Obnova činnosti a život gréckokatolíckej cirkvi v rokoch 1968 – 1986

Nastáva prelom v politickom, spoločenskom, ale i v náboženskom živote. Alexander Dubček začína presadzovať „socializmus s ľudskou tvárou“.

Mnohé významné zmeny, ktoré sa uskutočnili v prelomových rokoch 1968-69 v živote spoločnosti našli odozvu aj v cirkvi. V celom verejnom živote sa volalo po rehabilitácii nespravodlivo odsúdených. Svoj hlas pozdvihli aj traja slovenskí biskupi: Eduard Nécsey, biskup nitriansky, Ambróz Lazík, biskup trnavský a Róbert Pobožný, biskup rožňavský a taktiež pražský administrátor biskup František Tomášek. Poslali verejný list Alexandrovi Dubčekovi, v ktorom vypočítali krivdy spáchané na katolíckej Cirkvi od poslednej vojny.

Medzi prvými, ktorí pozdvihli svoj hlas za stratené práva Gréckokatolíckej cirkvi, bol p. Michal Lacko, gréckokatolícky jezuita v Ríme, veľký obranca gréckokatolíkov. Na začiatku roku 1968 napísal v článku časopisu“ Mária „ slová: „Aj my verejne dvíhame svoj hlas v záujme gréckokatolíckej cirkvi a žiadame vládu, prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka, aby nesklamal a nedovolil sklamať prebudené nádeje, a teda, aby došlo k dôslednej rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi, duchovenstva i veriacich a aby eparchia Prešovská bola obnovená!.

V akej situácii sa nachádzala gréckokatolícka cirkev v tomto prelomovom období? Pre lepšie pochopenie jej situácie musíme vychádzať z jej nedávnej minulosti.

Gréckokatolícku cirkev chceli v 50-tých rokoch zlikvidovať. Použili proti nej veľké sily i mnohé prostriedky. Jej biskupov uväznili a pokúšali sa ich verejne zdiskreditovať. Jej kňazov poslali do vyhnanstva, veriacim odobrali ich chrámy a nedovoľovali im sa so svojími kňazmi ani stretávať. Vo svojom subjektívizme – volutarizme išlo sa až tak ďaleko, že slovo „gréckokatolík“ bolo vymazané ešte aj zo „Slovníka slovenského jazyka“ /1953/.

Nevinní znášali veľké krivdy. Nepriatelia však svoje úmysly realizovať nemohli celkom podľa svojich predstáv. Podstatu cirkvi nemohli celkom zničiť. Biskupi naďalej zostali biskupmi svojej cirkvi, prinášali za ňu, oni veľkňazi, teraz už svoju osobnú obetu a životy. Kňazi aj v Čechách zostali kňazmi svojej cirkvi, modlili sa, liturgizovali hoci privátne a svojou prácou v ťažkých zamestnaniach prinášali obety za svoju cirkev. Veriaci sa modlievali pod krížom, na cintoríne, ostávali verní odkazu svojich otcov a hoci gréckokatolícka cirkev bola vymazaná zo slovníka, dokazovali, že ona žije. Nejde tu o prázdne miesto v jej dejinách, o zradu, ide tu o dojímavú vernosť, ide tu o živú vieru, ide tu o naplnenie svojich dejín s tým pravým obsahom.

V takejto situácii sa nachádzala gréckokatolícka cirkev na začiatku roku 1968. V celkovom pohybe nasledujúcich udalosti je potrebné rozlišovať tri etapy, ktorými gréckokatolíci prechádzali. Prvá etapa je obdobie od začiatku roku 1968, keď v jarných mesiacoch cirkev postupne striasla zo seba mnohé obmedzenia, ktoré jej nedovoľovali niektoré činnosti vykonávať až do júna, kedy bola vládou uznaná. V druhej etape kontrolu nad pohybom a dianím už preberajú štátne orgány /potreba referenda/ a v tretej etape spomínané orgány už priamo tento pohyb v gréckokatolíckej cirkvi vplyvom vonkajších politicko- spoločenských udalosti ovládli.

