Liturgické gestá – bozk

Bozk je vo všeobecnosti prirodzeným výrazom, vyjadrením a symbolom srdečnej lásky a úprimnej úcty. V nadväznosti na toto tvrdenie všeobecnej ľudskej mienky, liturgický bozk je vyjadrením a symbolom svätej lásky k blížnemu, svätého priateľstva, zmierenia, bratstva, spoločenstva alebo úcty (bozk prestola, Evanjeliára, ruky eparchu…) a takýto bozk sa uskutočňuje počas bohoslužobného slávenia.

V apoštolskej dobe bol liturgický bozk považovaný za liturgický zvyk, o čom existuje niekoľko svedectiev (napr. sv. Justín, Tertulián, sv. Ján Zlatoústy).

Liturgický bozk je teda vyjadrením lásky a úcty, avšak nie prirodzenej, ale tej svätej, božskej, ktorá je plodom v srdciach Božích detí, plodom Svätého Ducha.

Liturgický bozk sa od stredoveku zmenil iba na objatie. Veriaci v latinskom obrade si udeľujú znak pokoja podaním pravej ruky. Liturgický bozk vo východných chrámoch sa prestal užívať medzi veriacimi v chráme, ale ostal v užívaní medzi slúžiacimi.