor. V dňoch bez eucharistickej slávnosti sa slávi liturgia vopred posvätených darov. Byzantská liturgia je bohatá na hymny.
Charakteristikou tohto obradu je úcta obrazov. Presbytérium je oddelené od chrámovej lode obrazovou stenou – ikonostasom. Séria ikôn je zostavená pódia pevných pravidiel. V ikonostase možno vidieť reakciu na obrazoborectvo (8. storočie). Rozšírením Ruskej ríše sa dostala k byzantskej cirkvi celá východoslovanská oblasť. a jeho liturgia sa slávi v týchto jazykoch: gréckom, arabskom, cirkevnoslovanskom, arménskom, ruskom, bulharskom, rumunskom, albánskom, estónskom, fínskom, maďarskom, slovenskom a ukrajinskom.
Byzantský obrad používajú pravoslávni, i s Rímom zjednotení gréckokatolíci a melchiti.

d) Arménsky rítus
Liturgiu zostavil koncom 4. storočia patriarcha Katholikos Sahak. Pri eucharistickej obeti používa nekvasený chlieb. Pri bohoslužbách používa klasickú aramejčinu. Namiesto ikonostasu má záclony.

Východosýrsky typ
Mezopotámske cirkevné obce stáli zo zemepisných a politických dôvodov mimo vplyvu Antiochie.

a)Nestoriánsky rítus
Jeho tvorcom je pravdepodobne patriarcha Išó Jahb llI. v 7. storočí. Liturgickou rečou je predovšetkým sýrčina.

b) Chaldejský rítus
V 15. storočí sa spojili s Rímom nestoriáni na Cypre a v 16. storočí časť nestoriánov z Iraku a utvorili chaldejskú cirkev..

c) Malabarský rítus
Nezjednotené malabarské cirkvi sú zjednotené s monofyzitickým patriarchátom v Antiochii a tvoria malabarskú cirkev so sýrsko-antiochijským obradom.
ALEXANDRIJSKÁ SKUPINA
a) Koptský rítus
Dnes už prevláda v tamojšej liturgii arabština, predtým gréčtina a koptské nárečie. Koptský rítus používa anaforu sv. Bazila v pôvodnom znení a anaforu sv. Gregora Naziánskeho. Obidve anafóry patria k antiochijskému typu anafór.
b) Etiópsky rítus
Má vlastnú náboženskú poéziu (mariánske hymny) a používa 17-18 anafór, ktoré sú zväčša cudzieho pôvoduka.)
LITURGIA ZÁPADU
a) Rímsky rítus
Pôvod rímskeho rítu je v bohoslužbe mesta Ríma, t. j. v pápežských formulároch. Najstaršími zbierkami rímskej liturgie su sakramentáre, ktoré obsahuju iba modlitby pre biskupa alebo kňaza pri slávení Eucharistie a s nou spojenymi slávnosťami. Sacramenţárium Leonianum a Sacramentarium Veronensae, Sacramentarium Gregorianutm
Rímske modlitby su písané v harmonicky formovanej reči a vynikajú klasickou stručnosťou. Rímsky rítus je zdržanlivý aj v používaní hymnov. ( až v 12. storočí). Liturgickou rečou rímskeho obradu bola v staroveku najprv gréčtina (až do druhej tretiny 4. storočí), potom latinčina, v Dalmácii staroslovienčina. . Do II. vatikánskeho koncilu mal rímsky rítus ako obradnú reč latinčinu. Koncil povolil však slávit Eucharistiu a vysluhovať sviatosti aj v iných rečiach. Preberali sa aj zvyky Východu, Ani vydaním Rímskeho rituálu v roku 1614 nezanikli celkom osobitne rituály.

b)Ambroziânsky rítus
Je to rímsky typ liturgie, v ktorom sú rímske prvky pomiešané s mnohými vlastnými prvkami. 16. storočí ho reformoval Karol Boromejský, v 19. a 20. storočíi skupina učencov, najmä A. Ratti (neskorší pápež Pius XI.).
b) Mozarabský (vizigótsky) rítus
Takto sa nazýva preto, ze sa dlhšie používal v tých častiach Španielska, ktoré boli obsadené Arabmi. Gregor VII. Ho zakázal, ale kardinál Ximenes z Toleda vydanim Missale mixtum a Breviarum Gothicum (1500-1502) ho umožnil.
.
d) Galikánska liturgia

e) Keltská liturgia
Bola rozšírená v írsku, Škótsku a medzi keltskými obyvateľmi v Anglicku. Keltská liturgia vznikla pôsobením rímskych a anglosaských misionárov, ktorí všade zavádzali rímsku liturgiu.
III. BOHOSLUŽOBNIE ZHROMAŽDENIE
. Kresťanský starovek nepoznal slovo liturgia ani rozlišovanie medzi liturgickými úkonmi a pobožnosťami. Používal slovo zhromaždenie, keď chcel vyjadriť, že sa kresťania zišli, aby slávili tajomstvo svojej spásy počúvaním Božieho slova, označovalo sa aj : syn axis, syneleustis, coetus a convocationes, procesio, coire, convenire, congregari in unum, eklésia, /. Z historického hľadiska je teda zhromaždenie prvá a základná liturgická skutočnosť. Liturgické úkony nie sú súkromnou činnosťou, lež slávnosťami Cirkvi Novšia teológia a dokumenty II. vatikánskeho snemu znova stavajú liturgické zhromaždenie do správneho svetla a zdôrazňujú jeho základný význam v živote Cirkvi a veriaceho kresťana.( v stredoveku bola neúčasť trestaná)
LITURGICKÉ ZHROMAŽDENIE A CIRKEV

a) Bohoslužobná obec zjavuje pravú tvár Cirkvi
Tu na zemi je bohoslužobné zhromaždenie najčistejším prejavom Cirkvi, jej pravou epifáníou, “zjavením”, v ktorom sa Cirkev predstavuje a odhaľuje. Cirkev a liturgické zhromaždenie sú takmer synonymom. Cirkev je práve oným zhromaždením /Mt J 6,18/, kde sa uskutočňuje mystérium spásy v Kristovi, “Ona je tak veľmi Telom Kristovým, že sa toto Telo oslabuje, keď sa niekto vzďaľuje od miestneho liturgického zhromaždenia” Hlas liturgickej obce je hlasom Cirkvi, Nevesty Kristovej; obeta, ktorá sa v týchto obciach prináša. Eucharistia, buduje Cirkev. Tak ako jednotlivé bunky tvoria orgány a tieto celé telo. tak liturgické zhromaždenie miestnych cirkví buduje Telo všeobecnej Cirkvi: Na budovanie Tela Kristovho sú zamerané sviatosti, hlavne Eucharistia, ktorá utvára spoločenstvo Cirkvi a súčasne ju zjavuje. “Cirkev je v podstate liturgickým zhromaždením
Bohoslužobné zhromaždenie je teda mystickým vyjadrením mystického Tela Kristovho a to nielen ako Cirkvi partikulárnej, ale celej všeobecnej Cirkvi, celého Tela Cirkvi. /LK 26/.

b) Liturgické zhromaždenie zvoláva Boh
Akokoľvek veľkú námahu by kňaz vynaložil na to, aby zhromaždil liturgickú obec, predsa sa nesmie zabudnúť na to, že vlastne Boh zhromažďuje svoj ľud.

c) Liturgické zhromaždenie je usporiadané hierarchicky
Na čele liturgického zhromaždenia je biskup alebo kňaz. Pomáha im diakon. To sú nositelia sviatostných svätení, “hierarchického kňažstva” -každý na inom stupni.

c) V liturgickom zhromaždení je prítomný Kristus
Kristus je vždy prítomný v zhromaždení veriacich, ktorí sa zišli v jeho mene /porov. Mt 18, 20/. Prítomný je aj vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, ked’ sa v Cirkvi číta sv. Písmo. Pri eucharistickej obete je prítomný v osobe kňaza…,

BOŽÍ ĽUD V LITURGICKOM ZHROMAŽDENÍ

Prístup do bohoslužobného zhromaždenia má každý, kto vyznáva vieru Cirkvi a je do nej začlenený krstom, alebo sa aspoň na krst pripravuje; Dodnes pozná cirkevný zákonník trest exkomunikácie a interdiktu, ktorý postihnutému zabraňuje prístup na túto bohoslužbu. Všetci prítomní na tomto zhromaždení sa zúčastňujú na svätom Kristovom kňazstve Ale všetci jednotliví účastníci tohto zhromaždenia sú hriešnici, žijú v hriechu, alebo sú ním ohrozovaní. Preto toto zhromaždenie koná úkony kajúcnosti a dovoláva sa Božieho milosrdenstva. V liturgickom zhromaždení sú si všetci ako Božie deti rovní;

ÚČASŤ BOŽIEHO ĽUDU NA LITURGII
– účasť veriacich (laikov) na liturgii vôbec a na rozličných liturgických službách.

a) Pojem činnej účasti
– to znamená, že sa veriaci majú tak spojiť s kňazom, aby sa v prípade Eucharistie bohoslužba javila ako ich spoločná obeta. Aktívna účasť nie je teda čisté vonkajšia činnosť, ktorá sa naplňuje kolektívnym spievaním, recitovaním, konaním, ale viditeľný a počuteľný výraz toho, čo pôsobí pravda a láska v duši Navonok prejavuje modlitbou, spevom, počúvaním Božieho slova, prinášaním obetných darov a hlavne obetovaním Tela a Krvi Pána a seba samého / ich prijímaním, státím, dívaním sa, mlčaním a pod.

b) Dôvod činnej účasti veriacich
Najhlbším dôvodom činnej účasti veriacich na liturgii je ich krst Cirkevná tradícia, ktorú jednoduchým spôsobom zhrnul T. Akvinský stále učila, že veriaci sa zúčastňujú na Kristovom kňažstve pre ich krstný a birmovný charakter Povinnosť pokrsteného verejne uctievať Boha vyplýva z jeho začlenenia do mystického Tela Veľkňaza Krista. Birmovaním sa účasť na Kristovom kňažstve neutvára, ale realizuje.
Birmovanie iba posilňuje už jestvujúce oprávnenie a záväzok na vykonávanie vonkajšieho a vnútorného kultu. Nositeľ hierarchického kňazstva, hlavný a podstatný liturgický úkon koná, nositeľ všeobecného kňazstva sa na ňom iba zúčastňuje.

