O odsudzovaní blížnych

Čo znamená – „Nesúďte a nebudete súdení?“ Pán na jednom mieste hovorí: „Nesúďte a nebudete súdení“ (Lk 6, 37) a na inom mieste prikazuje súdiť spravodlivý súd: „Súďte spravodlivo“ (Jn 7, 24). Preto nie každé odsudzovanie je všeobecne zakázané, lebo tou rečou sa učíme rozlišovať. Kedy treba odsudzovať a kedy nie, učí nás Apoštol. O tom, čo Sväté písmo nariaďuje, píše: „Prečo teda súdiš svojho brata?“ (Rim 14, 10). Trochu ďalej: „Nesúďme už teda jeden druhého“ (Rim 14, 13). Ale keď ide o to, čo sa Bohu neľúbi, nechváli tých, ktorí to neodsudzujú a vyjadruje svoj rozsudok: „Ja som už, hoci telom vzdialený, no duchom prítomný, rozhodol ako prítomný, že toho, čo to urobil, treba v mene nášho Pána Ježiša, keď sa zhromaždíme, vy a môj duch, s mocou nášho Pána Ježiša, vydať satanovi na záhubu tela, aby sa duch zachránil v Pánov deň“ (1 Kor 5, 3-5). Preto, keď je niečo ponechané našej vôli alebo keď to nie je isté, netreba za to súdiť svojho brata, citujem Apoštola: „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On vysvetlí, čo je skryté v tme a vyjaví úmysly sŕdc…“ (1 Kor 4, 5). Ale súdiť – spravodlivým súdom je bezpodmienečnou nutnosťou, aby sme sa mlčaním nestali účastníkmi Pánovho hnevu – iba v tom prípade nie, keď by sa niekto dopúšťal tých istých chýb, ako obvinený a nemal by odvahu súdiť brata, pretože na neho sa vzťahujú slová Pána: „…vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata“ (Mt 7, 5).

Back to top button