Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950

Ak chceme dôjsť k pochopeniu likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v apríli 1950, núti nás to vysloviť hypotézu, že cesta smerujúca k likvidácii gréckokatolíkov začala už dávnejšie a že je výsledkom aj nenáboženských síl.

O výsledku druhej svetovej vojny bolo rozhodnuté dávno pred jej skončením, teda ešte pred rokom 1945. Už vtedy sa muselo uvažovať o budúcom usporiadaní povojnového sveta. Druhá svetová vojna vtiahla do vojny mnohé národy, ale jej hrot bol namierený proti slovanským národom.

Tieto sa proti tomu zákonite bránili a práve Slovanstvo ako celok malo najväčší podiel na víťazstve.

Slovanská idea, ktorá sa v dejinách slovanských národov už objavila viackrát, objavila sa aj teraz. Slovania sa začali zjednocovať aj hospodársky a politicky, pričom do popredia sa dostávala nová ideológia, ktorá riadila tak politiku, hospodárstvo, ako aj kultúru. Hlavným iniciátorom novej podoby slovanskej idey sa stáva národ ruský.

Vývoj situácie aj v obnovenej Československej republike smeroval tak ku komunizmu pod sovietskou nadvládou. Stále rastúci vplyv Moskvy, znamenal aj zosilnenie šírenia pravoslávia.

Oživovatelia a formovatelia veľkej mocensko-politickej koncepcie povojnového Slovanstva si totiž veľmi dobre uvedomovali, že pri jej realizovaní im môže veľmi účinne pomôcť pravoslávna cirkev. Pre budúcnosť práve viera pravoslávna musí byť a bude zárukou slovanského zblíženia a slovanskej jednoty.

Po obnovení Československa v roku 1945 politika Československého štátu smerovala k postupnému zatlačovaniu katolicizmu do úzadia. Hlavnú rolu protináboženského boja prevzala Komunistická strana Československa /ďalej len KSČ/ a jej súčasť Komunistická strana Slovenska /ďalej KSS/. Už 5. februára 1945 Dr. Gustáv Husák hlásil do Moskvy o situácii katolíckej cirkvi na Slovensku: „Po tejto stránke budú potrebné – podľa môjho názoru – ostré zásahy do mnohých katolíckych ustanovizní /semináre, školy, tlač, spolky/, ktoré sú semeniskom protidemokratickej koncepcie a protidemokratického vplyvu na široké masy“.

Aktivita KSČ po februárovom puči 1948 sa stupňovala pod heslom „divide et impera“, všetko smerovalo k likvidácii náboženstva. Už 27. februára, dva dni po prevzatí moci, komunisti zastavili vydávanie väčšiny českých a slovenských katolíckych periodík. Temer zo všetkých okresov prichádzali správy o šikanovaní a perzekúcii kňazov a cirkevných inštitúcií. Náboženská politika bola upresnená na karlovarskej porade medzi sovietskym diplomatom Andrejom Januarievičom Vyšinským a predstaviteľmi vlády Zápotockým, Nejedlým a Kopeckým. Tam sa rozhodlo ako postupovať v nových pomeroch v boji proti Cirkvi. Hlavné body tohto programu boli: obmedziť činnosť biskupov, izolovať ich od kléru, obmedziť vplyv Vatikánu, uviesť novú Katolícku akciu, zaviesť Úrad pre Cirkevné záležitosti, podporovať kňazov, ktorí si dávajú a plnia socialistické záväzky, katolícku cirkev postupne premieňať na cirkev národnú, zasiahnuť do katolíckych ustanovizní, do tlače a odstraňovať horlivých kňazov.

Národný front hneď po februári žiadal od Cirkvi, aby zaujala k režimu kladné stanovisko. Československý episkopát 4. marca 1948 zo svojej konferencie v Brne odpovedal: „Nepovažovali sme a ani nepovažujeme za nutné vydávať zvláštne prehlásenie alebo pastiersky list k súčasným politickým udalostiam, lebo katolícka Cirkev neviaže na nijakú politickú alebo štátnu formu, lebo pri svojom zvláštnom poslaní chce vždy slúžiť najvyšším záujmom svojho ľudu“. Zároveň poukázal na rôzne vážne prehmaty najmä pri násilnom preberaní cirkevných budov, pri zbavovaní úradu kňaza, a tak ďalej.

