Platón – podobenstvo o úsečke

Ústava 509d6 – 511e:
Predstav si teda, že to je tak, ako keby si vzal priamku, rozdelenú na dva nerovnaké úseky; potom rozdeľ ďalej jeden i druhý úsek v tom istom pomere, úsek patriaci oblasti viditeľného i úsek oblasti pomyselného a dostaneš podľa pomernej zreteľnosti a nezreteľnosti v oblasti viditeľného jeden úsek ako obrazy – tými obrazmi myslím predovšetkým tiene, ďalej zrkadlenie na vode i na všetkom, čo má pevnú, hladkú a lesklú plochu, a všetko také, ak mi rozumieš. Rozumiem. Potom druhým úsekom nech je teda to, čo tieto obrazy predstavujú, živočíchy okolo nás, všetko rastlinstvo a všetko, čo náleží medzi umelé výrobky. Dobre. Či by sa ti chcelo o tejto viditeľnej oblasti povedať, že pomerný rozdiel tu záleží v pravde a nedostatku pravdy, že ako sa má predmet mienenia k predmetu poznania, tak sa má napodobenina k napodobenému predmetu? Áno, celkom iste. Pozoruj teda ďalej i delenie oblasti pomyselnej, ako by sa malo vykonať. Ako? … iste ľahšie porozumieš, ak toto bude predoslané. Ako určite vieš, tí, ktorí sa zaoberajú meračstvom a počtami a podobnými vecami, predpokladajú pri každom postupe párne a nepárne, tvary, trojaký druh uhlov a iné veci s tým príbuzné; mysliac si, že tieto pojmy poznajú, učinia si z nich predpoklady a nepokladajú už ďalej za potrebné ich dokazovať ani sebe ani iným, akoby šlo o veci každému jasné, ale počínajúc od nich, preberajú hneď ďalšie veci a nakoniec prichádzajú rovno k tomu, čo si učinili za cieľ svojho skúmania. Samozrejme, to dobre viem. Nuž, ako ďalej vieš, užívajú viditeľných podôb a vykladajú o nich, bez toho, že by mali na mysli tieto (veci), ale ony, ktoré tieto predstavujú, ako napr. je účelom ich výkladu samotný štvorec a samotná uhlopriečka a nie tá, ktorú kreslia, a tak ďalej; tieto ich výtvory a výkresy môžu spôsobovať i tiene a obrazy na vodných hladinách, ale oni ich užívajú zase ako obrazy, chcejúc však uvidieť ony súcna samotné, ktoré nie je možné uvidieť inak než myslením. Pravdu vravíš. … Druhým teda úsekom pomyselnej oblasti rozumej, že myslím to, čo chápe rozum sám mocou dialektiky. … štyrom úsekom odpovedajú v duši tieto štyri stavy, rozumové poznanie najvrchnejšiemu, myslenie druhému, k tretiemu pridaj vieru a k poslednému dohadovanie a zoraď ich v náležitom pomere podľa zásady, že im náleží taká miera jasnosti, ako veľká miera pravdy náleží ich predmetom.

Vznik sveta

Timaios (27d4-29a4 ):
Timaios: … podľa mojej mienky treba najprv stanoviť tento rozdiel: čo je to, čo stále je, ale nemá vznik, a čo je to, čo stále vzniká, ale nikdy nie je. To prvé možno chápať premýšľaním s pomocou rozumu, pretože je stále v tom istom stave, to druhé môže byť iba predmetom mienenia s pomocou vnemu bez účasti rozumu, ako čosi, čo vzniká a zaniká, ale nikdy nemá pravú súcnosť. Ďalej všetko, čo vzniká, vzniká nutne z nejakej príčiny, pretože je nemožné, aby niečo malo počiatok bez príčiny. A to, podobu … čoho vytvára staviteľ sveta tak, že hľadí na nemenné súcno a takéto používa akosi za vzor, to všetko nutne vychádza z jeho rúk krásne; ak hľadí na súcno vzniknuté a používa časný vzor, nie je krásne. Všetok svet – alebo kozmos … o ňom musíme najprv uvážiť … či bol vždy a nemá žiaden počiatok svojho vzniku, či vznikol … z nejakého počiatku. Vznikol, pretože je viditeľný, hmatateľný a telesný: všetky takéto súcna možno vnímať a čo možno vnímať a chápať mienením s pomocou vnemu, je, ako sa ukázalo, vznikajúce a časné. Ale čo vzniklo, povedali sme, že nutne vzniklo z nejakej príčiny. Tvorcu však a otca tohto sveta bolo by ťažké nájsť… preto uvážme druhú otázku, podľa akého z oboch vzorov tvoril svet jeho budovateľ, či podľa súcna stále toho istého a nemenného, či podľa vzniknutého. Keďže je tento svet krásny a tvorca dobrý, je zrejmé, že hľadel na súcno večné; v opačnom prípade – čo by bolo hriech povedať – na vzniknuté.