Už spomínaným nástupom Alexandra Dubčeka do funkcie generálneho tajomníka KSČ v januári 1968 nastal prelom v politickom, spoločenskom a náboženskom živote. Svojich práv sa domáha cirkev, ktorá v predchádzajúcich rokoch najviac trpela. Túto okolnosť využil aj biskup Dr. Vasiľ Hopko, ktorý v tom čase prebýval ešte pod policajným dozorom v internačnom tábore – kláštore v Oseku v Čechách. Dňa 19. marca sa obrátil na parlament v Prahe s prosbou navrátiť právo na existenciu Gréckokatolíckej cirkvi.

Prosbu biskupa podporil nielen katolícky episkopát v Československu, ale aj veriaci, ktorí zozbieraním 40 000 podpisov, napomohli rozhodujúcou mierou tým, že sa vytvoril následne akčný výbor, ktorý sa zasadil o obnovu gréckokatolíckej cirkvi.

Zakrátko potom česká a slovenská tlač začala písať na obranu gréckokatolíckej cirkvi s poukázaním na krivdy, ktoré utrpela od roku 1950. V takomto zmysle formuloval aj písomne svoj názor na otázku gréckokatolíckej cirkvi Ladislav Holdoš, ktorý bol predstaviteľom štátnej vrchnosti v otázkach cirkevno-politických v dobe likvidácie gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950. V dokumente, ktorý nesie názov „Ako sa naši gréckokatolíci stali pravoslávnymi“ píše, že deformácie, ktoré sa udiali v predchádzajúcom období možno odstrániť následne:

1. a) nevychádzať z uznesenia „soboru“ v apríli 1950
2. b) nepovažovať gréckokatolícku cirkev za zrušenú
3. c) nepovažovať tých gréckokatolíkov za údy pravoslávnej cirkvi, ktorí sa sami z vlastnej vôle individuálne, bez priameho alebo nepriameho nátlaku, teda slobodne za pravoslávnych nepovažujú
4. d) rehabilitovať v tomto zmysle aj duchovenstvo gréckokatolíckeho vierovyznania…

Bratislava, marec 1968 Ladislav Holdoš.

S dovolením vlády, ktoré vymohol gréckokatolícky kňaz Dr. Ján Murín, sa v Košiciach dňa 10. apríla 1968 udialo stretnutie predstaviteľov gréckokatolíckej cirkvi. Uskutočnilo sa za účasti biskupa Dr. Vasiľa Hopka, 133 kňazov a 64 laikov. Prítomní s veľkou radosťou a s piesňou „Vošel jesi archijereju“ privítali biskupa Vasiľa Hopku a potom piesňou „Vičnaja pamjať“ vzdali úctu svojim 122 spolubratom-kňazom, ktorí sa nedožili toho radostného dňa.

Biskup Hopko duchovnými slovami, povzbudením otvoril stretnutie, vyzýval k jednote. Prítomní modlitbou vzývali pomoc Svätého Ducha a Dr. Ján Murín v improvizovanom prejave náznakove zilustroval prežité roky, zobrazil súčasnu situáciu a v častejších vsuvkách sa snažil zodpovedať znepokojujúce otázky. Kňazi v bohatej a vecnej diskusii vyjadrovali svoje postoje, náznaky riešenia situácie. V jednom sa všetci rázne stotožňovali: apríl 1950 bol falošný, krivdivý, nespravodlivý, protiústavný. Je preto v záujme pravdy a spravodlivosti, aby bol verejne odsúdený, a to nimi, zídenými na tomto stretnutí… ale aj, a to je dôležitejšie, cítili sa nositeľmi gréckokatolíckej tradície, nositeľmi kontinuity a zástupcami veriacich. Žiadali, aby sa urobili opatrenia na odstránenie dôsledkov „soboru“.

Najvýznamnejším bodom schôdzky bolo zvolenie predstaviteľov tzv. „Akčného výboru“ Gréckokatolíckej cirkvi. Tento výbor mal 17 členov na čele s biskupom Vasiľom Hopkom.

Členovia výboru boli:             Dr. Ján Murín, predseda akčného výboru,

Dr. Štefan Ujhelyi, podpredseda akčného výboru,

Tibor Mati, tajomník akčného výboru.

 

ďalší členovia akčného výboru:

Dr. Mirón Podhájecký, Štefan Lazor, Gabriel Oleár, Jozef Dubiak, Mikuláš Gladiš, Ján Hirka, Michal Šutaj, Michal Ihnát, Bartolomej Demko, Emil Zorvan,Juraj Bujňák, Ján Krlička, Dr. Jozef Pichonský, Viktor Skorodenský.

