Pomocný biskup Vasiľ Hopko

Biskup Vasiľ Hopko patrí bezpochyby, popri biskupovi Pavlovi Gojdičovi OSBM , k veľkým osobnostiam gréckokatolíckej prešovskej eparchie. Svojou vernosťou Svätej Stolici, veľkou láskou k ľuďom a svojou pastoračnou prácou dokázal, že aj pre neho platia slová sv. Pavla: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval /2 Tim 4,7/.

Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom. Dedinka, kde uzrel svetlo sveta sa nachádza v okrese Bardejov, na okraji hornatej oblasti Šariša na východnom Slovensku. Jeho rodičia: Vasiľ Hopko a matka Anna, rod. Petrenková boli chudobnými roľníkmi, ktorí nevlastnili žiadnu pôdu. Okrem syna Vasiľa mali aj dcérku Máriu. Otec vo farnosti zastával funkciu zvonára a 6. júna 1905 pri zvonení proti búrke ho zasiahol a usmrtil blesk. Vtedy nemal malý Vasiľ ešte ani rok. Pre veľkú biedu, keď dovŕšil štvrtý rok, matka odišla do USA a zverila ho do opatery rodine Petrenkových. Našla si prácu vo firme Johnson x Johnson Co., v meste Nex Bruswick, v štáte New Jersey. Keď sa jej brat Dimitrij stal kňazom v Olšavici prebral starostlivosť o výchovu a vzdelanie mladého Vasiľa.

Základné vzdelanie nadobudol v maďarskej škole v Bardejove. Sám na to spomína takto: „Keď som chcel študovať, musel som sa naučiť maďarsky, od tretej národnej triedy som býval som v Bardejove. V štúdiu pokračoval na Evanjelickom gymnáziu v Prešove, kde zmaturoval v roku 1923. Počas prázdnin navštevoval svojho strýka kňaza najprv v Olšavici, po jeho preložení v Blažove. Podporovaný matkou pokračoval v štúdiach teológie v Prešove, ktoré ukončil v roku 1928.

Pani Hopková mala v úmysle priviesť svojho syna do USA, dúfajúc, že biskup Vasiľ Takáč /1924 – 1948/ ho vysvätí za kňaza pre pitsburskú eparchiu. Avšak jej sny sa neuskutočnili. Keď sa mladý Vasiľ chystal na cestu, náhle ochorel a musel sa podrobiť niekoľkým operáciám. Ako píše vo svojich memoároch: „Pretože všetky peniaze na cestu som minul na doktorov a nemocnice, musel som sa vzdať nádeje, že svoju mamu ešte raz uvidím. Vtedy som si neuvedomoval, že to bola Božia vôľa, ktorá ma zdržala v rodnej zemi. Svoje neočakávané uzdravenie pripisoval výsledkom deviatnika k Božskému Srdcu. Sľubuje Ježišovi, že ak bude uzdravený prijme kňazské svätenie v celibáte.

Ordinovaný bol biskupom Gojdičom 3. februára 1929 v Prešove. Po vysviacke za kňaza pôsobil v Prahe, kde na poli pastorácie plne preukázal svoje schopnosti. Pracoval veľmi charitatívne medzi mládežou a emigrantami. Zvláštnu pozornosť venoval akademickej mládeži. V krátkom čase získal krásny chrám sv. Klementa v Prahe, ktorý sa od vtedy stal duchovným centrom gréckokatolíkov žijúcich v Čechách. Za jeho pôsobenia bola systematizovaná gréckokatolícka farnosť v roku 1933 a bol menovaný jej správcom.

Veľmi aktívne si počína v pastorácii. Ako sám píše vo svojom životopise, angažoval sa zvlášť v Spolku sv. Rafaela, na ochranu vysťahovalcov v Prahe. V rámci tohto Spolku navštívil českú a slovenskú emigráciu vo Francúzsku /Bordeaux/, mal misie pre Čechov na Volyne /Luck, Dubno, Rovno, Zdolbunov, Sienskewiczewka, atď/ a tiež pre Čechov a Slovákov v Juhoslávii.

Počas svojho pôsobenia v Prahe sa stretáva po 22 rokoch so svojou matkou, ktorá po ťažkej práci v cudzine sa vrátila naspäť k svojmu synovi-kňazovi a stala sa jeho domácou.

Napriek svojmu bohatému programu sa o. Hopkovi podarilo pokračovať vo svojom teologickom formovaní na slávnej Karlovej univerzite. Posledný semester pre politické zmeny absolvoval na Komenského univerzite v Bratislave, kde v roku 1940 získal titul doktora teológie. V Prahe pôsobil do 1. septembra 1936. V tomto roku sa vrátil do Prešova, kde do 31. augusta 1942 bol špirituálom kňazského seminára v Prešove. Od l. septembra 1942 do 31. augusta 1943 bol biskupským tajomníkom. Zároveň od 1. septembra 1943 bol vymenovaný za profesora na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove, nebol však uznaný Slovenským štátom a preto ani plat nedostaval.