ROZLIČNÉ ÚRADY A SLUŽBY V LITURGICKOM ZHROMAŽDENÍ
Pretože Cirkev je hierarchická, jej liturgické zhromaždenie je hierarchicky členené a každý jeho účastník sa na ňom zúčastňuje iným spôsobom podľa druhu svätení alebo podľa postavenia, ktoré v Cirkvi má.

a) Služba celebrujúceho kňaza
Na čele bohoslužobného zhromaždenia stojí biskup alebo v jeho zastúpení kňaz To sa prakticky prejavuje tým, že pri sv liturgii (omši) biskup predsedá zhromaždeniu ľudu a prítomní kňazi s ním koncelebrujú. obradmi. Biskup alebo kňaz predsedajú bohoslužobnému zhromaždeniu “v zastúpení Kristovom'” /Lk 33/. Kristusje v nich prítomný /LK 7/, keď konajú kňazskú službu. Pre svoje svätenie vystupuje teda celebrant Kristovým menom, ale i menom Cirkvi, miestnej i všeobecnej, Výrazom predsedníckeho postavenia celebranta je sedadlo, odkiaľ spravidla riadi modlitbu obce Úlohu predstaveného vypĺňa celebrant tým, že koná kňazské modlitby presidentales /LK 44/ so všetkými príslušnými úkonmi, vyzýva ľud modliť sa, hlása mu Božie slovo, zjednocuje sa s nim prinášaním obety Tela a Krvi Pána, láme mu chlieb Života a v záverečnom ríte žehná ľud.

b1) Služba diakona v latinskom obrade
– i starší ženatí muži,. Diakonát je najnižším stupňom hierarchického kňažstva a pri slávení Eucharistie sa prejavuje tým, že diakon číta evanjelium a niekedy káže, prednáša úmysly v modlitbe veriacich, pomáha pri rozdávaní Eucharistie, najmä pod obidvoma spôsobmi, prepúšťa zhromaždený ľud, prisluhuje kňazovi pri oltári a usmerňuje ľud, čo má práve konať. Ďalej smie diakon, pokiaľ mu to príslušná autorita pridelila, vysluhovať slávnostným spôsobom krst, asistovať v mene Cirkvi pri uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať chorým sv. prijímanie (viaticum), čítať veriacim sv. Písmo, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a pohrebné obrady

b2) Služba diakona v byzantskom obrade
Pomáha biskupovi, alebo kňazovi; okiadza, prednáša prosby – jekténie, číta evanjelium, hovorí výzvy ku katechumenom a k veriacim. Diakon v byzantskom obrade samostatne nemá právo odbavovať bohoslužby, alebo vysluhovať sviatosti. Krst môže vysluhovať len v prípade nutnosti, Sväté prijímanie diakon môže rozdávať, ak mu to dovoľuje partikulárne právo.

c) Služba ľudu
Činnú účasť na liturgii, prejavuje ľud tým, že počúva Božie slovo, modlí sa, spieva texty, prináša obetné dary, spoluobetuje s kňazom Telo a Krv Kristovu, prijíma ich, vyjadruje jednotu celého zhromaždenia svojimi gestami a úkonmi tela., zachová posvätné ticho

d) Služba schóly a kantora
Schóla alebo zbor je časťou Božieho ľudu a jeho zástupcom. Skladá; sa alebo z mužov, alebo z chlapcov, alebo 2 mužov a žien, alebo – kde je preto dôvod-len zo žien Jej úlohou je spieval proprium a ordinárium, pokiaľ možno za účasti ľudu Kantor vedie spev veriacich i schóly. Ak sa schóla skladá i zo žien, má byť umiestnená mimo presbytéria, inak podľa stavu kostola má zaujímať také miesto, aby vynikla jej povaha ako súčasť ľudu a umožnila sa jej liturgická služba.

e) Služba žalmistu a organistu
Žalmista prednášal žalm alebo inú biblickú pieseň medzi čítaniami. Organista má dôležitú úlohu uvádzať, sprevádzať a spájať omšové spevy a kde to štruktúra omše dovoľuje, môže uplatniť vhodné diela organovej literatúry (postlúdium, napr. pri odchode kňaza).

f 1) Služba subdiakona v latinskom obrade (už nie je)
– je pomocníkom diakonovým a celebrantovým. Zveruje sa mu starostlivosť o oltár a posvätné nádoby, ako aj čítanie epištoly, starostlivosť o kostol a bohoslužobné rúcha a nádoby. Po II. vatikánskom sneme subdiakonát pre latinský obrad bol zrušený.

f2) Služba subdiakona v byzantskom obrade
. Hlavnou úlohou subdiakona je pomáhať pri oltári a pomáhať služobníkom oltára: má obliekať kňaza, pripraviť všetko potrebné k slúženiu sv. liturgie, ak niet lektora. Číta apoštol, stará sa o čistotu nádob a svietnikov, nepúšťa do svätyne nekonajúcich službu, vyprevádza z bohoslužieb katechumenov.

g1) Služba lektora v latinskom obrade
Popri diakonovi má v obnovenej liturgii najdôležitejšiu úlohu lektor lebo predčítava čítania zo Starého zákona a z Apoštolára. Ak je prítomný subdiakon, ponecháva mu lektor epištolu. Inak sa jeho úrad pri omši uznáva za samostatný, vykonáva ho, i keď sú prítomní prisluhovatelia vyššieho svätenia. Ak niet žalmistu, prednáša i žalm medzi čítaním, a ak sa nespieva introit a spev na prijímanie, recituje i tieto časti.
Stav lektorov – laikov sa teraz opätovne obnovil. Je obnovená aj služba akolytov. Ich úlohou je prinášať chlieb a víno k omši, prípadne nosiť sviečky. Z rozhodnutia biskupskej konferencie môže úrad lektora vykonávať i žena, ak niet vhodného muža, ale mimo presbytéria.

g2) Služba lektora v byzantskom obrade
V byzantskom obrade služba lektora – čtec, pivec – patrí k nižším sväteniam. Udeľuje sa pred prijatím subdiakonátu počas sv. liturgie, alebo aj samostatným obradom. Službu lektora udeľuje biskup podaním zapálenej sviece, postrihnutím vlasov, podaním knihy Apoštol, stichára a pásu. Úlohou lektora je čítať z Apoštolára, zo Starého Zákona, počas bohoslužieb viesť spev, nosiť sviečku počas bohoslužieb.

h) Služba komentátora
Jeho krátke vysvetlenie a pokyny veriacim pomáhajú, aby liturgické texty, pomohli veriacim lepšie porozumieť liturgické úkony a ich duchovnú ozvenu. Komentár má byť stručný a má sa predniesť vo vhodnom okamihu..

i) Služba miništrantov
Sú to všetci, ktorí prisluhujú vedľa diakona a subdiakona pri sv. liturgii v presbytériu. Sú to tí, čo nosia misál, kríž, sviečky, chlieb, víno, vodu, kadidlo, pomáhajú pri príprave oltára a pri umývaní rúk.
Ich služba sa najviac podobá službe akolytov, nositeľov najvyššieho z nižších svätení v rímskom obrade. Na Východe sú akolyti neznámi.

j) Ostatní služobníci
– služba usporiadateľov, ktorí pri vchode do kostola prijímajú veriacich, uvádzajú ich na miesto a riadia sprievody Okrem toho osobitnými službami sú poverení tí, ktorí v kostole konajú zbierky.
Všetky služby od diakona nižšie môžu vykonávať muži – laici a tie služby, ktoré sa konajú mimo presbytéria môže vykonávať i žena podľa úvahy správcu kostola.

IV. POSVÄTNÉ ZNAKY

Liturgia nie je len dialóg, výmena slov medzi Bohom a človekom, sama podstata aktívnej účasti ľudu vyžaduje, aby svoje vnútorné zmýšľanie prejavila aj “úkonmni, gestami a držaním tela /LK 30/. Okrem toho používa miesto, nádoby a veci, (používa viditeľné znaky na označenie neviditeľných božských skutočností’)
Tieto viditeľné znaky ustanovil alebo Kristus, pokiaľ ide o sviatosti, alebo Cirkev, pokiaľ ide o sväteniny. ale majú aj didaktický a pedagogický zmysel, že totiž práve svojím symbolizmom pohýnajú človeka, aby sa na prijatie milosti pripravil, hlavne vierou /LK 59/.. Liturgické znaky rnusia byť zrozumiteľné, t. j. medzi tým, čo označujú a medzi tým, čo vyjadrujú, musí byť prirodzený vzťah. Musí sa odstrániť všetko, čo zatemňuje zmysel obradov a znakov, ale aj symboly, ktoré dnešnému človeku už nič nehovoria /LK 21/. Ale to, čo vždy oslavovalo človeka, pospolitosť zhromaždenia, jednotné úkony, očistný krstný kúpeľ, svetlo, ktoré zaháňa tmu, spojenie s Bohom v posvätnej hostine, to sa musí vyzdvihovať, i keď v prispôsobenej forme toho-ktorého veku.(postoje, gestá, prírodné symboly)
LITURGICKÉ POSTOJE
1. Státie
a) Prejavom úcty pred Bohom. – Vstávame pred tým, koho chceme uctiť.
b) Charakteristickým prejavom modliaceho sa.
c) Prejavom slobody Božích detí.
d) Postojom radostného očakávania príchodu Pána a zmŕtvychvstania.
LO – V latinskom obrade stoja veriaci, od introitu veriacich. Znova povstávajú od modlitby nad obetnými darmi a stoja až do konca omše.
BO- V byzantskom obrade počas sv. liturgie sa stojí počas: úvodného požehnania, hymnickej piesne Jednorodený Synu Trojsvätej piesne,a prokimena, spevu Aleluja a čítania sv. evanjelia, cherubínskej piesne a veľkého vchodu, od zvolania kňaza “Dobrotivý Bože” –po Svätý, Svätý, Svätý,od piesne Dôstojné je – až po Sväté svätým ,od Rozíďme sa v pokoji – do záverečného požehnania.