Táto schôdza vydala rezolúciu, ktorú poslali predstaviteľom vlády a poskytli tlači. Jej znenie je nasledujúce:

„REZOLÚCIA Z AKTÍVU GRÉCKOKATOLÍCKEHO DUCHOVENSTVA V KOŠICIACH DŇA 10. APRÍLA 1968

My, kňazi gréckokatolíckej Cirkvi, úprimne vítame v našej vlasti prebiehajúci demokratizačný proces. Máme k tomu svoje vlastné dôvody. Dáva nám totiž nádej, že nezákonnosti a krivdy, ktoré boli na nás, gréckokatolíkoch, 18 rokov páchané, budú dôsledne odstránené.

V roku 1950 prebiehala u nás tzv. P /pravoslávna/ akcia. Mala previesť všetkých gréckokatolíkov v Československu do pravoslávia, to znamená kňazov aj veriacich odtrhnúť od hlavy celej katolíckej Cirkvi, rímskeho pápeža. Akciu organizoval ústredný výbor pre návrat do pravoslávia, utvorený na porade pracovného výboru Ukrajinskej národnej rady v Prešove: prevádzali ju vyššie i nižšie štátne i administratívne orgány, a to prostriedkami, ktoré zásadne odporujú ušľachtilým tradíciám našich národov, slovám našej ústavy a viacerým článkom Deklarácie ľudských práv OSN. Rozhodujúcim podujatím tejto akcie bol sobor duchovenstva a laikov v Prešove, uskutočnený 28. apríla 1950. Účastníci soboru, ktorí neboli riadnym spôsobom delegovaní, v mene všetkých gréckokatolíkov prehlásili manifestačný prechod do pravoslávia. Aj celý cirkevný majetok, kostoly so zariadením a farské budovy prešli do majetku pravoslánej cirkvi. Ide teda o neplatné rozhodnutie, ktoré tým, že bolo násilne uplatnované, stáva sa aj protizákonným a protiústavným. Keďže bola znásilňovaná aj sloboda jednotlivca, akcia sa stala aj protiľudskou.

Na základe spomínaného manifestu vláda vzala na vedomie zánik gréckokatolíckej Cirkvi a vydala príslušné vykonávacie nariadenia. Prestala uznávať existenciu gréckokatolíckej Cirkvi.

Tak sa gréckokatolícka Cirkev dostala mimo zákon. Jej celá činnosť bola administratívnym a násilným spôsobom zastavená. Kňazi, ktorí pravoslávie neprijali, boli naprv internovaní, neskôr deportovaní do Čiech a na Moravu. Vyše tristotisíc gréckokatolíkov bolo vystavených sústavnej náboženskej diskriminácii. Treba pripomenúť, že celá táto akcia je aj násilným zásahom do kultúrneho, národného i spoločenského svojrázu východného Slovenska. S poľutovaním treba aj to konštatovať, že samotná pravoslávna cirkev neprotestovala proti týmto neľudským praktikám, robeným v jej záujme, čím sa sama kompromitovala a je za ne spoluzodpovedná.

My, gréckokatolícki kňazi, ktorí sme boli po ľudskej, občianskej i stavovskej stránke protizákonne postihnutí, pri tejto príležitosti, – aj v mene našich veriacich – žiadame:

1. Vyhlásiť prešovský sobor z 28. apríla 1950 a tiež aj jeho dôsledky pre nás, gréckokatolíkov, za neplatný. Gréckokatolícka Cirkev sa nemá považovať za zrušenú a gréckokatolíci sa nemajú považovať za pravoslávnych.
2. Gréckokatolícku Cirkev v Československu ako náboženskú spoločnosť rehabilitovať, považovať ju aj pred zákonom, aj v praxi za rovnoprávnu s ostatnými štátom uznanými cirkvami. Do dôsledkov a po všetkých stránkach rehabilitovať gréckokatolíkych biskupov, kňazov a všetkých gréckokatolíckych veriacich.

 

Žiadame, aby rehabilitácia bola uskutočnená urýchlene, pretože protizákonná situácia dosiaľ trvá.

Účastníci aktívu.