V tom čase sa stáva aj redaktorom eparchiálneho časopisu v rusínskej reči Blahovistnika a publikuje knihu s názvom Gréckokatolícka cirkev z príležitosti 300-tého výročia Užhorodskej únie. V nej sa vyznáva z veľkej lásky k svojej Cirkvi a obradu, kde píše: „Som gréckokatolík! Ako sladko mi znejú tieto slová. Kedykoľvek počujem spomenúť gréckokatolícku cirkev, začne ma to zaujímať, pretože som tiež gréckokatolík. Túto lásku ku gréckokatolíckej cirkvi som získal cez moju matku a stala sa časťou môjho bytia. Nikdy sa nemôžem dostatočne poďakovať Bohu, že som sa narodil ako gréckokatolík“.

Predvídajúc v Československu politický obrat, biskup Pavol Gojdič sa obrátil na Svätú Stolicu v Ríme so žiadosťou, aby dostal pomocného biskupa. Ním sa stáva práve ThDr. Vasiľ Hopko. V bule zo dňa 2. januára 1947 z Ríma sa píše:

„Pius biskup, sluha služobníkov božích zasiela obľúbenému synovi Vasilovi Hopkovi, kňazovi obradu byzantsko-slovanského, nášmu vnútornému komorníkovi, profesorovi teologickej akadémie v Prešove, menovanému za titulárneho biskupa Midilenského a za pomocného terajšiemu biskupovi prešovskému, pozdrav a apoštolské požehnanie.

Starajúc sa o úrad najvyššieho apoštolátu, zverený našej poníženosti od Večného náčelníka Pastierov, usilujeme sa, aby cirkevní predstavení, menovite tí, ktorí stoja na čele diecézy čo do rozlohy a čísla veriacich prevyšujúcich, mali niekedy z odôvodnených príčin pomocných biskupov, ktorí by im mohli vo vykonávaní pastierskej úlohy výdatnú pomoc poskytnúť. Niektorým biskupom Apoštolská Stolica prideľuje niekoho z význačných osobností oných diecéz, ktoré kedysi prekvitali v cnostiach a nábožnosti, hoci pre pomerové zmeny a pre krivdy stratili predošlú žiariacu slávu. Tak teda, keďže ctihodný brat Pavol Gojdič, biskup prešovský od tejto Apoštolskej Stolice žiadal, aby obzvlášte v terajších pomeroch k väčšej obozretnosti čo do spravovania jemu zverenej diecézy bol pridelený pomocný biskup, my o dobro duší starajúc sa čo najsvedomitejšie poradiac sa s ctihodným našim bratom, tajomníkom Svätej Kongregácie pre Východnú Cirkev, uznávame za dobré vyhovieť predostretej žiadosti, a Teba z najvyššej našej moci vyhlasujeme za pomocníka hore spomenutého biskupa Pavla a aby si mohol a bol silný vykonávať s jeho povolením pontifikálne úlohy a ostatné pastierske tak v meste, ako aj v celej prešovskej diecéze. K tomu Teba menujeme z tej istej našej moci za titulárneho biskupa Midilenskej diecézy v provincii Numidskej…“.

Vysvätený bol biskupom Pavlom Gojdičom v Prešove dňa 11. mája 1947. Spolusvätiteľom bol pražský arcibiskup Jozef Beran.

Vo svojej slávnostnej reči pri vysviacke biskupa Hopku biskup Gojdič okrem iného povedal:“…Prešovská eparchia sa môže pochváliť pomocným biskupom, ktorého sme my dnes konsekrovali, to je skutočnosť aká ešte nebola v 131 ročnej histórii Prešovskej eparchie. Stalo sa to nie bez vážnej príčiny. Naša eparchia ešte nikdy nebola taká veľká – rozprestiera sa od Laborca až po Cheb, od Chlumca až po Orlov. Svätý Otec Pius XII. ako dobrý otec a starostlivý pastier vypočul naše prosby a vymenoval láskavo Dr. Vasiľa Hopka za pomocného biskupa prešovského. Na slávnosti sa zúčastnili najvyšší predstavitelia Cirkvi a štátu, ako o tom svedčí aj menoslov prítomných hosti:

„J.E. Dr. Jozef Beran, arcibiskup, J.E. Jozef Čársky, biskup, J.E. Dr. Andrej Škrábik, biskup, Osv. p. Anton Tink, gen. vikár, Slov. p. Dr. Ivan Pietor, minister, Slov. p. Dr. Jozef Šoltes, povereník, Osv. p. Andrej Cvinček, kanonik, podpredseda SNR.

Biskup Hopko sa tak stáva pravou rukou biskupa Gojdiča. Pri svojich vizitáciach po farnostiach povzbudzoval veriacich vo vernosti viere, svedomitom plnení svojich náboženských a občianskych povinností, láske a vernosti k svojej Cirkvi a východnému obradu.

Po roku 1948 komunistický režim okamžite začal svoju protináboženskú propagandu a zákerne napádal gréckokatolícku cirkev. Očakávalo sa to najhoršie. Nakoniec, keď 28. apríla 1950 násilne zlikvidovali gréckokatolícku cirkev, biskupov Gojdiča a Hopka uväznili. Zo začiatku biskupa Hopka prehovárali, aby sa pripojil k pravoslávnej cirkvi, ale on neustúpil. Následne sa rozhodli zatiahnuť ho do procesu a obvinili ho z údajnej „rozvracačskej činnosti“.