2. Kľačanie

Je výrazom pokánia, pokory a ľútosti., je výrazom individuálnej modlitby. Ježiš sa modlil kľačiac, sv. Peter pokľakol k modlitbe skôr ako vzkriesil Tabitu kresťania padli na kolená, keď sa v modlitbe lúčili s Pavlom
BO sa kľačí počas premenenia, počas modlitby Verím, Pane pred sv. prijímaním, počas eucharistického požehnania, po ukončení sv. prijímania, na výzvu diakona alebo kňaza V pokore kľaknime

3. Sedenie

Je to postoj učiteľa, ktorý vyučuje a predstaveného, ktorý riadi bohoslužobné zhromaždenie Je to tiež postoj učiaceho sa. Mária sedela pri nohách Ježišových a počúvala jeho slová
.
4. Úklon hlavou – telom – je prirodzeným výrazom úcty

Úklon hlavy v latinskom obrade (nikdy spolu s plecami) sa
koná pri vyslovení mena Božských osôb, pokiaľ sa spoločne menujú (napr. Sláva Otcu i Synu…), ale i kedykoľvek sa vyslovuje meno Ježiš, Mária aleb meno svätca, na česť ktorého sa slávi omša.

Úklon hlavy v byzantskom obrade /malá metánia/ sa robí
na výzvu diakona alebo kňaza Hlavy svoje pred Pánom ,pri spomínaní mien Najsv. Trojice s prežehnávaním sa, pri prijímaní požehnania kňaza, spevu Svätý Bože, na začiatku každej bohoslužby pri slovách Zvelebujme nášho Boha, Diakon úklonom hlavy vzdáva úctu biskupovi alebo kňazovi pred odchodom od oltára a pri príchode naspäť na svoje miesto.

LO -Úklon tela, a to hlboký (pri ktorom by sa ruky mohli dotknúť kolien), sa robí:
– pred oltárom, kde nie je Velebná Sviatosť;.
Podobný úklon robí diakon, keď si pred hlásaním evanjelia vyprosuje požehnanie. Kňaz sa skláňa aj vtedy, keď prednáša konsekračné slová.

BO – úklon tela /stredná metánia/ pri ktorom by sa ruky mohli dotknúť zeme) sa robí:
– pri príchode do kostola, kde je Najsv. Eucharistia,
– pri prechode pred svätostánkom s Najsv. Eucharistiou,
– pri príchode k oltáru a odchode od oltára,
– po premenení chleba a vína na Telo a Krv Kristovu,
– ak sa kňaz otáča k veriacim po premenení.
–
5. Prostrácia (osoba pokľakne a ľahne si na zem – na Východe sa dotkne hlavou skoro zeme)

LO– na počiatku obradov na Veľký piatok (je dobrovoľná, možno nahradiť pokľaknutím)
– pri udeľovaní vyšších svätení, benedikcii opáta, zasvätení panny

BO – líhanie na zem nazýva veľká metánia
– pri príchode biskupa do chrámu,
– pri udeľovaní subdiakonátu, diakonátu a presbyterátu, pribiskupskej vysviacke, svatenec robí veľkú metániu pri príchode do chrámuspolu so svätiteľom.
– pri skladaní rehoľných sľubov,
– vo veľkom pôste pri liturgiách vopred posvätených darov.
LITURGICKÉ GESTÁ
– niektoré sú čisto praktického pôvodu (umývanie rúk), alebo sprievodné, prirodzene vyslovené slovo alebo vnútorný cit (bitie v prsia), zvyšky dvorného ceremoniálu (niesť posvätnú vec v zahalenej ruke), alebo germánskeho práva (zopnutie rúk je gesto vazala, ktorý prislúcha svojmu lénnemu pánovi).

1. Liturgický bozk
Je symbolom lásky k blížnemu alebo úcty (bozk oltára. Evanjeliára, neskoršie aj kalicha, ruky kňaza, biskupa, nohy pápeža).
LO – pri omši pobozká oltár pri príchode kňaz a diakon, podobne aj pri odchode. Veriaci udeľujú znak pokoja podaním pravej ruky mlčky najbližším susedom.
BO – kňaz pobozká oltár pred udelením úvodného požehnania sv. liturgie, pred odchodom po obetné dary na veľký vchod a pred záverečným požehnaním. bozk pokoja sa udeľuje nositeľom jednotlivých stupňov hierarchického kňažstva. Veriacim liturgické predpisy nepredpisujú žiadny znak

2. Pozdvihnutie očí
Zvyk pri modlitbe podľa Ježišovho vzoru Dnes je predpísané len pre celebranta pri vyslovovaní slov ustanovenia Večere Pána v LO. V BO sa nevyskytuje.
3. Bitie v prsia – znamená pokoru a ľútosť
LO- zhromaždenie sa bije v prsia iba pri vyznaní hriechov BO – sa bije v prsia v modlitbe pred sv. prij

4. Umývanie rúk
U Židov, ale i u kresťanov pred modlitbou bolo zvykom umývať ruky- má opodstatnenie praktické (po prijatí obetných) i symbolické (je obrazom čistoty srdca). Z toho dôvodu sa ponechalo v príprave darov.

5. Zopätie rúk
Zo stredoveku -akt vazala pánovi. Dnes obvyklým gestom pri modlitbe veriacich tak súkromnej ako i liturgickej

6. Zdvíhanie a rozpínanie rúk
Je to prirodzený prejav duše očakávajúcej pomoc zhora. Každý celebrant by mal uvážiť estetickú stránku svojho gesta rozpätých rúk, ktoré má predpísané. Ruky by mal mať pokrčené v lakťoch vo výške do pol hlavy s dlaňami mierne dopredu otvorenými.
LO – kňaz s rozpätými rukami sa modlí presidenciálnu modlitbu a pozdravuje ľud.
BO – pri proskomídii, na Jednorodený Nikto z tých, My ktorí cherubínov. Hore srdcia, Je dôstojné a správne, S týmito svätými zástupmi. Teraz, keď si pripomíname, Predkladáme ti Otče, S úctou si spomíname, Otče náš, Pane Ježišu Kriste, Verím Pane.

7. Znamenie kríža
Je typickým kresťanským gestom. Prežehnanie sa je znamením viery v ukrižovaného Krista, ktorý nás vykúpil, teda vyznaním viery.(aj význam exorcizmu, v žehnaní osôb a vecí.. Krížom sa chce udeliť Kristova milosť.) Pápež dosiaľ žehná vztýčenými troma prstami. Celebrant žehná krížom:
LO – seba po vstupnom speve na začiatku celebrovania, diakona, ked’ žiada o požehnanie pred Evanjeliom,kadidlo, kedykoľvek sa používa Incenzus,, obetné dary veriacich pri záverečnom požehnaní.
– Veriaci sa žehnajú len na začiatku a na konci
BO – na začiatku proskomídie,, na zvolania,v anafore dary 1 x,v epikíéze dary 3x,kadidlo, kedykoľvek sa používa incenzus,, veriacich pri záverečnom požehnaní.
– Veriaci sa žehnajú na začiatku sv., liturgie, pri každom požehnaní udelenom kňazom, pri eucharistickom požehnaní a na konci pri záverečnom požehnaní., vždy keď sa spomenie Božská trojica

8. Vkladanie rúk
Je najdôležitejším gestom. V liturgii je sviatostným znakom pri birmovaní a sviatostných sväteniach, žehnajúcim aktom pri krstení, pomazaním chorých, používa sa pri žehnaní osôb
BO – rozlišuje dva odlišné vkladania rúk: chirotóniu, chirotéziu.
Chirotónia je vkladanie rúk biskupa, ktorým sa udeľujú stupne sviatostného kňažstva.
Chirotézia je vloženie rúk biskupa pri uvádzaní do výpomocných služieb pri sv, liturgii
PRÍRODNÉ SYMBOLY
Liturgia používa symboly zo Starého zákona (olej, kadidlo, popol, kropenie yzoporn a pod.), čiastočne zavedené Kristom ako symboly Nového zákona. i – chlieb, víno, olej a balzam, symboly, ako sú svetlo, popol, kameň, nápoj z mlieka a medu podaný novým pokrsteným realizujú novú zasľúbenú zem a nový ľud Boží.

1. Chlieb a víno – obetné dary
. Chlieb pochádza ako človek zo zeme a je preto symbolom ľudskej existencie. Vznikol z ľudskej práce a preto je symbolom nášho sebaobetovania. , ale súčasne dar Boží, Je dennou potravou človeka a je nevyhnutný na udržanie života. Chlieb vznikol rozdrvením mnohých zŕn, kým sa stal jednoliatym celkom, preto je symbolom nášho spojenia s Kristom Obetný chlieb (v latinskom ríte zvaný hostia, v byzantskom prosfora)Chlieb, ktorý použil Kristus pri Poslednej večeri bol nekvasený
Víno hroznové, prirodzené, bez všetkých prímesí. na Východe zmiešané s vodou je obvyklým denným nápojom, Je tiež symbolom spojenia s Kristom i s veriacimi, lebo i ono povstalo vylisovaním mnohých bobúľ. Na Východe sa používa zvyčajne červené víno, na Západe biele, ale i tu možno použiť červené víno na Eucharistiu, drvenie (lisovanie) bobúľ hrozna, podobne ako mletie zŕn na chlieb je symbolom utrpenia;

2. Svetlo
Slnko a svetlo sú podmienkou rastu,
Svetlo prenikajúce oknami je symbolom Božieho osvietenia milosťou. Symbolika umelého svetla (olejové lampy, sviečky) je viazaná na noc a tak sa vytvára protiklad svetla a tmy Boha a diabla, milosti a hriechu, života a smrti. Najslávnejšou hymnou na svetlo je starokresťanský spev, dodnes zachovaný v byzantských vešperách Fos hilarion Svetlo sviečky pripomína Krista, bdelosť (služobníci bdejú – Lk 12, 35), očakávanie príchodu Pána /podobenstvo o pannách – Mt 25, 1-13/, preto sa sviečka používa pri krste, pri prvom sv. prijímaní, pri sprievodoch, vo sviatok obetovania Pána

3. Kadidlo
Tymián je vonná živica z kôry neveľkého stromu Bosvveliia sacra, rastúceho v Arábii a Somálsku
Incenzácia v omši je teraz len dobrovoľná V príliš malých priestoroch sa častou presbytérium tak zatemnilo, že nebolo možné dobre sledovať liturgické úkony. Vo vzácnych pamätných chrámoch sa incenzáciou znehodnocovali fresky i obrazy. Incenzáciu možno použiť:
LO – | pri vstupnom sprievode ,na začiatku omše na okiadzanie oltára, v sprievode k evanjeliu,
pred hlásaním evanjelia, pri ofertóriu na okiadzanie obetných darov, oltára, kňaza a ľudu,
pri pozdvihovaní hostie a kalicha po premenení.
BO – pri proskomídii, na začiatku liturgie, pred evanjeliom, počas Cherubínskej piesne, po premenení

4. Voda
– je prasymbolom očistenia, odháňanie zlej moci, pokropenie v kostoloch, v domoch. Pokropenie svätenou vodou je symbolom pamiatky na krst.