Pápež Pius XII. v liste z 15. mája 1948 vyzdvihol biskupov, ktorí vykonávajú svoj biskupský úrad s ťažkosťami a prekážkami. Predzvesťou budúcich udalosti boli slová Svätého Otca, že „Boh preto dopúšťa zlo, aby po odčinení nastalo väčšie dobro“. Veľmi zreteľným sa stáva kurz proti Vatikánu, ktorý je označovaný ako centrum protikomunizmu a reakcie.

Od nového roku začína účinkovať aj Úrad pre veci cirkevné. Na jeho čele stál v českých krajoch Dr. Alexej Čepička a na Slovensku Dr. Gustáv Husák. Krátko na to vláda zrušila všetky katolícke časopisy, okrem Katolíckych novín a Duchovného pastiera. Dňa 22. februára štátne orgány bezpečnosti prepadli kláštor otcov baziliánov, kláštor zlikvidovali a mníchov pozatvárali.

Ďalším medzníkom v boji proti katolíckej cirkvi bolo vytvorenie tzv. Katolíckej akcie v Prahe dňa 10. júna 1949 postkomunistickým vedením. Išlo o odstránenie politického vplyvu ordinárov a vytvorenie tzv. hnutia „pokrokových katolíkov“.

Nastala veľká propaganda za získanie podpisov v tejto akcii. Biskupi túto akciu tvrdo odsúdili a svoj postoj chceli oznámiť svojim veriacim jedinou cestou, ktorá nebola ešte zahataná, t.j. pastierskym listom, ktorý sa mal čítať vo všetkých kostoloch v najbližšiu nedeľu, dňa 19. júna 1949, v ktorom poukazujú na ťažké položenie Cirkvi, pričom jednoznačne ostro odsudzujú Katolícku akciu, keď sa obracajú na veriacich slovami: „Útoky proti Cirkvi sú dôkazom toho, že v Československu sa sústavne, plánovite a dôsledne prenasleduje katolícka Cirkev… Katolícki biskupi teda upozorňujú, aby veriaci nepodporovali tzv. Katolícku akciu v diecézach, krajoch a okresoch, lebo tým by sa sami vylučovali z Cirkvi“.

Neskôr, dňa 14. októbra 1949 Národné zhromaždenie odhlasovalo nové „cirkevné“ zákony, ktoré sa stali medzníkom vo vzťahoch medzi cirkvou a štátom. Uzákonené boli tieto právne normy:

1. Zákon č. 217/1949 Zb., ktorým sa zriaďuje Štátny úrad pre veci cirkevné.
2. Zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkvi a náboženských spoločnosti štátom.
3. Vládne nariadenie č. 219/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkvi rímskokatolíckej štátom,

ako aj ďalšie 4 vládne nariadenie o zabezpečení iných cirkvi.

Išlo o zákony, ktoré podriaďovali cirkev úplne štátu, či sa už jednalo o dozor nad katolíckou Cirkvou, alebo o duchovnej službe, ktorá sa mohla vykonávať len s príslušným štátnym súhlasom, atď.

Rokom 1950 sa začala nová epocha vo vzťahoch štátu voči cirkvi. Skončilo sa obdobie merania síl pripomínajúce demokraciu, a nastala doba teroru. Dekrétom č. 112 zo 16. marca 1950 vláda štátu zrušila 13 diecéznych seminárov a ponechala iba dva – jeden v Čechách a jeden na Slovensku. V tomto období začína taktiež útok aj na rehoľníkov. V noci zo dňa 13. na 14. apríla 1950 bezpečnostné orgány násilím zlikvidovali mužské kláštory. Jedným razom bolo zatknutých 1 911 rehoľníkov. O niekoľko týždňov podobným spôsobom bolo zatknutých 10 660 katolíckych rehoľníc.