K rokovaniu pristupoval štát v zastúpení povereníka Štefana Brenčiča zodpovedne. Jasne poukázal na to, že vláda je rozhodnutá zabezpečiť slobodu vyznania a štát očakáva od pravoslávnej cirkvi návrh na riešenie danej situácie. S. Brenčič oboznámil prítomných s tým, že:

„…na vládne a stranícke orgány dochádza mnoho žiadostí z obcí na východnom Slovensku, v ktorých veriaci žiadajú obnovenie činnosti gréckokatolíckej cirkvi. Vláda je rozhodnutá dôsledne zabezpečiť slobodu vyznania. Preto treba počítať s obnovením činnosti gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR. Prítomným vysvetlil, že zmyslom stretnutia je počuť názory zástupcov pravoslávnej cirkvi, ktorej sa táto otázka eminentne dotýka, ďalej vyzval prítomných, aby pravoslávna cirkev vypracovala v najkratšom čase svoju predstavu, ako ona vidí situáciu a aký navrhuje postup riešenia. Súčasne upozornil na zodpovednosť za to, že sa všetky náboženské otázky budú riešiť v pokoji, bez vyvolávania náboženských nepokojov a konfesijnej nevraživosti medzi veriacimi.

Zástupcovia pravoslávnej cirkvi protestovali s tým, že gréckokatolíci sa ujímajú chrámov a fár a vyjadrili ochotu rokovať so zástupcami gréckokatolíckej cirkvi, ale za základ rokovaní sa ma brať stav nie pred 28. aprílom 1950, ale terajší. Svoje názory vyjadrili nasledovne:

 

„1./      Pravoslávna cirkev v ČSSR je autokefálnou cirkvou. Jej úradnou hlavou a predstaviteľom je metropolita pražský a celej ČSSR Dorothej. Jedine on je oprávnený úradne vystupovať a rokovať v mene pravoslávnej cirkvi. Prítomní biskupi budú metropolitu o stretnutí informovať.

 

2./        …Gréckokatolícki kňazi žijúci na východnom Slovensku a nateraz pracujúci v rôznych občianských zamestnaniach predbiehajú udalosti, organizujú medzi veriacimi podpisové akcie za obnovenie gréckokatolíckej cirkvi.I osobne agitujú medzi veriacimi. Posielajú rôzne listy aj pravoslávnym duchovným, aby sa vrátili do gréckokatolíckej cirkvi aj so svojimi veriacimi. Pritom obviňujú pravoslávnu cirkev, že uzurpovala gréckokatolícky cirkevný majetok /kostoly a fary/ a nijako sa nezastala ukrivdených gréckokatolíckych kňazov a veriacich…

…Ďalej uviedli, že pravoslávna cirkev pracovala 18 rokov, osvedčila svoju absolútnu lojalitu voči socialistickému zriadeniu, pracuje v Ekumenickej rade cirkví v ČSSR i v medzinárodných mierových organizáciach. Vo svojej činnosti prísne dodržiava zákony a úpravy štátnej správy. Chce tak činiť aj naďalej. Vyslovili tiež obavy, že keď sa táto cirkev povolí aj mnohí veriaci v nateraz konsolidovaných farnostiach sa priklonia k nej…

…Vyhlásili, že pravoslávna cirkev je ochotná čestne rokovať s gréckokatolíckou cirkvou.Nie je proti obnoveniu jej činnosti. Za základ pri rokovaní však nemôže vziať stav pred 28. aprílom 1950 /Sobor/, ale stav k dnešnému dňu.

Hodnotenie stretnutia ako ho videli zástupcovia štátu ss. Brenčič a Kubašovský bolo nasledovne vyjadrené v 6 bodoch:

„1./      pravoslávni duchovní majú veľké obavy z ďalšieho vývoja, sú skleslí a neistí, uchádzajú sa o ochranu štátu,

2./        nástup gréckokatolíkov je silný a pravdepodobne značne agresívny, miestami ostro zameraný proti pravoslávnej cirkvi,

3./        aj v tzv. konsolidovaných pravosl. farnostiach je pozícia mnohých pravoslávnych duchovných labilná a je pravdepodobné, že aj v nich sa značná časť veriacich prikloní ku gréckokatolíckej cirkvi,

4./        po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi vznikne vážny existenčný problém značnej časti pravoslávneho duchovenstva,

5./        pravoslavná cirkev je ochotná na rokovanie s gréckokatolíckou cirkvou, ale jej platforma, aby východiskom bol stav k dnešnému dňu zdá sa byť málo reálnou.