5. Olivový olej
– je symbolom hojnosti, symbol milosti a Sv. Ducha
Od počiatku používala Cirkev trojaký olej: olej chorých, olej krstencov a olej birmovancov (krizma).Používa pri sviatostných pomazaniach, pri udeľovaní birmovania, pri pomazaní chorých a ako svätenina pri krste, svätení za kňaza a za biskupa, pri konsekráciách kostola, oltára, zvonov a

6. Soľ /len v latinskom obrade/
– má moc apotropickú, t. j. odháňať démonov a choroby. , chráni pokrmy pred skazou a dodáva im chuť. Je teda symbolom ochrany pred hriechom a pravej múdrosti

7. Popol
Symbolika popola je pominuteľnosť (je pozostatok toho, čo už nie je). , je symbolom smútku a pokánia. Dnes sa udeľuje na Popolcovú stredu popolec znak kríža na čelo veriacich popolom z posvätených ratolestí Kvetnej nedele z predchádzajúceho roka.
V. SVÄTÉ MIESTA
– také miesta, ktoré sú výlučne zasvätenom bohoslužbe – kultu Boha.
SVÄTÉ MIESTA V STAROM ZÁKONE DO ČIAS MOJŽIŠA
– obetovali na žertveníku (oltár), Jakub vzal kameň, ktorý mal pod hlavou, postavil ho na stĺp – maseebach – nalial na neho olej a nazval to miesto Betel – dom Boží,

SVÄTÉ MIESTA V STAROM ZÁKONE OD ČIAS MOJŽIŠA
Mojžiš dostáva od Boha presný popis chrámu a jeho vybavenia šatami, nádobami, rôznymi inými predmetmi, ktoré sa mali používať pri obetách
1. Starodávna svätyňa Izraela – Izrael má akúsi prenosnú svätyňu, vďaka ktorej Boh môže trvalo prebývať uprostred ľudu, ktorý on vedie cez púšť. Stan Svedectva
2. Dávidov zámer- zamýšľa vybudovať chrám Jahvemu Boh sa však proti tomu postaví – nie Dávid vystaví Jahvemu dom (=chrám), ale Jahve jemu vybuduje dom (-dynastiu)
3. Šalamúnovo dielo – Boh chce umožniť svojmu ľudu bezpečné stretnutie so sebou a preto si zvolil tento príbytok, o ktorom povedal: “Moje meno je tu” /8, 29/., Šalamún uskutočnil Dávidov zámer

4. Úloha chrámu v živote Božieho ľudu
– ostatné svätyne ešte nebudú odstránené, ale jeruzalemský chrám bude stredom Jahveho kultu, tam sa prichádza na púť, každý vie, že Boží príbytok je “v nebi”, no chrám je akoby kópiou jeho nebeského paláca ktorý sa v nej akosi sprítomňuje tu na zemi. Preto, kult, ktorý sa v ňom koná, má úradnú hodnotu: týmto kultom kráľ a ľud sú v službe národného Boha.
SVÄTÉ MIESTA V KRESŤANSTVE PRVÝCH TROCH STOROČÍ
Bohoslužba sa spočiatku konala v privátnych – súkromných – domoch, boli aj kaplnky pod zemou v katakombách. Kresťania začali budovať vlastné chrámy za cisára Alexandra Severa (),Dioklecián () dal príkaz pozatvárať kresťanské chrámy a zbúrať
Keď za Konštantína Veľkého nastala náboženská sloboda (Milánsky edikt –313), začali budovať veľké kresťanské svätyne( obyčaj posväcovania miest, vyhradených na bohoslužby).
– chrám, kaplnky, cintoríny
CHRÁM

1. Chrám – sväté miesto – je vo všetkých náboženstvách posvätné miesto, o ktorom sa myslí, že sa v ňom sprítomňuje ľuďom božstvo, vďaka chrámu prichádza človek do kontaktu so svetom Boha.
2. Chrám – názov- Dom Pána -, chrámy sa stavali aj nad hrobmi mučeníkov – kostol (od kostí mučeníka alebo svätého, na hrobe ktorého kostol stál).
3.Symbol chrámu – je trojaký
znázorňuje J. .K a jeho kráľovstvo – v chráme prebýva JK pod spôsobom chleba a vína,
znázorňuje kráľovstvo J.K. aj tu na zemi , lebo sa v ňom zhromažďujú veriaci, údy jeho tajomného tela predstavuje ozajstné kresťanstvo-kresťanský ideál, ktorý skrze Krista sa zjednocuje v Pánovu Cirkev
4.Druhy chrámov podľa predstaveného chrámu:
– metropolitné – arcibiskupské – predstavený arcibiskup
– katedrálne biskupské – predstavený biskup
– kapitulné biskupské – predstavený — prepošt, protojerej
– kláštorné – monastierske – predstavený – igumen – opát
– farské – parochiálne – predstavený – farár – parochus
– filiálne parochiálne – predstavený farár – parochus
Bazilika minor je čestný titul. Po splnení predpokladov môže ho obsiahnuť ktorýkoľvek chrám.
5. Miesto a orientácia chrámu
Žiada sa, aby svätyňa chrámu bola obrátená a orientovaná na východ. Chrámy sa tak stavajú na základe predpisov Apoštolských konštitúcii z Východu nás osvietilo jasné slnko – Kristus, náš Boh
na vyvýšenom mieste.- máme sa povzniesť nad všetko, čo nám prekáža k úplnému spoločenstvu s Bohom.
Po vstupe do chrámu a trojnásobnej poklone ideme k analoju(ak v chráme nie sú svietniky) s ikonami a uctime si ich.Potom zaujmeme svoje miesto.

6. Vnútorné zadelenie chrámu – tri hlavné časti:
predsieň – predchrám, pritvor- pri vstupe do chrámu, niekedy boli dve: vonkajšia a vnútorná
loď -chrám veriacich, koráb, chrám virnych
svätyňa – svjatilišče, oltár – sa nazýva celá svätyňa
Predsieň – pritvor
Vonkajšia – Spočívala na stĺpoch, nebola ohraničená stenami, bola prístupná zo všetkých strán
Z prvej predsiene sa vchádzalo troma dverami do vnútornej predsiene, bol tam zvyčajne obraz Adama a Evy, aby vyzývali veriacich k pokániu. Blízko k dverám alebo uprostred predsiene bola nádoba s vodou, v ktorej si veriaci umývali ruky, stáli tam kajúcnici prvej skupiny. Keďže boli vystavení zime, chladu a dažďu, nemali prístup do chrámu a prosili o modlitby tých, ktorí tam mali prístup, nazývali ich “plačúci “(uzimení-hiemantes). Prvá predsieň bola miestom útulku aj pre biednych a žobrákov.
Vnútorná – tu stáli kajúcnici druhej skupiny aj katechumeni, nachádzali útočište – azyl – prenasledovaní, v predsieni je umiestnená nádrž so svätenou vodou. Nad predsieňou je zvyčajne zabudovaný chór. Dnešný babinec-v 40deň po pôrode aby sa čítali nad nimi očisťujúce modlitby.
Yobrayuje trpiacu cirkev-očistec.Vykonávali sa tu litie, bdenie,synóda biskupov,vítanie snúbencov.

Loď chrámu – chrám veriacich – chram virnych
– miesto, kde sa veriaci zhromažďujú k bohoslužbe( ako koráb Noemov, ako čln sv. Petra.) Dávnejšie predsieň od chrámovej lode delilo troje dverí. Stredné sa nazývali kráľovské, cárske, veľké, lebo cez ne vchádzal panovník. Teraz cez ne vchádza biskup, kňaz a bočnými dverami veriaci
V chráme boli:
Krstiteľnica – hneď pri vchode. Bola v nej voda potrebná na krst. Dnes sa už nepoužíva-(Baptistérium – sud s vodou pre krsty)
Spovedelnice – majú byť na viditeľnom mieste. Penitent a kňaz majú byt oddelení od seba.

Ambón –polkruhovitý výbežok zo soley pred cárskymi dverami.Polkruhovitý tvar szmboliyuje odvalený kameň K. hrobu.Diakon na ňom stojí, číta evanjelium,roydáva prijímanie- a symbolizuje ohlasujúceho anjela. Na ambone je stojan – pulpit
Spočiatku to bolo vyvýšené miesto na severnej, ľavej strane na čítanie apoštola, evanjelia a na homíliu.
Z ambónu prednášal diakon Diptychy- dve tabuľky zo vzácneho materiálu. Na jednom boli vypísané mená živých: pápeža, patriarchu, metropolitu, biskupa, svetských predstavených a tých, ktorí nejakým spôsobom spomedzi veriacich sa zvlášť zaslúžilí o miestnu cirkevnú obec.
Na druhej tabuľke mŕtvych boli mená svätých Starého a Nového Byť zapísaný v diptychoch bola veľká pocta, ale hanba bola vyčiarknutie., pri veľkom východnom rozkole pápeža vyčiarkli z diptých – na znak prerušenia spoločenstva s ním.. Neskôr ich prestali čítať nahlas a teraz kňaz spomína ako svätých, tak zomrelých ticho. (Nahlas spomína Bohorodičku).

