Liturgické gestá – zdvíhanie a rozpínanie rúk

Už v Starom zákone, ba aj vo všetkých starobylých náboženstvách je dvíhanie rúk považované za prirodzený výraz modlitebného obrátenia sa človeka k Bohu. V tomto trende pokračovali aj prví kresťania, pričom tomuto dvíhaniu rúk dali nielen osobitnú formu, ale aj zmysel. Kresťania totiž dvíhajú ruky nie vzpriamene, ale šikmo. Tertulián vysvetľuje tento postoj pripodobnením k ukrižovanému Ježišovi Kristovi: „My nielen že dvíhame ruky, ale ich aj rozpíname, aby sme tým napodobnili Kristove utrpenia a aby sme Ho vyznávali“.

Dvíhanie rúk pri modlitbe a bohoslužbe je podľa prirodzenosti základný zmyslový výraz túžby našej duše k Bohu, získanie pomoci, je výrazom radosti, vďačnosti a veselosti.

V byzantskom obrade sa toto liturgické gesto používa pri svätej božskej liturgii pri modlitbách a zvolaniach Nikto z tých…, Hore srdcia a Otče náš. Pri rozprestretí rúk sa lakte nemajú opierať o boky, no ruky sa samy majú voľne povznášať nahor.