6./        je pravdepodobné, že po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi pravoslávna cirkev stratí absolútnu väčšinu svojich terajších farností“.

 

Ten istý deň sa spomínaný s. Brenčič stretol aj s delegáciou gréckokatolíckej cirkvi a to s členmi Akčného výboru. Hneď v úvode ubezpečil prítomných:

„…vláda v rámci plného zabezpečenia slobody náboženského vyznania zabezpečí aj spravodlivé požiadavky veriacich a gréckokatolíckej cirkvi… Podmienkou je však, aby nedochádzalo k neprístojnostiam a náboženským štvaniciam. Za pokoj a poriadok sú zodpovední aj predstavitelia cirkví…“.

 

Predstavitelia gréckokatolíkov formulovali svoje požiadavky v troch základných bodoch:

1./ Poukázanie na situáciu gréckokatolíckej cirkvi, ktorá žiada o rehabilitáciu:

„Gréckokatolícka cirkev bola nezákonným spôsobom zrušená, nemá dodnes svoje legálne práva a preto si dnes jej kňazi na svojom aktíve 10. apríla 1968 v Košiciach zvolili akčný výbor, ktorý má nadviazať kontakty s úradmi a zastupovať záujmy gréckokatolíckej cirkvi, kým sa neuskutoční plná rehabilitácia cirkvi a nezriadi gréckokatolícky ordinariát“.

2./ Zdôvodnenie neochoty rokovať s pravoslávnou cirkvou v danej situácii s poukázaním na prednosti pravoslávnej cirkvi:

„Nateraz odmietajú rezolútne akékoľvek rokovanie s pravoslávnou cirkvou z týchto dôvodov:

1./Prednosti pravoslávnej stránky pri rokovaní so zástupcami gréckokatolíckej cirkvi za terajšej situácie:

1. a) Pravoslávna cirkev je štátom uznaná, legálna.
2. b) Už 18 rokov neoprávnene drží vo vlastníctve naše farnosti, má dobre vybudovaný svoj cirkevný aparát, vytvorila si určitú mocenskú pozíciu, ľahko jej týmto aparátom sa brániť a útočiť.
3. c) Jej záujmom je za každú cenu brániť si svoje pozície.
4. d) Má svoje časopisy na svoju obranu, má priamy styk s veriacimi v kostole a farnostiach na ich ovplyvňovanie…
5. e) Cirkev pravoslávna sa aktívne zúčastnila na našej likvidácii, prepožičavala sa na porušovanie zákonnosti a znásilňovania svedomia.

2./ Nevýhody gréckokatolíckej stránky pri rokovaní:

1. a) Gréckokatolícka cirkev de jure /formálne/ síce nie je zakázaná spoločnosť, ale de facto je, dosiaľ ešte nebola rehabilitovaná,
2. b) kat. cirkev za 18 rokov mala znemožnenú činnosť, jej kňazi boli úradne vykázaní zo Slovenska, na územie Čiech a Moravy. Celý cirkevný aparát bol týmto rozrušený. Kňazi nemajú osobný a priamy styk so svojimi veriacimi…
3. c) Naše rokovanie by vychádzalo z nerovnoprávnej, pre nás nevýhodnej a slabšej pozície, čo by ľahko mohla využiť druhá stránka vo svoj prospech a v náš neprospech.
4. d) Nemáme nijaké vlastné sdelovacie prostriedky na svoju obranu…“

 

V treťom bode zdôvodnili, že trvajú rezolútne na:

„1./ Úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi ako náboženskej svojprávnej spoločnosti, jej predstavených, biskupa, kňazov, reholí a jej veriacich.

2./ Nakoľko zákaz činnosti tejto cirkvi r. 1950 vyplýval len zo štátneho nariadenia a bol prevádzaný štátnym aparátom, celý cirkevný hmotný majetok /kostoly, farské budovy a pod./ prešli do užívania pravoslávnej cirkvi len štátnym administratívnym spôsobom.

3./ V dôsledku toho nie je možné začať rovnoprávne rokovania s pravoslávnou cirkvou, kým štát neprizná našej cirkvi jej práva de jure a de facto. Len takto nastanú spravodlivé a rovnaké podmienky pre obe stránky…

4./ Pod rehabilitáciou rozumejú uviesť veci do stavu pred Soborom 28. apríla 1950.