Analoj – sa nachádza v strede pod soleou. Stred soley je zvyčajne polkruhový, čo teraz nazývame ambónom Na analoji má byt stojatý krížik s dvoma sviečkami, uprostred chrámová ikona (dávnejšie sa menila podľa cirkevných sviatkov), na ľavej strane ručný kríž na bozkanie.
Je to podstavec pod ikony či knihy.Býva prenosný, z dreva, zakrytý ozdobnou látkou
Tetrapod je stôl (štvornohý), pri ktorom sa vysluhujú sviatosti; sv. krst a birmovanie, manželstvo
Okrem vysluhovania sviatostí na tetrapode sa požehnávajú litijné dary- kolyva, kutija, ratolesti a sviečky Na utierni na tetrapod sa kladie evanjelium na uctievanie bozkom.

Večná lampa – visí medzi tetrapodom a ikonostasom. Má svietiť stále, kým v chráme v artofore (v kivoti, vo svätostánku) je prítomný Eucharistický Kristus Farba večnej lampy má byť výrazná – červená. Svätyňa – svjatilišče

v našich obradných knihách sa nazýva aj “oltár”. Myslí sa tým celá svätyňa aj s príslušným vybavením pre bohoslužbu V našich podmienkach slovo “oltár” označuje miesto, kde sa prináša najsvätejšia obeta. Pojmom chór označujeme spevákov pri speve polyfónie počas bohoslužieb.
Presbytériom (kňazište) sa nazýva preto, lebo je to výlučné miesto pre biskupa a kňaza.

Ikonostas
– biblický katechizmus, kde obrazmi je vysvetlené učenie sv.Písma
– stena, ktorá oddeľuje svätyňu od lode. Ikony sú vždy označené menom svätého, ktorého znázorňujú, ale to isté sa týka aj sviatkov alebo iných udalostí zo sv. Písma. Ikonostas je stena, ktorá siaha až pod strop chrámu, ako aj od steny k stene. Je plná obrazov, ktoré sú na ňom umiestnené podľa určitého poriadku. Ikonostas má 5 radov obrazov (mal by mať) a má troje dverí, ktorými sa vchádza do svätyne,
Cárske dvere – kráľovské dvere, sv. alebo hlavné dvere sú v strede ikonostasu a vedú do stredu svätyne.
Diakonské dvere sú na pravej a ľavej strane cárskych dverí, alebo na severnej a južnej strane.
Ikonostas podľa obradných predpisov má päť obrazových radov v nasledovnom poriadku:
1.rad je spodný rad s výjavmi zo SZ (vyhnanie z raja, potopa,obetovanie Izáka, …)
2.rad po pravej strane sv. dverí je ikona Krista, po ľavej strane je ikona Bohorodičky s Ježišom na rukách. Na južnej strane je ikona chrámu , na severnej strane (ľavej) je ikona sv. Mikuláša,
3.rad je vytvorený z ikôn sviatkov Pána a Bohorodičky – Je ich 12 Nad sv. dverami uprostred sviatkov je ikona Poslednej večere,
4.rad ikôn je zostavený z apoštolov. aj s ich symbolmi: Petra s kľúčom, Pavla s mečom….
– nad ikonou Posl. večere je Kristus, kt v sprievode Bohorodičky a sv. Jána Krstiteľa prichádza súdiť svet.
5.rad ikôn znázorňuje prorokov. Je ich 16:
Na vrchole ikonostasu je kríž s Ukrižovaným a pod krížom stojí Bohorodička so sv. Jánom apoštolom.

Solea je vyvýšený priestor pred ikonostasom, na ktorom stojí aj samotný ikonostas. V strede sa solea vysúva zvyčajne do polkruhu do lode. Vysunutá polkruhová časť sa nazýva ambón, ktorý pripomína odvalený kameň z Kristovho hrobu Na ambón by nemal mať pristúp okrem kňazov a diakonov iný človek.

Svätyňa je miesto za ikonostasom, kde sa v strede nachádza oltár – prestol, sv. trapéza, nemá byť prisunutý k stene, aby sa dal obísť, svätyňa v chráme má byt však vyvýšená, aby každý prítomný v chráme mohol vnímať dianie počas bohoslužieb, oltár by mala tvoriť kocka, ktorej 4 strany by mali byť

Svätostánok je vždy umiestnený na oltári. Nazýva sa aj kivot alebo artoforos, alebo kovčeh. Prechováva sa v ňom Najsv. Eucharistia pre chorých. Je rôzneho vzhľadu, napr. ako malý chrám, ako hrobka Ježiša Krista, alebo ako jaskyňa. V našom prostredí je ako skriňa, v ktorej je uložená v darochraniteľnici Najsv. Eucharistia. Oltár je prikrytý prikrývadlami. Zvyčajne sú tri:
1.katasarka – pripomína plaštenicu, v ktorej bolo Telo Ježiša uložené v hrobe.
2.inditia -, symbolizuje slávu Božiu
3. prikrývka tretia sa nachádza na predchádzajúcej – na inditii.

Antimenzion – štvorcový kúsok plátna. Je na ňom zobrazené snímanie tela Ježiša Krista s kríža. V štyroch rohoch sú zobrazení 4 evanjelisti. Z opačnej strany v malom plátne je všitá – vložená do antimenziona – časť pozostatkov svätých – sv. relikvie. Antimenzion posviaca biskup na Veľký štvrtok – raz do roka – Na každom antimenzione musí byt napísané aj meno svätiaceho biskupa, v ktorý deň sa to udialo a pre ktorý chrám je antimenzion posvätený. Antimenzion sa vkladá medzi druhé a tretie prestieradlo na oltári. Nad antimenzionom sa rozprestiera iliton,- biele štvorcové plátno.
Kríž na oltári pripomína, obetu kríža, ktorou Ježiš Kristus premohol hriech a smrť.

Evanjelium je položené v strede oltára. Je v ňom zaznačená radostná zvesť Ježiša Krista
Hornoje sidalisče sa nachádza za oltárorn – vrchný stolec, biskup sedel na tomto stolci v čase čítaní
Pomocné kreslá sa ukladajú po stranách hlavného stolca (Sedia na nich kňazi slúžiaci sv. liturgiu

Žertvenník Na ňom sa pripravujú dary pre sv. liturgiu. predstavuje Betlehem, jasle a Golgotu. Nemá na ňom chýbať kríž, ani rozprestretý iliton. Horia na ňom sviečky.

Sakristia alebo diakonik Napravo od oltára, miestnosť na úschovu cirkevných nádob a rúch. je pristavená zvonku chrámu, častokrát z obidvoch strán. Jedna z nich je vyhradená potom pre kňaza a diakona k obliekaniu. Ma v nej byť všetko, čo je potrebné k bohoslužbe.

K oltáru ešte patrí: na oltári má horieť 6 veľkých sviec. Ak slúži biskup, treba pridať ešte jednu – treba 7 sviečok. Je tradíciou Východu, že užíva sedemramenný svietnik za oltárom.
Poznámka: Svietniky sa kladú dnes na oltár podlá okolností, aby vytvárali harmóniu a celok, počet nerozhoduje.

Kostol a jeho zariadenie v latinskom obrade

1) presbytérium – svätyňa
2) chrámovú loď
3) chrámovú predsieň V presbytériu sa nachádza:

a) oltár – obetný stôl – ktorý môže byť prenosný, ak nie je pripevnený o podlahu a neprenosný ak je pripevnený o podlahu.
b) ambón – na čítanie a hlásanie Božieho slova.
c) sedile – predsednícke miesto pre biskupa, kňaza, alebo diakona.
d) krstiteľnica -vo farskom kostole
e) svätostánok – na úschovu Eucharistie.
K výbave chrámu ešte patrí: organ, lavice pre veriacich, spovednice alebo spovedné miestnosti, obrazy a sochy
KAPLNKY

– miesto, ktoré je z povolenia ordinára určené na božský kult pre dobro nejakého spoločenstva alebo skupiny veriacich, ktorí sa tam schádzajú.
súkromná kaplnka – miesto, ktoré je z povolenia ordinára určené na božský kult pre dobro jednej alebo viacerých fyzických osôb.(len biskup nepotrebuje povolenie)
V kaplnkách sa môžu vykonávať všetky posvätné slávenia s výnimkou tých, ktorí sú podľa práva, alebo predpisu miestneho ordinára vyňaté alebo odporujú liturgickým normám.
Musia však byt vyhradené iba na božský kult a oslobodené od akéhokoľvek domáceho používania.

CINTORÍNY

Oddávna je v praxi obyčaj pochovávať mŕtvych vedľa chrámu.
1.Veriaci odpočívajú blízko toho miesta, kde v živote dostávali duchovnú potravu nadprirodzeného života,
2.veriaci, ktorí ostali nažive, pri príchode do chrámu si majú spomenúť na zomrelých v modlitbách,
3.aby si uvedomili lepšie, že živí a mŕtvi sú členmi tej istej Cirkvi, preto je medzi nimi úzka duchovná väzba.

Ak je cintorín naplnený, možno ho znova začať užívať, no musí uplynúť aspoň 10 rokov od pochovania posledného mŕtveho,. Je starým zvykom stavať na hroboch pamätníky, zvyčajne v podobe kríža. Zvyčajne sa uvádza dátum narodenia a smrti zomrelého aj s jeho menom, prípadne povolaním. Uvádza sa aj citát z Písma, čo je veľmi chvályhodné a treba to podporovať.
Nový cintorín má sa zakladať na vhodnom mieste. Má byť ohradený a zabezpečený pred zneuctením. Hroby treba kopať po poriadku vedľa seba. Na cintoríne má byť dom smútku. Nový cintorín sa má požehnať ako sv. miesto. Požehnanie možno vykonať iba po vyžiadaní súhlasu ordinára.
Krypty (pečery, peščery) sú miesta, ktoré sa nachádzajú zvyčajne pod väčšími chrámami, príp. sú vystavané samostane ako hrobky. K týmto “cintorínom” patria najznámejšie podzemné krypty v Ríme nazvané katakomby. Počas prvých troch storočí kresťania sa tu schádzali na bohoslužby, ale tu aj pochovávali a chránili svojich mŕtvych -mučeníkov za vieru. Najväčšie sú katakomby sv. Šebastiána, v ktorých okrem pozostatkov mnohých mučeníkov uchovávajú sa aj pozostatky 46-tich pápežov.

