Poručík

Gróf de Maillé dostal raz list, ktorý, hoci mal iba niekoľko riadkov, ho veľmi potešil: „Pamätáte sa ešte na mladého poručíka, ktorý v roku 1870 jedného večera v stodole neďaleko Mans dostal miesto na spanie neďaleko Vás? Kým ste si ľahli, pomodlili ste sa svoju večernú modlitbu, a ja, bez viery, ako som vtedy bol, som sa pritom usmieval. Neskoršie som o tom rozmýšľal, študoval som a spoznal som, že ste mali pravdu. Srdečná vďaka za dobrodenie, ktoré ste tým preukázali mojej duši!“ Keď gróf de Maillé list ukázal, zvykol pridať: „Tento list by som chcel mať v rukách, keď budem umierať, aby mi slúžil ako pas do večnosti.          Ak si človek pri modlitbe nespomína na svoje konanie, namáha sa so svojou modlitbou zbytočne. (opát Nilos)