5./ Svoj písomný projekt postupu …sú ochotní predložiť po úradnom akte obnovy cirkvi a jej pôsobenia.

6./ Pretože členovia akčného výboru sú existenčne viazaní v občianskych zamestnaniach žiadajú, aby aspoň prezídium t.j. dr. Ján Murín, dr. Štefan Ujhelyi, Tibor Mati a Bartolomej Demko boli zamestnávateľmi uvoľnení na neplatenú dovolenku…

7./ Vyslovili plnú lojalitu vláde a socialistickému zriadeniu s tým, že zo svojej strany zabezpečia kľudný a dôstojný priebeh celého riešenia…“.

Na záver jednania navrhli ďalší postup:

„1. Urýchliť zásadné rozhodnutie o povolení pôsobenia gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR…

2. Uznesením vlády zrušiť rozhodnutie býv. Štátneho úradu pre veci cirkevné tlmočené v liste vtedajšieho námestníka predsedu vlády a ministra povereného spravovaním Štátneho úradu pre veci cirkevné Zdenka Fierlingera vtedajšiemu exarchovi moskovskej patriarchie, metropolitovi pražskému a celého Československa Jelevferijovi, v ktorom sa konštatuje: Štátny úrad pre veci cirkevné…považuje uznesenie soboru zo dňa 28. apríla t.r. o likvidácii Únie a návrate bývalých úniatov do pravoslávia za plne právoplatné rozhodnutie, ktorým sa na území republiky zrušila Únia a takzv. gréckokatolícka cirkev, ktorým sa duchovní i veriaci bývalej gréckokatolíckej cirkvi vrátili do pravoslávnej cirkvi a ktorým pravoslávna cirkev prevzala všetky práva, majetok a zariadenie …

…V uznesení vlády súčasne konštatovať, že uznesenie Soboru zo dňa 28. apríla 1950 o likvidácii Únie a návrate bývalých uniatov do pravoslávia sa ako právoplatné rozhodnutie týka len tých duchovných a veriacich, ktorí toto rozhodnutie dobrovoľne uznávajú i nateraz…

3. Udeliť biskupovi dr. Vasiľovi Hopkovi súhlas vlády pre výkon úradu biskupa gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR a umožniť zriadenie ordinariátu gréckokatolíckej cirkvi.
4. Vydať vládne nariadenie o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom.
5. Ďalší postup riešiť v rokovaní medzi štátom a utvoreným gréckokatolíckym ordinariátom.

V Bratislave, dňa 19. apríla 1968.

A tak vplyvom týchto udalosti a na základe spomínaných jednaní medzi vládou a predstaviteľmi gréckokatolíckej cirkvi dňa 13. júna 1968 vládnym uznesením č. 205/1968 Zb. a vládnym nariadením č. 70/1968 bola Gréckokatolícka cirkev v Československu povolená.

Znenie vládneho nariadenia č. 70/1968 je nasledovné:

 

                                     „VLÁDNE NARIADENIE Z 13. JÚNA 1968

                         o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom

Vláda Československej socialistickej republiky nariaďuje podľa zákona č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom:

§ 1

Pre hospodárske zabezpečenie gréckokatolíckej cirkvi štátom obdobne platí vládne nariadenie č. 219/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení rímskokatolíckej cirkvi štátom.

§ 2

Majetok, ktorý sa ku dňu začiatku účinnosti tohto nariadenia považuje za majetok pravoslávnej cirkvi v Československu, rozdelí sa na základe dohody medzi oboma cirkvami, ktorá podlieha schváleniu krajským národným výborom. Pokiaľ nedôjde k dohode do 6 mesiacov od dňa začiatku účinnosti tohto nariadenia, rozhodne o majetku na Slovensku Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre kultúru a informácie, o majetku v českých krajinách Ministerstvo kultúry a informácií.

§ 3

1. Pre vyriešenie otázok súvisiacich s činnosťou gréckokatolíckej cirkvi krajské národné výbory zriaďujú podľa ustanovenia § 57 zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch správne komisie zložené aj z predstaviteľov oboch cirkví.
2. Do pôsobnosti komisie patrí:

• rozhodovať o udelení súhlasu na zriadenie duchovenských miest gréckokatolíckej cirkvi,
• rozhodovať o udelení štátneho súhlasu na výkon duchovnej činnosti duchovným gréckokatolíckej cirkvi I. a II. stupnice,
• napomáhať pri uzavretí dohody o rozdelení majetku a schvaľovať uzavreté dohody, príp. predkladať Ministerstvu kultúry a informácií /Povereníctvu Slovenskej národnej rady pre kultúru a informácie/ na rozhodnutie prípady, v ktorých nedôjde k dohode.