VI. BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY

– tie, ktoré užívame pri vykonávaní bohoslužieb- Majú byť na vysokej umeleckej úrovni a udržiavané v najväčšom poriadku. Cirkev všetky bohoslužobné predmety požehnáva.
Typikované -predmety predpísané na užívanie typikonom predmety
trebnikové- predpisuje ich Trebnik (kniha na vysluhovanie sv. sviatostí a svatenín)

BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY PODĽA TYPIKONU

1. Diskos – pozlátený tanierik, podnos pre chlieb pri sv. liturgii,môže rnať aj nôžku, ale nemusí byť, je to však dovolené,zvyčajne pozlátený, má byť dosť veľký, aby sa naň zmestili častice potrebné k sv. prijímaniu, aspoň pri bežných liturgiách

2. Hviezda – Je zložená z dvoch ramien, ktoré sú tak spojené, že sa dajú zložiť alebo roztiahnuť. V strede hore je zvyčajne krížik a pod nim je znázornená hviezda., má praktické poslanie v tom, že zabraňuje rozsypaniu častíc, keď sa v čase proskomídie prikrývajú.

3. Čaša -nádoba na pitie. , z „pozláteného materiálu.. K čaši a k diskosu patria tri prikrývadlá:
a) pokrovec – pnkrývadlo na času, malý štvorcový kus plátna dobre vystužený, bez bočných okrás..
b) prikrývadlo na diskos je podobné prvému, len je v našich podmienkach trochu väčšie.
c) aer – aérion – vozduch je veľké štvoruholníkový plátno na zakrytie čaše a diskosu naraz.
Symbolika: Dva menšie pokrovčeky značia buď plienky alebo pohrebné plátno Ježiša Krista. Vozduch značí kameň na hrobe Ježiša Krista alebo nebo – vesmír, odkiaľ prišla Betlehemská hviezda.

4.Lyžička (znamená kliešte, ktorými z nebeského oltára vzal cherubín žeravý uhlík a dotkol sa úst Izaiáša

5.Hubka na utieranie diskosa sa u nás nepoužíva, inde je v praxi. Na čistenie diskosa a čaše sa u nás užíva lention. Je to biela podlhovastá látka, naprostriedku ktorej je vyšitý kríž.

6.Kopia (lagkia) je nôž vyrobený na tvar kópie.Slúži na vykrojenie Baránka a častíc z prosfor na slúženie. Ak sa používajú častice vopred vykrojené, kopia sa môže použiť na “prebodnutie” vopred vykrojeného baránka. (Symbolizuje kópiu, ktorou stotník prebodol bokJežiša Krista na kríži).

7, Ripida (ripidy) sú vejáre, ktorými sa odháňal od sv. darov hmyz. Zvyčajne sú z plátna alebo štylizované hlavy cherubínov s krídlami. U nás sa v liturgickej praxi nepoužívajú.
8.Ampulky na víno a vodu sú krčiažky na vodu a víno, položené na vhodnom podnose

9. Daronosica (ciborium) je kalich prikrytý s pevným vrchnákom s krížom, ktorý je ešte zdobený vyšívaným súkienkom okolo čaše. Uchováva sa v nej Eucharistia pre chorých a k poklone.

10. Daroukazateľnica (monštrancia) je predmet zvyčajne tvaru Slnka alebo v našom obrade v tvare chrámu. Vkladá sa do neho Najsv. Eucharistia. Malá časť, do ktorej sa vkladá Najsv. Eucharistia -Baránok, sa nazýva Melkisedech. Je širšia ako v latinskom obrade, kde má tvar polmesiaca a nazýva sa Lunala U nás má Tvar štvorcový, aby sa Ahnec mohol bez ťažkostí a prípadného zneváženia Eucharistie vkladať.

11. Dikirion a trikirion. dvojsviečnik a trojsviečnik, užíva biskup v byzantskom obrade

LITURGICKÉ NÁDOBY PRE LATINSKÝ OBRAD: kalich
obetná miska, paténa, monštrancia, lunula, konvičky na vodu a víno, nádoba na svätenú vodu s kropáčom, kadidelnica, loďka na tymian, nádoby na oleje pre chorých a katechumenov.
LITURGICKÉ RÚCHA PRE LATINSKÝ OBRAD
oltárne plátno /užíva sa len jedno/, korporál – štvorcové plátno bielej farby pod kalich,
purifikatórium- obdĺžníkovité plátno na čistenie bohoslužobných nádob,
pala – tvrdý, štvorcový predmet na zakrývanie kalicha,
vélum -je trojaké: – na zakrytie kalicha, na vonkajšie prikrytie cibória, závojové na monštranciu.
BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY PREDPÍSANÉ TREBNIKOM

– k vyslúženiu každej sviatosti sú potrebné určité predmety, Trebnik – Sviatosti a sväteniny
1.Krst – biele liturgické rúcho, posvätený olivový olej, Myro (posvätené v bežnom roku biskupom), jordánska svätená voda, kropidlo, vata na utieranie myra a oleja, podnos – tanierik – na zachytávanie svätenej vody,
biela košieľka, tetrapod.

2.Birmovanie -ako pri krste, pri osobitnom vyslúžení len myro a vata.

3.Sviatosť zmierenia – spovedná miestnosť alebo spovedelnica.

4.Nasvätejšia Eucharistia – k premeneniu je potrebný chlieb a víno.Ak k chorým – daronosica s uzáverom, v nej Najsvätejšia Eucharistia, lyžička, iliton, lention, diskos, svätená voda, kropidlo.

5.Pomazanie chorých -všetko ako pri Eucharistii a pridáva sa olej chorých a kríž.

6.Posvätenie kňažstva – pri stupni svätenia sú potrebné – diakonské, kňazské, biskupské rúcho

7.Manželstvo -biele liturgické rúcho, kropidlo, Evanjeliár, sobášne venčeky, podnos na prstene, tetrapod so zažatými sviečkami

CIRKEVNÉ PREDMETY K RÔZNYM OBRADOM A ŽEHNANIAM

Vsenoščnikje nádoba na požehnanie chlebov, pšenice, vína a oleja na večierni s lítiou, väčší podnos s dvoma sviečkami a krížom uprostred, s dvoma nádobkami a s malým podnosom na pšenicu.

Mirnik je štetec na mirovanie – pomazanie čela požehnaným olejom z lítie.

Plaščenica (gr. teopitaphion) je odbĺžnikový kus plátna s vyobrazením mŕtveho tela Spasiteľa v hrobe alebo s výjavom ako sa kladie do hrobu, na Veľký piatok sa ukladá do sv. hrobu

Kropidlo a kropenička rozličné žehnania so svätenou vodou

Veľká nádoba (u nás sud) na svätenie vody 6. januára.

Trojitá sviečka (ľudové trojica) sa používa pri svätení vody a na iných miestach

Náručný kríž je vyrobený z dreva alebo z kovu. Má byť zakončený držadlom, aby sa mohol dobre chytiť do rúk. Podľa počtu vodorovných ramien 3, 2, 1 hovoríme o osem, šesť alebo štvorkoncovom kríži.

Obraz Ukrižovaného má byt namaľovaný alebo vyrytý. Nemal by byt korpus – socha

Kadideľnica je nádoba s vrchnákom, ktorá visí na retiazkach. Tri z nich držia nádobku a štvrtá, prostredná retiazka dvíha vrchnák kadidelnice.

Loďka je nádobka v tvare loďky na tymian (kadidlo, ladan), z ktorej lyžičkou sa dáva tymian do kadidelnice.
Pečiatka je štvorcový predmet s vyrytým Ahnecom s nápisom: IC XC
NIKA
Slúži na označenie prosfóry z ktorej sa režú častice k sv. liturgii. Na prvom mieste slúži na označenie Baránka -Ahneca. Nadpis je skratka a znamená Isus Christos – Niké -Ježiš Kristus – Víťaz.

VII. BOHOSLUŽOBNÉ ODEVY

Židom sám Pán Boh predpísal, aké majú byť bohoslužobné rúcha. aké obety a kedy mu ich majú prinášať, prvý kňaz Áron mal mat náprsník efod, a vrchné rúcho – plášť, tuniku, mitru a pás. Rúcha sa mali užívať len pri obradoch a mali ich uschovávať vo svätom stánku. Nemohli v nich vyjsť medzi ľudí. V Novom Zákone apoštoli nepoužívali zvláštne šaty k bohoslužbám. Mali tie isté rúcha, ktoré užíval ľud v bežnom živote, Je však možné, že k bohoslužbám užívali sviatočné oblečenie, i keď zo svetského života, ale mohli byť už vyčlenené len na bohoslužby

RÚCHO SUBDIAKONA

Stichár – znamená priamy, rovná línia, latinsky „alba“ biely. Je to dlhé biele rúcho, ktoré zakrýva celého človeka , “odev – pod riznik”. Diakon dá na stichár orár. Odev, kt J.K. utkala Panna Mária.

Náplecník – väčšinou sa neužíva. Je to štvoruholníková látka s dvoma šnúrkami.

Pás – pojas – užíva sa z praktických dôvodov. na podviazaniekošele,u kňazov zároveň aj na pripevnenie epitrachila. Pás pripomína zásteru, ktorou bol opásaný Pán Ježiš na Poslednej večeri

RÚCHO DIAKONA

Okrem spomínaných šiat subdiakona oblieka si diakon: naplečnik, stichar a dalmatiku, U nás rozdiel medzi odevom diakona a subdiakona nie je žiaden. Odevy sú rovnaké.
Orar – dlhý pás, ktorý sa kladie na ľavé rameno diakona a prechádza pod pravou rukou naspäť na ľavé rameno, aby pravá ruka bola voľná. Môže byť na nich vyšitý grécky alebo aj inojazyčný výraz hagios “-svätý, alebo sú na ňom krížiky. Opísaný spôsob nosenia orára je na východe dovolený len u arcidiakona. Diakon má orár akoby len prehodený cez pravé plece.

