Každý z nás stavia most

Wilhelm Busch rozpráva: Keď som bol mladý, s nadšením sme čítavali novely spisovateľa Maua Bytha, ktorý je dnes už zabudnutý. Bol inžinierom, preto najčastejšie spracovával témy zo začiatkov technického obdobia. Jednej zo svojich noviel dal názov Tragédia povolania. Hlavným hrdinom novely je mladý inžinier, ktorému jedného dňa za zvláštnych okolností zverili veľmi významnú úlohu: mal vybrať most nad riekou, ktorá už ústi do mora. Je to veľmi zložitá úloha, lebo na most pôsobia už aj príliv a odliv. A na začiatku technického veku ešte neboli k dispozícii dnešné presné meracie prístroje. Náš mladík sa odhodlá postaviť ten most. Odovzdanie mostu do prevádzky prebieha počas veľkej slávnosti – zástavy, hudba, fotoreportéri. Vysokí štátni hodnostári a elita mesta sa vo vlaku vezú cez most. Mladý inžinier je stredobodom pozornosti. Všetky noviny prinášajú jeho meno. Zlepšia sa jeho majetkové pomery a v Londýne založí veľký projekčný ústav. Čoskoro sa ožení s bohatou ženou. Má všetko, čo si srdce žiada. A predsa je v jeho živote boľavé tajomstvo, o ktorom vie len jeho žena. Stále na jeseň sa stratí. Odcestuje k svojmu mostu a keď v noci zúri búrka a bičuje dážď, on stojí, schúlený v pršiplášti, vonku pri moste a bojí sa. Doslova cíti, ako búrka tlačí na piliere jeho mosta. Stále znovu prepočítava, či piliere urobil dosť pevné, či správne prepočítal tlak vetra na piliere. Po utíšení vetrom a búrok vráti sa zase do Londýna, kde žije ďalej ako spoločnosťou vážený a uznávaný človek. Snaží sa správať tak, aby nikto nezbadal, že v duchu prežíva úžasný strach: „Je ten most správne postavený? Je dosť pevný?“ Tieto mučivé otázky sú temným tajomstvom jeho života. Max Eyth otrasne opisuje, ako ten inžinier potom jednej hroznej búrlivej noci znovu so strachom pozoruje svoj most. Vidí, ako na most prichádza vlak. Vidí jeho zadné svetlá. Tie však zrazu v hukote búrky zmiznú. A on vie: vlak sa teraz zrútil do hĺbky, do spenenej vody. Most sa v prostriedku prelomil. Keď som si ako mladý chlapec ten príbeh čítal prvýkrát, myslel som si: „Nie sme my tiež všetci takí?“ Každý z nás stavia most svojho života. A občas v bezsennej noci alebo, ak sa nás niečo veľmi mocne dotkne, vynorí sa strach: „Naozaj som dobre staval most svojho života?“