 

• 4

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia.

Dr. Husák, v.r.

Zb. z., č. 70/1968, str. 198, čiastka 23.

Vplyvom týchto udalostí dňa 5. júla 1968 bol gréckokatolíkom vrátený katedrálny chrám svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Biskupská rezidencia a seminár však ostali aj naďalej v rukách pravoslávnej cirkvi. Príchodom okupačných vojsk v auguste roku 1968 sa obnova Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku skutočne trochu spomalila, ale nezastavila. Na niektorých miestach pravoslávni s kvetinami vítali Sovietsku armádu v nádeji, že im tá vráti naspäť gréckokatolícke chrámy. Vítanie sovietskych vojsk však úplne zdiskreditovalo pravoslávnych pred verejnosťou, takže sa ich predstavitelia museli ísť ospravedlniť samotnej vláde.

Gréckokatolíci aj v neľahkej situácii pokračovali v snahe získať svoje práva. V uskutočňovanom referende, ktoré vyhlásila vláda, sa veriaci jednoznačne prihlásili ku gréckokatolíckej cirkvi.

Hlasovanie pre prítomnosť sovietskych vojsk neprebiehalo všade ľahko. Tak napr. v 30 farnostiach sa neuskutočnilo a tie ostali pri pravoslávnych. V 210 farnostiach, kde sa referendum uskutočnilo, len v 5-tich dostali pravoslávni viac hlasov a podržali si pravoslávneho kňaza.

Gréckokatolícka cirkev tak získala 205 farností s 315 000 veriacimi, v ktorých účinkovalo okolo 200 gréckokatolíckych kňazov.

Ak by sme podali celkové hodnotenie gréckokatolíckej cirkvi, tak z 241 farnosti sa vrátilo naspäť ku gréckokatolíckej 206 farnosti, 5 bolo zrušených, 20 prešlo v rokoch 1950-68 na obrad latinský a 10 zostalo pri pravoslávnych.

Do konca júla sa prihlásilo 111 kňazov do pastorácie a čo je zvláštne, že do pastorácie sa prihlásilo i 62 pravoslávnych kňazov.

Dňa 17. júla 1968 bol zriadený biskupský úrad v Košiciach. Riaditeľom biskupskej kancelárie sa stal o. Andrej Zima, tajomníkom Dr. Ján Murín a tretím spolupracovníkom Dr. Štefan Ujhelyi. Títo traja spravovali biskupstvo v mene „Akčného výboru“, pretože biskup Vasiľ Hopko nebol ešte rehabilitovaný.

Zriadenie biskupského úradu sa udialo na základe rozhodnutia Povereníctva SNR pre kultúru a informácie, ktorý prípisom č. PKI 3576/1968-Dud. z 12. júla 1968 – 35/ dalo súhlas na zriadenie Gréckokatolíckeho biskupského úradu na Slovensku.

 

Ďalšou dôležitou udalosťou, ktorá sa stala v roku 1968 bola exhumácia a prevezenie ostatkov biskupa Pavla Gojdiča, OSBM z leopoldovského cintorína do Prešova. Stalo sa tak 28. októbra 1968.

Exhumácie sa zúčastnili gréckokatolícki kňazi: o. Mikuláš Rojkovič, o. Marián Potáš, OSBM, o. Ivan Ľjavinec, o. Eugen Kočiš, o. Jozef Haľko, o. Mikuláš Takáč, oo. Hieronym a Inocent Fedoroňkovi, OSBM a kantor Mikuláš Seman. Neskôr prišli predstavitelia rímskokatolíckeho biskupstva z Trnavy: generálny vikár Július Gábriš so svojim sekretárom Jánom Hamisom – protokolistom, ilavský kňaz o. Imrich Hoferka, ako aj doktor Eugen Gojdič, syn Dr. Štefana Gojdiča. Po exhumácii sa prítomní pomodlili panachýdu a previezli ostatky biskupa do Prešova, kde ich už čakalo duchovenstvo a veľké množstvo veriacich, ktorí sa prišli rozlúčiť so svojím obľúbeným otcom biskupom. V chráme biskup Hopko odslúžil panachýdu a časti pohrebu. V ďalších dňoch sa prešovská katedrála stala akoby pútnickým miestom, kde prichádzali veriaci z celej eparchie.