RÚCHO KŇAZA

– naplečnik, stichar, pojas., epitrachil a felon – rizy.
Epitrachil – nazývaný aj štóla, odznak moci a hodnosti kňaza Len v epitrachile koná kňaz nasledovné bohoslužby: každodennú večiereň, polnočnú pobožnosť – polunoščnicu – a časy bez čítania Evanjelia, rôzne služby vykonané v domoch .LO – štóla

Felon – ” – znamená cestovný plášť. Je to také oblečenie, ktoré nemá rukáv a má otvor na hlavu. Prikrýva celého človeka od hlavy až po päty, necháva voľnú len hlavu.
LO .- sa nazýva „casula “(ornát). kazula.
. Ozdobený mnohými krížikmi sa nazýva polystavrion a nosia ho biskupi.
Kňaz ho oblieka pri slávnostných bohoslužbách a pri vysluhovaní sv sviatostí:, vždy na tie bohoslužby, kde sa číta sv. Evanjelium.

Skofija, kamilavka malá čiapočka na zakrytie hlavy Kňazi ju mali čiernej farby a biskupi ju majú fialovej farby, ktorá sa nazýva solideo – a dávajú ju dolu tesne pred premenením. Teraz nahrádza skofiju kolpak.

Kolpak je kňazská liturgická prikrývka hlavy.. Dnes sa nosí mitra vo východnom obrade a infula v LO.

Narukavnice – Symbolicky narukavnice pripomínajú povrazy, ktorými Ježiš Kristus mal zviazané ruky.

Nabedernik podlhovastý štvoruholníkový kus liturgického odevu, kt sa zavesí na pás, ktorým je kňaz opásaný. , povinný vlastniť každý kňaz a biskup. Vyvinul sa z utierky , kt kňaz používal po umytí rúk

BOHOSLUŽOBNÉ RÚCHA BISKUPA

– Biskup si oblieka: naplečnik, stichar, pás, epitrachil (nie vždy). Okrem týchto rúch užíva:
Omofór – znamená “nesiem na ramenách”,široký pás, ktorý sa kladie navrch všetkých bohoslužobných rúch biskupa. Vpredu a vzadu padá z pliec biskupa smerom k zemi. Je ozdobený červenými alebo čiernymi (aj inej farby) krížikmi. Bez omofóra biskup nemá robiť žiadne biskupské úkony

Panagiia – Je to veľký okrúhly obraz Spasiteľa alebo Bohorodičky ktorý biskup nosí na hrudi.

Náprsný kríž – -pripomína, že biskup je povinný nosiť nielen Ježiša Krista vo svojom srdci, ale vyznať Ukrižovaného aj svojim životom. Ak je možné, tak sa do neho vkladá čiastočka zo sv. Kríža Pánovho s písomným svedectvom o pravosti relikvie (zrejme nie do všetkých).

Mitra – znamená veniec na hlavu prikrývka na hlavu LO – infula – má dva konce,

Tiara – trojitá koruna rímskeho pápeža, Vyvinula sa z obyčajnej mitry.
Od čias Pavla VI. sa trojitá koruna nenosí. Pavol VI. ju dal k dispozícii pre chudobné vrstvy Ríma.

Mantija — znamená vrchný odev, ktorý sa zakladal na ľavé rameno tak, že vychádzal spopod pravého ramena. Je to čierny alebo fialový odev nezošitý vpredu Biskupská mantija je zvyčajne fialovej farby. Má spony – skrižaly – 4 kusy, ktoré zn. SZ a NZ a ozdoby zvané istočnik, ktoré označujú pramene spasiteľnej náuky, ktorú biskup hlása. Na východe mantija biskupa bola ešte ozdobená zvončekmi

Žezlo – paterisa – znamená pastiersku palicu a otec – otcova výchovná ruka (palica). Na žezle je uprostred dvoch hadov znázornený kríž,

Orol je neveľký, okrúhly alebo štvorhranný kus látky z pevnejšieho plátna, na ktorom je vyšitý orol vznášajúci sa nad mestom, z ktorého vytekajú tri rieky, má sa na neho postaviť biskup počas vysviacky

Sakkos – odev vyrobený zo srsti, zvyčajne zo srsti kozy, užívajú biskupi namiesto felóna sakkos. boli zdobené mnohými
Prsteň Znázorňuje a symbolizuje zasnúbenie biskupa s eparchiou.

Piuska, solideo je malá čiapočka fialovej farby, vo VO to bola vlastne dávnejšia skofija.

Sindon “- biskup ho používa pri posviacke chrámu. Je to dlhý biely odev, u nás sa neužíva.

Pallium – LO – patri k oblečeniu metropolitu. Je to vlastne omofor v malom s piatimi čiernymi krížikmi,
BO – znakom biskupa sú tri vodorovné čierne) stuhy na spodnej strane omofora. Metropolita má štyri.
Pomodlia sa modlitby a pri obliekaní pobozká sa každý kus rúcha.

LITURGICKÉ ODEVY V LATINSKOM OBRADE:

alba – dlhá, biela košeľa pre akolytu, diakona, kňaza a biskupa,
cingulum – látkový povraz,
humerál – slúži na zakrytie ramien a šije,
ornát, kazula – omšové rúcho pre kňaza,
pluviál – pôvodne plášť do dažďa, užíva sa podľa ľubovôle pri pobožnostiach,
štóla – dlhá stuha z látky v liturgickej farbe a symbol duchovnej moci kňaza. Diakon ho používa krížom,
dalmatika – vrchný odev pre diakona.
. Odlišné častí, ktoré užíva biskupa kňaz nie sú: infula – mitra, pileolus – solideo – čiapočka,
berla – pastierska palica, biskupský prsteň, pallium – nosí ho len arcibiskup

VIII. LITURGICKÉ FARBY BYZANTSKÝ OBRAD

– na Východe je väčšia voľnosť ako na Západe
Svetlé šaty alebo svetlé farby sú: biela, zlatá, strieborná alebo taká, kde prevažuje biela farba. Užívajú sa:v nedele,v sviatky Pána, Bohorodičky ,na pohreboch vo Svetlom týždni ,na pohreboch deti do 7. rokov,

Zlatá a strieborná farba sú slávnostné a preto sa používajú na významné sviatky namiesto bielej farby.

Tmavočervená farba sa používa vo sviatok Spolutrpiacej Bohorodičky,vo sviatky sv. Kríža -vo veľký týždeň až do veľkej soboty, keď sa na čítanie evanjelia kňaz prezlieka do svetlých šiat. V prešovskom biskupstve tvorí výnimku aj Veľký piatok – slúži sa v čiernej farbe. V iných eparchiách sa slúži v tmavočervenej farbe.

Zelená farba v prešovskom biskupstve sa používa: na Zoslanie Svätého Ducha, vo všedné

Modrá farba sa používa pri mariánskych oslavách

Čierna farba sa používa: pri pohrebných obradoch,bohoslužby za zomrelých

Miešaná farba bola donedávna v používaní, teraz sa v liturgii nemá používať

LATINSKÝ OBRAD
Latinská liturgia používa päť druhov základných farieb a štyri druhy vedľajších.
K základným farbám patrí:
biela farba – používa sa vo veľkonočnom a vianočnom období, na sviatky Pána, Panny Márie a v pamätné dni svätých, ktorí neboli mučenici, na sviatok Všetkých svätých, na Narodenie sv. Jána Krstiteľa, sv. Jána Ev
červená farba – používa sa na Kvetnú nedeľu, na Veľký Piatok, na Turice, v dni apoštolov a mučeníkov,
zelená farba – používa sa v nedele a všedné dni liturgického obdobia
fialová farba – používa sa počas adventu, veľkého pôstu, pri pohreboch a zádušných omšiach,
čierna farba – môže sa používať pri pohreboch.

K vedľajším lit. farbám patria:
Zlatá a strieborná farba sú slávnostné farby a preto sa používajú na významné sviatky namiesto bielej farby.
Modrá farba sa používa pri mariánskych oslavách.
Ružová farba sa môže použiť tretiu adventnú a štvrtú veľkopôstnu nedeľu.

IX. ZVON
– poslaním zvonov je zhromažďovať veriacich na bohoslužby, povznášať cirkevné slávnosti, upozorniť tých, ktorí nie sú v chráme, že v chráme sa konajú bohoslužby, aby sa duchovne zapojili a zjednotili
– zvony treba ich požehnať (posvätiť). Pri svätení zvonov k cirk. účelu zvon dostáva nemo nejakého svätého.
Na Východe sa rozlišujú zvony na:
zvon slávnostný, zvon voskresnyj – vzkriesenia – nedeľný, zvon polyjelejný – polyjelejnyj,
zvon každodenný – povsjakdennyj, zvon piaty alebo malý zvon.
Podobne aj zvonenie sa nazýva slávnostné, nedeľné, za mŕtvych, veľkopôstne.
Sú dva druhy zvonenia:
1. Blahovisť – oznamujúce zvonenie jedným zvonom 2.Vlastné zvonenie -vyzváňajú všetky zvony
Ked’ zvonia všetky zvony a zvonenie sa trikrát preruší a znova začne, nazýva sa takéto zvonenie Trechozvon – trojzvon (trojzvonenie]. Cirkevné zákony zakazujú zvoniť počas interdiktu nad určitým územím, na pohreboch ľudí vylúčených z Cirkvi, nezmieriteľným odpadlíkom, ľuďom, ktorí o službu Cirkvi v živote nestáli. Počas liturgie u nás sa zvoní, prezváňa trikrát:
pri premenení chleba po premenení vína počas pozdvihovania.
X. POZOSTATKY SVÄTÝCH

telesné pozostatky svätých alebo mučeníkov,predmety, ktoré za života užívali alebo majú súvis so svätým ,nástroje umučenia, odev a pod.,predmety, ktoré. dotýkali tela Spasiteľa: tŕňová koruna, kríž, klince,. zasluhujú si povinnú úctu veriacich.
– dnes sa nesmie slúžiť sv. liturgia bez pozostatkov sv. na oltári -dokiaľ sa tam nedá antimenzion
Pre aprobáciu (potvrdenie) biskupom je potrebné, aby sa pozostatky nachádzali v uzatvorenej nádobe (príp. truhle) s pečaťou biskupa, ktorý potom vydá o tom listinu, dosvedčujúcu pravosť pozostatkov.

