Kamenár

Žil raz jeden kamenár, ktorý bol večne nespokojný, stále sníval o akomsi lepšom zajtrajšku. Keď tak jedného dňa nahlas rozmýšľal o tom, ako si žijú bohatí, ako po celé dni vylihujú a nič nerobia, zjavil sa mu anjel a povedal: „Stane sa, ako si želáš.“ A naozaj sa stalo, ako si želal. Teda: bohatstvo, výhody, ničnerobenie. Takýto život ho dlho netešil. Keď raz uvidel kráľa, zatúžil po tróne monarchu. Znova mu pomohol anjel a želanie sa mu realizovalo. Ale ani postavenie kráľa ho dlho netešilo. Zakrátko prišli slnečné, teplé dni. Slnko nemilosrdne pálilo. Zem popraskala, rieky vyschli, tráva zvädla, lístie opadalo. Proti sile slnka bol i kráľ bezmocný. Zachcelo sa mu byť slnkom. Anjel sa okamžite zjavil a splnil túžbu kamenára. Tak sa stal slnkom. Bol pánom neba a zeme. Zdalo sa mu, že sa bude naveky tešiť z darovaného osudu. Žiaľ, keď medzi zemou a ním zastal malý obláčik, ihneď sa mu vrátila prvotná nespokojnosť. Zatúžil byť mrakom, lebo mrak je silnejší než slnko. Anjel zapracoval, a on sa stal obláčikom. Tešil sa preveľmi, lebo vládol slnku, riekam, poliam a celej zemi. Len skaly sa mu nepoddávali: vzdorovali najväčším búrkam a víchriciam. Boli neporušené. No čo teraz? Kamenár znovu vysiela prosbu k nebesiam. Praje si byť skalou, vysokou skalou. Stal sa ňou. Bol silnejší než slnko i oblaky. Ale jedného dňa prišiel človek s dlátom a kladivom. Dal sa do práce a zo skaly sa odlamovali kúsky. Obrovský balvan bol pred človekom bezmocný. Kamenár znova zatúžil byť človekom, kamenárom. S pomocou anjela sa ním stal. Vrátil sa tam, odkiaľ vyšiel.