Obnova Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku pokračovala.

Keď so súhlasom Povereníctva SNR pre kultúru a informácie bol zriadený Gréckokatolícky biskupský úrad v Košiciach, na návrh predsedu akčného výboru Dr. Jána Murína, rímskokatolícky biskup, apoštolský administrátor v Trnave ThDr. Ambróz Lazík, z plnej moci danej mu vo Vatikáne, menoval dňa 2.4.1969 dočasným ordinárom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva o. Jána Hirku.

Ordinár Ján Hirka premiestnil sídlo eparchie do Prešova, pôvodného sídla gréckokatolíckeho biskupstva. Ako dočasný administrátor za ťažkých podmienok administroval gréckokatolícku cirkev. O premiestnení sídla biskupstva boli informovaní kňazi a veriaci „Ordinariátnym listom prešovského biskupstva a pridelených administratúr gréckokatolíckej cirkvi“ č. 3/1969, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„l/ Oznamujeme duchovenstvu a všetkým veriacim, že gréckokatolícky biskupský úrad z dočasného pôsobiska v Košiciach bol premiestnený do Prešova, ul. SSR č. 8 a preto prosíme všetkých gréckokatolíkov žijúcich na území ČSSR, aby sa v budúcnosti obracali vo všetkých svojich záležitostiach do Prešova“.

 

Ordinár Prešovského biskupstva  Ján Hirka

 

Krátky prierez životom:

Narodil sa 16.novembra 1923 v Abranovciach, okres Prešov. Základné vzdelanie dostal v rodnej obci. V roku 1936 nastúpil do osemročného Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove, ktoré ukončil maturitou 3.5.1944.

Bohoslovecké štúdia začal v Prešove a ukončil na Bohosloveckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe v júni 1949. Po kňazskej vysviacke, ktorú mu udelil pomocný biskup Dr. Vasiľ Hopko dňa 31.7.1949, mal primície v rodnej obci Abranovce 14.8.1949.

Začína účinkovať ako kaplán v Ľutine. Vo februári 1950 dostáva dekrét za kaplána do Prešova. Po „Prešovskom sobore“ 28. apríla 1950 sa dva roky skrýval a dňa 25.10.1952 ho našli v Prešove a zobrali ho do prešovskej väznice, kde ho 6 mesiacov držali v samoväzbe. Neskôr ho previezli z Prešova do Ilavy, kde strávil rok a pol. Po prepustení z väzenia pracoval na strednom Slovensku a asi po roku práce bol znova 22.9.1955 zadržaný a prevezený do Košíc, neskôr do Prahy-Ruzyni a odsúdený za „nepriateľské združovanie voči republike“. Musel ťažko pracovať v uhoľnej bani v Rtyne na Podkrkonoší. Stade bol prepustený 20.3.1958, avšak pre stratu občianských práv sa nemohol vrátiť domov a tak ostal pracovať na strednom Slovensku ako robotník v Brezne, v Podbrezovej a nakoniec ako elektrikár od roku 1964 v Prešove. Roku 1968 nastúpil do pastorácie ako administrátor katedrálneho chrámu a neskôr ako okresný dekan. Za dočasného ordinára gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR s právami rezidenciálneho biskupa a apoštolského administrátora bol Pavlom VI. vymenovaný 20. decembra 1968 a schválený štátnou správou 2. apríla 1969. Dňa 21. marca 1978 ho Pavol VI. vymenoval za pápežského preláta.

Toho istého dňa, t.j. 2.4.1969, keď bol menovaný dočasným ordinárom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva o. Ján Hirka bol udelený aj štátny súhlas pre Dr. Vasiľa Hopka, niekdajšieho pomocného prešovského biskupa, do funkcie svätiaceho biskupa listom Ministerstva kultúry SSR, zn. MK-1947/69-Mg. Bratislava 2.4.1969.

Aj keď Gréckokatolícka cirkev bola povolená oficiálne, budúcnosť neskôr ukázala, že bola nežiaduca, len akoby trpená. Postoj vlády voči Cirkvi sa opäť postupne začal zhoršovať.