XI. SVÄTÝ KRÍŽ
Svätý kríž je najvážnejším výrazom základnej pravdy
Pripomína nám, čo máme veril v koho máme dúfať a koho milovať. Je znakom nášho boja so zlom, nášho víťazstva Štyri významy krížov:
1. Spomína sa ako hmotný kríž, najhanebnejšie náradie smrti – drevo potupy
2. Spomína sa ako kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus.
3. Spomína sa vo význame vykupiteľskej smrti Ježiša Krista a vo význame milosti vyplývajúcej zo smrti Je
2. Vo význame všetkých utrpení, ktoré nám Boh zosiela, alebo ktoré človek dobrovoľne prijíma pre Krista V tomto zmysle kríž – znak najväčšej potupy a hanby-stal sa záchranou veriacich a slávou Ježiša Krista.
Na Západe po čase začali telo Ukrižovaného nie maľovať, ale vyrezávať v podobe sochy. Na Východe ostala maľba, prípadne reliéf, vyrytý do kríža. Dodnes sa telo Ukrižovaného maľuje.
XII. SVÄTÉ OBRAZY

Už v v katakombách sa stretávame s symbolmi: ryba, holub, palmová vetva, chleby, kríže, dobrý pastier a pod. V SZ sa nepoužívali žiadne obrazy- modloslužby – teraz vieroučné poslanie
Maliar- ikonopisec – zobrazuje rôzne osoby zvyčajne na základe opisu Sv. Písma:- Boha otca, J.K., Svätého ducha, Bohorodičku, anjelov
starozákonné postavy: Adam a Eva , Abrahám, Mojžiš, Jób
Proroci: Eliáš , Elizej, Izaiáš, Jeremiáš, Daniel, Jonáš, sv Ján Krstiteľ- všetci v rukách zvitky dvojích kníh,
obrazy novozákonných svätých:
evanjelisti – Matúš, Marek, Lukáš, Ján
apoštoli: Peter, Pavol, Andrej, Jakub, Juda Tadeáš, Jakub, Bartoloměj, Filip, Tomáš, Matej
mučeníci:sv, Stefan, sv Juraj,sv. Jozafád, sv. Mikuláš, sv.Bazilej, sv. Ján Zlatoústy
XIII. CIRKEVNÉ ZÁSTAVY
Vznikli po známej udalosti videnia cisára Konštantína – v tomto znaku zvíťazíš. Dal urobiť znaky na vojenské zástavy, ktoré vlastne boli predchodcami cirkevných zástav. Na zástavách sú vyobrazenia svätých alebo výjavy zo Sv. Písma. Plátno býva rozličných farieb.
XIV. BOHOSLUŽOBNÉ KNIHY

-knihy, v ktorých sa nachádzajú všetky cirkevné bohoslužby a predpisy. Niektoré sú veľmi staré :
Žaltár siaha do čias kráľa Dávida , bol autorom veľkej časti žalmov.
Evanjelium obsahuje štyri evanjeliá. Bolo napísané medzi rokmi 40-90.
Apoštol zahŕňa v sebe Skutky apoštolov, taktiež aj listy sv. Petra, Pavla, Jakuba 63 do roku 92.
grécke bohoslužobné knihy boli preložené do staroslovienskeho jazyka- Cyril a Metod
Knihy, z ktorých sa slúžia bohoslužby v našich chrámoch, delíme na:
– knihy so stálymi časťami – obsahujú stále časti bohoslužieb,
– knihy s menlivými časťami – obsahujú menlivé časti bohoslužieb.
Knihy s menlivými časťami bohoslužieb sa ešte delia na: – Veľkonočný okruh, – Vianočný okruh

KNIHY SO STÁLYMI ČASŤAMI BOHOSLUŽIEB

Veľký Časoslov – obsahuje všetky sťále časti bohoslužieb, ako aj modlitby ktoré sa stále veľmi často v bohoslužbách vyskytujú. ranné modlitby, polnočná, sobotná, nedeľná pobožnosť

Utiereň – ranné motlidby.

Večiereň so žalmami, večerné modlitby,

Malé a Veľké povečerje s modlitbami na odpočinok.

Cárske Tropáre vzkriesenia –

Mesiacoslov – kalendár na celý rok, kde pri každom svatom je jeho krátky životopis

Malý časoslov – obsahuje cirkevné hodinky , kalendár svätých s kondákmi k ich úcte,

Služebník – liturgikon – – obsahuje bohoslužobné texty troch liturgií: sv. Bazila Veľkého, s poučením, kedy ich slúžiť, sv. Jána Zlatoústeho, s poučením, ako majú prijímať veriaci, sv. Gregora, rímskeho pápeža, s poučením, ako sa má slúžiť; ako aj tie texty utierní a večierní, ktoré kňaz potrebuje pri slúžení týchto bohoslužieb. Gréci zostavili z liturgikona diakonikon – pre diakona a knihu zvanú anagnostikon – pre lektora alebo speváka.

Archijeratjkon – Obradná kniha pre biskupa, ktorú výlučne užíva len biskup.

Trebnik – je kniha, ktorá obsahuje poriadok vysluhovania sv. sviatostí, cirkevných požehnaní a modlitby na rôzne príležitosti. Okrem toho obsahuje posvätenie zvonov, cirkevného rúcha, bohoslužobných nádob, cintorína, ozimín a pod. Má všetky obrady, ktoré sú potrebné pre veriacich, ak si ich nárokujú. Odtiaľ je názov trebnik- čo ľudia potrebujú.

KNIHY S MENLIVÝMI ČASŤAMI BOHOSLUŽIEB

Oktoich – osmohlasnik, , je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje menlivé častí kanonických hodín na deň týždňa, týždňového okruhu:Je to kniha, ktorá obsahuje všetky menlivé časti bohoslužieb do soboty večera, to zn. nedeľnú bohoslužbu do druhej soboty vrátane. Je podelený na 8 hlasov.

Akaftistnik – znamená nesedieť. Je to zbierka akaftistov, počas ktorých sa stojí.

Typjk – typikon -. V skutočností nie je bohoslužobnou knihou, ale podáva ako všeobecné, tak aj partikulárne pravidlá týkajúce sa bohoslužieb a určuje, čo a ako sa má končiť nejaká bohoslužba,

TRIOĎ

Trioď – Značí tri piesne. Poznáme dva Triody: – Trioď pôstna a Trioď kvetná.

Synaxár je tiež súčasťou Triody. Je to krátky životopis svätých alebo opis sviatku, na akú pamiatku bol ustanovený. Obsahuje aj krátku morálnu náuku

Minea – znamená mesačné slúženie. Je to kniha, ktorá obsahuje bohoslužby na každý deň mesiaca. Bohoslužby sú podelené na 12 mesiacov. Minea má preto 12 zväzkov.

ŽALTÁR, EVANJELIUM, APOŠTOL

-sú to bohoslužobné knihy, ktoré obsahujú menlivé časti ako sviatkov stálych, tak aj sviatkov menlivých.

Žaltár je zbierka 150 žalmov, ktoré podľa cirkevného poriadku sú podelené na 20 kaftiziem
Žaltár sa číta nepretržite celý rok. Je podelený takým spôsobom, že počas týždňa sa prečíta celý Žaltár je sv. kniha inšpirovaná Svätým Duchom. Autorom väčšiny žalmov je kráľ Dávid. Po Pánovej modlitbe žalmy sú najkrajšími modlitbami Cirkvi.Žalmy poznáme: mesiánske, prosebné, odprosujúce, ďakovné, oslavné a kajúce Žaltár preložili do staroslovienčiny sv. Cyril a Metod. Prvý náš tlačený žaltár bol
vydaný v Krakove.

Evanjelium – Jevanhelie – obsahuje text štyroch evanjelií od štyroch evanjelistov, umiestnené v nasledovnom poradí:Matúš, Marek, Lukáš, Ján
. Evanjelium na oltári symbolizuje Ježiša Krista Text každého evanjelia je podelený na hlavy a začala -začiatky. Hlavy sa delia ešte na veršePred každým začalom je vytlačená značka alebo krížik a napísané, komu dané začalo treba čítať – na aký sviatok. Okrem toho s uvedené slová, ktorými treba začínať čítanie textu. Na konci evanjelia je prehľad čítania evanjelií na celý rok, kedy ktoré evanjelium treba čítať. Zvyčajne sa delí tento ukazovateľ na šesť častí.
V roku 1 986 boli vydané “Liturgické čítania” pre naše biskupstvo. Sú to čítania na nedele a sviatky. V roku 1990 vyšli liturgické čítania i na všedné dni cirkevného roka. Zvyčajne na každý deň sa uvádzajú dve čítania a evanjeliá.

Apoštol je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje okrem 4 evanjelií všetky ostatné spisy N.Z
Skutky apoštolov 7 listov; Jakuba, 2 Petra, 3 listy Jána, List Júdu, 14 listov sv. Pavla a Zjavenie sv. Jána.
Apoštol podobne ako evanjelium je podelený na tzv. začala –perikopy, 335 začal.

Irmologion je kniha, ktorá obsahuje rôzne cirkevné spevy aj s nápevmi a prináša ich znotované. Obsahuje výťah z rôznych cirkevných kníh: Oktoicha, Minei, Triody.

BOHOSLUŽOBNÉ KNIHY V LATINSKOM OBRADE

Missale Romanum – kniha na slávenie Eucharistie,
Breviarum Romanum, teraz Liturgia Horarum – so zadelením žalmov, čítaní a modlitieb, najmä pre kňazov a rehoľníkov,
Pontificale Romanum – kniha obradov, ktoré koná biskup,alebo splnomocnení kňazi,
Rituale Romanum – formuláre a prepisy na vysluhovanie sviatostí
Evanjeliár – obsahuje perikopy pre liturgiu,
Martyrologium – kalendár s krátkymi životopismi svätých,
Graduale a Antifoniarum – knihy omšových spevov,
Lectionarium – zadelenie čítaní Svätého písma pri omšiach,
Passionarium, passionale – sú legendy na čítanie.
Directorium – kalendár pre liturgiu.